Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 731/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť B. T. a E. T., B., zastúpených Advokátskou

kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj v spojitosti s

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. T. a E. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012

doručená sťažnosť B. T. a E. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a na verejné prerokovanie veci podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj v spojitosti s

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 (ďalej len

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom podaným

Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sa právni predchodcovia

navrhovateľky (v konaní dochádzalo k viacerým zmenám na strane navrhovateľa, pôvodne

návrh podali L. F. a dvaja ďalší spoluvlastníci nehnuteľností, pričom počas konania

na základe dedenia a darovacej zmluvy nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam iba

L. F. vystupujúci následne ako jediný navrhovateľ a po jeho smrti zaujala jeho miesto

na strane navrhovateľa jeho manželka H. F.; na účel zjednodušenia bude preto označenie

„navrhovateľka“ v ďalšom texte tohto uznesenia predstavovať všetky subjekty vystupujúce

na žalujúcej strane bez ohľadu na to, kto presne predstavuje žalujúcu stranu v tom-ktorom

štádiu konania, pozn.) domáhali voči sťažovateľom určenia hranice pozemkov a zároveň sa

domáhali vydania zabratej plochy z dôvodu, že sťažovatelia neuznávajú hranicu medzi

susediacimi nehnuteľnosťami, ktorá je v prírode poznateľná, pričom jej užívanie nemalo

byť dovtedy sporné.

Okresný súd rozsudkom č. k. -147 zo 4. marca 2004 (v poradí prvým

rozsudkom) návrh zamietol potom, ako dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že

by došlo k porušeniu vlastníckych práv na strane účastníkov konania, rovnako nebolo

preukázané, že by jeden alebo druhý účastník konania zabral časť jednotlivých parciel,

pričom občianske právo nepozná špecifickú žalobu o určenie hraníc medzi susednými

pozemkami, pretože špeciálnym inštitútom na tento účel je osobitné konanie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších

predpisov. Vec podľa názoru okresného súdu nepatrí do právomoci súdu, ale do právomoci

príslušného okresného úradu odboru správy katastra (podľa právneho stavu platného

v relevantnom čase, pozn.).

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací uznesením

sp. zn. z 27. januára 2005 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Poukázal na to, že okresný súd nebol dôsledný, pretože hneď po podaní

návrhu mal trvať na dostatočnom zistení skutkového stavu, a tým aj na vymedzení predmetu

sporu (vymedzenie sporných parciel, resp. spornej hranice, miestne zisťovanie

vyhodnotením znaleckého posudku, vyhotovením geometrického plánu a podobne).

Okresný súd rozsudkom č. k. -268 z 10. októbra 2007 (v poradí

druhým) návrh opätovne zamietol, konštatujúc, že navrhovateľka neuniesla dôkazné

bremeno z hľadiska presnej špecifikácie petitu, že návrh je neúplný, v plnom rozsahu

neodôvodnený a neopodstatnený.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2008 (v poradí prvým

rozsudkom) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že určil hranice medzi nehnuteľnosťami

účastníkov v časti podľa bodov 4 až 8 podľa geometrického plánu z 8. augusta 2003

predloženého navrhovateľkou s tým, že tento geometrický plán je neoddeliteľnou súčasťou

rozhodnutia. Krajský súd návrh vo zvyšku zamietol. Zdôraznil, že až na pojednávaní

na odvolacom súde 3. apríla 2008 navrhovateľka špecifikovala petit návrhu.

