Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 632/2016
PDF · 328.86 KB
No categories available
I. ÚS 632/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6,
Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Co 788/2014 z 15. októbra 2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Co 788/2014 z 15. októbra 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 788/2014 z 15. októbra 2015
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti FRUCONA Košice,
a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur
a sedemdesiatdeväť centov) na účet advokáta JUDr. Jaroslava Čolláka, Floriánska 19,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., vo zvyšnej časti
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2016 doručená sťažnosť spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 788/2014 z 15. októbra
2015.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom
Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 45 C 47/2011 sa Daňový úrad Košice IV
[neskôr Daňový úrad Košice (ďalej len „žalobca“)] domáhal proti sťažovateľke určenia
neplatnosti právnych úkonov, „in concreto neplatnosti Dohody o výplate dividendy z 25. 2.
2011... ako aj neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva z 25. 2. 2011“.
3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 45 C 47/2011 zo 14. novembra 2011 bolo
konanie zastavené z dôvodu, že žalobca nemal spôsobilosť byť účastníkom súdneho
konania, čo okresný súd vyhodnotil ako neodstrániteľnú podmienku konania. Na základe
odvolania podaného žalobcom krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 385/2011 z 8. júna 2012
potvrdil uznesenie okresného súdu zo 14. novembra 2011 o zastavení konania.
4. Keďže rozhodnutie o zastavení konania sa nevyhlasovalo za prítomnosti
účastníkov konania a nešlo ani o rozhodnutie vo veci samej, sťažovateľka bola okresným
súdom vyzvaná, aby vyčíslila trovy konania do 10 dní.
5. Sťažovateľka vyčíslila trovy konania v podaní zo 14. augusta 2012, pričom
okresný súd uznesením sp. zn. 45 C 47/2011 z 5. septembra 2012 zaviazal žalobcu nahradiť
sťažovateľke trovy konania vo výške 46 098,14 €. Na základe odvolania žalobcu krajský
súd uznesením sp. zn. 2 Co 346/2012 zo 17. januára 2013 potvrdil uznesenie okresného
súdu z 5. septembra 2012 a zaviazal žalobcu nahradiť sťažovateľke aj trovy odvolacieho
konania vo výške 5 766,97 €.
6. Proti obidvom uvedeným uzneseniam podal generálny prokurátor Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, na základe
ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
8 M Cdo 1/2013 z 30. januára 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) obe uznesenia
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
7. Sťažovateľka podala proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť ústavnému súdu,
ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 231/2014 z 21. mája 2014 odmietnutá.
8. Následne vo veci opakovane rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.
45 C 47/2011 zo 4. júla 2014 tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na
náhradu trov konania. Po podaní odvolania krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil
uznesenie okresného súdu ako vecne správne vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho
súdu uvedeného v jeho uznesení z 30. januára 2014.
9. Sťažovateľka uviedla, že právny názor krajského súdu, ktorý bol viazaný právnym
názorom najvyššieho súdu, o aplikácii § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), považuje za svojvoľný a ústavne neakceptovateľný, pretože nezohľadňuje
charakter predchádzajúceho rozhodovania súdov (konanie bolo zastavené) a neberie
do úvahy § 151 ods. 4 OSP, ktorý rieši situáciu, v ktorej sa ocitla sťažovateľka
po právoplatnom (a súčasne nevyhlásenom) rozhodnutí, ktorým konanie o určenie
neplatnosti právnych úkonov skončilo. Ustanovenie § 151 ods. 1 OSP rieši situáciu, keď sa
konanie končí rozhodnutím, ktoré sa vyhlasuje. Ide buď o rozsudok alebo uznesenie, ktoré
sa vyhlasuje prítomným účastníkom konania. Okresný súd v právnej veci sťažovateľky
rozhodol uznesením o zastavení konania, ktoré sa nevyhlasovalo, a preto podľa
sťažovateľky nie je možné aplikovať § 151 ods. 1 OSP. Keďže súčasne uznesenie
o zastavení konania nie je rozhodnutím vo veci samej (ide o procesné rozhodnutie), nie je
namieste ani aplikácia § 151 ods. 3 OSP.
