Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 632/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6,

Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 15. októbra 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 15. októbra 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 15. októbra 2015

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti FRUCONA Košice,

a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur

a sedemdesiatdeväť centov) na účet advokáta JUDr. Jaroslava Čolláka, Floriánska 19,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2016 doručená sťažnosť spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. októbra

2015.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom

Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa Daňový úrad Košice IV

[neskôr Daňový úrad Košice (ďalej len „žalobca“)] domáhal proti sťažovateľke určenia

neplatnosti právnych úkonov, „in concreto neplatnosti Dohody o výplate dividendy z 25. 2.

2011... ako aj neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva z 25. 2. 2011“.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. novembra 2011 bolo

konanie zastavené z dôvodu, že žalobca nemal spôsobilosť byť účastníkom súdneho

konania, čo okresný súd vyhodnotil ako neodstrániteľnú podmienku konania. Na základe

odvolania podaného žalobcom krajský súd uznesením sp. zn. z 8. júna 2012

potvrdil uznesenie okresného súdu zo 14. novembra 2011 o zastavení konania.

4. Keďže rozhodnutie o zastavení konania sa nevyhlasovalo za prítomnosti

účastníkov konania a nešlo ani o rozhodnutie vo veci samej, sťažovateľka bola okresným

súdom vyzvaná, aby vyčíslila trovy konania do 10 dní.

5. Sťažovateľka vyčíslila trovy konania v podaní zo 14. augusta 2012, pričom

okresný súd uznesením sp. zn. z 5. septembra 2012 zaviazal žalobcu nahradiť

sťažovateľke trovy konania vo výške 46 098,14 €. Na základe odvolania žalobcu krajský

súd uznesením sp. zn. zo 17. januára 2013 potvrdil uznesenie okresného

súdu z 5. septembra 2012 a zaviazal žalobcu nahradiť sťažovateľke aj trovy odvolacieho

konania vo výške 5 766,97 €.

6. Proti obidvom uvedeným uzneseniam podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, na základe

ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 30. januára 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) obe uznesenia

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

7. Sťažovateľka podala proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť ústavnému súdu,

ktorá bola uznesením sp. zn. z 21. mája 2014 odmietnutá.

8. Následne vo veci opakovane rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

zo 4. júla 2014 tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na

náhradu trov konania. Po podaní odvolania krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil

uznesenie okresného súdu ako vecne správne vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho

súdu uvedeného v jeho uznesení z 30. januára 2014.

9. Sťažovateľka uviedla, že právny názor krajského súdu, ktorý bol viazaný právnym

názorom najvyššieho súdu, o aplikácii (ďalej

aj „OSP“), považuje za svojvoľný a ústavne neakceptovateľný, pretože nezohľadňuje

charakter predchádzajúceho rozhodovania súdov (konanie bolo zastavené) a neberie

do úvahy , ktorý rieši situáciu, v ktorej sa ocitla sťažovateľka

po právoplatnom (a súčasne nevyhlásenom) rozhodnutí, ktorým konanie o určenie

neplatnosti právnych úkonov skončilo. Ustanovenie rieši situáciu, keď sa

konanie končí rozhodnutím, ktoré sa vyhlasuje. Ide buď o rozsudok alebo uznesenie, ktoré

sa vyhlasuje prítomným účastníkom konania. Okresný súd v právnej veci sťažovateľky

rozhodol uznesením o zastavení konania, ktoré sa nevyhlasovalo, a preto podľa

sťažovateľky nie je možné aplikovať . Keďže súčasne uznesenie

o zastavení konania nie je rozhodnutím vo veci samej (ide o procesné rozhodnutie), nie je

namieste ani aplikácia .

10. Okresný súd vo výzve na vyčíslenie trov konania postupoval podľa § 151 ods. 4

, v zmysle ktorého súd vyzve účastníka konania na vyčíslenie trov do troch pracovných

dní od doručenia výzvy. Sťažovateľka podala návrh na náhradu trov konania 4. mája 2011,

okresný súd vo výzve na vyčíslenie trov konania určil lehotu 10 dní. Podľa sťažovateľky

rozdiel medzi zákonnou trojdňovou lehotou a lehotou určenou vo výzve okresného súdu nie

je možné pričítať na ťarchu účastníka, a preto je potrebné predložené vyčíslenie trov

konania považovať za riadne a včasné.

