Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 340/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. C., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2011 doručená sťažnosť J. C., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo

71/2010 z 31. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím riaditeľa Colného

úradu M. (ďalej len „colný úrad“) č. R-19/2009-5334 z 20. januára 2009 podľa § 183 ods. 1

písm. d) o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“)

prepustený zo služobného pomeru colníka s odôvodnením, že zvlášť hrubým spôsobom

porušil základné povinnosti colníka ustanovené v § 44 ods. 3 písm. a), b) a h) zákona o

štátnej službe colníkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom generálny riaditeľ

Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) rozhodnutím

č. 19105/2009-1214 z 5. mája 2009 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol

a rozhodnutie riaditeľa colného úradu č. R 19/2009-5334 z 20. januára 2009 potvrdil.

Vzhľadom na výsledok správneho konania sťažovateľ podal Krajskému súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného

riaditeľstva z 5. mája 2009, ktorú však krajský súd rozsudkom č. k. -40

z 9. septembra 2010 zamietol.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania proti rozhodnutiu krajského súdu

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2011 rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd týmto rozhodnutím porušil základné právo

sťažovateľa na súdu a inú právnu ochranu zaručené v a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:

„1/ Ak colný úrad označil ako dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia uznesenie...

o obvinení sťažovateľa zo spolupáchateľstva zločinu..., takéto uznesenie rozhodne nie je

možné akceptovať ako zákonný dôkaz v správnom konaní o prepustení sťažovateľa zo

služobného pomeru.

2/ Zvukový a obrazový záznam vyhotovený v rámci trestného konania pri utajenom

zaznamenávaní colnice... orgánmi inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR taktiež nemôže

byť relevantným dôkazom v správnom konaní o prepustení sťažovateľa zo služobného

pomeru. Osobitne nie ak dôkazom má byť ani nie samotný záznam, ale výpisky riaditeľa

colného úradu z tohto záznamu, ktorý jediný v rámci toho správneho konania mal možnosť

sa s týmto záznamom oboznámiť tak, že mu to bolo umožnené vyšetrovateľom MV SR.

A osobitne nie za stavu, keď sťažovateľ v rámci správneho konania o jeho prepustení

nielenže nebol oboznámený s týmto zvukovým a obrazovým záznamom, ale nebol

oboznámený ani s výpiskami riaditeľa colného úradu z neho, a vôbec s existenciou takéhoto

záznamu. Preto k uvedenému... dôkazu sa ani nemohol vyjadriť a nemal o ňom vedomosť.

Vedomosť o existencii takéhoto záznamu sťažovateľ získal až v rámci trestného konania...,

čo však rozhodne nie je možné stotožňovať s konaním správnym, a túto vedomosť získal

potom ako mu už bolo rozhodnutie colného úradu o prepustení zo služobného pomeru

doručené.

3/ ... sťažovateľovi nebol poskytnutý náležitý priestor a možnosť vyjadriť sa ku

všetkým skutočnostiam kladeným mu za vinu a k dôkazom pri jeho vypočutí v správnom

konaní dňa 15. januára 2009, kedy za ním do výkonu väzby prišli pracovníci colného úradu

a len ho oboznámili so skutkom, ktorý mu je kladený za vinu.

4/ V danom prípade tak colný úrad z predmetného zvukového a obrazového záznamu

ustálil skutok ako je opísaný v jeho rozhodnutí t. j. že sťažovateľovi kolega dal dve krabičky

cigariet a sťažovateľ jednu krabičku z toho dal kolegyni resp. že si sťažovateľ jednu fľašu

neisteného obsahu uložil do svojej tašky a z uvedeného vyvodil, že v súvislosti s týmito

vecami mal byť vykonaný nejaký záznam v prvotnej evidencii o colnej kontrole, tak v

prijatom závere colného úradu absentuje akákoľvek logická súvislosť, nakoľko colný úrad

vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadne logické vysvetlenie ani dôkaz, pre ktoré by mali dve

krabičky cigariet a fľaša s nezistenou tekutinou súvisieť s výkonom služobných povinností

sťažovateľa a s jeho povinnosťou vykonať zápis v prvotnej evidencii o colnej kontrole.

