Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)ae4/390991.7bc28e.pdf
PDF · 263.43 KB
No categories available
3Cdo/294/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 294/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa E., a.s., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou R., s.r.o., so sídlom v B., proti odporcovi
S., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému Mgr. P. A., advokátom so sídlom v B.,
o zákaz neoprávneného zásahu do autorských práv a iné, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 28 C 103/2008, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 27. septembra 2011 sp. zn. 11 Co 51/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ, vydavateľ denníka Hospodárske noviny a prevádzkovateľ internetového
denníka publikovaného na stránke www.hnonline.sk, sa v konaní domáhal ochrany svojich
práv v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským
právom (autorský zákon) – ďalej len „AZ“. Tvrdil, že odporca v rámci svojej podnikateľskej
činnosti prepisoval a rozmnožoval aj navrhovateľom publikované články, ktoré sú autorskými
dielami v zmysle AZ, a vyhotovené prepisy a rozmnoženiny odplatne rozširoval tretím
osobám bez navrhovateľovho súhlasu, a tým neoprávnene zasiahol do jeho práv chránených
ustanoveniami AZ. Žiadal preto, aby súd uložil odporcovi povinnosť: I. zdržať sa ďalšieho
vyhotovovania rozmnoženín článkov, ktoré navrhovateľ zverejnil alebo zverejní v denníku
Hospodárske noviny alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach
www.hnonline.sk, ktoré sú označené značkou „©HN.“ uvedenou pri príslušnom článku
v denníku Hospodárske noviny alebo textom „©ECOPRESS., a.s. Autorské práva sú
vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“ v päte stránky, na
ktorej je zobrazený príslušný článok v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach
www.hnonline.sk, a tiež zdržať sa rozširovania rozmnoženín článkov, t.j. zdržať sa nakladania
s vecou, ktorej prostredníctvom sú takéto články vyjadrené, pokiaľ k tomu neudelí súhlas
nositeľ autorských práv k týmto článkom, ktorým je navrhovateľ a, napokon, zdržať sa
sprístupňovania takýchto článkov tretím osobám, pokiaľ k tomu neudelí súhlas nositeľ
autorských práv k týmto článkom, ktorým je navrhovateľ, II. zničiť všetky neoprávnene
vyhotovené rozmnoženiny článkov, ktoré navrhovateľ zverejnil v denníku Hospodárske
noviny alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline..sk, ktoré
sú označené spôsobom uvedeným v bode I., a vyradiť tieto rozmnoženiny z databáz, ktoré
odporca vytvára a sprístupňuje tretím osobám, III. zdržať sa vykonávania opakovanej
a systematickej extrakcie článkov, ktoré navrhovateľ zverejnil alebo zverejní v denníku
Hospodárske noviny alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach
www.hnonline.sk, ktoré sú označené spôsobom uvedeným v bode I., na účely poskytovania
služieb monitoringu periodickej tlače, vrátane elektronickej on-line verzie periodickej tlače,
ktorej vydavateľom je navrhovateľ, tretím osobám, pokiaľ k tomu neudelí súhlas zhotoviteľ
databázy – denníka Hospodárske noviny alebo internetového denníka zverejňovaného na
stránkach www.hnonline.sk, ktorým je navrhovateľ, IV. zaplatiť navrhovateľovi titulom
náhrady škody čiastku 15 933,08 €.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 15. apríla 2010 č.k. 28 C 103/2008-405 návrh
navrhovateľa zamietol. V odôvodnení uviedol, že pri skúmaní opodstatnenosti návrhu
vychádzal z toho, že v zásade každý výsledok úmyselnej ľudskej činnosti je prejavom
duševnej činnosti. Aby bol výsledok ľudskej činnosti chránený AZ, musí byť výsledkom
tvorivosti nezameniteľného osobitného rázu závislej od individuálnych osobných vlastností
autora, bez ktorých by výsledok vôbec nevznikol. Podľa názoru súdu prvého stupňa
sa na denné správy nevzťahuje ochrana podľa § 7 ods. 3 písm. b/ AZ. Na základe toho
a v súlade s názorom Krajského súdu v Bratislave vyjadreným v uznesení z 26. februára 2009
sp. zn. 6 Co 314/2008 konštatoval, že článok „Americký radar ? Ja ho neodmietam“
publikovaný 11. februára 2008 je denná správa, teda nie dielo chránené ustanoveniami AZ.
