Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 400/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2010 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., právne zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. R. B., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo spoločnosti V., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. augusta 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti V., spol. s r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 500,58 € (slovom päťsto eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. R. B.,

s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti spoločnosti V., spol. s r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -15 z 26. novembra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

spoločnosti V., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Zároveň

sa odložila vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 12. augusta

2009 vo výroku o povinnosti sťažovateľky nahradiť spoločnosti F., a. s. (ďalej len

„žalobkyňa“), trovy dovolacieho konania v sume 486,79 € (14 665 Sk) na účet právneho

zástupcu. Napokon návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -433 z 26. novembra 2007

ústavný súd nevyhovel.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním zo 16. februára

2010 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 20. januára 2010 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od sťažovateľky

zaplatenia sumy 546 662 Sk a sumy 393 346,80 Sk, teda spolu 940 008,80 Sk

s príslušenstvom. Suma 546 662 Sk bola vyfakturovaná faktúrou č. 0003/00 zo 4. októbra

2000 (ďalej len „prvá faktúra“) a suma 393 346,80 Sk faktúrou č. 0005/00 (ďalej len „druhá

faktúra“) zo 4. decembra 2000, pričom podľa tvrdenia žalobkyne mala byť nimi vyúčtovaná

cena za dielo.

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-354 z 29. marca 2007 bola žaloba zamietnutá a žalobkyňa zaviazaná

zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 292 023 Sk. Okresný súd považoval za

preukázané, že sťažovateľka koncom 90-tych rokov vykonávala rekonštrukciu Hotela pod

Zámkom, pričom v roku 1999 poverila M. B. (ďalej len „B.“) riadením všetkých prác na

tejto stavbe vrátane vedenia účtovníctva a podpisovania zmlúv s dodávateľmi. B. v mene

2

sťažovateľky objednal u žalobkyne 24. januára 2000 celkom 2 140 mobkladov a dlažieb.

Na základe tejto objednávky žalobkyňa dodávala obklady a dlažby a vykonávala ich

montáž. Okrem iných faktúr prvou faktúrou s termínom splatnosti 14. októbra 2000 si

2

žalobkyňa vyúčtovala cenu za dodávku obkladov a dlažieb o výmere 919 ma vykonanie

omietok pod obklad za 826 hodín po 120 Sk v celkovej výške 816 662 Sk, z ktorej

sťažovateľka vopred zaplatila zálohu 70 000 Sk a neskôr 200 000 Sk. Sumu 546 662 Sk

sťažovateľka odmietla zaplatiť, pretože práce a tovar v takejto výške žalobkyňa

sťažovateľke nedodala. Ďalej druhou faktúrou s termínom splatnosti 30. decembra 2000

žalobkyňa vyúčtovala cenu vo výške 393 346,80 Sk za dodávku obkladov a dlažieb

2

o výmere 594 mpo 550 Sk a montáž obkladov a dlažieb za cenu 52 Sk. Sťažovateľka túto

faktúru odmietla zaplatiť, lebo ju považovala za nedôvodne vystavenú. Podľa názoru

okresného súdu bolo predmetom sporu len to, či žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie

sumy 940 008,80 Sk, t. j. na doplatenie ceny za dielo a kúpnej ceny z titulu nezaplatených

faktúr. Okresný súd z vykonaných dôkazov zistil, že žalobkyňa svoje tvrdenia o tejto

skutočnosti nepreukázala, a teda neuniesla dôkaznú povinnosť týkajúcu sa vlastných

2

tvrdení. Sťažovateľka si objednala 2 140 mobkladov a dlažieb, avšak z knihy dodávok

2

vyplýva, že sťažovateľka, resp. poverení zamestnanci prevzali celkom 1 945 mobkladov

2

a dlažieb. Žalobkyňa pritom tvrdila, že dodala sťažovateľke 2 396 mobkladov a dlažieb, čo

je však v rozpore so všetkými znaleckými posudkami, ktoré vypracovali traja znalci. Podľa

2

prvého znalca v hoteli bolo položených 1 695,27 mobkladov a dlažieb, podľa druhého

2 22

1 727 m a podľa tretieho 2 638,91 m, resp. 2 986,3 m. Okrem toho sama žalobkyňa

2

uznala, že aj iné firmy dodávali a položili obklady a dlažby o výmere 927 m. Žalobkyňa

2

nepreukázala ani to, že by urobila omietky vo výmere 1 758 mza 826 hodín. Podľa

konštatovania okresného súdu žalobkyňa nepredložila žiadny doklad o tom, že dodala

2

sťažovateľke 2 396 mobkladov a dlažieb a že jej urobila omietky pod obklad. Z knihy

dodávok, ktorá je zároveň dodacím listom, takéto tvrdenie žalobkyne nevyplýva, keďže je

2

v ňom zapísané prevzatie iba 1 945 mobkladov a dlažieb. Pracovný list priložený

k sporným faktúram nepovažoval okresný súd za hodnoverný doklad, pretože sa z neho

nedá zistiť, koľko štvorcových metrov omietok urobila žalobkyňa, či toto vyúčtovanie

zodpovedá skutočnosti, a koľko dodala obkladov a dlažieb. Ani znaleckými posudkami

nebolo tvrdenie žalobkyne preukázané a rovnako ani výpoveďami svedkov.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -433 z 26. novembra 2007 bol

rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni

požadované sumy s príslušenstvom, ako aj náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho

konania.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré odôvodnila

v zmysle ustanovenia tým, že konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 12. augusta 2009 bolo dovolanie

zamietnuté, keďže podľa najvyššieho súdu vytýkaná vada v odvolacom konaní (neaplikácia

ustanovenia ) zistená nebola. Rozsudok

najvyššieho súdu bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 14. septembra 2009,

kedy sa stal aj právoplatným.