11. Opačný postup krajského súdu považuje sťažovateľka za priamy zásah

do základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ide o svojvoľný,

arbitrárny a v zákone nemajúci oporu výklad relevantných právnych noriem, ktorý popiera

ich význam a zmysel, a preto je ústavne nekonformný. Výklad aplikovaný všeobecnými

súdmi nezohľadňuje pravidlá pre vyčíslenie trov konania v prípade, ak sa konečné

rozhodnutie nevyhlasuje.

12. Vzhľadom na skutočnosť, že nárok na náhradu trov konania predstavuje

pohľadávku sťažovateľky, napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj k zásahu

do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa .

13. Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti FRUCONA Košice, a.s. na súdnu ochranu podľa

, právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. -249 z 15. 10. 2015 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -249 z 15. 10. 2015

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

363,79 EUR na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti

nálezu.“

14. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné

a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto ju

uznesením č. k. -15 z 12. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1

a 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

15. Krajský súd v podaní sp. zn. doručenom ústavnému súdu

26. októbra 2016 formuloval svoje stanovisko, keď uviedol:

«Konanie vo veci bolo zastavené uznesením č.k. -148 zo dňa

14.11.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.6.2012 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Košiciach č.k. -163 zo dňa 8.6.2012.

Ani jedno z vyššie uvedených uznesení nebolo vyhlásené a odporcovi boli doručené

dňa 21.11.2011 (uznesenie okresného súdu) a 28.6.2012 (uznesenie krajského súdu).

Odporca navrhol priznať mu náhradu trov konania v podaní zo dňa 4.5.2011 (čl. 119

spisu okresného súdu).

Výzvou okresného súdu zo dňa 1.8.2012 bol odporca v zmysle ust.

vyzvaný na vyčíslenie trov konania v lehote 10 dní od doručenia výzvy, t.j. od 11.8.2011,

kedy výzvu prevzal.

Vyčíslenie trov odporcu bolo okresnému súdu doručené 15.8.2012 a uznesením č.k.

-173 zo dňa 5.9.2012 okresný súd priznal odporcovi trovy konania v ním

vyčíslenom rozsahu, aplikujúc ust. prvej vety a vychádzajúc zo záveru

o zavinení zastavenia konania navrhovateľom.

Uznesenie bolo na základe odvolania podaného navrhovateľom potvrdené uznesením

Krajského súdu v Košiciach č.k. -186 zo dňa 17.1.2013, ktorý sa stotožnil

s dôvodmi uznesenia okresného súdu, a teda aj s jeho postupom podľa ust.§ 151 ods.4

.

Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom dňa

23.10.2013 Najvyšší súd SR uznesením č.k. -209 zo dňa 30.1.2014 zrušil obe

rozhodnutia ( aj ) a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na nové

rozhodnutie o trovách konania, pričom v ďalšom konaní je pre neho záväzný právny názor

najvyššieho súdu.

Najvyšší súd SR v uznesení -209 z 30.1.2014 vyslovil záver, že „ak

odporca nevyčistil trovy konania v zmysle ust. veta druhá , postupovali

súdy oboch stupňov nesprávne, ak priznali odporcovi trovy právneho zastúpenia“.

V odôvodnení ďalej uviedol, že „ pre vyčíslenie trov

konania určuje lehotu troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. V danom prípade

za vyhlásenie rozhodnutia je potrebné považovať deň doručenia rozhodnutia o zastavení

konania a za deň vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu deň doručenia tohto

rozhodnutia (viď Števček/Ficová a kolektív, - komentár I. diel,

druhé vydanie, C-H-Beck, str. 604). Z obsahu spisu vyplýva, že odporca nepostupoval

v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a trovy konania, ktoré si uplatnil, nevyčíslil

v zákonom stanovenej lehote, t.j. do troch pracovných dní od vyhlásenia (resp. doručenia)

rozhodnutia o zastavení konania. Odporca (v zastúpení advokátom) prevzal rozhodnutie

súdu prvého stupňa, ktorým súd konanie zastavil, dňa 21.novembra 2011 (pondelok).

