Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 910/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou KUTAN &

PARTNERS s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ján Kutan,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 28. januára 2011, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 20. mája 2013 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím zo 17. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 28. januára 2011

(ďalej len „konanie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 20. mája

2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím zo 17. decembra 2014

(ďalej len „konanie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru došlo «uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. (ďalej len „Uznesenie

NS SR“), ktorým súd odmietol dovolanie Sťažovateľa proti Rozsudku Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 20. 05. 2013, č. k. -325 (ďalej len „Rozsudok KS BA“),

ktorým bol potvrdený Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. 01. 2011,

č. k. -244 (ďalej len „Rozsudok OS BA II“)». Sťažovateľ uviedol, že uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“) prevzal 19. januára 2015. Podľa jeho názoru najvyšší súd rozhodol

na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené, a zároveň „nimi neboli

chránené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného

súdnictva“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ 19. augusta 1998 ústne uzatvoril

s (ďalej len „právny predchodca navrhovateľa“)

zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie diela ‒vykonanie prác spolu

s dodávkou, montážou a demontážou kotla, expanzomatu a ostatného materiálu podrobne

opísaného v dodacom liste z 21. novembra 1998, pričom ešte pred začatím prác sťažovateľ

zaplatil právnemu predchodcovi navrhovateľa sumu 60 000 Sk (1 991,63 €) ako preddavok

za cenu diela. Sťažovateľ uvádza, že cena diela bola medzi zmluvnými stranami určená

odhadom vo výške medzi 70 000 Sk − 72 000 Sk. Po zhotovení diela vystavil právny

predchodca navrhovateľa sťažovateľovi faktúru č. 9800902 z 23. novembra 1998 v celkovej

sume 94 313 Sk (3 130,62 €), z ktorej bol odpočítaný uhradený preddavok vo výške

60 000 Sk (1 991,63 €).

Právny predchodca navrhovateľa podal 20. novembra 2000 okresnému súdu návrh

na začatie konania a 28. júna 2001 doručil okresnému súdu podanie, ktorým zmenil svoj

pôvodný návrh na začatie konania, v ktorom žiadal, aby okresný súd rozsudkom určil,

že sťažovateľ je povinný zaplatiť právnemu predchodcovi navrhovateľa sumu 1 088,26 €.

Okresný súd rozsudkom č. k. -103 z 22. júna 2006 návrh právneho

predchodcu navrhovateľa zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť náhradu trov

konania. Právny predchodca navrhovateľa podal proti rozsudku okresného súdu č. k.

-103 z 22. júna 2006 odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením

č. k. -118 zo 6. marca 2007 rozsudok okresného súdu č. k. -103

z 22. júna 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne uznesením č. k. -140 z 20. augusta 2008

ustanovil do konania znaleckú organizáciu − Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej

univerzity v Žiline (ďalej len „znalecká organizácia“), na vypracovanie znaleckého

posudku, pričom jej úlohou bolo určiť, či cena za dielo, ktorú vyfakturoval sťažovateľovi

právny predchodca navrhovateľa, zodpovedá cene primeranej v zmysle Občianskeho

zákonníka v roku 1998 za uskutočnené práce a materiál dodaný dodacím listom v porovnaní

s primeranou cenou práce a materiálu nevyhnutného na vykonanie rovnakého alebo

obdobného diela v roku 1998.

Sťažovateľ uvádza, že k znaleckému posudku sa vyjadril, pričom namietal,

že znalecký posudok je vypracovaný výlučne na základe písomných podkladov

bez zisťovania skutočného stavu diela, preto sťažovateľ požadoval znalecký posudok

doplniť aj o vyhodnotenie skutočného stavu diela so zistením vád plnenia do stanovenia

ceny diela. Podľa sťažovateľa sa znalecký posudok nevysporiadal s tým, že súčasťou

plnenia právneho predchodcu navrhovateľa malo byť pôvodne aj dodanie revíznej správy

o vykonanej plynoinštalácii, ktorá sa mala zahrnúť aj do fakturovanej ceny diela. Revíznu

správu si sťažovateľ zabezpečil na vlastné náklady. V znaleckom posudku nie je uvedený

dôvod, prečo znalecká organizácia pri vypracovaní znaleckého posudku použila systém

oceňovania CENKROS, a nie ÚEOS, ktorý bol použitý aj pri vypracovaní ceny vo faktúre

právnym predchodcom navrhovateľa, a rovnako z neho nie je jasná korešpondencia medzi

jednotlivými položkami uvádzanými v skupinách CENKROS a s položkami dodacieho listu

právneho predchodcu navrhovateľa.