Podľa sťažovateľky rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu

označených článkov a dohovoru najmä z týchto dôvodov:

Sťažovateľka v dovolaní namietala, že krajský súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal z iného skutkového základu ako okresný súd, a to bez toho, aby postupoval podľa

ustanovenia , podľa ktorého ak je odvolací súd

toho názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Kým okresný súd

v rozsudku konštatoval, že pracovný list priložený k sporným faktúram nie je hodnoverným

dokladom, pretože sa z neho nedá zistiť, koľko štvorcových metrov omietok urobila

žalobkyňa, či toto vyúčtovanie zodpovedá skutočnosti, a koľko dodala obkladov a dlažieb,

zatiaľ podľa krajského súdu bolo preukázané, že žalobkyňa dodala sťažovateľke v súlade

2

s objednávkou 2 140 mobkladov a dlažieb, a to pracovnými listami, ktoré sú podpísané

sťažovateľkou. Obdobne, kým podľa okresného súdu ani znaleckými posudkami nebolo

2

preukázané dodanie 2 396 mobkladov a dlažieb, zatiaľ podľa krajského súdu bolo

2

preukázané, že žalobkyňa dodala sťažovateľke v súlade s objednávkou 2 140 mobkladov

a dlažieb, čo nevylučujú ani znalecké posudky. K týmto odlišným skutkovým zisteniam

dospel krajský súd bez opory v dôkazoch, resp. bez vykonania dokazovania. Je neprípustné,

aby odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam majúcim rozhodujúci význam pre

posúdenie veci len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdov prvého stupňa.

Hoci krajský súd sa nepochybne odchýlil od skutkového záveru okresného súdu, stalo sa tak

bez toho, aby zopakoval potrebné dokazovanie. Najvyšší súd konštatoval, že krajský súd sa

zaoberal otázkou skutočného dodania fakturovaných prác a tovarov nad rámec potrebnosti

so zreteľom na požiadavku stručnosti odôvodnenia rozsudku, lebo na posúdenie veci

aplikoval ustanovenie a a . Pochybil

v tom, že sa obmedzil iba na citáciu uvedených ustanovení bez toho, aby sa odvolal na

príslušné písomné doklady v spise tak, aby bolo zrejmé, že vec posúdil z iného právneho

zreteľa, podľa iných právnych ustanovení a v konečnom dôsledku preto dôvodne a správne.

Podľa sťažovateľky krajský súd a najvyšší súd vec nesprávne právne posúdili

v súvislosti s otázkou, či sťažovateľka uznala svoj záväzok tým, že ho čiastočne splnila.

Krajský súd citoval ustanovenie , podľa ktorého ak

dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno

usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Aplikujúc toto ustanovenie krajský

súd dospel k záveru, že sťažovateľka čiastočným plnením prvej faktúry uznala aj zvyšok

dlhu v žalovanej výške 546 662 Sk. Tento záver je však nesprávny, lebo čiastočné plnenie

záväzku môže mať účinky jeho uznania iba v tom prípade, ak možno usudzovať, že svojím

plnením uznáva dlžník aj zvyšok záväzku. Sťažovateľka však výslovne odmietla zaplatiť

zvyšok dlhu z uvedenej faktúry s odôvodnením, že tovar v tejto hodnote jej nebol dodaný.

Z tohto vyjadrenia sťažovateľky jasne vyplýva, že nie je splnená podmienka ustanovená

v . Krajský súd preto v tomto rozsahu vec nesprávne

právne posúdil, lebo použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.

Najvyšší súd tento nesprávny postup potvrdil, keď vytýkanú vadu právneho posúdenia

v konaní nezistil, hoci zároveň uviedol, že krajský súd svoj rozsudok síce odôvodnil

v súlade s ustanovením , avšak neodôvodnil ho

náležite tak, aby aj z odôvodnenia bolo zrejmé, ako a na základe akých dôkazov aplikoval

ustanovenie a .

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že bez opory vo vykonaných dôkazoch je jednak

záver krajského súdu, podľa ktorého jej mala žalobkyňa dodať nad rámec písomnej

2

objednávky 256 mtovaru, ktorý mala spolu so súvisiacimi prácami prevziať, ako aj

ustálenie, že žalobkyňa preukázala aj dodávku obkladu na atiku, sokel, na 1-PP a na 1-NP.

