Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 377/2015
PDF · 403.61 KB
No categories available
I. ÚS 377/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1,
Piešťany, vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení
s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 14 Co 461/2013 z 10. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 461/2013
z 10. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľ je účastníkom konania (navrhovateľom) v konaní vedenom
pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 52 C 162/2011
o zaplatenie sumy 164 393 € s prísl. Okresný súd rozsudkom z 21. júna 2013 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“) zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 076,60 €
a vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol. Okrem toho zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia, Slovenskej republike trovy konania štátu a okresnému
súdu súdny poplatok za návrh.
3. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutým rozsudkom rozsudok
okresného súdu vo výroku vo veci samej, ktorým bol návrh sťažovateľa zamietnutý, potvrdil
a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Podľa sťažovateľa krajský súd posúdil jeho odvolanie formalisticky a riadne sa
«nevyrovnal s podstatnými a argumentáciou podloženými tvrdeniami odvolateľa proti
prvostupňovému rozsudku Okresného súdu..., pričom druhostupňový súd v rámci svojej
pohodlnej povrchnosti postupoval vyhýbavo, bez nariadenia pojednávania
a bez uskutočnenia (čo len vytýčenia „precedentálneho“ pojednávania), teda spravodlivého
procesu, a neposkytol navrhovateľovi (teraz sťažovateľovi) možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu uvedeným v podaní zo dňa 2. 07. 2013... a ani vyjadrenia účastníka konania
na strane odporcu zo dňa 14. 8. 2013 predloženými odvolaciemu súdu, čím tento odňal
navrhovateľovi postupom súdu možnosť konať pred súdom (vada konania podľa § 237
písm. f/ O. s. p.), a teda porušil jeho právo na spravodlivý proces...
Ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantované právo sťažovateľa (čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) bolo porušené aj v konaní a rozhodovaní pred Okresným
súdom..., ktorý „nevykonal navrhovateľom navrhnuté kontrolné znalecké dokazovanie
a to aj napriek existencii tak závažnému dôkazu, akým nepochybne je prepúšťacia správa
zo dňa 27. 5. 2001, z ktorej vyplýva (na rozdiel
od znaleckého posudku) že navrhovateľ (teraz sťažovateľ) má mnohopočetné poranenie
nervov v ramene a v paži a došlo k neúmyselnému poraneniu pri operácii...
Ako vyplýva z... odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu... sp. zn. 14Co/461/2013
zo dňa 10. 03. 2015 tak toto odôvodnenie je zmätočné a ničím nepodložené...
Rozhodnutia... trpia hrubými pochybeniami, nedostatkami a porušeniami zákona,
ktorých prejavom je zjavne nedostatočná odôvodnenosť, dôkazná nepodloženosť,
nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť týchto rozhodnutí konajúcich súdov, ktorých podstatou
sú závažné porušenia viacerých základných princípov (zásad) materiálneho právneho
štátu... čo všetko v konečnom dôsledku vyústilo na úkor sťažovateľa až do odmietnutia
poskytnúť súdnu ochranu a spravodlivosť (denegatio iustitiae)...».
5. Na základe tejto podstatnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 14Co/461/2013 zo dňa 10. 03. 2015
porušil sťažovateľovi ... základné právo na súdnu ochranu zaručené
podľa čl. 46 ods. 1 a právo na konanie pred súdom zaručené podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods.1 Listiny základných práv
a slobôd... a zároveň porušil sťažovateľovi základné právo na spravodlivé konanie
(v spojení so základným právom na účinný prostriedok nápravy) zaručené podľa čl. 6 ods. 1
v spojení s čl. l3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a aj v spojení
s čl. 1 Dodatkového protokolu (č.1) k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...
2. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
14Co/461/2013 zo dňa 10. 03. 2015 a celú vec vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ... náhradu trov konania
(právneho zastúpenia), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť na účet jeho
právneho zástupcu...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených základných
práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práva zaručeného dohovorom a dodatkovým
protokolom napadnutým rozsudkom krajského súdu spočívajúcim v ním tvrdených
skutočnostiach uvedených v bode 4.