10. Okresný súd vo výzve na vyčíslenie trov konania postupoval podľa § 151 ods. 4
OSP, v zmysle ktorého súd vyzve účastníka konania na vyčíslenie trov do troch pracovných
dní od doručenia výzvy. Sťažovateľka podala návrh na náhradu trov konania 4. mája 2011,
okresný súd vo výzve na vyčíslenie trov konania určil lehotu 10 dní. Podľa sťažovateľky
rozdiel medzi zákonnou trojdňovou lehotou a lehotou určenou vo výzve okresného súdu nie
je možné pričítať na ťarchu účastníka, a preto je potrebné predložené vyčíslenie trov
konania považovať za riadne a včasné.
11. Opačný postup krajského súdu považuje sťažovateľka za priamy zásah
do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ide o svojvoľný,
arbitrárny a v zákone nemajúci oporu výklad relevantných právnych noriem, ktorý popiera
ich význam a zmysel, a preto je ústavne nekonformný. Výklad aplikovaný všeobecnými
súdmi nezohľadňuje pravidlá pre vyčíslenie trov konania v prípade, ak sa konečné
rozhodnutie nevyhlasuje.
12. Vzhľadom na skutočnosť, že nárok na náhradu trov konania predstavuje
pohľadávku sťažovateľky, napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj k zásahu
do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
13. Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti FRUCONA Košice, a.s. na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 2 Co 788/2014-249 z 15. 10. 2015 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 788/2014-249 z 15. 10. 2015
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
363,79 EUR na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti
nálezu.“
14. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné
a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto ju
uznesením č. k. I. ÚS 632/2016-15 z 12. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1
a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
15. Krajský súd v podaní sp. zn. 1 SprV/884/2016 doručenom ústavnému súdu
26. októbra 2016 formuloval svoje stanovisko, keď uviedol:
«Konanie vo veci bolo zastavené uznesením č.k. 45C 47/2011-148 zo dňa
14.11.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.6.2012 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach č.k. 11 Co 385/2011-163 zo dňa 8.6.2012.
Ani jedno z vyššie uvedených uznesení nebolo vyhlásené a odporcovi boli doručené
dňa 21.11.2011 (uznesenie okresného súdu) a 28.6.2012 (uznesenie krajského súdu).
Odporca navrhol priznať mu náhradu trov konania v podaní zo dňa 4.5.2011 (čl. 119
spisu okresného súdu).
Výzvou okresného súdu zo dňa 1.8.2012 bol odporca v zmysle ust. § 151 ods. 4 O.s.p.
vyzvaný na vyčíslenie trov konania v lehote 10 dní od doručenia výzvy, t.j. od 11.8.2011,
kedy výzvu prevzal.
Vyčíslenie trov odporcu bolo okresnému súdu doručené 15.8.2012 a uznesením č.k.
45C 47/2011-173 zo dňa 5.9.2012 okresný súd priznal odporcovi trovy konania v ním
vyčíslenom rozsahu, aplikujúc ust. § 146 ods. 2 prvej vety O.s.p. a vychádzajúc zo záveru
o zavinení zastavenia konania navrhovateľom.
Uznesenie bolo na základe odvolania podaného navrhovateľom potvrdené uznesením
Krajského súdu v Košiciach č.k. 2 Co 346/2012-186 zo dňa 17.1.2013, ktorý sa stotožnil
s dôvodmi uznesenia okresného súdu, a teda aj s jeho postupom podľa ust.§ 151 ods.4
Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom dňa
23.10.2013 Najvyšší súd SR uznesením č.k. 8 MCdo 1/2013-209 zo dňa 30.1.2014 zrušil obe
rozhodnutia (2Co 346/2012 aj 45C 47/2011) a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na nové
rozhodnutie o trovách konania, pričom v ďalšom konaní je pre neho záväzný právny názor
najvyššieho súdu.
Najvyšší súd SR v uznesení 8MCdo 1/2013-209 z 30.1.2014 vyslovil záver, že „ak
odporca nevyčistil trovy konania v zmysle ust. § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p., postupovali
súdy oboch stupňov nesprávne, ak priznali odporcovi trovy právneho zastúpenia“.
