Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-33-2023.pdf
PDF · 313.2 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/33/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu senátu: JUDr. Peter Duman a členiek senátu: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcu: K-KARÁT, s.r.o., IČO: 36 529 362, Nábrežná č. 44, Nové Zámky, zast.: Mgr. Štefan Slováčik, advokát, Štefánikova trieda 33, Nitra, za účasti intervenienta: Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, Karadžičova 17, Bratislava, zast.: Advokátska kancelária Bartošík Šváby s.r.o., IČO: 35 929 049, Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX/X, D., zast.: JUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát, Jarmočná 2264/3, Šaľa, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 22.11.2022, č. k. 15C/357/2013-1087, takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa vo výrokoch I a III a v časti výroku V o určení, že zmluva o pôžičke zo dňa 07.05.2012 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, spísaná v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 109/2012, Nz 16000/2012 zo dňa 07.05.2012 v znení jej Dodatku č. 1 spísaného v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs 17218/2012 zo dňa 14.05.2012 je neplatná potvrdzuje a vo výrokoch II a IV a v časti výroku V o určení, že vyhlásenie žalobcu ako dlžníka – povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo dňa 07.05.2012, spísané v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 109/2012, Nz 16000/2012 zo dňa 07.05.2012 v znení jeho Dodatku č. 1 spísaného v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs 17218/2012 zo dňa 14.05.2012 je neplatné, sa mení tak, že žaloba sa v tomto rozsahu zamieta.
II. Stranám konania a intervenientovi sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
– 36 – 11Co/33/2023
Krajský súd 11Co/33/2023- v Trnave IČS: 2313227923 1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto: „I. Súd určuje, že Zmluva o pôžičke zo dňa 25.03.2011 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. II. Súd určuje, že vyhlásenie žalobcu ako dlžníka - povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo dňa 16.06.2011, spísané v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 175/2011, Nz 21990/2011, NCRIs 22574/2011 zo dňa 16.06.2011 je neplatné. III. Súd určuje, že Zmluva o pôžičke zo dňa 23.12.2011 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná.
IV. Súd určuje, že vyhlásenie žalobcu ako dlžníka - povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo dňa 15.05.2012, spísané v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 121/2012, Nz 17020/2012, NCRIs 17399/2012 zo dňa 15.05.2012 je neplatné. V. Súd určuje, že Zmluva o pôžičke zo dňa 07.05.2012 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným a vyhlásenie žalobcu ako dlžníka - povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo dňa 07.05.2012, spísané v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 109/2012, Nz 16000/2012 zo dňa 07.05.2012 v znení ich Dodatku č. 1 spísaného v notárskej zápisnici JUDr. Marty Botkovej, notárky so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2 č. N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs 17218/2012 zo dňa 14.05.2012 sú neplatné. VI. Súd priznáva žalobcovi a intervenientovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav takto:
3. Dňa 25.03.2011 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 232.400 € žalovaným žalovanému formou hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo pred podpisom tejto zmluvy a dohodli si lehotu splatnosti na 30.06.2011. Dňa 16.06 2011 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej v Nových Zámkoch spísaná notárska zápisnica N 175/2011, Nz 21990/2011, NCRIs 22574/2011, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu, ako dlžníka, že uznáva dlh vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 25.03.2011 a zároveň súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice. Dňa 23.12.2011 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 332.000 € žalovaným žalovanému formou hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo pred podpisom tejto zmluvy a dohodli si lehotu splatnosti na 30.04.2012. Dňa 15.05.2012 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej v Nových Zámkoch spísaná notárska zápisnica N 121/2012, Nz 17020/2012, NCRIs 17399/2012, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu, ako dlžníka, že uznáva dlh vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 23.12.2011, ktorý sa žalobca zaviazal zaplatiť do 15.05.2012 a zároveň súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice. Dňa 07.05.2012 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie sumy 265.500 € žalovaným žalovanému formou hotovosti. V zmluve strany potvrdili, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo pred podpisom tejto zmluvy a dohodli si lehotu splatnosti na 22.05.2012. Dňa 16.06.2011 bola na notárskom úrade JUDr. Marty Botkovej v Nových Zámkoch spísaná notárska zápisnica N 109/2012, Nz 16000/2012, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu, ako dlžníka, že uznáva dlh vzniknutý na základe zmluvy o pôžičke z 07.05.2012 a zároveň súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice. Dňa 14.05.2012 bola na tom istom notárskom úrade spísaná notárska zápisnica N 116/2012, Nz 16848/2012, NCRIs 17218/2012, ktorej obsahom bol dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke zo 07.05.2012, ktorý obsahoval uznanie dlhu vzniknutého na základe uvedenej zmluvy o pôžičke a súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice, pričom splatnosť poskytnutej pôžičky bola zmenená na 14.05.2012. O spísanie uvedených notárskych zápisníc notárku požiadala štatutárna zástupkyňa žalobcu, pričom notárske poplatky za vyhotovenie zápisníc uhrádzal žalobca.
4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 205, § 558, § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 4, § 46 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, takto:
5. V zmysle § 657 OZ vzniká právny vzťah z titulu poskytnutia pôžičky až fyzickým odovzdaním finančných prostriedkov. Pre preukázanie existencie právneho vzťahu je teda nevyhnutné preukázať, že deklarovaná finančná čiastka tvoriaca predmet pôžičky bola skutočne odovzdaná do dispozičnej sféry dlžníka. Ak v súdnom konaní sporová strana preukáže, že k fyzickému odovzdaniu finančnej čiastky nedošlo je potrebné skonštatovať, že zmluva o pôžičke nebola uzatvorená a právny vzťah medzi stranami nevznikol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal na právny názor vyslovený odvolacím súdom, ktorý vo svojom zrušujúcom uznesení v bode 18 uviedol, že v ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného ak chce byť v konaní úspešný navrhnúť dôkazy preukazujúce, že tri pôžičky žalobcovi poskytol. Súd prvej inštancie skonštatoval, že uvedeným právnym názorom odvolací súd jednoznačne vyjadril, že vzhľadom na doteraz zistený skutkový stav prešlo dôkazné bremeno na žalovaného, pričom týmto právnym názorom je viazaný. Následne z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný ostal v spore pasívny a nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov, ktorými
by preukazoval, že reálne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov tvoriacich predmet pôžičky žalobcovi a taktiež po tom, čo bola zo strany žalobcu a intervenienta spochybnená skutočnosť, že žalovaný vzhľadom na svoje majetkové a sociálne pomery nemohol disponovať finančnou čiastkou 829.900 €, nenavrhol ani žiadne dôkazy za účelom preukázania možnosti disponovania s touto čiastkou. Žalovaný ani v rámci svojho výsluchu neobjasnil pôvod a právny titul údajne poskytnutých finančných prostriedkov. Jeho obrana sa obmedzila v podstate iba na to, že zotrval na svojom stanovisku, podľa ktorého je poskytnutie tvrdených pôžičiek preukázané notárskymi zápisnicami a navyše je zachytené v notárskych zápisniciach aj uznanie dlhu, čo podľa žalovaného dostatočným spôsobom preukazuje vznik záväzkového právneho vzťahu medzi nim a žalobcom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v notárskych zápisniciach sa síce osvedčujú prejavy vôle účastníkov tohto úkonu, avšak notárska zápisnica sama osebe nepreukazuje jednoznačným spôsobom, že k odovzdaniu finančných prostriedkov skutočne došlo. Samotné vyhlásenia účastníka právneho úkonu, ktorý je zachytený v notárskej zápisnici môže síce zakladať domnienku pravdivosti, avšak táto domnienka je domnienkou vyvrátiteľnou, pretože obsahom notárskej zápisnice je iba vyhlásenie určitej osoby k tomu, že k nejakej skutočnosti došlo (odovzdanie finančných prostriedkov), avšak jej obsahom nie je to, že k odovzdaniu týchto finančných prostriedkov došlo priamo pri spisovaní tejto notárskej zápisnice. Z uvedeného dôvodu teda notárska zápisnica sama osebe nie je dôkazom, že skutočne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov. Je iba dôkazom o tom, že to žalobca pri spisovaní notárskej zápisnice vyhlásil. Keďže pri notárskych zápisniciach platí domnienka o ich pravdivosti a pochybnosti sa týkajú skutočností, ktoré nie sú osvedčené priamo v notárskej zápisnici, súd prvej inštancie vyhodnotil zistený skutkový stav tak, že právna domnienka obsiahnutá v notárskych zápisniciach je vyvrátiteľná. V konaní bolo vykonaných niekoľko nepriamych dôkazov, ktoré v jednotlivosti a spoločne zakladajú dôvodný a preukázateľný záver, že žalovaný žalobcovi neodovzdal tvrdené finančné prostriedky. Takýmito dôkazmi jednoznačne sú zistené skutočnosti, z ktorých vyplýva, že žalovaný v období rokov 2008 až 2012 nebol zamestnaný a nepoberal žiadny príjem, nebol ani živnostníkom, prípadne iným podnikateľom, nevlastnil žiadne obchodné podiely ani nehnuteľnosti a z výpisov z bankových účtov je zrejmé, že nemal dostatok finančných prostriedkov, aby mohol žalobcovi poskytnúť tvrdenú pôžičku. Na odstránenie pochybnosti o možnosti žalovaného poskytnúť pôžičku v tvrdenej výške podľa názoru súdu prvej inštancie nepostačuje konštatovanie, že uvedené finančné prostriedky mal doma. Súd prvej inštancie preto skutočnosti zachytené v notárskych zápisniciach považoval za vyvrátené a teda vychádzal z toho, že v konaní bol preukázaný opak, teda to, že k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo. Čo sa týka uznania dlhu ktoré bolo taktiež zachytené vo forme notárskych zápisníc súd prvej inštancie vychádzal z toho, že nie je možné uznať dlh, keď je preukázaná jeho neexistencia, teda samotné uznanie dlhu nemôže zabezpečiť to, že primárny právny záväzok je neplatný. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že právna domnienka existencie dlhov vyplývajúca z formy notárskej zápisnice bola v konaní vykonaným dokazovaním dostatočným spôsobom vyvrátená, čím došlo k prechodu dôkazného bremena na žalovaného, ktorý ho v konaní neuniesol a nepreukázal údajné fyzické odovzdanie čiastky 829.900 € žalobcovi. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil, že jednotlivé zmluvy a právne úkony žalobcu zachytené vo forme notárskych zápisníc sú neplatné. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi a intervenientovi ako procesne úspešnej strane sporu priznal plné právo na náhradu trov konania, keďže strana žalobcu mala v konaní plný úspech.
6. Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému voči žalobcovi a intervenientovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd vyhlásil neplatnosť zmlúv o pôžičke a vyhlásení žalobcu o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice, hoci na uvedenom vyhlásení absentoval naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účinného v čase podania žaloby. Žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určení vysvetľoval vedením exekučných konaní. Určenie neplatnosti nebude mať nijaký vplyv na zastavenie exekučných konaní, keďže exekučné tituly (notárske zápisnice) zostanú nedotknuté, teda nebola nijako vyriešená otázka povinnosti žalobcu plniť či neplniť žalovanému. V otázke neplatnosti ide len o predbežnú otázku, ktorá nemá vplyv na danosť alebo neexistenciu hmotnoprávneho základu, ktorá nebola vyriešená ani určená, neexistuje teda naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení. Podľa ustálenej judikatúry platí, že ak vyslovením neplatnosti právneho úkonu sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem. V tejto súvislosti žalovaný odkázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/98/2004 a sp. zn.
5Cdo/31/2011, a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo 16.06.2009, sp. zn. 5Co/210/2008. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nikde neuvádza základné ustanovenie pre určovací žalobný návrh, z ktorého vyplýva nevyhnutná podmienka úspechu určovacej žaloby a úplne ignoruje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti. Súd prvej inštancie nesprávne vyhlásil za neplatnú zmluvu o pôžičke z 25.03.2011 a aj súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo 16.06.2011 č. N 175/2011, Nz 21990/2011, na podklade ktorej sa viedlo exekučné konanie EX 2470/11, ktoré sa skončilo vymožením pohľadávky v celom rozsahu, o čom exekútor vydal vyúčtovanie dňa 25.11.2011. Vzhľadom na § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“) účinného do 31.03.2017 a skončenie tohto exekučného konania vymožením pohľadávky, nie je právne možné obnovenie tohto exekučného konania a ani navrátenie vymožených peňažných prostriedkov, preto nemôže ani existovať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti. Takýto zákonný dôsledok skončenia exekúcie vymožením pohľadávky a príslušenstva nemožno už nijakým rozhodnutím zmeniť (nález Ústavného súdu SR z 03.05.2011, sp. zn. III. ÚS 41/2011). V prípade už vymoženej, či vyplatenej sumy peňazí by sa dotknutá osoba mala domáhať jej vrátenia žalobou na plnenie (vydanie bezdôvodného obohatenia). Súd prvej inštancie vyhlásil neplatnosť vyhlásení žalobcu o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskych zápisníc zo 16.06.2011, z 15.05.2012 a zo 07.05.2012 v rozpore s § 34 OZ, pretože vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice nie je (hmotno)právnym úkonom a nie je ani podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP právnym úkonom. Ide o vyhlásenie, ktoré zakladá iba procesné účinky. Nejde o hmotnoprávny úkon, nejde o žiadne právo, či povinnosť, ani právny vzťah, preto nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti vyhlásení žalovaného o súhlase s vykonateľnosťou v notárskych zápisniciach. Napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho posúdenia veci aj v rozhodujúcej otázke znášania dôkazného bremena, keď podľa súdu dôkazné bremeno o odovzdaní peňažných prostriedkov v rámci pôžičiek žalobcovi spočívalo na žalovanom. Súd ignoroval právny inštitút uznania dlhu podľa § 558 OZ a súvisiacu judikatúru najvyšších súdnych autorít. V prípade uznania dlhu je dlžník povinný preukázať, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Opačný názor, teda znášanie dôkazného bremena veriteľom pri uznaní dlhu dlžníkom, predstavuje podľa dovolacieho súdu nesprávne právne posúdenie veci (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/55/98 publikovaný v periodiku ZSP 65/1998). Preto v konaní nebolo prípustné klásť na žalovaného dôkazné bremeno o vzniku a odovzdaní pôžičiek a z dôvodu jeho (údajného) neunesenia rozhodnúť v jeho neprospech. Najvyšší súd ČR vo svojej ustálenej judikatúre vyjadruje vo všeobecnosti k účinkom právneho úkonu uznania dlhu názor, že v prípade uznania neexistujúceho záväzku je na dlžníkovi, aby preukázal neexistenciu tohto uznaného záväzku, inak bude nútený záväzok splniť (napr. uznesenie sp. zn. 32Odo/480/2006, rozsudky sp. zn. 29Odo/341/2001, sp. zn. 32Odo/453/2004 a sp. zn. 32Odo/1323/2004). Uvedená judikatúra jednoznačne a bez pochybností vyslovuje názor, že uznanie dlhu má procesnoprávne účinky spočívajúce v dôkaznom bremene na strane dlžníka za akejkoľvek situácie. Pri uznaní dlhu nemožno aplikovať zásadu zákazu negatívnej dôkaznej teórie, keďže uznanie dlhu (resp. vyhlásenie o určitej okolnosti vo verejnej listine) predstavuje výnimku z tohto zákazu. Zároveň súd neprihliadal na to, že pri verejných listinách, ktorými sú aj notárske zápisnice, dôkazné bremeno tiež leží na tom, kto takéto notárske zápisnice spochybňuje (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/199/2005, publikovaný v periodiku ZSP 14/2010). Súd nemôže posudzovať iba nepriame dôkazy na spochybnenie verejných listín. Súd neaplikoval k otázke dôkazného bremena § 46, § 3 ods. 4 zákona č. 323/1992 Zb. v spojení s § 205 CSP, z ktorých vyplýva prezumpcia pravdivosti a správnosti obsahu notárskych zápisníc, pritom v notárskych zápisniciach boli obsiahnuté uznania dlhov a vyhlásenia o pôžičkách, resp. odovzdaní peňazí žalobcovi žalovaným. Súd nemohol notárske zápisnice pozbaviť ich správnosti, či pravdivosti s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal dôkaznou hodnotou a s tým súvisiacim dôkazným bremenom ohľadom súkromnej listiny, v čom je základný rozdiel s prejednávanou vecou. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu, že notárska zápisnica nie je sama osebe dôkazom, že skutočne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov, pretože v nej nie je uvedené, že k odovzdaniu peňažných prostriedkov došlo pri spisovaní notárskej zápisnice. Notárske zápisnice obsahujú potvrdenia žalobcu o prevzatí príslušných súm pôžičiek ako aj zodpovedajúce uznania dlhov, z čoho vyplýva, že sú samé osebe dôkazom o odovzdaní príslušných súm pôžičiek. Nesprávny je aj právny názor súdu, podľa ktorého nie je možné uznať dlh, keď je preukázaná jeho neexistencia, teda samotné uznanie dlhu nemôže zabezpečiť to, že primárny právny záväzok je neplatný. Podľa názoru Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutí zo 06.10.2004, sp. zn. 29Odo/1022/2002 prípadná neplatnosť primárneho právneho záväzku nespôsobuje neplatnosť uznania dlhu. Žalobca sa vôbec nedomáhal určenia neplatnosti uznaní záväzku žalobcu v notárskych zápisniciach, preto uznanie záväzku zostalo nedotknuté, čím je nedotknutý aj záväzok žalobcu zo zmlúv o pôžičkách z dôvodu