Z celého odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, na základe akého dôkazu sa

dospelo k týmto záverom, ktoré zamietnutím dovolania potvrdil aj najvyšší súd.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 12. augusta 2009, ako aj

rozsudok krajského súdu z 26. novembra 2007 zrušený a vec vrátená krajskému súdu na

ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 20. januára 2010 doručeného

ústavnému súdu 8. februára 2010 vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní náležite

vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd vychádzal

z iného skutkového stavu ako okresný súd, hoci dokazovanie nedoplnil, ale ani nezopakoval

v zmysle . Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku

dostatočne vysvetlil, z akého dôvodu neakceptoval túto námietku sťažovateľky.

Zo zápisnice z odvolacieho pojednávania vyplýva, že krajský súd sa zameral aj na otázku

uznania pohľadávky. Najvyšší súd preto považoval postup krajského súdu za dostatočne

transparentný, a to tak pokiaľ ide o zisťovanie skutkového stavu, ako aj právne posúdenie

veci. Najvyšší súd zrejme vychádzal aj z toho, že aj keď krajský súd do zápisnice

z odvolacieho pojednávania neuviedol, že dokazovanie opakuje, išlo však výlučne o listinné

dôkazy nachádzajúce sa v spise, a preto bol oprávnený hodnotiť ich z hľadiska skutkového,

ako aj právneho. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku spočívajúci v tom, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, zistený nebol. Pritom najvyšší súd bol viazaný rozsahom

a dôvodmi dovolania, a preto dôvodnosť dovolania preskúmaval iba v tomto rozsahu.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že rozsudok najvyššieho súdu bol nepredvídateľný, keďže

vychádzal z iného právneho názoru, takáto námietka nebola v dovolaní uvedená, a preto

najvyšší súd nebol ani oprávnený rozsudok krajského súdu preskúmavať z tohto hľadiska.

Javí sa, že sťažovateľka dôvodne namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského

súdu. S touto námietkou sa zaoberal najvyšší súd, v zásade konštatoval jej dôvodnosť, keď

uviedol, že krajský súd rozsudok neodôvodnil náležite. Toto pochybenie krajského súdu

však najvyšší súd nepovažoval za takú procesnú vadu, ktorá by zakladala dôvodnosť

dovolania. Na základe uvedených dôvodov nemožno rozsudok najvyššieho súdu považovať

za arbitrárny, a preto podaná sťažnosť nie je dôvodná.

Z repliky sťažovateľky zo 16. februára 2010 doručenej ústavnému súdu 23. februára

2010 vyplýva, že najvyšší súd sa náležite nevysporiadal s vytýkanou vadou spočívajúcou

v neaplikovaní ustanovenia . Podmienkou toho,

aby sa odvolací súd mohol odchýliť od skutkových zistení prvostupňového súdu, je, že musí

dokazovanie sám opakovať, prípadne ho doplniť, a tak zadovážiť si rovnocenný podklad pre

odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia . Je

neprípustné, aby odvolací súd dospel ku svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim

k odlišnému záveru o dôvodnosti žaloby iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných

prvostupňovým súdom. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa nepochybne odchýlil od

skutkového záveru okresného súdu, avšak pritom nezopakoval dokazovanie opätovným

vykonaním tých dôkazov, z ktorých okresný súd čerpal pri ustálení skutkového stavu.

Sťažovateľka preto trvá na tom, že odvolacie konanie trpelo vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, s čím sa najvyšší súd náležite nevysporiadal. Krajský súd

a najvyšší súd nesprávne právne posúdili vec, pokiaľ ide o uznanie záväzku čiastočným

plnením zo strany sťažovateľky. Krajský súd citoval ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného

zákonníka a aplikujúc toto ustanovenie dospel k záveru, že sťažovateľka čiastočným

plnením prvej faktúry uznala aj zvyšok dlhu vo výške 546 662 Sk. Krajský súd však pritom

opomenul zohľadniť podmienku citovaného ustanovenia, podľa ktorej má čiastočné plnenie

záväzku účinky uznania záväzku iba v tom prípade, ak možno usudzovať, že plnením dlžník

uznáva aj zvyšok záväzku. Sťažovateľka však výslovne odmietla zaplatiť zvyšok dlhu

s odôvodnením, že tovar v tejto hodnote jej nebol dodaný. Z tohto jej vyjadrenia jasne

vyplýva, že nie je splnená podmienka ustanovená v .

Sťažovateľka preto trvá na tom, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec v uvedenom

rozsahu a najvyšší súd tento nesprávny postup krajského súdu potvrdil. Súčasťou práva na

spravodlivé súdne konanie je aj princíp predvídateľnosti práva vzťahujúci sa nielen na

predvídateľnosť účinku právnych noriem, ale aj na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia,

resp. výsledku súdneho konania. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo

na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie rozhodnutia. Interpretácia príslušných ustanovení

a krajským súdom a najvyšším

súdom vykazuje znaky svojvôle.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohlo dôjsť aj k zásahu do práv

žalobkyne, doručil ústavný súd podanú sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k.

-15 z 26. novembra 2009, vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, ako

aj repliku sťažovateľky žalobkyni s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.

Z vyjadrenia žalobkyne z 31. marca 2010 doručeného ústavnému súdu 13. apríla

2010 vyplýva, že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú. Už okresný súd považoval za

preukázané, že žalobkyňa dodávala sťažovateľke na základe jej objednávky obklady

a dlažby a vykonávala aj montáže a omietky. Tieto skutočnosti ani neboli v konaní sporné.