Na základe dovolania sťažovateľov najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn.

z 29. júla 2010 uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola závažná procesná vada (nerozhodnutie v celom

rozsahu o odvolaní), na základe ktorej bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. februára 2011 (v poradí druhým

rozsudkom) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej návrh zamietol,

zmenil, určiac vlastnícku hranicu medzi pozemkami v zmysle lomových bodov 4 až 8

vyznačených geometrickým plánom z 8. augusta 2003, a v časti, v ktorej sa navrhovalo

určiť, že hranica medzi pozemkami účastníkov konania je vedená lomovými bodmi 9 až 4,

a požadovalo sa vydanie tomu zodpovedajúcich novovytvorených parciel, odvolací súd

návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil, argumentujúc predovšetkým tým, že:

„Pretože dovolanie podali len žalovaní, výsledok nového konania vo veci samej nemôže

vyznieť v ich neprospech, lebo nejde o konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu (platí zákaz

reformatio in peius). Potom v tých častiach, v ktorých odvolací sú rozsudkom č. k.

-336 zo 04. 12. 2008 zamietol žalobu, nebol dôvod rozhodnúť inak a odvolací

súd žalobu opätovne zamietol (upresnil lomové body, ktorých sa zamietnutie týka).“

Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľmi namietaným nedostatkom znaleckého

posudku uviedol, že navrhovateľka síce ako dátum vyhotovenia geometrického plánu

uviedla 11. august 2003 (ide o deň autorizácie), a nie 8. august 2003, a ako orgán, ktorý plán

úradne overil, označila nesprávnu správu katastra, ale tieto pochybenia považoval krajský

súd len za lapsus v prejave, pretože je spoľahlivo zistiteľné, o ktorý geometrický plán ide

(č. l. 434).

Uvedený (v poradí druhý) rozsudok krajského súdu napadla dovolaním

navrhovateľka a tiež sťažovatelia. Sťažovatelia v dovolaní napádali samotný postup,

konanie a závery pri spracovaní znaleckého posudku znalcom, poukazujúc na nedostatky

a pochybenia jednak zo strany súdov, ako aj samotného znalca. Žalujúca strana bola podľa

sťažovateľov v celom konaní pasívna a súd ju neustále vyzýval na upresnenie petitu. Podľa

názoru sťažovateľov krajský súd rozhodol o niečom úplne inom, ako sa navrhovateľka

domáhala, a poukázali pritom na rozdielne údaje, ktoré špecifikujú geometrický plán, ktorý

je súčasťou dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Namietali taktiež, že

odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, čím sú splnené podmienky dovolania podľa

a , a domáhali sa, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu

zmenil a potvrdil rozsudok okresného súdu.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie navrhovateľky odmietol ako

neprípustné a dovolanie sťažovateľov zamietol ako nedôvodné. Dovolanie sťažovateľov

posúdil ako prípustné vzhľadom na to, že smeruje voči tej časti rozsudku odvolacieho súdu,

v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrhu vyhovel. Podľa najvyššieho súdu bol

rozsudok odvolacieho súdu z hľadiska sťažovateľmi uplatnených dovolacích dôvodov

správny. Keďže nebolo zistené, že by rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý niektorou

z vád uvedených v , či tzv. inou vadou konania v zmysle

, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a rozhodnutie

nespočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle ,

najvyšší súd dovolanie sťažovateľov zamietol ako nedôvodné.

Pred rozhodnutím o dovolaní sa Správa katastra Ž. (ďalej len „správa katastra“)

prípisom sp. zn. Z 400/2010 zo 6. júna 2011 obrátila na krajský súd s výzvou na vykonanie

opravy jeho rozsudku, keďže tento podľa jej názoru pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť

nemožno zapísať do katastra nehnuteľností, pretože súdom určená časť hranice pozemkov

(lomové body 4 až 8) predstavuje iba časť hranice medzi parcelami. Krajský súd uznesením

č. k. -485 z 15. júna 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 15. júna

2011“) žiadosť o opravu rozsudku zamietol s odôvodnením, že jeho rozsudok „je vecne

správny a zodpovedá preskúmanému skutkovému stavu, obsahu žaloby, rozsahu a dôvodom

dovolania, pričom rešpektoval zásadu zákazu zmeny k horšiemu, keďže dovolanie (prvé

dovolanie v tomto konaní, pozn.) podali len žalovaní (sťažovatelia, pozn.). Z rozsudku je

tiež zrejmé, že sa ním vyriešila iba časť priebehu hranice medzi pozemkami strán sporu,

a to v súlade s tým, ako žalobkyňa (jej právny predchodca) vymedzila petit žaloby, čo bolo

v konaní preukázané a v akom rozsahu mohol odvolací súd o veci rozhodnúť. Zvyšnú časť

hranice si musia strany sporu vysporiadať buď dohodou alebo novou žalobou.“.

