Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 561/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. G., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. V., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

799 z 20. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012

doručená sťažnosť Ing. A. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -799 z 20. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovateľ bol spoločníkom,

konateľom a zároveň aj zamestnancom (generálnym riaditeľom) obchodnej spoločnosti

F., spol. s r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“ alebo „zamestnávateľ“), ktorá bola

odporkyňou v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. a v odvolacom konaní pred krajským súdom pod sp. zn.

16 CoPr/3/2012. Na valnom zhromaždení spoločníkov uvedenej obchodnej spoločnosti

konanom 10. júna 2005 bol sťažovateľ odvolaný z pozície konateľa a zároveň mu bol

zakázaný vstup do priestorov zamestnávateľa, ako aj disponovanie s jeho majetkom.

Následne bola sťažovateľovi 8. júla 2005 doručená aj písomnosť obsahujúca okamžité

skončenie jeho pracovného pomeru, čo bolo odôvodnené dvanástimi prípadmi, keď mal

neoprávnene nakladať s prostriedkami zamestnávateľa, vedome porušovať zmluvy

a vykonávať konkurenčnú činnosť – vlastnú podnikateľskú činnosť v neprospech svojho

zamestnávateľa.

Sťažovateľ sa návrhom podaným 24. augusta 2005 domáhal určenia, že okamžité

skončenie pracovného pomeru je neplatné, a zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu mzdy.

Okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. -354 z 31. októbra 2008

rozhodol tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľa je neplatné. Svoje

rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo

urobené po uplynutí na to ustanovenej zákonnej prekluzívnej lehoty, a zároveň tým, že

z právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru,

nemalo byť zreteľné, aké povinnosti zamestnanca, odlišné od povinností štatutárneho

orgánu mal sťažovateľ porušiť.

Krajský súd uznesením č. k. -381 z 13. februára 2009 označený

prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa

krajského súdu mal okresný súd okrem iného prihliadnuť na závery judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. R 64/1973, podľa ktorej je

na začatie plynutia lehoty rozhodujúcej na okamžité skončenie pracovného pomeru

podstatný čas, kedy sa o skutočnosti odôvodňujúcej takéto skončenie dozvie iný

zamestnanec, ktorý je nadriadený zamestnancovi, o ktorého pracovný pomer ide.

Okresný súd medzitímnym rozsudkom č. k. -497 z 12. novembra 2009

opätovne návrhu sťažovateľa vyhovel a určil, že okamžité skončenie jeho pracovného

pomeru je neplatné. Svoj názor odôvodnil rozlíšením medzi právnym postavením

sťažovateľa ako zamestnanca – generálneho riaditeľa – na jednej strane a konateľa na strane

druhej, konštatujúc, že práva a povinnosti z týchto pozícií sa neprelínajú. Z toho malo podľa

názoru okresného súdu vyplývať, že úkony, ktoré sú sťažovateľovi kladené za vinu, mohol

uskutočniť iba v rámci svojej činnosti ako konateľ, a nie ako zamestnanec. Jeho konanie tak

malo byť posudzované podľa obchodnoprávnych predpisov a nie podľa pracovnoprávnych

predpisov. V otázke začatia plynutia lehoty okamžitého skončenia pracovného pomeru

dospel okresný súd k názoru, že v deň, kedy sa o nich dozvedel konateľ spoločnosti

(t. j. sťažovateľ), sa o nich dozvedela aj samotná obchodná spoločnosť.

Krajský súd uznesením č. k. -527 z 3. februára 2010 rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu znovu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd poukázal

na svoj názor, vyslovený už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, podľa ktorého získala

obchodná spoločnosť ako zamestnávateľ vedomosť o činnosti sťažovateľa až dňom konania

valného zhromaždenia, teda 10. júna 2005. Okresný súd si mal zároveň podľa názoru

krajského súdu zistiť skutočnú pracovnú náplň sťažovateľa ako generálneho riaditeľa,

keďže z prvostupňového rozsudku nepriamo vyplýva, že generálny riaditeľ nevykonával

v tejto funkcii nič, iba poberal plat. Poukázal aj na to, že dôkazné bremeno je

na sťažovateľovi ako navrhovateľovi, a ten musí preukázať, že skutku, ktorý mu bol valným

zhromaždením obchodnej spoločnosti pripisovaný za vinu, sa mal dopustiť v rámci výkonu

funkcie konateľa, a nie generálneho riaditeľa, resp. že skutok sa vôbec nestal.