Predmetom sporu bolo len to, či žalobkyni vznikol nárok na doplatenie ceny za dielo

a kúpnej ceny z titulu neuhradených faktúr v celkovej výške 940 008,80 Sk. Okresný súd

vychádzal zo stanoviska, že dôkazné bremeno zaťažuje žalobkyňu, a považoval ňou

uplatnený nárok na základe vykonaných dôkazov za nepreukázaný, keď dodanie dlažieb

a obkladov nepovažoval za preukázané objednávkami, dodacími listami ani znaleckými

posudkami. Skutočnosť, že sťažovateľka na úhradu prvej faktúry zaplatila žalobkyni zálohu

70 000 Sk a sumu 200 000 Sk, reflektoval síce okresný súd vo svojom rozsudku, avšak bez

toho, aby túto skutočnosť aj právne posúdil (na rozdiel od krajského súdu, ktorý ju posúdil

podľa a ). Krajský súd považoval zhodne

s okresným súdom za preukázané, že sťažovateľka si u žalobkyne objednala dodanie

obkladov a dlažieb, ich montáž a omietky, a taktiež považoval za preukázané, že k dodaniu

objednaného tovaru a prác aj došlo. Z porovnania odôvodnení rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu však plynie, že základom zmeňujúceho rozsudku krajského súdu nie sú

odlišné skutkové zistenia, ale odlišné právne posúdenie veci (založené predovšetkým na

odlišnom právnom posúdení nespornej čiastočnej úhrady prvej faktúry) majúce za následok

iné rozloženie dôkazného bremena medzi účastníkmi konania. Totiž v dôsledku domnienky

trvania dlhu v čase jeho uznania dôkazné bremeno o zániku dlhu, resp. dôkazné bremeno

o tom, že dlh nevznikol, zaťažovalo sťažovateľku. Dôvodom zmeny rozsudku okresného

súdu teda nie sú odlišné skutkové zistenia, ale v podstate len dôsledok uznania záväzku

sťažovateľkou čiastočnou úhradou faktúry v podobe prenesenia dôkazného bremena zo

žalobkyne na sťažovateľku. Sťažovateľka teda bola v konaní zaťažená dôkazným

bremenom týkajúcimi sa preukázania nedodania dlažieb a obkladov žalobkyňou v hodnote

zodpovedajúcej žalovanej sume, ktoré neuniesla, a preto bola správne krajským súdom

zaviazaná zaplatiť žalovanú sumu. Pokiaľ sa v niektorých okolnostiach skutkové zistenia

krajského súdu odlišujú od skutkových zistení okresného súdu, tieto časti odôvodnenia

rozsudku krajského súdu možno napraviť postupom podľa § 165 Občianskeho súdneho

poriadku, a to bez priameho vplyvu na konečné rozhodnutie vo veci, a to práve v dôsledku

právneho posúdenia veci krajským súdom podľa ustanovení § 323 a § 407 ods. 3

. Aj keby takýto postup možný nebol, išlo by iba o nepodstatné

vady, ktoré by nemohli mať vplyv na konečné rozhodnutie, a to ani keby znamenali

porušenie ustanovenia . V tejto súvislosti

žalobkyňa poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorej, ak ide

o listiny, ktorými bol vykonaný dôkaz v konaní pred súdom prvého stupňa, môže odvolací

súd tieto dôkazy sám hodnotiť a dôjsť k iným skutkovým záverom, ako súd prvého stupňa

bez toho, aby dokazovanie opakoval. Žalobkyňa pritom poznamenáva, že táto judikatúra

možno nie je celkom konformná s ustálenou judikatúrou a právnou doktrínou. Celá

konštantná judikatúra požiadavku opakovania dôkazov v prípade, že sa odvolací súd odchýli

od skutkového zistenia urobeného prvostupňovým súdom, vzťahuje len na prípad, keď išlo

o zistenie urobené na základe výpovede účastníkov konania a svedkov, ktorí boli vypočutí

v konaní. Len v prípade dôkazu výsluchom svedkov alebo účastníkov je potrebné, aby

odvolací súd opakoval dôkazy, ktoré boli vykonané prvostupňovým súdom, a to

predovšetkým preto, že pri hodnotení týchto dôkazov spolupôsobia okrem vecného obsahu

výpovedí aj ďalšie skutočnosti, ktoré nemôžu byť v protokole zachytené, ako napríklad

presvedčivosť vystúpenia vypovedajúcej osoby, plynulosť, neistota a kolísavosť výpovede,

ochota vypovedať presne na dané otázky a pod. Tieto skutočnosti však vplyv na hodnotenie

listinných dôkazov nemajú. Preto sa odvolací súd môže odchýliť od interpretácie obsahu

listinných dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom bez toho, aby dôkaz touto listinou

musel opakovať. Ide pritom o hodnotenie dôkazu, ku ktorému sa účastníci mali možnosť

vyjadriť po jeho vykonaní prvostupňovým súdom, pričom odvolací súd má k svojmu

rozhodnutiu podklady rovnocenné s tými, z ktorých vychádzal aj prvostupňový súd. Nie je

preto vadou konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

skutočnosť, že odvolací súd vyšiel z listinných dôkazov, ktoré prvostupňový súd

nepovažoval za dostatočné, bez toho, aby zopakoval dôkaz týmito listinami. Čiastočné

plnenie záväzku je uznaním zvyšku dlhu, ak je možné usudzovať, že dlžník uznáva aj

zvyšok záväzku. Ak pri čiastočnom plnení dlžník zvyšok záväzku neuznáva, je potrebné,

aby pri takomto čiastočnom plnení uvedenú skutočnosť veriteľovi oznámil. Sťažovateľka