O dennú správu ide tiež v prípade článku „F. hľadá spásu v druhom pilieri“ zo 16. októbra
2010, ktorý informuje o schválení štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, je pospájaním
tvrdení iných subjektov a obsahuje minimum tvorivej činnosti. Články „Oznam vo vlastnej
veci“ z 15. novembra 2006, ďalej „Miliónové škody pre vydavateľov“ zo 6. novembra 2006,
„Výzvy pre odberateľov“ z 9. novembra 2006 a „Prielom“ 8. novembra 2006 nepodrobil súd
prvého stupňa skúmaniu z hľadiska, či išlo o autorské diela podľa AZ, lebo boli uverejnené
pred 1. januárom 2008 a navrhovateľ skutkovo vymedzil svoj nárok obdobím po tomto dni.
Rovnako nepodrobil posudzovaniu ani článok „Dodavatelé slovenské vlády čelí obvinění“
z 8. novembra 2006, ktorý bol zverejnený v periodiku, ktorého vydávanie navrhovateľom
nebolo tvrdené. Článok „Môžeme byť lídrom regiónu“ obsahuje pospájané názory
a vyjadrenia tretích osôb na konferencii „Doprava a logistika“ s minimom autorského textu;
ide teda tiež o dennú správu. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v priebehu konania nepredložil
ďalšie ním zverejnené články, ktoré odporca poskytol tretím osobám, súd nemal preukázané
porušenie autorských práv navrhovateľa odporcom. V súvislosti s tým konštatoval, že
dôkazná povinnosť je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. na účastníkovi konania tvrdiacom určitú
skutočnosť. Navrhovateľ v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal jednak
to, že návrhom uplatňuje ochranu autorských diel, jednak to, že odporca neoprávnene
používal diela chránené AZ. V odôvodnení rozsudku súd ďalej uviedol, že v prípade
autorského diela uverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku
o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského
charakteru sa na vyhotovenie rozmnoženiny a verejný prenos takéhoto diela nevyžaduje
súhlas autora (§ 33 ods. 1 písm. a/ pred bodkočiarkou AZ); z tohto obmedzenia autorského
práva existuje výnimka vtedy, ak si autor vyhradil právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie
a na verejný prenos (§ 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ). Pokiaľ by teda Hospodárske
noviny ako periodikum vydávané navrhovateľom obsahovali diela, s ktorými sú spojené práva
podľa § 18 AZ, mal by odporca právo na vyhotovenie rozmnoženiny a na verejný prenos
s takýmto obsahom, ak by si autor v jednotlivých prípadoch nevyhradil právo udeliť súhlas.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ v konaní nepredložil články zverejnené v Hospodárskych
novinách, ktorých neoprávneným rozmnožovaním a sprístupňovaním tretím osobám malo
dôjsť k porušeniu práv navrhovateľa, ani nepredložil všetky zmluvy preukazujúce právny
vzťah medzi navrhovateľom a autormi článkov, nemohlo byť vykonané dokazovanie na
zistenie, či autori prípadných autorských diel boli v zamestnaneckom pomere alebo v inom
právnom vzťahu. Dokazovanie preukázalo uplatnenie výhrady podľa ustanovenia § 33 ods. 1
písm. a/ za bodkočiarkou AZ (pri jednotlivých článkoch „©“ a v elektronickej forme „©E.,
a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia
vyhradená.“); výhrady ale nevykonávali samotní autori, hoci nie všetci boli v pracovnom
