Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 118/2011
PDF · 204.5 KB
No categories available
I. ÚS 118/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. L., K., a Mgr. M. Č., B., zastúpených advokátom
JUDr. F. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 240/10 z 11. novembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. D. L. a Mgr. M. Č. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 11. januára
2011 doručená sťažnosť Mgr. D. L. a Mgr. M. Č. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou
namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2
To 240/10 z 11. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľky boli rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 T 75/03 zo 14. mája 2010 uznané vinnými
z trestného činu poškodzovania veriteľa vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2
a § 256 ods. 1 písm. a) a ods. 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do
1. septembra 1999 (ďalej len „Trestný zákon“), na skutkovom základe v tomto rozsudku
uvedenom, za čo im bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, ktorý im bol
podmienečne odložený s určenou skúšobnou dobou vo výmere dvoch rokov.
3. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovateľky odvolanie, ktoré krajský
súd napadnutým uznesením zamietol ako nedôvodné.
4. Podľa názoru sťažovateliek krajský súd postupoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov svojvoľne a arbitrárne a napadnutým uznesením porušil ich označené základné
práva. Svoju sťažnosť odôvodňujú v podstatnom takto: «Odvolací súd proti rozhodnutiu
ktorého ústavná sťažnosť smeruje sa dopustil závažného porušenia práva na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 / Ústavy SR a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru
o ochrane ľudských práv, a to tým, že napriek skutočnosti, že kľúčovým svedkom
v prejednávanej veci bol svedok R., inak osoba pozbavená svojprávnosti, prevzal do svojich
hodnotiacich úvah jeho výpovede na hlavnom pojednávaní a v prípravnom konaní, napriek
skutočnosti, že nemal dostatočný podklad na takýto postup. Podľa § 146 Tr. por. , ak
vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku, alebo ak je znalecký posudok
nejasný, alebo neúplný, treba požiadať znalca o vysvetlenie a doplnenie posudku. Ak by to
neviedlo k odstráneniu pochybností, alebo nejasností znaleckého posudku, alebo úplnosti
znaleckého posudku, treba pribrať iného znalca.
Týmto ustanovením sa odvolací súd neriadil. Odôvodnil otázku znaleckého posudku,
ktorým bol skúmaný duševný stav svedka R. R. tak, „aj tento považuje odvolací súd za
dostatočný na preskúmanie skutkových okolností prípadu“. Viac sa s obsiahlymi
námietkami nás odvolateliek nezaoberal a hneď prešiel do všeobecného skutkového rámca
svojimi vývodmi a usúdil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne. Napriek našim
námietkam v dôvodoch odvolania o tom, že vypočutý znalec PhDr. P. M. na otázku obhajcu
uviedol, že „spis som študoval, ale zameral som sa na tie veci, ktoré boli potrebné pri
vypracovaní znaleckého posudku. Ja som sa neoboznámil so znaleckým posudkom o zbavení
svojprávnosti svedka. Zo spisu som si vybral výpovede svedka, ktoré som považoval za
dôležité pre môj posudok. Preštudoval som aj iné výpovede svedka“. Zobral do úvahy toto
znalecké dokazovanie, hoci súčasťou spisu bol aj listinný dôkaz znalecký posudok ako
podklad k pozbaveniu tohto svedka svojprávnosti, pričom tento listinný dôkaz dospel k iným
záverom pri stanovení diagnózy.»
5. Sťažovateľky ďalej v sťažnosti podrobne opísali, v čom považujú postup znalca
za nesprávny, pričom zdôrazňujú, že podľa ich názoru znalec pri vypracovaní znaleckého
posudku, ktorý bol dôležitým dôkazom v predmetnom trestnom konaní, nevzal do úvahy
všetky výpovede svedka, ale len tie časti, ktoré si vzájomne neodporovali. V závere sťažnosti
sťažovateľky napokon namietajú aj nezákonný postup krajského súdu pri čítaní výpovedí
svedkov, ku ktorému uvádzajú: „Ďalšou námietkou, ktorá má vplyv na spravodlivý proces je
aj tá skutočnosť, či bolo správne, keď odvolací súd nezobral do úvahy zákonnosť postupu
čítania výpovedi svedka L. a svedka L. podľa § 213 ods. 1/ Tr. por.. Súd čítal výpovede
uvedených svedkov napriek tomu, že títo v danom čase sa hlavného pojednávania
nezúčastnili a tak nemali možnosť vykonať svoje rozhodnutie, či využijú svoje zákonné
právo vo veci nevypovedať, alebo či vypovedať budú.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľky žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté
rozhodnutie, vec vrátil na nové konanie a priznal im náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateliek s vyhodnotením dôkazov
zo strany krajského súdu v súvislosti s tým, že krajský súd dospel k záveru o ich vine
zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa, pričom sťažovateľky sú presvedčené,
že pri správnom vyhodnotení dôkazov (najmä záverov znaleckého dokazovania) by nebolo
preukázané, že by sa boli trestného činu, za ktorý boli odsúdené, dopustili. Druhá námietka
sťažovateliek spočíva v tvrdení o nedodržaní zákonných podmienok čítania svedeckých
výpovedí.