Následne okresný súd rozsudkom č. k. -244 z 28. januára 2011 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť právnemu

predchodcovi navrhovateľa sumu 1 088,26 € s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne

od 8. decembra 1998 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 1 454,01 €, vo zvyšku

okresný súd návrh zamietol a zároveň rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť

Slovenskej republike, zastúpenej okresným súdom, trovy štátu v sume 185,75 €.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil najmä

tým, že «súčasťou diela, malo byť okrem zhotovenia diela aj zabezpečenie vyhotovenia

revíznej správy k systému vykurovania (viď obsah Faktúry − podmienenie vydania revíznej

správy zaplatením Faktúry), pričom vystavenie revíznej správy nakoniec, pri nekonaní

právneho predchodcu Navrhovateľa s nákladmi v sume vo výške 199,95 EUR (6 023,70 Sk)

zabezpečil Sťažovateľ. Podľa ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), skutočnosť nesplnenia celého rozsahu predmetu

diela znamená nesplnenie záväzku právneho predchodcu Navrhovateľa zhotoviť dielo;

Sťažovateľ opätovne poukázal na neprevzatie diela, resp. jeho nefunkčnosť

už od ukončenia prác právneho predchodcu Navrhovateľa na diele;

K stanoveniu „primeranej ceny diela“ došlo bez toho, aby bol zistený skutočný stav

vykonania diela, bez zisťovania úžitkovej hodnoty diela determinovanej jeho funkčnosťou,

len na základe Dodacieho listu. Tento dodací list však len objektivizuje použitý materiál,

sám o sebe žiadnym spôsobom neobjektivizuje cenu pracovných výkonov, ktorá závisí od ich

množstva, odbornosti a kvality pracovných výstupov, pričom práve táto kvalita môže byť

zistená len z posúdenia funkčnosti diela ako takého na mieste. Sťažovateľ namieta,

že Dodací list vystavený a podpísaný v deň dodania materiálu nie je a nemôže byť

potvrdením Sťažovateľa o prevzatí diela, ktoré doposiaľ nebolo zhotovené riadne na jeho

užívanie a ktoré nebolo prevzaté Sťažovateľom. Uvedené platí tým skôr, že právny

predchodca Navrhovateľa vypracoval, ako súčasť samotného diela, aj projekt plynofikácie

rekreačného domu Sťažovateľa, pričom k realizácii tohto projektu nedošlo;

Sťažovateľ ďalej namietal, že v danej súvislosti potom Znalecký posudok vôbec

nereagoval na nespornú skutočnosť, že vykurovací systém, ktorého rekonštrukcia bola

predmetom diela, nikdy nebol funkčný a plynové vykurovanie v rekreačnom dome

Sťažovateľa z dôvodu nefunkčnosti doteraz nebolo prevádzkované a je ako nefunkčný

systém odstavené;

súd sa nevysporiadal s námietkou Sťažovateľa o chybách vo vyčíslení určovanej ceny

a taktiež duplicity jednotlivých položiek Faktúry právneho predchodcu Navrhovateľa. Súd

taktiež ukončil dokazovanie bez toho, aby vykonal navrhnutý dôkaz výsluchom znalca, ktorý

posudok vyhotovil;

cena diela by mala byť po ústnej dohode účastníkov platená až po riadnom splnení

záväzku právneho predchodcu Navrhovateľa, avšak k riadnemu splneniu záväzkov zo strany

právneho predchodcu Navrhovateľa doteraz nedošlo, preto jeho nárok na zaplatenie ceny

diela nemôže byť splatný;

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s ustanovením § 143 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

predmetný spor vznikol v dôsledku prvotného porušenia zákonnej povinnosti právneho

predchodcu Navrhovateľa ako zhotoviteľa podľa podľa ktorého mal právny

predchodca Navrhovateľa Sťažovateľovi vydať potvrdenie o výške dohodnutej ceny

predpokladané citovaným ustanovením, k sporu k predmetnej veci by nemohlo dôjsť resp. je

dokonca isté, že ak by mala byť pri dohodovaní plnenia navrhovaná právnym predchodcom

Navrhovateľa cena diela v sume ním dodatočne požadovanej, k uzavretiu Zmluvy o dielo by

pre neprimeranosť ceny vôbec nedošlo;

Sťažovateľ namietal aj na skutočnosť, že rozsudok zo dňa 28. 01. 2011 nie je totožný

s rozsudkom uvedeným v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdu prvého stupňa a svojvoľná

zmena rozsudku súdom prvého stupňa je v rozpore s ust. 156 ods. 1 a 4 .».