Lehota na vyčíslenie trov konania uplynula dňa 24.novembra 2011 (ktorý deň bol štvrtok).

Taktiež trovy odvolacieho konania si odporca nevyčíslil v zákonom určenej lehote.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo odporcovi (jeho právnemu zástupcovi) doručené

20.júna 2012 (streda). Lehota na vyčíslenie trov odvolacieho konania uplynula dňa 25.júna

2012 (pondelok). Trovy konania odporca vyčíslil až podaním, ktoré doručil súdu dňa

15. augusta 2012, teda zjavne po lehote určenej zákonom“.

Z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplynul záver, že odporcom

boli vyčíslené trovy konania po zákonom určenej lehote, a preto mu ich náhradu nie je

možné priznať, pričom je potrebné vychádzať z ust. a za deň vyhlásenia

rozhodnutia je potrebné považovať deň jeho doručenia.

Vyššie vysloveným záväzným právnym názorom ( ) sa riadil

okresný súd ako aj krajský súd pri opätovnom rozhodovaní o trovách konania, kedy

uznesením č.k. -235 zo dňa 4.7.2014 v spojení s uznesením sp. zn.

zo dňa 15.10.2015 bolo rozhodnuté, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania.

Okresný súd v plnom rozsahu prevzal do odôvodnenia závery uznesenia Najvyššieho

súdu SR č.k. -209 z 30.1.2014, ktoré boli pre neho v zmysle ust. § 243d

ods. 1 záväzné a neboli splnené podmienky, kedy by sa mohol od nich odchýliť

(zmena skutkového stavu po rozhodnutí súdu, zmena právnej úpravy alebo zmena

judikatúry, vzťahujúcej sa na danú vec).

Argumentácia odporcu, že súd mal v prejednávanej veci postupovať podľa ust. § 151

ods.4 , lebo rozhodnutie o zastavení konania sa nevyhlasovalo, nebola spôsobilá

privodiť zmenu rozhodnutia v jeho prospech na základe ním podaného odvolania, lebo aj

odvolací súd hol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, vysloveným vo vyššie

uvedenom rozhodnutí, v zmysle ktorého odporca nevyčíslil trovy konania podľa § 151 ods. 1

vety druhej v zákonnej lehote, a preto mu ich nemožno priznať. Z týchto dôvodov

potvrdil uznesenie okresného súdu.

Odvolací súd nemal možnosť odchýliť sa od vysloveného právneho názoru

z rovnakých dôvodov ako okresný súd, a to aj s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. z 31.3.2016, ktoré bolo dňa 19.9.2016 na zasadnutí

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk

NS a rozhodnutí súdov SR.

Pokiaľ krajský súd aj okresný súd postupovali pri rozhodovaní o trovách konania

podľa ust. , t.j. vyzvali odporcu na ich vyčíslenie a následne mu ich

priznali, ich uznesenia boli zrušené najvyšším súdom z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci. Aplikácia ust. pri novom rozhodovaní o trovách konania

tak bola vylúčená.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd si osvojil závery najvyššieho súdu,

s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, táto povinnosť vyplývala pre krajský súd z ust. § 243d ods. 1

a (pre jeho sudcov) aj z ust. o sudcoch a prísediacich.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. -209 z 30.1.2014 nebolo

zrušené na základe ústavnej sťažnosti podanej odporcom dňa 17.4.2014, ktorá bola dňa

21.5.2014 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (sp. zn. ) a v čase

rozhodovania krajským súdom v konaní sp. zn. (dňa 15.10.2015) sa preto

odvolací súd riadil záväzným právnym názorom súdu vyššieho stupňa.

