Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 340/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a 2 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves

v konaní vedenom pod sp. zn. , uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves

č. k. -394 z 21. novembra 2019, postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a 2 (ďalej len „“), práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , uznesením okresného súdu č. k. -394

z 21. novembra 2019, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ podaním z 11. januára 2020 doručeným ústavnému súdu 27. januára

2020 doplnil svoju ústavnú sťažnosť, v zmysle ktorého k porušeniu práv sťažovateľa malo

dôjsť aj uznesením okresného súdu č. k. -394 z 21. novembra 2019.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca v konaní

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. domáhal určenia neplatnosti

výpovede z pracovného pomeru danú mu žalovaným – ,

(ďalej len „žalovaný“), 4. mája 2006, určenia, že pracovný

pomer trvá, ako aj náhrady mzdy.

4. Okresný súd rozsudkom č. k. -244 z 27. mája 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu, ako aj návrh sťažovateľa na prerušenie konania

zamietol. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Okresný súd v odôvodnení rozsudku

okrem iného uviedol:

„Dňa 26.2.1987 bola uzatvorená pracovná zmluva medzi žalobcom

ako zamestnancom a zamestnávateľom .

Podľa pracovnej zmluvy žalobca nastúpil do zamestnania dňom 1.3.1987 ako samostatný

odborný pracovník - s miestom výkonu práce

vysunutá expozícia a pracovisko .

Podľa zápisnice z porady konanej dňa 3.5.1989 v žalobca vyhral

pracovný spor s bývalým zamestnávateľom a ostal zamestnancom žalovaného. V zápisnici

sa uvádza, že žalobca je jediným správcom , ktorý zodpovedá za jeho

prevádzku a sú mu zodpovední všetci pracovníci hradu.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -108 zo dňa 22.2.1989

bol potvrdený rozsudok Mestského súdu v Košiciach sp. zn. -95 zo dňa

17.2.1989 vo výroku o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Konanie bolo

vedené na návrh proti žalovanému . Súd bol

názoru, že žalobca neporušil pracovnú disciplínu hrubým spôsobom, keď sa odmietol

zúčastniť zasadnutia ústavnej rady, ktorá sa konala na .

Rozsudkom tunajšieho súdu č. -20 zo dňa 23.10.1991, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 11.12.1991, bola výpoveď z pracovného pomeru daná žalovaným

žalobcovi listom zo dňa 29.4.1991 určená

za neplatnú. Podľa odôvodnenia tohto rozsudku výpoveď bola daná žalobcovi

organizačných dôvodov, žalovaný zrušil funkciu správcu a jeho pracovnú

úlohu rozdelil medzi ostatných pracovníkov. Žalovaný požiadal o zmenu organizačnej

štruktúry Mestský úrad v Levoči, avšak do doby keď dal žalobcovi výpoveď žiadna

organizačná zmena schválená nebola. Okrem toho v čase výpovede žalovaný prijal dvoch

strážnikov na Spišský hrad a túto prácu predtým žalobcovi neponúkol. Preto bola výpoveď

určená za neplatnú.

Listom zo dňa 20.12.1991 žalovaný vyzval žalobcu na nástup do zamestnania

na pôvodné miesto správcu Spišského hradu.

Dňa 28.7.2005 rozhodol Okresný súd Vranov nad Topľou pod sp. zn.

539 vo veci žalobcu proti žalovanému tak,

že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného vykonané listom,

30.4.1992 je neplatné. Z odôvodnenia rozsudku bolo zistené, že okamžité skončenie

pracovného pomeru bolo dané žalobcovi preto, že dňa 8.4.1992 bez povolenia a vedomia

zamestnávateľa opustil pracovisko a svoju neprítomnosť v práci nezdôvodnil, dňa 23.4.1992

zabránil vstupu do pracovníkom a tým im bránil

vo vykonávaní ich pracovných úloh a dňa 28.4.1992 odmietol jednať s riaditeľom múzea

pri jeho osobnej návšteve na o plnení pracovných úloh.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. -607, -607

a -607 okrem iného odmietol odvolanie žalovaného proti uvedenému rozsudku

okresného súdu ako oneskorene podané. V uvedenom výroku bolo rozhodnutie Krajského

súdu v Prešove rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 25.6.2008 zrušené.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. -813 zo dňa 16.12.2008

bol uvedený rozsudok Okresného súdu vo Vranove nad Topľou zmenený tak, že návrh

na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného

vykonaného listom zo dňa 30.4.1992 zamietol. Uvedené rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 19.12.2008. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , zo dňa 25.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 3.12.2012, dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa

16.12.2008 sp. zn. bolo zamietnuté.

Listom zo dňa 6.6.2008 bol žalobca vyzvaný na mediáciu medzi ním a žalovaným

vo veci pracovno - právnych sporov, ktoré sa vedú od roku 1992. V odpovedi na tento list

žalobca uviedol, že na každom súdnom pojednávaní navrhol žalovanému pre nich prijateľné

a výhodné podmienky ukončenia sporu, ktoré žalovaný vždy odmietol. Odmietol tiež výzvu

na mimosúdne vyrovnanie náhrady mzdy z dôvodu neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru. Súhlasil so stretnutím potom, čo si žalovaný splní povinnosť náhrady

mzdy.