Dňa 12. novembra 2012 sa na Okresnom súde Žilina vykonal výsluch svedka −

, ktorý sa vyjadril k otázkam podľa dožiadania krajského

súdu. Na otázku týkajúcu sa použitia oceňovacieho systému CENKROS namiesto cenníka

stavebných prác C9 svedok uviedol, že úlohou znaleckej organizácie bolo určiť, či cena

uvedená vo faktúre zodpovedá primeranej cene v zmysle v roku

1998 za uskutočnenie práce a materiál dodaný dodacím listom v porovnaní s primeranou

cenou práce a materiálu nevyhnutného na vykonanie rovnakého diela v roku 1998. Svedok

uviedol, že z uvedeného vyplýva, že si mohli zvoliť pre overenie ceny akýkoľvek vhodný

spôsob, pričom zvolili cenník CENKROS. Na otázku, či má znalecká organizácia vedomosť

o tom, či bolo dielo odovzdané do konečného užívania, svedok mal uviesť, že nebolo,

„Ústav mal k dispozícii predmetný spisový materiál, v ktorom nie je odovzdávací

protokol.“.

Krajský súd následne rozsudok okresného súdu potvrdil a zároveň určil povinnosť

sťažovateľovi zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že:

«súd za účelom zistenia primeranej ceny diela nesprávne uložil Ústavu úlohu, ktorú mal

vypracovať v Znaleckom posudku. Ústav mal určiť, či cena diela, vyfakturovaná

Sťažovateľovi zodpovedala primeranej cene v zmysle v roku 1998

za uskutočňované práce a materiál. Znalecký posudok vychádzal výlučne z listinných

dokumentov nie zo skutočného stavu daného diela a preto, takto vypočítaná cena diela nie

je v danom prípade správna a postačujúca;

z vyššie uvedeného dôvodu Ústav vo svojom posudku nezohľadnil skutočnosť, že

dielo bolo vykonané v rozpore s , pretože nebolo vykonané riadne v

dohodnutom čase. Sťažovateľ svoje tvrdenie o tom, že dielo nebolo vykonané riadne a včas

potvrdil skutočnosťou, že si bol sám nútený zabezpečiť revíznu správu diela na vlastné

náklady...;

dielo nebolo právnym predchodcom Navrhovateľa riadne odovzdané, čo potvrdil aj

znalec počas výsluchu zo dňa 12. 11. 2012. Dodací list nie je potvrdením o odovzdaní diela

Sťažovateľovi, je len potvrdením právneho predchodcu Navrhovateľa o odovzdaní

dodaného materiálu. Na predmetnom Dodacom liste nie je jednak cena jednotlivých

položiek ani čas trvania jednotlivých úkonov;

určenie výšky ceny diela sa podľa právnej teórii a praxe určuje s ohľadom

na porovnateľnosť diel s iným dielom s rovnakými alebo podobnými vlastnosťami, pričom

uvedené nie je možné zistiť bez preskúmania skutočného stavu diela;

to, či bol materiál uvedený v dodacom liste použitý aj na vyhotovenie diela by bolo

možné zistiť iba miestnym zisťovaním stavu diela. Vo Faktúre sú obsiahnuté aj položky,

ktoré v Dodacom liste uvedené nie sú;

prvostupňový súd prihliadol na konkrétne vykonané práce vyplývajúce z Faktúry,

avšak Ústavu nedal zistiť skutočný stav diela, a to aj s ohľadom na skutočne vykonané

práce a použitý materiál;

súd vo svojom odôvodnení uviedol, že: „Predmetom konania nebola kvalita

a funkčnosť diela. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že za stavu,

keď bolo dielo žalovanému riadne odovzdané už v roku 1998, žalovaný mohol a mal

reklamovať jeho prípadné vady. Keďže tak nikdy neurobil, jeho práva zo zodpovednosti

za vady sa prekludovali.“. Sťažovateľ v dovolaní argumentov tým, že „... kvalita a

funkčnosť diela boli relevantnými ukazovateľmi pre určenie primeranej ceny diela, a teda

súdy nižších stupňov sa nimi mali zaoberať. Okrem toho, má Sťažovateľ za to, že neobstojí

ani argument súdov nižších stupňov, že dielo bolo Sťažovateľovi riadne odovzdané už v

roku 1998, a teda došlo k preklúzii jeho práva zo zodpovednosti za vady. Ako už Sťažovateľ

poukázal a patrične zdôvodnil v tomto dovolaní, je nepochybné, že k odovzdaniu diela

nedošlo, a teda nemohlo dôjsť ani k preklúzii jeho práva zo zodpovednosti za vady, nakoľko

záručná doba podľa ustanovenia ešte nezačala plynúť.“;