5/ ... z rozhodnutia colného úradu nie je zrejmé, akým spôsobom a či vôbec pri

vyhodnotení závažnosti ním tvrdeného porušenia služobnej prísahy alebo služobnej

povinnosti sťažovateľom, ako aj pri vyhodnocovaní ujmy hroziacej záujmom štátu pri

ponechaní sťažovateľa v služobnom pomere, vyhodnocoval individuálne charakteristiky

sťažovateľa vyplývajúce z jeho doterajších výsledkov a osobnostných a profesných kvalít...

Sťažovateľ má za to, že v danom prípade colný úrad, ktorého zistenia a závery

odobril najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, nezistil správne a objektívne skutkový stav veci

a nevyvodil z neho správne závery.

Colný úrad v rozpore so zákonitosťami logickej úvahy svoje zistenia a závery opiera

o také dôkazy, z ktorých tieto zistenia a závery vôbec nevyplývajú.

Skutok tak ako je uvedený vo výroku prvostupňového rozhodnutia a potvrdený

rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, nevykazuje znaky porušenia služobnej prísahy

alebo služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom, a teda by odôvodňovalo prepustenie

žalobcu zo služobného pomeru.

Vzhľadom na uvedené v danej veci nebol zistený skutočný stav veci, a skutok kladený

sťažovateľovi za vinu, nie je opísaný vo výroku rozhodnutia colného úradu náležite tak, aby

bola z neho zrejmá intenzita porušenia služobnej prísahy a služobných povinností

sťažovateľom zvlášť hrubým spôsobom, ktorá skutočnosť je v rozpore s odôvodnením

rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, majúce za následok nezrozumiteľnosť ich

rozhodnutí.

Podľa názoru sťažovateľa za stavu, keď najvyšší súd rozhodnutia správnych orgánov

oboch stupňov, vrátane rozsudku krajského súdu odobril a stotožnil sa aj so správnosťou

postupu a záverov správnych orgánov, potom samotné dôvody napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu je nutné hodnotiť ako neurčité a nezrozumiteľné a jeho závery za také,

ktoré nie sú v súlade so zásadami prieskumnej právomoci súdov v správnom súdnictve.

Preto je nutné konštatovať, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku prijal také

skutkové a právne závery, ktoré nemožno považovať za súladné s obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ zároveň poukazuje na to, že iné senáty najvyššieho súdu v skutkovo

podobných prípadoch (konkrétne v prípadoch iných colníkov, ktorí boli prepustení zo

služobného pomeru na základe obdobných rozhodnutí colného úradu vykazujúcich závažné

nedostatky zistenia skutkového stavu, záverov a relevantného odôvodnenia v spojení so

závažnými pochybeniami pri zachovaní práv účastníkov vyjadriť sa ku všetkým dôkazom)

pri svojej prieskumnej právomoci vo vzťahu k takýmto rozhodnutiam resp. rozsudkom

krajských súdov rozhodli diametrálne odlišne ako najvyšší súd v tomto prípade. Pričom

najvyšší súd v danom prípade svoje odlišné závery oproti záverom iných senátov

najvyššieho súdu žiadnym spôsobom relevantne neodôvodnil. Sťažovateľ na dôkaz

uvedeného poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca

2011.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. mája 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája

2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

za dva úkony právnej služby... na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo či už účastníka konania,

procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na takom rozhodnutí,

ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je

zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Vzhľadom na v sťažnosti uvedené tvrdenia sťažovateľa o neurčitosti

a nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a o jeho nesúlade

so zásadami prieskumnej právomoci súdov v správnom súdnictve ústavný súd považuje za

potrebné uviesť, že podľa (ďalej len „OSP“)

pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane

ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa je odvolací súd

rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu uviedol, že ho podáva

z dôvodov uvedených v , a , t. j. že „súd prvého stupňa

neúplne zistil skutkový stav veci, pričom na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a z tohto titulu súd prvého stupňa vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Sťažovateľ v opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu ďalej uviedol:

«... prvostupňový súd prijal bezvýhradne záver oboch stupňov colných orgánov

o zvlášť hrubom porušení služobných povinností a služobnej prísahy žalobcu...