V odôvodnení ďalej uviedol, že „Občiansky súdny poriadok pre vyčíslenie trov
konania určuje lehotu troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. V danom prípade
za vyhlásenie rozhodnutia je potrebné považovať deň doručenia rozhodnutia o zastavení
konania a za deň vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu deň doručenia tohto
rozhodnutia (viď Števček/Ficová a kolektív, Občiansky súdny poriadok - komentár I. diel,
druhé vydanie, C-H-Beck, str. 604). Z obsahu spisu vyplýva, že odporca nepostupoval
v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a trovy konania, ktoré si uplatnil, nevyčíslil
v zákonom stanovenej lehote, t.j. do troch pracovných dní od vyhlásenia (resp. doručenia)
rozhodnutia o zastavení konania. Odporca (v zastúpení advokátom) prevzal rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktorým súd konanie zastavil, dňa 21.novembra 2011 (pondelok).
Lehota na vyčíslenie trov konania uplynula dňa 24.novembra 2011 (ktorý deň bol štvrtok).
Taktiež trovy odvolacieho konania si odporca nevyčíslil v zákonom určenej lehote.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo odporcovi (jeho právnemu zástupcovi) doručené
20.júna 2012 (streda). Lehota na vyčíslenie trov odvolacieho konania uplynula dňa 25.júna
2012 (pondelok). Trovy konania odporca vyčíslil až podaním, ktoré doručil súdu dňa
15. augusta 2012, teda zjavne po lehote určenej zákonom“.
Z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplynul záver, že odporcom
boli vyčíslené trovy konania po zákonom určenej lehote, a preto mu ich náhradu nie je
možné priznať, pričom je potrebné vychádzať z ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a za deň vyhlásenia
rozhodnutia je potrebné považovať deň jeho doručenia.
Vyššie vysloveným záväzným právnym názorom (§ 243d ods. 1 O.s.p.) sa riadil
okresný súd ako aj krajský súd pri opätovnom rozhodovaní o trovách konania, kedy
uznesením č.k. 4C 47/2011-235 zo dňa 4.7.2014 v spojení s uznesením sp. zn. 2Co 788/2014
zo dňa 15.10.2015 bolo rozhodnuté, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.
Okresný súd v plnom rozsahu prevzal do odôvodnenia závery uznesenia Najvyššieho
súdu SR č.k. 8 MCdo 1/2013-209 z 30.1.2014, ktoré boli pre neho v zmysle ust. § 243d
ods. 1 O.s.p. záväzné a neboli splnené podmienky, kedy by sa mohol od nich odchýliť
(zmena skutkového stavu po rozhodnutí súdu, zmena právnej úpravy alebo zmena
judikatúry, vzťahujúcej sa na danú vec).
Argumentácia odporcu, že súd mal v prejednávanej veci postupovať podľa ust. § 151
ods.4 O.s.p., lebo rozhodnutie o zastavení konania sa nevyhlasovalo, nebola spôsobilá
privodiť zmenu rozhodnutia v jeho prospech na základe ním podaného odvolania, lebo aj
odvolací súd hol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, vysloveným vo vyššie
uvedenom rozhodnutí, v zmysle ktorého odporca nevyčíslil trovy konania podľa § 151 ods. 1
vety druhej O.s.p. v zákonnej lehote, a preto mu ich nemožno priznať. Z týchto dôvodov
potvrdil uznesenie okresného súdu.
Odvolací súd nemal možnosť odchýliť sa od vysloveného právneho názoru
z rovnakých dôvodov ako okresný súd, a to aj s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo 12/2016 z 31.3.2016, ktoré bolo dňa 19.9.2016 na zasadnutí
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR.
Pokiaľ krajský súd aj okresný súd postupovali pri rozhodovaní o trovách konania
podľa ust. § 151 ods.4 O.s.p., t.j. vyzvali odporcu na ich vyčíslenie a následne mu ich
priznali, ich uznesenia boli zrušené najvyšším súdom z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci. Aplikácia ust. § 151 ods. 4 O.s.p. pri novom rozhodovaní o trovách konania
tak bola vylúčená.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd si osvojil závery najvyššieho súdu,
s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, táto povinnosť vyplývala pre krajský súd z ust. § 243d ods. 1
O.s.p. a (pre jeho sudcov) aj z ust. § 2 ods.4 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 8 MCdo 1/2013-209 z 30.1.2014 nebolo
zrušené na základe ústavnej sťažnosti podanej odporcom dňa 17.4.2014, ktorá bola dňa
21.5.2014 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (sp. zn. I. ÚS 231/2014) a v čase
rozhodovania krajským súdom v konaní sp. zn. 2Co 788/2014 (dňa 15.10.2015) sa preto
odvolací súd riadil záväzným právnym názorom súdu vyššieho stupňa.