Z vyššie uvedených dôvodov nestotožňujeme sa s tvrdením sťažovateľa o porušení

jeho ústavných práv uznesením tunajšieho súdu sp.zn. z 15.10.2015.

Odvolací súd vydal rozhodnutie rešpektujúc zákonom ustanovenú povinnosť.»

16. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 7. novembra

2016 uviedla:

«Krajský súd vo svojom vyjadrení v podstate konštatoval vlastnú viazanosť právnym

názorom, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR v skoršom zrušujúcom uznesení sp. zn.

1/2013 z 30.1.2014 (ďalej len „najvyšší súd“ a „zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu“),

od ktorého sa nemohol odkloniť.

K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ zotrvávajúc na obsahu a dôvodoch ústavnej

sťažnosti len v stručnosti dodáva:

(i) Zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu trpí rovnakými ústavne relevantnými

vadami, ako neskoršie uznesenie súdu prvej inštancie a napadnuté uznesenie krajského

súdu.

(ii) Sťažnosť sťažovateľa proti skoršiemu zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu bola

ústavným súdom odmietnutá, a to uznesením sp. zn. z 21.5.2014, kde

ústavný súd väčšinovým názorom senátu konštatoval, že sťažnosť je podaná predčasne,

keďže sťažovateľ bude mať možnosť uplatniť svoju obranu ešte v konaní pred súdom prvej

inštancie ako aj odvolacím súdom.

(iii) Inak povedané, skoršia sťažnosť sťažovateľa nebola - v rozhodujúcej otázke

týkajúcej sa „včasnosti“ uplatnenia a vyčíslenia trov konania – odmietnutá

s konštatovaním, že právny názor najvyššieho súdu v zrušujúcom uznesení je ústavne

konformný.

(iv) Ústavná akceptovateľnosť tohto názoru najvyššieho súdu - neskôr prevzatá

súdom prvej inštancie ale aj odvolacím súdom v odôvodnení napadnutého uznesenia - totiž

ústavným súdom doposiaľ posudzovaná nebola.

(v) Ak sa sťažovateľ z dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti nestotožňuje

s výrokom ani odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, tento jeho nesúhlas sa

rovnako sa vzťahuje na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu.

(vi) Pokiaľ je preto právny názor najvyššieho súdu ústavne neakceptovateľný

a priamo zasahujúci do označených práv sťažovateľa, krajský súd sa svojej zodpovednosti

za zásah do týchto práv sťažovateľa nemôže zbaviť tým, že poukáže len na svoju viazanosť

týmto ústavne neakceptovateľným názorom.

Sťažovateľ preto trvá na všetkých dôvodoch, ktorými v sťažnosti odôvodnil zásah

do jeho označených práv, a z dôvodov hospodárnosti ich v tomto stanovisko nebude

opakovať. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol v súlade s petitom jeho sťažnosti tak,

že

1. Základné právo spoločnosti FRUCONA Košice, a.s. na súdnu ochranu podľa

, právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. -249z 15.10.2015 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -249 z 15.10.2015 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

545,69 EUR na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti

nálezu.

Pre prípad úspechu v konaní si uplatňuje trovy konania, ktoré vyčísľuje s poukazom

na a vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 1/6 výpočtového základu

za jeden úkon právnej pomoci: 3 úkony právnej pomoci po 143 €, t. j. prevzatie a príprava

zastúpenia, sťažnosť na ústavný súd, stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, 3 x paušálna

náhrada hotových výdavkov po 8,58 €, + 20 % DPH v sume 90,95 €, spolu v sume

545,69 €.»

17. Ústavný súd po posúdení predložených stanovísk dospel k názoru, že

od pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov

konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

22. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného

súdu vyplýva, že základné právo podľa a právo podľa

dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko

z 9. 12. 1994).

23. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

24. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už konštatoval, že v konaní

o sťažnosti podľa v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať

pravdivosť skutkových tvrdení (). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,

že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,

X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým

súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka

súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

25. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-

procesnými zásadami upravenými v ústave.

26. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

27. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

28. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež platí, že rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci

všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle ()

29. V posudzovanej veci okresný súd uznesením zo 14. novembra 2011 zastavil

konanie o určenie neplatnosti právnych úkonov z dôvodu, že žalobca nemal v danom konaní

spôsobilosť byť účastníkom konania, čo okresný súd a v odvolacom konaní aj krajský súd

v uznesení z 8. júna 2012 vyhodnotili ako neodstrániteľný nedostatok podmienok konania.

Súčasne bolo rozhodnuté, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení konania (28. júna 2012), ktoré sa

nevyhlasovalo v prítomnosti účastníkov. Následne okresný súd vyzval sťažovateľku, aby

v lehote 10 dní predložila vyčíslenie trov konania. Výzva bola sťažovateľke doručená

9. augusta 2012 a sťažovateľka doručila vyčíslenie trov 15. augusta 2012, teda

v ustanovenej lehote.

30. Okresný súd uznesením z 5. septembra 2012 rozhodol, že žalobca je povinný

uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 46 098,144 € v zmysle ,

pretože zastavenie konania bolo zavinené žalobcom. Na základe odvolania podaného

žalobcom krajský súd uznesením zo 17. januára 2013 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

podľa a a súčasne rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť aj trovy

odvolacieho konania.

31. Na základe podnetu žalobcu podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie,

v ktorom žiadal zrušiť obe rozhodnutia o trovách konania. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. januára 2014 zrušil uznesenie krajského súdu zo 17. januára 2013,

ako aj jemu predchádzajúce uznesenie okresného súdu, ktorým bola sťažovateľke priznaná

náhrada trov konania, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak

rozhodol aplikujúc , v zmysle ktorého lehota na vyčíslenie trov konania

plynie odo dňa vyhlásenia rozhodnutia, a preto dospel k právnemu záveru, že lehota troch

pracovných dní plynula sťažovateľke od vyhlásenia, resp. doručenia uznesenia okresného

súdu o zastavení konania (21. novembra 2011) a uplynula 24. novembra 2011. Uznesenie

krajského súdu z 8. júna 2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu

o zastavení konania, bolo sťažovateľke doručené 20. júna 2012, teda lehota na vyčíslenie

trov konania jej uplynula 25. júna 2012. Pokiaľ sťažovateľka vyčíslila trovy konania až na

základe výzvy okresného súdu 15. augusta 2012, podľa názoru najvyššieho súdu tak urobila

po uplynutí zákonnej lehoty.

32. Sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu 22. apríla 2014 vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, ako aj práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu bola

odmietnutá uznesením sp. zn. z 21. mája 2014 pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie, ako aj z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, teda ústavný súd sťažnosť sťažovateľky meritórne neposudzoval.

33. Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol uznesením zo 4. júla

2014 v súlade so záväzným právnym záverom najvyššieho súdu tak, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou

krajský súd napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

34. Námietky sťažovateľky vyplývajúce zo sťažnosti sa dotýkajú právneho

hodnotenia zisteného skutkového stavu v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania

krajským súdom v odvolacom konaní (ako aj okresným súdom), ktoré viazané právnymi

závermi najvyššieho súdu obsiahnutými v uznesení o mimoriadnom dovolaní, ktoré je

podľa sťažovateľky rovnako nesprávne a arbitrárne, rozhodli v rozpore s v tom čase

platnými a účinnými na vec sa vzťahujúcimi ustanoveniami .

Sťažovateľka najmä argumentovala, že uznesenie o zastavení konania je procesným

rozhodnutím, ktoré nebolo vyhlasované, a preto nie je namieste aplikovať

a okresný súd mal postupovať podľa a vyzvať sťažovateľku na vyčíslenie

trov konania, keďže v konaní navrhla o nich rozhodnúť. Okresný súd vyzval sťažovateľku

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení konania na ich vyčíslenie v lehote

10 dní, hoci ustanovuje lehotu troch pracovných dní od doručenia výzvy.