pomere k navrhovateľovi. V dôsledku toho navrhovateľ nepreukázal ani svoje tvrdenie
o vykonaní výhrady pri všetkých článkoch označovaných za diela, ale ani o vykonaní výhrady
oprávnenou osobou. Dodal, že uvedenie výhrady v tiráži je bez právneho účinku, lebo podľa
AZ má byť výhrada uvedená pri jednotlivých autorských dielach. Pokiaľ má mať výhrada
účinky vo vzťahu k osobe nakladajúcej s konkrétnym dielom, musí byť zo samotného diela
zrejmé vykonanie výhrady; uvedenie výhrady v inej časti novín (v tiráži) nepostačuje. So
zreteľom na rozdielne označenie subjektov uplatňujúcich výhradu pri tom istom texte
v tlačenej a elektronickej forme článku („Hospodárske noviny“, inde „ECOPRESS., a.s.)“
dospel súd prvého stupňa k názoru, že výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou
AZ neboli vykonané riadne. Pre uplatnenie výhrady pri článku „Americký radar? Ja ho
neodmietam“, ktorý by bol v prípade naplnenia znakov diela zamestnaneckým dielom (§ 5
ods. 22 AZ), lebo redaktori A. D. a J. B. boli v čase napísania článku zamestnancami
navrhovateľa a jeho napísaním plnili svoje pracovné povinnosti, mal súd za rozhodujúci
obsah dohody medzi nimi, pričom v prípade absencie osobitného dohovoru by výhradu mohol
vykonať výlučne navrhovateľ (§ 50 ods. 1 veta prvá AZ). Pracovné zmluvy obsahujú v čl.
VIII ods. 1 text v podstate zhodný s textom časti § 50 ods. 1 AZ, teda bez ďalšieho by
výhradu podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ bol oprávnený vykonať
navrhovateľ. Výhrada by tak priamo mala označovať ako oprávnenú osobu navrhovateľa.
Zamestnávateľ za takéhoto stavu má bez ďalšieho právo uplatniť výhradu podľa § 33 ods. 1
písm. a/ za bodkočiarkou AZ pri jednotlivých dielach. V pracovných zmluvách však v čl. VIII
ods. 3 bolo ale v súlade s § 50 ods. 1 veta prvá AZ dohodnuté, že „zamestnanec ...
splnomocňuje zamestnávateľa, aby ... za neho uplatnil výhradu“. Dohoda v čl. VIII ods. 3
pracovnej zmluvy má teda za následok, že výhradu je oprávnený uplatniť samotný autor.
Výhrada by tak priamo mala označovať ako oprávnenú osobu autora článku, a nie
navrhovateľa. Pri žiadnom z článkov neboli ale uvedené výhrady autorov. Nebolo tak
preukázané riadne vykonanie výhrady podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a/ za
bodkočiarkou AZ. So zreteľom na to dospel súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ tvrdil vykonanie riadnej výhrady. Navyše, ak si autor
ako zamestnanec dohodne so zamestnávateľom (§ 50 ods. 1 veta prvá AZ) vykonávanie práv
priamo autorom, v prípade ich porušenia vznikne právo autorovi, ktorý by v takom prípade
bol aj vecne aktívne legitimovaný v konaní proti prípadnému rušiteľovi týchto práv. Na
základe výsledkov vykonaného dokazovania nemal súd prvého stupňa za preukázané ani
tvrdenie navrhovateľa, že bol splnomocnený zástupca autorov článku, ktorý by bol oprávnený
udeľovať za nich súhlas s použitím diela. Navrhovateľ totiž na preukázanie tohto svojho
tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy. Súd nepovažoval za správny názor navrhovateľa, že
vzhľadom na uplatnenie výhrady nie je potrebné skúmať, či jednotlivé články sú autorské
diela, lebo riadne uplatnenie výhrady podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou
AZ má právny následok výlučne v prípade diel chránených AZ a samo uplatnenie výhrady pri
takom článku, ktorý v zmysle AZ nie je dielom, nezakladá práva v zmysle ustanovení AZ. Za
dôvodné nepovažoval súd ani tvrdenie navrhovateľa o vykonávaní monitoringu ako činnosti
priečiacej sa bežnému využitiu diela (§ 38 AZ), lebo nakladanie s dielom pri podnikaní nie je
iným ako bežným využitím diela len v dôsledku odplatnosti takejto činnosti. Pokiaľ sa
navrhovateľ domáhal vykonania dokazovania výpismi článkov poskytnutých odporcom tretím
osobám, súd konštatoval, že navrhovateľ sám mohol súdu predložiť texty článkov
zverejnených v Hospodárskych novinách, lebo ich zoznam bezpochyby má. Nejde teda o
dôkazy, ktoré by nemohol bez svojej viny predložiť (§ 79 ods. 2 O.s.p.), a bolo by v rozpore s
rovným postavením účastníkov konania, pokiaľ by od odporcu bolo požadované, aby
produkoval dôkazy preukazujúce tvrdenia navrhovateľa. Vzhľadom na to, že súd nemal za
preukázané porušenie právnej povinnosti odporcom, neskúmal existenciu a výšku ujmy
navrhovateľa a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti
a údajnou majetkovou ujmou navrhovateľa. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Namietol, že súd prvého
stupňa bezdôvodne odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy a dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Uviedol, že v konaní navrhol vykonať dôkaz listinou – výpisom
článkov, ktoré odporca poskytol svojim odberateľom v období október až december 2009,
lebo možnosti navrhovateľa získať podrobný výpis sú obmedzené (de facto žiadne). V celkom
opačnej situácii je však odporca, ktorý uvedený dôkaz má k dispozícii. Súd mohol odporcovi
uložiť, aby taký dôkaz predložil (§ 129 ods. 2 O.s.p.) a nedošlo by tým k presunu dôkazného
bremena na odporcu; tento zoznam článkov by slúžil iba ako podklad k ďalšiemu vedeniu
sporu navrhovateľom, ktorý by následne mohol navrhované dôkazné prostriedky obmedziť
na tie články, pri ktorých nemožno mať pochybnosti o ich povahe ako autorských diel. Súd
však tento návrh na vykonanie dôkazov odmietol s tým, že podobné dôkazné prostriedky
má navrhovateľ k dispozícii. Uvedeným postupom bol v rozpore s § 132 až § 153 O.s.p.
dôkaz hodnotený ešte pred jeho vykonaním. Názor súdu prvého stupňa, že poskytnutím
zoznamu článkov by došlo k „samousvedčeniu“ odporcu alebo k zhromažďovaniu dôkazov
namiesto navrhovateľa, nie je správny. Samotný zoznam totiž ešte žiadne porušenie AZ
nedokazuje. Nesprávny je preto názor prvostupňového súdu, v zmysle ktorého nemôže
zaviazať odporcu, aby predkladal dôkazy „proti sebe“. Podľa názoru navrhovateľa súd prvého
stupňa tým, že mu neumožnil konkretizovať dôkazné prostriedky, porušil zásadu rovnosti
strán. V danom prípade rozhodol na základe neúplného a nesprávne zisteného skutkového
stavu. V ďalšom odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v skutkovo
a právne obdobnej veci sp. zn. 15 Co 303/2008 týkajúce sa sporu medzi odporcom
a spoločnosťou P., a.s. a uviedol, že v rozpore s tým, k čomu dospel súd v označenom konaní,
súd prvého stupňa v prejednávanej veci celkom neopodstatnene uzavrel, že a) články
predložené navrhovateľom ako dôkazy nie sú dielami v zmysle AZ, b) články zverejňované
