Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 572/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Mišlinom, Južná trieda 9, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2016 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „konanie okresného súdu“),

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „konanie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „konanie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v napadnutom konaní okresného súdu si navrhovateľka

uplatňovala náhradu škody v sume 4 226,08 € s prísl., ktorá jej mala vzniknúť „na jej proti

vlhkosti neodizolovaných stavbách a to deliaceho múru medzi pozemkami navrhovateľky

a odporkýň (sťažovateliek, pozn.), starého domu a nového rodinného domu postaveného

na hranici studne a tiež na zelenine uskladnenej v pivnici proti vlhkosti neodizolovanej

stavby“. Škoda mala navrhovateľke vzniknúť z dôvodu priesakov vlhkosti zo žumpy

sťažovateliek.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. novembra 2011 sťažovateľkám

uložil zaplatiť navrhovateľke sumu 637,56 € s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol.

Sťažovateľky uvádzajú, že okresný súd svoje rozhodnutie vo veľkej časti odôvodnil

znaleckými posudkami. Proti tomuto rozsudku sťažovateľky podali odvolanie, ktorého

obsah popísali vo svojej sťažnosti.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2012 rozsudok okresného

súdu sp. zn. zo 16. novembra 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľky uvádzajú, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia „vytýka

pochybenia Okresnému súdu... a vyjadruje právny názor, že je potrebné prisvedčiť

účastníkom, ktorí na svojich odvolaniach, okrem iného, vytýkajú súdu nepreskúmateľnosť

jeho rozhodnutia. A v poslednej vete predposledného odseku na tretej strane zrušujúceho

uznesenia vyslovil Krajský súd v Žiline zásadný právny názor, že Okresný súd Liptovský

Mikuláš v rozsudku dostatočným spôsobom tiež neodôvodnil svoje rozhodnutie, keď z neho

nie je zrejmé, z ktorých konkrétnych dôkazov vychádzal, keď mal za to, že obsah žumpy

prenikol do nehnuteľností navrhovateľky. A na námietku navrhovateľky v jej odvolaní proti

rozsudku odvolací súd potvrdil, že odporkyne nemôžu znášať škodu na deliacom múre

medzi pozemkom navrhovateľky a pozemkom odporkýň, lebo navrhovateľka nerešpektovala

rozhodnutie príslušného orgánu o odstránení tejto stavby. Podľa rozhodnutia o odstránení

múra, ktoré je v spise, mal byť tento odstránený, lebo nebol odizolovaný proti vlhkosti

a hrozilo, že sa zrúti.“.

Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. zo 14. mája 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľkám zaplatiť navrhovateľke sumu 721,13 €.

Sťažovateľky uvádzajú, že okresný súd v rozsudku určil, že „nezodpovedajú

za škodu na deliacom múre /tak rozhodol i v predchádzajúcom rozsudku/ ale ani

za údajnú škodu na zelenine, ktorej výšku ustálil v predchádzajúcom rozsudku na sumu

519,19,- Eur. Určil s odkazom na znalecký posudok , že odporkyne

spoluzodpovedajú v 50-tich %-tách zo sumy 1.442,26,- Eur len za škodu na múroch

a pivnici domov. Pritom v predchádzajúcom rozsudku na základe toho istého posudku

to bola polovica zo sumy len 755,92,- Eur.“. Podľa názoru sťažovateliek

okresný súd v tomto rozsudku „svojrázne a dá sa povedať účelovo až svojvoľne interpretuje

obsah znaleckého posudku ...“. Uvádzajú, že v odvolaní „nenamietali

to čo znalec v posudku uviedol, ale namietali interpretáciu tohto posudku a skutkové

a právne závery súdu, ktoré si súd vyvodil z tohto posudku“. Sťažovateľky tiež považujú

za nesprávny záver okresného súdu, ktorý mal vo svojom rozsudku uviesť, že „znalec tiež

v posudku konštatoval, že žumpa nevyhovuje predpísanej technickej norme, v čom súd vidí

porušenie povinností žalovaných, zakladajúce ich zodpovednosť za škodu vzniknutú

na nehnuteľnostiach žalobkyne bez ohľadu na množstvo priesakov, ktoré z nej unikli“.