Rozdiel medzi zákonnou lehotou a lehotou stanovenou okresným súdom nemožno podľa

názoru sťažovateľky pripísať na jej ťarchu, keďže sťažovateľka vyčíslenie trov konania

doručila v súdom stanovenej lehote, teda včas.

35. Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd

na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje

náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu

prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho

zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom

prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto

účastníkovi v rozhodnutí, ktorým konanie končí.

Podľa v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu

účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže

rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým,

že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje

a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov do

troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.

36. Ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu o zastavení konania pre

nesplnenie podmienok konania potvrdené v odvolacom konaní krajským súdom obsahovalo

aj výrok o oddialení rozhodnutia o trovách konania, v odôvodnení odkazujúc na § 151

ods. 3 , ktorý uvedenú možnosť pripúšťa iba vtedy, ak príslušný súd rozhoduje vo veci

samej. V takom prípade odsek 3 vymedzuje ex lege aj začiatok plynutia lehoty na vyčíslenie

trov konania, a to od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ako aj jej trvanie, a to tri

pracovné dni. Uznesenie o zastavení konania však nie je rozhodnutím vo veci samej, ale

procesným rozhodnutím, ktoré sa v prípade sťažovateľky nevyhlasovalo, a preto v zmysle

vznikla aj povinnosť okresnému súdu vyzvať sťažovateľku ako žalovanú

na vyčíslenie trov, keďže v konaní podala návrh na rozhodnutie o trovách. V takom prípade

plynie trojdňová lehota odo dňa doručenia výzvy. Obe tieto ustanovenia (§ 151 ods. 3

a ) nie je možné podľa názoru ústavného súdu efektívne aplikovať

súčasne.

37. Ak okresný súd v nemeritórnom uznesení o zastavení konania rozhodol

vo výroku aj o tom, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia,

postupoval tak v rozpore s , ktorý túto možnosť „expressis verbis“

upravuje iba v prípade meritórnych rozhodnutí. Pokiaľ následne okresný súd (v čase pred

uznesením najvyššieho súdu) zaslal sťažovateľke výzvu na vyčíslenie trov konania v súlade

s , hoci v nesprávne ustanovenej lehote 10 dní, svoj predchádzajúci

nesprávny procesný postup aspoň čiastočne konvalidoval. Ústavný súd zastáva názor, že

výzva na vyčíslenie trov konania bola v prípade sťažovateľky zaslaná v súlade s § 151

ods. 4 a ústavný súd uvedený postup hodnotí ako pozitívnu snahu okresného súdu

poskytnúť ochranu práv sťažovateľke ako účastníkovi konania, a to najmä za situácie, keď

zastavenie konania nezavinila a trovy konania si riadne uplatnila.

38. Pokiaľ okresný súd, ako aj krajský súd ako odvolací súd pri rozhodovaní

o trovách konania (v čase po uznesení najvyššieho súdu, ktorého právnym názorom boli

viazané) sťažovateľke náhradu trov konania nepriznali, pretože vyčíslenie trov konania

doručené sťažovateľkou považovali za oneskorené, tak podľa názoru ústavného súdu

nerešpektovali relevantnú právnu úpravu, resp. nesprávne aplikovali ustanovenia

. Z uvedeného dôvodu sa napadnuté uznesenie krajského

súdu javí ako svojvoľné a výrok napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania ako

arbitrárny.

39. Ústavný súd považuje za potrebné zaujať stanovisko aj k uzneseniu najvyššieho

súdu, v ktorom vyslovil pre okresný súd, ako aj krajský súd záväzný právny názor (§ 226

), ktorým sa uvedené všeobecné súdy pri prijímaní rozhodnutí o náhrade trov konania

aj riadili. Ústavný súd konštatuje, že ak po právoplatnom ukončení konania pred

všeobecnými súdmi ústavný súd pri meritórnom prerokovaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

dospeje k záveru, že právne názory formulované v uznesení najvyššieho súdu

a rešpektované v ďalších fázach konania súdmi nižšej inštancie nespĺňajú požiadavky

plynúce pre sťažovateľku zo základných práv a slobôd podľa ,

nevylučuje to kladné rozhodnutie o takej sťažnosti.

