Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 118/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. L., K., a Mgr. M. Č., B., zastúpených advokátom

JUDr. F. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. novembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. D. L. a Mgr. M. Č. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 11. januára

2011 doručená sťažnosť Mgr. D. L. a Mgr. M. Č. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou

namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2

To 240/10 z 11. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľky boli rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo 14. mája 2010 uznané vinnými

z trestného činu poškodzovania veriteľa vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2

a a účinného do

1. septembra 1999 (ďalej len „“), na skutkovom základe v tomto rozsudku

uvedenom, za čo im bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, ktorý im bol

podmienečne odložený s určenou skúšobnou dobou vo výmere dvoch rokov.

3. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovateľky odvolanie, ktoré krajský

súd napadnutým uznesením zamietol ako nedôvodné.

4. Podľa názoru sťažovateliek krajský súd postupoval pri hodnotení vykonaných

dôkazov svojvoľne a arbitrárne a napadnutým uznesením porušil ich označené základné

práva. Svoju sťažnosť odôvodňujú v podstatnom takto: «Odvolací súd proti rozhodnutiu

ktorého ústavná sťažnosť smeruje sa dopustil závažného porušenia práva na spravodlivý

proces podľa / SR a porušenia práva podľa / Dohovoru

o ochrane ľudských práv, a to tým, že napriek skutočnosti, že kľúčovým svedkom

v prejednávanej veci bol svedok R., inak osoba pozbavená svojprávnosti, prevzal do svojich

hodnotiacich úvah jeho výpovede na hlavnom pojednávaní a v prípravnom konaní, napriek

skutočnosti, že nemal dostatočný podklad na takýto postup. Podľa , ak

vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku, alebo ak je znalecký posudok

nejasný, alebo neúplný, treba požiadať znalca o vysvetlenie a doplnenie posudku. Ak by to

neviedlo k odstráneniu pochybností, alebo nejasností znaleckého posudku, alebo úplnosti

znaleckého posudku, treba pribrať iného znalca.

Týmto ustanovením sa odvolací súd neriadil. Odôvodnil otázku znaleckého posudku,

ktorým bol skúmaný duševný stav svedka R. R. tak, „aj tento považuje odvolací súd za

dostatočný na preskúmanie skutkových okolností prípadu“. Viac sa s obsiahlymi

námietkami nás odvolateliek nezaoberal a hneď prešiel do všeobecného skutkového rámca

svojimi vývodmi a usúdil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne. Napriek našim

námietkam v dôvodoch odvolania o tom, že vypočutý znalec PhDr. P. M. na otázku obhajcu

uviedol, že „spis som študoval, ale zameral som sa na tie veci, ktoré boli potrebné pri

vypracovaní znaleckého posudku. Ja som sa neoboznámil so znaleckým posudkom o zbavení

svojprávnosti svedka. Zo spisu som si vybral výpovede svedka, ktoré som považoval za

dôležité pre môj posudok. Preštudoval som aj iné výpovede svedka“. Zobral do úvahy toto

znalecké dokazovanie, hoci súčasťou spisu bol aj listinný dôkaz znalecký posudok ako

podklad k pozbaveniu tohto svedka svojprávnosti, pričom tento listinný dôkaz dospel k iným

záverom pri stanovení diagnózy.»

5. Sťažovateľky ďalej v sťažnosti podrobne opísali, v čom považujú postup znalca

za nesprávny, pričom zdôrazňujú, že podľa ich názoru znalec pri vypracovaní znaleckého

posudku, ktorý bol dôležitým dôkazom v predmetnom trestnom konaní, nevzal do úvahy

všetky výpovede svedka, ale len tie časti, ktoré si vzájomne neodporovali. V závere sťažnosti

sťažovateľky napokon namietajú aj nezákonný postup krajského súdu pri čítaní výpovedí

svedkov, ku ktorému uvádzajú: „Ďalšou námietkou, ktorá má vplyv na spravodlivý proces je

aj tá skutočnosť, či bolo správne, keď odvolací súd nezobral do úvahy zákonnosť postupu

