Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 159/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Timárom,

Advokátska kancelária TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 11. decembra 2014 a uznesením

Okresného súdu Nitra sp. zn. z 21. novembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. januára 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 11. decembra 2014 a uznesením Okresného súdu

Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. novembra 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že „v trestnej veci

obvineného a spol., pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu

podľa , písmeno c), písmeno a) s poukazom

na písmeno b), písmeno i) a iné... boli obvinení ,

, , a ... vzatí do väzby

uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. zo 16. 05. 2014 z dôvodov

uvedených v písmeno b), písmeno c) ...

Lehota trvania väzby im všetkým piatim začala plynúť od 13. 05. 2014...

Krajský prokurátor v Nitre podal... dňa 07. 11. 2014 návrh na predĺženie lehoty

trvania väzby všetkým piatim obvineným... žiadal, aby súd predĺžil lehotu väzby

u obvinených do 13. 07. 2015...“. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 21. novembra 2014 vyhovel návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitre

na predĺženie lehoty trvania väzby a súčasne rozhodol o žiadostiach sťažovateľky

a obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «V trestnej veci obvinenej sťažovateľky... bolo

Uznesením senátu Okresného súdu... zo dňa 21. 11. 2014 rozhodnuté v spojení s Uznesením

Krajského súdu... zo dňa 11. 12. 2014 o predĺžení lehoty väzby a súčasne aj o žiadosti

sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a prijatím

sľubu... Sťažovateľ má za to, že postup súdov a ich rozhodnutia sú ústavne nekonformné,

nakoľko ich podstata spočíva v tom, že pri nahradení väzby v prípade, ak je obvinený

stíhaný za obzvlášť závažný zločin musí byť obligatórne daná skutočnosť v predmete

výnimočnej okolnosti prípadu...

Ani SR ako ani Dohovor nepoznajú takúto osobitnú kategorizáciu pre

inštitúty nahradzujúce väzbu, pričom uvedený Dohovor poskytuje nepochybne obvineným

osobám v naznačenom smere viac práv v rozsahu nahradenia väzby ako .

Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný je záväzný a má prednosť pred

zákonom. Porušovatelia (t. j. okresný súd a krajský súd, pozn.) mali postupovať tak, že mali

pripustiť možnosť (eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je

stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže

nevyplýva z Dohovoru ako ani z SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť

účel väzby a stupeň a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia

uvedené samotné posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti

výnimočnej okolnosti prípadu.

Podľa c ods. 1 „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou

jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah

ústavných práv a slobôd.“

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c/ tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Záruka má vždy

prednosť pre väzbou, účely väzby je možné nahradiť väzbou...“

Právnu podstatu predstavuje ustanovenia druhej vety článku 5 ods. 3 Dohovoru...,

ktorá sa implicitne prejavuje aj v článku 17 ods. 1, 2 a 5 ..., ktorá umožňuje

podmieniť prepustenie osoby predvedenej pred sudcu zárukou, že sa osoba ustanoví

na pojednávanie... Hoci možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade

konkrétneho sťažovateľa vylučoval, ustanovenie druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru...

to umožňovalo a umožňuje... zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré

vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru... Čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru... síce nepriznáva

jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať

o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky...» Na podporu týchto svojich právnych

názorov a tvrdení sťažovateľka početne argumentovala judikatúrou ústavného súdu.

4. Podľa názoru sťažovateľky „Obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu

je výrazne obmedzujúce pre úvahu súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu

z foriem záruky, pričom podstata článku 5 ods. 3 Dohovoru a súčasne článku 17 ods. 1, 2

a 5 je prednosť záruky pred väzbou bez obmedzenia,

čo predstavuje, že súd nemá obmedzenie pri skúmaní prednosti záruky pred väzbou

ani v samotnej úvahe. Uvedené ustanovenie na jednej strane

pripúšťa aj pri obzvlášť závažných zločinoch nahradenie väzby zárukou, avšak súčasne len

za obligatórneho a súčasného splnenia výnimočnej okolnosti prípadu, ktorá skutočnosť

na strane druhej sama vylučuje možnosť použitia nahradenia väzby zárukou. Takéto

obmedzenie nie je definované v článku 5 ods. 3 Dohovoru ako ani v článku 17 ods. 1, 2 a 5

