Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 731/2013
PDF · 270.4 KB
No categories available
IV. ÚS 731/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť B. T. a E. T., B., zastúpených Advokátskou
kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D.,
vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj čl. 12 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 141/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. T. a E. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012
doručená sťažnosť B. T. a E. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 12 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 141/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 (ďalej len
„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom podaným
Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sa právni predchodcovia
navrhovateľky (v konaní dochádzalo k viacerým zmenám na strane navrhovateľa, pôvodne
návrh podali L. F. a dvaja ďalší spoluvlastníci nehnuteľností, pričom počas konania
na základe dedenia a darovacej zmluvy nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam iba
L. F. vystupujúci následne ako jediný navrhovateľ a po jeho smrti zaujala jeho miesto
na strane navrhovateľa jeho manželka H. F.; na účel zjednodušenia bude preto označenie
„navrhovateľka“ v ďalšom texte tohto uznesenia predstavovať všetky subjekty vystupujúce
na žalujúcej strane bez ohľadu na to, kto presne predstavuje žalujúcu stranu v tom-ktorom
štádiu konania, pozn.) domáhali voči sťažovateľom určenia hranice pozemkov a zároveň sa
domáhali vydania zabratej plochy z dôvodu, že sťažovatelia neuznávajú hranicu medzi
susediacimi nehnuteľnosťami, ktorá je v prírode poznateľná, pričom jej užívanie nemalo
byť dovtedy sporné.
Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 1093/00-147 zo 4. marca 2004 (v poradí prvým
rozsudkom) návrh zamietol potom, ako dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že
by došlo k porušeniu vlastníckych práv na strane účastníkov konania, rovnako nebolo
preukázané, že by jeden alebo druhý účastník konania zabral časť jednotlivých parciel,
pričom občianske právo nepozná špecifickú žalobu o určenie hraníc medzi susednými
pozemkami, pretože špeciálnym inštitútom na tento účel je osobitné konanie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších
predpisov. Vec podľa názoru okresného súdu nepatrí do právomoci súdu, ale do právomoci
príslušného okresného úradu odboru správy katastra (podľa právneho stavu platného
v relevantnom čase, pozn.).
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací uznesením
sp. zn. 17 Co 392/04 z 27. januára 2005 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Poukázal na to, že okresný súd nebol dôsledný, pretože hneď po podaní
návrhu mal trvať na dostatočnom zistení skutkového stavu, a tým aj na vymedzení predmetu
sporu (vymedzenie sporných parciel, resp. spornej hranice, miestne zisťovanie
vyhodnotením znaleckého posudku, vyhotovením geometrického plánu a podobne).
Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 1093/00-268 z 10. októbra 2007 (v poradí
druhým) návrh opätovne zamietol, konštatujúc, že navrhovateľka neuniesla dôkazné
bremeno z hľadiska presnej špecifikácie petitu, že návrh je neúplný, v plnom rozsahu
neodôvodnený a neopodstatnený.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 15/2008 zo 4. decembra 2008 (v poradí prvým
rozsudkom) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že určil hranice medzi nehnuteľnosťami
účastníkov v časti podľa bodov 4 až 8 podľa geometrického plánu z 8. augusta 2003
predloženého navrhovateľkou s tým, že tento geometrický plán je neoddeliteľnou súčasťou
rozhodnutia. Krajský súd návrh vo zvyšku zamietol. Zdôraznil, že až na pojednávaní
na odvolacom súde 3. apríla 2008 navrhovateľka špecifikovala petit návrhu.
Na základe dovolania sťažovateľov najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn.
