Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 340/2012
PDF · 232.98 KB
No categories available
II. ÚS 340/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. C., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š., K., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 71/2010 z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2011 doručená sťažnosť J. C., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo
71/2010 z 31. mája 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím riaditeľa Colného
úradu M. (ďalej len „colný úrad“) č. R-19/2009-5334 z 20. januára 2009 podľa § 183 ods. 1
písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“)
prepustený zo služobného pomeru colníka s odôvodnením, že zvlášť hrubým spôsobom
porušil základné povinnosti colníka ustanovené v § 44 ods. 3 písm. a), b) a h) zákona o
štátnej službe colníkov.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom generálny riaditeľ
Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) rozhodnutím
č. 19105/2009-1214 z 5. mája 2009 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol
a rozhodnutie riaditeľa colného úradu č. R 19/2009-5334 z 20. januára 2009 potvrdil.
Vzhľadom na výsledok správneho konania sťažovateľ podal Krajskému súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného
riaditeľstva z 5. mája 2009, ktorú však krajský súd rozsudkom č. k. 6 S 90/2009-40
z 9. septembra 2010 zamietol.
Na základe sťažovateľom podaného odvolania proti rozhodnutiu krajského súdu
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 71/2010 z 31. mája 2011 rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd týmto rozhodnutím porušil základné právo
sťažovateľa na súdu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:
„1/ Ak colný úrad označil ako dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia uznesenie...
o obvinení sťažovateľa zo spolupáchateľstva zločinu..., takéto uznesenie rozhodne nie je
možné akceptovať ako zákonný dôkaz v správnom konaní o prepustení sťažovateľa zo
služobného pomeru.
2/ Zvukový a obrazový záznam vyhotovený v rámci trestného konania pri utajenom
zaznamenávaní colnice... orgánmi inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR taktiež nemôže
byť relevantným dôkazom v správnom konaní o prepustení sťažovateľa zo služobného
pomeru. Osobitne nie ak dôkazom má byť ani nie samotný záznam, ale výpisky riaditeľa
colného úradu z tohto záznamu, ktorý jediný v rámci toho správneho konania mal možnosť
sa s týmto záznamom oboznámiť tak, že mu to bolo umožnené vyšetrovateľom MV SR.
A osobitne nie za stavu, keď sťažovateľ v rámci správneho konania o jeho prepustení
nielenže nebol oboznámený s týmto zvukovým a obrazovým záznamom, ale nebol
oboznámený ani s výpiskami riaditeľa colného úradu z neho, a vôbec s existenciou takéhoto
záznamu. Preto k uvedenému... dôkazu sa ani nemohol vyjadriť a nemal o ňom vedomosť.
Vedomosť o existencii takéhoto záznamu sťažovateľ získal až v rámci trestného konania...,
čo však rozhodne nie je možné stotožňovať s konaním správnym, a túto vedomosť získal
potom ako mu už bolo rozhodnutie colného úradu o prepustení zo služobného pomeru
doručené.
3/ ... sťažovateľovi nebol poskytnutý náležitý priestor a možnosť vyjadriť sa ku
všetkým skutočnostiam kladeným mu za vinu a k dôkazom pri jeho vypočutí v správnom
konaní dňa 15. januára 2009, kedy za ním do výkonu väzby prišli pracovníci colného úradu
a len ho oboznámili so skutkom, ktorý mu je kladený za vinu.
4/ V danom prípade tak colný úrad z predmetného zvukového a obrazového záznamu
ustálil skutok ako je opísaný v jeho rozhodnutí t. j. že sťažovateľovi kolega dal dve krabičky
cigariet a sťažovateľ jednu krabičku z toho dal kolegyni resp. že si sťažovateľ jednu fľašu
neisteného obsahu uložil do svojej tašky a z uvedeného vyvodil, že v súvislosti s týmito
vecami mal byť vykonaný nejaký záznam v prvotnej evidencii o colnej kontrole, tak v
prijatom závere colného úradu absentuje akákoľvek logická súvislosť, nakoľko colný úrad
vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadne logické vysvetlenie ani dôkaz, pre ktoré by mali dve
krabičky cigariet a fľaša s nezistenou tekutinou súvisieť s výkonom služobných povinností
sťažovateľa a s jeho povinnosťou vykonať zápis v prvotnej evidencii o colnej kontrole.