v periodikách navrhovateľa nezahŕňajú aj diela v zmysle AZ, c) nebola správne uplatnená
výhrada v zmysle § 33 ods. 1 písm. a/ a d/ AZ, d) že monitorovanie celého obsahu
navrhovateľových periodík odporcom a jeho neoprávnené sprístupňovanie tretím osobám nie
je zásahom do autorských práv. Súd k týmto záverom dospel na základe nesprávneho
hodnotenia dôkazov a tiež nenáležitého zohľadnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave
vydaného 26. februára 2009 pod sp. zn. 6 Co 314/2008, ktorým bolo rozhodnuté (iba)
o predbežnom opatrení. Za najzávažnejšie pochybenie označil navrhovateľ to, že predložené
články boli posúdené ako denné správy, na ktoré sa nevzťahuje ochrana podľa AZ. Súd
v rozpore s AZ posudzoval kvantitatívnu mieru tvorivosti obsiahnutej v hodnotených
článkoch a ignoroval, že práva podľa § 7 ods. 1 AZ vznikajú k akémukoľvek výsledku
vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora, teda bez ohľadu na rozsah tvorivosti. Súd
prehliadol, že tvorivou činnosťou je aj usporiadanie informácií, ktoré nie sú dielami (§ 7
ods. 2 AZ), a tiež to, že rozsah diela nie je podmienkou jeho ochrany (§ 15 AZ). I keď
definícia dennej správy nie je v AZ obsiahnutá, možno za denné správy považovať informácie
typu správ o počasí, tabuľky športových výsledkov, kurzové lístky a pod., nie však články,
ktoré informujú o udalostiach dňa takým spôsobom, že vďaka tvorivému prístupu ich autorov
sú odlišné od článkov iných autorov podávajúcich informáciu o tom istom. Navyše,
ak existuje neistota v tom, či článok je autorským dielom, alebo dennou správou, je potrebné
postupovať tak, aby práva a oprávnené záujmy autora boli chránené v čo najširšej miere (§ 1
AZ) a so zreteľom na to nájsť presvedčivý dôkaz, že slovesný útvar nie je dielom; ak taký
dôkaz nie je, ide o dielo chránené ustanoveniami AZ. Skutočnosť, že v novinách
sú zverejňované články, ktoré sú dielami chránenými autorským právom, je všeobecne
známou skutočnosťou, ktorú v zmysle § 121 O.s.p. ani netreba dokazovať. Súd sa však s
týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadal a z jeho rozhodnutia nepriamo vyplýva absurdný
záver, že od roku 2008 v periodikách navrhovateľa neboli zverejnené žiadne články, ktoré by
boli autorskými dielami, a teda odporca kopírovaním a rozširovaním týchto článkov neporušil
práva navrhovateľa. Súd mal na základe nesprávneho zistenia skutkového stavu pochybnosti
o tom, ktorý subjekt vykonal výhradu podľa § 33 ods. 1 písm. a/ a d/ AZ. Opomenul však
skutočnosť, že v tiráži každého vydania denníka Hospodárske noviny je značka ©HN.
uvedená ako spôsob, ktorým vydavateľ v súlade s vôľou autorov označil články, pri ktorých
si neželá ich použitie bez jeho súhlasu. Bežným použitím článku z médií môže byť jeho
prevzatie iným subjektom (pokiaľ nebola vykonaná výhrada podľa ustanovenia § 33 ods. 1
písm. a/ a d/ AZ a pokiaľ skutočne išlo o naplnenie informačného účelu) a rozšírenie takéhoto
článku čitateľom. Nesmie však ísť o preberanie celého obsahu každého vydania daného
periodika, či jeho podstatnej časti. Text výhrady dáva jasne najavo, aké následky má mať.
Nesprávny je názor súdu, že odporca nie je povinný čítať tiráž denníka Hospodárske noviny.