Z vyššie uvedených dôvodov nestotožňujeme sa s tvrdením sťažovateľa o porušení
jeho ústavných práv uznesením tunajšieho súdu sp.zn. 2Co 788/2014 z 15.10.2015.
Odvolací súd vydal rozhodnutie rešpektujúc zákonom ustanovenú povinnosť.»
16. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 7. novembra
2016 uviedla:
«Krajský súd vo svojom vyjadrení v podstate konštatoval vlastnú viazanosť právnym
názorom, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR v skoršom zrušujúcom uznesení sp. zn. 8 MCdo
1/2013 z 30.1.2014 (ďalej len „najvyšší súd“ a „zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu“),
od ktorého sa nemohol odkloniť.
K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ zotrvávajúc na obsahu a dôvodoch ústavnej
sťažnosti len v stručnosti dodáva:
(i) Zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu trpí rovnakými ústavne relevantnými
vadami, ako neskoršie uznesenie súdu prvej inštancie a napadnuté uznesenie krajského
súdu.
(ii) Sťažnosť sťažovateľa proti skoršiemu zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu bola
ústavným súdom odmietnutá, a to uznesením sp. zn. I. ÚS 231/2014 z 21.5.2014, kde
ústavný súd väčšinovým názorom senátu konštatoval, že sťažnosť je podaná predčasne,
keďže sťažovateľ bude mať možnosť uplatniť svoju obranu ešte v konaní pred súdom prvej
inštancie ako aj odvolacím súdom.
(iii) Inak povedané, skoršia sťažnosť sťažovateľa nebola - v rozhodujúcej otázke
týkajúcej sa „včasnosti“ uplatnenia a vyčíslenia trov konania – odmietnutá
s konštatovaním, že právny názor najvyššieho súdu v zrušujúcom uznesení je ústavne
konformný.
(iv) Ústavná akceptovateľnosť tohto názoru najvyššieho súdu - neskôr prevzatá
súdom prvej inštancie ale aj odvolacím súdom v odôvodnení napadnutého uznesenia - totiž
ústavným súdom doposiaľ posudzovaná nebola.
(v) Ak sa sťažovateľ z dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti nestotožňuje
s výrokom ani odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, tento jeho nesúhlas sa
rovnako sa vzťahuje na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu.
(vi) Pokiaľ je preto právny názor najvyššieho súdu ústavne neakceptovateľný
a priamo zasahujúci do označených práv sťažovateľa, krajský súd sa svojej zodpovednosti
za zásah do týchto práv sťažovateľa nemôže zbaviť tým, že poukáže len na svoju viazanosť
týmto ústavne neakceptovateľným názorom.
Sťažovateľ preto trvá na všetkých dôvodoch, ktorými v sťažnosti odôvodnil zásah
do jeho označených práv, a z dôvodov hospodárnosti ich v tomto stanovisko nebude
opakovať. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol v súlade s petitom jeho sťažnosti tak,
že
1. Základné právo spoločnosti FRUCONA Košice, a.s. na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 2 Co 788/2014-249z 15.10.2015 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 788/2014-249 z 15.10.2015 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
545,69 EUR na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti
nálezu.
Pre prípad úspechu v konaní si uplatňuje trovy konania, ktoré vyčísľuje s poukazom
na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 1/6 výpočtového základu
za jeden úkon právnej pomoci: 3 úkony právnej pomoci po 143 €, t. j. prevzatie a príprava
zastúpenia, sťažnosť na ústavný súd, stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, 3 x paušálna
náhrada hotových výdavkov po 8,58 €, + 20 % DPH v sume 90,95 €, spolu v sume
545,69 €.»
17. Ústavný súd po posúdení predložených stanovísk dospel k názoru, že
od pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov
konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
22. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného
súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (napr. Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko
z 9. 12. 1994).
23. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
24. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už konštatoval, že v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať
pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,
že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,
X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým
súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka
súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne
a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
25. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-
procesnými zásadami upravenými v ústave.
26. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
27. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
28. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež platí, že rozhodovanie
o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto
súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd
preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov
o trovách konania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci
všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 5/2011)
29. V posudzovanej veci okresný súd uznesením zo 14. novembra 2011 zastavil
konanie o určenie neplatnosti právnych úkonov z dôvodu, že žalobca nemal v danom konaní
spôsobilosť byť účastníkom konania, čo okresný súd a v odvolacom konaní aj krajský súd
v uznesení z 8. júna 2012 vyhodnotili ako neodstrániteľný nedostatok podmienok konania.
Súčasne bolo rozhodnuté, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením
po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení konania (28. júna 2012), ktoré sa
nevyhlasovalo v prítomnosti účastníkov. Následne okresný súd vyzval sťažovateľku, aby
v lehote 10 dní predložila vyčíslenie trov konania. Výzva bola sťažovateľke doručená
9. augusta 2012 a sťažovateľka doručila vyčíslenie trov 15. augusta 2012, teda
v ustanovenej lehote.
30. Okresný súd uznesením z 5. septembra 2012 rozhodol, že žalobca je povinný
uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 46 098,144 € v zmysle § 146 ods. 2 OSP,
pretože zastavenie konania bolo zavinené žalobcom. Na základe odvolania podaného
žalobcom krajský súd uznesením zo 17. januára 2013 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP a súčasne rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť aj trovy
odvolacieho konania.
31. Na základe podnetu žalobcu podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie,
v ktorom žiadal zrušiť obe rozhodnutia o trovách konania. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
8 M Cdo 1/2013 z 30. januára 2014 zrušil uznesenie krajského súdu zo 17. januára 2013,
ako aj jemu predchádzajúce uznesenie okresného súdu, ktorým bola sťažovateľke priznaná
náhrada trov konania, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak
rozhodol aplikujúc § 151 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého lehota na vyčíslenie trov konania
plynie odo dňa vyhlásenia rozhodnutia, a preto dospel k právnemu záveru, že lehota troch
pracovných dní plynula sťažovateľke od vyhlásenia, resp. doručenia uznesenia okresného
súdu o zastavení konania (21. novembra 2011) a uplynula 24. novembra 2011. Uznesenie
krajského súdu z 8. júna 2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu
o zastavení konania, bolo sťažovateľke doručené 20. júna 2012, teda lehota na vyčíslenie
trov konania jej uplynula 25. júna 2012. Pokiaľ sťažovateľka vyčíslila trovy konania až na
základe výzvy okresného súdu 15. augusta 2012, podľa názoru najvyššieho súdu tak urobila
po uplynutí zákonnej lehoty.
32. Sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu 22. apríla 2014 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu bola
odmietnutá uznesením sp. zn. I. ÚS 231/2014 z 21. mája 2014 pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie, ako aj z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, teda ústavný súd sťažnosť sťažovateľky meritórne neposudzoval.
33. Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol uznesením zo 4. júla
2014 v súlade so záväzným právnym záverom najvyššieho súdu tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou
krajský súd napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu.
34. Námietky sťažovateľky vyplývajúce zo sťažnosti sa dotýkajú právneho
hodnotenia zisteného skutkového stavu v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania
krajským súdom v odvolacom konaní (ako aj okresným súdom), ktoré viazané právnymi
závermi najvyššieho súdu obsiahnutými v uznesení o mimoriadnom dovolaní, ktoré je
podľa sťažovateľky rovnako nesprávne a arbitrárne, rozhodli v rozpore s v tom čase
platnými a účinnými na vec sa vzťahujúcimi ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka najmä argumentovala, že uznesenie o zastavení konania je procesným
rozhodnutím, ktoré nebolo vyhlasované, a preto nie je namieste aplikovať § 151 ods. 1 OSP
a okresný súd mal postupovať podľa § 151 ods. 4 OSP a vyzvať sťažovateľku na vyčíslenie
trov konania, keďže v konaní navrhla o nich rozhodnúť. Okresný súd vyzval sťažovateľku
po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení konania na ich vyčíslenie v lehote
10 dní, hoci § 151 ods. 4 OSP ustanovuje lehotu troch pracovných dní od doručenia výzvy.