2 Cdo 117/2009 z 29. júla 2010 uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola závažná procesná vada (nerozhodnutie v celom
rozsahu o odvolaní), na základe ktorej bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 297/2010 z 22. februára 2011 (v poradí druhým
rozsudkom) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej návrh zamietol,
zmenil, určiac vlastnícku hranicu medzi pozemkami v zmysle lomových bodov 4 až 8
vyznačených geometrickým plánom z 8. augusta 2003, a v časti, v ktorej sa navrhovalo
určiť, že hranica medzi pozemkami účastníkov konania je vedená lomovými bodmi 9 až 4,
a požadovalo sa vydanie tomu zodpovedajúcich novovytvorených parciel, odvolací súd
návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil, argumentujúc predovšetkým tým, že:
„Pretože dovolanie podali len žalovaní, výsledok nového konania vo veci samej nemôže
vyznieť v ich neprospech, lebo nejde o konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu (platí zákaz
reformatio in peius). Potom v tých častiach, v ktorých odvolací sú rozsudkom č. k.
12 Co 15/2008-336 zo 04. 12. 2008 zamietol žalobu, nebol dôvod rozhodnúť inak a odvolací
súd žalobu opätovne zamietol (upresnil lomové body, ktorých sa zamietnutie týka).“
Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľmi namietaným nedostatkom znaleckého
posudku uviedol, že navrhovateľka síce ako dátum vyhotovenia geometrického plánu
uviedla 11. august 2003 (ide o deň autorizácie), a nie 8. august 2003, a ako orgán, ktorý plán
úradne overil, označila nesprávnu správu katastra, ale tieto pochybenia považoval krajský
súd len za lapsus v prejave, pretože je spoľahlivo zistiteľné, o ktorý geometrický plán ide
(č. l. 434).
Uvedený (v poradí druhý) rozsudok krajského súdu napadla dovolaním
navrhovateľka a tiež sťažovatelia. Sťažovatelia v dovolaní napádali samotný postup,
konanie a závery pri spracovaní znaleckého posudku znalcom, poukazujúc na nedostatky
a pochybenia jednak zo strany súdov, ako aj samotného znalca. Žalujúca strana bola podľa
sťažovateľov v celom konaní pasívna a súd ju neustále vyzýval na upresnenie petitu. Podľa
názoru sťažovateľov krajský súd rozhodol o niečom úplne inom, ako sa navrhovateľka
domáhala, a poukázali pritom na rozdielne údaje, ktoré špecifikujú geometrický plán, ktorý
je súčasťou dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Namietali taktiež, že
odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, čím sú splnené podmienky dovolania podľa
§ 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, a domáhali sa, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu
zmenil a potvrdil rozsudok okresného súdu.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie navrhovateľky odmietol ako
neprípustné a dovolanie sťažovateľov zamietol ako nedôvodné. Dovolanie sťažovateľov
posúdil ako prípustné vzhľadom na to, že smeruje voči tej časti rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrhu vyhovel. Podľa najvyššieho súdu bol
rozsudok odvolacieho súdu z hľadiska sťažovateľmi uplatnených dovolacích dôvodov
správny. Keďže nebolo zistené, že by rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý niektorou
z vád uvedených v § 237 OSP, či tzv. inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)
OSP, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a rozhodnutie
nespočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP,
najvyšší súd dovolanie sťažovateľov zamietol ako nedôvodné.
Pred rozhodnutím o dovolaní sa Správa katastra Ž. (ďalej len „správa katastra“)
prípisom sp. zn. Z 400/2010 zo 6. júna 2011 obrátila na krajský súd s výzvou na vykonanie
opravy jeho rozsudku, keďže tento podľa jej názoru pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť
nemožno zapísať do katastra nehnuteľností, pretože súdom určená časť hranice pozemkov
(lomové body 4 až 8) predstavuje iba časť hranice medzi parcelami. Krajský súd uznesením
č. k. 12 Co/297/2010-485 z 15. júna 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 15. júna
2011“) žiadosť o opravu rozsudku zamietol s odôvodnením, že jeho rozsudok „je vecne
správny a zodpovedá preskúmanému skutkovému stavu, obsahu žaloby, rozsahu a dôvodom
dovolania, pričom rešpektoval zásadu zákazu zmeny k horšiemu, keďže dovolanie (prvé
dovolanie v tomto konaní, pozn.) podali len žalovaní (sťažovatelia, pozn.). Z rozsudku je
tiež zrejmé, že sa ním vyriešila iba časť priebehu hranice medzi pozemkami strán sporu,
a to v súlade s tým, ako žalobkyňa (jej právny predchodca) vymedzila petit žaloby, čo bolo
v konaní preukázané a v akom rozsahu mohol odvolací súd o veci rozhodnúť. Zvyšnú časť
hranice si musia strany sporu vysporiadať buď dohodou alebo novou žalobou.“.
