Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 231/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice,

zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Advokátska kancelária, Floriánska 19,

Košice, pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014

doručená sťažnosť spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Advokátska

kancelária, Floriánska 19, Košice, pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. januára 2014 (ďalej len

„namietané rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom

Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa Daňový úrad Košice

[pôvodne Daňový úrad Košice IV (ďalej len „žalobca“)] domáhal proti sťažovateľke určenia

neplatnosti právnych úkonov, in concreto neplatnosti Dohody o výplate dividendy

z 25. februára 2011 a Zmluvy o zriadení záložného práva z 25. februára 2011.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. novembra 2011 bolo konanie

zastavené z dôvodu, že žalobca nemal spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania,

čo okresný súd vyhodnotil ako neodstrániteľnú podmienku konania. Na základe odvolania

podaného žalobcom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 8. júna 2012 potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení

konania.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že bola okresným súdom vyzvaná, aby

vyčíslila trovy konania, keďže uznesenie o zastavení konania sa nevyhlasovalo

v prítomnosti účastníkov konania. Sťažovateľka vyčíslila trovy konania v podaní

zo 14. augusta 2012, pričom okresný súd uznesením sp. zn. z 5. septembra

2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 5. septembra 2012“) zaviazal žalobcu nahradiť

sťažovateľke trovy konania v sume 46 098,14 €. Na základe odvolania žalobcu krajský súd

uznesením sp. zn. zo 17. januára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

zo 17. januára 2013) potvrdil uznesenie okresného súdu z 5. septembra 2012 a zaviazal

žalobcu nahradiť sťažovateľke aj trovy odvolacieho konania v sume 5 766,97 €. Počas

rozhodovania o trovách konania bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobca zavinil

zastavenie konania v zmysle prvej vety (ďalej

aj „OSP“) a aká je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci v zmysle

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Proti uzneseniu krajského súdu zo 17. januára 2013, ako aj uzneseniu okresného súdu

z 5. septembra 2012 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) mimoriadne dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím obe uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu,

že lehota troch pracovných dní plynula sťažovateľke od vyhlásenia, resp. doručenia

uznesenia okresného súdu o zastavení konania (21. novembra 2011) a uplynula

24. novembra 2011. Uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdenie rozhodnutie

okresného súdu o zastavení konania, bolo sťažovateľke doručené 20. júna 2012, teda lehota

na vyčíslenie trov konania jej uplynula 25. júna 2012. Pokiaľ sťažovateľka vyčíslila trovy

konania až na základe výzvy okresného súdu 15. augusta 2012, podľa názoru najvyššieho

súdu tak urobila po uplynutí zákonnej lehoty.

Sťažovateľka namietala, rovnako ako vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu,

nedostatok splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní, keďže generálny

prokurátor uplatnil v mimoriadnom dovolaní argumentáciu, ktorá nebola medzi účastníkmi

konania sporná. Podľa sťažovateľky žalobca v konaní pred okresným súdom, ako aj

krajským súdom pochybil, pokiaľ neuplatnil účinne a efektívne námietku o tvrdenom

nesprávnom postupe okresného súdu pri výzve na vyčíslenie trov konania, hoci mu v tom

nebránila žiadna prekážka, a preto podané mimoriadne dovolanie podľa sťažovateľky len

nahrádzalo absentujúcu procesnú aktivitu žalobcu. Napriek nesplneniu podmienok

mimoriadneho dovolania najvyšší súd tomu vyhovel.

V tejto súvislosti sťažovateľka upriamuje pozornosť na odôvodnenia iných

rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ), z ktorých má vyplývať, že požiadavka ochrany

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako

podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ

mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho

opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého

z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. ich

oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že „Podľa názoru generálneho prokurátora

mali okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať § 151 ods. 3

, podľa záverov najvyššieho súdu mali vo veci aplikovať “. Podľa

jej názoru však „obidva vyslovené názory sú in concreto svojvoľné a preto ústavne

neakceptovateľné, pretože nezohľadňujú charakter predchádzajúceho rozhodovania súdov

v spore žalobcu so sťažovateľom (uznesenie o zastavení konania) a nezohľadňujú ani zmysel

a význam , ktoré práve rieši situáciu, v ktorej sa ocitol sťažovateľ po

právoplatnom (a nevyhlásenom) rozhodnutí, ktorým sa konanie o neplatnosť právnych

úkonov skončilo.