... konajúci súd dospel k záveru, že žalobca nekonal v súlade s právnymi predpismi

upravujúcimi výkon služby colníka, pričom konajúci súd považoval námietky a tvrdenia

žalobcu za nepodstatné.

S uvedeným záverom konajúceho súdu sa nestotožňujeme a zastávame názor, že

prvostupňový súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového

stavu, čím takto dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

V zásade tvrdíme, že tak, ako obidva stupne colných orgánov, tak aj konajúci súd

vyhodnotením zvukového a obrazového záznamu (bez jeho kontextu s prebiehajúcim

trestným konaním) nepreukázali spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť, že v prípade

žalobcu došlo ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi

výkon služby colníka, pričom konštatovanie colných orgánov (vrátane konajúceho súdu)

o jednoznačnom preukázaní „pôvodu tovaru“ zisteného colnou kontrolou, v spojení

s úradným záznamom riaditeľa colného úradu, v žiadnom smere tento záver nepreukazuje.

Pokiaľ teda konajúci súd primárne vychádzal len z logických „indícií“ oboch

stupňov colných orgánov, nemožno vyvodiť iný záver než záver o nepreskúmateľnosti

odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu.

Máme za to, že prvostupňový súd v žiadnom smere nevyvrátil námietky a tvrdenia

žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu zo strany oboch stupňov colných

orgánov, pričom na základe takto posudzovaných a hodnotených dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Naopak zastávame názor, že bez toho, aby prvostupňový súd odstránil vyššie uvedené

rozpory vo vyhodnotení jednotlivých dôkazov a zaujal tak jednoznačný postoj

k objektívnemu zisteniu a posúdeniu skutkového stavu, nemožno považovať jeho rozsudok za

vydaný v súlade s objektívnym právom...»

Najvyšší súd sa v rozsudku sp. zn. z 31. mája 2011 s odvolacími

námietkami sťažovateľa vysporiadal takto:

„Podstatou námietok žalobcu boli opakované tvrdenia, že on neporušil služobnú

disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, pričom žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Uviedol, že žalovaný a súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne podľa ust. § 183 ods. 1

písm. d) zákona a § 222 ods. 2 zákona, podľa ktorého bolo povinnosťou správneho orgánu

ako aj súdu dôsledne objasniť všetky rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že

žalobca bez akýchkoľvek pochybnosti preukázateľne porušil služobnú prísahu zvlášť

hrubým spôsobom...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či

správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia...

Podmienkami prepustenia zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona

sú jednak 1) porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom a jednak 2) jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby.

Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe tieto podmienky boli splnené, pričom

k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní,

bolo potrebné s takýmto názorom súdu súhlasiť. Bolo preukázané, že žalobca porušil

služobnú prísahu tým, že konal nečestne a nedisciplinovane a neplnil si svoje služobné

povinnosti uvedené v ustanovení § 43 a § 44 zákona, keď si dôsledne neplnil svoje

povinnosti stanovené zákonom a všeobecne záväznými predpismi, ale aj služobnou

prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.

Z pripojeného administratívneho spisu bolo zistené, že dňa 23. októbra 2008 na

stanovisku č... v Č. na hranici medzi SR a UA prevzal od colníka P. K. dve škatuľky cigariet,

z ktorej jednu podal colníčke A. B. a jednu si skryl do služobnej rovnošaty bez toho, aby

tento tovar zaevidoval do prvotnej evidencie a tým umožnil, aby tento tovar unikol spod

colného dohľadu a dňa 24. 10. 2008, čo colník P. K. podal jednu škatuľku cigariet Ing. J. Š.

