Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 369/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., zastúpenej advokátom JUDr. J. P., ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 30. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti V., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca

2013 doručená sťažnosť V. (ďalej aj „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd) sp. zn. z 30. novembra 2012, ktorým

potvrdil uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 7. septembra 2012 o priznaní trov právneho zastúpenia žalovanému

v 1. rade až 3. rade vo výške 4 803,55 €.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „sťažovateľ vystupoval ako žalobca

v konaní o náhradu škody 111.198,98,- € s prísl. proti odporcom 1) S. M.... 2) Ing. P. P... 3)

I. S...

Predmetom konania bol uplatnený nárok žalobcu (sťažovateľky, pozn.) na zaplatenie

náhrady škody..., ktorý žalobca uplatnil titulom ušlého nájomného...“. Okresný súd

rozsudkom z 2. marca 2012 zamietol žalobu sťažovateľky s poukazom na absolútnu

neplatnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, „nakoľko táto zmluva... neobsahuje základnú

náležitosť – dohodu účastníkov o dobe, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria,

čo spôsobuje neurčitosť zmluvy a jej neplatnosť podľa “.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom z 30. júla 2012 potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa.

3. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol okresný súd uznesením

zo 7. septembra 2012, a to tak, že žalovanému v 1. rade až 3. rade priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 4 803,55 €, ktoré bola sťažovateľka povinná uhradiť právnemu

zástupcovi žalovaného v 1. rade až 3. rade do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Krajský

súd uznesením z 30. novembra 2012 potvrdil odvolaním napadnutý výrok uznesenia

okresného súdu sp. zn. zo 7. septembra 2012.

4. Sťažovateľka je toho názoru, že „okolnosťami, ktoré viedli žalobcu (sťažovateľku,

pozn.) k uplatneniu práva bolo konanie žalovaných 1) až 3), ktorí ignorovali povinnosti

zo zmluvného vzťahu, ktorého boli účastníkmi a jedine ich správanie bolo dôvodom podania

žaloby. Odvolateľ (sťažovateľka, pozn.) preto považuje aplikáciu

za nedôvodnú, popierajúcu zmysel a účel ust. , keď strane, ktorá

je poškodená konaním druhej strany, ukladá ďalšiu povinnosť a to povinnosť náhrady

trov konania.“.

5. Sťažovateľka v sťažnosti na podporu svojich tvrdení poukázala na viacero

rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aplikujúcich ustanovenie § 150 ods. 1

(ďalej aj „OSP“).

6. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. -307 zo dňa 30. 11.

2012 bolo porušené základne právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce

v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve

na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. -307 zo dňa 30. 11. 2012, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu

Dolný Kubín sp. zn. -294 zo dňa 07. 09. 2012 o náhrade trov konania

a priznal žalovaným 1) až 3) náhradu trov právneho zastúpenia a vec vracia Krajskému

súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

10. Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

11. Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

12. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla predovšetkým v tom, že „použitie ust. § 142

ods. 1 v súdenom prípade bolo nedôvodné, nakoľko sú daná dôvody hodné

osobitného zreteľa a výnimočnosti. Priznaním náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným

1) až 3) dochádza k zníženiu majetku navrhovateľa bez možnosti kompenzácie.

Tak prvostupňový, ako aj odvolací súd nesprávne posudzoval len postavenie sťažovateľa

a výsledok primárneho sporu o náhradu škody 111.198,98,- € pričom vôbec neprihliadal

na skutočnosť, že to boli práve žalovaní 1) až 3), ktorí porušili záväzok vyplývajúci

zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a žalobca sa preto domáhal nápravy súdnou cestou, ani

na skutočnosť, že žalovaným 1) až 3) v spojení s posúdením Zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve za neplatnú nevznikli žiadne náklady, žalovaní 1) až 3) na jej základe neposkytli

žalobcovi žiadne plnenie, žalobca však na základe Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve plnil

a jej označením za neplatnú sa stáva dvojnásobne poškodeným subjektom.“.

13. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať

skutkové zistenia a právne posúdenie veci všeobecných súdov a prípadne spochybňovať

výsledky týchto záverov, a to aj za predpokladu zistenia určitých pochybení v tomto

smere. Rovnako ústavný súd iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutia všeobecných

súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis

, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

14. Ústavný súd v načrtnutých súvislostiach konštatuje, že krajský súd napadnutým

uznesením neporušil práva garantované a dohovorom na súdnu ochranu

a spravodlivý proces sťažovateľky.

Ustanovenie upravuje všeobecnú a základnú aplikačnú zásadu

pri posudzovaní uplatneného nároku na náhradu trov konania, a tá vychádza zo zásady

zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) majúcej povahu lex generali vo vzťahu

k ostatným ustanoveniam , upravujúcim spôsob náhrady trov

súdneho konania. Ustanovenie pritom predstavuje osobitnú výnimku

z uvedenej všeobecnej zásady. Výnimka umožňuje všeobecnému súdu rozhodujúcemu

o trovách konania zohľadniť jedinečné skutkové osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré

by v spojení s aplikáciou znamenali nespravodlivý a neprimerane tvrdý

postih rozhodnutím o trovách konania proti účastníkovi zaviazanému na povinnosť náhrady

trov konania. Ak však konečné rozhodnutie všeobecných súdov o náhrade trov konania

je založené na čo len minimálnej miere racionálnych argumentov podložených zistenými

skutkovými okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle

či zjavnej neodôvodnenosti.

15. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že možnosť aplikácie ustanovenia

patrí výlučne do kompetencie všeobecného súdu a závisí len od jeho

právnej úvahy, či ho použije. V tomto ustanovení je zakotvené moderačné právo súdu

zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania.

Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú

rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Zákon ustanovuje všeobecné

podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než aký vyplynul

z dispozície právnej normy. Výklad týchto podmienok je ponechaný zákonom na súdnej

praxi. Je vecou posúdenia konkrétneho prípadu, či súd zistil také okolnosti, ktoré

odôvodňujú použitie alebo všeobecné ustanovenie .

16. V danom prípade sa podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne

vysporiadal so všetkými okolnosťami prípadu potrebnými pre zákonné a spravodlivé

rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania žalovaným v 1. až 3. rade. Preto je ústavný súd

toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu

a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý

proces v podanej sťažnosti. Môže konštatovať, že krajský súd napadnutým uznesením

neporušil základného právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výroku, a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013