, a je v rozpore s článku 5 ods. 3 Dohovoru ako aj s článkom 17

ods. 1, 2 a 5 .“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením zo dňa

11. 12. 2014 a Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením

zo dňa 21. 11. 2014 porušili základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 ..., ako aj právo na slobodu podľa Dohovoru...

2. Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 11. 12. 2014, sp. zn. a

uznesenie Okresného súdu... zo dňa 21. 11. 2014, sp. zn. sa zrušujú.

3. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,38 €...“

II.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] ústavný súd nahliadol do súdneho spisu

okresného súdu sp. zn. , z ktorého zistil pre posúdenie predmetnej veci tieto

relevantné skutočnosti:

č. l. 34 – písomný sľub sťažovateľky z 18. novembra 2014, že v prípade prepustenia

na slobodu povedie riadny život,

č. l. 48 a 49 – (v rámci zápisnice o výsluchu obvinených z 21. novembra 2014)

okresný súd predĺžil lehotu trvania väzby všetkých obvinených do 13. júla 2015,

u sťažovateľky z dôvodu uvedeného v a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa

ods. 3 jej žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a podľa

písm. b) neprijal jej písomný sľub, lebo podľa

„účel väzby obvinenej s ohľadom na jej osobu a povahu prejednávaného

prípadu nie je možné dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad

obvinenou“,

č. l. 52 až 63 – písomné vyhotovenie uznesenia z č. l. 48, 49 (právoplatné v spojení

s uznesením krajského súdu dňom 11. decembra 2014),

č. l. 95 až 104 – sťažnosť sťažovateľky z 26. novembra 2014 proti uzneseniu

okresného súdu z 21. novembra 2014,

č. l. 111 až 120 – podanie sťažovateľky z 26. novembra 2014 označené ako

„obv. dôvody sťažnosti“ obsahovo totožné so sťažnosťou na č. l. 95 – 104

(napísané iným typom písma ako pôvodná sťažnosť, pozn.),

č. l. 121 až 123 – zápisnica sp. zn. o neverejnom zasadnutí krajského

súdu z 11. decembra 2014, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o sťažnostiach

obvinených a spol. proti uzneseniu okresného súdu z č. l. 52 – 63; v prípade

sťažovateľky krajský súd uznesením v časti B jeho výroku podľa § 193 ods. 1 písm. c)

jej sťažnosť (ako aj obvinených ,

a ) zamietol,

č. l. 124 až 137 – písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu č. k.

124 z 11. decembra 2014; k súdnemu spisu sp. zn. bol

pripojený aj súdny spis sp. zn. týkajúci sa žiadosti sťažovateľky

z 11. novembra 2014 adresovanej Krajskej prokuratúre v Nitre o jej prepustenie z väzby

na slobodu. Okresný súd uznesením sp. zn. z 18. novembra 2014 spojil

obidve trestné veci na spoločné konanie, ktoré „bude vykonávať sudca pre prípravné

konanie Okresného súdu Nitra pod spisovou značkou “.

7. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti

z 26. novembra 2014 č. l. 95 – 104 v podstatnom uviedla, že „napadnuté uznesenie nie je

legitímnym súdnym rozhodnutím, pretože pochádza od zaujatej sudkyne, ktorá rozhodovala

v predmetnej trestnej veci, ako sudkyňa pre prípravné konanie. Namietala, že sudkyňa

procesne pochybila, keď o jej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovala spôsobom ako

rozhodovala, teda za účasti obhajcov ostatných obvinených a v prítomnosti všetkých

spoluobvinených, dokonca aj takých, ktorí sa na tomto úkone vyslovene nechceli zúčastniť,