Sťažovatelia sťažnosťou podľa navrhujú, aby ústavný súd

vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) boli porušené

ich základné práva na súdnu ochranu podľa a na verejné prerokovanie

veci podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a v spojitosti s , a aby napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhujú, aby im ústavný súd priznal

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Vzhľadom na to, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie práva

na „zabezpečenie rovnakých práv podľa “ bez toho, aby špecifikovali odsek

čl. 12, porušenie ktorého namietajú, ústavný súd z textu petitu aj odôvodnenia sťažnosti

odvodil, že sťažovatelia namietajú porušenie prvej vety a ods. 2 .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa prvej vety ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

Sťažovatelia v sťažnosti popisujú doterajší stav konania pred všeobecnými súdmi

a zopakovali aj svoju argumentáciu, osobitne argumentáciu, ktorú uplatnili v nimi podanom

dovolaní. Sťažnosť rovnako ako predtým dovolanie odôvodňujú nedostatkami v obsahu

aj forme znaleckého posudku a v procese jeho vyhotovenia (sťažovatelia nemali byť

prítomní pri zisťovaní údajov v teréne) a všeobecne nedostatkami v zisťovaní skutkového

stavu (priebehu hranice v teréne), ako aj spochybnením svedeckých výpovedí (rozdiely

v chápaní pojmu „paseka“ jednotlivými svedkami). Okrem toho v konaní nemalo byť

podľa sťažovateľov zrejmé, čoho sa vlastne navrhovateľka domáha, a navyše krajský súd

mal rozhodnúť „o niečom úplne inom, ako sa navrhovateľ domáhal“, pričom poukazovali

na to, že krajský súd rozhodol o inom geometrickom pláne, ako žiadala navrhovateľka.

Sťažovatelia ale neuvádzajú, ako konkrétne sa uvedené pochybenia mali prejaviť

v nedostatkoch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Tvrdia iba to, že najvyšší súd sa

s ich námietkami nevysporiadal a „rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý je nevykonateľný –

o čom pred svojím rozhodnutím vedel!!!... akceptoval názor Krajského súdu v Banskej

Bystrici, ktorý svojím uznesením z 15. júna 2011 vlastne opakovane odkazuje sťažovateľov,

aby svoje problémy po 12 rokoch trvania tohto súdneho sporu riešili ďalším súdnym

sporom !!!“. Navyše sa sťažovatelia ani nemali možnosť oboznámiť s uznesením krajského

súdu z 15. júna 2011. Ďalej vyslovujú názor, že najvyšší súd „porušil viaceré ústavné práva

sťažovateľa len preto, že v konaní nepostupoval ústavne konformným postupom, keď

príslušné ustanovenia (§, 2, 43, 127, 130, 153) neaplikoval cez ust.

SR, a tak sťažovateľovi odňal možnosť ochraňovať svoje práva pred súdom, hoci mu

svedčilo rovnaké právo ako žalobcovi – dokonca silnejšie, lebo je vlastníkom sporného

pozemku“. Sťažovatelia však neuvádzajú, čím konkrétne mal najvyšší súd (na rozdiel

od krajského súdu alebo okresného súdu) porušiť uvedené procesné predpisy.