Okresný súd následne rozsudkom č. k. -764 z 27. októbra 2011 rozhodol

tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Zohľadnil závery uvedeného uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľ podľa okresného súdu nepreukázal, že by sa skutkov, ktoré boli

zamestnávateľom označené ako dôvod okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru,

nedopustil ako generálny riaditeľ. Osobitne sťažovateľ nepreukázal podľa názoru okresného

súdu ani to, že by oprávnenie nakladať s finančnými prostriedkami nevyplývalo z jeho

pozície ako generálneho riaditeľa. Zároveň v odôvodnení rozsudku č. k. -764

z 27. októbra 2011 okresný súd poukazoval na to, že hoci aj len jeden z dvanástich dôvodov

vymedzených v okamžitom skončení pracovného pomeru by postačoval na jeho účinné

skončenie, a osobitne aj na to, že sťažovateľ mal vykonávať konkurenčnú činnosť na ujmu

zamestnávateľa. Sťažovateľ napadol označený rozsudok v zákonnej lehote odvolaním.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol prvostupňový rozsudok okresného súdu

potvrdený v zmysle ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil

rozdiely medzi postavením konateľa – štatutárneho orgánu a zamestnanca – generálneho

riaditeľa, a vyvodil preto nesprávny záver o plynutí lehoty na okamžité skončenie

pracovného pomeru.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu preto sťažovateľ podal sťažnosť podľa

, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že ním došlo k porušeniu

jeho základných práv zaručených v a , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených

právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojich základných práv podľa a , ako aj práva

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

1. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval ako prvú

možnosť porušenia procesných práv a ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46

ods. 1 a nasl. a dohovoru. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére

práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

V obsahu základného práva podľa a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet odlišností, a preto

namietané porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (m. m. ,

, ).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, ako krajský súd v napadnutom

rozsudku vyložil a aplikoval v znení

účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého môže zamestnávateľ okamžite skončiť

pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité

skončenie pracovného pomeru dozvedel.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti obšírne, ale všeobecným spôsobom popísal postavenie

spoločníka, konateľa a riaditeľa ako zamestnanca v obchodnej spoločnosti. Konkrétne však

namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku „vôbec nezaoberal postavením

a pôsobnosťou spoločníka a štatutárneho orgánu v spoločnosti... ako aj ich postavením

vo vzťahu k zamestnaneckému pomeru... pozabudol... pri posudzovaní veci na postavenie

žalobcu ako... konateľa... tvrdené porušenie pracovnoprávnych povinností bolo súčasne

známe žalobcovi (sťažovateľovi, pozn.) ako zamestnancovi... ale súčasne aj ako

štatutárnemu orgánu... teda zamestnávateľovi“. Z toho sťažovateľ odvodzuje, že

od momentu, keď sa porušenie pracovnoprávnych povinností (samotným sťažovateľom)

stalo známe jemu samému, sa stalo známe aj jeho zamestnávateľovi a okamžité skončenie

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa tak nebolo urobené v zákonom ustanovenej

prekluzívnej lehote a vzhľadom na to malo byť kvalifikované všeobecnými súdmi ako

neplatné. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd mal porušiť jeho právo na spravodlivý

proces, keďže takto predmetnú normu nevykladal a na „zistený skutkový stav nepoužil

ústavne súladne interpretovanú, platnú a účinnú právnu normu“.

Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd sa

v odôvodnení napadnutého rozsudku (okrem časti rekapitulujúcej doterajší priebeh konania)

výslovne nezmieňuje o sťažovateľom namietanej okolnosti – význame rozlišovania medzi

postavením sťažovateľa ako generálneho riaditeľa a zároveň ako konateľa obchodnej

spoločnosti, a v spojitosti s tým ani o dôsledku tohto rozlišovania na ustálenie začiatku

plynutia prekluzívnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru. Krajský súd sa

v napadnutom rozsudku plne stotožnil s názorom vyjadreným v rozsudku okresného súdu

č. k. -764 z 27. októbra 2011 a osobitne sa vysporiadal s otázkami, ktoré podľa

jeho názoru neboli predmetom posudzovania okresným súdom. V napadnutom rozsudku

krajského súdu bola teda okrem iného potvrdená aj úvaha okresného súdu o námietke

márneho uplynutia prekluzívnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru ako

správna. Ústavný súd v tejto súvislosti musel prihliadnuť aj na to, že uvedená námietka

sťažovateľa už bola predmetom posudzovania v predchádzajúcich fázach konania pred

všeobecnými súdmi v troch rozsudkoch okresného súdu a v dvoch zrušujúcich uzneseniach

krajského súdu, ktorý v tejto otázke navyše vyslovil svoj záväzný právny názor

odvolávajúci sa okrem iného aj na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.