Rozdiel medzi zákonnou lehotou a lehotou stanovenou okresným súdom nemožno podľa
názoru sťažovateľky pripísať na jej ťarchu, keďže sťažovateľka vyčíslenie trov konania
doručila v súdom stanovenej lehote, teda včas.
35. Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje
náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu
prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho
zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom
prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto
účastníkovi v rozhodnutí, ktorým konanie končí.
Podľa § 151 ods. 3 OSP v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu
účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže
rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým,
že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Podľa § 151 ods. 4 OSP ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje
a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov do
troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.
36. Ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu o zastavení konania pre
nesplnenie podmienok konania potvrdené v odvolacom konaní krajským súdom obsahovalo
aj výrok o oddialení rozhodnutia o trovách konania, v odôvodnení odkazujúc na § 151
ods. 3 OSP, ktorý uvedenú možnosť pripúšťa iba vtedy, ak príslušný súd rozhoduje vo veci
samej. V takom prípade odsek 3 vymedzuje ex lege aj začiatok plynutia lehoty na vyčíslenie
trov konania, a to od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ako aj jej trvanie, a to tri
pracovné dni. Uznesenie o zastavení konania však nie je rozhodnutím vo veci samej, ale
procesným rozhodnutím, ktoré sa v prípade sťažovateľky nevyhlasovalo, a preto v zmysle
§ 151 ods. 4 OSP vznikla aj povinnosť okresnému súdu vyzvať sťažovateľku ako žalovanú
na vyčíslenie trov, keďže v konaní podala návrh na rozhodnutie o trovách. V takom prípade
plynie trojdňová lehota odo dňa doručenia výzvy. Obe tieto ustanovenia (§ 151 ods. 3
a § 151 ods. 4 OSP) nie je možné podľa názoru ústavného súdu efektívne aplikovať
súčasne.
37. Ak okresný súd v nemeritórnom uznesení o zastavení konania rozhodol
vo výroku aj o tom, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia,
postupoval tak v rozpore s § 151 ods. 3 OSP, ktorý túto možnosť „expressis verbis“
upravuje iba v prípade meritórnych rozhodnutí. Pokiaľ následne okresný súd (v čase pred
uznesením najvyššieho súdu) zaslal sťažovateľke výzvu na vyčíslenie trov konania v súlade
s § 151 ods. 4 OSP, hoci v nesprávne ustanovenej lehote 10 dní, svoj predchádzajúci
nesprávny procesný postup aspoň čiastočne konvalidoval. Ústavný súd zastáva názor, že
výzva na vyčíslenie trov konania bola v prípade sťažovateľky zaslaná v súlade s § 151
ods. 4 OSP a ústavný súd uvedený postup hodnotí ako pozitívnu snahu okresného súdu
poskytnúť ochranu práv sťažovateľke ako účastníkovi konania, a to najmä za situácie, keď
zastavenie konania nezavinila a trovy konania si riadne uplatnila.
38. Pokiaľ okresný súd, ako aj krajský súd ako odvolací súd pri rozhodovaní
o trovách konania (v čase po uznesení najvyššieho súdu, ktorého právnym názorom boli
viazané) sťažovateľke náhradu trov konania nepriznali, pretože vyčíslenie trov konania
doručené sťažovateľkou považovali za oneskorené, tak podľa názoru ústavného súdu
nerešpektovali relevantnú právnu úpravu, resp. nesprávne aplikovali ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedeného dôvodu sa napadnuté uznesenie krajského
súdu javí ako svojvoľné a výrok napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania ako
arbitrárny.
39. Ústavný súd považuje za potrebné zaujať stanovisko aj k uzneseniu najvyššieho
súdu, v ktorom vyslovil pre okresný súd, ako aj krajský súd záväzný právny názor (§ 226
OSP), ktorým sa uvedené všeobecné súdy pri prijímaní rozhodnutí o náhrade trov konania
aj riadili. Ústavný súd konštatuje, že ak po právoplatnom ukončení konania pred
všeobecnými súdmi ústavný súd pri meritórnom prerokovaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy dospeje k záveru, že právne názory formulované v uznesení najvyššieho súdu
a rešpektované v ďalších fázach konania súdmi nižšej inštancie nespĺňajú požiadavky
plynúce pre sťažovateľku zo základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
nevylučuje to kladné rozhodnutie o takej sťažnosti.