Sťažovatelia sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navrhujú, aby ústavný súd
vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) boli porušené
ich základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na verejné prerokovanie
veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 12 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy, a aby napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhujú, aby im ústavný súd priznal
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej
účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Vzhľadom na to, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie práva
na „zabezpečenie rovnakých práv podľa čl. 12 ústavy“ bez toho, aby špecifikovali odsek
čl. 12, porušenie ktorého namietajú, ústavný súd z textu petitu aj odôvodnenia sťažnosti
odvodil, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 12 ods. 1 prvej vety a ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky
a vždy verejne.
Sťažovatelia v sťažnosti popisujú doterajší stav konania pred všeobecnými súdmi
a zopakovali aj svoju argumentáciu, osobitne argumentáciu, ktorú uplatnili v nimi podanom
dovolaní. Sťažnosť rovnako ako predtým dovolanie odôvodňujú nedostatkami v obsahu
aj forme znaleckého posudku a v procese jeho vyhotovenia (sťažovatelia nemali byť
prítomní pri zisťovaní údajov v teréne) a všeobecne nedostatkami v zisťovaní skutkového
stavu (priebehu hranice v teréne), ako aj spochybnením svedeckých výpovedí (rozdiely
v chápaní pojmu „paseka“ jednotlivými svedkami). Okrem toho v konaní nemalo byť
podľa sťažovateľov zrejmé, čoho sa vlastne navrhovateľka domáha, a navyše krajský súd
mal rozhodnúť „o niečom úplne inom, ako sa navrhovateľ domáhal“, pričom poukazovali
na to, že krajský súd rozhodol o inom geometrickom pláne, ako žiadala navrhovateľka.
Sťažovatelia ale neuvádzajú, ako konkrétne sa uvedené pochybenia mali prejaviť
v nedostatkoch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Tvrdia iba to, že najvyšší súd sa
s ich námietkami nevysporiadal a „rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý je nevykonateľný –
o čom pred svojím rozhodnutím vedel!!!... akceptoval názor Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ktorý svojím uznesením z 15. júna 2011 vlastne opakovane odkazuje sťažovateľov,
aby svoje problémy po 12 rokoch trvania tohto súdneho sporu riešili ďalším súdnym
sporom !!!“. Navyše sa sťažovatelia ani nemali možnosť oboznámiť s uznesením krajského
súdu z 15. júna 2011. Ďalej vyslovujú názor, že najvyšší súd „porušil viaceré ústavné práva
sťažovateľa len preto, že v konaní nepostupoval ústavne konformným postupom, keď
príslušné ustanovenia OSP (§§ 1, 2, 43, 127, 130, 153) neaplikoval cez ust. čl. 152 ods. 4
Ústavy SR, a tak sťažovateľovi odňal možnosť ochraňovať svoje práva pred súdom, hoci mu
svedčilo rovnaké právo ako žalobcovi – dokonca silnejšie, lebo je vlastníkom sporného
pozemku“. Sťažovatelia však neuvádzajú, čím konkrétne mal najvyšší súd (na rozdiel
od krajského súdu alebo okresného súdu) porušiť uvedené procesné predpisy.