Ústavný súd sa s námietkami sťažovateľov nestotožnil, a to z týchto dôvodov:

Najvyšší súd potom, ako zistil, že dovolanie sťažovateľov je prípustné, uviedol, že

«Dovolatelia namietajú postup súdneho znalca pri vyhotovení znaleckého posudku, pri

upravení petitu návrhu, formálne nedostatky pri formulácii petitu návrhu ako aj nepresnosti

pri označení geometrického plánu. Pokiaľ sa týka návrhu vo veci samej je nepochybné, že

dovolací súd rozhodol o návrhu žalobcu, ktorý bol spresnený v priebehu konania. Súd

z tohto návrhu vychádzal, jeho rozsahom bol viazaný...

Odvolací súd rozhodol o návrhu žalobcu, petit ktorého bol v priebehu konania

upresnený. Súd z tohto návrhu vychádzal a jeho rozsahom bol viazaný. Taktiež nie sú

pochybnosti o tom, o aký geometrický plán sa rozsudok odvolacieho súdu opiera a ak došlo

k určitým zrejmým nesprávnostiam (omylom) pri jeho označení, odvolací súd to v rozsudku

napravil.

Dovolatelia taktiež namietali hodnotenie dôkazov odvolacieho súdu. V zmysle § 132

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou

konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť

ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle a nie je

samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné podľa

až c/ Dovolací súd nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“).

Dovolatelia namietali, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Skutkové zistenia (uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) potrebné pre

posúdenie oprávnenosti žaloby (v časti) o určenie hranice medzi nehnuteľnosťami, z ktorých

vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre

rozhodnutie dovolacieho súdu, podľa názoru ktorého umožňujú záver, že dovolaním

napadnutá časť rozsudku odvolacieho súdu je vecne správna. Odvolací súd správne

neodoprel žalobcovi prístup k spravodlivosti s tým, že vo veci je daná právomoc súdu.».

Sťažovatelia pritom neuviedli žiadne nové argumenty, ktorými by poukazovali

na nesprávnosť záverov najvyššieho súdu, ale iba opakujú námietky obsiahnuté v dovolaní

(a uplatnené predtým v konaní) a smerujúce voči rozhodnutiam a postupu okresného súdu

a krajského súdu, tvrdiac, že sa s nimi najvyšší súd nevysporiadal. Odhliadnuc od toho, že

sťažnosť podľa nie je ďalším opravným prostriedkom a ústavný súd nie je

ďalšou inštanciou preskúmavajúcou postup všeobecných súdov, ale orgánom ochrany

ústavnosti, ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov, že sa s ich námietkami

najvyšší súd nevysporiadal.

Z reprodukovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší

súd riadne identifikoval námietky sťažovateľov obsiahnuté v dovolaní (a rekapitulované

v sťažnosti), a to tak námietky týkajúce sa nedostatočného zistenia skutkového stavu

(vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa znaleckého posudku, výsluchu svedkov a podobne),

formálnych nedostatkov rozsudku (vo vzťahu k označeniu geometrického plánu), ako

aj námietku voči nedostatočne vymedzenému predmetu konania určenému žalobným

petitom, a následne sa s námietkami sťažovateľov vysporiadal v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie o dovolaní, zohľadňujúc obmedzené možnosti preskúmavať skutkové

zistenia a právne závery krajského súdu a okresného súdu, ak tieto samy osebe

nepredstavujú dovolací dôvod. Ústavný súd pritom nemá dôvod spochybňovať

a preskúmavať predmetné skutkové a právne závery najvyššieho súdu, ak sú tieto ústavne

udržateľné.

Sťažovatelia okrem iného tvrdili, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

v spojitosti s rozsudkom krajského súdu je nevykonateľný.