5/ ... z rozhodnutia colného úradu nie je zrejmé, akým spôsobom a či vôbec pri
vyhodnotení závažnosti ním tvrdeného porušenia služobnej prísahy alebo služobnej
povinnosti sťažovateľom, ako aj pri vyhodnocovaní ujmy hroziacej záujmom štátu pri
ponechaní sťažovateľa v služobnom pomere, vyhodnocoval individuálne charakteristiky
sťažovateľa vyplývajúce z jeho doterajších výsledkov a osobnostných a profesných kvalít...
Sťažovateľ má za to, že v danom prípade colný úrad, ktorého zistenia a závery
odobril najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, nezistil správne a objektívne skutkový stav veci
a nevyvodil z neho správne závery.
Colný úrad v rozpore so zákonitosťami logickej úvahy svoje zistenia a závery opiera
o také dôkazy, z ktorých tieto zistenia a závery vôbec nevyplývajú.
Skutok tak ako je uvedený vo výroku prvostupňového rozhodnutia a potvrdený
rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, nevykazuje znaky porušenia služobnej prísahy
alebo služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom, a teda by odôvodňovalo prepustenie
žalobcu zo služobného pomeru.
Vzhľadom na uvedené v danej veci nebol zistený skutočný stav veci, a skutok kladený
sťažovateľovi za vinu, nie je opísaný vo výroku rozhodnutia colného úradu náležite tak, aby
bola z neho zrejmá intenzita porušenia služobnej prísahy a služobných povinností
sťažovateľom zvlášť hrubým spôsobom, ktorá skutočnosť je v rozpore s odôvodnením
rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, majúce za následok nezrozumiteľnosť ich
rozhodnutí.
Podľa názoru sťažovateľa za stavu, keď najvyšší súd rozhodnutia správnych orgánov
oboch stupňov, vrátane rozsudku krajského súdu odobril a stotožnil sa aj so správnosťou
postupu a záverov správnych orgánov, potom samotné dôvody napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu je nutné hodnotiť ako neurčité a nezrozumiteľné a jeho závery za také,
ktoré nie sú v súlade so zásadami prieskumnej právomoci súdov v správnom súdnictve.
Preto je nutné konštatovať, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku prijal také
skutkové a právne závery, ktoré nemožno považovať za súladné s obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ zároveň poukazuje na to, že iné senáty najvyššieho súdu v skutkovo
podobných prípadoch (konkrétne v prípadoch iných colníkov, ktorí boli prepustení zo
služobného pomeru na základe obdobných rozhodnutí colného úradu vykazujúcich závažné
nedostatky zistenia skutkového stavu, záverov a relevantného odôvodnenia v spojení so
závažnými pochybeniami pri zachovaní práv účastníkov vyjadriť sa ku všetkým dôkazom)
pri svojej prieskumnej právomoci vo vzťahu k takýmto rozhodnutiam resp. rozsudkom
krajských súdov rozhodli diametrálne odlišne ako najvyšší súd v tomto prípade. Pričom
najvyšší súd v danom prípade svoje odlišné závery oproti záverom iných senátov
najvyššieho súdu žiadnym spôsobom relevantne neodôvodnil. Sťažovateľ na dôkaz
uvedeného poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 200/2010 z 30. marca
2011.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Sžo/71/2010 z 31. mája 2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo/71/2010 z 31. mája
2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
za dva úkony právnej služby... na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
4 Sžo 71/2010 z 31. mája 2011.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo či už účastníka konania,
procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na takom rozhodnutí,
ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je
zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.
Vzhľadom na v sťažnosti uvedené tvrdenia sťažovateľa o neurčitosti
a nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a o jeho nesúlade
so zásadami prieskumnej právomoci súdov v správnom súdnictve ústavný súd považuje za
potrebné uviesť, že podľa § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane
ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 212 ods. 1 OSP je odvolací súd
rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Sťažovateľ v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu uviedol, že ho podáva
z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP, t. j. že „súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci, pričom na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a z tohto titulu súd prvého stupňa vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci“.