40. Ústavný súd totiž nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným

v jeho zrušujúcom uznesení, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie okresnému súdu.

Súčasne, ak by sa obrana všeobecných súdov v konaní o neskôr podanej sťažnosti

sťažovateľky odvíjala od poukazu na povinnosť súdu nižšej inštancie rešpektovať

vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súdu vyššej inštancie, nebráni to

ústavnému súdu vysloviť porušenie základných práv sťažovateľky.

41. Ak bolo vo veci sťažovateľky preto právoplatne rozhodnuté o zastavení konania

a súčasne o odložení rozhodnutia o náhrade trov konania podľa

uznesením, ktoré sa nevyhlasovalo, a následne bolo nelogicky a v rozpore s ustanoveniami

rozhodnuté, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania z dôvodu oneskoreného vyčíslenia trov konania sťažovateľkou poukazujúc na

záväznosť právneho názoru vysloveného v uznesení najvyššieho súdu o mimoriadnom

dovolaní, ktorý v danom prípade považoval za procesne správny postup okresného súdu,

ako aj krajského súdu postup podľa (počítanie lehoty na vyčíslenie trov

konania odo dňa vyhlásenia rozhodnutia), hoci v podnete generálneho prokurátora

na podanie mimoriadneho dovolania tento na počítanie lehoty na vyčíslenie trov konania

odvíja od právoplatnosti uznesenia o zastavení konania v súlade s ,

ústavný súd považuje uvedený procesný postup a rozhodovanie dotknutých všeobecných

súdov vo veci náhrady trov konania sťažovateľky za zmätočné a svojvoľné, neberúce

do úvahy argumenty sťažovateľky a ani charakter predchádzajúceho rozhodovania

o zastavení konania a účel . Podľa názoru ústavného súdu sa

vzťahuje na situáciu, keď súdne konanie končí rozhodnutím, ktoré sa vyhlasuje, teda

ide o rozsudok vyhlasovaný verejne alebo uznesenie vyhlasované za prítomnosti účastníkov

konania. Ustanovenie zase rieši situáciu, keď všeobecný súd rozhodnutie

o trovách konania vyhradí na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a preto in

concreto neprichádza do úvahy aplikácia ani jedného z predmetných ustanovení. Jediným

ústavne akceptovateľným a garantujúcim ochranu označených práv sťažovateľky je preto

postup podľa , teda výzva na vyčíslenie trov konania, čo okresný súd pri

prvom rozhodovaní o trovách konania aj učinil, hoci v nesprávne ustanovenej lehote.

42. K uvedenému ústavný súd tiež dodáva, že nesprávne poučenie súdom ako

znalcom práva nemôže byť na ťarchu účastníkov konania, a preto sa ústavný súd v danej

veci stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, že v jej prípade nemožno prihliadnuť

na zmeškanie takto stanovenej procesnej lehoty, pretože by jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom.

43. Vzhľadom na uvedené právne závery ústavný súd dospel k názoru, že v prípade

sťažovateľky ide zo strany krajského súdu o svojvoľnú aplikáciu príslušných ustanovení

v takej intenzite, ktorá má za následok porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa (v zmysle zásady iura novit curia),

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne ide aj

o zásah do vlastníckeho práva podľa .

III.

44. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

45. Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv

sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s toto

rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude tento

viazaný právnym názorom ústavného súdu ( ).

46. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný

súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslila sumou 545,69 €.

47. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.

48. Ústavný súd rozhodol podľa o úhrade trov

konania. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v sume

303,16 € vrátane režijného paušálu (2 x 143 € + 2 x 8,58 €). Keďže právny zástupca

predložil ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena za poskytnuté právne

služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky),

čo predstavuje celkovú sumu 363,79 €.

49. Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 7. novembra

2016 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho

obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

50. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

51. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2016