Sťažovateľ pritom neuviedol žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by nasvedčovala

tomu, že by záver napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil úvahu

prvostupňového súdu pridržiavajúceho sa právneho názoru krajského súdu vysloveného

v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu č. k. -527

z 3. februára 2010 o tom, kedy sa zamestnávateľ – obchodná spoločnosť dozvie o konaní

svojho generálneho riaditeľa, ktorý je zároveň aj jej konateľom, mal byť považovaný

za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, alebo že by popieral účel a význam aplikovanej

právnej normy. Sťažovateľ namietal iba to, že takáto úvaha v napadnutom rozsudku

krajského súdu absentuje.

Podľa názoru ústavného súdu takýto výklad predmetných ustanovení pracovného

práva o okamžitom skončení pracovného pomeru s generálnym riaditeľom, ktorý je zároveň

aj konateľom, je logický a nepopierajúci účel a význam aplikovanej právnej normy.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu vyjadreným v uznesení č. k.

-381 z 13. februára 2009 (prvé zrušujúce uznesenie krajského súdu), ktorý

bol prevzatý potvrdeným rozsudkom okresného súdu č. k. -764 z 27. októbra

2011, a preto je smerodajný aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, podľa

ktorého je pre určenie začiatku plynutia lehôt na okamžité skončenie pracovného pomeru

potrebné, aby sa o porušení pracovnej disciplíny dozvedela aj iná osoba, ako je sám

porušovateľ (konateľ a generálny riaditeľ v jednej osobe), ktorá by bola v jemu

nadriadenom alebo v prípade existencie viacerých konateľov aj v jemu rovnom postavení.

V opačnom prípade by sa totiž mohlo obchodnej spoločnosti znemožniť vyvodzovať

konzekvencie za nekalé konanie smerujúce proti jej záujmom.

Navyše, podľa názoru ústavného súdu nebol nepriaznivý výsledok pre sťažovateľa

spôsobený tým, že by krajský súd (a pred ním okresný súd) nezohľadnil rozdiel medzi

postavením sťažovateľa ako generálneho riaditeľa a zároveň ako konateľa tak, ako to tvrdí

vo svojej sťažnosti sťažovateľ. Práve naopak, z napadnutého rozsudku krajského súdu

(v spojitosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. -764 z 27. októbra

2011) vyplýva, že negatívny výsledok pre sťažovateľa bol vyvolaný tým, že on sám

neuniesol dôkazné bremeno priamo vyplývajúce z tohto rozdelenia funkcií. Aj z toho

možno vyvodiť, že krajský súd v napadnutom rozsudku (v spojitosti s potvrdeným

rozsudkom okresného súdu č. k. -764 z 27. októbra 2011) rozdelenie funkcií

sťažovateľa ako konateľa a zároveň ako generálneho riaditeľa skutočne zohľadnil a vyvodil

z tohto rozlišovania závery aj pre posudzovanie dôkazného bremena, ktorého neunesenie

v konečnom dôsledku viedlo k výroku napadnutého rozsudku krajského súdu

nekonvenujúceho názorom sťažovateľa.

Okrem toho, v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa ústavný súd

v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,

o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je

rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ). Rovnako Európsky súd pre

ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje

podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti

Španielsku z 21. januára 1999). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené

a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení

s potvrdeným rozsudkom okresného súdu č. k. -764 z 27. októbra 2011)

primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za nepreskúmateľný alebo

arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej

veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa či práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Krajský súd rozhodol vo veci

sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení vyplývajúcich

aj z predchádzajúceho priebehu konania, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné

postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Ústavný súd

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Okrem námietok uvedených vo vzťahu k tvrdeniu

o porušení základného práva podľa a práva podľa dohovoru

však neuviedol iné relevantné skutočnosti, ktorými by námietku porušenia základného práva

podľa uvedeného článku podporil.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20

ods. 1 poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. O prípadnom porušení základného práva podľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ().

Vzhľadom na to je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu , a preto ju ústavný súd z toho dôvodu v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažnosti ako celku pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012