Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 369/2013
PDF · 157.42 KB
No categories available
I. ÚS 369/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., zastúpenej advokátom JUDr. J. P., ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 5 Co 381/2012 z 30. novembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti V., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca
2013 doručená sťažnosť V. (ďalej aj „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd) sp. zn. 5 Co 381/2012 z 30. novembra 2012, ktorým
potvrdil uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 8 C 696/1999 zo 7. septembra 2012 o priznaní trov právneho zastúpenia žalovanému
v 1. rade až 3. rade vo výške 4 803,55 €.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „sťažovateľ vystupoval ako žalobca
v konaní o náhradu škody 111.198,98,- € s prísl. proti odporcom 1) S. M.... 2) Ing. P. P... 3)
I. S...
Predmetom konania bol uplatnený nárok žalobcu (sťažovateľky, pozn.) na zaplatenie
náhrady škody..., ktorý žalobca uplatnil titulom ušlého nájomného...“. Okresný súd
rozsudkom z 2. marca 2012 zamietol žalobu sťažovateľky s poukazom na absolútnu
neplatnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, „nakoľko táto zmluva... neobsahuje základnú
náležitosť – dohodu účastníkov o dobe, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria,
čo spôsobuje neurčitosť zmluvy a jej neplatnosť podľa § 37 Občianskeho zákonníka“.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom z 30. júla 2012 potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa.
3. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol okresný súd uznesením
zo 7. septembra 2012, a to tak, že žalovanému v 1. rade až 3. rade priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 4 803,55 €, ktoré bola sťažovateľka povinná uhradiť právnemu
zástupcovi žalovaného v 1. rade až 3. rade do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Krajský
súd uznesením z 30. novembra 2012 potvrdil odvolaním napadnutý výrok uznesenia
okresného súdu sp. zn. 8 C/696/1999 zo 7. septembra 2012.
4. Sťažovateľka je toho názoru, že „okolnosťami, ktoré viedli žalobcu (sťažovateľku,
pozn.) k uplatneniu práva bolo konanie žalovaných 1) až 3), ktorí ignorovali povinnosti
zo zmluvného vzťahu, ktorého boli účastníkmi a jedine ich správanie bolo dôvodom podania
žaloby. Odvolateľ (sťažovateľka, pozn.) preto považuje aplikáciu § 142 ods. 1 O. s. p.
za nedôvodnú, popierajúcu zmysel a účel ust. § 150 ods. 1 O. s. p., keď strane, ktorá
je poškodená konaním druhej strany, ukladá ďalšiu povinnosť a to povinnosť náhrady
trov konania.“.
5. Sťažovateľka v sťažnosti na podporu svojich tvrdení poukázala na viacero
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aplikujúcich ustanovenie § 150 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
6. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/381/2012-307 zo dňa 30. 11.
2012 bolo porušené základne právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce
v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve
na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 5 Co/381/2012-307 zo dňa 30. 11. 2012, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu
Dolný Kubín sp. zn. 8 C/690/1999-294 zo dňa 07. 09. 2012 o náhrade trov konania
a priznal žalovaným 1) až 3) náhradu trov právneho zastúpenia a vec vracia Krajskému
súdu v Žiline na ďalšie konanie.“
7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
10. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
11. Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
12. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla predovšetkým v tom, že „použitie ust. § 142
ods. 1 O. s. p. v súdenom prípade bolo nedôvodné, nakoľko sú daná dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočnosti. Priznaním náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným
1) až 3) dochádza k zníženiu majetku navrhovateľa bez možnosti kompenzácie.
Tak prvostupňový, ako aj odvolací súd nesprávne posudzoval len postavenie sťažovateľa
a výsledok primárneho sporu o náhradu škody 111.198,98,- € pričom vôbec neprihliadal
na skutočnosť, že to boli práve žalovaní 1) až 3), ktorí porušili záväzok vyplývajúci
zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a žalobca sa preto domáhal nápravy súdnou cestou, ani
na skutočnosť, že žalovaným 1) až 3) v spojení s posúdením Zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve za neplatnú nevznikli žiadne náklady, žalovaní 1) až 3) na jej základe neposkytli
žalobcovi žiadne plnenie, žalobca však na základe Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve plnil
a jej označením za neplatnú sa stáva dvojnásobne poškodeným subjektom.“.
13. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať
skutkové zistenia a právne posúdenie veci všeobecných súdov a prípadne spochybňovať
výsledky týchto záverov, a to aj za predpokladu zistenia určitých pochybení v tomto
smere. Rovnako ústavný súd iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutia všeobecných
súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis
IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
14. Ústavný súd v načrtnutých súvislostiach konštatuje, že krajský súd napadnutým
uznesením neporušil práva garantované ústavou a dohovorom na súdnu ochranu
a spravodlivý proces sťažovateľky.
Ustanovenie § 142 ods. 1 OSP upravuje všeobecnú a základnú aplikačnú zásadu
pri posudzovaní uplatneného nároku na náhradu trov konania, a tá vychádza zo zásady
zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) majúcej povahu lex generali vo vzťahu
k ostatným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcim spôsob náhrady trov
súdneho konania. Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP pritom predstavuje osobitnú výnimku
z uvedenej všeobecnej zásady. Výnimka umožňuje všeobecnému súdu rozhodujúcemu
o trovách konania zohľadniť jedinečné skutkové osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré
by v spojení s aplikáciou § 142 ods. 1 OSP znamenali nespravodlivý a neprimerane tvrdý
postih rozhodnutím o trovách konania proti účastníkovi zaviazanému na povinnosť náhrady
trov konania. Ak však konečné rozhodnutie všeobecných súdov o náhrade trov konania
je založené na čo len minimálnej miere racionálnych argumentov podložených zistenými
skutkovými okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle
či zjavnej neodôvodnenosti.
15. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že možnosť aplikácie ustanovenia
§ 150 ods. 1 OSP patrí výlučne do kompetencie všeobecného súdu a závisí len od jeho
právnej úvahy, či ho použije. V tomto ustanovení je zakotvené moderačné právo súdu
zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania.
Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú
rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Zákon ustanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než aký vyplynul
z dispozície právnej normy. Výklad týchto podmienok je ponechaný zákonom na súdnej
praxi. Je vecou posúdenia konkrétneho prípadu, či súd zistil také okolnosti, ktoré
odôvodňujú použitie § 150 OSP alebo všeobecné ustanovenie § 142 ods. 1 OSP.
16. V danom prípade sa podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne
vysporiadal so všetkými okolnosťami prípadu potrebnými pre zákonné a spravodlivé
rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania žalovaným v 1. až 3. rade. Preto je ústavný súd
toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu
a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý
proces v podanej sťažnosti. Môže konštatovať, že krajský súd napadnutým uznesením
neporušil základného právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak,
ako to je uvedené vo výroku, a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013