žalobkyni pri čiastočnej úhrade prvej faktúry neoznámila, že zvyšok záväzku neuznáva,

a preto sťažovateľkou vykonané čiastočné úhrady mali za následok uznanie zvyšku jej

záväzku. Sťažovateľka výslovne odmietla zaplatiť zvyšok dlhu s odôvodnením, že tovar

v tejto (fakturovanej) hodnote nebol dodaný, až v priebehu súdneho konania, takže právne

posúdenie veci najvyšším súdom (a rovnako aj krajským súdom) podľa § 407 ods. 3

nie je nesprávne. Žalobkyňa preto navrhuje sťažnosť zamietnuť.

Z repliky sťažovateľky z 22. apríla 2010 doručenej ústavnému súdu 26. apríla 2010

vyplýva, že so žalobkyňou nesúhlasí a trvá na podanej sťažnosti. Žalobkyňa situáciu

týkajúcu sa uznania záväzku sťažovateľkou neposúdila správne a rovnako ani krajský súd

a najvyšší súd. Sťažovateľka totiž výslovne odmietla zaplatiť zvyšok dlhu s odôvodnením,

že tovar v požadovanej hodnote jej nebol dodaný. Z toho jasne vyplýva, že nie je splnená

jedna z podmienok ustanovených v . Neobstojí ani

názor žalobkyne, podľa ktorého, ak ide o listiny, ktorými bol vykonaný dôkaz pred

prvostupňovým súdom, môže odvolací súd tieto dôkazy sám hodnotiť a dôjsť k iným

skutkovým záverom bez toho, aby dokazovanie opakoval. Sťažovateľka poukazuje na iné

judikáty z Českej republiky, podľa ktorých ak odvolací súd na základe vlastného

dokazovania dôjde k odchylným skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd, dochádza tým

k porušeniu zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Podľa ďalšieho názoru

odvolací súd sa od skutkového zistenia, ktoré urobil prvostupňový súd na základe ním

vykonaných dôkazov, môže odchýliť len vtedy, ak tieto dôkazy sám opakoval a zabezpečil

si tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné zhodnotenie týchto dôkazov. Podľa názoru

sťažovateľky je neprípustné, aby odvolací súd dospel k svojim odlišným skutkovým

zisteniam iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -354 z 29. marca 2007 vyplýva, že

ním bola zamietnutá žaloba žalobkyne proti sťažovateľke o zaplatenie sumy 940 008,80 Sk

s prísl. Podľa názoru okresného súdu na základe vykonaných dôkazov žalobkyňa svoje

rozhodujúce skutkové tvrdenia, o ktoré opierala uplatňovaný nárok, nepreukázala, teda si

nesplnila dôkaznú povinnosť týkajúcu sa vlastných tvrdení.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -433 z 26. novembra 2007 vyplýva,

že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť

žalobkyni sumy 393 346,80 Sk s 15,5 % ročným úrokom z omeškania od 31. decembra

2000 do zaplatenia a sumy 546 662 Sk s 15,5 % ročným úrokom z omeškania od

20. októbra 2000 do zaplatenia, ako aj náhradu trov prvostupňového konania v sume

465 427,50 Sk a náhradu trov odvolacieho konania v sume 31 212 Sk. Krajský súd najprv

citoval znenie ustanovení a a

a zdôraznil, že čiastočné plnenie záväzku dlžníka spôsobuje účinky uznania zvyšku dlhu.

Ďalej konštatoval, že medzi účastníkmi bolo sporné, aké množstvo obkladov a dlažieb si

sťažovateľka objednala a aké množstvo jej žalobkyňa dodala. Bolo preukázané, že

2

žalobkyňa dodala sťažovateľke v súlade s objednávkou 2 140 mobkladov a dlažieb.

Vyplýva to z pracovných listov podpísaných sťažovateľkou, z výpovede B., ako osoby

poverenej vedením celej stavby, a nevylučujú to ani znalecké posudky. Nad rámec písomnej

2

objednávky dodala žalobkyňa sťažovateľke 256 mtovaru, pričom sťažovateľka tento tovar

a s ním súvisiace práce prevzala. Rovnako bola preukázaná dodávka obkladu na atiku, sokel

na 1-PP a na 1-NP. Vzhľadom na uvedené je nárok žalobkyne dôvodný. Preto bolo potrebné

rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 12. augusta 2009 vyplýva, že

ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.