Ustanovenie totiž rieši situáciu, keď sa konanie končí

rozhodnutím, ktoré sa vyhlasuje. Ide teda najmä o rozsudok, ktorý sa vyhlasuje verejne

( , ), prípadne uznesenie, ktoré sa vyhlasuje

prítomným účastníkom ( ). Keďže okresný súd rozhodol o zastavení

konania uznesením zo 14.11.2011, ktoré sa nevyhlasovalo, vo veci nebol aplikovateľný

Ustanovenie zase rieši situáciu, keď súd rozhodnutie o trovách

konania vyhradí na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Nemožno rozumne pochybovať o tom, že uznesenie okresného súdu o zastavení

konania zo 14.11.2011 nie je rozhodnutím vo veci samej, keďže ide len o procesné

rozhodnutie vydané v dôsledku zistenia o nedostatku procesnej spôsobilosti žalobcu. Zistený

nedostatok podmienok konania ( a 104 ) bol takto dôvodom zastavenia konania

a súd vo veci samej ani nekonal a nerozhodoval. Rozhodnutím vo veci samej by bol iba

rozsudok, ktorým by súd určil neplatnosť označených právnych úkonov, resp. rozsudok,

ktorým by takúto žalobu zamietol. Keďže však žiadne rozhodnutie vo veci samej vydané

nebolo, nie je namieste aplikovať ustanovenie

Pri výzve preto okresný súd postupoval podľa podľa ktorého ak

sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje a bol podaný návrh na rozhodnutie

o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov do troch pracovných dní od doručenia

výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.

V súdenej veci sťažovateľ podal návrh na rozhodnutie o trovách konania ešte

4.5.2011 a ani uznesenie okresného súdu o zastavení konania zo 14.11.2011 a ani

potvrdzujúce uznesenie krajského súdu z 8.6.2012, ktorým sa konanie skončilo sa

nevyhlasovalo.

Preto okresný súd správne vyzval sťažovateľa na vyčíslenie trov konania v lehote

desiatich dní, čo aj tento učinil. Rozdiel medzi zákonnou lehotou a lehotou určenou vo výzve

nemožno pripísať na ťarchu účastníka a preto je potrebné predložené vyčíslenie trov

konania považovať za riadne a včasné ( per analógiám).

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností a ustanovení relevantných právnych

predpisov mal preto najvyšší súd dovolanie alternatívne zamietnuť, pretože nie sú dané

dôvody mimoriadneho dovolania a nie sú ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné

napadnuté uznesenia zrušiť.“.

Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do napadnutého rozhodnutia, ktoré je podľa

sťažovateľky svojvoľné, arbitrárne, nemajúce oporu v zákone, popierajúce význam a zmysel

relevantných procesných noriem, preto znamená priamy zásah do jej práv zaručených

v a dohovoru.

Porušenie základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa

spočíva v tom, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím vydaným

v rozpore so zákonom ustanovenými podmienkami konania pre mimoriadne dovolanie

neprípustným spôsobom zvýhodnil žalobcu oproti sťažovateľke.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšším súdom zrušené uznesenie okresného súdu

z 5. septembra 2012 a uznesenie krajského súdu zo 17. januára 2013 právoplatne priznávali

sťažovateľke nárok na náhradu trov konania, a teda išlo o pohľadávku sťažovateľky ako

zložku jej majetku, napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo aj k zásahu do jej

práva vlastniť majetok podľa .

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti FRUCONA Košice, a.s. na súdnu ochranu podľa

, právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom

podľa , právo vlastniť majetok podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. januára 2014 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. januára 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 340,90 EUR na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, základného práva na rovnosť v konaní podľa a základného

práva vlastniť majetok podľa namietaným rozhodnutím najvyššieho

súdu, v ktorom sťažovateľka vidí „svojvoľný, arbitrárny a v zákone nemajúci oporu výklad

relevantných procesných noriem, ktorý popiera ich význam a zmysel...“, a tiež že sa

„najvyšší súd sa vôbec nezaoberal“ skutočnosťami, ktoré boli medzi účastníkmi konania

sporné.

Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v

znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa

zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani

v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Z výroku namietaného rozhodnutia vyplýva, že týmto uznesením sa konanie

o náhrade trov konania, v ktorom sťažovateľka vystupuje v postavení žalovanej, ktorej

bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v sume 46 098,14 €, neskončilo, keďže

„Najvyšší súd... uznesenie Krajského súdu... zo 17. januára 2013 sp. zn. ako

aj uznesenie Okresného súdu... z 5. septembra 2012 č. k. -173 zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie“.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím „Najvyšší súd... ako súd

rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ( ) po zistení, že tento opravný

prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky ( )

na základe podnetu účastníka konania ( a ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( v spojení s )

preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia

v spojení s a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je

opodstatnené“, a súčasne uviedol, že ak sťažovateľka nevyčíslila „trovy konania v zmysle

, veta druhá , postupovali súdy oboch stupňov nesprávne, ak priznali“

sťažovateľke „trovy právneho zastúpenia“.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľkou

tvrdené porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa

zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred

okresným súdom uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu sa

najmä právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný

prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej

veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci

opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá

vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v vylučuje právomoc

ústavného súdu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Sťažovateľka

bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred okresným súdom

(a následne aj pred odvolacím súdom, resp. dovolacím súdom). Z uvedeného dôvodu

ústavný súd podľa sťažnosť sťažovateľky odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie (, , ,

).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa „neskúmania“ splnenia zákonných

podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania najvyšším súdom, ústavný súd konštatuje,

že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Najvyšší súd však v preskúmavanej veci skonštatoval, že vady konania uvedené

v (ktoré dovolací súd skúma obligatórne) v konaní o mimoriadnom dovolaní

najavo nevyšli a v mimoriadnom dovolaní ani namietané neboli. Dôvody zrušenia

napadnutých častí uznesení okresného súdu a krajského súdu teda nespočívajú v naplnení

niektorej z procesných vád zmätočnosti, ako sú tieto zadefinované , ale

v postihnutí konania okresného súdu a krajského súdu inou vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci [ ] a nesprávne právne posúdenie

veci [ ]. Z uvedeného vyplýva, že podnecovateľ mimoriadneho

dovolania by sám podaním dovolania nemohol dosiahnuť zrušenie právoplatného uznesenia

krajského súdu zo 17. januára 2013, a teda tento právny prostriedok nápravy by v jeho

prípade nebol efektívny. Ústavný súd preto zastáva názor, že záver najvyššieho súdu

o prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci nie je arbitrárny, vychádza z ústavne

konformného výkladu ustanovení upravujúcich podmienky

prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorých nesúlad s (vrátane

) nebol zistený ani v konaní ústavného súdu vedenom pod sp. zn. ,

na ktoré sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala. Preto napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktorým došlo k zrušeniu právoplatného uznesenia odvolacieho súdu ako

aj prvostupňového súdu o trovách konania, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného , ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá tiež možnosť odmietnutia sťažnosti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec už uvedeného (v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky) ústavný súd

ešte poznamenáva, že ak iný senát všeobecného súdu (v danom prípade najvyššieho súdu)

má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu

neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak

právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najmä najvyššiemu súdu.

K argumentácii sťažovateľky poukazovaním na právny názor ústavného súdu

prezentovaný v odôvodnení jeho nálezov sp. zn. z 12. februára 2013

a sp. zn. z 12. novembra 2009 ústavný súd poznamenáva, že tento právny

názor a z neho vyplývajúce závery sa týkali posudzovania splnenia podmienok prípustnosti

mimoriadneho dovolania za odlišných okolností, a to namietaním nevyužitia dovolania

z dôvodu podľa (nález sp. zn. ), resp. nepodania riadneho

opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu – odvolania (nález sp. zn.

), a preto nie sú pre posudzovanie daného (súčasného) skutkového stavu

a najmä právnych názorov a záverov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu právne relevantné.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

K rozhodnutiu podľa pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014