Znaleckým posudkom nedošlo k dostatočnému určeniu primeranej ceny diela,

pretože cena diela bola určená iba z listinných podkladov bez toho, aby bolo vykonané

miestne zisťovanie, na základe ktorého by Znalecký posudok zohľadnil aj skutočný stav

diela;

vzhľadom na to, že prvostupňový súd v odôvodnení Rozsudku uviedol, že: „Právne

významná je jedine skutočnosť, či cena diela fakturovaná navrhovateľom Faktúrou bola

s prihliadnutím ku konkrétnym skutočne vykonaným prácam a materiálu dodaného

Dodacím listom primeraná.“. Sťažovateľ s poukazom na predmetnú citáciu uviedol, že z

toho nepochybne vyplýva, že prvostupňový súd považoval za potrebné prihliadnuť aj

ku konkrétnym skutočne vykonaným prácam, avšak z nepochopiteľných dôvodov súd Ústavu

neuložil zistiť skutočný stav diela, s prihliadnutím na skutočne vykonané práce a skutočne

použitý materiál;

Sťažovateľ zastáva názor, že sa Znaleckým posudkom nepodarilo dostatočne určiť

primeranú cenu diela, pričom dokazovaním sa určila iba primeranosť fakturovanej ceny

za dielo.»

Najvyšší súd uznesením dovolanie sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania v sume 69,22 € k rukám

advokátky.

Podľa sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu a konaniami vo veci konajúcich

súdov, ktoré predchádzali vydaniu tohto uznesenia, došlo k porušeniu označených práv

sťažovateľa najmä tým, že: „1) Súd dospel k arbitrárnym a svojvoľným záverom tým,

že prezumoval skutočnosť, že dielo bolo riadne vykonané aj napriek skutočnosti, že dielo

riadne vykonané nebolo... Keďže právny predchodca Navrhovateľa revíznu správu

nezabezpečil, Sťažovateľ si na vlastné náklady zabezpečil revíznu správu sám vo výške

199,95 EUR...

Skutočnosť, že právny predchodca Navrhovateľa nesplnil celý rozsah predmetu diela

znamená nesplnenie záväzku právneho predchodcu Navrhovateľa zhotoviť dielo

a s poukazom na ustanovenie v tejto situácii teda nemohol byť splatný

nárok právneho predchodcu Navrhovateľa na zaplatenie ceny diela.

2) Súd svoje rozhodnutie opiera aj o skutočnosť, že dielo bolo riadne odovzdané

Sťažovateľovi. K riadnemu odovzdaniu diela nedošlo, nakoľko právny predchodca

Navrhovateľa dielo riadne nedokončil a ani neodovzdal a preto, nemohla vo vzťahu k dielu

v dôsledku uvedeného začať plynúť ani záručná doba podľa , v ktorej sa mohol

Sťažovateľ domáhať svojich práv...

3) Súd sa vo svojom rozhodnutí opieral o skutočnosti uvedené v Znaleckom posudku.

Znalecký posudok nezodpovedá skutočnému stavu diela, a to z toho dôvodu, že Ústav

vypracoval Znalecký posudok na základe listinných dôkazov a nie na základe skutočného

stavu diela. Okrem tejto skutočnosti bol Znalecký posudok vypracovaný použitím systému

CENKROS plus, pričom právny predchodca Navrhovateľa pri vypočítaní ceny diela

vo Faktúre použil Cenník stavebných prác C 9... V danej súvislosti takto vypracovaný

Znalecký posudok nemohol a ani nekorešpondoval s cenou diela, ktorá bola v danej situácii

primeraná a správna.“

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd, krajský súd ani najvyšší súd nepostupovali

v danom prípade v súlade so zásadami zákonného a spravodlivého procesu a na základe

vykonaného dokazovania nemohli dospieť k záveru o povinnosti sťažovateľa zaplatiť

navrhovateľovi rozdiel ceny za vykonanie diela spolu s úrokom. „V prípade, ak by Krajsky

súd bol postupoval v súlade s týmito zásadami, bol by dospel k rovnakému záveru a zistil

by, že Rozsudok OS BA II je potrebné zmeniť, prípadne zrušiť a vrátiť vec na ďalšie

konanie. Vzhľadom k tomu, že chybným postupom Krajského súdu v Bratislave k

odstráneniu vadného postupu prvostupňového súdu nedošlo, obrátil sa Sťažovateľ na

Najvyšší súd Slovenskej republiky, a tento mal toto porušenie odstrániť. Nakoľko sa však

tak nestalo ani v dovolacom konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky, obracia sa

Sťažovateľ na Ústavný súd Slovenskej republiky.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva podľa Slovenskej

republiky, podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu

Bratislava II porušené boli.

2. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Rozsudok Krajského

súdu v Bratislave a Rozsudok Okresného súdu Bratislava II a vec vracia súdu, na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť

náhradu trov konania na účet advokátskej kancelárie KUTAN & PARTNERS s. r. o., ktoré

budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané

porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu. Sťažovateľ však

v petite sťažnosti jednoznačne neurčil, v akom konkrétnom konaní malo dôjsť postupom

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu k porušeniu ním označených práv,

ústavný súd preto, vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ustálil, že sťažovateľ

namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Aj napriek tomu, že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (výslovne) napáda len

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , postup krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postup najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , z povahy veci aj bodu 2 petitu jeho sťažnosti vyplýva,

že napadnuté postupy konajúcich súdov vyústili do vydania rozhodnutí týchto súdov

(rozsudok okresného súdu č. k. -244 z 28. januára 2011, rozsudok krajského

súdu č. k. -325 z 20. mája 2013, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2014, pozn.), a preto ústavný súd v medziach

vymedzených sťažnosťou sťažovateľa vychádzal pri svojom prieskume napadnutých konaní

označených súdov najmä z obsahu ich rozhodnutí.

Porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru sťažovateľ odôvodňuje najmä nesprávnym zistením skutkového stavu veci

a právnym posúdením veci zo strany konajúcich súdov. Podľa sťažovateľa vo veci konajúce

súdy dospeli v prerokúvanej veci k arbitrárnym a svojvoľným záverom, pričom vo svojich

rozhodnutiach vychádzali aj z nesprávne vypracovaného znaleckého posudku.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie

je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani

na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 28. januára 2011

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách

vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý

určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam

a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ). Právomoc

ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(, ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Z uvedeného teda vyplýva,

že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo

rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní

odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k napadnutému postupu okresného súdu ústavný súd poukazuje

na to, že konanie okresného súdu viedlo k vydaniu rozsudku okresného súdu č. k.

-244 z 28. januára 2011. Ústavný súd preto konštatuje, že vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z , nemá právomoc preskúmavať postup

okresného súdu. Proti označenému rozsudku okresného súdu bol totiž prípustný riadny

opravný prostriedok − odvolanie. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa vo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho

konania. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu využil a krajský

súd o ňom riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 20. mája 2013

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu ústavný súd poukazuje na právny

názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne

odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , , ).

Uvedené však platí len vtedy, ak je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné

odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej

lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,

ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (,

).

Aplikujúc uvedený právny názor na prerokúvanú vec, sťažovateľ podal sťažnosť

proti postupu krajského súdu v označenom konaní včas.

Krajský súd na podklade sťažovateľom podaného odvolania 20. mája 2013

rozsudkom č. k. -325 potvrdil rozsudok okresného súdu a sťažovateľovi uložil

povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania k rukám jeho advokátky.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku po zrekapitulovaní podstatnej časti rozsudku

okresného súdu, argumentácie účastníkov konania, ktorú predniesli v rámci konania

o odvolaní, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, v časti

relevantnej pre toto konanie uvádza: „Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania ( ), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

vyhovujúcej časti, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie nie

je dôvodné.

V prejednávanej veci bolo zistené, že právny predchodca žalobkyne a žalovaný

uzavreli zmluvu o dielo podľa § 631 a nasl. Obč. zák. ústnou formou. Medzi účastníkmi

konania bolo sporné, akú cenu si v zmluve dohodli. Žalovaný tvrdil, že si ústne dohodli cenu

vo výške 70 000 až 72 000 Sk a že preto nemohol súhlasiť s cenou 94 313 Sk, ktorú mu

právny predchodca žalobkyne vyfakturoval. Toto tvrdenie žalovaného právny predchodca

žalobcu popieral. K tomu odvolací súd uvádza, že za tejto situácie súd prvého stupňa nemal

inú možnosť, ako znalecky zisťovať primeranú cenu diela v zmysle § 634 ods. 1 Obč. zák.

a z nej vychádzať. Žalovaný totiž pri absencii písomnej zmluvy o dielo nepreukázal, že cena

diela bola dohodnutá v ním tvrdenej výške 70 000 až 72 000 Sk. Taktiež nepreukázal,

že súčasťou diela bolo vypracovanie revíznej správy a zabezpečenie ďalších dokladov

(správa o odbornej skúške tlakového zariadenia, protokol o vpustení plynu, zápis o tlakovej

skúške, osvedčenie o odbornom technickom preskúšaní odberného plynového zariadenia).

Napokon, zadováženie týchto dokladov právny predchodca žalobkyne žalobcovi

nefakturoval. Ak žalovaný tvrdí, že vzhľadom na tieto skutočnosti mu právny predchodca

žalobkyne dielo riadne neodovzdal, treba vziať do úvahy, že v konaní nebolo preukázané,

že by zadováženie uvedených dokladov od právneho predchodcu žalobkyne niekedy

požadoval a taktiež nebolo preukázané, že by od právneho predchodcu žalobkyne z tohto

dôvodu požadoval vrátenie zálohy 60 000 Sk. Vzhľadom na to, že dielo bolo zhotovené

v roku 1998, odvolací súd považuje za účelové tvrdenie žalovaného v prejednávanej veci,

že mu dielo nebolo riadne odovzdané. To, že ho možno nepoužíval, nie je možné za tohto

stavu pričítať na ťarchu právneho predchodcu žalobkyne, resp. samotnej žalobkyne.