Tiráž je totiž logicky prvým miestom, kde možno hľadať a nájsť vysvetlenie presného obsahu
značky „©“. Nie je povinnosťou vydavateľa pripájať plný text výhrady v bezprostrednej
blízkosti každého jedného článku, ktorého použitie na základe spravodajskej licencie chce
vylúčiť. Odporca teda bol a naďalej je povinný čítať tiráž denníka, z ktorého kopíruje články
navrhovateľa, aby sa presvedčil, že nekoná napriek vykonanej výhrade.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov konania. Nestotožnil sa s odvolacími námietkami
navrhovateľa a poprel správnosť jeho tvrdenia, že súd odmietol vykonať ním navrhnuté
dôkazy a následne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Sám navrhovateľ totiž
v návrhu na začatie konania jasne uviedol, že na základe informácií, ktoré mu v zmysle
zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov poskytlo Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky,
sa dozvedel, že odporca pri poskytovaní služieb monitoringu tlače tomuto ústrednému orgánu
štátnej správy poskytol tiež rozmnoženiny článkov publikovaných v denníku Hospodárske
noviny, medzi ktorými bol okrem iných aj článok „Americký radar? Ja ho neodmietam“.
Tento článok mal byť, popri iných článkoch, ktoré navrhovateľ nikdy nepredložil, dôkazom
o porušovaní autorského práva zo strany odporcu. Uvedený článok ale Krajský súd
v Bratislave označil za článok, ktorý nie je autorským dielom. Neobstojí odvolacia
argumentácia navrhovateľa, v zmysle ktorej nemá dostatok informácií o dennodennom
zasahovaní do jeho autorských práv odporcom ani o rozsahu klientely odporcu a nemá
adekvátny právny nástroj, ktorým by od klientov odporcu získal tieto informácie.
Navrhovateľ v návrhu na začatie konania totiž za klientov, ktorí sú odberateľmi monitoringu
tlače vykonávaného odporcom, sám označil napríklad Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, Úrad jadrového dozoru a Ministerstvo financií Slovenskej republiky.
Správny a v súlade s § 120 ods. 1 O.s.p. bol preto postup súdu prvého stupňa, v rámci ktorého
odmietol vykonať dôkaz navrhnutý navrhovateľom. V žiadnom prípade nešlo o situáciu,
v ktorej navrhovateľ nemohol bez svojej viny predložiť dôkazy na odôvodnenie svojho
návrhu (§ 79 ods. 2 O.s.p.). Navrhovateľ celkom nedôvodne spochybnil závery Krajského
súdu v Bratislave vyjadrené v uznesení o predbežnom opatrení o tom, že predmetný článok
nie je autorské dielo a je úplne irelevantné, že tieto závery boli vyjadrené v nemeritórnom
rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení zamietajúceho rozsudku logicky vysvetlil, prečo
nemôže byť ustanoveniami AZ chránený každý prejav duševnej činnosti. Argument
navrhovateľa, že AZ nestanovuje ako podmienku, aby výsledok tejto činnosti bol „jedinečný“,
je bezpredmetný, lebo táto podmienka vyplýva už z účelu AZ. Súd prvého stupňa články,
ktorých sa týkal monitoring vykonávaný odporcom, správne subsumoval pod § 7 ods. 3 písm.
b/ AZ. Činnosť odporcu spojená s monitoringom preto v žiadnom prípade nemala za
následok zásah do autorských práv chránených AZ.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. septembra 2011 sp. zn. 11 Co 51/2010
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.).
V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový
stav veci, dokazovanie vykonal v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 120 ods. 1 O.s.p.), výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil (§ 132 O.s.p.)
a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite odôvodnil. Aplikujúc § 219 ods. 2 O.s.p. a prihliadajúc na obsah spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací stotožnil so závermi prvostupňového súdu.
