Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 561/2012
PDF · 240.9 KB
No categories available
IV. ÚS 561/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. G., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. V., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoPr/3/2012-
799 z 20. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012
doručená sťažnosť Ing. A. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 16 CoPr/3/2012-799 z 20. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovateľ bol spoločníkom,
konateľom a zároveň aj zamestnancom (generálnym riaditeľom) obchodnej spoločnosti
F., spol. s r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“ alebo „zamestnávateľ“), ktorá bola
odporkyňou v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 15 C/124/2005 a v odvolacom konaní pred krajským súdom pod sp. zn.
16 CoPr/3/2012. Na valnom zhromaždení spoločníkov uvedenej obchodnej spoločnosti
konanom 10. júna 2005 bol sťažovateľ odvolaný z pozície konateľa a zároveň mu bol
zakázaný vstup do priestorov zamestnávateľa, ako aj disponovanie s jeho majetkom.
Následne bola sťažovateľovi 8. júla 2005 doručená aj písomnosť obsahujúca okamžité
skončenie jeho pracovného pomeru, čo bolo odôvodnené dvanástimi prípadmi, keď mal
neoprávnene nakladať s prostriedkami zamestnávateľa, vedome porušovať zmluvy
a vykonávať konkurenčnú činnosť – vlastnú podnikateľskú činnosť v neprospech svojho
zamestnávateľa.
Sťažovateľ sa návrhom podaným 24. augusta 2005 domáhal určenia, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné, a zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu mzdy.
Okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. 15 C 124/05-354 z 31. októbra 2008
rozhodol tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľa je neplatné. Svoje
rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
urobené po uplynutí na to ustanovenej zákonnej prekluzívnej lehoty, a zároveň tým, že
z právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru,
nemalo byť zreteľné, aké povinnosti zamestnanca, odlišné od povinností štatutárneho
orgánu mal sťažovateľ porušiť.
Krajský súd uznesením č. k. 13 Co/14/2009-381 z 13. februára 2009 označený
prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa
krajského súdu mal okresný súd okrem iného prihliadnuť na závery judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. R 64/1973, podľa ktorej je
na začatie plynutia lehoty rozhodujúcej na okamžité skončenie pracovného pomeru
podstatný čas, kedy sa o skutočnosti odôvodňujúcej takéto skončenie dozvie iný
zamestnanec, ktorý je nadriadený zamestnancovi, o ktorého pracovný pomer ide.
Okresný súd medzitímnym rozsudkom č. k. 15 C 124/05-497 z 12. novembra 2009
opätovne návrhu sťažovateľa vyhovel a určil, že okamžité skončenie jeho pracovného
pomeru je neplatné. Svoj názor odôvodnil rozlíšením medzi právnym postavením
sťažovateľa ako zamestnanca – generálneho riaditeľa – na jednej strane a konateľa na strane
druhej, konštatujúc, že práva a povinnosti z týchto pozícií sa neprelínajú. Z toho malo podľa
názoru okresného súdu vyplývať, že úkony, ktoré sú sťažovateľovi kladené za vinu, mohol
uskutočniť iba v rámci svojej činnosti ako konateľ, a nie ako zamestnanec. Jeho konanie tak
malo byť posudzované podľa obchodnoprávnych predpisov a nie podľa pracovnoprávnych
predpisov. V otázke začatia plynutia lehoty okamžitého skončenia pracovného pomeru
dospel okresný súd k názoru, že v deň, kedy sa o nich dozvedel konateľ spoločnosti
(t. j. sťažovateľ), sa o nich dozvedela aj samotná obchodná spoločnosť.
Krajský súd uznesením č. k. 13 Co/17/2010-527 z 3. februára 2010 rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu znovu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd poukázal
na svoj názor, vyslovený už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, podľa ktorého získala
obchodná spoločnosť ako zamestnávateľ vedomosť o činnosti sťažovateľa až dňom konania
valného zhromaždenia, teda 10. júna 2005. Okresný súd si mal zároveň podľa názoru
krajského súdu zistiť skutočnú pracovnú náplň sťažovateľa ako generálneho riaditeľa,
keďže z prvostupňového rozsudku nepriamo vyplýva, že generálny riaditeľ nevykonával
v tejto funkcii nič, iba poberal plat. Poukázal aj na to, že dôkazné bremeno je
na sťažovateľovi ako navrhovateľovi, a ten musí preukázať, že skutku, ktorý mu bol valným
zhromaždením obchodnej spoločnosti pripisovaný za vinu, sa mal dopustiť v rámci výkonu
funkcie konateľa, a nie generálneho riaditeľa, resp. že skutok sa vôbec nestal.
