Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 219/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5

MCdo 7/2010, z 23. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011

doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , z 23. februára 2011 (ďalej len „uznesenie NS

SR“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že: „Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -408 z 12. 05. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 27. 10. 2009 boli žalovaní Krajské riaditeľstvo PZ SR

Banská Bystrica a Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici zaviazaní zaplatiť JUDr. P. P.

(ďalej len sťažovateľ) každý, náhradu nemajetkovej ujmy 4.979,09,- EUR .

Ďalším uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 29. 01. 2010 č. k.

-499 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. 04. 2010

č. k. -545 boli žalovaní zaviazaní k náhrade trov konania.

Na podklade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej

republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len odporca) uznesením sp. zn. 5

, z 23. 02. 2011 (doručené právnej zástupkyni sťažovateľa

03. 03. 2011) zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. 10. 2009 č. k. 17

-464 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. 04. 2010 č. k. 17

Co/63/2010-545.“.

3. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „sa úplne odchýlil od záverov súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu. Rozhodnutie... je svojvoľné, neudržateľné, ústavne

nekonformné, pretože sa odchyľuje od znenia príslušných ustanovení zákona tak, že zásadne

popiera ich význam a účel. Bolo prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie popiera účel predmetu

ochrany osobnostných práv ústavne nekonformným spôsobom. Popiera primárny význam

osobnostných práv v rozpore s ust. § 1 ods. 1 Obč. zák.“.

4. Sťažovateľ uviedol, že „V týchto okolnostiach vidí... porušenie ústavného práva

na súdnu a inú právnu ochranu priznaného .“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa ...

rozhodnutím Najvyššieho súdu... sp. zn. , z 23. 02. 2011

porušené bolo.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. , z 23. 02.

2011 sa zrušuje a prikazuje sa mu vo veci znovu konať.

3/ JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR...

4/ Najvyšší súd... je povinný... nahradiť trovy konania sťažovateľovi...“

6. Sťažovateľ ako dôkazný materiál pripojil k sťažnosti namietané uznesenie NS SR.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu („spravodlivý proces“) podľa rozhodnutím najvyššieho

súdu sp. zn. , z 23. februára 2011 (pozri body 4 a 5),

ktorému vytýka, že je „svojvoľné, neudržateľné, ústavne nekonformné..., popiera účel

ochrany osobnostných práv... popiera primárny význam osobnostných práv...“ (pozri

bod 3).

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v

(pozri bod 7) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v

súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným

zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

12. Z výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 23. februára 2011 vyplýva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie

o nároku sťažovateľa (bod 2) neskončilo:

„Najvyšší súd... v právnej veci žalobcu JUDr. P. P... proti žalovaným... o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod

sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. októbra 2009, sp. zn. 17

Co 195/2009 a proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. apríla 2010, č. k. 17

Co 63/2010-545, takto rozhodol:

Najvyšší súd... rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. októbra 2009, č. k.

-464 v napadnutom potvrdzujúcom výroku týkajúcom sa žalovaných 1/ a 4/

zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. apríla 2010, č. k. 17 Co 63/2010-

545, vo výrokoch týkajúcich sa povinnosti žalovaných 1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi náhradu

trov konania zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.“

13. Ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením sp. zn. ,

„Najvyšší súd... ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods.

1 ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky ( ) na dovolacom súde v lehote jedného roka od

právoplatnosti rozhodnutia súdu ( ) proti rozhodnutiam, ktoré môže napadnúť

týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnutý rozsudok a uznesenie odvolacieho

súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s

ods. 1 ), v rozsahu podľa v spojení s a dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.“.

14. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri body 3 a 9) ako dovolacieho súdu nemôže byť samo

osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa

zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred

krajským súdom uplatniť ochranu označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu

skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný

prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej

veci sa súdne konanie nachádza v štádiu druhostupňového konania na krajskom súde, ktorý

bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.

15. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá

vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v vylučuje právomoc

ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 23. februára

2011. Sťažovateľ bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred

krajským súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(, , ).

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. , z 23. februára 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.

Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje („dospel k záveru“), že mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu „spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)

]. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené svojím uznesením zrušil

rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie (243b ods. 2 ). Zároveň zrušil aj uznesenie odvolacieho súdu, obsahom

ktorého boli súvisiace výroky o trovách konania týkajúce sa žalovaných 1/ a 4/“.

17. Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažovateľom

spochybňovaný právny názor najvyššieho súdu o premlčateľnosti práva na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z prostriedkov ochrany práva na ochranu

osobnosti podľa ustanovenia v spojení s ustanoveniami

ods. 2 a 3 tohto zákonníka (ktorý je v rozpore s právnym názorom sťažovateľa: „... napriek

nepremlčateľnosti a neprekludovateľnosti nemajetkových nárokov vyplývajúcich z ochrany

všeobecného osobnostného práva... Ak by aj prichádzalo do úvahy priznanie premlčania...

čo sťažovateľ... nepripúšťa.“) nie je v posudzovanom dovolacom rozhodnutí (uznesenie

sp. zn. , z 23. februára 2011) ojedinelým právnym

záverom najvyššieho súdu, ale je právnym názorom bežne sa vyskytujúcim v rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu (napr. rozsudok sp. zn. z 25. septembra 2008,

uznesenie sp. zn. zo 17. februára 2011 a pod.).

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

19. Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011