Dňa 5.5.2006 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru

č. SNM zo dňa 4.5.2006 podľa

pre nadbytočnosť s výpovednou lehotou 3 mesiace s tým, že výpoveď bola prerokovaná

so Závodným výborom dňa 28.4.2006. Vo výpovedi z pracovného pomeru

žalovaný uviedol, že v súvislosti s rozhodnutím Okresného súdu Vranov nad Topľou

č. zo dňa 28.7.2005 a Krajského súdu v Prešove č. ,

, zo dňa 28.2.2006, ktorým bolo okamžité zrušenie pracovného

pomeru určené za neplatné, bola funkcia zrušená prijatím

Organizačného poriadku zo 7.12.1992 a táto funkcia nie je ani v Organizačnom poriadku

od 1.5.2003 a nemá žiadne vhodné pracovné miesto.

Predmetom toho konania bolo v prvom rade určenie neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi listom zo dňa 4.5.2006. Dokazovaním

v konaní bolo preukázané, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi uvedeným listom spĺňa

formálne podmienky skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Výpoveď bola daná

písomne a bola žalobcovi doručená do vlastných rúk. Vo výpovedi je vymedzený výpovedný

dôvod, pre ktorý výpoveď žalobcovi bola daná.

Z vykonaného dokazovania je zrejme, že Okresným súdom Vranov nad Topľou bolo

vedené konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného

žalovaným žalobcovi listom zo dňa 30.4.1992. V uvedenej veci Okresný súd rozhodol

rozsudkom zo dňa 28.7.2005 tak, že určil toto okamžité skončenie pracovného pomeru

za neplatné a odvolanie žalovaného proti tomuto rozsudku bolo uznesením Krajského súdu

v Prešove z 28.2.2006 odmietnuté, na základe uvedeného preto platil stav, že pracovný

pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. V uvedenom čase, konkrétne dňa 4.5.2006 tak

bola daná Žalobcovi žalovaným výpoveď z pracovného pomeru, ktorá je predmetom tohto

konania.

Až rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.6.2008 bolo

uznesenie Krajského súdu v Prešove o odmietnutí odvolania zrušené. Vo veci opätovne

konal Krajský súd v Prešove, ktorý rozsudkom zo dňa 16.12.2008 zmenil prvostupňový

rozsudok a žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru danú

žalovaným žalobcovi listom zo dňa 30.4.1992 zamietol. Dovolanie proti tomuto rozsudku

bola Najvyšším súdom Slovenskej republiky zamietnuté a tak tento rozsudok nadobudol

právoplatnosť. Na základe uvedeného teda pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol

ukončený okamžitým skončením pracovného pomeru z 30.4.1992.

Pre rozhodnutie súdu vo veci je rozhodujúci stav v čase jeho rozhodovania (§ 154

). Výpoveď žalovaného žalobcovi bola daná v čase, keď pracovný pomer, na základe

vyššie uvedených rozhodnutí netrval. U takejto výpovede nemôžu nastať jej právne účinky

vzhľadom na neexistenciu pracovného pomeru. U výpovede z pracovného pomeru,

ktorý v čase jej dania neexistoval tak nemohli nastať právne účinky predpokladané

, ktoré s takýmto právnym úkonom spája. Z uvedeného

dôvodu nie je daný záujem na určení neplatnosti takejto výpovede a nie je daná ani aktívna

legitimácia žalobcu pre takého určenie. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade pracovný

pomer medzi účastníkmi konania bol ukončený okamžitým skončením pracovného pomeru

z roku 1992 nie daný ani naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že pracovný pomer

medzi účastníkmi naďalej trvá a žalobcovi neprináleží náhrada mzdy za obdobie po daní

výpovede, keďže jeho pracovný pomer u žalovaného už netrval a bol ukončený v roku

1992.“

5. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ aj žalovaný (žalovaný

iba proti výroku o trovách, pozn.). Sťažovateľ v odvolaní namietal, že:

- súd pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu,

napriek jeho ospravedlneniu z neúčasti na pojednávaní,

- súd nevykonal riadne dokazovanie podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), sťažovateľ

nebol poučený podľa ,

- súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil,

- súd neskúmal, či sú splnené podmienky konania,

- existovala prekážka litispendencie (konanie o určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru),

- konal nepríslušný súd – okresný súd, vec totiž súvisí s konaním o okamžitom

skončení pracovného pomeru, všetci sudcovia v konaní o okamžitom skončení pracovného

pomeru boli vylúčení a vec bola prikázaná Okresnému súdu Vranov nad Topľou,

- aj táto vec je predmetom konania na ústavnom súde, pretože vychádza

z právnej veci okamžitého skončenia pracovného pomeru a tvorí jej súčasť, predmetom

rozhodovania ústavného súdu je otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie vo veci

konania o určenie neplatnosti výpovede,

- súd nesprávne vyhodnotil, že v čase dania výpovede pomer netrval,

- súd konanie neprerušil napriek tomu, že na ústavnom súde bola podaná

sťažnosť vo veci okamžitého skončenia pracovného pomeru,

- nepreukázanie skutočností ide na ťarchu žalovaného,

- neboli splnené podmienky pre danie výpovede sťažovateľovi,

- sťažovateľovi nebolo umožnené na záver pojednávania predniesť svoje

návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu, právnej stránke veci,

- súd nepostupoval v súlade s .

6. Krajský súd ako súd odvolací rozhodol rozsudkom č. k. -280

z 11. novembra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil

povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 104,82 €. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval:

„Odvolacie námietky žalobcu pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej sú nedôvodné.