12. Krajský súd sa pri svojom rozhodovaní zaoberal aj uvedenou obranou
sťažovateliek, ktorú však vyhodnotil ako nedôvodnú. V napadnutom uznesení sa stotožnil so
závermi súdu prvého stupňa v otázke vyhodnotenia splnených zákonných podmienok na
čítanie svedeckých výpovedí a pokiaľ ide o znalecký posudok, ktorým bol skúmaný duševný
stav svedka R. R., aj tento vyhodnotil ako dostatočný podklad na meritórne rozhodnutie.
Zároveň však krajský súd zdôraznil, že skutkový stav bol preukázaný aj na základe iných
skutočností, než je namietaný znalecký posudok, a v odôvodnení uznesenia k tomu
v podstatnom uviedol: „Bolo preukázané v tomto smere, že obžalované prostredníctvom
svedkov L., L. hľadali kupca na predaj spoločnosti, ktorou dovtedy riadne podnikali vo
farmaceutickej oblasti. Prostredníctvom L. sa im podarilo nájsť osobu R. R. Odhliadnúc od
znaleckých záverov bolo preukázané, že táto osoba bola neznalá pomerov v podnikaní.
Táto osoba už v čase predaja firmy bola liečená na psychiatrickej nemocnici, pričom
nemala žiadny majetok ani finančné prostriedky na odkúpenie spoločnosti, o čom musel jej
známy L. vedieť. Podľa zmluvy o prevode obchodného podielu by mala táto osoba vyplatiť
v deň podpísania zmluvy každej odmenu vo výške 3 000 000,- Sk. Samé obžalované
v prípravnom konaní uviedli, že im R. uhradil každej po 1 500 000,- Sk, ale doklad o tom
nemajú ani tento príjem neuviedli v daňovom priznaní, keďže boli oslobodené od dane
z príjmov. Ďalej uviedli, že po odkúpení tovaru za kúpnu cenu za tovar neuhradili, ale túto
cenu započítali voči dlžobe, ktoré mali voči R. vyplývajúcej z neuhradenej polovice kúpnej
ceny z prevodu obchodných podielov firmy. Ohľadne príjmu kúpnej ceny za tovar predložili
výdavkové doklady podpísané nimi a R. aj keď fakticky ako uviedli, tieto sumy neuhradili.
Jednoznačne bolo preukázané aj to, že svedok R. nemohol v žiadnom prípade vlastniť
uvedenú finančnú čiastku, keďže nemal iný príjem okrem sociálnych dávok, resp.
invalidného dôchodku. Ďalej bolo zistené, že svedok R. potom, čo mu zomrela stará mama,
stal sa bezdomovcom, súd ho nevedel vypátrať za účelom účasti znalca, nájdený bol až
v psychiatrickej nemocnici. V čase predaja nebol nikde zamestnaný a po nadobudnutí
vlastníctva spoločnosti v roku 2003 bol vyhlásený za nesvojprávneho. Ešte pred zbavením
svojprávnosti krátko po prevode firmy ten istý mesiac predal R. R. celý majetok
spoločnosti, teda tovar hmotný investičný majetok obžalovaným, ktoré mu mali uhradiť
kúpnu cenu, čo vyplýva z výdavkových dokladov, pričom však v skutočnosti táto cena
vyplatená nebola. Tvrdenie obžalovaných, že im svedok R. vyplatil každej 1,5 mil. Sk, je
nedôveryhodné vzhľadom na vyššie uvedené úvahy svedka R. Tak isto je veľmi
nepravdepodobné, aby niekto nevystavil príjmový doklad na takú vysokú sumu.