-433 z 26. novembra 2007. Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu

vyplýva, že žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku krajského súdu opierala uplatnený nárok

o tvrdenie, že sťažovateľka uplatnený nárok uznala. Na odvolacom pojednávaní

20. novembra 2007 štatutárny zástupca žalobkyne, pokiaľ ide o pravdivosť jeho tvrdenia,

poukázal na príjmové a výdavkové listy s pečiatkou a podpisom sťažovateľky. Na tieto

tvrdenia reagoval právny zástupca sťažovateľky námietkou, že v tom čase sťažovateľka

tvrdeniam žalobkyne, pokiaľ ide o dodané množstvo tovaru, verila, avšak následne zistila,

že im veriť nemožno, čo potvrdilo aj dokazovanie na okresnom súde. V odpore proti

platobnému rozkazu zo 17. apríla 2003 právny zástupca sťažovateľky tvrdil, že žalobkyňa

vzala návrh späť z dôvodu, že došlo k dohode o späťvzatí návrhu, pretože sťažovateľka

sporné faktúry uhradila, o čom priložil ako dôkaz výdavkové a príjmové listy

z 15. novembra 2002 na sumy 546 662 Sk a 393 346,80 Sk. Obsah týchto dokladov je

v rozpore s dovolacím tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého sumu 546 662 Sk z faktúry

č. 0003/00 zo 4. októbra 2002 odmietla zaplatiť, pretože práce a tovar v takejto výške

žalobkyňa nedodala. Protirečí to aj ďalšiemu tvrdeniu, že druhou faktúrou vyúčtovala

2

žalobkyňa cenu vo výške 393 346,80 Sk za dodávku obkladov a dlažieb vo výmere 594 m

po 550 Sk a montáž obkladov a dlažieb za cenu 52 Sk, pričom sťažovateľka mala odmietnuť

zaplatenie faktúry, pretože bola vystavená bezdôvodne. Sťažovateľka k dovolaniu

nepriložila žiaden dôkaz pravdivosti svojho tvrdenia. Zo zápisnice z pojednávania

okresného súdu konaného 20. mája 2003 vyplýva, že hoci právna zástupkyňa žalobkyne

poukazovala na uznanie pohľadávky sťažovateľkou tvrdením o jej úhrade, avšak na

zohľadnení tejto skutočnosti v prvostupňovom konaní netrvala a aj v odvolaní sa zamerala

na preukazovanie dodania objednaného tovaru a prác, pričom uznanie pohľadávky

sťažovateľkou zrejme spomenula prakticky len v závere odvolania. V súvislosti s námietkou

sťažovateľky o existencii vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(nezopakovaním dokazovania v zmysle ) treba

uviesť, že krajský súd, keďže na posúdenie veci aplikoval ustanovenie § 323 ods. 1 a 2 a

, sa v odôvodnení rozsudku zaoberal otázkou

skutočného dodania fakturovaných prác a tovarov nad rámec potrebnosti so zreteľom na

požiadavku stručnosti odôvodnenia rozsudku a na úkor toho, aby v odôvodnení zvýraznil

nielen citáciou a a , ale aj odvolaním sa

na príslušné písomné doklady v spise, že vec posúdil z iného právneho zreteľa, podľa iných

právnych ustanovení a posúdil ju tak dôvodne a správne. Najvyšší súd vytýkanú vadu

spočívajúcu v neaplikácii ustanovenia nezistil.

Krajský súd svoj rozsudok síce odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ale neodôvodnil ho náležite tak, aby aj z odôvodnenia bolo zrejmé, ako

a na základe akých dôkazov aplikoval ustanovenie § 323 a § 407 ods. 3 Obchodného

zákonníka. Pre rozhodnutie najvyššieho súdu je však podstatné, že nezistil danosť vady

označenej sťažovateľkou. Nenáležité, resp. dôvod aplikovania príslušného ustanovenia

nevysvetľujúce odôvodnenie rozhodnutia nie je dôvodom, pre ktorý by bolo možné podať

proti rozhodnutiu dovolanie. Je tiež nesporné, že takéto odôvodnenie vyplynulo najmä

z obsahu odvolania, pričom zápisnica z odvolacieho pojednávania svedčí o tom, že krajský

súd sa zameral aj na otázku uznania pohľadávky.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , a to zo zápisnice o pojednávaní

pred odvolacím súdom sp. zn. z 20. novembra 2007 vyplýva, že po podaní

správy o doterajšom priebehu konania bol oboznámený rozsudok okresného súdu z č. l. 354.

Ďalej vystúpila právna zástupkyňa žalobkyne, potom štatutárny zástupca žalobkyne, právny

zástupca sťažovateľky a štatutárny zástupca sťažovateľky. Vzápätí opakovane vystúpila

právna zástupkyňa žalobkyne a po nej právny zástupca sťažovateľky. Napokon došlo

k záverečným rečiam právnej zástupkyne žalobkyne a právneho zástupcu sťažovateľky.

Bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bolo pojednávanie odročené na 26. november 2007 pre

účely vyhlásenia rozsudku.

Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom sp. zn.

z 26. novembra 2007 vyplýva, že došlo k vyhláseniu rozsudku.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie a zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch(...)

Podľa v znení účinnom v čase

rozhodovania krajského súdu ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Ústavný súd poznamenáva, že totožné znenie je v súčasnosti uvedené v ustanovení

.