čítania výpovedi svedka L. a svedka L. podľa / . Súd čítal výpovede

uvedených svedkov napriek tomu, že títo v danom čase sa hlavného pojednávania

nezúčastnili a tak nemali možnosť vykonať svoje rozhodnutie, či využijú svoje zákonné

právo vo veci nevypovedať, alebo či vypovedať budú.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľky žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté

rozhodnutie, vec vrátil na nové konanie a priznal im náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateliek s vyhodnotením dôkazov

zo strany krajského súdu v súvislosti s tým, že krajský súd dospel k záveru o ich vine

zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa, pričom sťažovateľky sú presvedčené,

že pri správnom vyhodnotení dôkazov (najmä záverov znaleckého dokazovania) by nebolo

preukázané, že by sa boli trestného činu, za ktorý boli odsúdené, dopustili. Druhá námietka

sťažovateliek spočíva v tvrdení o nedodržaní zákonných podmienok čítania svedeckých

výpovedí.

12. Krajský súd sa pri svojom rozhodovaní zaoberal aj uvedenou obranou

sťažovateliek, ktorú však vyhodnotil ako nedôvodnú. V napadnutom uznesení sa stotožnil so

závermi súdu prvého stupňa v otázke vyhodnotenia splnených zákonných podmienok na

čítanie svedeckých výpovedí a pokiaľ ide o znalecký posudok, ktorým bol skúmaný duševný

stav svedka R. R., aj tento vyhodnotil ako dostatočný podklad na meritórne rozhodnutie.

Zároveň však krajský súd zdôraznil, že skutkový stav bol preukázaný aj na základe iných

skutočností, než je namietaný znalecký posudok, a v odôvodnení uznesenia k tomu

v podstatnom uviedol: „Bolo preukázané v tomto smere, že obžalované prostredníctvom

svedkov L., L. hľadali kupca na predaj spoločnosti, ktorou dovtedy riadne podnikali vo

farmaceutickej oblasti. Prostredníctvom L. sa im podarilo nájsť osobu R. R. Odhliadnúc od

znaleckých záverov bolo preukázané, že táto osoba bola neznalá pomerov v podnikaní.

Táto osoba už v čase predaja firmy bola liečená na psychiatrickej nemocnici, pričom

nemala žiadny majetok ani finančné prostriedky na odkúpenie spoločnosti, o čom musel jej

známy L. vedieť. Podľa zmluvy o prevode obchodného podielu by mala táto osoba vyplatiť

v deň podpísania zmluvy každej odmenu vo výške 3 000 000,- Sk. Samé obžalované

v prípravnom konaní uviedli, že im R. uhradil každej po 1 500 000,- Sk, ale doklad o tom

nemajú ani tento príjem neuviedli v daňovom priznaní, keďže boli oslobodené od dane

z príjmov. Ďalej uviedli, že po odkúpení tovaru za kúpnu cenu za tovar neuhradili, ale túto

cenu započítali voči dlžobe, ktoré mali voči R. vyplývajúcej z neuhradenej polovice kúpnej

ceny z prevodu obchodných podielov firmy. Ohľadne príjmu kúpnej ceny za tovar predložili

výdavkové doklady podpísané nimi a R. aj keď fakticky ako uviedli, tieto sumy neuhradili.

Jednoznačne bolo preukázané aj to, že svedok R. nemohol v žiadnom prípade vlastniť

uvedenú finančnú čiastku, keďže nemal iný príjem okrem sociálnych dávok, resp.

invalidného dôchodku. Ďalej bolo zistené, že svedok R. potom, čo mu zomrela stará mama,

stal sa bezdomovcom, súd ho nevedel vypátrať za účelom účasti znalca, nájdený bol až

v psychiatrickej nemocnici. V čase predaja nebol nikde zamestnaný a po nadobudnutí

vlastníctva spoločnosti v roku 2003 bol vyhlásený za nesvojprávneho. Ešte pred zbavením

svojprávnosti krátko po prevode firmy ten istý mesiac predal R. R. celý majetok

spoločnosti, teda tovar hmotný investičný majetok obžalovaným, ktoré mu mali uhradiť

kúpnu cenu, čo vyplýva z výdavkových dokladov, pričom však v skutočnosti táto cena

vyplatená nebola. Tvrdenie obžalovaných, že im svedok R. vyplatil každej 1,5 mil. Sk, je

nedôveryhodné vzhľadom na vyššie uvedené úvahy svedka R. Tak isto je veľmi

nepravdepodobné, aby niekto nevystavil príjmový doklad na takú vysokú sumu.