V konaní bolo teda jednoznačne preukázané, že svedok R. R. je osobou mentálne
retardovanou, bez príslušného vzdelania v odbore farmácie, ale aj akýchkoľvek skúseností
v oblasti podnikania. Je invalidný dôchodca, bol liečený na psychiatrickom oddelení.
Skutočnosť, že takáto osoba nemohla disponovať sumou 3 mil. Sk, je týmto prakticky
preukázaná. Okolnosti, za akých došlo k vyhľadaniu tohto svedka a k prevodu obchodných
podielov na jeho osobu, nasvedčujú tomu záveru jednoznačne, že bol zneužitý na účel
uvedený v obžalobe krajského prokurátora. Zo zabezpečených dôkazov, možno vyvodzovať
záver, že na trestnej činnosti sa aktívne podieľali aj ďalšie osoby, ktoré však trestne stíhané
neboli. Z týchto okolností je zrejmé, že svedok R. za prevod obchodných podielov nevyplatil
žiadne finančné prostriedky, naopak sám dostal odmenu v určitej výške. Skutočnosť, že
došlo k odkúpeniu majetku spoločnosti formou započítania dlhov z prevodu obchodných
podielov spôsobila, že v konečnom dôsledku ostala spoločnosť M.D. P. bez majetku
a finančných prostriedkov a tak neschopná plniť svoje záväzky voči veriteľovi. Obžalované
Mgr. L. a Mgr. Č. naďalej podnikajú, avšak už bez záväzkov voči svojim dodávateľom
z predchádzajúceho obdobia.
Po právnej stránke konanie obžalovaných naplnilo všetky zákonné znaky
spolupáchateľstva trestného činu podľa § 9 ods. 2, § 256 ods. 1 písm. a/ ods. 4 Tr. zák.,
pretože popísaným konaním v skutkovej vete prvostupňového rozsudku čiastočne zmarili
uspokojenie svojho veriteľa tým, že scudzili majetok dlžníka a takýmto činom spôsobili
škodu veľkého rozsahu.“
13. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého
uznesenia s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
14. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha
hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to
požadujú sťažovateľky vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen
v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu
ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú najlepšie
predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.
15. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky v podstate požadujú revíziu
uznesenia krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté ich odvolanie proti odsudzujúcemu
rozsudku okresného súdu. Sťažovateľky sa zamerali na znalecké dokazovanie a nepriamo aj
na niektoré svedecké výpovede, ktoré napokon samy v sťažnosti vyhodnotili z pohľadu ich
(ne)hodnovernosti, príp. účelovosti, pritom dospeli k opačným záverom ako všeobecné
súdy. Inak povedané, závery znaleckého dokazovania a výpovede, ktoré sťažovateľky
považovali za nehodnoverné, resp. sporné, všeobecné súdy posúdili ako
hodnoverné a naopak.
16. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom uznesení dostatočne
vyhodnotil vykonané dokazovanie a na sporné otázky namietané sťažovateľkami dal
kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by rozhodnutie krajského súdu
bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okolnosť, že sťažovateľky majú odlišný názor,
nezakladá porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto nemá
dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. K namietanému nezákonnému prečítaniu
svedeckých výpovedí ústavný súd len dopĺňa, že z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že
svedkovia, ktorých výpovede boli prečítané, využili svoje právo a odmietli vypovedať pred
súdom a práve na základe tejto skutočnosti v súlade so zákonom pristúpil všeobecný súd
k prečítaniu ich skorších výpovedí. Postup konajúceho súdu preto nemožno považovať za
nezákonný a k porušeniu označených základných práv nemohlo dôjsť ani z pohľadu
nedodržania procesných záruk.
17. Ústavný súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní
to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny zo strany
všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovanými nemožno považovať za porušenie
základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis
napr. II. ÚS 37/01).
18. Napokon k namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov
(kontrolný znalecký posudok) ústavný súd dodáva, že z práva na obhajobu a spravodlivý
súdny proces nevyplýva pre sťažovateľky právo, aby súdy akceptovali všetky ich návrhy na
vykonanie dokazovania, ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky
súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých
okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je
dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo.
Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú
predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A,
č. 22, s. 38-39, § 91, podobne II. ÚS 25/07).
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, a preto ústavný súd z už uvedených
dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliek, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011