Podľa a ak niekto písomne uzná svoj určitý

záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto

účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2

a 3.

Podľa ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má

toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj

zvyšok záväzku.

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom

upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom,

je v zásade porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (mutatis mutandis

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Jadrom sťažnosti sú dve námietky. Sťažovateľka predovšetkým vytýka, že hoci

krajský súd vychádzal z odlišného skutkového stavu, stalo sa tak bez toho, aby v potrebnom

rozsahu sám zopakoval dokazovanie v zmysle .

Okrem toho namieta, že krajský súd a najvyšší súd vec nesprávne právne posúdili

v súvislosti s otázkou, či sťažovateľka uznala svoj záväzok tým, že ho čiastočne splnila,

lebo v skutočnosti podľa jej názoru k uznaniu záväzku nedošlo.

Podľa najvyššieho súdu aj keď krajský súd do zápisnice z odvolacieho pojednávania

neuviedol, že dokazovanie opakuje, išlo však výlučne o listinné dôkazy nachádzajúce sa

v spise, a preto bol oprávnený hodnotiť ich z hľadiska skutkového aj právneho. Rozsudok

krajského súdu je síce nedostatočne odôvodnený, nejde však o takú procesnú vadu, ktorá by

zakladala dôvodnosť dovolania.

Žalobkyňa zdôrazňuje, že základom zmeňujúceho rozsudku krajského súdu nie sú

odlišné skutkové zistenia, ale odlišné právne posúdenie veci založené najmä na odlišnom

právnom posúdení nespornej čiastočnej úhrady prvej faktúry majúce za následok iné

rozloženie dôkazného bremena medzi účastníkmi konania. Potrebu zopakovať dokazovanie

podľa treba vykladať tak, že sa vzťahuje len na

účastnícke, resp. svedecké výpovede, nie však už na listinné dôkazy.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv ustáliť niektoré podstatné okolnosti tejto

veci.

Prvou faktúrou vyúčtovala žalobkyňa sťažovateľke cenu za dodávku obkladov

a dlažieb a za vykonanie omietok vo výške 816 662 Sk. Z fakturovanej sumy sťažovateľka

uhradila 70 000 Sk a neskôr ešte 200 000 Sk. Zvyšok vo výške 546 662 Sk neuhradila.

Druhou faktúrou žalobkyňa vyúčtovala sťažovateľke za dodávku obkladov a dlažieb, ako aj

za ich montáž cenu vo výške 393 346,80 Sk. Sťažovateľka z tejto faktúry neuhradila nič.

Pohľadávka žalobkyne z oboch faktúr v celkovej výške 940 008,80 Sk bola následne

predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi. Okresný súd (vychádzajúc z toho, že

dôkazné bremeno preukázať existenciu žalovanej pohľadávky zaťažuje žalobkyňu) dospel

k záveru, že žalobkyňa nepreukázala dodanie tovaru a prác v žalovanom rozsahu. Naproti

tomu krajský súd (vychádzajúc z toho, že dôkazné bremeno vyvrátiť existenciu žalovanej

pohľadávky zaťažuje vzhľadom na uznanie záväzku sťažovateľku) uzavrel, že sťažovateľka

dôkazné bremeno neuniesla a existenciu, resp. trvanie svojho uznaného záväzku voči

žalobkyni nevyvrátila. Napokon je podstatné, že je po právnej stránke zhoda v tom, že

dôkazné bremeno, ktoré spravidla zaťažuje žalobcu, je v prípadoch uznania záväzku zo

strany žalovaného na žalovanom.

Z právneho hľadiska treba predovšetkým konštatovať, že obe námietky sťažovateľky

vo svojej podstate splývajú v jednu námietku. Tvrdené nesprávne právne posúdenie otázky

uznania záväzku zo strany sťažovateľky čiastočnou úhradou prvej faktúry malo spôsobiť

presun dôkazného bremena na sťažovateľku, čo následne viedlo k odlišným skutkovým

zisteniam krajského súdu v neprospech sťažovateľky. Preto je podstatné, či možno

nesprávne posúdenie dôkazného bremena považovať za vadu právneho posúdenia veci, ale

najmä to, či odlišné posúdenie dôkazného bremena oprávňuje odvolací súd k odlišným

skutkovým zisteniam bez vykonania (zopakovania) dokazovania v odvolacom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu otázka posudzovania dôkazného bremena je

integrálnou súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov. Nejde teda

o právne posudzovanie veci, ktorým treba spravidla rozumieť hmotnoprávne posúdenie

(subsumpciu). Znamená to zároveň, že ustálenie odlišného skutkového stavu v odvolacom

konaní v dôsledku odlišného posúdenia dôkazného bremena neznamená odlišné právne

posúdenie veci, ale jej odlišné skutkové posúdenie, ktoré predpokladá postup podľa § 213

ods. 2 . V zásade preto postup podľa tohto ustanovenia musí

byť zachovaný aj v prípade, ak odvolací súd chce zmeniť skutkové zistenia prvostupňového

súdu z dôvodu, že tento nesprávne posúdil otázku dôkazného bremena.