Podľa názoru ústavného súdu nie zanedbateľným dôvodom, pre ktorý má byť

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojitosti s rozsudkom krajského súdu podľa

sťažovateľov nevykonateľný, je to, že sa týka iba časti hranice pozemku. Z napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu a z priložených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu

vyplýva, že jedným zo zásadných dôvodov na to, že krajský súd rozhodol iba o časti

priebehu hranice, je ním zastávaná zásada zákazu reformatio in peius v občianskom súdnom

konaní, ktorú krajský súd odvodil z (v tomto prípade chápaná ako zákaz

zhoršenia postavenia účastníka konania, ktorý podal dovolanie). Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na viazanosť sťažnosťou (§ 20 ods. 3

) nemohol preskúmať postup a rozhodnutie krajského súdu (ktorý

sťažovatelia ani neoznačili ako porušovateľa svojich práv, proti ktorým ich sťažnosť

smeruje), a to ani v súvislosti s použitím zásady reformatio in peius a na dôsledky

vyplývajúce z použitia uvedenej zásady mohol ústavný súd prihliadnuť iba vo vzťahu

k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu. Ako ústavný súd už uviedol, sťažovatelia

neuviedli žiadne argumenty, ktoré by spochybňovali záver, ku ktorému najvyšší súd

(na rozdiel od krajského súdu) dospel, iba poukazovali na to, že sa s nimi nevysporiadal.

Ústavný súd pritom uvádza, že sťažovatelia nespochybňovali tento postup (možnosť

rozhodnutia iba o časti hranice v dôsledku zásady zákazu reformatio in peius) ani v konaní

pred všeobecnými súdmi, najmä nie v dovolaní proti v poradí druhému rozsudku krajského

súdu, ktorý s odvolaním sa na predmetnú zásadu rozhodol tak, že časť návrhu

navrhovateľky (na určenie priebehu hraníc podľa bodov 9 až 4 a na vydanie nehnuteľností)

zamietol. Krajský súd zrejme predpokladal, že zamietnutie návrhu navrhovateľky je

rozhodnutím, ktoré je per se v prospech sťažovateľov (v pozícii odporcov). Ak sťažovatelia

chceli predmetný nedostatok uplatniť, mali tak urobiť v rámci dovolania, čo sa však

v okolnostiach danej veci nestalo.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na námietku sťažovateľov, podľa ktorých

sa mal najvyšší súd stotožniť s uznesením krajského súdu z 15. júna 2011 týkajúcim sa

žiadosti správy katastra adresovanej krajskému súdu o opravu rozsudku krajského súdu

z dôvodu, že tento rozsudok je nevykonateľný. Ústavný súd zdôrazňuje, že toto uznesenie

nebolo predmetom posudzovania v konaní pred najvyšším súdom, keďže dovolanie

nesmerovalo proti nemu a napadnutý rozsudok naň ani neodkazuje. Zároveň toto uznesenie

krajského súdu z 15. januára 2011 nebolo obsiahnuté v petite sťažnosti, a preto ani námietky

voči nemu nemôžu byť predmetom posudzovania ústavnej udržateľnosti napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vrátane námietky, že o tomto uznesení krajského súdu sa

sťažovatelia dozvedeli iba po nahliadnutí do spisu, keďže im nebolo doručované. Ústavný

súd iba poukazuje na skutočnosť, že nejde o uznesenie, ktoré by bolo adresované

sťažovateľom alebo ktoré by im zakladalo práva či ukladalo povinnosti, alebo sa inak

priamo dotýkalo ich právneho postavenia.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd dostatočným

a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval rozhodnutie krajského súdu

za vecne správne a prečo nie sú dané dôvody dovolania, osobitne s ohľadom na námietky

uplatnené v dovolaní a na argumentáciu v ňom uvedenú. Z toho dôvodu ústavný súd

nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil absenciu dôvodov

dovolania, za arbitrárny a svojvoľný, a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené

na takom výklade ustanovení , ktorý by popieral ich účel

a zmysel. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o ich dovolaní. Z tohto dôvodu

sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a porušeniu základného práva

na verejné prerokovanie veci podľa v spojení s

ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sťažnosť v tejto časti nijako neodôvodnili. Táto časť

petitu teda nemá oporu v argumentoch a tvrdeniach produkovaných v sťažnosti (absencia

odôvodnenia návrhu a navrhovaných dôkazov), ktoré sú výlučne zamerané na preukázanie

namietaného porušenia . Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne

zastúpenie sťažovateľov kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (m. m. ).

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013