Podľa ich názoru uvedený záver je v rozpore aj so záverom krajského súdu, ktorý uviedol vo

svojom uznesením sp. zn. z 28. júna 2012 a ktorý spočíval v tom,

že „Okresný súd Liptovský Mikuláš v rozsudku dostatočným spôsobom tiež neodôvodnil

svoje rozhodnutie, keď z neho nie je zrejmé, z ktorých konkrétnych dôkazov vychádzal,

keď mal za to, že obsah žumpy prenikol do nehnuteľností navrhovateľky“.

Sťažovateľky proti tomuto rozsudku okresného súdu podali prostredníctvom svojho

právneho zástupcu odvolanie, ktorého obsah uvádzajú aj v sťažnosti.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2014 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľky uvádzajú, že vo svojom rozsudku krajský súd mal uviesť, že „pokiaľ išlo

o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcej skutočnosti a právne posúdenie veci, v tomto

smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.

Ďalej uvádza, že príčinou vzniku škody na strane navrhovateľky boli jednak priesaky

zo žumpy odporkýň, ako i vzlínanie zemnej vlhkosti, kde potom zohľadňoval nedostatočné

zaizolovanie stavieb zo strany navrhovateľky.“.

Sťažovateľky k tomu uvádzajú:

„1. stavby navrhovateľky neboli vôbec izolované proti vlhkosti, čo potvrdili aj znalci,

teda nešlo o nedostatočné zaizolovanie,

2. ak priesaky zo žumpy prenikli až ku stavbám navrhovateľky, čo ale v konaní

preukázané nebolo, zvlhčili pôdu okolo stavby a vlhkosť z pôdy sa vzlínaním a teda len

vzlínaním mohla dostať do múrov stavieb

a preto sú skutkové aj právne závery prvostupňového súdu, s ktorými sa odvolací súd

stotožnil nesprávne a podľa názoru odporkýň (sťažovateliek, pozn.) svojvoľné a obe súdne

rozhodnutia sú odôvodnené nedostatočne a sú preto nepreskúmateľné.“

Sťažovateľky ďalej uvádzajú, že „k tomu, čo uvádza odvolací súd na 4. strane

svojho rozsudku, uvádzame, že odporkyne predložili v už prvostupňovom konaní doklady o

3

odbere vody od vodárenskej spoločnosti v množstvách od 8 do 42 mza

kalendárny rok a preto zo žumpy odporkýň nemohlo unikať 377 litrov odpadu každú hodinu

3

t. j. 9 mdenne po celý rok, ktoré by podľa správnej interpretácie znaleckého posudku

mohlo spôsobiť vlhnutie nezaizolovaných stavieb navrhovateľky, ktoré ak by boli

izolované ako to ukladajú stavebné predpisy, tak by nevlhli ani v prípade úniku odpadu zo

3

žumpy v množstve 9 mkaždý deň. Preto je odôvodnenie prvostupňového súdu v rozopre

so skutkovým stavom, odporkyne ho považujú za nekvalifikované a tým pádom

aj nedostatočné a ak sa s ním odvolací súd stotožnil je aj jeho odôvodnenie rozsudku

nedostatočné a prislúchalo mu hodnotiť dokazovanie ináč. Prvostupňový súd nemal

odmietnuť vyslúchnuť ako svedka aby súd správne interpretoval to čo bolo

v jeho posudku uvedené a odvolací súd nemal odobriť nevypočutie

a nesprávne závery prvostupňového súdu. Okresný súd viaceré dôkazy a vyjadrenia

odporkýň vo svojom rozsudku opomenul a nevysporiadal sa s nimi a odvolací súd sa s tým

v odvolacom rozhodnutí stotožnil.“.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky prostredníctvom právneho

zástupcu aj dovolanie, ktoré vo svojej sťažnosti citujú, pričom z jeho obsahu vyplýva,

že obsah ich argumentácie v podanom dovolaní je v podstate totožný s ich odvolacími

námietkami, ako aj s námietkami, ktoré predniesli vo svojej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu vo vzťahu k postupu krajského súdu, teda že odôvodnenie rozsudku

okresného súdu je v rozpore so skutkovým stavom, je nekvalifikované a nedostatočné,

a keďže krajský súd tento rozsudok potvrdil, tak aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu

je nedostatočné, svojvoľné, a teda aj nepreskúmateľné. Tvrdia, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 23. júna 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie

odmietol bez preskúmania vecnej správnosti napadnutého rozsudku. Sťažovateľky

uvádzajú, že uznesenie najvyššieho súdu im bol doručené 28. júla 2016 a ich právnemu

zástupcovi 1. augusta 2016.

