Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 325/2013
PDF · 115.48 KB
No categories available
II. ÚS 325/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., pre
namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom
Piešťany pod sp. zn. 12 P 121/2012 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn.
23 CoP 38/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2013
doručená sťažnosť P. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným
súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 P 121/2012 a Krajským súdom
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 CoP 38/2013. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 27. mája 2013.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného
súdu č. k. 12 P 121/2012-105 z 31. januára 2013 bola zvýšená vyživovacia povinnosť
sťažovateľa ako žalovaného voči jeho synovi M. S. (ďalej len „žalobca“) zo sumy 56,43 €
mesačne na sumu 120 € mesačne s účinnosťou od 1. septembra 2012, pričom na zročné
výživné za čas od 1. septembra 2012 do 31. januára 2013 v sume 268,05 € boli povolené
sťažovateľovi mesačné splátky po 10 €. Rozsudkom krajského súdu č. k. 23 CoP 38/2013-
125 z 15. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Rozsudok krajského súdu bol
právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 23. mája 2013.
Podľa názoru sťažovateľa v konaní došlo k vadám spočívajúcim jednak v tom, že
nebol podaný návrh na začatie konania, „hoci podľa zákona bol potrebný“, sťažovateľovi
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci a k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu. Konanie vykazovalo aj inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Sťažovateľ už vo vyjadrení z 3. decembra 2012 namietal, že v návrhových veciach
súd nemôže prekročiť petit návrhu na základe opravy či doplnenia ex offo, a keďže sa tak
stalo, sťažovateľovi bola odňatá možnosť brániť sa proti uplatnenému nároku. Okresný súd
konal a rozhodol na základe nezrozumiteľného návrhu, s čím sa nevysporiadal ani krajský
súd. Rozsudky všeobecných súdov nie sú jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnené,
lebo z nich nevyplýva, prečo bolo výživné zvýšené na 120 €, resp. prečo boli splátky
zročného výživného stanovené na 10 €. Samotné zvýšenie výdavkov na strane žalobcu
neznamená bez všetkého nárok na zvýšenie výživného. Okresný súd sa vôbec nevysporiadal
so skutočnosťou, že sťažovateľ čelí aj žalobe bývalej manželky o príspevok na výživu
rozvedenej manželky, pričom toto konanie nie je dosiaľ ukončené.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
12 P 121/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 23 CoP 38/2013 s tým, aby boli rozsudky
okresného súdu z 31. januára 2013 a krajského súdu z 15. apríla 2013 zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom
v sume 291,56 €.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ dosiaľ nepodal dovolanie proti rozsudku
krajského súdu č. k. 23 CoP 38/2013-125 z 15. apríla 2013.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 P 121/2012-105 z 31. januára 2013 bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k tejto časti konania mal krajský súd v rámci
odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
K tomu treba poznamenať, že sťažovateľ aj využil právo podať odvolanie.
Obdobné úvahy obstoja aj vo vzťahu voči tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti
konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 23 CoP 38/2013.
Podľa § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ je presvedčený, že sa v jeho veci konalo bez návrhu (hoci išlo o návrhové
konanie), a rovnako tvrdí aj to, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom.
Pri takto formulovaných námietkach môže sťažovateľ podať proti rozsudku
krajského súdu dovolanie, pričom zákonná jednomesačná lehota ešte neuplynula. Uvedené
platí bez ohľadu na ustanovenie § 238 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine, pretože režim
prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku sa výslovne vzťahuje
na každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Je teda v právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v rámci dovolacieho konania poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,
čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013