Ústavný súd sa s námietkami sťažovateľov nestotožnil, a to z týchto dôvodov:
Najvyšší súd potom, ako zistil, že dovolanie sťažovateľov je prípustné, uviedol, že
«Dovolatelia namietajú postup súdneho znalca pri vyhotovení znaleckého posudku, pri
upravení petitu návrhu, formálne nedostatky pri formulácii petitu návrhu ako aj nepresnosti
pri označení geometrického plánu. Pokiaľ sa týka návrhu vo veci samej je nepochybné, že
dovolací súd rozhodol o návrhu žalobcu, ktorý bol spresnený v priebehu konania. Súd
z tohto návrhu vychádzal, jeho rozsahom bol viazaný...
Odvolací súd rozhodol o návrhu žalobcu, petit ktorého bol v priebehu konania
upresnený. Súd z tohto návrhu vychádzal a jeho rozsahom bol viazaný. Taktiež nie sú
pochybnosti o tom, o aký geometrický plán sa rozsudok odvolacieho súdu opiera a ak došlo
k určitým zrejmým nesprávnostiam (omylom) pri jeho označení, odvolací súd to v rozsudku
napravil.
Dovolatelia taktiež namietali hodnotenie dôkazov odvolacieho súdu. V zmysle § 132
O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou
konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť
ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. a nie je
samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolací súd nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s. p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
Dovolatelia namietali, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Skutkové zistenia (uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) potrebné pre
posúdenie oprávnenosti žaloby (v časti) o určenie hranice medzi nehnuteľnosťami, z ktorých
vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre
rozhodnutie dovolacieho súdu, podľa názoru ktorého umožňujú záver, že dovolaním
napadnutá časť rozsudku odvolacieho súdu je vecne správna. Odvolací súd správne
neodoprel žalobcovi prístup k spravodlivosti s tým, že vo veci je daná právomoc súdu.».
Sťažovatelia pritom neuviedli žiadne nové argumenty, ktorými by poukazovali
na nesprávnosť záverov najvyššieho súdu, ale iba opakujú námietky obsiahnuté v dovolaní
(a uplatnené predtým v konaní) a smerujúce voči rozhodnutiam a postupu okresného súdu
a krajského súdu, tvrdiac, že sa s nimi najvyšší súd nevysporiadal. Odhliadnuc od toho, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je ďalším opravným prostriedkom a ústavný súd nie je
ďalšou inštanciou preskúmavajúcou postup všeobecných súdov, ale orgánom ochrany
ústavnosti, ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov, že sa s ich námietkami
najvyšší súd nevysporiadal.
Z reprodukovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší
súd riadne identifikoval námietky sťažovateľov obsiahnuté v dovolaní (a rekapitulované
v sťažnosti), a to tak námietky týkajúce sa nedostatočného zistenia skutkového stavu
(vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa znaleckého posudku, výsluchu svedkov a podobne),
formálnych nedostatkov rozsudku (vo vzťahu k označeniu geometrického plánu), ako
aj námietku voči nedostatočne vymedzenému predmetu konania určenému žalobným
petitom, a následne sa s námietkami sťažovateľov vysporiadal v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie o dovolaní, zohľadňujúc obmedzené možnosti preskúmavať skutkové
zistenia a právne závery krajského súdu a okresného súdu, ak tieto samy osebe
nepredstavujú dovolací dôvod. Ústavný súd pritom nemá dôvod spochybňovať
a preskúmavať predmetné skutkové a právne závery najvyššieho súdu, ak sú tieto ústavne
udržateľné.
Sťažovatelia okrem iného tvrdili, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
v spojitosti s rozsudkom krajského súdu je nevykonateľný.