40. Ústavný súd totiž nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným
v jeho zrušujúcom uznesení, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie okresnému súdu.
Súčasne, ak by sa obrana všeobecných súdov v konaní o neskôr podanej sťažnosti
sťažovateľky odvíjala od poukazu na povinnosť súdu nižšej inštancie rešpektovať
vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súdu vyššej inštancie, nebráni to
ústavnému súdu vysloviť porušenie základných práv sťažovateľky.
41. Ak bolo vo veci sťažovateľky preto právoplatne rozhodnuté o zastavení konania
a súčasne o odložení rozhodnutia o náhrade trov konania podľa § 151 ods. 3 OSP
uznesením, ktoré sa nevyhlasovalo, a následne bolo nelogicky a v rozpore s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku rozhodnuté, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania z dôvodu oneskoreného vyčíslenia trov konania sťažovateľkou poukazujúc na
záväznosť právneho názoru vysloveného v uznesení najvyššieho súdu o mimoriadnom
dovolaní, ktorý v danom prípade považoval za procesne správny postup okresného súdu,
ako aj krajského súdu postup podľa § 151 ods. 1 OSP (počítanie lehoty na vyčíslenie trov
konania odo dňa vyhlásenia rozhodnutia), hoci v podnete generálneho prokurátora
na podanie mimoriadneho dovolania tento na počítanie lehoty na vyčíslenie trov konania
odvíja od právoplatnosti uznesenia o zastavení konania v súlade s § 151 ods. 3 OSP,
ústavný súd považuje uvedený procesný postup a rozhodovanie dotknutých všeobecných
súdov vo veci náhrady trov konania sťažovateľky za zmätočné a svojvoľné, neberúce
do úvahy argumenty sťažovateľky a ani charakter predchádzajúceho rozhodovania
o zastavení konania a účel § 151 ods. 4 OSP. Podľa názoru ústavného súdu sa § 151 ods. 1
OSP vzťahuje na situáciu, keď súdne konanie končí rozhodnutím, ktoré sa vyhlasuje, teda
ide o rozsudok vyhlasovaný verejne alebo uznesenie vyhlasované za prítomnosti účastníkov
konania. Ustanovenie § 151 ods. 3 OSP zase rieši situáciu, keď všeobecný súd rozhodnutie
o trovách konania vyhradí na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a preto in
concreto neprichádza do úvahy aplikácia ani jedného z predmetných ustanovení. Jediným
ústavne akceptovateľným a garantujúcim ochranu označených práv sťažovateľky je preto
postup podľa § 151 ods. 4 OSP, teda výzva na vyčíslenie trov konania, čo okresný súd pri
prvom rozhodovaní o trovách konania aj učinil, hoci v nesprávne ustanovenej lehote.
42. K uvedenému ústavný súd tiež dodáva, že nesprávne poučenie súdom ako
znalcom práva nemôže byť na ťarchu účastníkov konania, a preto sa ústavný súd v danej
veci stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, že v jej prípade nemožno prihliadnuť
na zmeškanie takto stanovenej procesnej lehoty, pretože by jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom.
43. Vzhľadom na uvedené právne závery ústavný súd dospel k názoru, že v prípade
sťažovateľky ide zo strany krajského súdu o svojvoľnú aplikáciu príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku v takej intenzite, ktorá má za následok porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v zmysle zásady iura novit curia),
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne ide aj
o zásah do vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
III.
44. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,
takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
45. Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv
sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy toto
rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude tento
viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
46. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný
súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslila sumou 545,69 €.
47. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
48. Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov
konania. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v sume
303,16 € vrátane režijného paušálu (2 x 143 € + 2 x 8,58 €). Keďže právny zástupca
predložil ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena za poskytnuté právne
služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky),
čo predstavuje celkovú sumu 363,79 €.
49. Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 7. novembra
2016 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho
obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie
vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
50. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného
sporového poriadku).
51. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. novembra 2016