uznania dlhu. Súd teda opomenul, že uznanie dlhu nebolo nijako žalobcom zvlášť spochybňované, bolo vyhlásené v notárskych zápisniciach a bez jeho spochybnenia nie je možné spochybniť uznané záväzky žalobcu. Žalovaný pritom poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26.05.2014, sp. zn. 6Co/59/2014. Žalovaný v odvolaní namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože súd nepostupoval podľa § 191 ods. 1 CSP. Vôbec neprihliadol na vyvrátené a spochybnené výpovede konateľky žalobcu, ktorá uviedla, že o spisovaní notárskych zápisníc nemala vedomosť, že notársky úrad JUDr. Botkovej nikdy nenavštívila, resp. že nemá vedomosť o tom, že by jej v rámci exekučného konania boli doručované nejaké písomnosti Zo súhrnu dôkazov vyplýva, že konateľka žalobcu podpísala notárske zápisnice, pričom nebolo preukázané, že by konala pod nátlakom. Z pripojených exekučných spisov sp. zn. EX 2470/11, EX 1584/12, EX 1607/12 vyplýva, že žalobcovi boli poštou doručené upovedomenia o začatí exekúcie. Z pripojeného exekučného spisu EX 2470/11 je evidentné, že žalobcovi bolo doručené vyúčtovanie v exekučnej veci z 25.11.2011, čo preukazuje vedomosť konateľky žalobcu aj o vedení a skončení exekučného konania a teda aj o vymožení peňažnej pohľadávky (v rámci prvej zmluvy o pôžičke). Súd neprihliadol ani na okolnosť, že žalobca sa nebránil v exekučných konaniach podaním námietok, kde by rozporoval exekučné tituly. Tieto začal rozporovať až s odstupom času a bezprostredne po tom ako konateľka žalobcu a žalovaný prestali žiť v spoločnej domácnosti niekedy v auguste alebo v septembri 2013. Uvedené svedčí o tom, že žaloba je motivovaná negatívnym vzťahom konateľky žalobcu voči žalovanému ako bývalému partnerovi, čo sa prejavilo aj podávaním nedôvodných trestných oznámení voči žalovanému. Súd neprihliadol ani na relevantné časové súvislosti. Žalobca podal žalobu až po dvoch rokoch od vedomosti o prvom exekučnom konaní (EX 2470/11), po vyše jednom roku a desiatich mesiacoch po vedomosti o vymožení prvej sumy peňazí (02.12.2011), a po vyše jednom roku a štyroch mesiacoch po nadobudnutí vedomosti o druhom a treťom exekučnom konaní (a to v čase, keď už došlo k ukončeniu partnerského vzťahu konateľky žalobcu a žalovaného), čo preukazuje účelovosť tejto žaloby. Súd neprihliadol ani na uznesenie Krajského súdu v Nitre zo 17.03.2022, sp. zn. 4To/7/2022, ktorým bol žalovaný v podstate právoplatne oslobodený vo veci obžaloby, v ktorej proti nemu svedčila aj konateľka žalobcu. Ide o ďalší dôkaz o nedôveryhodnosti konateľky žalobcu, pokiaľ ide o svedectvo proti žalovanému. Všetky vyššie uvedené okolnosti preukazujú negatívny vzťah a postoj konateľky žalobcu k žalovanému a vytvára dôvodnú pochybnosť o podanej žalobe voči žalovanému. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Názor súdu, že notárska zápisnica nie je sama osebe dôkazom, že skutočne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov, pretože sa týkajú skutočností, ktoré nie sú osvedčené priamo v notárskej zápisnici, je v rozpore s obsahom notárskych zápisníc. V každej notárskej zápisnici je obsiahnuté uznanie dlhu, čo je samo osebe dôkazom o existencii dlhu a v bode 1 notárskej zápisnice zo 16.06.2011 žalobca potvrdil, že podľa zmluvy o pôžičke z 25.03.2011 mu žalovaný poskytol pôžičku vo výške 232.400 €, v čl. I bod 2 notárskej zápisnice z 15.05.2012 žalobca potvrdil, že v deň uzavretia zmluvy dňa 23.12.2011 od žalovaného prevzal sumu 332.000 € a v čl. I bod 2 notárskej zápisnice o zmluve o pôžičke zo 07.05.2012 žalobca potvrdil prevzatie pôžičky vo výške 265.500 €. Potvrdenia prevzatia pôžičiek, obsiahnuté v notárskych zápisniciach ako verejných listinách, sú dôkazom o ich správnosti a pravdivosti. Súd tiež dospel k nesprávnemu zisteniu, že nebolo dokázané, že peňažné prostriedky žalovaný žalobcovi odovzdal v rámci reálnosti pôžičky. Súd totiž vykonal dokazovanie notárskymi zápisnicami ako verejnými listinami, v ktorých žalobca vyjadril s nimi súhlas, príjmovými pokladničnými dokladmi o úhrade notárskych zápisníc žalobcom, exekučnými spismi, výpoveďami notárky JUDr. Botkovej, ktorá vypovedala, že konateľka žalobcu ju požiadala o spísanie notárskych zápisníc, nevidela, že by konala pod nátlakom, a výpoveďami exekútora Mgr. Rosinu, ktorý vypovedal, že žalobca nepodával námietky ani iné návrhy v exekučných konaniach, ktoré vytvára ucelený obraz o reálnosti pôžičiek a podporuje výpoveď žalovaného o odovzdaní peňažných prostriedkov. Na druhej strane tvrdenia žalobcu o tom, že konateľka žalobcu na notárskom úrade nikdy nebola, žiadne notárske zápisnice nepodpísala, nič jej nebolo doručené, že v rozhodnom čase mala byť pod vplyvom liekov, boli vyvrátené a spochybnené. Vykonané dopyty na banky nevyvracajú výpoveď žalovaného, že peňažné prostriedky požičané žalobcovi mal doma. Súd záver o tom, že nebolo preukázané, že žalovaný poskytol žalobcovi pôžičky v príslušných výškach, založil na nepriamych dôkazoch. Žalovaný namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V napadnutom rozsudku absentuje riadne odôvodnenie. Súd vôbec neuviedol z akého dôvodu bol naplnený základný predpoklad úspechu určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP, ktorým je existencia naliehavého právneho záujmu. Žalovaný bol v konaní vyzvaný znášať dôkazné bremeno o odovzdaní súm pôžičiek žalobcovi, ktoré nemal znášať. Dôkazné bremeno sa neuložilo žalobcovi, ktorého po právnej stránke zaťažovalo, čím došlo k narušeniu rovnováhy strán v neprospech žalovaného. V rámci prvého odvolacieho konania
žalovanému nebolo doručené vyjadrenie žalobcu z 29.06.2018, v dôsledku čoho mu nebolo umožnené sa k nemu vyjadriť. Odvolací súd svojim uznesením zrušil prvý zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP, čím prekročil rozsah odvolacích dôvodov v prospech žalobcu. Umožnením, resp. prikázaním doplnenia dokazovania za situácie, keď žalobca už dňa 08.12.2016 nemal návrhy na doplnenie dokazovania a v odvolaní z 10.04.2016 žalobca nenamietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, došlo k vytvoreniu značnej nerovnosti v postavení strán sporu v prospech žalobcu, ktorý dostal šancu vo veci ďalej dokazovať napriek jeho pasivite. V príčinnej súvislosti s uvedeným dokazovaním potom súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena, ktorý je založený na porušení práva žalovaného na spravodlivé konanie a rovnosti strán v konaní. Listinné dôkazy o „nedostatočných“ majetkových a príjmových pomeroch žalovaného súd nevykonal zákonným spôsobom v súlade s § 204 CSP. Výsledky dožiadaní z banky, úradov a pod. vôbec neoboznámil ani neprečítal na žiadnom pojednávaní a ani ich nedoručil žalovanému (ani žiadnej strane), hoci z nich vyvodil rozhodujúce skutkové zistenia o nemožnosti žalovaného disponovať peňažnými prostriedkami, ktoré mali tvoriť predmet pôžičky. Uvedené pochybenie súdu malo za následok, že žalovanému sa neumožnilo oboznámiť sa s týmito dôkazmi, nemohol sa k nim ani vyjadriť, čím bolo porušené právo žalovaného na spravodlivé konanie. Uvedený nedostatok v obdobnej veci judikoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku z 30.01.2008, sp. zn. 4Cdo/221/2007. Spôsob vykonania dôkazu musí jednoznačne vyplývať zo zápisnice o pojednávaní. Intervenient nemal v tomto konaní samostatné právo navrhovať dôkazy na doplnenie dokazovania, keďže so žalobcom netvoril nerozlučné spoločenstvo. Intervenient predložil návrhy týkajúce sa zisťovania majetkových a príjmových pomerov žalovaného podaním z 31.08.2022, avšak žalobca podaním zo 14.10.2021 vyslovene vyjadril, že nesúhlasí s návrhmi intervenienta na doplnenie dokazovania. Tým, že súd prihliadol na dôkazy navrhnuté intervenientom v podaní z 31.08.2021 bez súhlasu žalobcu, porušil § 85 CSP. Súd neumožnil predniesť žalovanému záverečnú reč priamo na pojednávaní. Naviac z napadnutého rozsudku je evidentné, že sa s písomnou záverečnou rečou žalovaného doručenou mu dňa 08.11.2022 ani neoboznámil, vôbec nereagoval na podstatné námietky žalovaného, ani sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného v záverečnej reči, resp. ktorú prezentoval v konaní. K porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie došlo aj tým, že odvolací súd vo svojom uznesení po odvolaní žalobcu dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie v prvom rozsudku z 24.01.2017 bez toho, aby zopakoval dokazovanie v odvolacom konaní a umožnil žalovanému sa zúčastniť pojednávania. Výroky oboch rozhodnutí sú pritom založené na protichodných skutkových zisteniach, resp. záveroch vo vzťahu k rozhodujúcej skutkovej otázke, či došlo, resp. nedošlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov zo strany žalovaného žalobcovi ako aj v otázke, ktorá zo strán má znášať dôkazné bremeno. V obdobných prípadoch vyslovil Ústavný súd SR porušenie práva sťažovateľov na spravodlivé konanie (nález sp. zn. II. ÚS 387/2010, sp. zn. II. ÚS 400/09). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno zistiť, na základe ktorého ustanovenia OZ vyhlásil súd neplatnosť zmlúv o pôžičke, preto absentuje riadne odôvodnenie. Súdom nesprávne zistený skutkový stav o nepreukázaní odovzdania peňažných prostriedkov ako pôžičiek žalovaným žalobcovi nespôsobuje neplatnosť zmlúv o pôžičke, čo potvrdzuje aj judikatúra (rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 04.03.2010, sp. zn. 2Co/196/2009).
7. Vo vyjadrení k odvolaniu intervenient navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi a intervenientovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít vyplýva, že súd nižšej inštancie je povinný bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie vyslovenému v zrušovacom rozhodnutí (R 8/2016). Nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v rozhodnutí odvolacieho súdu súdom prvej inštancie je obmedzením účastníka v jeho práve na súdnu ochranu, práve na spravodlivý proces a práve na zachovanie princípu právnej istoty (R 57/2015). Súd prvej inštancie postupoval po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie plne v súlade s právne záväznými názormi odvolacieho súdu vyslovenými v zrušujúcom uznesení z 30.07.2018 sp. zn. 23Co/274/2017: (i) doplnil dokazovanie podľa návrhov strán sporu, (ii) vykonané dôkazy vyhodnotil a nakoľko žalovaný v konaní nenavrhol ani jeden dôkaz preukazujúci údajné poskytnutie pôžičiek v celkovej výške 829.900 € žalobcovi, súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (iii) žalobe vyhovel v celom rozsahu a svoj rozsudok náležite odôvodnil. Žalovaný vo vzťahu ku kasačnej záväznosti rozhodnutí odvolacích súdov zavádzajúco a nepravdivo tvrdí, že Ústavný súd SR v náleze z 03.09.2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013 judikoval, že: „ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu je nadradené inštančnej a kasačnej záväznosti súdu nižšieho stupňa názorom súdu vyššieho stupňa.“ Nič také ústavný súd v predmetnom náleze nepovedal. Žalovaný dodnes nepreukázal, že mohol mať sumu 829.900 € v hotovosti „doma“ a že tieto peniaze skutočne odovzdal žalobcovi. Skutočnosť, že žalovaný