a dve škatuľky jemu a on následne podal jednu škatuľku cigariet A. B. a tento tovar

nezaevidoval do prvotnej evidencie vedenej na pobočke v Č. a tým umožnil, aby tieto

cigarety unikli spod colného dohľadu a dňa 24. októbra 2008 na stanovisku č... v Č. na

hranici medzi SR a UA po vykonaní colnej kontroly vlaku č... priniesol do služobnej

miestnosti sklenú fľašu nezisteného obsahu a množstva, ktorá mala cez hrdlo nalepenú

kontrolnú známku a tento tovar nezaevidoval do prvotnej evidencie vedenej na pobočke v Č.

s tým, aby tento tovar unikol spod colného dohľadu, nakoľko tovar (sklenú fľašu opatrenú

kontrolnou známkou) vložil do služobnej tašky a odniesol preč. Týmto svojím konaním

žalobca porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátu.

S poukazom na to, že skutočný stav vo veci bol prvostupňovým správnym orgánom

správne posúdený a rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, žalovaný napadnuté

rozhodnutie potvrdil...

Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný správny orgán kvalifikoval konanie

žalobcu v súlade so zákonom, a to najmä s prihliadnutím na služobnú prísahu colníkov.

Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť zisteného stavu veci,

najmä čo sa týka žalobcom namietaného nedostatočného zistenia skutkového stavu veci.

Správne orgány aj podľa odvolacieho súdu vychádzali z dôkazov, ktoré dostatočným

spôsobom preukázali, že žalobca spáchal skutok tak, ako bol opísaný v rozhodnutí

prvostupňového správneho orgánu... Týmto svojim konaním žalobca porušil služobnú

prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom

pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátu.

Odvolací súd vzhľadom na obsah administratívneho spisu, z ktorého bolo potrebné

pri súdnom prieskume rozhodnutia vychádzať a ktoré nasvedčuje tomu, že prvostupňový,

ale aj druhostupňový správny orgán si zadovážili dostatok skutkových podkladov, z ktorých

pri svojom rozhodovaní vychádzali, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných

dôkazov, spôsobe vykonania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré pre potreby rozhodnutia

o prepustení zo služobného pomeru príslušníka colnej správy bolo potrebné považovať za

dostačujúce a ktoré preukázali konanie žalobcu, v ktorom bolo potrebné vidieť porušenie

služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom prvostupňový

správny orgán odôvodnil, prečo by prípadné ponechanie žalobcu v služobnom pomere bolo

na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Keďže spôsob a intenzita porušenia služobnej disciplíny a služobnej prísahy, ktorej

sa dopustil žalobca pri výkone služby colníka tým, že dovolil, aby unikol tovar z colného

dohľadu, ako aj to, že v službe toleroval a neoznámil porušenie služobných povinností

a služobnej prísahy inými colníkmi, bolo nepochybne preukázané, že toto jeho konanie u

neho nedáva záruku na ďalší riadny výkon štátnej služby colníka a aj podľa odvolacieho

súdu má významný vplyv na negatívnu mienku verejnosti o colníkoch a narušuje vážnosť

colnej správy a aj štátu. Žalobca svojim konaním, tak ako bolo zistené správnymi orgánmi

ohrozil dôveru verejnosti v colnú správu a jeho prípadné ponechanie v služobnom pomere

by bez akýchkoľvek pochybností bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Zákon o štátnej službe colníkov nie je možné porovnávať s porušením pracovnej

disciplíny ostatných pracovníkov, ktorých činnosť je založená na zmluvnom vzťahu

a posudzuje sa podľa . Vyššia miera zodpovednosti colníkov je teda

odzrkadlená v zákone a tomu musia zodpovedať aj vyššie možnosti postihu zo strany

nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže

colník dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie, ktoré by mohlo

zakladať aj prípadnú trestnú zodpovednosť...

Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmané rozhodnutia žalovaného, ako aj

prvostupňového orgánu sú v súlade so zákonom, vychádzajú zo spoľahlivo zisteného

skutkového stavu, majú požadované formálne i obsahové náležitosti a sú dostatočne

odôvodnené. Žalobca svojim úmyselným protiprávnym konaním a nedbanlivostným

výkonom služobných povinností porušil služobnú prísahu ako aj služobné povinnosti,

s ktorými bol riadne oboznámený a ktorých dôsledné dodržiavanie sa od neho dôvodne

očakávalo.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd

vyhodnotil v administratívnom konaní vykonané dokazovanie a stotožnil so záverom

krajského súdu, že na základe správnym orgánom zadovážených a vykonaných dôkazov

bolo možné dôvodne považovať konanie sťažovateľa kladené mu za vinu za dostatočne

preukázané. Aj podľa názoru odvolacieho súdu uvedeným konaním bol naplnený prepúšťací

dôvod podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe colníkov, pretože sťažovateľ

zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Najvyšší súd nevidel ani po preskúmaní formálnych a obsahových náležitostí napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu či napadnutého rozsudku krajského súdu ich nezákonnosť,

považoval ich za náležité a odôvodené.

Pri posudzovaní napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť,

že toto rozhodnutie bolo vydané v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd,

rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych

orgánov; v tomto prípade najvyšší súd, ale aj krajský súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“,

teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou

nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len

preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a

procesno-právne predpisy (, ). Ani ústavný súd v konaní o

sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie

skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie

nevykonané všeobecnými súdmi a ich vyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý

rozsudok iba z hľadiska už uvedených kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou

vykonaného dokazovania v správnom konaní. Aj z citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktoré podklady a dôkazy považovali

správne orgány aj všeobecné súdy, teda aj vrátane najvyššieho súdu za rozhodujúce pre

rozhodnutie a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil.

Podstatným však je, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neopomenul

reagovať na všetky pre rozhodnutie dôležité otázky nastolené sťažovateľom v odvolaní.

Z uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za

neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok porušenie

označených základných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ

s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (, resp.

).

Ústavný súd je preto toho názoru, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o ustálenie skutkových zistení a z nich vyvodených

záverov, nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva sťažovateľa podľa

a rovnako tak ani práva podľa dohovoru, ktorá by mala byť

predmetom posudzovania ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku v konaní o veci

samej.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru tým, že správne orgány akceptovali ako dôkaz rozhodnutie vydané v trestnom

konaní (uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi), ako aj zvukový a obrazový záznam

vyhotovený v trestnom konaní, resp. poznámky riaditeľa colného úradu vyhotovené

z predmetného záznamu, a napokon aj tým, že sťažovateľovi správne orgány neumožnili

vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v administratívnom konaní, ústavný súd

poznamenáva, že podľa jeho doterajšej judikatúry z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1

in fine) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom okrem iného

vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi, resp. pred inými orgánmi verejnej

moci, musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie

s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným

súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, resp. pred inými orgánmi verejnej moci, ústavný súd

na jej posúdenie nemá právomoc (m. m. , , ,

, ).

Ako vyplýva z textu odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2010, tieto okolnosti nenamietal. Iba vo vzťahu k použitiu

obrazovo-zvukového záznamu považoval jeho vyhodnotenie za nesprávne, nenamietal však

jeho vyhotovenie (v trestnom konaní) a samotné použitie (skutočností z neho

vyplývajúcich) v administratívnom konaní. Najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý bol

viazaný odvolacími dôvodmi, teda nemohol zasiahnuť do základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu ( ) ani do práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru), pokiaľ sťažovateľ v konaní pred ním (v druhostupňovom konaní) svoje

námietky nepredostrel.

Z týchto dôvodov, t. j. nepredloženie namietaných skutočností všeobecnému súdu,

aby tento sám mohol poskytnúť prípadnú ochranu základným právam alebo slobodám

sťažovateľa, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok jeho právomoci.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukazuje na rozdielnosť

judikatúry najvyššieho súdu, ústavný súd len poznamenáva, že nie je orgánom, ktorého

úlohou je zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie,

ktoré podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

patrí najvyššiemu súdu v znení neskorších predpisov (, ,

).

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, vrátiť mu

vec na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi náhradu trov právnej pomoci v konaní pred

ústavným súdom), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012