Po poukázaní na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa aplikácie ,

ale aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1

dohovoru sťažovateľky následne uvádzajú, že okresný súd, krajský súd aj najvyšší súd

porušili ich základné právo podľa a právo podľa dohovoru,

„ktoré zaručuje , , Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 Dodatkového protokolu, článku 21 ods. 1

Charty základných práv Európskej únie a článku 26 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach“.

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. (správne má byť sp. zn.

, pozn.) a aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušili základné právo a na súdnu

ochranu podľa , ako aj ich právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. zo 14. 5. 2014

a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. (správne má byť sp. zn.

, pozn.) z 30. 10. 2014 a aj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. 6. 2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 239,44,- Eur,

ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Jozefa

Mišlina, advokáta, Južná tr. 9, 040 01 Košice, do jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu.

4. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 239,44,-

Eur, ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Jozefa

Mišlina, advokáta, Južná tr. 9, 040 01 Košice, do jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľkami namietané porušenie

ich základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateliek postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z princípu subsidiarity, ktorý je zakotvený v , vyplýva,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného

práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(napr. , , , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Napriek tomu, že sťažovateľky v petite sťažnosti napádajú len postup okresného súdu

v označenom konaní, z povahy veci, ale aj z bodu 2 petitu sťažnosti vyplýva, že namietaný

postup vyústil do vydania rozhodnutia, konkrétne rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 14. mája 2014. Proti tomuto rozsudku okresného súdu bol prípustný riadny

opravný prostriedok − odvolanie. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľkám vo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho

konania, čím je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľky právo podať

odvolanie proti rozsudku okresného súdu využili a krajský súd o ňom riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateliek v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateliek postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri

napr. , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého

v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý

zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný,

je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v v zásade

zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ). Uvedené však platí, len vtedy,

ak je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Aplikujúc uvedený právny názor na prerokúvanú vec podali sťažovateľky proti

postupu krajského súdu v označenom konaní sťažnosť včas.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa (ako aj práva podľa dohovoru) je umožniť

každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť

súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva

by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Súčasťou základného práva podľa a práva podľa dohovoru

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (m. m. ).

Do obsahu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (m. m. ), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(m. m. , , , ).

Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov,

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani

na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Sťažovateľky v petite sťažnosti síce napádajú len postup krajského súdu

v napadnutom konaní, z povahy veci, ako aj z bodu 2 petitu sťažnosti vyplýva, že namietaný

postup vyústil do vydania rozhodnutia, konkrétne rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2014, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateliek k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1

postupom krajského súdu v označenom konaní došlo z dôvodu, že krajský súd

potvrdil rozsudok okresného súdu, a teda sa stotožnil s jeho skutkovým stavom, ktorý

sťažovateľky považujú za nedostatočný, preto aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu

považujú za nedostatočné, svojvoľné a nepreskúmateľné. Sťažovateľky tiež namietajú, že

krajský súd sa stotožnil aj s postupom okresného súdu, ktorý vo svojom rozsudku opomenul

vykonať viacero dôkazov a nezohľadnil ich vyjadrenia, s ktorými sa nevysporiadal.

Vo vzťahu k námietke sťažovateliek, že rozsudok krajského súdu

je nepreskúmateľný, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu podali dovolanie, ktoré síce najvyšší súd uznesením odmietol

ako neprípustné, keďže bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je

prípustné, avšak v rámci skúmania podmienok prípustnosti dovolania najvyšší súd skúmal

aj to, či v predmetnej veci ide o taký výnimočný prípad, keď by nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia zakladala vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) v tom čase

platného a účinného . Najvyšší súd však v danom prípade

nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo. Podľa názoru najvyššieho súdu

rozsudok krajského súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých krajský súd založil

svoje rozhodnutie. Najvyšší súd dospel k záveru, že „odvolací súd postačujúco odôvodnil

svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny

potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia;

ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2

), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec −

zistený skutkový stav − právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom

prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade,

ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí,

ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie

právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým − ako už bolo spomenuté −

tvorí jeden celok.“.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd uvádza, že už nemôže byť daná

jeho právomoc posúdiť v tomto rozsahu argumentáciu sťažovateliek v ich sťažnosti

vo vzťahu k namietanému porušeniu ich základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní.