Pokiaľ ide o námietky žalovaného k znaleckému posudku Ústavu súdneho

inžinierstva č. 428/2008 v spojení s doplnkom k tomuto posudku č. 257/2010, odvolací súd

vypočul prostredníctvom dožiadaného Okresného súdu v Žiline zástupcu tohto ústavu

Ten sa rámci svojho výsluchu s námietkami žalovaného

k znaleckému posudku vysporiadal. Konkrétne uviedol, že vzhľadom na úlohu vymedzenú

v uznesení o nariadení znaleckého dokazovania znalecký ústav mohol pre overenie ceny

zvoliť akýkoľvek vhodný spôsob a preto použil cenníky CENKROS. Položky dodacieho listu

25 a 28 sú zahrnuté kumulatívne pod položkou 20 materiál, čo znamená, že nedochádza

k duplicite.

Predmetom konania nebola kvalita a funkčnosť diela. Odvolací súd sa stotožňuje

so súdom prvého stupňa v tom, že za stavu, keď bolo dielo žalovanému riadne odovzdané

už v roku 1998, žalovaný mohol a mal reklamovať jeho prípadné vady. Keďže tak nikdy

neurobil, jeho práva zo zodpovednosti za vady sa prekludovali (§ 504 Obč. zák.). Inými

slovami, ak malo predmetné dielo vady, žalovanému vzniklo právo zo zodpovednosti

zhotoviteľa za vady diela; to však nemá vplyv na splatnosť ceny. Právo zo zodpovednosti

za prípadné vady diela však žalovaný nikdy neuplatnil...

Žalovaný nezaplatil cenu predmetného diela a toto jeho správanie sa bolo príčinou

podania žaloby právnym predchodcom žalobkyne. Preto použitie

pri rozhodovaní o trovách konania v prejednávanej veci neprichádzalo do úvahy.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny v napadnutej

časti, ktorou bolo žalobe vyhovené. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto

časti potvrdil podľa “

Ústavný súd pri preskúmavaní postupu krajského súdu vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho),

ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Ústavný súd preto v rámci preskúmania postupu krajského súdu prihliadal

aj na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd po oboznámení

sa s predmetom veci, rekapitulácii vyjadrení účastníkov konania, vykonaného dokazovania

a po poukázaní na príslušne ustanovenia uviedol: „S poukazom

na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že návrh

navrhovateľa je v časti o zaplatenie sumy 1.088,26 EUR dôvodný, preto návrhu v tejto časti

vyhovel. Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamietol.

Zmluvou o dielo vzniká záväzkový vzťah, účelom ktorého je vyhotovenie diela

za odplatu. Z uvedeného vyplýva, že uzavretím zmluvy o dielo vzniká na jednej strane −

strane zhotoviteľa povinnosť zhotoviť dielo na svoje nebezpečenstvo a toto riadne odovzdať

objednávateľovi a strane druhej − strane objednávateľa povinnosť zaplatiť za dielo jeho

cenu.

V konaní bolo preukázané a účastníci zhodne uviedli, že zmluvu o dielo uzatvorili

v ústnej podobe, pričom predmetom zmluvy o dielo bolo zhotovenie diela, a to ústredného

kúrenia. Medzi účastníkmi bolo sporné, či a v akej výške bola dohodnutá cena diela ako

aj skutočnosť, či bolo predmetom zmluvy o dielo aj zhotovenie ústredného kúrenia alebo sa

na zhotovení ústredného kúrenia dohodli až neskôr. Spornou bola taktiež skutočnosť, ktorý

z cenníkov mal navrhovateľ pri fakturácii použiť a či malo byť súčasťou zhotovenia diela

aj zabezpečenie revíznej správy a uvedenie vykurovacieho systému do prevádzky. Odporca

v konaní namietal i nefunkčnosť diela, z ktorého dôvodu nie je povinný zaplatiť plnú cenu

diela.

Nakoľko v konaní bolo preukázané, že k uzavretiu ústnej zmluvy o dielo skutočne

došlo, avšak jej obsah bol s poukazom na absenciu písomnej zmluvy sporný, pričom žiadny

z účastníkov v konaní nepredložil dôkaz o dohodnutej cene diela, súd má za to, že odporca

je navrhovateľovi ako zhotoviteľovi diela povinný poskytnúť cenu primeranú. Súd

z uvedeného dôvodu vykonal znalecké dokazovanie, ktoré preukázalo, že cena, ktorú

navrhovateľ odporcovi za dielo fakturoval, bola v porovnaní s primeranou cenou práce

a materiálu nevyhnutného na vykonanie rovnakého alebo obdobného diela v roku 1998

primeraná. Výslednú cenu diela určil znalecký ústav vo výške 92.784,94 Sk (3.079,89 EUR).