nemohol nikdy žalobcovi žiadne peniaze na základe zmlúv o pôžičke poskytnúť vyplýva a contrario zo skutočností a dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil správne a v súlade s § 191 ods. 1 CSP. Žalovaný sa počas desaťročného konania snažil presvedčiť súd prvej aj druhej inštancie, že mal doma len tak odložených 829.900 €, hoci predchádzajúce tri roky nemal žiaden príjem, bol nezamestnaný, nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, obchodné podiely ani žiaden finančne hodnotnejší majetok. Napriek tomu bol okamžite ochotný požičať spoločnosti, ktorá už desať rokov nevykonávala žiadnu činnosť, nemala žiaden príjem, bola v strate a tieto peniaze vôbec nepotrebovala, sumu 829.900 € v hotovosti, pričom 597.500 € mal žalovaný požičať tejto spoločnosti aj napriek tomu, že prvú pôžičku vo výške 232.400 € mu nevrátila a musel ju vymáhať v exekučnom konaní. Súčasne sa snažil presvedčiť súd, že žalobca potreboval súrne 265.500 € iba na jeden týždeň a napriek tomu, že bol insolventný, súhlasil s okamžitou exekúciou sumy 829.900 € voči nemu, suma druhej a tretej pôžičky sa iba náhodou zhodovala so sumou úrokov z omeškania, ktoré mal intervenient vyplatiť žalobcovi, a tieto peniaze v sume 829.900 € po ich odovzdaní žalobcovi zmizli a nikto ich už nikdy nevidel. Údajne požičaná suma 597.500 € v rámci druhej a tretej zmluvy a pôžičke je takmer identická s výškou úrokov z omeškania priznanej žalobcovi rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 23.03.2010, sp. zn. 17C/97/2003-448 proti intervenientovi titulom poistného plnenia (597.977,99 €). Žalovaný sa počas celého konania vehementne a opakovane vyhýbal zodpovedaniu kľúčovej otázky v tomto spore, ktorou je preukázanie odovzdania peňažných prostriedkov vo výške 829.900 € konateľke žalobcu, ich pôvod a následný osud (použitie). Žalovaný sa tak dobrovoľne vzdal svojho práva preukázať existenciu spornej skutočnosti, čo je potrebné hodnotiť v jeho neprospech. Intervenient nepozná pravý dôvod, prečo žalobca podpísal predmetné zmluvy o pôžičke. S prihliadnutím na všetky okolností prípadu je však isté, že žalovaný nemohol mat' „doma” len tak pohodených 829.900 € a rovnako nikdy tieto peniaze žalobcovi neposkytol. Suma 829.900 € nie je sumou, ktorá by sa len tak stratila a za vyše desať rokov nikde neobjavila alebo neodzrkadlila. Žalovaný produkuje vo svojom odvolaní množstvo procesných námietok v snahe odpútať pozornosť odvolacieho súdu od podstaty tohto sporu, ktorým je určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke z dôvodu reálneho neodovzdania (neposkytnutia) peňazí. Otázka naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení už bola v konaní vyriešená samotným odvolacím súdom v bode 14 zrušujúceho uznesenia. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít jednoznačne vyplýva, že deklaratórne určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke predstavuje dôvod pre zastavenie exekúcií v zmysle 57 ods. I písm. g) EP, v ktorých žalovaný vymáha voči žalobcovi plnenia z notárskych zápisníc z dôvodu, že notárske zápisnice ako exekučné tituly nie sú materiálne vykonateľné. Rozsudok teda môže v prípade jeho právoplatnosti definitívnym spôsobom vyriešiť všetky sporné právne vzťahy subjektov tohto konania. Pokiaľ ide o plnenie 232.400 € zo zmluvy o pôžičke z 25.03.2011, ktoré už bolo vymožené v exekučnom konaní sp. zn. EX 2470/11, potvrdenie rozsudku by zakladalo nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako to konštatoval odvolací súd v zrušujúcom uznesení. Žalobca má preto naliehavý právny záujem na určení neplatnosti všetkých zmlúv o pôžičke. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009 nevyplýva, že určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke nebude mat' nijaký vplyv na exekučné konania, ako to zavádzajúco a nepravdivo tvrdí žalovaný. Z tohto uznesenia vyplýva len to, že notárske zápisnice zostanú exekučnými titulmi. Avšak tieto exekučné tituly sa stanú materiálne nevykonateľné, čo bude dôvodom pre zastavenie exekučných konaní a vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v prípade už vymoženého plnenia. Určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke bude mať jednoznačne vplyv na neexistenciu hmotnoprávneho základu ako to konštatoval aj Krajský súd v Nitre v uznesení z 29.10.2021, sp. zn. 5CoE/98/2021. Žaloba bola podaná 23.10.2013 za účinnosti OSP. Skutočnosť, že nová právna úprava v 137 písm. d) CSP žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu pripúšťa len v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu, nemení nič na tom, že žaloba o určenie neplatnosti právnych úkonov podaná za účinnosti OSP je spôsobilá vyriešiť spornosť právneho vzťahu žalobcu a žalovaného rovnako (s rovnakými účinkami a dôsledkami) ako žaloba o určenie neexistencie práva, ktorú by žalobca podával po 01.07.2016. Zo samotného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009 napokon vyplýva, že: „v sporovom konaní je možné domáhať sa žalobou určenia neplatnosti právneho úkonu (v danom prípade zmlúv o pôžičiek), na ktoré bol v notárskych zápisniciach odkaz v súvislosti s uznaním dlhu." Z uvedeného dôvodu sú preto všetky žalovaným označené súdne rozhodnutia týkajúce sa určovacích žalôb právne irelevantné. Námietku nedostatku naliehavého právneho záujmu žalovaný uplatnil vo svojom odvolaní prvýkrát od vrátenia veci odvolacím súdom (30.07.2018), t. j. po vyše dva a pol roku od „znovuotvorenia“ konania. Od vrátenia veci žalovaný nedostatok naliehavého právneho záujmu v konaní netvrdil. Táto námietka je preto účelová. Na základe vyššie uvedeného žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý je daný tým, že v prípade potvrdenia rozsudku odvolacím súdom by mali byt' exekučné konania zastavené v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) EP a súčasne dôjde k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného ohľadom plnenia
vymoženého v prospech žalovaného v exekučnom konaní sp. zn. EX 2470/11. Súd prvej inštancie nebol povinný odkazovať na § 80 OSP, ani opätovne riešiť otázku naliehavého právneho záujmu, pretože táto otázka už bola vyriešená odvolacím súdom v bode 14 zrušujúceho uznesenia v prospech žalobcu a súd prvej inštancie viazaný právny názorom odvolacieho súdu sa od tohto právne záväzného názoru nemohol odkloniť. Ust. § 61 EP je na prejednávanú vec neaplikovateľný. V prejednávanom prípade v prípade potvrdenia rozsudku odvolacím súdom nedôjde k porušeniu zákazu restitutio in integrum, pretože právnym následkom určenia neplatnosti zmlúv o pôžičkách nebude obnovenie exekučného konania sp. zn. EX 2470/11, ani navrátenie vymožených peňažných prostriedkov, ale vznik nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto je nedôvodný aj odkaz žalovaného na nález Ústavného súdu SR z 03.05.2011, sp. zn. III ÚS 41/2011. Tvrdenie žalovaného, že žaloba na plnenie má prednosť pred určovacou žalobou sú prekonané. Skutočnosť, že súdy pripúšťajú určovaciu žalobu aj v prípadoch, ak už k porušeniu práva došlo a možno žalovať aj na plnenie, vyplýva z konštantnej judikatúry, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 14.02.2013, sp. zn. 5Obdo/51/2011, obdobne tiež sp. zn. 5Cdo/31/2011, sp. zn. 4Cdo/89/2007, sp. zn. 6Cdo/392/2013, sp. zn. 3Cdo/112/2004, sp. zn. 4Cdo/49/2003 a sp. zn. 3Cdo/53/2007. Navyše, samotný najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3Cdo/63/2009, na ktoré poukazoval žalovaný, judikoval možnosť a význam určovacej žaloby v situácii, kedy možno žalovať na plnenie. Skutočnosť, že vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskych zápisníc majú procesnú povahu samo o sebe neznamená, že nie je možné určiť neplatnosť takýchto vyhlásení. Právnym následkom neplatnosti zmlúv o pôžičke je okrem iného aj neplatnosť všetkých nadväzujúcich právnych a iných úkonov uskutočnených na ich podklade. Ak sú zmluvy o pôžičke neplatné, žalobca nemohol platne vyhlásiť, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskych zápisníc, ktorých obsahom sú zmluvy o pôžičke. Vyvrátiteľná právna domnienka podľa 205 CSP založená notárskymi zápisnicami sa týka iba osvedčenia, že žalobca a žalovaný boli osobne prítomní na notárskom úrade a že na tomto mieste pristúpili k vyhláseniam, ktoré sú obsahom notárskych zápisníc. Netýka sa ale osvedčenia, či sú skutočnosti, ktoré sú jej obsahom, pravdivé alebo v súlade so zákonom. Ak aj žalobca v notárskych zápisniciach uviedol, že mu boli finančné prostriedky vo výške 829.900 € poskytnuté pred podpísaním notárskych zápisníc, tak notárske zápisnice nie sú dôkazom o tom, že mu tieto prostriedky skutočne poskytnuté aj boli, ale len dôkazom, že to žalobca vyhlásil. Vyvrátiteľná právna domnienka podľa 558 OZ v spojení s 192 CSP bola v konaní vyvrátená súborom nepriamych a navzájom previazaných koherentných dôkazov, ktoré spoločne vo svojej súvislosti zakladajú preukázateľný záver, že žiadne dlhy žalobcu v čase ich uznania neexistovali, pretože žalovaný žiadne peniaze žalobcovi na základe zmlúv o pôžičke nepožičal (neprenechal). V zmysle ustálenej judikatúry súdov SR a ČR nemožno od nikoho spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti Ak je predmetnom sporu určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke, negatívnym skutkovým tvrdením, ktoré nie je možné v zmysle negatívnej dôkaznej teórie preukázať priamymi dôkazmi je, že peniaze z týchto zmlúv neboli nikdy dlžníkovi prenechané (odovzdané). Ak sa niečo nikdy nestalo, nie je možné o tejto skutočnosti poskytnúť priamy dôkaz, ale len nepriame dôkazy. Žalovaný v konaní výslovne odmietol objasniť pôvod údajne poskytnutých finančných prostriedkov v celkovej sume 829.900 €, čo podľa judikatúry je potrebné hodnotiť v jeho neprospech. Žalovaný po presune dôkazného bremena poskytnutie pôžičiek žiadnym spôsobom nepreukázal. Naopak žalobca v konaní konštantne zhodne tvrdil a preukazoval, že žiadne pôžičky nemohli byt' nikdy žalobcovi poskytnuté. Vyvrátiteľnú právnu domnienku existenciu dlhu možno bezpečne vyvrátiť predložením dôkazu o opaku. V tomto ohľade sú plne použiteľné závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo 16.12.2011, sp. zn. 22Cdo/883/2010 a nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. l. ÚS 668/15, v zmysle ktorých, ak strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a ani nemôže mat' k dispozícii priamy dôkaz o tom, že jej druhá strana žiadne plnenie neposkytla. ale prednesie aspoň oporné body skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, tak nastupuje vysvetľovacia povinnosť protistrany, v tomto prípade žalovaného. Podľa intervenienta obsahom spisu sú dôkazy, ktoré vo svojom súhrne tvoria uzavretú sústavu nepriamych dôkazov svedčiacich o tom, že žalovaný nemohol poskytnúť žalobcovi pôžičky v celkovej výške 829.900 €. Žalovaný však neuviedol nič, čím by tieto dôkazy vyvrátil. Žalovaný počas celého konania nenavrhoval vykonať a ani nepredložil jeden jediný dôkaz o tom, že by vôbec mohol sumou 829.900 € disponovať. Žalobca predložil v konaní množstvo dôkazov, ktoré podporujú jeho závery. Žalovaný pritom nikdy tieto dôkazy nenamietal ani nerozporoval. Nikdy nerozporoval to, že v údajnom čase poskytnutia nemal žiaden príjem, ani nebol zamestnaný, ani nevlastnil žiadne nehnuteľnosti, ani obchodné podiely, ani žiaden iný hodnotnejší majetok. Žalovaný len jednoducho povedal, že „on o tom súdu nepovie nič“. V takejto procesnej situácii by bolo nespravodlivé, aby pasívne a odmietavé správanie žalovaného ohľadom rozhodujúcej otázky v spore bolo pripisované na ťarchu žalobcu. Skutočnosť, že jedna zo zmlúv o pôžičke bola vyhotovená vo forme notárskej
zápisnice ešte neznamená, že skutočnosti v nej obsiahnuté sú pravdivé. Argumentácia žalovaného o nepoužiteľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 na prejednávanú vec je nesprávna. V tomto prípade nejde o posudzovanie neplatnosti verejných listín, ale o posudzovanie neplatnosti súkromných listín, na ktoré verejné listiny odkazujú (súkromných listín obsiahnutých vo verejných listinách). Súčasne spor medzi žalobcom a žalovaným sa netýka skutočnosti, či sú notárske zápisnice pravé, ale či vôbec k nejakému odovzdaniu finančných prostriedkov niekedy došlo. Hlavný rozdiel oproti skutkovému stavu riešenému v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 13/2009 spočíva teda iba v tom, že žalobca svoje záväzky v zmysle § 558 OZ uznal. Forma uznania záväzkov však nemá vplyv na to, že záväzky majú pôvod v hmotnoprávnom úkone – v zmluvách o pôžičke, ktoré sú súkromnoprávnymi listinami a ktorých platnosť je predmetom tohto konania. Uznaním dlhu sa nenahrádza pôvodný záväzok. Uznanie dlhu rovnako nemôže konvalidovať skutočnosť', že primárny právny záväzok, ktorý uznanie dlhu zabezpečuje, je neplatný. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/1160/2003, na ktorý poukazuje žalovaný, bol v judikatúre prekonaný (napr. rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR zo 16.12.2011, sp. zn. 22Cdo/883/2010). Tvrdenie žalovaného, že pri uznaní dlhu nemožno aplikovať zásadu negatívnej dôkaznej teórie, nemá oporu v žiadnej odbornej literatúre ani judikatúre. Práve naopak, aj v rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 26.08.2004, sp. zn. 32Odo/1160/2003, na ktorý odkazuje pri svojej argumentácii žalovaný, bolo judikované, že vyvrátiteľnú domnienku existenciu dlhu možno bezpečne vyvrátiť predložením dôkazu o opaku. Obdobný záver bol prijatý aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/1028/2004. Otáznou ostáva teda len spôsob a rozsah dôkaznej povinnosti žalobcu, ktorý preukazuje opak skutočnosti prezumovanej vyvrátiteľnou právnou domnienkou. V tomto ohľade je plne použiteľné vyššie cit. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/883/2010. Intervenienta tvrdí, že právna domnienka existencie údajných dlhov žalobcu v čase ich uznania bola tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobcom hodnoverne vyvrátená. Dôkazné bremeno sa prelomením tejto vyvrátiteľnej právnej domnienky presunulo na žalovaného, ktorý bol povinný v konaní preukázať údajné poskytnutie pôžičiek v celkovej výške 829.900 €, čo však neurobil. Notárske zápisnice nie sú dôkazom o odovzdaní peňazí žalobcovi. Z notárskych zápisníc nijako nevyplýva, že notárka osvedčuje aj samotné prevzatie peňazí na základe zmlúv o pôžičke, pretože k odovzdaniu peňazí na notárskom úrade nedošlo, čo vyplýva aj z výpovede notárky, ktorá uviedla, že „finančné prostriedky si strany konania nevyplácali. Uviedli len toľko, že majú zmluvu a chcú k nej aj exekuční' titul.” Význam osvedčenia spočíva v tom, že notárska zápisnica je dôkazom o tom, že úkon (vyhlásenie) bol urobený, akým spôsobom a kedy sa tak stalo, pričom pravdivosť toho, čo sa osvedčuje platí dovtedy, kým nie je dokázaný opak. Vzhľadom na akcesorický charakter uznania dlhu, nemožno platne uznať dlh vyplývajúci z neplatnej zmluvy. Tento záver paradoxne vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26.05.2014, sp. zn. 6Co/59/2014, z ktorého žalovaný cituje účelovo len časť vytrhnutú z kontextu. Domnienka existencie dlhu, ktorá je založená uznaním, je vyvrátiteľná. Nie je možné uznať neexistujúci dlh a sekundárny právny záväzok nemôže zabezpečovať neplatný hlavný záväzok. Ak sú neplatné všetky zmluvy o pôžičke (čo podľa názoru intervenienta sú), sú neplatné aj všetky uznania dlhu žalobcom v notárskych zápisniciach. Konanie nemá žiadnu inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru intervenienta všetky žalovaným uvádzané „iné vady“ v bodoch I až 6 článku II odvolania smerujú voči nepodstatným skutočnostiam. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Tvrdenie žalovaného, že svoje námietky „nemohol doteraz namietať v inom opravnom prostriedku podľa CSP” je nepravdivé a zavádzajúce. Žalovaný podal voči uzneseniu odvolacieho súdu neúspešnú ústavnú sťažnosť a neúspešný podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora, v ktorých vyčítal zrušujúcemu uzneseniu všetky skutočnosti, ktoré opätovne vyčíta aj vo svojom odvolaní v časti IV. Všetky tieto námietky žalovaného smerujú voči zrušujúcemu uzneseniu a postupu odvolacieho súdu a tieto boli vyhodnotené ako nedôvodné. Ani námietka nedoručenia vyjadrenia žalobcu z 26.06.2018 nesmeruje voči procesnému postupu súdu prvej inštancie po zrušujúcom uznesení, ale voči postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu. Žalovaný pritom predmetným vyjadrením očividne disponuje a doposiaľ sa k nemu nijako relevantne nevyjadril. Zásada rovnosti strán nemohla byť porušená, pretože právo navrhovať doplnenie dokazovania mal aj žalovaný. Skutkové zistenia o majetnosti žalovaného boli zistené na základe vykonaného dokazovania už pred vydaním pôvodného rozsudku z výpisu z bankového účtu žalovaného od 01.01.2011 do 09.05.2016. Žalovaný na všetkých pojednávaniach od vrátenia veci odvolacím súdom súhlasil s tým, že súd nebude oboznamovať' strany s obsahom spisu. Žalovaný súčasne pravidelne nahliadal do elektronického aj listinného súdneho spisu, a preto reálne mal k dispozícii všetky dôkazy, ktoré boli súdom vykonané po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca v skutočnosti nikdy nechcel vyjadriť nesúhlas s dokazovaním navrhnutým intervenientom, resp. súhlas s takýmto dokazovaním bol daný dodatočne na pojednávaní dňa 27.09.2022. Žalovanému nebolo upreté právo predniesť svoju záverečnú reč. Žalovaný
mohol svoje právo záverečnej reči realizovať na pojednávaní 22.11.2022, na ktoré sa on ani je právny zástupca nedostavili. Na pojednávaní dňa 25.10.2022 žalovaný súhlasil, že svoju záverečnú reč zašle súdu pred vyhlásením rozsudku dňa 22.11.2022. Rozsudok je vypracovaný v súlade s právne záväznými názormi odvolacieho súdu vyjadrenými v zrušujúcom uznesení. file_0.jpg
file_1.wmf
Všetky zmluvy o pôžičke sú absolútne neplatné preto, že žalovaný v skutočnosti nikdy žalobcovi žiadne finančné prostriedky neposkytol, čo je nevyhnutným predpokladom každej zmluvy o pôžičke ako reálnej zmluvy podľa § 657 OZ a je možné sa žalobou takejto neplatnosti domáhať. V tejto súvislosti intervenient poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.. zn. 3Cdo/325/2009.
8. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava podaného odvolania. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/12/2016 vyplýva prípustnosť nerešpektovania názoru súdu vyššej inštancie, ak je to odôvodnené a nejde o subjektívne vlastné uváženia bez adekvátneho odôvodnenia. Ústavný súd SR v náleze z 03.09.2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013 pripustil, že súd vyššej inštancie môže rozhodnúť odlišne od skoršieho kasačného rozhodnutia z dôvodu ovplyvnenia praxou nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu. Logickým dôsledkom potom je, že rozhodovanie podľa judikatúry najvyššieho súdu alebo ústavného súdu je nadradené inštančnej a kasačnej záväznosti súdu nižšieho stupňa názorom súdu vyššieho stupňa, keďže predstavuje opodstatnenú výnimku z inštančnej a kasačnej záväznosti z dôvodu ústavnoprávneho princípu viazanosti sudcu v podstate len zákonom. Žalovaný teda ani účelovo a ani úmyselne nezavádza odvolací súd. V náleze sp. zn. I. ÚS 632/2016 (publikovanom pod č. 33/2016) ústavný súd judikoval, že porušenie práva na spravodlivé konanie môže byť porušené aj v situácii, keď súd nižšej inštancie rešpektuje nesúladný právny názor súdu vyššej inštancie a odkaz všeobecných súdov na takúto inštančnú viazanosť nebráni ústavnému súdu vysloviť porušenie základných práv. Súdy v civilných veciach sú povinné rozhodovať primárne v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ktorá je vyjadrením princípu právnej istoty. Uvedené má prednosť a nadradenosť pred inštančnou viazanosťou súdu nižšej inštancie názorom súdu vyššej inštancie. Vyjadrenie intervenienta k reálnosti pôžičiek obsahuje len subjektívne a nepodstatné úvahy. Dôležité je, že podľa notárskych zápisníc a zmlúv o pôžičke boli najprv poskytnuté peniaze a potom došlo k spísaniu notárskych zápisníc o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou. Neevidovanie záväzkov žalobcu z pôžičiek v účtovníctve žalobcu, nespochybňuje ani pravdivosť notárskych zápisníc, ani následky uznania dlhu. Poukaz intervenienta na to, že neexistuje žiaden dôvod, prečo by si žalobca požičal peniaze od žalovaného v konkrétnej sume je irelevantný, keďže dôvod ani kauza sa nemusí preukazovať, žalobca uznal svoj dlh z pôžičiek vo forme notárskych zápisníc. Žalovaný v čase uzatvorenia zmlúv o pôžičke so žalobcom nemal vedomosť o tom, že žalobca mal nejakých veriteľov (okrem žalovaného), že by boli voči nemu vedené exekúcie, že by mal exekútorom blokovaný účet v banke, či iný majetok. Prípadné exekučné konania a dlžné sumy žalobcu okolo 8.000 € nijako nevytvárajú obraz ani dôkaz o údajnej účelnosti notárskych zápisníc. Žalovaný poskytoval žalobcovi pôžičky postupne. Druhú pôžičku na základe zmluvy o pôžičke z 23.12.2011 mu poskytol po tom, čo mu bola suma prvej pôžičky vrátená formou exekúcie (vyúčtovanie EX 2470/11 z 25.11.2011). Nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať reálne odovzdanie pôžičiek, preto nemožno v jeho neprospech hodnotiť, že poukazoval na obsah notárskych zápisníc o prevzatí prostriedkov a uznania dlhu v nich obsiahnutých. Pokiaľ intervenient vytýka žalovanému, že nevie preukázať poskytnutie sumy pôžičiek žalobcovi, tak uvedené žalovaný nepovažuje za svoju povinnosť, pretože poskytnutie pôžičiek je preukázané uznaním dlhu žalobcu a vyjadrením žalobcu v notárskych zápisniciach o prevzatí peňažných prostriedkov. Notárske zápisnice požadovaným určeným neplatnosti zmlúv o pôžičke nestratia svoju vykonateľnosť a v spojitosti s prebiehajúcimi exekučnými konaniami neexistuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Intervenient nesprávne interpretuje účinky vyhlásenia neplatnosti právneho úkonu na exekučné konanie podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009. Z názoru v uznesení najvyššieho súdu evidentne vyplýva, že v prípade určenia neplatnosti právneho úkonu notárska zápisnica zostáva exekučným titulom. Len určením neplatnosti právneho úkonu v kontexte s vymožením plnenia v notárskej zápisnici nevzniká nárok na bezdôvodné obohatenie. Najvyšší súd rozlišuje medzi účinkami a dôsledkami (i) neplatnosti právneho úkonu a (ii) určením, že hmotnoprávny základ nie je daný jednak na exekučné konania ako aj bezdôvodné obohatenie, avšak intervenient v uvedených odlišných účinkoch nerozlišuje, ale ich zamieňa a spája. Predmetná žaloba nie je spôsobilá vyriešiť spornosť právneho vzťahu žalobcu a žalovaného rovnako (s rovnakými účinkami a dôsledkami) ako žaloba o
určenie neexistencie práva. Intervenientom citovaná časť z rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26.05.2014 sp. zn. 6Co/59/2014 je iba všeobecným názorom a neaplikovala sa ani v danom prípade, pričom ide o rozhodnutie v prípade, v ktorom bol neúspešný dlžník a notárska zápisnica obsahovala uznanie dlhu ako vo všetkých troch notárskych zápisniciach v tomto konaní, a v takej situácii sa krajský súd jednoznačne vyjadril, že naliehavý právny záujem môže byť iba na určení uznania dlhu aj keď sa iný žalobca domáhal určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke. Pokiaľ intervenient vytýka, že námietku nedostatku naliehavého právneho záujmu žalovaný uplatnil v odvolaní prvýkrát po vrátení veci z odvolacieho súdu, tak uvedené tak nie je, pretože túto námietku vzniesol žalovaný v záverečnej reči z 08.11.2022 a predtým aj v prvej záverečnej reči dňa zo 07.12.2016. Samotnú otázku naliehavého právneho záujmu však musí súd skúmať bez ohľadu na to, či žalovaný takúto námietku vznesenie alebo nie. Absencia uvedenia § 80 OSP, resp. § 137 CSP v odôvodnení napadnutého rozsudku je v nesúlade s § 220 ods. 2 CSP. Nevysporiadaním sa s otázkou naliehavého právneho záujmu dochádza k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie, keďže súd prvej inštancie odňal žalovanému možnosť proti tejto otázke argumentovať. Nepostačuje, že sa s touto otázkou údajne vysporiadal odvolací súd. Zákaz navrátenia do pôvodného stavu v exekučnom konaní podľa § 61 EP sa nevzťahoval iba na dobromyseľnosť ochrany nadobúdajúcej tretej osoby, ani len na prípady mimoriadnych opravných prostriedkov. Nie je správny názor, že následkom určenia neplatnosti zmlúv o pôžičke bude vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v exekúcii, ktorá už prebehla. Uvedené nevyplýva ani z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009. Keďže vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskych zápisníc nie je hmotnoprávnym úkonom, nemôže dôjsť k určeniu jeho neplatnosti, hoci aj je formálnou náležitosťou vykonateľnosti notárskej zápisnice. Žalovaný nesúhlasí s názorom, že notárske zápisnice nie sú dôkazom o tom, že peňažné prostriedky žalobcovi boli poskytnuté, pretože každá notárska zápisnica obsahuje vyhlásenie žalobcu pred notárom a do notárskej zápisnice ako verejnej listiny, že prostriedky od žalovaného prevzal. Intervenient opomína účinky uznania dlhu, ktoré je taktiež vyjadrené žalobcom v každej notárskej zápisnici. Odkaz intervenienta na názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/883/2010 je neaplikovateľný, netýka sa vôbec uznania dlhu a nespochybňuje jeho účinky ani v otázke dôkazného bremena (ktoré spočíva na dlžníkovi). Dôkazné bremeno v tomto spore spočívalo z dôvodu uznania dlhu žalobcu a vyhlásení žalobcu o prevzatí peňazí v notárskych zápisniciach ako verejných listinách na žalobcovi a to v otázke neexistencii dlhu z pôžičiek (v čase uznania dlhu). Žiadne dôkazy nepreukazujú, že „žalovaný nemohol nikdy žalobcovi poskytnúť pôžičky v celkovej sume 829.900 €“. Intervenient poukazuje len na nepriame dôkazy, ktoré takúto objektívnu nemožnosť nie sú spôsobilé preukazovať. Intervenient nesprávne vytýka žalovanému, že počas celého konania nenavrhoval vykonať a ani nepredložil dôkaz o tom, že by vôbec mohol sumou pôžičiek disponovať, keďže žalovaný takúto povinnosť nemal. Argumentácia nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2020 nie je náležitá, pretože v nej išlo o prípad, kedy notárska zápisnica neobsahovala určitú dobu plnenia a pohľadávka bola uznaná v neurčitej výške. Takéto nedostatky však žiadna z notárskych zápisníc v tomto konaní nevykazovala. Intervenient tiež opomína, že všetky notárske zápisnice v sebe obsahujú uznanie dlhu, ktoré žalobcom nebolo vôbec napadnuté. Keďže hlavným dôkazom o pôžičkách sú notárske zápisnice - verejné listiny, v ktorých žalobca uznal svoj dlh voči žalovanému, tak nemožno ani z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009, ktoré sa netýka notárskych zápisníc a ani uznania dlhu, vyvodzovať dôkazné bremeno na strane žalovaného ako veriteľa. Intervenient nesprávne interpretuje odvolaciu námietku žalovaného, že pri uznaní dlhu nemožno aplikovať zásadu negatívnej dôkaznej teórie. Žalovaný poukazuje na početnú judikatúru najvyšších súdnych autorít k uznaniu dlhu a jeho účinkom (bod 5 časť I odvolania), z ktorej vyplýva, že pri uznaní dlhu sa aplikuje negatívna dôkazná teória, čo znamená, že dlžník musí preukázať, že dlh nevznikol a nemožno za situácii uznania dlhu urobiť záver, že veriteľ neuniesol dôkazné bremeno. Rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 22Cdo/883/2010 sa netýkalo uznania dlhu a nebolo v ňom vyslovené, že uznanie dlhu nemôže predstavovať výnimku negatívnej dôkaznej teórie (ale pri uznaní dlhu ide práve o aplikovanie negatívnej dôkaznej teórie, keď dlžník preukazuje, že dlh nevznikol, resp. neexistoval v čase uznania dlhu). Žalovaný nesúhlasí s tvrdením intervenienta, že domnienka existencie dlhov žalobcu v čase ich uznania bola tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobcom hodnoverne vyvrátená. Nie je ani zrejmé, aké „tvrdenia“ žalobcu mali spochybniť jeho dlh, keď jeho tvrdenia boli vyvrátené (údajná neprítomnosť na notárskom úrade, nevedomosť o notárskych zápisniciach, či ich podpisovaní, nevedomosť o exekučných konaniach). Dôkazy, ktoré boli predložené žalobcom sú založené na porušení práva žalovaného na spravodlivé konanie, pretože žalobca pred prvým rozsudkom súdu prvej inštancie vyhlásil, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, v odvolaní nenamietal nevykonanie navrhnutých dôkazov a po zrušení prvého rozsudku prevzal všetku iniciatívu intervenient, ktorý navrhoval dôkazy napriek nesúhlasu žalobcu. Samotné dôkazy, ktoré mali spochybniť domnienku
existenciu dlhu sú nepriame, nie sú preto spôsobilé spochybniť reálnosť pôžičiek vyplývajúcich z verejných listín. Vo všetkých notárskych zápisniciach žalobca pred notárom do notárskej zápisnice prehlásil, že prevzal príslušné sumy pôžičiek a žalobca každý svoj dlh zo zmlúv o pôžičke uznal vo forme notárskej zápisnice. Intervenientom uvádzaná námietka, že k odovzdaniu peňazí nedošlo pred notárkou na notárskom úrade je irelevantná. Žalovaný nesúhlasí s akcesorickým charakterom uznania dlhu tak, ako ho prezentuje intervenient. Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 6Co/59/2014 vyslovil, že dôkazné bremeno pri uznaní dlhu spočíva na dlžníkovi, že rozhodujúce je preukazovanie, že dlh neexistoval k času uznania dlhu a v prípade uznania dlhu v notárskej zápisnici môže byť naliehavý právny záujem iba na uznaní dlhu. Tým v podstate uznanie dlhu získava aj (procesnú) samostatnosť a vymaňuje sa z vlastnosti akcesoricity. Samostatnosť uznania dlhu vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Odo/1022/2002. Intervenient neuvádza čím konkrétne má byť tento názor prekonaný. Názor intervenienta, že uznanie dlhu je neplatné bez ohľadu na to, či to deklaruje súd rozsudkom alebo nie, je v rozpore s názorom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/59/2014 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Odo/1022/2002 a vôbec nezohľadňuje obsah samotných notárskych zápisníc, kde vo všetkých je obsiahnuté uznanie dlhu. Domnienka existencie (uznaného) dlhu nebola vyvrátená, nebolo napadnuté uznanie dlhu ako právny úkon, neboli zo strany žalobcu (ani intervenienta) namietané okolnosti uznaniu dlhu ako právneho úkonu a ani otázka existencie dlhu v čase jeho uznania. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného (a to aj právnymi), čo je podľa ustálenej rozhodovacej praxe považované za porušenie práva na spravodlivé konanie. Žalovaný môže namietať porušenie práva na spravodlivé konanie ako celku na všetkých doterajších inštanciách. S námietkami žalovaného, ktoré smerujú voči zrušujúcemu uzneseniu a postupu odvolacieho súdu, sa doteraz žiaden súd nevysporiadal, keďže ani ústavný súd (ani iný orgán) sa vôbec nevyjadril k meritu veci (k podstate námietok). Žalovaný skutočne doteraz nemal k dispozícii žiaden efektívny opravný prostriedok, ktorý by mohol využiť na namietanie porušenia jeho práva na spravodlivé konanie v celom doterajšom konaní. Námietku nedoručenia vyjadrenia žalobcu v prvom odvolacom konaní (spolu s prílohou) nemohol žalovaný uplatniť v žiadnom účinnom opravnom prostriedku podľa CSP, pretože sa o ňom dozvedel až po vydaní kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu. Vyhlásenie (aj) žalobcu dňa 08.12.2016, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nie je otázkou sudcovskej koncentrácie konania ako to tvrdí intervenient. Žalobca pred uplynutím zákonnej koncentrácie konania podľa § 154 CSP (vyhlásením dokazovania za skončené na pojednávaní 08.12.2016) už nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Poukaz na trestnoprávnu procesualistiku v otázke dokazovania je podľa žalovaného relevantný s odkazom na zásadu argumentum a maiori ad minus, pretože v civilnom konaní má súd menšiu a slabšiu mieru možnosti vykonávať samostatne dôkazy len v taxatívne uvedených prípadoch (§ 185 ods. 2 a 3 CSP). Žalovaný nesúhlasí s tým, že na všetkých pojednávaniach konaných od vrátenia veci odvolacím súdom súhlasil s tým, že súd nebude oboznamovať strany s obsahom spisu. Je tiež irelevantné, že právny zástupca žalovaného nahliadal do spisu. Dôležité je posúdenie, či listiny, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní a zistení rozhodujúcich okolností oboznámil zákonným spôsobom a či to vyplýva zo zápisnice. Žalobca sa v podaní doručeným 14.10.2021 evidentne vyjadril, že nesúhlasí s návrhmi intervenienta na doplnenie dokazovania. Vyjadrenie nesúhlasu žalobcu nedáva priestor na žiadne pochybnosti. V kontexte námietky k realizovaniu záverečnej reči, žalovaný uviedol, že súd vyzve na „prednesenie“ záverečných rečí, čo podľa jazykového výkladu znamená ústny prednes záverečnej reči, ktorý nebol žalovanému umožnený. Pokiaľ intervenient zdôrazňuje, že žalobca pôžičky nikdy od žalovaného nedostal, je nelogické, prečo by inak žalobca notárske zápisnice podpísal.
9. V odvolacej duplike intervenient zotrval na všetkých svojich doterajších podaniach. Uviedol, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/12/2016 pripustil nerešpektovanie názoru súdu vyššej inštancie iba v úplne výnimočných prípadoch, pričom judikatúra vyšších súdnych autorít medzi tieto dôvody nepatrí. Najvyšší súd pripustil odchýlenie sa od názoru súdu vyššej inštancie v prípade zmeny v skutkových zisteniach, zmeny relevantnej právnej úpravy alebo aj z dôvodu zásadného judikatúrneho posunu v relevantnej právnej otázke, ktorá doposiaľ nebola vyriešená. V tomto konaní však nedošlo k žiadnej z uvedených situácií. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 46/2013 pripúšťa iba zmenu právneho názoru toho istého (odvolacieho) súdu, po tom, čo sa mu vec znova vráti na rozhodnutie, nie možnosť súdu nižšej inštancie nerešpektovať právny názor nadriadeného súdu v kasačnom rozhodnutí z dôvodu vplyvu judikatúry najvyššieho súdu a ústavného súdu. Súdy môžu meniť len svoje vlastné právne názory pod vplyvom novej judikatúry. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 632/2016 nikde neuviedol, že ak súd nižšej inštancie rešpektuje protiústavný názor súdu vyššej inštancie, dopúšťa sa tým porušenia základného práva strán na spravodlivé súdne konanie. Princíp právnej istoty v žiadnom prípade neznamená, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít má prednosť pred inštančnou
viazanosťou súdu nižšej inštancie názorom súdu vyššej inštancie. Nevyplýva to ani z právnych predpisov, ani z rozhodovacej činnosti týchto súdnych autorít. Naopak z § 391 ods. 2 CSP vyplýva, že súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. A práve pre zachovanie právnej istoty musí byť toto ustanovenie dodržané. Žalovaný ani vo svojom poslednom vyjadrení nie je ochotný a ani schopný vysvetliť základné skutkové okolnosti údajných pôžičiek, ktoré sú natoľko absurdné, že je úplne zjavné, že tieto „pôžičky” sú iba fiktívne a nikdy k nim nedošlo. Žiadnu z pochybných okolnosti údajných pôžičiek nie je možné racionálne vysvetliť. Žalovaný iba formalisticky argumentuje, že údajné zmluvy o pôžičke sú potvrdené v notárskych zápisniciach. Žalovaný bol partnerom konateľky žalobcu v danom čase, preto musel veľmi dobre vedieť, že žalobca už roky nevykonával žiadnu činnosť. Vyplývalo to aj registra účtovných závierok dostupného online. Naviac je absurdné poskytovať ďalšie pôžičky niekomu, kto nebol ochotný predchádzajúcu pôžičku dobrovoľne uhradiť. Určenie, že zmluvy o pôžičke sú neplatné, je dôvodom na zastavenie exekúcií. Žalobca má preto naliehavý právny záujem na určení, že zmluvy o pôžičke sú neplatné. Neplatnosťou zmluvy o pôžičke zároveň zanikne (resp. nikdy nevznikne) aj právo žalovaného na vrátenie údajne požičanej sumy a už vymožená suma sa stane bezdôvodným obohatením, keďže pôjde o plnenie z neplatného právneho úkonu podľa § 451 ods. 2 OZ. Je absurdné, že žalovaný sa odvoláva na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/63/2009, keď' najvyšší súd v tomto uznesení potvrdzuje tvrdenia intervenienta a žalobcu. Hmotnoprávnym základom exekučného titulu je právny úkon, na ktorý notárska zápisnica odkazuje. Z uvedeného judikátu je zrejmé, že argumentácia intervenienta je správna a žalobca mal naliehavý právny záujem na určení, že zmluvy o pôžičke sú neplatné. Aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/59/2014 vyplýva, že domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke je možné a rozhodnutie o tejto otázke má vplyv na zastavenie exekúcie. Nemožno sa domáhať určenia neplatnosti samotnej notárskej zápisnice o uznaní dlhu, keďže nejde o právny úkon, ale možno sa domáhať neplatnosti samotného uznania dlhu. Krajský súd v tomto prípade zamietol žalobu nie z toho dôvodu, že žalobca sa nedomáhal určenia neplatnosti uznania dlhu, ale z dôvodu, že nepreukázal, že zmluva o pôžičke je neplatná. Žalovaný popiera samotné znenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/63/2009, v ktorom tento výslovne uviedol, že „ak by v exekučnom konaní došlo k vymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne súd by v inom (sporovom) konaní určil, že hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného o bezdôvodné obohatenie.” Nikde v OSP nebolo uvedené, že ak je možné žalovať na plnenie, nie je možné podať určovaciu žalobu. Žalovaný sa uchyľuje k tvrdeniam, ktoré sú v priamom rozpore so skutočnosťou a znením príslušných súdnych rozhodnutí. Žiadna z notárskych zápisníc neobsahuje osvedčenie notára, že žalovaný odovzdal žalobcovi peňažné prostriedky. Naopak, samotná notárka v konaní uviedla, že žalovaný pred ňou žalobcovi žiadne peniaze neodovzdal. Notárske zápisnice naozaj osvedčujú iba to, že žalobca vyhlásil, že mu boli poskytnuté peňažné prostriedky, a že uznal dlh z údajných zmlúv o pôžičke. Žalovaný je presvedčený, že nemal povinnosť preukazovať poskytnutie súm pôžičiek žalobcovi, avšak judikatúra o negatívnej dôkaznej teórii uvedená intervenientom ako aj samotné zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu v tejto veci svedčia o opaku. Žalovaný sa snaží spochybniť aj aplikovateľnosť nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2020 na predmetný spor. Podstatou tohto nálezu je však záver ústavného súdu, podľa ktorého zmluva o pôžičke spísaná vo forme notárskej zápisnice je stále úkonom súkromnoprávnej povahy. Tento záver ústavný súd vyslovil ako všeobecne platný, bez ohľadu na osobitosti skúmaného prípadu. Teda tvrdenia žalovaného o tom, že keďže zmluvy o pôžičke boli potvrdené verejnými listinami - notárskymi zápisnicami, ide o verejné listiny, ktoré nie je možné vyhlásiť za neplatné, sú nesprávne. Nie je pritom podstatné, či žalobca napadol aj platnosť uznania dlhu. Žalobca má povinnosť plniť na základe zmlúv o pôžičke. Uznanie dlhu nezakladá žiadne hmotné práva a povinnosti strán. V uznesení sp. zn. 4Cdo/13/2009 najvyšší súd znova zopakoval ustálený názor vyjadrený v judikatúru najvyššieho súdu, že „neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.” Toto pravidlo sa aplikuje bez ohľadu na to, či ide o súkromnú alebo file_2.jpg
file_3.wmf
verejnú listinu. Naviac aj v tomto prípade ide o právne úkony súkromnoprávnej povahy, a to aj v prípade zmlúv o pôžičke, aj uznaní dlhu. Citované uznesenie sa teda vzťahuje aj na prejednávaný spor. Judikatúra uvedená žalovaným obsahuje iba názor, že dôkazné bremeno pri uznaní dlhu prechádza z veriteľa na dlžníka. V žiadnom z týchto rozhodnutí (okrem rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 320do/1160/2003) nie je uvedené, že pri uznaní dlhu neplatí negatívna dôkazná teória. Dôkazné bremeno sa iba prenesie na dlžníka a od charakteru dlžníkových tvrdení závisí, či na ňom
zostane alebo sa opäť' presunie na veriteľa. Intervenient zopakoval, že závery v rozsudku sp. zn. 320do/1160/2003 boli už prekonané a sú v rozpore s ustálenou judikatúrou slovenských súdov, preto naň nie je možné prihliadať. Je prakticky vylúčené, aby žalovaný poskytol žalobcovi pôžičky tak ako tvrdí žalovaný a ako je uvedené v notárskych zápisniciach. Aj nepriame dôkazy sú dostačujúce v situácii, keď tvrdenie strany nie je možné preukázať. Uznanie dlhu má akcesorický charakter. Domnienka existencie dlhu žalobcu bola v konaní spochybnená v takom rozsahu, že bola prakticky vyvrátená, a to tým, že žalovaný predmetné sumy pôžičiek žalobcovi nemohol nikdy odovzdať. Z toho vyplýva, že dlh neexistoval v čase uzavretia zmlúv o pôžičke, a teda logicky nemohol existovať ani v čase jeho uznania. Ak je nejaká zmluva celá neplatná, tak sú neplatné aj všetky povinnosti v nej obsiahnuté. Prípadné uznanie tohto neexistujúceho dlhu v žiadnom prípade nemôže mať za následok jeho existenciu. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Obdo/1022/2002 treba vykladať tak, že neplatnosť zmluvy síce nemá za následok zánik domnienky existencie dlhu z tejto zmluvy na základe uznania záväzku, ale zároveň to znamená aj to, že táto domnienka by bola v konaní ihneď vyvrátená tým, že podkladová zmluva je neplatná. V odvolacom konaní môže strana namietať iba konanie a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, nie predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ani predchádzajúce konanie na odvolacom súde. Uznesenie súdu prvej inštancie o skončení dokazovania bolo zrušením prvého rozsudku a vrátením veci na ďalšie konanie už z podstaty veci zrušené. Naviac nové dôkazy navrhoval intervenient, vo vzťahu ku ktorému dokazovanie nebolo ukončené, teda námietky žalovaného o neprípustnosti nových dôkazov navrhnutých žalobcom sú irelevantné. Z § 85 CSP nevyplýva, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatnené intervenientom musia byť schválené stranou vopred. Postačí, ak budú schválené kedykoľvek počas konania a žalobca nakoniec na pojednávaní 27.09.2022 vyjadril súhlas s dokazovaním navrhnutým intervenientom. Ust. § 182 CSP nevyžaduje, aby bola záverečná reč prednesená iba ústne. Intervenient na záver zdôraznil, že podstatnou otázkou pre konanie je, či žalovaný odovzdal žalobcovi sumy pôžičiek. Otázka, prečo žalobca podpísal notárske file_4.jpg
file_5.wmf
zápisnice, keď peniaze nedostal, je pre rozhodnutie vo veci úplne irelevantná. V doplňujúcom vyjadrení intervenient zopakoval, že vyhovenie žalobe bude mať za následok zastavenie exekúcií, v ktorých vystupuje ako poddlžník, a už vymožená suma sa stane bezdôvodným obohatením. Preto je daný naliehavý právny záujem na určení, že zmluvy o pôžičke sú neplatné. Tieto tvrdenia boli potvrdené aj v náleze Ústavného súdu SR z 11.10.2022, sp. zn. III. ÚS 435/2020, publikovanom v zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 40/2022.
10. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné len sčasti. S argumentmi žalovaného sa bude odvolací súd zaoberať v ucelených statiach podľa oblastí, ktorých sa týkajú.
K naliehavému právnemu záujmu
11. Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaný vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmlúv o pôžičke a vyhlásení žalobcu o súhlase s vykonateľnosťou súvisiacich notárskych zápisníc.
12. Žalobca sa svojou žalobou domáhal v prvom rade určenia, že sporné zmluvy o pôžičke sú neplatné. Z ustanovenia § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) je zrejmé, že ak občianskoprávne vzťahy (ale vzhľadom na § 1 ods. 2 OBZ v konečnom dôsledku aj obchodnoprávne vzťahy) vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája, tak právne úkony patria medzi právne skutočnosti. Zmluva, ktorou sa prejavuje vôľa konajúceho subjektu vstúpiť do určitého zmluvného vzťahu, je podľa § 34 OZ právnym úkonom. Právne úkony musia vyhovovať podmienkam stanoveným zákonom, inak môžu byť posúdené ako neplatné (porov. napr. § 37 ods. 1 a 2, § 38, § 39, čo § 40 ods. 1 OZ). Preto pokiaľ sa žalobou má určiť neplatnosť zmluvy, teda neplatnosť právneho úkonu, ide o žalobu, ktorou sa požaduje, aby súd rozhodol o právnej skutočnosti.
13. Civilný sporový poriadok, ktorý platí od 01.07.2016, vychádza zo zásady, že súd svojím rozhodnutím určuje aktuálny právny stav. Určenie právnej skutočnosti (napríklad neplatnosti právneho úkonu), odporuje vo svojej podstate tejto zásade. Z tohto dôvodu Civilný sporový poriadok v § 137 písm. d) pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti (a teda i žalobu o neplatnosť právneho úkonu) výlučne za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu. Medzi takéto prípady patria napríklad žaloby výslovne prípustné podľa § 11 ods. 4 z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, § 131 a 183 OBZ, § 77 Zákonníka práce, či § 711 ods. 6 OZ. Žaloba o neplatnosť zmluvy občianskoprávnej povahy však nie je žalobou o určenie právnej skutočnosti, ktorá by mala podklad v citovaných predpisoch, a jej prípustnosť nevyplýva ani z iných ustanovení Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či iných osobitných predpisov.
14. V prejednávanom spore však bola žaloba podaná ešte za účinnosti predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy určovacích žalôb, ktorá bola obsiahnutá v § 80 písm. c) z. č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Keďže právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP), prípustnosť takejto žaloby treba posudzovať v kontexte predchádzajúcej úpravy. Súdna prax pritom pôvodne pripúšťala aj žaloby o neplatnosť právnych úkonov, napríklad žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy (nevyplývajúcu z osobitného predpisu), ktorej výsledkom malo byť v podstate určenie vlastníckeho práva žalobcu (pozri TOMAŠOVIČ, M. In: ŠTEVČEK, M. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 505). Rozdiely medzi žalobami, ktoré sa dnes rozdeľujú do osobitných kategórií podľa § 137 písm. c) a d) CSP, sa stierali, a preto oba druhy žalôb podliehali vo všeobecnosti podmienke, že žalobca preukáže na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Ako a priori neprípustnú preto dnes nemožno posúdiť žaloba o neplatnosť právneho úkonu podanú za účinnosti OSP, o akú ide aj v tomto konaní. Aj táto však podlieha podmienke existencie naliehavého právneho záujmu podľa § 137 písm. c) CSP [a § 80 písm. c) býv. OSP].
15. Žalobca naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv o pôžičke odôvodňoval tým, že jeho podnikanie a vytváranie zisku je ohrozené a dotknuté prebiehajúcim exekučným konaním, na podklade notárskych zápisníc, ako exekučných titulov, v danom prípade existuje objektívny stav právnej neistoty, pretože sú ohrozené práva žalobcu z dôvodu výkonu exekúcie na majetok žalobcu na podklade absolútne neplatných exekučných titulov.
16. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby. Kým nie je preukázaný, je vylúčené, aby sa súd so žalobou zaoberal z vecného hľadiska. Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov (napr. ZSP 78/2006) opodstatnenie tam, kde ešte je len stav ohrozenia práva, a nie už jeho porušenia. Určovací návrh podľa § 137 písm. c) [a § 80 písm. c) OSP] má charakter preventívnej ochrany práv, keď musí existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovacia žaloba odstrániť (porov. R 24/1995). Naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti výpovede zmluvy, musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvoril by sa pevný právny základ pre budúce právne vzťahy. Naopak, nápravy stavu vzniknutého porušením práva sa možno domáhať pomocou žaloby na plnenie. Určovaciu žalobu možno považovať za nedovolenú tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len zbytočnému rozmnožovaniu sporov.
17. Žalovaný síce spochybňuje žalobcom tvrdený dôvod naliehavého právneho záujmu s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.11.2010, sp. zn. 3Cdo/63/2009, ale vykladá ho selektívne. Najvyšší súd totiž v citovanom rozhodnutí zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa zakladalo na závere o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu, na ktorý odkazovala notárska zápisnica v súvislosti s uznaním dlhu. Najvyšší súd vyslovil celkom jasný záver, že nie je vylúčené, aby sa osoba povinná domáhala „návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp. že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť)“, resp. že „v sporovom konaní je možné domáhať sa samostatným návrhom určenia neplatnosti právneho úkonu (v danej veci zmluvy o výpožičke), na ktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu“. Dôvetok, o ktorý oprel žalovaný svoju prvú odvolaciu námietku („Pokiaľ by prípadne súd takémuto návrhu vyhovel, notárska zápisnica zostáva exekučným titulom.“), sa už netýkal existencie naliehavého právneho záujmu, ale obsahoval názor najvyššieho súdu na účinky určenia neplatnosti právneho úkonu na notársku zápisnicu ako exekučný titul. Práve žalovaný pritom správne poznamenal, že medzi účinkami a dôsledkami neplatnosti právneho úkonu a
určovacím rozhodnutím je rozdiel. Nie je to intervenient na strane žalobcu, ale paradoxne žalovaný, ktorý ich nerozlišuje, ale ich zamieňa a spája. Žalovaný svojím výkladom dotknutého rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorého vyvodzuje, že na určení neplatnosti právneho úkonu v spojení s exekučnou notárskou zápisnicou nie je naliehavý právny záujem, pretože ani po vyhovujúcom určovacom výroku súdu notárska zápisnica neprestáva byť exekučným titulom, v podstate tvrdí, že najvyšší súd si protirečí, pretože svoj názor o prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu vzápätí popiera názorom o nedotknuteľnosti exekučnej notárskej zápisnice. Pri rozumnom výklade cit. uznesenia najvyššieho súdu jednoducho nemožno dospieť k takému vnímaniu naliehavého právneho záujmu, aký sa žalovaný pokúša presadiť.
18. Z cit. uznesenia najvyššieho súdu teda bezpochyby vyplýva, že povinný má právo domáhať žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu. Najvyšší súd pripúšťa osobitnú žalobu v civilnom sporovom konaní (mimo exekučného konania) zjavne v nadväznosti na svoje konštatovanie, že exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Toto konštatovanie, mimochodom, prevzal aj ústavný súd (III. ÚS 8/2018). Ten pritom zároveň dodal, že nie je vylúčené, aby sa povinná osoba domáhala návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp. že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť); avšak domáhať sa tak môže v osobitnom konaní, a nie v rámci námietok v exekučnom konaní (tamtiež).
19. S vyššie uvedeným záverom súdnej praxe odvolací súd súhlasí v rozsahu, v akom určovaciu žalobu považuje za prípustný prostriedok obrany povinného po začatí exekučného konania mimo exekučného konania. Na rozdiel od exekučných titulov v podobe súdnych rozhodnutí totiž proti exekučnej notárskej zápisnici neexistuje štandardný opravný prostriedok. Takúto určovaciu žalobu treba považovať za napĺňajúcu právo povinného na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
20. Neobstojí ani výhrada žalovaného, že otázku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o pôžičke z 25.03.2011 vylučuje skutočnosť, že exekučné konanie sa medzičasom skončilo vymožením pohľadávky. Žalovaným citované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/63/2009 dáva totiž odpoveď aj na námietku žalovaného, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu, ktorý tvoril základ pre exekučnú notársku zápisnicu, nie je daný, ak bola exekvovaná pohľadávka exekúciou uspokojená. Keďže najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyslovil aj názor, že „ak by v exekučnom konaní došlo k vymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne súd by v inom (sporovom) konaní určil, že hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného o bezdôvodné obohatenie“, je zrejmé, že len samotné uspokojenie pohľadávky v exekúcii nevylučuje naliehavý právny záujem na takomto určení.
21. Vyššie uvedenému záveru nebráni ani ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, ktoré svojou úpravou zákazu restitutio in integrum v exekučnom konaní sleduje iný účel a uprednostňuje zásadne ochranu dobromyseľnosti tretej osoby, napr. vydražiteľa a nemôže sa dotýkať hmotnoprávnych vzťahov vzniknutých z bezdôvodného obohatenia, pre vznik ktorého je bez významu, či bolo plnené dobrovoľne alebo na základe núteného výkonu rozhodnutia (pozri R 74/2019).
22. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobcom požadované určenie neplatnosti zmlúv o pôžičke nebude mať nijaký vplyv na exekučné konania, v ktorých sa ešte sporná pohľadávka vymáha, neobstojí odkaz žalovaného na názor najvyššieho súdu uvedený v už spomenutom uznesení so sp. zn. zn. 3Cdo/63/2009, že ak by sa takejto určovacej žalobe vyhovelo, notárska zápisnica zostáva exekučným titulom. Podľa odvolacieho súdu totiž neplatnosť právneho úkonu tvoriaceho hmotnoprávny základ exekučnej notárskej zápisnice znamená jej nespôsobilosť ako exekučného titulu, ktorá by mala vyústiť do zastavenia exekúcie z dôvodu neprípustnosti.
23. Odvolací súd tu odkazuje na názor ústavného súdu, podľa ktorého pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritériá, a preto záver o ich splnení alebo nesplnení sa v prípade notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Súčasne však možno uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučnému
titulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je to v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu. Jednako táto skutočnosť nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej a povinnej osoby (m. m. I. ÚS 5/00, IV. ÚS 20/06). Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu predchádzalo, alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu. Exekučné súdy majú pristupovať k notárskej zápisnici z hľadiska prieskumu vykonateľnosti obdobne ako k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, hoci s určitou zvýšenou mierou prísnosti, no vždy reštriktívne s vylúčením neprimeraného formalizmu. (II. ÚS 427/2018)
24. Podľa odvolacieho súdu z týchto úvah vyplýva, že obdobný prístup k exekučnej notárskej zápisnici musí platiť nielen vtedy, keď ju exekučný súd posudzuje pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie z hľadiska požiadaviek na jej formálne a materiálne náležitosti, ale aj v neskoršom čase, keď nastane skutočnosť majúca vplyv na vlastnosti notárskej zápisnice. Inak povedané, ak môže exekučný titul v podobe súdneho rozhodnutia stratiť vlastnosť spočívajúcu vo vykonateľnosti tým, že dôjde k zrušeniu súdneho rozhodnutia, z požiadavky sprísneného prieskumu exekučnej notárskej zápisnice možno vyvodiť, že ak má byť určovacia žaloba účinným prostriedkom nápravy, ktorý má povinný právo uplatňovať na základe článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, musí sa jej úspech prejaviť v exekučnom konaní rovnakými účinkami, akými sa prejaví zrušenie vykonateľného súdneho rozhodnutia.