Pokiaľ sťažovateľky nesúhlasia so skutkovými zisteniami, ktoré okresný súd vyvodil

z vykonaného dokazovania a krajský súd ich potvrdil, ústavný súd v nadväznosti

na to poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už uviedol, že v konaní o sťažnosti

podľa v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával

dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť

skutkových tvrdení (, , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom)

sa pod spravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Pokiaľ majú sťažovateľky na vec iný právny názor, ústavný súd poukazuje tiež na to,

že rozdielne právne posúdenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového

konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný

a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného

vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania,

pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym

názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného

účastníka (m. m. , , ). Sťažovateľkami

namietané pochybenia v postupe krajského súdu v označenom konaní a v jeho rozsudku

podľa názoru ústavného súdu nedosahujú taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by vytváral

priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa a dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup

súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v (, ).

Podľa môže ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. (, , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (m. m. , , ).

Pretože ústavný súd v predmetnej veci nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

krajského súdu v označenom konaní, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku jeho právomoci, ako aj z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateliek postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Napriek tomu, že sťažovateľky v petite sťažnosti žiadajú vysloviť porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní,

v odôvodnení ich sťažnosti absentuje jej odôvodnenie v zmysle požiadavky ustanovenej

v týkajúcej sa ich tvrdenia o porušení ich práv

vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v označenom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania

ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich

v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd

rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou

konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej

samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného súdu

podanie sťažovateliek neobsahuje napriek tomu, že sťažovateľky svoju sťažnosť

koncipovali prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu.

Ústavný súd preto konštatuje, že subjektívny názor sťažovateliek o porušení

ich označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich

namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by umožnili prijatie

takéhoto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Nedostatok

odôvodnenia ma významné procesné dôsledky.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej nie je povinný odstraňovať

nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,

ktorými začína konanie pred ústavným súdom. (napr. , ,

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietol

už pri predbežnom prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec odôvodnenia tejto časti svojho rozhodnutia ústavný súd poukazuje na to,

že najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateliek odmietol podľa § 243b

ods. 5 v tom čase platného a účinného (ďalej len „OSP“)

v spojení s z dôvodu, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti

ktorému dovolanie nie je prípustné, a preto sa najvyšší súd nezaoberal preskúmaním

rozsudku krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia vyplýva, že najvyšší súd po zistení, že sťažovateľky podali dovolanie včas,

skúmal, či toto dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť,

pričom dospel k záveru, že v predmetnej veci je nepochybné, že prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z až 3 . V ďalšej časti svojho rozhodnutia sa preto

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa , a vzhľadom na obsah

dovolania sťažovateliek sa osobitne zameral na posúdenie otázky, či postupom vo veci

konajúcich súdov nebola sťažovateľkám odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f) tým, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Podľa názoru

najvyššieho súdu však odôvodnenie rozsudku krajského súdu obsahuje vysvetlenie

dôvodov, na ktorých krajský súd ako súd odvolací založil svoje rozhodnutie. Najvyšší súd

po poukázaní na judikatúru ústavného súdu týkajúcu aplikácie , na

ods. 2 , ako aj ustálenú rozhodovaciu prax dovolacích súdov v obdobných veciach

a preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že „odvolací súd postačujúco odôvodnil

svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny

potvrdil... nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok

spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku ( ), je v ňom

vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec − zistený skutkový stav

− právne posúdili...“. Najvyšší súd sa napokon vysporiadal aj so sťažovateľkami

namietaným právnym posúdením veci v zmysle a dospel

k záveru, že keďže v prejednávanej veci neboli splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania, nebolo možné napadnutý rozsudok krajského súdu podrobiť vecnému

preskúmaniu. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

v predmetnej veci postupoval v medziach svojej právomoci a v súlade s príslušnými

ustanoveniami v tom čase platného a účinného a výrok

svojho rozhodnutia o odmietnutí dovolania sťažovateliek ako neprípustného odôvodnil

primeraným spôsobom.

Z tohto pohľadu možno sťažnosť sťažovateliek považovať za zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateliek odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2017