9. Podľa § 236 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
10. Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je
prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád
konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238,
resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
11. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najmä v tom (pozri bližšie bod 4), že
krajský súd sa s jeho námietkami v odvolaní riadne nevysporiadal a že ako navrhovateľ
nemal možnosť oboznámiť sa ani s vyjadrením odporcu k jeho odvolaniu, a poukazuje aj na
ďalšie pochybenia krajského súdu (nenariadenie pojednávania), v dôsledku čoho tvrdí,
že mu ako účastníkovi konania bola odňatá aj možnosť konať pred súdom.
12. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak
sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
13. Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní
pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05,
14. Sťažovateľom namietané porušenie práv vyúsťuje do jeho tvrdenia o odňatí
možnosti konať pred súdom, čo v okolnostiach danej veci predstavuje dovolací dôvod proti
rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Zo sťažnosti je zrejmé
a ústavný súd to zistil tiež, že sťažovateľ nevyčerpal tento opravný prostriedok, ktorý mu
Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jeho práv.
15. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť podať
proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, a to v tej časti podanej sťažnosti,
v ktorej tvrdil také porušenie svojich procesných oprávnení krajským súdom, ktoré napĺňajú
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53
ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany
porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje
vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Dovolanie
pritom podľa judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 325/2013) treba považovať za účinný
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený v zmysle označeného
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Nevyužitie tohto prostriedku zakladá
neprípustnosť sťažnosti. Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil
možnosť podať dovolanie ako účinný a dostupný právny prostriedok ochrany svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemôže byť dôvodom na to, aby ústavný súd
jeho procesné pochybenie napravoval v rámci konania o sťažnosti, pretože nie je ani
alternatívou a ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mal
v prvom rade domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a ostatných označených práv prostredníctvom dovolania podľa § 236 a nasl. OSP v systéme
všeobecného súdnictva, a nie sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
16. Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného
sťažovateľom, ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam práv
nie je sťažnosť prípustná, preto ju odmietol v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr.
m. m. I. ÚS 880/2014).
17. Ďalšie porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd mal napraviť
pochybenie okresného súdu, ktorý nenariadil kontrolné znalecké dokazovanie, ale keďže tak
neurobil („napriek existencii tak závažnému dôkazu, akým nepochybne je prepúšťacia
správa zo dňa 27. 5. 2001“), porušil jeho
označené práva podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.
18. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že
mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť závery znaleckého dokazovania a
posudzovať dôvody nenariadenia kontrolného dokazovania, tak ako to požaduje sťažovateľ
vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už
spomínaným postavením, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti
súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m.
m. I. ÚS 118/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že judikatúra Komisie pre
ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United
Kingdom), ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade
Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v
žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
20. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97),
a preto sa ich porušenie skúma spoločne.
21. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
22. Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý
rozsudok krajského súdu (resp. postup predchádzajúci jeho vydaniu) možno považovať
v časti nenariadenia kontrolného znaleckého dokazovania za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.
23. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti v tejto časti konštatuje, že krajský súd
reagoval na námietky sťažovateľa (pozri bod 17) v spojení so závermi okresného súdu
uvedenými na s. 7 v jeho rozsudku sp. zn. 52 C 162/2011 z 21. júna 2013 primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom, a preto nemá žiadny dôvod na zmenu
alebo prehodnocovanie jeho záverov, ktoré sú jasne popísané najmä na s. 7 a 8 napadnutého
rozsudku krajského súdu. Napadnutý rozsudok nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny a obsah námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku
krajského súdu (aj okresného súdu) v súvislosti s jeho závermi nesignalizuje žiadnu
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
25. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažovateľ svoju
sťažnosť vo vzťahu k ostatným označeným právam podľa ústavy, listiny a dodatkového
protokolu bližšie ani neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo predstavuje
samostatný dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015