25. Na notársku zápisnicu ako exekučný titul treba nazerať ako na súdne rozhodnutie povinný sa v podstate uznáva existenciu hmotnoprávneho nároku a vzdáva sa súdneho prieskumu v základnom konaní medzi exekučnými titulmi sa nerobí rozdiel Pokiaľ ide o ich vykonateľnosť v exekučnom konaní súdna prax ale zrušenie súdneho rozhodnutie spája s vznikom práva toho na základe neho plnil na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia ak málo totiž plnenie svojej základ v hmotnom práve a zrušenie rozhodnutia nemá vplyv Samo o sebe na toto hmotné právo ak nejde o špecifický prípad konštitutívnych účinkov rozhodnutia takže môže byť naďalej predmetom súdneho konania či už ako plnenie alebo ako právo na určenie neplatnosti súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice má za následok stratu takej vlastnosti notárskej zápisnice v ktorej je súhlas s obsiahnutý ktorá je za požičiava spôsobilosť byť exekučným titulom vo výsledku je teda malý rozdiel v tom či dôjde k zrušeniu súdneho rozhodnutia alebo k určeniu neplatnosti vyhlásenia súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice táto skutočnosť je podstatná aj z toho hľadiska, že zrušenie súdneho rozhodnutia ako exekučného titulu sa považuje za okamih, keď začína plynúť premlčacia doba pre uplatnenie na ruku na vydanie bezdôvodného obrátenie
26. Takémuto výkladu nebráni tomu ani názor ústavného súdu, že notárska zápisnica ako exekučný titul je prejavom autonómie vôle subjektov súkromného práva (kontraktačnej slobody) a nástrojom umožnenia ďalšej realizácie práv a povinností, ktorá má prispievať k právnej istote, a aplikácia práva súdom zasahujúca do tejto slobody súkromnoprávnych vzťahov by mala byť reštriktívna (II. ÚS 427/2018). Ústavný súd totiž zašiel ešte ďalej, ako najvyšší súd, keď túto vlastnosť notárskej zápisnice nepovažuje a vylučujúcu možnosť exekučného súdu v rámci zverenej právomoci preskúmavať notársku zápisnicu z hľadiska jej zákonnosti. Podľa neho treba ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 vykladať v spojení s § 44 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ktorý zakotvuje súdny prieskum exekučného titulu. Jeho účelom je zabezpečenie ochrany v prípadoch, keď obsah exekučnej notárskej zápisnice nezodpovedá zákonným požiadavkám či princípom. (III. ÚS 52/2019)
27. Predmetom exekučného konania nemôže byť výkon takého exekučného titulu, ktorý svojou hmotnoprávnou podstatou právnemu poriadku odporuje, a už vôbec nie iba s odvolaním sa na procesné zakotvenie inštitútu exekučnej notárskej zápisnice. Keďže procesné právo plní funkciu práva smerujúceho k presadeniu hmotného práva, zmyslom zakotvenia inštitútu exekučnej notárskej zápisnice nemôže byť presadenie nepráva. Autonómia vôle subjektov súkromného práva je preto v prípade mimosúdnych exekučných titulov obmedziteľná, ak vyjadruje vôľu konať v rozpore s právnym poriadkom.
V uvedenom zmysle je napokon judikovaná aj opodstatnenosť materiálneho prieskumu exekučných notárskych zápisníc. (pozri III. ÚS 33/2020 a III. ÚS 435/2020)
28. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy žalobca má v zmysle § 80 písm. c) OSP naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti zmlúv o pôžičke z 23.12.2011 a zo 07.05.2012 v znení dodatku zo 14.05.2022, ktoré tvoria hmotnoprávny základ pre vedenie exekúcií súdnym exekútorom Mgr. Júliusom Rosinom pod sp. zn. Ex 1584/12 a Ex 1607/12.
29. Skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku výslovne neuviedol § 80 písm. c) CSP nemá za následok nesprávne právne posúdenie veci, ale môže za okolností prejednávanej veci súvisieť s kvalitatívnymi požiadavkami na odôvodnenie napadnutého rozsudku (k tomu pozri ďalej).
30. Inak je to však v prípade určenia neplatnosti vyhlásení žalobcu ako dlžníka povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou a exekúciou notárskej zápisnice zo 16.06.2011, z 15.05.2012 a zo 07.05.2012 (v spojení so 14.05.2012).
31. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP, musí byť naliehavý. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Úlohou žalobcu tak bolo preukázať, že určenie neplatnosti vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice vyhovuje týmto požiadavkám.
32. Neplatnosť právneho úkonu je kategória týkajúca sa hmotnoprávnych úkonov. Vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ale upravuje procesnoprávny predpis [§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017], čo už hneď na úvod naznačuje, že pôjde o procesnoprávny úkon. Takéto vyhlásenie predstavuje formálnu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice, ktorá preto nemôže byť prejavom vôle smerujúcim najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Možno tu odkázať na názor Najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 3Cdo/63/2009: „Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať (§ 46 a nasl. Notárskeho poriadku), aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu.“ Keďže právna úprava nepredpokladá, že by vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice mohlo byť neplatné, nie je ani zrejmé, aké právne účinky, a teda aký zmysel by takéto určenie malo z hľadiska prebiehajúcich exekúcií. Určenie neplatnosti vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice pre svoje pochybné účinky ani nemôže vytvoriť pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/31/2011).
33. Možno preto uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že by mal na určení neplatnosti vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice žalobca naliehavý právny záujem. V dôsledku toho ale nie je splnená základná požiadavka ust. § 80 písm. c) OSP na prejednanie žaloby v tejto časti po vecnej stránke a podľa ustálenej súdnej praxe musí preto súd žalobu zamietnuť.
K dôkaznému bremenu
34. Dôsledkom uznania dlhu dlžníka podľa § 558 OZ je, že sa predpokladá, že v uznanom rozsahu tento dlh trvá v čase uznania. Ide teda o domnienku existencie dlhu, ktorá zjednodušuje dôkaznú situáciu veriteľa (žalovaného), pretože sa dôkazné bremeno prenáša na dlžníka, ktorý musí preukázať, že dlh nie je opodstatnený (pozri v tomto zmysle rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/55/98). Uznanie dlhu zakladá typickú vyvrátiteľnú právnu domnienku, v dôsledku ktorej nemusí veriteľ preukazovať vznik
a predpoklady svojho hmotnoprávneho nároku a je naopak na dlžníkovi, na ktorého tak prešlo dôkazné bremeno, aby preukázal, že dlh v dobe uznania netrval alebo po tomto uznaní zanikol (§ 192 CSP).
35. Z judikatúry vyplýva, že kladné riešenie otázky, či strana uniesla dôkazné bremeno týkajúce sa neexistencie dlhu, sa nemôže zakladať na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka (tu: uznanie dlhu), teda napríklad v tvrdení dlžníka, že veriteľ mu plnenie neodovzdal a žalovaný nepredložil dôkaz na vyvrátenie tohoto tvrdenia. Prijatie takéhoto názoru by vo svojej podstate popieralo zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky (pozri napríklad rozsudky Najvyššieho súdu ČR zo 07.05.2003, sp. zn. 29Odo/180/2003 a z 30.08.2006, sp. zn. 29Odo/1457/2005, ktoré sú pre podobnosť právnej úpravy v rozhodnom čase naďalej argumentačne použiteľné). Účinky platného uznania dlhu bránia záveru, že veriteľ neuniesol ohľadom skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno, a to aj vtedy, ak dlžník popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami (pozri v tomto zmysle rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/1160/2003).
36. Sporové konanie je ovládané hlavne princípom kontradiktórnosti a prejednacím princípom, ktoré predurčujú, že ťarchu a zodpovednosť za výsledok konania nesú hlavne účastníci. Medzi povinnosti účastníkov v sporovom konaní patrí predovšetkým tvrdenie rozhodných skutočností a navrhovanie dôkazov (tzv. povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), prostredníctvom ktorých poskytujú informácie potrebné pre rozhodnutie. Každé skutkové tvrdenie a každý navrhnutý dôkaz musí najprv vychádzať z vlastnej vedomosti strany o jeho existencii a obsahu. Na procesnú stranu, ktorá nemá reálnu možnosť získať potrebné informácie tvoriace základ pre opísanie rozhodujúcich skutkových okolností, doliehajú negatívne dôsledky „informačného deficitu“ (pozri MACUR, J.: Důkazní břemeno v civilním soudním řízení. Masarykova univerzita v Brně, 1995, s. 121 a nasl.). Strana sporu v takomto prípade musí aspoň rámcovo navrhnúť spôsob, ktorým by bolo možné „informačný deficit“ odstrániť. Iba ak súd vo svojom posudzovaní dospeje k názoru, že požiadavka účastníka je primeraná a jej realizácia pravdepodobne povedie k zisteniu skutočnosti, ohľadom ktorej je účastník v „informačnom deficite“, môže uložiť povinnosť poskytnúť informácie protistrane (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/294/2012). Vo všeobecnosti teda platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena. (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2016)
37. Možno teda súhlasiť so žalovaným v tom, že domnienku založenú uznaním dlhu z poskytnutej pôžičky nemožno považovať za vyvrátenú len v dôsledku skutkového tvrdenia dlžníka, ktorým poprie prevzatie peňazí od veriteľa. Ak by dlžník zvolil obranu, ktorou by len bez ďalšieho popieral prevzatie peňazí, súd by musel skutkový stav posúdiť tak, že by musel vychádzať z domnienky, že dlh existoval v čase uznania. Súdna prax však celkom správne neznemožňuje situáciu dlžníka tým, že by nepripúšťala vyvrátiť domnienku založenú uznaním dlhu inou procesnou aktivitou dlžníka. Treba tu zdôrazniť, že uznanie dlhu je domnienkou vyvrátiteľnou, nie nevyvrátiteľnou. Ak sa preukáže, že dlh vôbec nevznikol, bude domnienka existencie dlhu vyvrátená (pozri v tomto zmysle rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/1028/2004).
38. V prejednávanej veci žalovaný odhliada od toho, že popretie prevzatia peňazí nebolo ani zďaleka jediným prostriedkom procesnej obrany, ktorú žalobca v konaní uplatnil. Žalobca v konaní prednášal aj ďalšie tvrdenia a návrhy na dokazovanie, ktoré boli spôsobilé viesť súd k tomu, aby učinil skutkový záver odlišný od domnienky, ktorú v konaní založilo uznanie dlhu. Súd prvej inštancie neignoroval právny inštitút uznania dlhu, ako mu to vyčíta žalovaný, ale len reagoval na procesnú aktivitu na strane žalobcu. To je zrejmé o. i. z úvahy súdu prvej inštancie, že možno „vyhodnotiť zistený skutkový stav tak, že právna domnienka obsiahnutá v notárskych zápisniciach je vyvrátiteľná, pričom v tomto konkrétnom konaní bolo vykonaných niekoľko nepriamych dôkazov, ktoré v svojej jednotlivosti a spoločne zakladajú
dôvodný a preukázateľný záver, že žalovaný žalobcovi neodovzdal tvrdené finančné prostriedky“ (bod 31 napadnutého rozsudku).
39. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že je zjavne mylný názor žalovaného, že by strana brániaca sa v konaní proti vyvrátiteľnej domnienke (dlžník) nemohla použiť nepriame dôkazy.
40. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (§ 187 ods. 1 CSP). Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 187 ods. 2 CSP). Podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame a nepriame (indície). Priamy dôkaz priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť (napr. výpoveď svedka o tom, že dokazovanú skutočnosť osobne vnímal svojimi zmyslami, teda ju videl, počul, apod.). Nepriamy dôkaz priamo nepotvrdzuje, ani nevyvracia dokazovanú skutočnosť, ale potvrdzuje alebo vyvracia inú skutočnosť, ktorá umožňuje usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania. Nepriamy dôkaz objasňuje dokazovanú skutočnosť prostredníctvom inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy vzťah. Zatiaľ čo súvislosť medzi priamym dôkazom a dokazovanou skutočnosťou je zrejmá, súvislosť medzi nepriamym dôkazom a skutočnosťou, ktorá je predmetom dokazovania, sa musí zisťovať. Miera tejto súvislosti býva u jednotlivých nepriamych dôkazov odlišná a môže sa aj ukázať, že pôvodný predpoklad o súvislosti nepriameho dôkazu s dokazovanou skutočnosťou bol vyvolaný len zhodou okolností a že tento vzťah tu v skutočnosti nie je. Pretože každý nepriamy dôkaz hodnotený oddelene (bez súvislosti s ďalšími dôkazmi) umožňuje vždy viac výkladov o svojom význame, je jeho význam určený predovšetkým jeho miestom v rade iných nepriamych dôkazov, jeho vzťahom k týmto ďalším dôkazom a jeho súladnosťou s nimi. Z toho vyplýva, že nepriamy dôkaz sám osebe spravidla nevedie k preukázaniu dokazovanej skutočnosti. V spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi tvoriacimi konštrukciu, ktorej jednotlivé prvky si vzájomne neodporujú a nepripúšťajú iný logický spôsob priebehu udalostí, však môže nepriamy dôkaz viesť k preukázaniu dokazovanej skutočnosti. Skutočnosť dokazovaná prostredníctvom nepriamych dôkazov sa preto považuje za preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov možno bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť).
41. Názor žalovaného nemá teda oporu ani v procesných predpisoch, ani v právnej teórii. Najmä vtedy, ak sa domnienka týka negatívnej skutočnosti (neodovzdanie peňazí) by prijatie tohto názoru žalovaného urobilo z uznania dlhu domnienku nevyvrátiteľnú. Je samozrejmé, že v prípade, že má strana preukazovať negatívnu skutočnosť, čo je samo o seba náročná úloha, budú do úvahy prichádzať najmä nepriame dôkazy.
42. Nie je opodstatnená ani výčitka žalovaného, že súd prvej inštancie v súvislosti s otázkou dôkazného bremena nepoužil § 46 a § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku v spojení s § 205 CSP, keď z nich nevyvodil predpoklad pravdivosti a správnosti obsahu notárskych zápisníc. Nie názor súdu prvej inštancie, ale názor žalovaného je v rozpore s § 46 a § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku v spojení s § 205 CSP. To, čo notárska zápisnica ako verejná listina potvrdzuje, nie je to, čo v nej „potvrdzuje“ súkromná osoba (účastník občianskoprávneho vzťahu), ale to, čo v nej potvrdzuje vyhotoviteľ notárskej zápisnice. Tým je notár, ktorý je verejným činiteľom, ktorý pri výkone notárskej činnosti vykonáva verejnú moc. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nespochybnil vlastnosť notárskych zápisníc spočívajúcu v tom, že ide o verejné listiny, ktoré preto zakladajú domnienku pravdivosti toho, čo v nich notár potvrdzuje. Súd prvej inštancie správne poznamenal, že obsahom sporných notárskych zápisníc je iba vyhlásenie žalobcu, že k nejakej skutočnosti došlo (odovzdanie finančných prostriedkov), avšak ich obsahom nie je, že k odovzdaniu týchto finančných prostriedkov došlo priamo pri spisovaní notárskej zápisnice. Z uvedeného dôvodu teda notárska zápisnica sama osebe nie je dôkazom, že skutočne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov. Je iba dôkazom o tom, že to žalobca pri spisovaní notárskej zápisnice vyhlásil. (bod 31 napadnutého rozsudku)
43. Pre úplnosť možno uviesť, že aj keby sa notárske zápisnice považovali za zakladajúce domnienku existencie dlhu, súd prvej inštancie túto ich vlastnosť v konečnom dôsledku nepoprel, pretože výpoveďou notárky, že pred ňou si strany finančné prostriedky nevyplácali (zápisnica z pojednávania zo 16.06.2015, č. l. 98), bol aj takýto prípadný obsah notárskych zápisníc vyvrátený.
44. Žalovaný ďalej s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 1022/2002 napáda záver súdu prvej inštancie, že „nie je možné uznať dlh, keď je preukázaná jeho neexistencia, teda samotné uznanie dlhu nemôže zabezpečiť to, že primárny právny záväzok je neplatný“. Hoci rozhodnutia českých súdov nie sú pre slovenské súdy precedenčne ani inak záväzné, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 1022/2002 dezinterpretuje, pretože ho nevykladá v kontexte daného skutkového stavu a toho, čo mu predchádzalo. Citované uznesenie totiž preberalo logiku rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 32 Odo 964/2003, ktoré však žalovaného výklad nepodporuje. Najvyšší súd ČR v tomto rozhodnutí odmietol pokus dlžníka – kupujúceho vyvrátiť domnienku existencie jeho (uznaného) dlhu z titulu nezaplatenej kúpnej ceny nepodpísanou zmluvou a dodacími listami, na ktorých chýbalo potvrdenie prevzatia tovaru kupujúcim. Najvyšší súd ČR uzavrel, že „spochybnením listín, ktoré v prospech žalobného nároku nesvedčia, ešte nie je opak preukázaný“. Obe rozhodnutia sa pritom zaoberali vyvrátením domnienky existencie dlhu na základe takých tvrdení a dôkazov, ktoré nie sú porovnateľné s prejednávanou vecou. Žiada sa dodať, že platný vznik pohľadávky, ktorú má uznanie dlhu zabezpečovať, je podmienkou platnosti uznania dlhu aj podľa judikatúry českého najvyššieho súdu (pozri napríklad rozhodnutie sp. zn. 33 Cdo 1171/2000, ale aj 29 Cdo 1584/2000). Žalovaným napádaný záver súdu prvej inštancie preto zodpovedá nielen slovenskej (R 14/1999), ale aj českej judikatúre. Tu však odvolací súd pripomína, že otázka platnosti uznania dlhu v sporných notárskych zápisniciach nebola výslovne predmetom sporu a z hľadiska vecnej správnosti napadnutého rozsudku, ktorý vychádza z vyvrátenia domnienky založenej týmito uznaniami, by bola aj málo podstatná.
45. Svojou ďalšou odvolacou námietkou žalovaný upozorňuje na údajnú tzv. inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto vadu vidí v tom, že súd prvej inštancie údajne v rozpore s § 191 CSP neprihliadol na vyvrátené a spochybnené tvrdenia konateľky žalobcu, ktoré súviseli so spisovaním notárskych zápisníc či s doručovaním písomností žalobcovi v exekučnom konaní, chýbajúcu obranu žalovaného v exekučnom konaní, časové súvislosti a spolužitie konateľky žalobcu a žalovaného, oslobodenie žalovaného vo veci obžaloby na žalovaného, v ktorej proti nemu svedčila konateľka žalobcu, a komplex prejavu negatívneho vzťahu konateľky žalobcu voči žalovanému. Žalovaný však nevysvetľuje, prečo práve tieto skutočnosti boli v konaní pre rozhodnutie vo veci podstatné a prečo by mali, keby na nich súd prihliadol tak, ako si to predstavuje žalovaný, viesť k inému vyhodnoteniu dokazovania podľa § 191 CSP. Z odvolania žalovaného nemožno spoznať, ktoré konkrétne skutkové závery vlastne žalovaný napáda, teda ktoré zistenia súdu prvej inštancie by mal odvolací súd revidovať, pokiaľ by prihliadol na vyššie uvedené skutočnosti tak, ako si to želá žalovaný. Z odvolacej argumentácie žalovaného vonkoncom nie je jasné, prečo by prihliadnutie na tieto skutočnosti malo vyústiť do zamietnutia žaloby. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať si obsah odvolacích dôvodov.
