Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 762/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť G., K., zastúpenej JUDr. P. H., s. r. o., K., konajúca

prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. P. H., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 31. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013

doručená sťažnosť G. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 31. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že právny

predchodca sťažovateľky sa proti odporcom v konaní pred všeobecnými súdmi domáhal

vydania zmenkového platobného rozkazu v troch rozličných konaniach vo vzťahu k trom

rozdielnym zmenkám. Pohľadávku z jednej zo zmeniek, ktorá bola predmetom konania

vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

(neskôr vedeného pod sp. zn. ), postúpil na sťažovateľku a neskôr na ňu

previedol rubopisom aj samotnú zmenku.

Okresný súd dospel k záveru, že boli vystavené iba dve zmenky, čo malo vyplývať

okrem listín predložených k návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu

aj z výpovedí svedka, ako aj z iných dokumentov predložených právnym predchodcom

sťažovateľky. Okresný súd poukázal aj na to, že pri overovaní podpisov na zmenke, ktorej

pravosť bola posudzovaná v konaní v danej veci a ktorá bola podľa okresného súdu totožná

so zmenkou, ktorá mala byť uplatnená v inom konaní, boli podpisy overené iba pod jedným

poradovým číslom, hoci podľa sťažovateľky malo ísť o rozdielne zmenky. Podľa názoru

okresného súdu nebol v konaní vo veci, do ktorého vstúpila namiesto právneho predchodcu

sťažovateľka, predložený originál (prvopis) zmenky, a preto okresný súd návrh rozsudkom

č. k. -114 z 23. februára 2012 v znení opravného uznesenia č. k.

-150 z 28. augusta 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré v časti

relevantnej pre sťažnosť odôvodnila tým, že zmenku nadobudla dobromyseľne a ako

majiteľka pri nadobúdaní zmenky nekonala vedome na škodu dlžníka. Ďalej tvrdila, že

nebola účastníčkou konaní pred okresným súdom týkajúcich sa ostatných zmeniek

vystaviteľa, a preto sú všetky odvolávania sa na výsledky dokazovania v týchto iných

sporoch pre konanie vo veci samej právne irelevantné. Okresný súd mal podľa sťažovateľky

nesprávne posúdiť otázku, či je predložená zmenka originál, keďže aj z obsahu samotného

spisu vyplýva, že predložený bol originál zmenky, a nie jej kópia. Sťažovateľka tvrdí, že sa

na č. l. 5 spisu sp. zn. nachádza fotokópia prvej strany predloženého

prvopisu (originálu) zmenky, kde je popri notárskej overovacej doložke preškrtnutá pečiatka

v znení: „Originál zmenky daný do pokladne Okresného súdu Košice I dňa 3. mája 2006,

prevzala S. K., V Košiciach dňa 3. mája 2006“, a pod tým je rukou napísané „len overená

kópia“. Na základe vybratia zmenky z trezoru okresného súdu 18. apríla 2012 v zmysle

úradného záznamu o nahliadnutí na zmenku a vrátení zmenky späť do trezoru súdu za účasti

sudcu a účastníkov konania malo byť podľa sťažovateľky zrejmé, že ide o prvopis tej

zmenky, ktorá je predmetom konania, čo má potvrdzovať aj doklad na č. l. 121 spisu sp. zn.

29 CbZm/4/2007, podľa ktorého „Dňa 18. 04. 2012 bola z trezoru Okresného súdu

Košice I vybratá zmenka zapísaná v knihe odošlých (došlých, pozn.) zmeniek pod číslom 88,

ktorá tvorí prílohu k súdnemu spisu značky ()... z dôvodu

preskúmania pravosti tejto zmenky...“.

Krajský súd ako súd odvolací bez nariadenia pojednávania odvolanie sťažovateľky

prerokoval a podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že jej odvolanie

nie je dôvodné. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového

rozsudku a konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Okrem toho uviedol,

že „Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu je to, či v konaní bol

predložený prvopis zmenky.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že do úschovy pokladne Okresného súdu Košice I

bola odovzdaná dňa 3. 5. 2006 len overená kópia zmenky. V prípade, ak by k návrhu

na vydanie zmenkového platobného rozkazu bol pripojený aj prvopis zmenky, táto

skutočnosť by bola vyznačená na kópii zmenky. Z obsahu úradného záznamu zo dňa

6. 10. 2008 vyplýva, že dňa 6. 10. 2008 sa pôvodný žalobca... dostavil na Okresný súd

Košice I za účelom prevzatia zmenky zapísanej v Knihe došlých zmeniek pod č. 88, ktorá

bola uložená v trezore súdu ako príloha k súdnemu spisu sp. zn. . Táto

zmenka bola po vyznačení indosamentu vrátená dňa 6. 10. 2008 do trezoru súdu. Odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, že v konaní vedenom

na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. teraz 29 CbZm/4/2007

nebol predložený prvopis zmenky. Pokiaľ bol prvopis zmenky predložený v inom konaní,

táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na správnosť tohto rozhodnutia.“.

Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí a namieta, že sa

„v rámci odvolacieho konania sa stotožnil s nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorý okrem iného prehliadol tak závažnú skutočnosť, ako je predloženie

originálu zmenky do úschovy súdu zo strany pôvodného žalobcu, a rozhodol odvolávajúc sa

na priebeh iných súdnych konaní, ktorých žalobca nie je ani účastníkom, a na základe

vyjadrení protistrany (žalovaných). Sťažovateľ namieta postup odvolacieho súdu, ktorý

odôvodnenie svojho rozhodnutia opiera o závery rozsudku okresného súdu, pričom tieto

závery napriek námietkam Sťažovateľa ako žalobcu v odvolaní dostatočne v odvolacom

konaní nepreskúmal a v odôvodnení rozhodnutia sa s nimi žiadnym spôsobom

nevysporiadal.

Okresný súd, s ktorého názorom sa stotožnil aj krajský súd, sa predmetu konania

venoval len veľmi okrajovo a povrchne. O tom svedčí aj skutočnosť, že z hľadiska

skutkových zistení predostrel tvrdenia prevzaté z iných súdnych konaní, ktoré zároveň

podporovali argumenty žalovaných bez toho, aby boli konfrontované s dôkazmi

a tvrdeniami Sťažovateľa ako žalobcu.

Okresný súd, na ktorého závery sa odvolával aj krajský súd, prezentoval len

správnosť tvrdení žalovaných bez toho, aby výsledok konfrontácie medzi argumentmi

účastníkov konania predstavil ústavne konformným spôsobom. Z tohto pohľadu sa potom

rozsudok krajského súdu javí ako tendenčný, svojvoľne vyznievajúci v prospech žalovaných.

Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené

a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných

v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania

spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu ().

Tendenčnosť a vo výraznej miere sledovanie len jednej línie právnych názorov

spôsobujú, že rozsudok krajského súdu, ktorý sa odvolával na závery okresného súdu, je

nepresvedčivý a v konečnom dôsledku skĺzava do roviny svojej nepreskúmateľnosti.

Z uvedeného dôvodu rozhodnutie krajského súdu pre svoju tendenčnosť

a nedostatočnú odôvodnenosť vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom základného práva

Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Máme za to, že odvolací súd postihol svoje

rozhodnutie vadou nedostatočného odôvodnenia, lebo:

- vôbec sa nevysporiadal s relevantnými námietkami Sťažovateľa ako žalobcu

v odvolaní,

- schematicky a nekriticky prevzal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého

stupňa a nedostatočne zistený skutkový stav.“.

Z týchto dôvodov sťažovateľka podala sťažnosť podľa , ktorou

navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa a ,

ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základných práv podľa a , ako aj práva

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval predovšetkým

možnosť porušenia tzv. procesných základných práv a ústavnoprocesných princípov podľa

a práva podľa dohovoru. Ústavný súd zároveň

poznamenáva, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa

dohovoru (). V obsahu základného práva podľa a jemu

porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet

odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne

(, , ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd sa nedostatočným

spôsobom vysporiadal s jej argumentáciou obsiahnutou v odvolaní. Krajský súd sa mal

ústavne nekonformným spôsobom a v rozpore s

(ďalej len „OSP“) stotožniť so závermi okresného súdu, podľa ktorých v konaní nebol

predložený originál zmenky, ale iba jej kópia, pričom sa mal odvolať na priebeh iných

súdnych konaní, ktorých sťažovateľka nebola účastníčkou. Sťažovateľka je toho názoru, že

krajský súd sa predmetu konania a jej samotným námietkam uvedeným v odvolaní venoval

iba okrajovo.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv podotknúť, že samotná otázka, či zmenka,

ktorá bola v konaní predložená ešte právnym predchodcom sťažovateľky, je originálom

alebo iba overenou kópiou, je skutková otázka, ktorej možnosť preskúmavania ústavným

súdom je obmedzená.

Ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať

pravdivosť skutkových tvrdení (). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že

už rozhodovacia činnosť Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United

Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) pod spravodlivým súdnym

procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické

okolnosti konkrétneho prípadu.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že v intenciách uvedeného mu zásadne neprislúcha

hodnotiť vykonané dôkazy (výpovede účastníkov konania alebo svedkov, posúdenie

listinných dôkazov a iné). Takýto postup by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným

postavením, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania,

ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie skutkového stavu (m. m. ,

).