čím bol jej postup neodôvodnený a v rozpore so zákonom. K samotným dôvodom väzby

uviedla, že vyjadrenie sudkyne ohľadne dôvodnej obavy u všetkých obvinených, okrem iného

aj dôvod, že sa jedná o osoby, ktoré sú vzájomne voči sebe v príbuzenskom vzťahu alebo

v obdobnom pomere považuje za viac ako záhadné, pretože z neho jasne nevyplýva, o aké

jej konkrétne konanie sa má jednať, z ktorého vyplýva, že by mala pôsobiť na svedkov alebo

inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Poukázala opätovne

na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ako i nález ÚS SR. Má za to, že dôvody

väzby u nej v súčasnom štádiu nie sú dané a objektívne nevyplývajú ani z napadnutého

rozhodnutia zaujatej sudkyne, napadnuté rozhodnutie je súdnym rozhodnutím svojvoľnej

a arbitrárnej povahy a pre svoju právnu neudržateľnosť, nemôže do budúcnosti

predstavovať obhájiteľný právny základ pre jej ďalšie väzobné trestné stíhanie.

Navrhla preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie sudkyne pre prípravné

konanie, v časti zamietnutia jej žiadosti o prepustenie a tiež v časti, týkajúcej sa predĺženia

jej väzby zrušil a prepustil ju na slobodu.“.

Porovnaním tejto (citovanej) časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 11. decembra 2014 s plným (autentickým) znením odvolacej sťažnosti

sťažovateľky (č. l. 95 – 104, ktorej kópiu ústavný súd založil do svojho spisu Rvp) ústavný

súd konštatuje ich obsahovú zhodu čo do nosných dôvodov argumentovania sťažovateľky.

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, zo súdneho spisu

okresného súdu sp. zn. , dotknutých právnych noriem a svojej ustálenej

judikatúry použiteľnej v predmetnej veci.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa (dôvody väzby) ods. 1 obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať...,

b) bude pôsobiť na svedkov... a inak mariť objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti.

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v

(pozri bod 8) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa

a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude

môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom

iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže, resp. mohol domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom

upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

m. m. , , , , , ,

).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

12. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv postupom vo veci

konajúcich všeobecných súdov (bod 5) a ich sťažovateľkou napadnutými rozhodnutiami

(pozri tiež body 3 a 6).

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a aj jeho uznesenie

z 21. novembra 2014. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu

(a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o sťažnosti (odvolaní) proti nemu rozhodol

krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. z 11. decembra 2014.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

14. S poukázaním na svoju právomoc vyplývajúcu z „ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ (pozri tiež body 8, 10 a 11) ústavný

súd konštatuje, že v predmetnej veci nemá právomoc na jej prerokovanie a rozhodnutie ani

voči napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 11. decembra 2014,

a preto sťažnosť sťažovateľky z uvedeného dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde taktiež odmietol.

15. Konfrontujúc argumentáciu sťažovateľky produkovanú v jej ústavnej sťažnosti

(pozri body 3 a 4) s odôvodnením jej sťažnosti z 26. novembra 2014 proti uzneseniu

okresného súdu z 21. novembra 2014 (pozri body 6 a 7), ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietala porušenie svojich ústavných

práv obsahovo totožne ako v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľka

teda námietky o nezákonnosti a protiústavnosti postupu okresného súdu v zásade

predostrela prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, hoci tak mohla urobiť už

v rámci konania pred všeobecnými súdmi, teda v sťažnosti proti prvostupňovému

rozhodnutiu, čím by vytvorila priestor pre krajský súd, aby sa týmito jej námietkami

zaoberal a aby jej v prípade zistenia porušenia zákona alebo medzinárodnej zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách poskytol ochranu, ktorej sa návrhom podaným

na ústavnom súde domáhala.

16. Vychádzajúc zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. )

a uvedených skutočností, dospel ústavný súd k záveru o odmietnutí posudzovanej sťažnosti

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

17. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jej ostatnými návrhmi (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015