Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 119/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť D. H., zastúpeného advokátom

JUDr. Mariánom Belánom, Školská 136/27, Madunice, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa v spojení s

a základného práva podľa a podľa

a 4 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 8. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. H. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2013

doručená sťažnosť D. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s

(ďalej len „ústava“) a základného práva podľa a podľa a 4

a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. apríla 2013 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 22. augusta 2012 zveril maloletého syna

sťažovateľa do osobnej starostlivosti matky. Sťažovateľa zaviazal platiť výživné v prospech

maloletého syna v sume 100 € mesačne s účinnosťou od 21. februára 2012 a nedoplatok

na zročnom výživnom mu povolil splácať v mesačných splátkach v sume 50 € spolu

s bežným výživným pod stratou výhody splátok.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

ako vecne správny.

Sťažovateľ zastáva názor, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu dať mu na jeho

podrobnú a zásadnú argumentačnú obranu v odôvodnení napadnutého rozsudku jasnú,

zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď. Krajský súd mu však podľa jeho presvedčenia

na jeho argumentáciu nedal žiadnu odpoveď, čím mu mal odňať možnosť konať pred súdom

a v konečnom dôsledku porušiť aj jeho v sťažnosti označené základné práva podľa

a listiny.

S prihliadnutím na všetky v sťažnosti uvedené skutočnosti je sťažovateľ aj toho

názoru, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal žiadne

relevantné dôkazy (ktoré sťažovateľ navrhoval), ale interpretoval len domnienky, ktoré

vyvodil z listinných dôkazov obsiahnutých v spise, avšak veľmi skresleným spôsobom.

Vzhľadom na to dospel podľa sťažovateľa k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré

navyše nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku toho porušil jeho právo

na spravodlivé súdne konanie a jeho postupom mu mala byť taktiež odňatá možnosť konať

pred súdom.

Vo vzťahu k prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažovateľ poukazuje na to, že dovolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu nebolo prípustné, avšak na druhej strane priložil k sťažnosti kópiu podnetu

na podanie mimoriadneho dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) adresovaného Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

[ďalej len „generálna prokuratúra“ (pričom sťažnosť adresovaná ústavnému súdu je s týmto

podnetom v podstate obsahovo totožná)], ktorý však bol prípisom Krajskej prokuratúry

v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorej ho generálna prokuratúra postúpila,

odložený. Odloženie podnetu odôvodnila krajská prokuratúra tým, že podanie takéhoto

návrhu je podľa nej zo zákona neprípustné s poukazom na to, že ide o konanie, ktoré je

upravené o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ predkladá obšírnu argumentáciu, na základe

ktorej ozrejmuje, v čom podľa jeho názoru spočíva namietané porušenie jeho v sťažnosti

označených základných práv podľa a listiny.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa zaručené podľa článku 46 ods. 1 vo vzťahu k čl. 152

ods. 4 a SR a a 4, Listiny základných práv

a slobôd, rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 08. 04. 2013 pod sp. zn.

-239 bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 08. 04. 2013 v konaní

vedenom pod sp. zn. -239... s tým, aby tento vo veci ďalej konal a rozhodol.

3. Zrušuje sa rozhodnutie Okresného súdu Trnava zo dňa 22. 08. 2012 v konaní

vedenom pod spisovou značkou -162...

4. Ústavný súd SR vydáva dočasné opatrenie, ktorým odkladá vykonateľnosť

napadnutých rozhodnutí -239 a -162.

5. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a súčasne je

povinný uhradiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie minimálne vo výške, ktorá

zodpovedá doteraz vyplateným finančným prostriedkom sťažovateľa na základe rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave zo dňa 08. 04. 2013, sp. zn. -239.“

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu podaný v zmysle .

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 22. augusta 2012, ktorým bol maloletý syn

sťažovateľa zverený do osobnej starostlivosti matky, a sťažovateľ bol zaviazaný platiť

výživné v sume 100 € mesačne s účinnosťou od 21. februára 2012 a nedoplatok

na výživnom mu povolil splácať v mesačných splátkach v sume 50 € spolu s bežným

výživným. Sťažovateľ zhrnul svoje viaceré námietky do konečného záveru, podľa ktorého

postupom všeobecných súdov mu ako účastníkovi konania bola „odňatá možnosť konať

pred súdom“.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že medzi takéto účinné právne prostriedky nápravy

možno v určitých prípadoch považovať aj dovolanie podľa a nasl. . Hoci

v vylučuje prípustnosť dovolania vo veciach

upravených (s výnimkou rozsudku o obmedzení alebo pozbavení

rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských

práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva

alebo o osvojení), ústavný súd vo svojej judikatúre k prípustnosti dovolania zaujal

stanovisko, že prípustnosť dovolania opierajúceho sa o niektorý z dôvodov podľa § 237

je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť

každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom

namieta niektorá z procesných vád konania uvedených v tomto ustanovení. V takýchto

prípadoch možno napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené

(, , ).

Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v konaní

postihnutom niektorou procesnou vadou uvedenou v (a to aj vo veciach,

v ktorých je inak dovolanie podľa vylúčené) má oporu aj v judikatúre

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (napr. rozsudok sp. zn.

, uznesenie sp. zn. z 1. júla 1998, podľa ktorého ak je občianske

súdne konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa

vylúčené)]. Podobne najvyšší súd v uznesení sp. zn.

(publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2011, zošit č. 2, s. 44 a nasl.) uviedol,

že „ nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj také rozhodnutia vo veciach

upravených Zákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.“.

Zo sťažnosti a ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ na ochranu svojho

základného práva podľa (okrem odvolania) využil dovolanie

s poukazom na niektorý z dôvodov podľa , keď bol presvedčený, že v jeho veci

prichádza do úvahy len mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky ( a nasl. ). Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosť, že

sťažovateľ nevyužil možnosť podať dovolanie ako účinný a dostupný právny prostriedok

ochrany svojho základného práva podľa , nemôže byť dôvodom na to,

aby ústavný súd jeho procesné pochybenie napravoval v rámci konania o sťažnosti, pretože

nie je ani alternatívou a ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov (, ). Z uvedeného vyplýva, že

sťažovateľ sa mal v prvom rade domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 prostredníctvom dovolania podľa a nasl. v systéme všeobecného

súdnictva, a nie sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom podľa .

Odňatie možnosti konať pred súdom zakladá možnosť podania dovolania,

prípustnosť ktorého by sa opierala o ustanovenie . Ak bol sťažovateľ

podľa vlastného presvedčenia toho názoru, že postupom všeobecných súdov mu bola ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom [o čom svedčí nielen jeho návrh

adresovaný generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho

dovolania, ktorý odôvodnil práve poukazom na , ale výslovne to tvrdí

aj vo svojej sťažnosti], mal ešte možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v rámci

dovolacieho konania, čo však, ako uvádza vo svojej sťažnosti neurobil, vysloviac názor, že

dovolanie v okolnostiach danej veci nie je prípustné. Dovolanie pritom podľa judikatúry

ústavného súdu (napr. ) treba považovať za účinný mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval

a na použitie ktorého bol oprávnený v zmysle označeného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku. Nevyužitie tohto prostriedku zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

(napr. m. m. , , , , )

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní je u sťažovateľa považovaná

v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (teda

k napadnutému rozsudku krajského súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti

veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania

podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by

dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53 a 54).

V zásade rovnaké odôvodnenie ústavný súd použil aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu ďalších v petite sťažnosti označených práv (podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , ako aj dohovoru), podstata ktorých podľa tvrdenia

sťažovateľa spočívala v odňatí (nezákonnom obmedzení) ich reálneho uplatnenia v konaní

pred odvolacím súdom. Ústavný súd preto uvádza, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený

o porušení aj týchto práv, mal, aj pokiaľ ide o námietku ich porušenia, k dispozícii účinný

právny prostriedok nápravy v rámci všeobecného súdnictva, a to dovolanie podľa § 237

písm. f) (z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ dovolanie proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal, ale podal sťažnosť ústavnému súdu,

v ktorej explicitne tvrdí také porušenie svojich procesných oprávnení, ktoré napĺňajú

prípustnosť dovolania podľa . ani

(§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany

porušenia základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje

vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy predtým, než

sa sťažovateľ obráti so sťažnosťou na ústavný súd.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom

ústavný súd uzavrel, že sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú, pretože sťažovateľ nevyčerpal možnosť podania

dovolania podľa a nasl. ako účinného opravného prostriedku, hoci podľa ním

formulovanej argumentácie v sťažnosti tak urobiť mal a mohol. Z týchto dôvodov rozhodol

ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy

zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi (napr. rozhodnúť o dočasnom opatrení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014