Sťažovateľ v opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu ďalej uviedol:
«... prvostupňový súd prijal bezvýhradne záver oboch stupňov colných orgánov
o zvlášť hrubom porušení služobných povinností a služobnej prísahy žalobcu...
... konajúci súd dospel k záveru, že žalobca nekonal v súlade s právnymi predpismi
upravujúcimi výkon služby colníka, pričom konajúci súd považoval námietky a tvrdenia
žalobcu za nepodstatné.
S uvedeným záverom konajúceho súdu sa nestotožňujeme a zastávame názor, že
prvostupňový súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového
stavu, čím takto dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
V zásade tvrdíme, že tak, ako obidva stupne colných orgánov, tak aj konajúci súd
vyhodnotením zvukového a obrazového záznamu (bez jeho kontextu s prebiehajúcim
trestným konaním) nepreukázali spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť, že v prípade
žalobcu došlo ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi
výkon služby colníka, pričom konštatovanie colných orgánov (vrátane konajúceho súdu)
o jednoznačnom preukázaní „pôvodu tovaru“ zisteného colnou kontrolou, v spojení
s úradným záznamom riaditeľa colného úradu, v žiadnom smere tento záver nepreukazuje.
Pokiaľ teda konajúci súd primárne vychádzal len z logických „indícií“ oboch
stupňov colných orgánov, nemožno vyvodiť iný záver než záver o nepreskúmateľnosti
odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu.
Máme za to, že prvostupňový súd v žiadnom smere nevyvrátil námietky a tvrdenia
žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu zo strany oboch stupňov colných
orgánov, pričom na základe takto posudzovaných a hodnotených dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Naopak zastávame názor, že bez toho, aby prvostupňový súd odstránil vyššie uvedené
rozpory vo vyhodnotení jednotlivých dôkazov a zaujal tak jednoznačný postoj
k objektívnemu zisteniu a posúdeniu skutkového stavu, nemožno považovať jeho rozsudok za
vydaný v súlade s objektívnym právom...»
Najvyšší súd sa v rozsudku sp. zn. 4 Sžo 71/2010 z 31. mája 2011 s odvolacími
námietkami sťažovateľa vysporiadal takto:
„Podstatou námietok žalobcu boli opakované tvrdenia, že on neporušil služobnú
disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, pričom žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci.
Uviedol, že žalovaný a súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne podľa ust. § 183 ods. 1
písm. d) zákona a § 222 ods. 2 zákona, podľa ktorého bolo povinnosťou správneho orgánu
ako aj súdu dôsledne objasniť všetky rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že
žalobca bez akýchkoľvek pochybnosti preukázateľne porušil služobnú prísahu zvlášť
hrubým spôsobom...
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či
správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia...
Podmienkami prepustenia zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona
sú jednak 1) porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom a jednak 2) jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby.
Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe tieto podmienky boli splnené, pričom
k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní,
bolo potrebné s takýmto názorom súdu súhlasiť. Bolo preukázané, že žalobca porušil
služobnú prísahu tým, že konal nečestne a nedisciplinovane a neplnil si svoje služobné
povinnosti uvedené v ustanovení § 43 a § 44 zákona, keď si dôsledne neplnil svoje
povinnosti stanovené zákonom a všeobecne záväznými predpismi, ale aj služobnou
prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.