Z vykonaného dokazovania a z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol na pojednávanie dňa

11.10.2013 riadne a včas predvolaný, keďže predvolanie prevzal dňa 24.9.2013

na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 11.10.2013. Správne súd prvého stupňa nezaslal

predvolanie aj manželke žalobcu o ktorej žalobca tvrdí, že jej jeho zástupkyňa v tomto

konaní, keďže z udelenej plnej moci na pojednávaní dňa 11.10.2013 nevyplýva, že by išlo

o plnú moc na celé konanie. V Zápisnici o pojednávaní zo dňa 11.10.2013 sa konštatuje,

že pred začatím pojednávania žalobca udelil plnú moc do zápisnice svojej manželke. Z takto

protokolovaného údaju nie je možné uzavrieť, že ide o plnú moc v plnom rozsahu a na celé

konanie. Zrejme z toho dôvodu správne súd prvého stupňa potom manželke žalobcu

predvolanie na pojednávanie nezasielal. Pokiaľ žalobca obdržal včas predvolanie

na pojednávanie na deň 27.5.2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok na toto pojednávanie

sa bez náležitého ospravedlnenia nedostavil, keďže jednak ospravedlnenie, ktoré zaslal

súdu, aj keď bolo písané dňa 23.5.2014 súdu bolo doručené až v deň pojednávania dňa

27.5.2014, pričom zo Zápisnice o pojednávaní nevyplýva, že by súd prvého stupňa mal

vedomosť o tom, že žalobca svoju neúčasť na tento deň ospravedlnil. Okrem toho žalobca

nepredložil žiadny vážny dôvod svojej neúčasti na pojednávaní, keď v žiadosti

o ospravedlnenie uvádza iba to, že jeho manželka je nemocná, preto žiada odročiť

pojednávanie na neurčito. Okrem toho, že odvolací súd nepovažuje manželku žalobcu

za jeho zástupkyňu, nemožno mať za to, že žalobcovi bola odňatá možnosť konať

pred súdom, keďže sa riadne a včas neospravedlnil napriek riadnemu predvolaniu

a nedoložil ani žiadny dôkaz, ktorým by doložil svoju neúčasť na pojednávaní.

Z týchto dôvodov je odvolanie žalobcu, pokiaľ ide o odňatie možnosti konať

pred súdom nedôvodné.

Pokiaľ ide o ostatné odvolacie dôvody ani tieto nepovažuje odvolací súd za

naplnené. Žalobca vo svojom odvolaní neuvádza v čom vidí nesprávne zhodnotenie

skutkového stavu veci a nesprávnu právnu kvalifikáciu.

Žalobca v odvolaní nevytýka súdu prvého stupňa právne hodnotenie v tom smere,

že na takejto určovacej žalobe nemá žalobca naliehavý právny záujem, pretože pracovný

pomer skončil ešte v r. 1992, tak ako o tom konštatuje právoplatný rozsudok súdu.“

7. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie s poukazom na § 237

ods. 1 písm. g) a f) . V dovolaní namietal, že:

- krajský súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie,

- krajský súd neprihliadol na vady konania pred súdom prvej inštancie,

- krajský súd mal preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia, ale aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, z ktorého rozhodnutie vzišlo,

- krajský súd sa nezaoberal vadami konania, ku ktorým došlo nesprávnym

výkladom a aplikáciou ustanovení hmotného a procesného práva,

- krajský súd neprihliadol na to, či sú splnené podmienky konania, tieto splnené

neboli, pretože existovala prekážka listispendencie,

- krajský súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,

neodôvodnil nevykonanie dôkazov,

- rozhodol vylúčený okresný súd,

- sťažovateľ má na určení neplatnosti výpovede naliehavý právny záujem,

- sťažovateľovi nebola zabezpečená súdna ochrana,

- bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov

v súdnom konaní,

- sťažovateľ súdu predložil listinný dôkaz, ktorý zakladá dôvod na odročenie

a prerušenie pojednávania, čo súdy neakceptovali.

8. V doplnení dovolania vypracovanom právnou zástupkyňou sťažovateľa

JUDr. Lechmanovou, ustanovenou mu Centrom právnej pomoci bolo krajskému súdu

vytýkané:

- okresný súd, ako aj krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospeli

k nesprávnym skutkovým zisteniam, ich rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho

posúdenia veci,

- krajský súd nesprávne a nezákonne prejednal vec bez nariadenia pojednávania,

- krajský súd neprihliadol na vady konania pred okresným súdom, čo malo

za následok nesprávne rozhodnutie a odňatie možnosti konať na súde, krajský súd

nezohľadnil ani to, že sťažovateľ nebol poučený o práve v súlade s ,

- krajský súd hrubo zanedbal preskúmavaciu činnosť hmotno-právnu,

ako aj procesnoprávnu,

- krajský súd sa nezaoberal vadami konania na súde prvého stupňa, súd neprihliadol

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať súd rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu. Sťažovateľ považuje za vadu konania aj to,

že v jeho právnej veci rozhodoval okresný súd,

- sťažovateľovi nebola zabezpečená súdna ochrana, keďže súd, ktorý rozhodoval

v jeho právnej veci, nepovažuje za nezávislý a nestranný,

- zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k prejudikovaniu konania

na najvyššom súde aj krajskom súde, v konaní bolo porušené právo na spravodlivé súdne

konanie a zabezpečenie rovnosti účastníkov v súdnom konaní,

- sťažovateľ predložil súdu v konaní listinné dôkazy, ktoré zakladajú dôležitý dôvod,

pre ktorý sa pojednávanie malo odročiť a prerušiť. Túto skutočnosť okresný súd opomenul

a krajský súd uviedol, že sťažovateľ nič nepredložil,

- sťažovateľ sa nestotožňuje so záverom okresného súdu, ako aj krajského súdu,

ktoré vo svojich rozhodnutiach uvádzali, že rozhodnutím najvyššieho súdu z 25. júna 2008

bolo uznesenie Krajského súdu v Prešove o odmietnutí odvolania žalovaného zrušené.