Podľa názoru ústavného súdu nie zanedbateľným dôvodom, pre ktorý má byť
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojitosti s rozsudkom krajského súdu podľa
sťažovateľov nevykonateľný, je to, že sa týka iba časti hranice pozemku. Z napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu a z priložených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu
vyplýva, že jedným zo zásadných dôvodov na to, že krajský súd rozhodol iba o časti
priebehu hranice, je ním zastávaná zásada zákazu reformatio in peius v občianskom súdnom
konaní, ktorú krajský súd odvodil z § 212 OSP (v tomto prípade chápaná ako zákaz
zhoršenia postavenia účastníka konania, ktorý podal dovolanie). Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na viazanosť sťažnosťou (§ 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde) nemohol preskúmať postup a rozhodnutie krajského súdu (ktorý
sťažovatelia ani neoznačili ako porušovateľa svojich práv, proti ktorým ich sťažnosť
smeruje), a to ani v súvislosti s použitím zásady reformatio in peius a na dôsledky
vyplývajúce z použitia uvedenej zásady mohol ústavný súd prihliadnuť iba vo vzťahu
k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu. Ako ústavný súd už uviedol, sťažovatelia
neuviedli žiadne argumenty, ktoré by spochybňovali záver, ku ktorému najvyšší súd
(na rozdiel od krajského súdu) dospel, iba poukazovali na to, že sa s nimi nevysporiadal.
Ústavný súd pritom uvádza, že sťažovatelia nespochybňovali tento postup (možnosť
rozhodnutia iba o časti hranice v dôsledku zásady zákazu reformatio in peius) ani v konaní
pred všeobecnými súdmi, najmä nie v dovolaní proti v poradí druhému rozsudku krajského
súdu, ktorý s odvolaním sa na predmetnú zásadu rozhodol tak, že časť návrhu
navrhovateľky (na určenie priebehu hraníc podľa bodov 9 až 4 a na vydanie nehnuteľností)
zamietol. Krajský súd zrejme predpokladal, že zamietnutie návrhu navrhovateľky je
rozhodnutím, ktoré je per se v prospech sťažovateľov (v pozícii odporcov). Ak sťažovatelia
chceli predmetný nedostatok uplatniť, mali tak urobiť v rámci dovolania, čo sa však
v okolnostiach danej veci nestalo.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na námietku sťažovateľov, podľa ktorých
sa mal najvyšší súd stotožniť s uznesením krajského súdu z 15. júna 2011 týkajúcim sa
žiadosti správy katastra adresovanej krajskému súdu o opravu rozsudku krajského súdu
z dôvodu, že tento rozsudok je nevykonateľný. Ústavný súd zdôrazňuje, že toto uznesenie
nebolo predmetom posudzovania v konaní pred najvyšším súdom, keďže dovolanie
nesmerovalo proti nemu a napadnutý rozsudok naň ani neodkazuje. Zároveň toto uznesenie
krajského súdu z 15. januára 2011 nebolo obsiahnuté v petite sťažnosti, a preto ani námietky
voči nemu nemôžu byť predmetom posudzovania ústavnej udržateľnosti napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu vrátane námietky, že o tomto uznesení krajského súdu sa
sťažovatelia dozvedeli iba po nahliadnutí do spisu, keďže im nebolo doručované. Ústavný
súd iba poukazuje na skutočnosť, že nejde o uznesenie, ktoré by bolo adresované
sťažovateľom alebo ktoré by im zakladalo práva či ukladalo povinnosti, alebo sa inak
priamo dotýkalo ich právneho postavenia.
Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd dostatočným
a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval rozhodnutie krajského súdu
za vecne správne a prečo nie sú dané dôvody dovolania, osobitne s ohľadom na námietky
uplatnené v dovolaní a na argumentáciu v ňom uvedenú. Z toho dôvodu ústavný súd
nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil absenciu dôvodov
dovolania, za arbitrárny a svojvoľný, a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené
na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel
a zmysel. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o ich dovolaní. Z tohto dôvodu
sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ústavy a porušeniu základného práva
na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy
ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sťažnosť v tejto časti nijako neodôvodnili. Táto časť
petitu teda nemá oporu v argumentoch a tvrdeniach produkovaných v sťažnosti (absencia
odôvodnenia návrhu a navrhovaných dôkazov), ktoré sú výlučne zamerané na preukázanie
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne
zastúpenie sťažovateľov kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (m. m. IV. ÚS 72/2012).
So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013