46. Odvolací súd však napriek tomu poznamenáva, že pokiaľ mienil žalovaný spochybniť vierohodnosť konateľky žalobcu, štatutárny orgán právnickej osoby, ktorá je stranou konania, nemá v civilnom konaní postavenie svedka, takže jeho tvrdenia, ak sú sporné, je beztak potrebné overiť dokazovaním pomocou dôkazných prostriedkov. Tak to bolo aj v tejto veci. Okrem toho, ak sa niektoré tvrdenia strany dokazovaním nepreukážu, neumožňuje to učiniť skratkovitý záver, že aj všetky zostávajúce tvrdenia tejto strany sú nepreukázané. Ani negatívny vzťah strany k protistrane, ktorý je v sporovom konaní skôr pravidlom, než výnimkou, nie je bez ďalšieho okolnosťou, ktorá by umožňovala dokazovanie vyhodnotiť celkovo v rozpore s výsledkami, ktoré z jednotlivých dôkazov vyplývajú. Napokon z okolností prejednávanej veci, najmä z postupu strán v konaní sa nejaví, že by žaloba bola motivovaná len účelovou snahou konateľky žalobcu poškodiť žalovaného. Žalovaný predovšetkým neopísal ani žiadne subjektívne okolnosti, ktoré by bolo možné označiť ako dôvod žalobcu, resp. konateľky žalobcu poškodiť žalovaného. Procesná obrana žalovaného, ktorá sa zakladá v podstate len na formálnych výhodách spočívajúcich v domnienke existencie dlhu a pravdivosti notárskych zápisníc, a neobsahuje podrobnejšie vysvetlenie okolností, za ktorých sporné pôžičky žalobcovi údajne poskytol, pôvodu hotovosti vo výške 829 900 €, toho, ako a kde došlo k odovzdaniu takéhoto množstva hotovosti, ale ani samotného motívu žalovaného zveriť žalobcovi ako nečinnej a nemajetnej spoločnosti takúto sumu peňazí, či rokovaní, ktoré viedli k podpísaniu sporných zápisníc, nenaznačuje, že by sa žalovaný stal obeťou nekalého postupu žalobcu a účelovej žaloby. Keby to tak malo byť, od žalovaného by bolo možné očakávať oveľa intenzívnejšiu aktivitu v oblasti skutkových tvrdení týkajúcich sa hmotnoprávneho základu pôžičiek, než len postoj skúpy na slovo („odpovedať nebudem, nemienim“; zápisnica z pojednávania, č. l. 152).
K správnosti skutkových zistení
47. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že notárska zápisnica nie je sama osebe dôkazom, že skutočne došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov, pretože sa týka skutočností, ktoré nie sú osvedčené priamo v notárskej zápisnici. Podľa žalovaného je tento záver v rozpore s obsahom notárskych zápisníc.
48. Znenie notárskych zápisníc nie je sporný. Pre prehľadnosť odvolací súd pripomína presný obsah ich relevantných častí, ktoré súvisia s odovzdaním hotovosti medzi stranami:
49. V bode 1 notárskej zápisnice zo 16.06.2011 sa o. i. uvádza: „Osoba povinná predo mnou vyhlásila, že dňa 25.03.2011… uzavreli s veriteľom [žalovaným] – oprávnenou osobou… zmluvu o pôžičke…, ktorej opis tvorí súčasť tejto zápisnica ako Príloha číslo 1. Podľa zmluvy bola osobou oprávnenou poskytnutá osobe povinnej bezúročná peňažná pôžička vo výške 232 400 €…“ Prílohu č. 1 tejto notárskej zápisnice tvoril obsah zmluvy o pôžičke z 25.03.2011, ktorej čl. I znie: „Veriteľ dňom podpísania tejto zmluvy požičiava dlžníkovi sumu 232 400 €…, ktoré peňažné prostriedky odovzdal dlžníkovi v hotovosti pred podpisom tejto zmluvy, čo účastníci svojimi podpismi na tejto zmluve potvrdzujú.“
50. V čl. I ods. 2 notárskej zápisnice zo 07.05.2012 sa o. i. uvádza: „Osoba povinná – ako dlžník podpisom na tejto listine potvrdzuje prevzatie peňažnej pôžičky vo výške 265 000 €… od osoby oprávnenej – ako veriteľa.“
51. V čl. I ods. 1 notárskej zápisnice z 15.05.2012 sa o. i. uvádza: „Osoba povinná – ako dlžník podpisom na tejto listine potvrdzuje, že v deň uzavretia zmluvy, t. j. 23.11.2011… prevzala peňažnú pôžičku vo výške 332 000 €… od osoby oprávnenej – ako veriteľa.“
52. Sporný je podľa žalovaného skutkový záver, ktorý zo znenia notárskych zápisníc súd prvej inštancie vyvodil. Odvolací súd ale súhlasí so súdom prvej inštancie v tejto súvislosti. Ako už odvolací súd uviedol vyššie a ako to aj vyplýva z ich znenia, notárske zápisnice neobsahujú potvrdenia notárky o tom, že žalovaný odovzdal sporné sumy peňazí žalobcovi, ale len potvrdenia žalobcu a žalovaného, že sa tak stalo, a to ešte pred spísaním notárskych zápisníc. Žalovaný dokonca sám tvrdil, že peniaze odovzdal konateľke žalobcu „doma“. Keďže je nesporné, že všetky notárske zápisnice boli spísané na notárskom úrade, a nie doma u žalovaného, je tiež zrejmé, že k odovzdaniu peňazí podľa tvrdenia žalovaného nedošlo na notárskom úrade, a teda v okamihu spísania notárskych zápisníc. To isté v podstate tvrdil aj žalovaný v záverečnom návrhu zo 07.12.2016 (č. l. 265 a 266), kde dokonca vo vzťahu k notárskej zápisnici zo 07.05.2012 zdôraznil, že sa v nej neuvádza, že k prevzatiu pôžičky došlo pri podpise na notárskom úrade. Rovnaké skutkové zistenia vyvodil aj súd prvej inštancie z výsluchu notárky, ktorá vypovedala, že pred ňou si strany finančné prostriedky nevyplácali (zápisnica z pojednávania zo 16.06.2015, č. l. 98). Konštatovaniu súdu prvej inštancie, že notárske zápisnice nepreukazujú, že skutočne došlo k odovzdaniu peňazí, teda vo výsledku nemožno nič vyčítať. Je logickým vyústením nielen nesporného znenia notárskych zápisníc, ale aj tvrdení samotného žalovaného a výsluchu notárky. Notárske zápisnice tak naozaj potvrdzujú len to, že žalobca vyhlásil, že peniaze prevzal, nie však na notárskom úrade. Keďže sa tak neudialo na notárskom úrade, notárske zápisnice tak nie sú priamym dôkazom o prevzatí peňazí žalobcom. Notárske zápisnice preto len zakladajú vyvrátiteľnú domnienku, že žalobca peniaze od žalovaného prevzal.
53. Pokiaľ ide o výhrady žalovaného voči skutkovému záveru o reálnosti poskytnutia pôžičky, žalovaným označené dôkazy a skutočnosti sa týkajú samotných notárskych zápisníc a správania žalobcu v exekučnom konaní, nie však okolností, ktoré mali vecne a časovo súvisieť s uzavretím zmlúv o pôžičke a odovzdaní peňazí žalobcovi. Odvolací súd tu pripomína úvodné tvrdenia žalobcu, ktorý svoju žalobu odôvodnil o. i. tým, že „žalovaný nikdy žiadne peňažné prostriedky žalobcovi neodovzdal; nemohol tak ani urobiť, pretože ako fyzická osoba nedisponoval žiadnym majetkom väčšej hodnoty a jednotlivé sumy peňazí v hotovosti reálne nemal k dispozícii; žalovaný v žiadnom prípade nemohol disponovať takým objemom finančnej hotovosti, nakoľko nebol zamestnaný a nemal žiadny príjem alebo majetok v uvedenej hodnote; ani jedna z pôžičiek žalovaného nebola zaevidovaná v účtovníctve žalobcu; žalobca v dotknutom období nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť“. Žalovaný žiadne z týchto tvrdení vo vyjadrení k žalobe, ale ani neskôr účinne nepoprel, takže boli nesporné. Žalovaný len nesúhlasil s tvrdením, že žalovaný nikdy žiadne peňažné prostriedky žalobcovi neodovzdal. V dôsledku domnienky
založenej uznaním dlhu v notárskych zápisniciach sa jedine toto skutkové tvrdenie žalovaného o prevzatí peňazí žalobcom považovalo za pravdivé, hoci len pod podmienkou, že sa dokazovaním nevyvráti. Bolo teda na žalobcovi, aby preukázal, že peniaze neboli odovzdané. Keďže išlo k negatívnu skutočnosť, žalobca ju mohol preukázať len nepriamo, teda tvrdeniami o iných okolnostiach, ktoré by účinne spochybnili pravdivosť domnienky odovzdania peňazí (pozri v tomto zmysle I. ÚS 21/2018). Tvrdenia žalobcu, že žalovaný nedisponoval žiadnym majetkom väčšej hodnoty a jednotlivé sumy peňazí v hotovosti reálne nemal k dispozícii, sú nepochybne tvrdeniami spôsobilými vyvrátiť domnienku, že žalovaný konateľke žalobcovi odovzdal hotovosť vo výške 829.900 €. Ak totiž hotovosť v tejto sume predtým nikdy nezískal, nemohol ju ani žalobcovi odovzdať. Treba zdôrazniť, že na tieto tvrdenia žalobcu žalovaný vo svojich podaniach nereagoval popretím, ale v konaní v tejto súvislosti len tvrdil, že peniaze mal „doma“, hoci tento pojem odmietol bližšie objasniť (zápisnica z pojednávania z 10.03.2016, č. l. 152). Vo vzťahu k tomuto skutkovému tvrdeniu žalovaného sa ale žiadna prezumpcia správnosti či pravdivosti neuplatňuje. Tvrdenie o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného je tvrdením o negatívnej skutočnosti, a keďže od žalobcu ani nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (pozri tiež uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/81/2010), bolo na žalovanom, aby tvrdil a preukázal opak. Jeho neustále sa opakujúci argument právnymi účinkami notárskej zápisnice a uznania dlhu sa týka len odovzdania peňazí, nie toho, aké mal majetkové pomery, a ani toho odkiaľ ich mal, kde ich držal a ako k odovzdaniu došlo. Žalovaný sa nepokúsil tvrdenia žalobcu o nedostatočných majetkových pomeroch vyvrátiť ani na pojednávaní 10.03.2016, kde žalobca upozorňoval, že žalovaný nepreukázal, že disponoval majetkom, resp. zdrojmi, ktoré mu umožňovali pôžičku v tvrdenej výške poskytnúť (zápisnica z pojednávania z 10.03.2016, č. l. 150). Argumentoval opäť len notárskymi zápisnicami a uznaním dlhu, teda nie popretím skutkových tvrdení žalobcu o majetkových pomeroch žalovaného a prednesením vlastných tvrdení. Súd prvej inštancie mal okrem toho z vlastnej činnosti, ktorá súvisela so zisťovaním pobytu žalovaného na účely doručenia žaloby, k dispozícii aj dôkazy, ktoré podporujú tvrdenia žalobcu o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného v rozhodnom čase. Odvolací súd tu pripomína najmä list Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky zo 16.09.2014, ktorým úrad na žiadosť súdu prvej inštancie oznámil, že žalovaný je „vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 01.11.2008 – evidencia trvá“ (č. l. 41). Možno tiež spomenúť aj výsledky lustrácie v Sociálnej poisťovni, ktorú si súd prvej inštancie zadovážil na základe návrhu na dokazovanie predneseného žalobcom v podaní zo 16.11.2015 (č. l. 113). Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno ani mať dôvodné pochybnosti o tvrdeniach žalobcu o nedostatočnej majetnosti žalovaného. Naopak, pochybnosti o tom, že žalobca prevzal od žalovaného sumu 829 900 €, vyvoláva aj (žalovaným nepopreté) tvrdenie žalobcu o svojej podnikateľskej nečinnosti v dotknutom období, pretože z neho nevyplýva, že by žalobca potreboval na svoje podnikanie zdroje z pôžičiek od žalovaného.
54. Tým sa dáva odpoveď aj na námietku žalovaného, že súd prvej inštancie vyvodil nesprávne skutkové zistenia z výpisov z bankových účtov žalovaného. Nemajetnosť žalovaného v rozhodnom čase bola v konaní nespornou skutočnosťou, preto nebolo potrebné vykonávať dokazovanie výpismi z účtu, v dôsledku čoho je aj nepodstatné, ako súd prvej inštancie tieto dôkazy nakoniec vyhodnotil.
55. Žalovaný sa tiež mýli, ak sa domnieva, že nepriame dôkazy nemôžu spochybniť notárske zápisnice vrátane uznanie dlhu. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, že aj v prípade uznania dlhu, aj v prípade verejných listín v podobe notárskych zápisníc ide o vyvrátiteľné domnienky. Názor, že by sa tieto domnienky mohli vyvracať iba priamymi dôkazmi, nie je podložený ani právnou úpravou, ani judikatúrou, a ani logikou veci. Aj v prípade uznania dlhu judikatúra odmieta len obyčajné popretie existencie záväzku, ale nijako neobmedzuje charakter dôkazov, ktoré musí popierajúci predložiť. Najmä v prípade, ak má strana preukázať niečo, čo sa nestalo, spravidla priame dôkazy nebudú ani dostupné. Práve na účely preukázania takejto negatívnej skutočnosti sú vhodné nepriame dôkazy, z ktorých možno vyvodiť príslušný záver. Nepriame dôkazy sú teda prostriedkom na spochybnenie skutočností, ktoré sa predpokladajú v dôsledku právnych účinkov notárskej zápisnice vrátane uznanie dlhu.
K porušeniu práva na spravodlivý súdny proces
56. V rámci tohto odvolacieho dôvodu žalovaný vytýka viacero nedostatkov, ktoré odvolací súd rozoberie samostatne:
57. Po prvé žalovaný namieta, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený, pretože súd prvej inštancie vôbec neuviedol, z akého dôvodu bol naplnený základný predpoklad úspechu určovacej žaloby
podľa § 80 písm. c) OSP, ktorým je existencia naliehavého právneho záujmu. Je pravda, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vyslovene nezaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu. Tu je však dôležité, že napadnutému rozsudku predchádzalo uznesenie odvolacieho súdu z 30.07.2018, č. k. 23Co/274/2017-335, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení o. i. na viacerých miestach konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov. Keďže odvolací súd vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva (napr. rozsudok sp. zn. 2Cdo/104/01), že v prípade zrušenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa je súd nižšieho stupňa viazaný právnym názorom súdu vyššieho stupňa ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov. (II. ÚS 387/2010) Pretože súd prvej inštancie o žalobe rozhodol po jej posúdení z vecného hľadiska, v kontexte so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý sa týka naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti sporných zmlúv o pôžičke v zmysle § 80 písm. c) OSP, nedosahuje žalovaným vytýkaný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku takú závažnosť, aby odôvodňoval záver, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.
58. Pokiaľ ide o otázku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskych zápisníc, vyššie uvedený nedostatok stratil na význame v dôsledku toho, že odvolací súd v tunajšom rozhodnutí zaujal názor, že naliehavý právny záujem v tomto rozsahu žalobca nepreukázal.