Z pripojeného administratívneho spisu bolo zistené, že dňa 23. októbra 2008 na
stanovisku č... v Č. na hranici medzi SR a UA prevzal od colníka P. K. dve škatuľky cigariet,
z ktorej jednu podal colníčke A. B. a jednu si skryl do služobnej rovnošaty bez toho, aby
tento tovar zaevidoval do prvotnej evidencie a tým umožnil, aby tento tovar unikol spod
colného dohľadu a dňa 24. 10. 2008, čo colník P. K. podal jednu škatuľku cigariet Ing. J. Š.
a dve škatuľky jemu a on následne podal jednu škatuľku cigariet A. B. a tento tovar
nezaevidoval do prvotnej evidencie vedenej na pobočke v Č. a tým umožnil, aby tieto
cigarety unikli spod colného dohľadu a dňa 24. októbra 2008 na stanovisku č... v Č. na
hranici medzi SR a UA po vykonaní colnej kontroly vlaku č... priniesol do služobnej
miestnosti sklenú fľašu nezisteného obsahu a množstva, ktorá mala cez hrdlo nalepenú
kontrolnú známku a tento tovar nezaevidoval do prvotnej evidencie vedenej na pobočke v Č.
s tým, aby tento tovar unikol spod colného dohľadu, nakoľko tovar (sklenú fľašu opatrenú
kontrolnou známkou) vložil do služobnej tašky a odniesol preč. Týmto svojím konaním
žalobca porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátu.
S poukazom na to, že skutočný stav vo veci bol prvostupňovým správnym orgánom
správne posúdený a rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, žalovaný napadnuté
rozhodnutie potvrdil...
Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný správny orgán kvalifikoval konanie
žalobcu v súlade so zákonom, a to najmä s prihliadnutím na služobnú prísahu colníkov.
Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť zisteného stavu veci,
najmä čo sa týka žalobcom namietaného nedostatočného zistenia skutkového stavu veci.
Správne orgány aj podľa odvolacieho súdu vychádzali z dôkazov, ktoré dostatočným
spôsobom preukázali, že žalobca spáchal skutok tak, ako bol opísaný v rozhodnutí
prvostupňového správneho orgánu... Týmto svojim konaním žalobca porušil služobnú
prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátu.
Odvolací súd vzhľadom na obsah administratívneho spisu, z ktorého bolo potrebné
pri súdnom prieskume rozhodnutia vychádzať a ktoré nasvedčuje tomu, že prvostupňový,
ale aj druhostupňový správny orgán si zadovážili dostatok skutkových podkladov, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzali, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných
dôkazov, spôsobe vykonania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré pre potreby rozhodnutia
o prepustení zo služobného pomeru príslušníka colnej správy bolo potrebné považovať za
dostačujúce a ktoré preukázali konanie žalobcu, v ktorom bolo potrebné vidieť porušenie
služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom prvostupňový
správny orgán odôvodnil, prečo by prípadné ponechanie žalobcu v služobnom pomere bolo
na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Keďže spôsob a intenzita porušenia služobnej disciplíny a služobnej prísahy, ktorej
sa dopustil žalobca pri výkone služby colníka tým, že dovolil, aby unikol tovar z colného
dohľadu, ako aj to, že v službe toleroval a neoznámil porušenie služobných povinností
a služobnej prísahy inými colníkmi, bolo nepochybne preukázané, že toto jeho konanie u
neho nedáva záruku na ďalší riadny výkon štátnej služby colníka a aj podľa odvolacieho
súdu má významný vplyv na negatívnu mienku verejnosti o colníkoch a narušuje vážnosť
colnej správy a aj štátu. Žalobca svojim konaním, tak ako bolo zistené správnymi orgánmi
ohrozil dôveru verejnosti v colnú správu a jeho prípadné ponechanie v služobnom pomere
by bez akýchkoľvek pochybností bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Zákon o štátnej službe colníkov nie je možné porovnávať s porušením pracovnej
disciplíny ostatných pracovníkov, ktorých činnosť je založená na zmluvnom vzťahu
a posudzuje sa podľa Zákonníka práce. Vyššia miera zodpovednosti colníkov je teda
odzrkadlená v zákone a tomu musia zodpovedať aj vyššie možnosti postihu zo strany
nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže
colník dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie, ktoré by mohlo
zakladať aj prípadnú trestnú zodpovednosť...
Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmané rozhodnutia žalovaného, ako aj
prvostupňového orgánu sú v súlade so zákonom, vychádzajú zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu, majú požadované formálne i obsahové náležitosti a sú dostatočne
odôvodnené. Žalobca svojim úmyselným protiprávnym konaním a nedbanlivostným
výkonom služobných povinností porušil služobnú prísahu ako aj služobné povinnosti,
s ktorými bol riadne oboznámený a ktorých dôsledné dodržiavanie sa od neho dôvodne
očakávalo.“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd
vyhodnotil v administratívnom konaní vykonané dokazovanie a stotožnil so záverom
krajského súdu, že na základe správnym orgánom zadovážených a vykonaných dôkazov
bolo možné dôvodne považovať konanie sťažovateľa kladené mu za vinu za dostatočne
preukázané. Aj podľa názoru odvolacieho súdu uvedeným konaním bol naplnený prepúšťací
dôvod podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe colníkov, pretože sťažovateľ
zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Najvyšší súd nevidel ani po preskúmaní formálnych a obsahových náležitostí napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu či napadnutého rozsudku krajského súdu ich nezákonnosť,
považoval ich za náležité a odôvodené.
Pri posudzovaní napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť,
že toto rozhodnutie bolo vydané v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd,
rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych
orgánov; v tomto prípade najvyšší súd, ale aj krajský súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“,
teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou
nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len
preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a
procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010). Ani ústavný súd v konaní o
sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie
skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie
nevykonané všeobecnými súdmi a ich vyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý
rozsudok iba z hľadiska už uvedených kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou
vykonaného dokazovania v správnom konaní. Aj z citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktoré podklady a dôkazy považovali
správne orgány aj všeobecné súdy, teda aj vrátane najvyššieho súdu za rozhodujúce pre
rozhodnutie a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil.
Podstatným však je, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neopomenul
reagovať na všetky pre rozhodnutie dôležité otázky nastolené sťažovateľom v odvolaní.
Z uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za
neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok porušenie
označených základných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ
s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp.
Ústavný súd je preto toho názoru, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o ustálenie skutkových zistení a z nich vyvodených
záverov, nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a rovnako tak ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mala byť
predmetom posudzovania ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku v konaní o veci
samej.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že správne orgány akceptovali ako dôkaz rozhodnutie vydané v trestnom
konaní (uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi), ako aj zvukový a obrazový záznam
vyhotovený v trestnom konaní, resp. poznámky riaditeľa colného úradu vyhotovené
z predmetného záznamu, a napokon aj tým, že sťažovateľovi správne orgány neumožnili
vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v administratívnom konaní, ústavný súd
poznamenáva, že podľa jeho doterajšej judikatúry z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1
ústavy in fine) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom okrem iného
vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi, resp. pred inými orgánmi verejnej
moci, musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie
s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným
súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní
v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol
v konaní pred všeobecnými súdmi, resp. pred inými orgánmi verejnej moci, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc (m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, III. ÚS 524/2011,
II. ÚS 16/2012, II. ÚS 78/2012).
Ako vyplýva z textu odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
6 S 90/2009 z 9. septembra 2010, tieto okolnosti nenamietal. Iba vo vzťahu k použitiu
obrazovo-zvukového záznamu považoval jeho vyhodnotenie za nesprávne, nenamietal však
jeho vyhotovenie (v trestnom konaní) a samotné použitie (skutočností z neho
vyplývajúcich) v administratívnom konaní. Najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý bol
viazaný odvolacími dôvodmi, teda nemohol zasiahnuť do základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ani do práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru), pokiaľ sťažovateľ v konaní pred ním (v druhostupňovom konaní) svoje
námietky nepredostrel.
Z týchto dôvodov, t. j. nepredloženie namietaných skutočností všeobecnému súdu,
aby tento sám mohol poskytnúť prípadnú ochranu základným právam alebo slobodám
sťažovateľa, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok jeho právomoci.
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukazuje na rozdielnosť
judikatúry najvyššieho súdu, ústavný súd len poznamenáva, že nie je orgánom, ktorého
úlohou je zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie,
ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
patrí najvyššiemu súdu v znení neskorších predpisov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, vrátiť mu
vec na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi náhradu trov právnej pomoci v konaní pred
ústavným súdom), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2012