Nakoľko súd vychádzal z primeranej ceny diela, bolo právne irelevantné, ktorý z cenníkov

navrhovateľ pri fakturácii ceny diela použil ako to či bol predmet diela dohodnutý v celosti

ihneď alebo bol neskôr rozširovaný a právne bez významu bola aj skutočnosť, či súčasťou

zhotovenia diela malo byť aj zhotovenie revíznej správy a uvedenie vykurovacieho systému

do prevádzky. Právne významná je jedine skutočnosť, či cena diela fakturovaná

navrhovateľom faktúrou č. 9800902 zo dňa 23. 11. 1998 bola s prihliadnutím

ku konkrétnym skutočne vykonaným prácam a materiálu dodaného dodacím listom zo dňa

21. 11. 1998, primeraná. Súd vychádzajúc zo záverov znaleckého dokazovania určil cenu

diela vo výške 3.079,89 EUR, čo pri zaplatenom preddavku na cenu diela vo výške

1.991,63 EUR predstavuje povinnosť odporcu doplatiť za dielo sumu 1.088,26 EUR. Súd

v danej súvislosti zdôrazňuje, že odporca v konaní nenamietal a nesporoval vykonanie prác

a dodanie materiálu tak ako bolo uvedené v dodacom liste zo dňa 21. 11. 1998 a teda

je nepochybné, že cena určená znaleckým posudkom č. 428/2008 v spojení s jeho doplnkom

č. 257/2010 predstavuje cenu diela, ktorú je odporca povinný zaplatiť. Pokiaľ ide

o skutočnosť či je dielo funkčné alebo nefunkčné súd konštatuje, že i táto skutočnosť je

vo vzťahu k prejednávanej veci právne bez významu. Odporca dielo užíva 12 rokov, pričom

súdu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by počas záručnej doby alebo počas celého tohto

obdobia čo i len raz reklamoval u navrhovateľa akúkoľvek vadu diela. Pokiaľ teda tvrdí,

že dielo je nefunkčné, ide z jeho strany o ničím nepodložené tvrdenia. Navyše záručná doba

začala plynúť odo dňa prevzatia diela (t. j. odo dňa prevzatia a podpisu dodacieho listu

odporcom dňa 21. 11. 1998) a trvala 2 roky. Uplynutím tejto doby a neuplatnením práva

zo zodpovednosti za vady diela, tieto práva odporcu zanikli a preto nemôže takmer 12 rokov

po odovzdaní diela požadovať zľavu z jeho ceny odvolávajúc sa na vady, ktoré

u navrhovateľa nikdy nereklamoval.

Súd s poukazom na vyššie uvedené právne závery návrhu v časti o zaplatenie sumy

1.088,26 EUR vyhovel a návrh navrhovateľa v časti presahujúcej túto sumu zamietol.“

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil,

že argumentácia sťažovateľa, ktorú ústavnému súdu predostrel prostredníctvom svojej

sťažnosti a ktorou odôvodňuje porušenie svojich označených práv, je len opakovaním jeho

predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizuje s právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu a je výlučne výrazom jeho odlišného

právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd

s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m.

, ).

Z obsahu odôvodnení rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že keďže

účastníci konania medzi sebou uzatvorili zmluvu o dielo len ústne, jej obsah bol

s poukazom na absenciu písomnej zmluvy sporný, pričom žiadny z účastníkov konania

nepredložil ani len dôkaz o dohodnutej cene diela, preto sa vo veci konajúce súdy

v predmetnom konaní zamerali na posúdenie toho, či cena diela fakturovaná navrhovateľom

faktúrou č. 9800902 z 23. novembra 1998 bola s prihliadnutím na konkrétne skutočne

vykonané práce a materiál dodaný dodacím listom z 21. novembra 1998 primeraná, pričom

už ďalej neskúmali, či obsahom ich zmluvy boli aj náležitosti namietané sťažovateľom,

keďže ani sám sťažovateľ, ako vyplýva z ich rozhodnutí, jej obsah nevedel preukázať.

Vychádzajúc z uvedeného, podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v dostatočnom

rozsahu zaoberal jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľa, tieto primeraným

spôsobom vyhodnotil a svoje závery odôvodnil. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd

postupoval v medziach svojej právomoci a jeho právne závery (v spojení s právnymi

závermi okresného súdu, pozn.) nie sú založené na svojvoľnej interpretácii či aplikácii

príslušných ustanovení , a preto nemá ústavne relevantný dôvod

a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval tieto závery krajského súdu.

Pokiaľ má sťažovateľ na vec iný právny názor, ústavný súd poukazuje na to,

že rozdielne právne posúdenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového

konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja strany konania, ktoré majú odlišný

a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného

vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri

rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov, rozhodne v zásade aj v súlade s právnym

názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného

účastníka (m. m. , , ).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom namietané

pochybenia v postupe krajského súdu v napadnutom konaní nedosahujú taký ústavnoprávny

rozmer, ktorý by vytváral priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv

podľa a dohovoru.