Okresný súd následne rozsudkom č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011 rozhodol
tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Zohľadnil závery uvedeného uznesenia krajského súdu.
Sťažovateľ podľa okresného súdu nepreukázal, že by sa skutkov, ktoré boli
zamestnávateľom označené ako dôvod okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru,
nedopustil ako generálny riaditeľ. Osobitne sťažovateľ nepreukázal podľa názoru okresného
súdu ani to, že by oprávnenie nakladať s finančnými prostriedkami nevyplývalo z jeho
pozície ako generálneho riaditeľa. Zároveň v odôvodnení rozsudku č. k. 15 C 124/05-764
z 27. októbra 2011 okresný súd poukazoval na to, že hoci aj len jeden z dvanástich dôvodov
vymedzených v okamžitom skončení pracovného pomeru by postačoval na jeho účinné
skončenie, a osobitne aj na to, že sťažovateľ mal vykonávať konkurenčnú činnosť na ujmu
zamestnávateľa. Sťažovateľ napadol označený rozsudok v zákonnej lehote odvolaním.
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol prvostupňový rozsudok okresného súdu
potvrdený v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil
rozdiely medzi postavením konateľa – štatutárneho orgánu a zamestnanca – generálneho
riaditeľa, a vyvodil preto nesprávny záver o plynutí lehoty na okamžité skončenie
pracovného pomeru.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu preto sťažovateľ podal sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že ním došlo k porušeniu
jeho základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu
verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených
právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
1. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval ako prvú
možnosť porušenia procesných práv a ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46
ods. 1 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére
práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
V obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet odlišností, a preto
namietané porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (m. m. III. ÚS 470/2010,
IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, ako krajský súd v napadnutom
rozsudku vyložil a aplikoval § 68 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení
účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého môže zamestnávateľ okamžite skončiť
pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité
skončenie pracovného pomeru dozvedel.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti obšírne, ale všeobecným spôsobom popísal postavenie
spoločníka, konateľa a riaditeľa ako zamestnanca v obchodnej spoločnosti. Konkrétne však
namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku „vôbec nezaoberal postavením
a pôsobnosťou spoločníka a štatutárneho orgánu v spoločnosti... ako aj ich postavením
vo vzťahu k zamestnaneckému pomeru... pozabudol... pri posudzovaní veci na postavenie
žalobcu ako... konateľa... tvrdené porušenie pracovnoprávnych povinností bolo súčasne
známe žalobcovi (sťažovateľovi, pozn.) ako zamestnancovi... ale súčasne aj ako
štatutárnemu orgánu... teda zamestnávateľovi“. Z toho sťažovateľ odvodzuje, že
od momentu, keď sa porušenie pracovnoprávnych povinností (samotným sťažovateľom)
stalo známe jemu samému, sa stalo známe aj jeho zamestnávateľovi a okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa tak nebolo urobené v zákonom ustanovenej
prekluzívnej lehote a vzhľadom na to malo byť kvalifikované všeobecnými súdmi ako
neplatné. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd mal porušiť jeho právo na spravodlivý
proces, keďže takto predmetnú normu nevykladal a na „zistený skutkový stav nepoužil
ústavne súladne interpretovanú, platnú a účinnú právnu normu“.
Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd sa
v odôvodnení napadnutého rozsudku (okrem časti rekapitulujúcej doterajší priebeh konania)
výslovne nezmieňuje o sťažovateľom namietanej okolnosti – význame rozlišovania medzi
postavením sťažovateľa ako generálneho riaditeľa a zároveň ako konateľa obchodnej
spoločnosti, a v spojitosti s tým ani o dôsledku tohto rozlišovania na ustálenie začiatku
plynutia prekluzívnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru. Krajský súd sa
v napadnutom rozsudku plne stotožnil s názorom vyjadreným v rozsudku okresného súdu
č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011 a osobitne sa vysporiadal s otázkami, ktoré podľa
jeho názoru neboli predmetom posudzovania okresným súdom. V napadnutom rozsudku
krajského súdu bola teda okrem iného potvrdená aj úvaha okresného súdu o námietke
márneho uplynutia prekluzívnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru ako
správna. Ústavný súd v tejto súvislosti musel prihliadnuť aj na to, že uvedená námietka
sťažovateľa už bola predmetom posudzovania v predchádzajúcich fázach konania pred
všeobecnými súdmi v troch rozsudkoch okresného súdu a v dvoch zrušujúcich uzneseniach
krajského súdu, ktorý v tejto otázke navyše vyslovil svoj záväzný právny názor
odvolávajúci sa okrem iného aj na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.
Sťažovateľ pritom neuviedol žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by nasvedčovala
tomu, že by záver napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil úvahu
prvostupňového súdu pridržiavajúceho sa právneho názoru krajského súdu vysloveného
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu č. k. 13 Co/17/2010-527
z 3. februára 2010 o tom, kedy sa zamestnávateľ – obchodná spoločnosť dozvie o konaní
svojho generálneho riaditeľa, ktorý je zároveň aj jej konateľom, mal byť považovaný
za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, alebo že by popieral účel a význam aplikovanej
právnej normy. Sťažovateľ namietal iba to, že takáto úvaha v napadnutom rozsudku
krajského súdu absentuje.
Podľa názoru ústavného súdu takýto výklad predmetných ustanovení pracovného
práva o okamžitom skončení pracovného pomeru s generálnym riaditeľom, ktorý je zároveň
aj konateľom, je logický a nepopierajúci účel a význam aplikovanej právnej normy.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu vyjadreným v uznesení č. k.
13 Co/14/2009-381 z 13. februára 2009 (prvé zrušujúce uznesenie krajského súdu), ktorý
bol prevzatý potvrdeným rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra
2011, a preto je smerodajný aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, podľa
ktorého je pre určenie začiatku plynutia lehôt na okamžité skončenie pracovného pomeru
potrebné, aby sa o porušení pracovnej disciplíny dozvedela aj iná osoba, ako je sám
porušovateľ (konateľ a generálny riaditeľ v jednej osobe), ktorá by bola v jemu
nadriadenom alebo v prípade existencie viacerých konateľov aj v jemu rovnom postavení.
V opačnom prípade by sa totiž mohlo obchodnej spoločnosti znemožniť vyvodzovať
konzekvencie za nekalé konanie smerujúce proti jej záujmom.
Navyše, podľa názoru ústavného súdu nebol nepriaznivý výsledok pre sťažovateľa
spôsobený tým, že by krajský súd (a pred ním okresný súd) nezohľadnil rozdiel medzi
postavením sťažovateľa ako generálneho riaditeľa a zároveň ako konateľa tak, ako to tvrdí
vo svojej sťažnosti sťažovateľ. Práve naopak, z napadnutého rozsudku krajského súdu
(v spojitosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra
2011) vyplýva, že negatívny výsledok pre sťažovateľa bol vyvolaný tým, že on sám
neuniesol dôkazné bremeno priamo vyplývajúce z tohto rozdelenia funkcií. Aj z toho
možno vyvodiť, že krajský súd v napadnutom rozsudku (v spojitosti s potvrdeným
rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011) rozdelenie funkcií
sťažovateľa ako konateľa a zároveň ako generálneho riaditeľa skutočne zohľadnil a vyvodil
z tohto rozlišovania závery aj pre posudzovanie dôkazného bremena, ktorého neunesenie
v konečnom dôsledku viedlo k výroku napadnutého rozsudku krajského súdu
nekonvenujúceho názorom sťažovateľa.
Okrem toho, v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa ústavný súd
v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,
o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je
rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Rovnako Európsky súd pre
ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,
na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje
podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti
Španielsku z 21. januára 1999). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené
a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení
s potvrdeným rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011)
primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za nepreskúmateľný alebo
arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej
veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Krajský súd rozhodol vo veci
sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení vyplývajúcich
aj z predchádzajúceho priebehu konania, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné
postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Ústavný súd
pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva.
Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu. Okrem námietok uvedených vo vzťahu k tvrdeniu
o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
však neuviedol iné relevantné skutočnosti, ktorými by námietku porušenia základného práva
podľa uvedeného článku ústavy podporil.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým
rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 326/07).
Vzhľadom na to je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému
porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto ju ústavný súd z toho dôvodu v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako celku pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012