59. Po druhé neobstojí ani námietka žalovaného, že nesprávnym rozložením dôkazného bremena došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie a k narušeniu rovnováhy strán v konaní v neprospech žalovaného. Otázka posudzovania dôkazného bremena je integrálnou súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov; nejde o právne posudzovanie veci, ktorým treba spravidla rozumieť hmotnoprávne posúdenie (II. ÚS 400/09) Prípadné nesprávne rozloženie dôkazného bremena preto nezakladá vadu, ktorá by mala za následok porušenie práva strany na súdu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). Zásada rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) je zase transformáciou zásady rovnosti občanov pred zákonom (čl. 12 ods. 1 ústavy) a vzťahuje sa na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred Občianskym súdnym poriadkom, resp. Civilným sporovým poriadkom. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada rovnosti účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom rovnosti účastníkov konania je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená, že každej procesnej strane by mala byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán spadá nielen realizácia ich oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej rovine potom platí, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v civilnom súdnom konaní zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú byť neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na jednu stranu civilného sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje, aby dôkazné bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. (II. ÚS 716/2016)
60. V prejednávanej veci však odvolací súd nebadá náznaky, že by žalovaný nemohol vykonávať svoje práva za rovnakých procesných podmienok, ako žalobca, a za rovnakého procesného postavenia subjektov. Žalovaný sa domáha posúdenia hmotnoprávneho základu zmlúv o pôžičiek na podklade vyvrátiteľnej právnej domnienky o odovzdaní peňazí, ale vytrvalo ignoruje procesnú aktivitu žalobcu,
najmä jeho tvrdenia o nemajetnosti žalovaného v rozhodujúcom čase, ktoré viedli k vyvráteniu právnej domnienky svedčiacej pôvodne v prospech žalovaného. Odvolací súd opakuje, že tieto tvrdenia žalobcu sú vzhľadom na výšku sumy, ktorú žalovaný údajne odovzdal konateľke žalobcu, bezpochyby dostatočné na vyvrátenie domnienky, o ktorú sa žalovaný po celý čas opiera. Navyše, ako už bolo uvedené vyššie, ide o negatívnu skutočnosť, a preto jej opak by mal tvrdiť a preukazovať žalovaný. Vyhodnotenie skutkového stavu súdom prvej inštancie v tomto zmysle preto nepredstavuje zásah do práva na rovnosť strán v civilnom konaní. Napokon žalovanému nič nebránilo v tom, aby popieral tvrdenia žalobcu o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného. Keďže o majetkových pomeroch má najlepšie práve ten, o čie majetkové pomery ide, mal žalovaný dokonca nepochybne lepšie možnosti na ich preukázanie, než žalobca. Žalovaný tiež opomína, že skutočnosť, v prospech ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, možno preukazovať aj inými dôkazmi, než len dôkazom, ktorý právnu domnienku založil. Žalovaný tak mohol tvrdiť nielen existenciu svojho majetku alebo zdrojov vo výške postačujúcej na odovzdanie hotovosti vo výške vyplývajúcej zo zmlúv o pôžičke, ale mohol aj podrobne opísať okolnosti súvisiace s odovzdaním hotovosti, aby bola jeho argumentácia presvedčivejšia, napríklad mohol odpovedať na otázku, kde konkrétne došlo k odovzdaniu hotovosti, lebo „doma“ je široký pojem, namiesto toho však zvolil priam odmietavý postoj „odpovedať nebudem, nemienim“ (zápisnica z pojednávania, č. l. 152). Žalovaný teda nielenže dobrovoľne neobjasnil, ako a kde došlo k odovzdaniu neobyčajne veľkej sumy hotovosti, ale nevyužil ani možnosť vysvetliť svoj motív zveriť žalobcovi ako nečinnej a nemajetnej spoločnosti takúto sumu peňazí, či podrobnejšie opísať pozadie a rokovania, ktoré viedli k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Žalovaný pritom neuviedol pritom žiadne dôvody, ktoré by mu bránili v tom, aby v konaní uplatňoval iné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, než len odkaz na notárske zápisnice obsahujúce uznanie dlhu. Za týchto okolností nemožno prijať zmysluplný záver, že by sa na žalovaného kládlo nesplniteľné dôkazné bremeno, ktoré by sa v zmysle judikatúry ústavného súdu mohlo považovať za narušenie rovnosti strán či porušenia práva na spravodlivý súdny proces.
61. Po tretie neopodstatnený je aj argument žalovaného, ktorý sa týkal odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 23Co/274/2017, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu a že mu v rozpore s § 374 ods. 2 CSP nebola v odvolacom konaní daná možnosť vyjadriť sa k nemu. Žalovaný tvrdí, že o tomto vyjadrení žalobcu sa dozvedel zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, v nadväznosti na čo potom aj prostredníctvom právneho zástupcu nahliadol do súdneho spisu. Je teda zrejmé, že vďaka nahliadnutiu do spisu mal žalovaný možnosť sa s obsahom vyjadrenia žalobcu oboznámiť. Odvolací súd preto nemá pochybnosti, že žalovaný mal ku dňu vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vedomosť o vyjadrení žalobcu, a preto mal aj možnosť sa k nemu vyjadriť v následnom konaní. Prípadný postup v rozpore s § 374 ods. 2 CSP v predchádzajúcom odvolacom konaní tak už bol napravený.
62. Ani odvolacia námietka, že v konaní bola porušená rovnosť strán v neprospech žalovaného, tým, že zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu umožnilo žalobcovi predkladať a navrhovať dôkazy, napriek tomu, že žalobca bezprostredne pred vydaním v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie vyhlásil, že nemá ďalší návrh na doplnenie dokazovanie a že vo svojom nadväzujúcom odvolaní nenamietal nevykonanie navrhnutých dôkazov.
63. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok založil na závere, že žalovaný nemohol disponovať finančnými prostriedkami, ktoré mali tvoriť predmet pôžičky, a že majetkové pomery žalovaného vyvolali vážnu pochybnosť o tom, či skutočne k fyzickému odovzdaniu finančných prostriedkov došlo (bod 36 napadnutého rozsudku). Ako odvolací súd vysvetlil vyššie, tieto skutkové závery vyplývajú z nepopretých tvrdení žalobcu, ktoré žalobca ani nemal povinnosť preukazovať dôkazmi (pozri bod 53 tohto rozsudku vyššie). Keďže účelom dokazovania je overiť pravdivosť tvrdení strany, vykonanie dokazovania nie je účelné, ak nie sú sporné alebo ak o nich súd nemá dôvodné pochybnosti. Ak súd vykoná dokazovanie nesporného skutkového tvrdenia a vyvodí z dôkazov záver o pravdivosti tvrdenia, jeho postup je síce nehospodárny, ale nepredstavuje vadu, ktorá by bola sama o sebe spôsobilá spochybniť správnosť rozhodnutia založeného na takto zistenom skutkovom stave. To platí aj v prejednávanej veci, pretože súd prvej inštancie dospel k skutkovému zisteniu o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného (aj) na základe dokazovania vykonaného po zrušení jeho prvého rozsudku, hoci k rovnakému skutkovému zisteniu mohol (a mal dospieť) aj za dôkaznej situácie pred jeho zrušením. Zároveň žalovaný odhliada od toho, že nielen žalobca, ale aj sám žalovaný dostal príležitosť predkladať dôkazy, pokiaľ ide o otázku jeho majetkových pomerov, ale túto nevyužil.
64. Vzhľadom na neopodstatnenosť vyššie uvedenej odvolacej námietky je nedôvodná aj výhrada žalovaného, že súd dôkazy o nedostatočných majetkových pomeroch žalovaného nevykonal zákonným spôsobom a že súd prvej inštancie bez súhlasu žalobcu s dokazovaním navrhnutým intervenientom nemohol vykonať navrhnuté dôkazy a nemohol pri rozhodovaní na tieto dôkazy prihliadať. Mimochodom, žalobca na pojednávaní 27.09.2022 vyjadril súhlas s takýmto dokazovaním a keďže § 85 CSP nevyžaduje, aby sa súhlas udelil ešte pred prednesením návrhu na vykonanie dokazovania, žalovaného námietka v tomto zmysle by bola beztak zjavne neopodstatnená.
65. Právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie nebolo porušené ani tým, ako súd prvej inštancie postupoval v súvislosti so záverečnými návrhmi, konkrétne tým, že neposkytol priestor žalovanému na pojednávaní priamo a bezprostredne pred súdom vplývať argumentami na rozhodnutie súdu vo veci samej záverečnou rečou v súlade s § 182 CSP, podľa ktorého súd nepostupoval. Dôvodnosť tejto odvolacej námietky treba posúdiť najmä vzhľadom na spôsob, akým sa malo zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd žalovaného (práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces – podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a jeho predpokladom je zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd. Na základe argumentácie žalovaného obsiahnutej v odvolaní, v ktorom žalovaný sám uvádza, že súd prvej inštancie umožnil stranám, aby doručili záverečné návrhy vo veci, čo aj strany urobili, odvolací súd nezistil, že by sa mohla namietaným procesným pochybením dosiahnuť relevantná intenzita porušenia práv žalovaného tak, aby neumožnenie prednesenia záverečného návrhu priamo na pojednávaní nadobudlo ústavnoprávny rozmer, a teda aby bolo možné uzavrieť, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Okrem toho je táto námietka žalovaného nedôvodná aj preto, lebo sám žalovaný sa v doterajšom konaní podľa svojho vlastného uváženia vyjadroval k veci aj podaniami v písomnej forme, namiesto toho, aby ich obsah prednášal priamo na pojednávaní. Ani zo zápisnice z pojednávania z 25.10.2022 nevyplýva, že by žalovaný nesúhlasil s pokynom súdu, ktorým právnym zástupcom uložil doručiť záverečné návrhy v písomnej forme do 15 dní.
66. Neopodstatnená je aj výčitka žalovaného, že súd sa s písomnou záverečnou rečou žalovaného doručenou súdu dňa 08.11.2022 ani neoboznámil, neuviedol argumenty žalovaného z nej v napadnutom rozsudku a vôbec ju v ňom nespomenul. Všeobecne treba poznamenať, že neuvedenie argumentov strany v odôvodnení rozsudku nie je vadou odôvodnenia, ktorá by znamenala porušenie práva strany na spravodlivý súdny proces. Z toho, že súd nezopakoval argumenty strany ešte bez ďalšieho nevyplýva, že by sa súd s podaním strany neoboznámil. Účelom odôvodnenia rozsudku je dať odpoveď na relevantné argumenty strany, nie ich len rekapitulovať. To, že súd prvej inštancie písomnú záverečnú reč žalovaného v odôvodnení nespomenul, ešte neznamená, že sa nevenoval argumentom, ktoré v nej boli obsiahnuté.
67. Pokiaľ ide o výhradu žalovaného, že súd prvej inštancie sa nezaoberal judikatúrou, ktorú označil nielen v záverečnom návrhu, ale aj v iných podaniach, a ktorá sa týka dôkazného bremena v súvislosti s verejnou listinou a uznaní dlhu, odvolací súd odkazuje na svoje úvahy v tomto smere (bod 36 a nasl. tohto rozsudku vyššie) a pre prehľadnosť v skratke zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok v konečnom dôsledku nie je v rozpore s touto judikatúrou, pretože uznáva účinky notárskych zápisníc a uznania dlhu, ale zároveň dospieva k tomu, že právna domnienka, že žalobca prevzal od žalovaného v hotovosti sumu 829 900 €, bola v konaní v dôsledku procesnej aktivity žalobcu nasmerovanej na spochybnenie dostatočných majetkových a príjmových pomerov žalovaného vyvrátená, čomu prispela aj procesná pasivita žalovaného v tomto, ale aj v inom smere (ďalšie okolnosti súvisiace s pôžičkou), čo napokon viedlo z hľadiska procesných pravidiel dokazovania k vysokej pravdepodobnosti záveru, že žalovaný nemohol takúto sumu hotovosti odovzdať žalobcovi. Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevyjadril k námietke žalovaného, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 je vo veci nepoužiteľné, pretože sa týka dôkazného bremena pri spochybňovaní súkromnej listiny, nepredstavuje nedostatok odôvodnia už aj len preto, lebo naň napadnutý rozsudok ani neodkazuje. Súd prvej inštancie sa od žalovaným cit. judikatúry v skutočnosti neodklonil (a nerobí to ani odvolací súd), preto nie je podstatné, že sa jej súd prvej inštancii v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne nevenoval. Odvolací súd opakuje, že vo vzťahu k otázke dostatočných majetkových pomerov žalovaného žalovanému v konaní nesvedčila žiadna právna domnienka. Preto keď súd prvej inštancie doplnil dokazovanie „na preukázanie solventnosti žalovaného“ (ako mu to uložil odvolací súd v bode 18 zrušujúceho uznesenia z 30.07.2018), nebolo jeho povinnosťou sa vyjadrovať ani k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013.
68. Odvolací súd už dal za pravdu žalovanému v tom, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevyjadril k námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP, avšak odpoveď na ňu dostal žalovaný v tomto rozsudku. Tým bol tento nedostatok napravený.
69. Nedostatočné odôvodnenie v intenzite zodpovedajúcej porušeniu žalovaného práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva ani z námietky žalovaného, že súd prvej inštancie neprihliadol na vyvrátené a spochybnené tvrdenia konateľky žalobcu, ktoré súviseli so spisovaním notárskych zápisníc či s doručovaním písomností žalobcovi v exekučnom konaní, chýbajúcu obranu žalovaného v exekučnom konaní, časové súvislosti a spolužitie konateľky žalobcu a žalovaného, oslobodenie žalovaného vo veci obžaloby na žalovaného, v ktorej proti nemu svedčila konateľka žalobcu, a ďalšie prejavy negatívneho vzťahu konateľky žalobcu voči žalovanému. Žalovaný nevysvetľuje, prečo práve tieto skutočnosti boli v konaní pre rozhodnutie vo veci podstatné. Z odvolacej argumentácie žalovaného nie je vôbec jasné, prečo by prihliadnutie na tieto skutočnosti malo vyústiť do zamietnutia žaloby. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať si obsah odvolacích dôvodov.
70. Neobstojí ani výčitka žalovaného, že súd prvej inštancie nedal odpoveď ani na námietku žalovaného, prečo by žalobca podpísal notárske zápisnice, ak by peniaze nedostal. Otázka motívu strany vo vzťahu k uskutočneniu právneho úkonu, ktorý je základom sporu, je nepochybne otázkou skutkovou. Žalovaný síce formou otázky, ale v podstate tvrdí, že žalobca nemal iný motív podpísať notárske zápisnice, než to, že peniaze prevzal. Súd prvej inštancie však nemal povinnosť sa s týmto tvrdením zaoberať preto, lebo žalovaný ho v prvoinštančnom konaní nepredniesol. V dôsledku toho je nedôvodné napadnutému rozsudku vyčítať, že sa tejto otázke nevenuje.
71. Pre poriadok sa žiada poznamenať, že ak mienil žalovaný otázku motívu na strane žalobcu nastoliť, mal tak urobiť včas, teda počas prvoinštančného konania (prípadne v predchádzajúcom odvolacom konaní). Nové skutkové tvrdenie o motíve žalobcu, ktoré predniesol žalovaný až v odvolaní, predstavuje prostriedok procesného útoku (§ 149 CSP), ktorý žalovaný neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie. Ide o tzv. novotu, ktorú možno v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak sa týka procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Žalovaný však v tejto súvislosti netvrdí ani jednu z vyššie uvedených podmienok, čo znamená, že nebolo možné postupovať podľa § 366 CSP a odvolací súd by preto nemohol na tento prostriedok procesného útoku v odvolacom konaní ani prihliadať.
72. Odvolací súd nemôže súhlasiť ani s tým, že k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie došlo tým, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení po odvolaní žalobcu dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie v prvom rozsudku, bez toho, aby zopakoval dokazovanie v odvolacom konaní a umožnil žalovanému sa zúčastniť pojednávania a uplatňovať jeho práva. Žalovaný tu namieta porušenie jeho práva ako strany vyjadriť sa na pojednávaní (na odvolacom súde k odvolaniu protistrany, k vykonaným dôkazom, k právnej stránke veci) a predniesť svoj návrh (vrátane záverečnej reči). Odvolací súd poukazuje na stabilnú judikatúru, podľa ktorej prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 60/2018). Všetky práva, ktoré žalovaný považoval skorším postupom odvolacieho súdu za porušené, mohol vykonať v rámci ďalšieho konania po vrátení veci súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Nepochybne ich aj vykonával, pretože sa pojednávaní zúčastňoval a vo veci vyjadroval.
73. Ak žalovaný namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné preto, lebo z neho nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia Občianskeho zákonníka vyhlásil neplatnosť zmlúv o pôžičke, ide o nedostatok právneho posúdenia veci, ktorý možno odstrániť v odvolacom konaní. Neplatnosť zmluvy o pôžičke ako dôsledok neodovzdania predmetu pôžičky vyplýva zo základného ustanovenia zmluvy o pôžičke (§ 657 OZ), pretože ide o reálny kontrakt, ktorý bez odovzdania predmetu pôžičky tak nemôže platne vzniknúť. Odvolací súd tu odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/325/2009, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor, že pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke (mimochodom, aj v tamojšom konaní formou notárskej zápisnice) je rozhodujúce zistenie, či došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky. Podľa najvyššieho súdu k zmluve o pôžičke podľa § 657 OZ nedochádza len na základe dohody zmluvných strán, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi.
Najvyšší súd následne skonštatoval, že zmluvu o pôžičke nemožno opovažovať za platnú, pretože z dokazovania vyplynulo, že k odovzdaniu peňazí dlžníkovi nedošlo. Neplatnosť zmluvy o pôžičke ako následok neodovzdania predmetu pôžičky uvádza aj odborná literatúra (PAGÁČ, Ľ. In: ŠTEVČEK, M. et al.: Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 2281 – 2282).
74. Navyše, nie je pravda, že žalovaný nemohol svoje námietky voči zrušujúcemu uzneseniu uplatniť skôr. Mohol voči nemu namietať v ústavnej sťažnosti, čo aj nakoniec urobil. Skutočnosť, že ňou neuspel z dôvodu jej nevčasného podania, nerobí z odvolacieho súdu súd oprávnený skúmať ústavnú udržateľnosť zrušujúceho uznesenia.
75. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie (§ 389 CSP). Napadnutý rozsudok je v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti sporných zmlúv o pôžičke vecne správny, a preto ho odvolací súd v tomto rozsahu potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP), ale v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti vyhlásení o súhlase s vykonateľnosťou notárskych zápisníc sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení podmienky naliehavého právneho záujmu, v dôsledku čoho ho odvolací súd v tomto rozsahu zmenil (§ 388 CSP) tak, že žalobu zamietol (výrok I).
76. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP) vychádzal odvolací súd z pravidla pomeru úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 a 2 CSP). Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné) pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. O trovách prvoinštančného konania odvolací súd rozhodol opätovne, keďže rozhodnutie vo veci samej zmenil postupom podľa § 388 CSP. Žalobca so svojou žalobou, ktorou žiadal určiť neplatnosť troch zmlúv o pôžičke a neplatnosť troch vyhlásení o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (dovedna šesť určujúcich výrokov), uspel len v časti zmlúv o pôžičke, čo znamená, že procesne úspešným v časti týkajúcej sa vyhlásení o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice bol žalovaný. Pretože strany boli v konaní rovnako úspešné, ako neúspešné, a keďže procesný úspech intervenienta treba posudzovať v spojení s procesným úspechom strany, na ktorej podporu do konania vstúpil, odvolací súd stranám konania a intervenientovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II).
77. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
– 2 – 11Co/33/2023
Krajský súd 11Co/33/2023- v Trnave IČS: 2313227923 Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.