Navyše, kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdení o vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Keďže ústavný súd nemôže nahrádzať všeobecné súdy pri zisťovaní skutkového

stavu vrátane hodnotenia dôkazov, v tomto prípade pri zisťovaní toho, či predložená

zmenka je originál alebo len kópia, skúmal napadnutý rozsudok krajského súdu iba

z hľadiska už spomenutých kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti, a to vo vzťahu

k dôvodom uvedeným v sťažnosti týkajúcim sa nedostatočného zohľadnenia argumentácie

sťažovateľky obsiahnutej v odvolaní krajským súdom.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd síce pomerne stručným, ale ústavne

konformným a udržateľným spôsobom výslovne vysporiadal s kľúčovou námietkou

sťažovateľky týkajúcou sa predloženej zmenky a náležite vyhodnotil, prečo považoval

rozhodnutie okresného súdu za vecne správne. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť,

že sa krajský súd výslovne nevyjadril ku všetkým okolnostiam, ktoré mali potvrdzovať

tvrdenie sťažovateľky súvisiace s originálnosťou predloženej zmenky a ktoré mali vyplývať

z ňou uvedených dokumentov obsiahnutých v spise (a označených sťažovateľkou číslom

listu), konkrétne skutočnosť, že slovné spojenie „len overená kópia“ bolo dopísané

na tlačivo rukou, resp. znenie úradného záznamu o nahliadnutí na zmenku a o jej vrátení

do trezoru, z ktorého malo vyplynúť, že ide o prvopis zmenky. Krajský súd svoj záver

odôvodnil poukazom najmä na obsah spisu, pričom ústavný súd konštatuje, že napadnutý

rozsudok krajského súdu obsahuje v spojení s prvostupňovým rozsudkom okresného súdu

dostatok skutkových zistení, ako aj ich právne posúdenie, skutkové a právne závery,

ku ktorým dospel, nie sú v logickom rozpore (najmä vo vzťahu k existencii iba dvoch

zmeniek) a vo vzťahu k námietkam sťažovateľky neavizujú ani zjavný omyl v aplikácii

procesných a hmotnoprávnych predpisov. Ústavný súd pritom nemohol neprihliadnuť

na skutočnosť, že argumentácia sťažovateľky v odvolaní sa týkala práve obsahu spisu,

ktorého súčasťou sú aj písomnosti, z ktorých podľa nej mal vyplývať záver, že predložený

bol prvopis zmenky. Sťažovateľka zároveň nenamieta, a preto ústavný súd ani neskúmal, či

vyvodzovanie záverov relevantných pre odpoveď na jej námietky z listín obsiahnutých

v spise je dokazovaním, aký procesný postup (napríklad nariadenie pojednávania) mal

krajský súd pri preskúmavaní obsahu spisu použiť a do akej miery by nedodržanie tohto

postupu odôvodňovalo podanie mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorých vyčerpanie

je podmienkou prípustnosti sťažnosti v danej veci.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že krajský súd sa osobitne venoval aj námietke

sťažovateľky, že závery vyplývajúce z listín predložených v konaniach, ktorých nebola

účastníčkou, nemajú v danom konaní právnu relevanciu. Krajský súd dal v podstate

sťažovateľke za pravdu, keď uviedol: „Pokiaľ bol prvopis zmenky predložený v inom

konaní, táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na správnosť tohto rozhodnutia.“

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že krajský súd dostatočným

a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval rozsudok okresného súdu za vecne

správny a prečo nie sú dané dôvody odvolania, osobitne s ohľadom na námietky

sťažovateľky uplatnené v odvolaní. Z toho dôvodu ústavný súd nepovažoval právny názor

krajského súdu, ktorým odôvodnil absenciu dôvodov, odvolania za arbitrárny a svojvoľný,

a jeho rozhodnutie za také, ktoré by popieralo zmysel a účel . Ústavný súd

preto nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základných práv

sťažovateľky podľa a a práva podľa dohovoru

a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní a ani napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu iba z dôvodu,

že krajský súd posúdil skutkový stav inak, ako to požaduje sťažovateľka, považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda za porušujúci základné právo podľa čl. 46

ods. 1 alebo právo podľa dohovoru.

Sťažovateľka súčasne namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa , konštatujúc, že „z titulu zmenky... legitímna nádej existovala,

pričom krajský súd tým, že sa uspokojil s nepreskúmateľným odôvodnením prvostupňového

rozhodnutia, svojím Rozsudkom č. k. -158 zo dňa 31. 10. 2012, porušil

nielen základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a jeho

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj jeho základné

právo vlastniť majetok podľa SR“.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20

ods. 1 poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až . O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je

zjavne neopodstatnená, a preto ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol

( ).

Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, nebolo už potrebné zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013