Vo vzťahu k už uvedenému ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,

postupom, ako aj iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , , ,

).

Pretože ústavný súd v predmetnej veci nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní,

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

zo 17. decembra 2014

Sťažovateľ obdobne ako namietal postup okresného súdu a krajského súdu, nesúhlasí

ani s postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa „ak by Krajsky súd bol

postupoval v súlade s týmito zásadami, bol by dospel k rovnakému záveru a zistil by,

že Rozsudok OS BA II je potrebné zmeniť, prípadne zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom k tomu, že chybným postupom Krajského súdu v Bratislave k odstráneniu

vadného postupu prvostupňového súdu nedošlo, obrátil sa Sťažovateľ na Najvyšší súd

Slovenskej republiky, a tento mal toto porušenie odstrániť. Nakoľko sa však tak nestalo ani

v dovolacom konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky, obracia sa Sťažovateľ

na Ústavný súd Slovenskej republiky.“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2014 dovolanie

sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, keďže dovolanie

sťažovateľa smerovalo proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorým tento

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, najskôr skúmal, či je dovolanie sťažovateľa

prípustné podľa , , príp. 3 účinného

v rozhodnom čase (ďalej len „OSP“). Zistil však, že napadnutý rozsudok krajského súdu

„nevykazuje znaky ani jedného z vyššie uvedených rozsudkov, proti ktorým je dovolanie

prípustné podľa až 3 Prípustnosť podaného dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.“. Najvyšší súd následne vzhľadom na skúmal,

či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z , pričom uviedol, že sťažovateľ

existenciu procesných vád konania podľa až e) a netvrdil a procesné

vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo, preto podľa jeho názoru prípustnosť

dovolania sťažovateľa nevyplýva ani z týchto ustanovení.

Najvyšší súd vzhľadom na sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania

sa osobitne zameral „na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom

bola odňatá možnosť pred ním konať ( )

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu,

že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade správnymi predpismi

a žalovanému neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa ...

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto

práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, II. ÚS

251/03).

K odňatiu možnosti žalovaného pred súdom konať a k porušeniu práva

na spravodlivý proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným odôvodnením

rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka žalovaného nie je

dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa ..

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje

náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa ..

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia

súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len

čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto

doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať

v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého

stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie

dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené

nielen , ale aj Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa vysvetlil dôvody, pre

ktoré v prejednávanej veci bolo potrebné pri rozhodovaní vychádzať z primeranej ceny

diela zhotoveného v roku 1998, keď pri absencii písomnej zmluvy, dohodnutého rozsahu

plnenia a dohody o cene, primeranú hodnotu plnenia bolo možné zistiť len znaleckým

dokazovaním. Vysvetlil, čo tvorí predmet tohto konania a z akých dôvodov neposudzoval

funkčnosť diela a v konaní namietané jeho vady.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením ,

po doplnení dokazovania v zmysle námietok uplatnených žalovaným, skonštatoval správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok

žalovaného a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.“.

Vo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľa týkajúcim sa hodnotenia

jednotlivých dôkazov (najmä znaleckého posudku) najvyšší súd uviedol, že „nebol

oprávnený posudzovať, pretože sám dokazovanie nevykonáva a nie je tak oprávnený

prehodnocovať hodnotenie dôkazov súdmi v základnom konaní. Prípadný nesprávny postup

súdu v súvislosti s vykonávaním dôkazov sám o sebe bez ďalšieho nezakladá vadu konania,

spočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.“.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol: „Dovolanie je

žalovaným odôvodnené tiež existenciou inej vady, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), ako aj nesprávnym právnym posúdením

veci ( ).

Inou vadou konania ( ), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel

od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.

Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce

relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní,

sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda

konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté

procesnou vadou v zmysle (pozn.: dovolací súd napadnuté

rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť

dovolania.

Obdobne tieto závery platia pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne

právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z až 3

a ani z , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho

konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

Z už citovaného je zrejmé, že v prípade postupu najvyššieho súdu v napadnutom

konaní nejde o konanie, ktoré by bolo svojvoľné či arbitrárne. Najvyšší súd primeraným

a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil svoje závery, ku ktorým pri posudzovaní

predmetnej veci dospel, a výrok svojho rozhodnutia v dostatočnej miere aj odôvodnil,

a preto ústavný súd nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to,

aby prehodnocoval jeho závery.

Ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým konaním najvyššieho súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru niet

žiadnej príčinnej súvislosti, ktorá by odôvodňovala záver, aby ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016