Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 377/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1,

Piešťany, vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 a a Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení

s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 10. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľ je účastníkom konania (navrhovateľom) v konaní vedenom

pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o zaplatenie sumy 164 393 € s prísl. Okresný súd rozsudkom z 21. júna 2013 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 076,60 €

a vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol. Okrem toho zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia, Slovenskej republike trovy konania štátu a okresnému

súdu súdny poplatok za návrh.

3. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu vo výroku vo veci samej, ktorým bol návrh sťažovateľa zamietnutý, potvrdil

a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Podľa sťažovateľa krajský súd posúdil jeho odvolanie formalisticky a riadne sa

«nevyrovnal s podstatnými a argumentáciou podloženými tvrdeniami odvolateľa proti

prvostupňovému rozsudku Okresného súdu..., pričom druhostupňový súd v rámci svojej

pohodlnej povrchnosti postupoval vyhýbavo, bez nariadenia pojednávania

a bez uskutočnenia (čo len vytýčenia „precedentálneho“ pojednávania), teda spravodlivého

procesu, a neposkytol navrhovateľovi (teraz sťažovateľovi) možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam

odporcu uvedeným v podaní zo dňa 2. 07. 2013... a ani vyjadrenia účastníka konania

na strane odporcu zo dňa 14. 8. 2013 predloženými odvolaciemu súdu, čím tento odňal

navrhovateľovi postupom súdu možnosť konať pred súdom (vada konania podľa § 237

písm. f/ ), a teda porušil jeho právo na spravodlivý proces...

Ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantované právo sťažovateľa (čl. 46 ods. 1

a SR) bolo porušené aj v konaní a rozhodovaní pred Okresným

súdom..., ktorý „nevykonal navrhovateľom navrhnuté kontrolné znalecké dokazovanie

a to aj napriek existencii tak závažnému dôkazu, akým nepochybne je prepúšťacia správa

zo dňa 27. 5. 2001, z ktorej vyplýva (na rozdiel

od znaleckého posudku) že navrhovateľ (teraz sťažovateľ) má mnohopočetné poranenie

nervov v ramene a v paži a došlo k neúmyselnému poraneniu pri operácii...

Ako vyplýva z... odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu... sp. zn.

zo dňa 10. 03. 2015 tak toto odôvodnenie je zmätočné a ničím nepodložené...

Rozhodnutia... trpia hrubými pochybeniami, nedostatkami a porušeniami zákona,

ktorých prejavom je zjavne nedostatočná odôvodnenosť, dôkazná nepodloženosť,

nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť týchto rozhodnutí konajúcich súdov, ktorých podstatou

sú závažné porušenia viacerých základných princípov (zásad) materiálneho právneho

štátu... čo všetko v konečnom dôsledku vyústilo na úkor sťažovateľa až do odmietnutia

poskytnúť súdnu ochranu a spravodlivosť (denegatio iustitiae)...».

5. Na základe tejto podstatnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. zo dňa 10. 03. 2015

porušil sťažovateľovi ... základné právo na súdnu ochranu zaručené

podľa a právo na konanie pred súdom zaručené podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods.1 Listiny základných práv

a slobôd... a zároveň porušil sťažovateľovi základné právo na spravodlivé konanie

(v spojení so základným právom na účinný prostriedok nápravy) zaručené podľa čl. 6 ods. 1

v spojení s čl. l3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a aj v spojení

s čl. 1 Dodatkového protokolu (č.1) k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...

2. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 10. 03. 2015 a celú vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ... náhradu trov konania

(právneho zastúpenia), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť na účet jeho

právneho zástupcu...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených základných

práv zaručených a listinou, ako aj práva zaručeného dohovorom a dodatkovým

protokolom napadnutým rozsudkom krajského súdu spočívajúcim v ním tvrdených

skutočnostiach uvedených v bode 4.

9. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

10. Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je

prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v . Ide o prípady závažných vád

konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238,

resp. . Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom [ ].

11. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najmä v tom (pozri bližšie bod 4), že

krajský súd sa s jeho námietkami v odvolaní riadne nevysporiadal a že ako navrhovateľ

nemal možnosť oboznámiť sa ani s vyjadrením odporcu k jeho odvolaniu, a poukazuje aj na

ďalšie pochybenia krajského súdu (nenariadenie pojednávania), v dôsledku čoho tvrdí,

že mu ako účastníkovi konania bola odňatá aj možnosť konať pred súdom.

12. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa ústavný

súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak

sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

13. Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní

pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. , ,

).

14. Sťažovateľom namietané porušenie práv vyúsťuje do jeho tvrdenia o odňatí

možnosti konať pred súdom, čo v okolnostiach danej veci predstavuje dovolací dôvod proti

rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu podľa . Zo sťažnosti je zrejmé

a ústavný súd to zistil tiež, že sťažovateľ nevyčerpal tento opravný prostriedok, ktorý mu

poskytuje na ochranu jeho práv.

15. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť podať

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, a to v tej časti podanej sťažnosti,

v ktorej tvrdil také porušenie svojich procesných oprávnení krajským súdom, ktoré napĺňajú

prípustnosť dovolania podľa . ani (

ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany

porušení základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje

vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Dovolanie

pritom podľa judikatúry ústavného súdu (napr. ) treba považovať za účinný

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený v zmysle označeného

ustanovenia . Nevyužitie tohto prostriedku zakladá

neprípustnosť sťažnosti. Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil

možnosť podať dovolanie ako účinný a dostupný právny prostriedok ochrany svojho

základného práva podľa , nemôže byť dôvodom na to, aby ústavný súd

jeho procesné pochybenie napravoval v rámci konania o sťažnosti, pretože nie je ani

alternatívou a ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (, ). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mal

v prvom rade domáhať ochrany svojho základného práva podľa

a ostatných označených práv prostredníctvom dovolania podľa a nasl. v systéme

všeobecného súdnictva, a nie sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127

ods. 1 .

16. Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného

sťažovateľom, ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam práv

nie je sťažnosť prípustná, preto ju odmietol v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní

podľa v spojení s (obdobne napr.

m. m. ).

17. Ďalšie porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd mal napraviť

pochybenie okresného súdu, ktorý nenariadil kontrolné znalecké dokazovanie, ale keďže tak

neurobil („napriek existencii tak závažnému dôkazu, akým nepochybne je prepúšťacia

správa zo dňa 27. 5. 2001“), porušil jeho

označené práva podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

18. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd (). Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že

mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť závery znaleckého dokazovania a

posudzovať dôvody nenariadenia kontrolného dokazovania, tak ako to požaduje sťažovateľ

vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už

spomínaným postavením, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti

súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m.

m. ). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že judikatúra Komisie pre

ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United

Kingdom), ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v

žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

20. Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ),

a preto sa ich porušenie skúma spoločne.

21. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

22. Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý

rozsudok krajského súdu (resp. postup predchádzajúci jeho vydaniu) možno považovať

v časti nenariadenia kontrolného znaleckého dokazovania za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

23. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti v tejto časti konštatuje, že krajský súd

reagoval na námietky sťažovateľa (pozri bod 17) v spojení so závermi okresného súdu

uvedenými na s. 7 v jeho rozsudku sp. zn. z 21. júna 2013 primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom, a preto nemá žiadny dôvod na zmenu

alebo prehodnocovanie jeho záverov, ktoré sú jasne popísané najmä na s. 7 a 8 napadnutého

rozsudku krajského súdu. Napadnutý rozsudok nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny a obsah námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

krajského súdu (aj okresného súdu) v súvislosti s jeho závermi nesignalizuje žiadnu

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

25. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažovateľ svoju

sťažnosť vo vzťahu k ostatným označeným právam podľa , listiny a dodatkového

protokolu bližšie ani neodôvodnil ( ), čo predstavuje

samostatný dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015