Vo veci opätovne konal Krajský súd v Prešove, ktorý rozsudkom zo 16. decembra 2008

zmenil prvostupňový rozsudok a žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru danú žalovaným sťažovateľovi listom z 30. apríla 1992 zamietol.

Dovolanie proti tomuto rozsudku bolo najvyšším súdom zamietnuté, a tak rozsudok

Krajského súdu v Prešove nadobudol právoplatnosť. Na základe uvedeného rozsudku

pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného skončil okamžitým skončením pracovného

pomeru z 30. apríla 1992,

- sťažovateľ na okresnom súde uviedol, že proti tomuto rozsudku vydanému

Najvyšším súdom Slovenskej republiky podal ústavnú sťažnosť a žiadal súd, aby konanie

na okresnom súde bolo prerušené do rozhodnutia ústavného súdu. Vzhľadom na to,

že pri zastupovaní na ústavnom súde je povinné právne zastúpenie advokátom, sťažovateľ

žiadal o priznanie bezplatného právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Do dnešného dňa však o jeho žiadosti nebolo Centrom právnej pomoci rozhodnuté,

- odôvodnenie rozsudkov okresného súdu aj krajského súdu je nepreskúmateľné,

nepresvedčivé, súdy nesprávne vyhodnotili skutkový stav,

- dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu trpí vadami podľa § 237 ods. 1

písm. f) a (ďalej aj „“), je nesprávny.

9. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. júla 2018 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa § 477

písm. c) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí,

uvádza, že ich odôvodnenie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, súdy nesprávne vyhodnotili

skutkový stav, ich rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Argumentuje, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudku

krajského súdu uviedol množstvo faktov a údajov, na ktoré krajský súd a následne najvyšší

súd neprihliadli. Sťažovateľovi týmto bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ

v rámci ústavnej sťažnosti rekapituluje námietky, ktoré uvádzal v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu a v dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Popisuje tiež skutkový stav

týkajúci sa jeho pracovného pomeru u žalovaného.

11. Sťažovateľ tiež namieta, že v odôvodnení rozsudku okresného súdu je množstvo

nepresností, okresný súd zavádzal a prispôsobil odôvodnenie vopred účelovo

prispôsobenému rozhodnutiu. Poukazuje tiež na to, že na okresnom súde sa

v občianskoprávnych veciach dlhodobo používajú „nástroje trestného práva“ (provokácie

a zastrašovanie justičnou strážou, jej privolávanie do pojednávacej miestnosti),

čo sťažovateľ považuje za neprípustné. Závažnou procesnou chybou okresného súdu je,

že rozsudok okresného súdu nebol zaslaný splnomocnenej zástupkyni sťažovateľa –

.

12. Argumentácia krajského súdu je podľa sťažovateľa účelová, nesprávna,

nepravdivá, zameraná nie na objektívne posúdenie veci, ale „evokovala ďalšiu obhajobu

odporcu“. Videnie spravodlivosti je neobjektívne, zaujaté, svojvoľné, čo sa týka najmä

JUDr. Miroslava Sogu, ktorý vo viacerých veciach kryje okresný súd, ako aj

JUDr. Stanislavu Semanovú.

13. Sťažovateľovi bola Centrom právnej pomoci ustanovená advokátka

JUDr. Lechmanová, ktorá bez vedomia sťažovateľa upravila jeho dovolanie (na doplnenie

ktorého bol vyzvaný súdom) tak, že z neho vynechala dovolací dôvod podľa § 237 písm. g)

. Po tomto „podraze“ Centrum právnej pomoci sťažovateľovi na dovolacie konanie

určilo advokáta JUDr. Bodnára. Od 16. apríla 2018 teda v dovolacom konaní sťažovateľa

zastupoval JUDr. Bodnár, už nie JUDr. Lechmannová. Následne bol Centrom právnej

pomoci sťažovateľovi 16. augusta 2018 ustanovený advokát JUDr. Kovanič. V čase

rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľa nezastupovala JUDr. Lechmanová.

14. V celom konaní od roku 1992 ide podľa sťažovateľa o korupciu, zneužitie práva

verejných činiteľov, zamedzenie prístupu k spravodlivému, objektívnemu a zákonnému

prejednaniu veci.

15. Vo vzťahu k dodržaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti uviedol, že okresný súd nesprávne doručil uznesenie najvyššieho súdu

JUDr. Lechmanovej, ktorá v čase vydania uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľa

nezastupovala. JUDr. Lechmanová uznesenie najvyššieho súdu zaslala sťažovateľovi

24. augusta 2018, ktoré si sťažovateľ prevzal 14. septembra 2018.

16. Pokiaľ ide o právne zastúpenie sťažovateľa pred ústavným súdom, sťažovateľ

uviedol, že podaním z 20. septembra 2018 požiadal Centrum právnej pomoci o určenie

kvalifikovaného právneho zástupcu vo veci ústavnej sťažnosti. Do podania ústavnej

sťažnosti Centrum právnej pomoci o žiadosti sťažovateľa nerozhodlo.

17. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, zrušil rozsudok krajského

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť

uznesenia najvyššieho súdu.

18. Sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti z 11. decembra 2019 doručenom

ústavnému súdu 13. decembra 2019 uviedol, že Centrum právnej pomoci odmieta

poskytovať právnu pomoc vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa pre porušenie základných

práv a slobôd uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že právna vec, s ktorou sa žiadateľ

obrátil na Centrum právnej pomoci, je zrejme bezúspešná. Proti tomuto rozhodnutiu Centra

právnej pomoci zo 17. januára 2019, ktorým sťažovateľovi nebol priznaný nárok

na poskytovanie právnej pomoci, podal sťažovateľ správnu žalobu. Konanie o správnej

žalobe je vedené na krajskom súde pod sp. zn. , pričom vec nie je dosiaľ

skončená.

19. Sťažovateľ opätovne uviedol, že uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené

neoprávnenej osobe JUDr. Lechmanovej, ktorá ho v tom čase už nezastupovala. Po vyše

roku od doručenia uznesenia najvyššieho súdu okresný súd sťažovateľovi doručil uznesenie

najvyššieho súdu, a to 11. októbra 2019. Duplicitným doručením uznesenia najvyššieho

súdu bol porušený zákon. Zákon súdu neumožňuje opakovane zasielať tie isté rozhodnutia.

Je vecou ústavného súdu posúdiť, či je uznesenie najvyššieho súdu vôbec právoplatné.

20. V doplnení ústavnej sťažnosti z 11. januára 2020 doručenom ústavnému súdu

27. januára 2020 sťažovateľ uviedol, že okresný súd uznesením č. k. -370

z 15. mája 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol, že sťažovateľ je povinný

zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného náhradu trov dovolacieho konania v sume

153,68 € v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. V predmetnom uznesení okresný súd

poukazuje na rozsudok okresného súdu, rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho

súdu. Aj toto uznesenie okresný súd zaslal neoprávnenej osobe JUDr. Lechmanovej, a to

19. júna 2019. Proti uzneseniu z 15. mája 2019 sťažovateľ podal sťažnosť. Okresný súd

uznesením č. k. -394 z 21. novembra 2019 sťažnosť sťažovateľa zamietol,

náhradu trov konania o sťažnosti žalovanému nepriznal.

21. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napáda aj uznesenie okresného súdu

č. k. -394 z 21. novembra 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu

z 21. novembra 2019“). Sťažovateľ namieta, že uznesenie okresného súdu z 21. novembra

2019 vydala zaujatá sudkyňa JUDr. Stanislava Semanová ako členka okresného súdu, ktorý

bol vylúčený ako celok. Uznesenie okresného súdu z 21. novembra 2019 sa opiera

o uznesenie najvyššieho súdu, ktoré nebolo riadne doručené sťažovateľovi, po vyše roku

bolo doručované druhýkrát, keď prvýkrát bolo doručené neoprávnenej osobe

JUDr. Lechmanovej. Okresný súd v bode 3 odôvodnenia uvádza, že uznesenie z 15. mája

2019 bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa 19. júna 2019. Súd tiež uvádza,

že o odvolaní plnomocenstva právnou zástupkyňou sťažovateľa sa dozvedel až zo sťažnosti

a že toto nebolo súdu oznámené JUDr. Lechmanovou ani Centrom právnej pomoci.

Sťažovateľ má podľa svojho tvrdenia viaceré dôkazy, že Centrum právnej pomoci

aj okresný súd promptne najvyšší súd písomne informujú, ak dôjde k zmene advokáta,

ak Centrum právnej pomoci odníme nárok na právnu pomoc, aby sa na najvyššom súde

zastavilo konanie z procesných dôvodov (povinné právne zastúpenie), a tak znemožnili

sťažovateľovi konať pred súdom vo veci samej.

22. Konanie o správnej žalobe vedenej na krajskom súde pod sp. zn.

dosiaľ nie je skončené. Podľa tvrdenia sťažovateľa bude úlohou kvalifikovaného advokáta

doplniť ústavnú sťažnosť z 11. novembra 2018, doplnenie z 11. decembra 2019 aj toto

druhé doplnenie z 11. januára 2020 tak, aby ústavná sťažnosť spĺňala kvalifikované

a zákonné požiadavky na ústavnú sťažnosť.

23. Vec napadla ústavnému súdu 19. novembra 2018 a bola pôvodne pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné

obdobie sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi Martinovi

Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1

schváleného 27. mája 2020 je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu

v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava

24. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

25. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je v časti

regulujúcej konanie pred ústavným súdom od 1. marca 2019

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“).

27. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

28. Podľa právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

29. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

30. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

31. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

32. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

33. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

34. Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť, a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne

(, , , ).

35. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46

ods. 1 (obdobne, ako aj dohovoru) je prvotným východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

36. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

37. Sťažovateľ okresnému súdu v ústavnej sťažnosti vytýka nesprávne skutkové

zistenia, nesprávne právne posúdenie veci, neodôvodnenosť, arbitrárnosť rozsudku

okresného súdu a pochybenie okresného súdu pri doručovaní uznesenia najvyššieho súdu.

38. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (m. m. , , , ). Z princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať

postupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci

ústavného súdu (m. m. , ).

39. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

).

40. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

postupu, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku a preskúmania rozsudku okresného súdu

(ako aktu, ktorý je výsledkom procesného postupu súdu) využitím prostriedku nápravy,

a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon pred podaním ústavnej sťažnosti aj účinne využil

a o tomto jeho odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu. Preto právomoc

krajského súdu na preskúmanie rozsudku a postupu okresného súdu, ktorý mu predchádzal,

vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti. Vychádzajúc

z uvedeného, bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

podľa pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie.

41. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa pochybenia okresného súdu pri doručovaní

uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi ústavný súd konštatuje, že pokiaľ okresný súd

dospel k záveru, že skôr vykonané doručenie uznesenia najvyššieho súdu k rukám

JUDr. Lechmanovej nebolo právne účinné a malo byť doručené priamo sťažovateľovi,

v dôsledku čoho uznesenie najvyššieho súdu dodatočne zaslal priamo k rukám sťažovateľa,

uvedený postup nemožno považovať za priečiaci sa zákonu. Súdu z Civilného sporového

poriadku vyplýva povinnosť riadne doručiť rozhodnutie súdu strane sporu, a preto

v prípade, že pri doručovaní dôjde k pochybeniu, súd nielen môže, ale aj musí zabezpečiť

nápravu a písomnosť doručiť právne účinným spôsobom, určeným na vec sa vzťahujúcimi

procesnými právnymi normami. Je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu sa dostalo

do dispozičnej sféry sťažovateľa ako strany sporu, keď toto mu bolo zaslané

JUDr. Lechmanovou a sťažovateľ si ho prevzal 14. septembra 2018, čo sťažovateľ

vyslovene uvádza v ústavnej sťažnosti, a neskôr mu bolo doručené aj priamo okresným

súdom 11. októbra 2019. Skutočnosť, že sťažovateľ v konečnom dôsledku dostal uznesenie

najvyššieho súdu dvakrát, nie je pochybením okresného súdu, ktoré by predstavovalo

ústavnoprávne relevantný zásah do sťažovateľovho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Za tohto

stavu ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie ním

označených práv postupom okresného súdu spočívajúcom v opakovanom doručovaní

uznesenia najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

42. Sťažovateľ poukazuje (v ústavnej sťažnosti, ako aj v dovolaní proti rozsudku

krajského súdu) na skutočnosť, že rozsudok krajského súdu trpí vadami podľa § 237 ods. 1

písm. f) a g) , namieta tiež existenciu prekážky litispendencie, resp. rei iudicatae.

Pokiaľ sťažovateľ krajskému súdu vytýka takéto vady zmätočnosti vymedzené v § 237

ods. 1 (sťažovateľ uvádza procesné pochybenia týkajúce sa dokazovania, pojednávania

a pod., rozhodovanie vylúčeného sudcu, súdu, nedostatok podmienok konania), k tomuto

ústavný súd konštatuje, že skúmanie existencie predmetných nedostatkov spadalo

do kompetencie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý bol podľa Občianskeho

súdneho poriadku účinného v čase podania dovolania proti rozsudku krajského súdu

povinný skúmať prípadnú existenciu predmetných vád zmätočnosti vymedzených v § 237

ods. 1 z úradnej povinnosti, teda aj v prípade, ak by ich sťažovateľ v dovolaní

vyslovene nenamietal. Vzhľadom na to, že posúdenie existencie vád zmätočnosti

prináležalo na základe dovolania podaného sťažovateľom najvyššiemu súdu, ústavný súd

vo vzťahu k tejto časti sťažnosti konštatuje, že nie je daná jeho právomoc na jej meritórne

posúdenie. Preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde.

43. Ústavný súd konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

44. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho

procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa a tiež

právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

45. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , , ).

46. Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu.

Podľa ústavného súdu rozsudok krajského súdu (v spojení s jemu predchádzajúcim

rozsudkom okresného súdu, ktoré je z hľadiska ich odôvodnení potrebné vnímať ako celok)

nevykazuje nedostatky jeho odôvodnenia takej intenzity, ktoré by dosahovali ústavno-

právnu relevanciu. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa zaoberal posúdením

odvolacích námietok procesnoprávnej povahy, ako aj námietkami týkajúcimi sa posúdenia

veci samej.

47. Vo vzťahu k namietanému právnemu posúdeniu veci samej krajským súdom

ústavný súd uvádza, že krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého

za stavu, keď bol pracovný pomer sťažovateľa ukončený na základe okamžitého skončenia

pracovného pomeru z 30. apríla 1992, v čase dania výpovede sťažovateľovi 4. mája 2006

teda jeho pracovný pomer už netrval. Výpoveď zo 4. mája 2006 tak nemohla vyvolať

účinky predpokladané , preto sťažovateľ nemá naliehavý právny záujem

na určení neplatnosti výpovede zo 4. mája 2006 a na určení, že pracovný pomer naďalej

trvá. Ústavný súd konštatuje, že predmetné závery celkom zjavne nemožno označiť

za svojvoľné, ústavne neudržateľné, popierajúce zmysel relevantných, na vec sa

vzťahujúcich právnych noriem. Žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru listom z 30. apríla 1992 (konanie vedené na Okresnom súde

Vranov nad Topľou pod sp. zn. ) bola v konečnom dôsledku zamietnutá

(rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -813 zo 16. decembra 2008, ktorý

nadobudol právoplatnosť a dovolanie proti tomuto rozsudku bolo zamietnuté rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. , z 25. októbra 2012). Ako už

ústavný súd uviedol, podanie sťažovateľa označené ako „Sťažnosť proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa 25. 10.

2012“ bolo ústavným súdom prípisom z 3. júla 2013 odložené (vec vedená na ústavnom

súde pod sp. zn. ), keďže toto podanie nebolo možné považovať za návrh

na začatie konania.

48. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je relevantnou okolnosť, keď rozsudkom

Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. -539 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. -607, -607, -607

bolo žalobe sťažovateľa o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

prvotne vyhovené, pretože uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -607,

-607 a -607 bolo vo výroku o odmietnutí odvolania žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou najvyšším súdom (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júna 2008) zrušené, v dôsledku čoho

Krajský súd v Prešove rozhodoval o odvolaní opätovne, a to už uvedeným rozsudkom

č. k. -813 zo 16. decembra 2008, ktorým žalobu zamietol.

49. Napriek tomu, že v zásade ústavnému súdu neprislúcha rozvíjať alebo dopĺňať

právne závery všeobecných súdov, v záujme presvedčivosti tohto uznesenia a reagujúc

na námietky sťažovateľa obsiahnuté v ústavnej sťažnosti ústavný súd pre úplnosť uvádza,

že pokiaľ sťažovateľ navrhoval prerušiť konanie o určenie neplatnosti výpovede zo 4. mája

2006 z dôvodu podania ústavnej sťažnosti proti druhému rozhodnutiu najvyššieho

súdu vo veci okamžitého skončenia pracovného pomeru (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. , z 25. 10. 2012), pričom jeho návrh bol okresným

súdom zamietnutý, zjavne išlo o návrh sťažovateľa podľa , podľa

ktorého má súd možnosť, nie povinnosť konanie prerušiť. V zmysle súdnej praxe v zásade

dovolacie konanie alebo konanie na ústavnom súde samo osebe nie je dôvodom na

prerušenie súdneho konania. Navyše, ako vyplýva z rozsudku okresného súdu, sťažovateľ

síce návrh na prerušenie konania odôvodňoval podaním ústavnej sťažnosti, súdu však

nepreukázal (napriek výzve súdu), že k podaniu ústavnej sťažnosti reálne došlo a čo je

obsahom ústavnej sťažnosti. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že neprerušenie konania

okresného súdu sp. zn. nemožno považovať za zásah do sťažovateľovho

základného práva podľa a 2 ani do práva podľa dohovoru.

50. Pokiaľ ide o namietané porušenie , podstata tohto článku

spočíva v zakotvení práva osoby (fyzickej alebo právnickej) obrátiť sa na všeobecný

súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy v prípade, ak sa táto

osoba považuje za ukrátenú na svojich právach rozhodnutím takého orgánu. Je teda už

na prvý pohľad zrejmé, že v danej veci chýba akákoľvek príčinná súvislosť medzi

označeným základným právom sťažovateľa podľa a ním napadnutým

postupom, rozsudkom krajského súdu, ktorý nerozhodoval o zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy.

51. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom, rozsudkom krajského súdu (ako výsledkom

procesného postupu krajského súdu) v časti namietaných nedostatkov odôvodnenia

rozhodnutia a nesprávneho právneho posúdenia veci, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

52. Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi jeho postup v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je aj . Právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, čo platí pre všetky konania vrátane dovolacích ( a nasl. ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany

ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo

dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka

konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

), resp. ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu

sťažovateľa v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

53. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie podľa (ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania.

54. Ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje za arbitrárne

či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania

(aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

55. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala jeho svojvoľný postup (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania),

ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší

súd sa zaoberal a vyrovnal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil,

odmietol dovolanie ako procesne neprípustné.

56. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať

za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami

alebo . Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

procesné právne normy výslovne umožňujú, a aj preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade neznamená odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch. Najvyšší súd poskytol logické, zrozumiteľné argumenty, ktorými

adekvátne reagoval na dovolacie námietky sťažovateľa.

57. Sťažovateľove námietky týkajúce sa procesných pochybení krajského súdu

(dokazovanie, pojednávanie) najvyšší súd vyhodnotil ako neopodstatnené,

pričom vyčerpávajúco tieto svoje závery zdôvodnil (bod 14 až 28 uznesenia najvyššieho

súdu).

58. Ústavný súd uvádza, že podľa účinného v čase

podania dovolania bol najvyšší súd ako súd dovolací podľa § 242 ods. 1 druhej vety

povinný prihliadať na vady zmätočnosti vymedzené v ,

teda aj na eventuálne vady spočívajúce v tom, že v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo (res iudicata) alebo že v tej istej veci sa už prv začalo konanie (litispendencia).

Z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd si bol vedomý tejto svojej

povinnosti a existenciu vád zmätočnosti skúmal, čo vyplýva z bodu 12 odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu, pričom takéto vady nezistil.

59. Pre úplnosť ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v dovolaní síce

namietal existenciu prekážky konania – litispendenciu, túto námietku však nijako bližšie

nekonkretizoval. Obsah ústavnej sťažnosti indikuje, že sťažovateľ považuje konanie

o žalobe o určenie neplatnosti výpovede zo 4. mája 2006 za súčasť, pokračovanie konania

o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 30. apríla 1992. Ústavný

súd uvádza, že prekážka litispendencie bráni tomu, aby na súde prebiehalo súčasne viacero

konaní v tej istej veci. O tú istú vec ide v prípade, ak ide o konanie medzi tými istými

účastníkmi (stranami sporu) a ak je totožný predmet sporu a skutkové okolnosti,

z ktorých je uplatnené právo vyvodzované. V prípade uvedených konaní sťažovateľa nie je

splnená podmienka totožnosti veci, pretože konanie vedené na Okresnom súde Vranov

nad Topľou pod sp. zn. sa týkalo právneho úkonu – okamžitého skončenia

pracovného pomeru z 30. apríla 1992, zatiaľ čo konanie vedené na okresnom súde

pod sp. zn. sa týkalo určenia neplatnosti výpovede zo 4. mája 2006. Aj keď sa

teda obe konania týkali pracovného pomeru sťažovateľa u identického žalovaného, ich

predmet nebol rovnaký, predmetom konaní bolo posúdenie ne/platnosti rozdielnych

právnych úkonov žalovaného, a preto ani prebiehajúce konanie o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru (v tom čase v štádiu dovolacieho konania)

nebránilo vo vedení, pokračovaní v (neskôr začatom) konaní o určenie neplatnosti výpovede

zo 4. mája 2006.

60. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v doplnení

dovolania vykonaného JUDr. Lechmanovou, ktorá mu bola ustanovená ako právna

zástupkyňa Centrom právnej pomoci na zastupovanie v dovolacom konaní, nebol

(na rozdiel od dovolania sťažovateľa z 2. februára 2016) uvedený dovolací dôvod

podľa . Ústavný súd k tomuto konštatuje, že neuvedenie

dovolacieho dôvodu podľa v doplnení dovolania nemalo

za následok nezaoberanie sa najvyššieho súdu existenciou vady podľa § 237 ods. 1 písm. g)

. Z uznesenia najvyššieho súde nepochybne vyplýva, že najvyšší súd skúmal existenciu

vady podľa (bod 35 až 41 uznesenia najvyššieho súdu), pričom

nezistil, že by obsah súdneho spisu indikoval existenciu dôvodov opodstatňujúcich

vylúčenie sudcu, ktorý rozhodoval vo veci sťažovateľa.

61. Dovolací súd sa vyjadril aj k námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku

krajského súdu (bod 29 až 33 uznesenia najvyššieho súdu).

62. Pokiaľ ide o namietané porušenie , ústavný súd opätovne

poukazuje na to, že podstata tohto článku spočíva v zakotvení práva osoby (fyzickej

alebo právnickej) obrátiť sa na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia

orgánu verejnej správy v prípade, ak sa táto osoba považuje za ukrátenú na svojich právach

rozhodnutím takého orgánu. Je teda už na prvý pohľad zrejmé, že v danej veci chýba

akákoľvek príčinná súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľa

podľa a ňou napadnutým postupom, uznesením najvyššieho súdu,

ktoré nerozhodovali o zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.

63. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, neodôvodnenosti a ústavný súd ho považuje

za ústavne udržateľné. Keďže ústavný súd nezistil existenciu príčinnej súvislosti

medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom, uznesením najvyššieho súdu, ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

z 21. novembra 2019

64. Sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti namietal, že uznesenie z 21. novembra

2019, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

z 15. mája 2019, bolo vydané zaujatou sudkyňou a opiera sa o uznesenie najvyššieho súdu,

pri doručovaní ktorého bol porušený zákon.

65. K predmetným argumentom ústavný súd konštatuje, že nedospel k záveru

o existencii možnej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva

podľa a 2 , resp. práva podľa , a postupom, uznesením

najvyššieho súdu, a zároveň je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi

doručené (jeho doposlaním sťažovateľovi od JUDr. Lechmanovej, ako aj priamo okresným

súdom). Pokiaľ sa teda uznesenie okresného súdu z 21. novembra 2019 (a jemu

predchádzajúce uznesenie vyššieho súdneho úradníka o trovách dovolacieho konania z 15.

mája 2019) opiera o uznesenie najvyššieho súdu, táto okolnosť sama osebe nespôsobuje

ústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu z 21. novembra 2019.

66. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že uznesenie okresného súdu z 21. novembra

2019 vydala zaujatá sudkyňa JUDr. Stanislava Semanová (s poukazom na to, že vylúčený

bol okresný súd ako celok), ústavný súd zdôrazňuje, že námietku, že vo veci rozhodoval

vylúčený súd, sťažovateľ uvádzal v konaní pred všeobecnými súdmi už skôr,

pričom najvyšší súd v uznesení najvyššieho súdu predmetnú námietku nevyhodnotil

ako opodstatnenú a tento svoj záver náležite, vyčerpávajúco odôvodnil. Sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti (resp. jej doplnení) neuvádza, že by sa po rozhodnutí najvyššieho súdu

dozvedel o nových, jemu doteraz neznámych okolnostiach odôvodňujúcich vylúčenie

JUDr. Semanovej z konania a rozhodovania vo veci sp. zn. , resp. vylúčenie

všetkých sudcov okresného súdu.

67. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka z 15. mája 2019

bolo rovnako ako uznesenie najvyššieho súdu nesprávne doručované JUDr. Lechmanovej,

k tomuto ústavný súd pre úplnosť uvádza, že z podania z 11. januára 2020, ktorým

sťažovateľ doplnil svoju ústavnú sťažnosť, je zrejmé, že uznesenie vyššieho súdneho

úradníka z 15. mája 2019 sa dostalo do dispozičnej sféry sťažovateľa a sťažovateľ sa s ním

riadne oboznámil, keďže proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný

súd uznesením z 21. novembra 2011.

68. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z argumentácie sťažovateľa

obsiahnutej v ústavnej sťažnosti a jej doplnení nezistil žiadne okolnosti, ktoré by indikovali

možné porušenie práv sťažovateľa podľa a 2 a dohovoru

uznesením okresného súdu z 21. novembra 2019, a preto ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia označených práv uznesením okresného súdu z 21. novembra 2019

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

69. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie

rozhodnutia, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania,

odloženie vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu