Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 221/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Andreou Tkáčovou, Magurská 3, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. decembra 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia v záhlaví uvedených základných práv podľa (ďalej

len „ústava“) a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. decembra

2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. novembra 2016.

2. Z priloženého rozhodnutia najvyššieho súdu a z rozhodnutí súdov nižšej inštancie,

ktoré boli súčasťou príloh v skoršej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. ,

ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. z 10. apríla 2015 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ

domáhal zaplatenia sumy 16 596,96 € s príslušenstvom z titulu nevyplatenej odmeny

na základe zmluvy o uplatnení práva na riešenie vynálezu a odmene zaň pre vynález

č. 4/1999. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že ekonomický prínos z riešenia

vynálezu za prvý až piaty rok jeho využívania bol záporný, a preto žalobcovi ako

spolupôvodcovi nevznikol žiaden nárok na vyplatenie odmeny.

3. Krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Poukázal

na výsluchy svedkov vykonané súdom prvého stupňa, ale tiež na znalecký posudok

, z ktorého vyplynulo, že z riešenia podnikového vynálezu č. 4/1999

žalovanému nevznikol ekonomický prínos. Konštatoval, že okresnému súdu nemožno

vyčítať, že posudok znalca pokladal za úplný bez akýchkoľvek známok účelovosti. Aj

podľa názoru odvolacieho súdu boli závery znaleckého posudku logické a zodpovedali aj

ďalším vykonaným dôkazom, pričom neexistuje žiaden iný znalecký posudok, ktorého

závery by s ním boli v evidentnom rozpore. Uviedol ďalej, že znalec zotrval na

východiskách svojho posudku a jeho odpovede obsahovo korešpondovali aj s odborným

vyjadrením č. 1/2015, ktorým reagoval na odborné stanovisko č. 2/2014, predložené

sťažovateľom ako žalobcom. Vzhľadom na obsah a priebeh dokazovania, ako aj trvanie

sporu okresný súd podľa odvolacieho súdu nepochybil, keď už neodročoval pojednávanie s

cieľom preštudovania odborného vyjadrenia znalca č. 1/2015 žalobcom.

Dodal, že toto odborné vyjadrenie v kontexte už podaného posudku žiadne zmeny

v dôkaznej situácii neprinieslo a sťažovateľ mal možnosť priamo na pojednávaní

konfrontovať znalca, čo napokon aj urobil. Okresný súd sa podľa odvolacieho súdu správne

vysporiadal aj s odborným stanoviskom , ktoré predložil sťažovateľ.

Konštatoval, že pri vypracovaní stanoviska nemal k dispozícii celý spis,

vychádzal iba z časti podkladov, a tak jeho závery nemohli konkurovať záverom znaleckého

posudku . Dodal, že sťažovateľ na pojednávaní 10. apríla 2015 ďalšie návrhy na

doplnenie dokazovania nemal a zvažoval len vypočutie , ktorý „s prihliadnutím

na obsah ním naštudovaných materiálov zo spisu len v redukovanom rozsahu, závery

dokazovania už vykonaného spochybniť principiálne nemohol.“. K námietke sťažovateľa, že

v konaní došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, odvolací súd poukázal na

relevantné články a uviedol, že žiadne pochybenie v tomto smere nezistil. Podotkol,

že pre úspech v spore musel sťažovateľ preukázať, že užívaním vynálezu žalovanému

vznikol ekonomický prínos, čo sa mu nepodarilo. Obmedzil sa len na svoje tvrdenia, ktoré

boli v rozpore s oboznámenými listinnými dôkazmi, výpoveďami svedkov i znaleckým

posudkom.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého

vyvodzoval z v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „“ alebo „CSP“). K vade

zmätočnosti malo dôjsť tým, že súdy oboch inštancií nevykonali navrhnuté dôkazy,

pri znaleckom skúmaní a jeho následnom hodnotení postupovali nesprávne, nesprávne

zhodnotili skutkový stav, odvolací súd nenariadil pojednávanie a vec nesprávne právne

posúdil.

5. Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné, a preto ho odmietol. Poukázal na to, že podľa

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo

proti takému, ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný postup“ bol podľa najvyššieho súdu

vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach tak, že «sa ním rozumie len faktická, vydaniu

konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama

procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu

jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj

R 129/1999 a , , 5 Cdo 201/2011,6 Cdo 90/2012). Tento pojem

nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu

činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.».

Pokiaľ teda „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu v civilnom sporovom konaní, potom

ním podľa najvyššieho súdu vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia – jeho odôvodnenie

(obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je

vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol. Podľa uvedeného právneho názoru

bolo treba vykladať pojem „procesný postup“ aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

6. K argumentom sťažovateľa ďalej uviedol, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť

dovolania v zmysle nemôže byť nedostatočné zistenie skutkového stavu,

nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého

dôkazu. Čo sa týka namietanej vady spočívajúcej v rozhodnutí bez pojednávania, najvyšší

súd poukázal na , podľa ktorého na prejednanie odvolania odvolací súd

nariadi pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to

vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pojednávanie na odvolacom súde je teda fakultatívne,

súd ho okrem prípadov uvedených v citovanom ustanovení nariaďovať nemusí.

V predmetnej veci nenastala žiadna z uvedených skutočností. Námietku preto považoval za

neopodstatnenú. Podľa sťažovateľa spočívala procesná vada zmätočnosti ďalej

v nesprávnom právom posúdení. K tomu však najvyšší súd odkázal na svoju rozhodovaciu

prax, podľa ktorej realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym

posúdením. Tým je podľa najvyššieho súdu činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávne právne posúdenie je potom „chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.“. Najvyšší súd nevidel dôvod na

odklon od už uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci

(nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať

procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového konania. Keďže z obsahu spisu

nevyplývala žiadna z už uvedených skutočností, námietku, že namietaným postupom

odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle , považoval preto

za neopodstatnenú.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v prvom rade uvádza, že nesúhlasí so záverom

krajského súdu, podľa ktorého žalobca musel preukázať, že žalovanému užívaním vynálezu

za prvý až piaty rok vznikol ekonomický prínos, čo sa mu nepodarilo. Tvrdí, že má

s ohľadom na o patentoch, dodatkových ochranných

osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (patentový zákon) v znení

neskorších predpisov vo vzťahu k žalovanému právo na primeranú odmenu. Podľa

sťažovateľa z uvedeného ustanovenia vyplýva, že „na určenie výšky odmeny je rozhodujúci

technický a hospodársky význam vynálezu a prínos dosiahnuteľný jeho využitím alebo iným

uplatnením, pričom sa prihliada na materiálny podiel zamestnávateľa na vytvorení

vynálezu, ako aj na rozsah pracovných úloh pôvodcu.“. Z dôvodovej správy k citovanému

ustanoveniu vyplýva, že pre vznik práva na odmenu je právne relevantná skutočnosť

vytvorenia vynálezu a prechodu práva na riešenie z pôvodcu na zamestnávateľa. Ani pri

určovaní výšky odmeny nie je relevantné, či zamestnávateľ technické riešenie reálne použil,

tzn. výška odmeny sa podľa názoru sťažovateľa určuje bez ohľadu na konkrétny zisk, resp.

prínos pre zamestnávateľa, rozhodný je zisk, resp. prínos potenciálny, čo má vyplývať aj

z použitia gramatického tvaru „prínos dosiahnuteľný“. Týmito skutočnosťami sa všeobecné

súdy nezaoberali. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že k uvedeným skutočnostiam žiadal vypočuť

, avšak súd rozhodol, že ho nevypočuje a jeho stanovisko nebral do úvahy,

pričom „v bode 22 len skonštatoval, že znalec nemal k dispozícii celý spis,

vychádzal iba z časti podkladov, čo však nemohlo a ani neovplyvnilo jeho výklad normy

N/CA3/2003 a zákona.“. Sťažovateľ poukazuje na to, že pozná aj

inštitút odborného vyjadrenia, ktoré môže v jednoduchších prípadoch nahrádzať znalecký

posudok. Odvolací súd rozhodoval už v čase platnosti .

Okresný súd však odborné stanovisko č. 2/2014 neprečítal ani neoznámil jeho

obsah, čo neurobil ani súd druhej inštancie. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „znalec

podal odborné vyjadrenie, ktoré súd doručil žalobcovi na pojednávaní dňa

10.4.2015, pričom žalobca nemal možnosť si toto vyjadrenie preštudovať a požiadať

odborníka z danej oblasti o stanovisko k tomuto odbornému vyjadreniu , ako to

vyplýva aj z bodu 21 odôvodnenia cit. odvolacieho rozsudku, kde odvolací súd skonštatoval,

že súd prvej inštancie nepochybil ak neodročoval pojednávanie za účelom preštudovania

odborného vyjadrenia znalca .“. Týmto nesprávnym úradným postupom mu súd

znemožnil, aby uskutočňoval jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, pričom dovolací súd sa týmito namietanými skutočnosťami vôbec

nezaoberal.

8. Sťažovateľ ďalej podotýka, že nesúhlasí so znaleckým posudkom znalca

, ktorý považuje za jednostranný, účelový, nepodložený žiadnymi relevantnými

dôkazmi. Následne špecifikuje jednotlivé vady posudku, s ktorým sa podľa jeho názoru

všeobecné súdy nevysporiadali, resp. vysporiadali nesprávne.

9. S ohľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd konštatoval

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva vlastniť majetok podľa

a dodatkového protokolu a napadnuté rozhodnutia zrušil.

II.

10. V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní

o sťažnosti podľa ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia

v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

11. Pokiaľ ide o posúdenie otázky preukázania ekonomického prínosu vynálezu,

ústavný súd pripomína, že zisťovanie a hodnotenie skutkových okolností a následné

vyvodzovanie právnych záverov je úlohou všeobecných súdov a ústavný súd by doň mohol

zasiahnuť len v prípade zistenia extrémneho nesúladu medzi skutkovými zisteniami a z nich

vyvodenými skutkovými či právnymi závermi. Takáto situácia však v tomto prípade

nenastala. Všeobecné súdy presvedčivým spôsobom vysvetlili, na ktorej strane sporu

v danom prípade ležalo dôkazné bremeno aj akým spôsobom dospeli k záveru o jeho

neunesení zo strany sťažovateľa. Za ústavne akceptovateľný a logický je možné považovať

aj záver, že relevantným je skutočný, a nie potenciálny prínos zamestnaneckého vynálezu.

12. Podobné je možné konštatovať aj vo vzťahu k hodnoteniu znaleckého posudku.

Ústavný súd podotýka, že účelom znaleckej činnosti je objasnenie skutkových okolností

prerokúvaného prípadu na základe odborných znalostí, ktorými konajúci súd nedisponuje.

Ústavnému súdu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy, medzi ktoré patrí aj

znalecké dokazovanie, tak, ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Ústavný súd nie

je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť uvedeného znaleckého posudku (m. m.

). Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už

spomínaným postavením, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti

súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy

(m. m. ). Ústavný súd preto nie je oprávnený preskúmavať znalecký

posudok, ale iba súlad postupu všeobecného súdu pri vyvodzovaní záverov vyplývajúcich

z tohto posudku s .

13. Ústavný súd však v postupe súdu pri hodnotení skutkových a právnych záverov

nezistil nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Krajský súd sa námietkami sťažovateľa vznesenými proti znaleckému

posudku riadne zaoberal, avšak nestotožnil sa s nimi, pretože znalecký posudok považoval

za logický a zodpovedajúci ďalším vykonaným dôkazom. V tomto smere zohľadnil aj

výsluch znalca, pri ktorom znalec zotrval na východiskách svojho posudku. Znaleckému

posudku podľa krajského súdu nemohlo konkurovať ani odborné vyjadrenie ,

keďže ten disponoval len obmedzenými podkladmi. Čo sa týka námietky, podľa ktorej

sťažovateľ nemal možnosť preštudovať si odborné vyjadrenie znalca , ktoré súd

doručil žalobcovi na pojednávaní 10. apríla 2015, pretože okresný súd pre tento účel

neodročil pojednávanie, aj s touto námietkou sa krajský súd dostatočne vysporiadal, keď

uviedol, že toto odborné vyjadrenie v kontexte už podaného posudku žiadne zmeny

v dôkaznej situácii neprinieslo a sťažovateľ mal možnosť priamo na pojednávaní

konfrontovať znalca, čo napokon aj urobil. K námietke, podľa ktorej malo dôjsť k porušeniu

práva na spravodlivý proces aj nezrealizovaním navrhovaného výsluchu ,

krajský súd uviedol, že tento výsluch „s prihliadnutím na obsah ním naštudovaných

materiálov zo spisu len v redukovanom rozsahu, závery dokazovania už vykonaného

spochybniť principiálne nemohol.“. Aj s týmto dôkazným návrhom sa teda všeobecné súdy

riadne vysporiadali. Ústavný súd považuje postup všeobecných súdov pri vykonávaní

a hodnotení dôkazov za ústavne konformný.

14. Ústavný súd v závere podotýka, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ

nevznáša žiadne konkrétne námietky, preto je možné len stručne konštatovať, že toto

rozhodnutie je adekvátnym a preskúmateľným spôsobom odôvodnené a nevykazuje žiadne

vady relevantné z hľadiska ústavného prieskumu. Aj v tomto smere je teda ústavná sťažnosť

zjavne neopodstatnená.

15. Ústavný súd konštatuje, že v napadnutom konaní boli dodržané garancie

spravodlivého procesu v zmysle a dohovoru a nedošlo ani k zásahu

do hmotných práv sťažovateľa. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018