V konaní bolo teda jednoznačne preukázané, že svedok R. R. je osobou mentálne

retardovanou, bez príslušného vzdelania v odbore farmácie, ale aj akýchkoľvek skúseností

v oblasti podnikania. Je invalidný dôchodca, bol liečený na psychiatrickom oddelení.

Skutočnosť, že takáto osoba nemohla disponovať sumou 3 mil. Sk, je týmto prakticky

preukázaná. Okolnosti, za akých došlo k vyhľadaniu tohto svedka a k prevodu obchodných

podielov na jeho osobu, nasvedčujú tomu záveru jednoznačne, že bol zneužitý na účel

uvedený v obžalobe krajského prokurátora. Zo zabezpečených dôkazov, možno vyvodzovať

záver, že na trestnej činnosti sa aktívne podieľali aj ďalšie osoby, ktoré však trestne stíhané

neboli. Z týchto okolností je zrejmé, že svedok R. za prevod obchodných podielov nevyplatil

žiadne finančné prostriedky, naopak sám dostal odmenu v určitej výške. Skutočnosť, že

došlo k odkúpeniu majetku spoločnosti formou započítania dlhov z prevodu obchodných

podielov spôsobila, že v konečnom dôsledku ostala spoločnosť M.D. P. bez majetku

a finančných prostriedkov a tak neschopná plniť svoje záväzky voči veriteľovi. Obžalované

Mgr. L. a Mgr. Č. naďalej podnikajú, avšak už bez záväzkov voči svojim dodávateľom

z predchádzajúceho obdobia.

Po právnej stránke konanie obžalovaných naplnilo všetky zákonné znaky

spolupáchateľstva trestného činu podľa § 9 ods. 2, § 256 ods. 1 písm. a/ ods. 4 Tr. zák.,

pretože popísaným konaním v skutkovej vete prvostupňového rozsudku čiastočne zmarili

uspokojenie svojho veriteľa tým, že scudzili majetok dlžníka a takýmto činom spôsobili

škodu veľkého rozsahu.“

13. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

uznesenia s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

14. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha

hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to

požadujú sťažovateľky vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen

v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu

ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú najlepšie

predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

15. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky v podstate požadujú revíziu

uznesenia krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté ich odvolanie proti odsudzujúcemu

rozsudku okresného súdu. Sťažovateľky sa zamerali na znalecké dokazovanie a nepriamo aj

na niektoré svedecké výpovede, ktoré napokon samy v sťažnosti vyhodnotili z pohľadu ich

(ne)hodnovernosti, príp. účelovosti, pritom dospeli k opačným záverom ako všeobecné

súdy. Inak povedané, závery znaleckého dokazovania a výpovede, ktoré sťažovateľky

považovali za nehodnoverné, resp. sporné, všeobecné súdy posúdili ako

hodnoverné a naopak.

16. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom uznesení dostatočne

vyhodnotil vykonané dokazovanie a na sporné otázky namietané sťažovateľkami dal

kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by rozhodnutie krajského súdu

bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okolnosť, že sťažovateľky majú odlišný názor,

nezakladá porušenie označených práv podľa a dohovoru. Ústavný súd preto nemá

dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. K namietanému nezákonnému prečítaniu

svedeckých výpovedí ústavný súd len dopĺňa, že z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že

svedkovia, ktorých výpovede boli prečítané, využili svoje právo a odmietli vypovedať pred

súdom a práve na základe tejto skutočnosti v súlade so zákonom pristúpil všeobecný súd

k prečítaniu ich skorších výpovedí. Postup konajúceho súdu preto nemožno považovať za

nezákonný a k porušeniu označených základných práv nemohlo dôjsť ani z pohľadu

nedodržania procesných záruk.

17. Ústavný súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní

to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny zo strany

všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovanými nemožno považovať za porušenie

základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis

napr. ).

18. Napokon k namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov

(kontrolný znalecký posudok) ústavný súd dodáva, že z práva na obhajobu a spravodlivý

súdny proces nevyplýva pre sťažovateľky právo, aby súdy akceptovali všetky ich návrhy na

vykonanie dokazovania, ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky

súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých

okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je

dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo.

Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú

predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A,

č. 22, s. 38-39, § 91, podobne ).

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, a preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliek, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011