Najvyšší súd a žalobkyňa sú toho názoru, že ustanovenie § 213 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku sa nevzťahuje na listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise, lebo tieto

možno skutkovo a právne hodnotiť (prehodnocovať) aj bez ich formálneho vykonania.

Žalobkyňa navyše zdôrazňuje, že len v prípade účastníckych, resp. svedeckých výpovedí

existujú okolnosti nevyplývajúce zo zápisnice (presvedčivosť a plynulosť výpovede,

neistota, kolísavosť, ochota odpovedať presne na dané otázky), ktoré odôvodňujú potrebu

opakovania výsluchov v odvolacom konaní. Ústavný súd vníma váhu tejto argumentácie,

napriek tomu ju však nepovažuje z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľnú.

Podľa dôkaz listinou sa vykoná tak, že

predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi

jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

V danom prípade krajský súd konal a rozhodoval na pojednávaní, pričom zasadal

v trojčlennom senáte. Preto účastníci konania mali právo na to, aby sa mohli k dôkazom

vykonaným v odvolacom konaní vyjadriť. Na tomto ich práve nič nemení skutočnosť, že

dôkazy boli vykonané už aj okresným súdom, pričom už vtedy mali možnosť sa k nim

vyjadriť, pretože mali právo na to, aby sa cielene vyjadrili k opakovaným dôkazom

z pohľadu posúdenia otázky, či došlo, alebo nedošlo k uznaniu záväzku s následkami

presunu dôkazného bremena. Krajský súd mal účastníkov konania viesť ku kontradiktórnej

výmene názorov na túto otázku. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je súčasťou

základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z .

Vykonanie listinných dôkazov postupom podľa § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku má pri senátnom rozhodovaní aj ten význam, že sa účastníci konania môžu

presvedčiť, či listinné dôkazy boli prečítané (resp. oznámený ich obsah) v súlade s ich

skutočným obsahom tak, aby všetci členovia senátu získali o nich presnú informáciu.

Napokon treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že jednoznačné znenie § 213 ods. 2

ani neumožňuje taký výklad, podľa ktorého by sa povinnosť

opakovať dokazovanie mala vzťahovať len na niektoré druhy dôkazov.

Možno urobiť záver, že krajský súd postupoval v priamom rozpore so znením

ustanovenia , a teda sa natoľko odchýlil od jeho

znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam

ako okresný súd bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní. Takýto postup

treba považovať za arbitrárny. Najvyšší súd toto pochybenie nenapravil. Preto došlo

k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zodpovedá tiež skutočnosti, že krajský súd svoje odlišné závery zdôvodnil len

celkom nedostatočne, keď iba odcitoval znenie ustanovení § 323 ods. 1 a 2 a § 407 ods. 3

bez toho, aby čo len označil dôkazy (tým menej ich obsah),

z ktorých vyvodil, že došlo zo strany sťažovateľky k uznaniu záväzku. Pritom treba

zdôrazniť, že sťažovateľka čiastočne uhradila len prvú faktúru, lebo druhá faktúra zostala

celá neuhradená. Táto skutočnosť by si vyžadovala podrobnú skutkovú a právnu analýzu

z pohľadu otázky, či na základe čiastočnej úhrady prvej faktúry bolo možné považovať za

uznaný aj záväzok sťažovateľky z druhej faktúry, na ktorú nič uhradené nebolo. Bolo treba

zvážiť aj to, či záväzok z oboch faktúr bol, alebo nebol uznaný písomne postupom podľa

tak, ako to naznačuje najvyšší súd, keď poukazuje na

tvrdenia sťažovateľky uvedené v jej odpore proti platobnému rozkazu zo 17. apríla 2003.

K tomu treba poznamenať, že písomné uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného

zákonníka predpokladá jednostranný adresovaný písomný právny úkon dlžníka voči

veriteľovi, ktorého obsahom je uznanie záväzku.

Treba napokon dodať, že najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní nemôže vôbec

vykonávať dokazovanie ( ), nie je oprávnený

nahrádzať chýbajúce hodnotenie dôkazov zo strany krajského súdu, teda primárne hodnotiť

dôkazy, ktoré sám nevykonal. Pritom podstatná časť rozsudku najvyššieho súdu je

zameraná práve na doplnenie chýbajúcich argumentov v rozsudku krajského súdu.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. augusta 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľky požadoval priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia.

Ústavný súd priznal sťažovateľke sumu 500,58 €. Ide o odmenu za dva úkony

právnej služby v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť ústavnému súdu)

po 115,90 €, ako aj o dva úkony právnej služby v roku 2010 (replika na vyjadrenie

najvyššieho súdu a replika na vyjadrenie žalobkyne) po 120,23 €. Ďalej priznal aj režijný

paušál, a to dvakrát po 6,95 € a dvakrát po 7,21 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky, aby ústavný súd zrušil rozsudok

krajského súdu č. k. -433 z 26. novembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, keďže sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie len vo vzťahu voči najvyššiemu

súdu, a preto predmetom preskúmania mohol byť iba postup a rozsudok najvyššieho súdu

(bod 4 výroku nálezu).

Právoplatnosťou tohto nálezu zanikne dočasné opatrenie vydané uznesením

ústavného súdu č. k. -15 z 26. novembra 2009 (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010