Konštatoval, že v jeho postupe nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. K námietkam navrhovateľa o neúplnom zistení skutkového
stavu a nevykonaní všetkých navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočností odvolací súd uviedol, že povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky
zaťažuje v občianskom súdnom konaní účastníkov konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.), konkrétne
účastníka tvrdiaceho okolnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť účastníkov
tvrdiť relevantné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou
sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú
účastníkom konania. Ak účastník túto povinnosť splnil, má sa za to, že uniesol bremeno
tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda
povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá
skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť
účastníka (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkovi v § 120 ods.1 veta prvá
O.s.p.) preukázaná, a kedy výsledky vyhodnotenia dôkazov neumožňuj súdu prijať záver ani
o (ne)pravdivosti tejto skutočnosti. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží
na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Neunesením
dôkazného bremena sa rozumie zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli
preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. V danej veci dokazovanie nepreukázalo opodstatnenosť tvrdenia navrhovateľa,
že články zverejňované v ním vydávaných novinách treba považovať za autorské diela, ďalej
že odporca neoprávnene používal diela chránené AZ a, napokon, že odporcovi vznikli
povinnosti, uloženia ktorých súdom sa navrhovateľ domáhal. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu bolo v prejednávanej veci potrebné posúdiť, či články uverejnené v denníku vydávanom
navrhovateľom, ktoré odporca poskytol tretím osobám, sú dielom podľa AZ, na použitie
ktorého sa vzťahuje ochrana podľa AZ. Od posúdenia tejto základnej otázky záviselo
rozhodnutie súdu aj o ďalších nárokoch navrhovateľa uplatnených v konaní. Odvolací súd
zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania
a v jeho doplnení uviedol iba články, ktoré treba považovať za denné správy nechránené
autorskými právami (§ 7 ods. 3 písm. b/ AZ), resp. články, pri ktorých neboli riadne vykonané
výhrady (§ 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ). Iné články navrhovateľ neuviedol
a neoznačil, i keď mal k dispozícii čiastočný zoznam článkov, ktorých sa monitoring odporcu
týkal. Listinný dôkaz – výpis článkov poskytnutých odporcom v rámci monitoringu tretím
osobám nemožno považovať za dôkaz, ktorý by navrhovateľ nemohol bez svojej viny označiť
a predložiť (§ 79 ods. 2 O.s.p.). K námietke navrhovateľa, že v prvostupňovom konaní neboli
vykonané všetky ním navrhnuté dôkazy, odvolací súd uviedol, že k procesným právam
účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie
o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania
(§ 120 ods. l O.s.p.). V prejednávanom prípade súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku
riadne vysvetlil, prečo nevykonal dokazovanie, ktoré navrhovateľ navrhol vykonať
predložením výpisov článkov poskytnutých odporcom tretím osobám. Postup prvostupňového
súdu bol v tomto smere v súlade s § 79 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 120 a nasl. O.s.p. K námietkam
navrhovateľa o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvého stupňa odvolací súd uviedol,
že kontrolu výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, možno uskutočniť
na podklade obsahu odôvodnenia rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). V danom prípade okolnosti
namietané odvolateľom neboli spôsobilé spochybniť správnosť úvah prvostupňového súdu
uvedených v odôvodnení jeho rozsudku. Neopodstatnená je námietka odvolateľa, že
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci – súd prvého stupňa totiž
zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny
predpis. Odvolací súd z týchto dôvodov odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním. Podľa jeho
názoru mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). K namietanej procesnej vade došlo tým, že súdy svojvoľne nevykonali ním
označené dôkazy nevyhnutné pre správne rozhodnutie vo veci a ich nevykonanie riadne
neodôvodnili. K rovnakej vade došlo tým, že súdy sa nevysporiadali so všetkými argumentmi
a skutočnosťami, ktoré sú zásadné pre správne rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho
sú ich rozhodnutia odôvodnené nedostatočne a nepresvedčivo. Navrhovateľ aj v dovolaní
poukázal na to, že v konaní navrhol vykonať d ôkaz listinou – výpisom (zoznamom) článkov,
ktoré odporca poskytoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti ( monitoringu médií)
svojim klientom. Zvýrazniac význam tohto dôkazu pre rozhodnutie v danej veci, ako
aj dôvody, ktoré súdy viedli k nevykonaniu ním navrhovaného dokazovania, dovolateľ
vyslovil názor, že „súd uvedeným postupom účastníkovi konania odňal možnosť konať pred
súdom, nakoľko v rozpore s ustálenou judikatúrou nevykonal navrhovateľom označené
dôkazy, keď odporcovi neuložil povinnosť predložiť dôkaz a svoje rozhodnutie nevykonať
navrhnuté dôkazy dostatočne presvedčivo neodôvodnil. Následne na takéto odmietnutie
vykonať dôkaz súd vyslovil , že navrhovateľ okrem troch článkov, ktoré súd posudzoval,
neoznačil žiadne ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení, a preto neuniesol svoje dôkazné
bremeno“. Súd prvého stupňa celkom nesprávne uviedol, že sám navrhovateľ mohol
predložiť zoznam článkov ako dôkaz. Navrhovateľ k tomu poznamenal, že súdu predložil iba
niektoré články, o ktorých mal vedomosť, že boli odporcom použité pri jeho podnikateľskej
činnosti; nemal však vedomosť o ďalších klientoch odporcu a o celkovom rozsahu jeho
podnikateľskej činnosti. Nemohol preto bez svojej viny predložiť výpis celej odporcovej
podnikateľskej činnosti za predmetné obdobie, ani konkrétne články, ktoré odporca použil
v rozpore s AZ. Uvedený listinný dôkaz mohol ale predložiť odporca, ktorý ho mal plne
k dispozícii. Súd teda mohol a mal odporcovi uložiť povinnosť predložiť takýto dôkaz
v súlade s ustanovením § 129 ods. 2 O.s.p. Dovolateľ v súvislosti s tým vyslovil názor, že
nevykonanie dôkazu označeného účastníkom konania nemôže byť založené len na ľubovôli
súdu. Ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že určitý dôkaz môže mať rozhodujúci význam
pre objasnenie skutkového stavu, je súd povinný vykonať navrhovaný dôkaz. V súvislosti
s tým poukázal na problematiku tzv. opomenutých dôkazov a uzavrel, že súdy v rozpore
so zákonom, Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nielenže o navrhovateľom označených
dôkazoch nerozhodli, ale ani nevysvetlili, prečo nevykonali navrhované dokazovanie.
V ďalšom sa navrhovateľ vyjadril k záveru súdu, že nie je v súlade s rovným postavením
účastníkov zaväzovať odporcu, aby predložil dôkazy proti sebe samému. Tým sa súd dopustil
ďalšej procesnej vady, a to hodnotenia dôkazu ešte pred jeho vykonaním, čo je absolútne
v rozpore s § 132 O.s.p. Samotný zoznam článkov, ktorý mal odporca predložiť, totiž ešte
v ničom nedokazuje porušenie ustanovení AZ. Názor súdu, že by bolo v rozpore s rovným
postavením účastníkov konania, pokiaľ by sa od odporcu žiadalo, aby produkoval dôkazy
o tvrdeniach navrhovateľa, spochybňoval dovolateľ aj s poukázaním na nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 987/07 a publikáciu Macur, J.: Kompenzace informačního
deficitu procesní strany v civilním soudním sporu. Brno: MU, 2000, s. 96. Podľa názoru
navrhovateľa mali súdy v danom prípade uznať faktickú nemožnosť navrhovateľa predložiť
dôkaz, v nadväznosti na to od odporcu vyžiadať navrhovateľom označený dôkaz, a tým
navrhovateľovi umožniť, aby konkretizoval dôkazné prostriedky. Práve týmto spôsobom
by bol zachovaný princíp rovnosti zbraní účastníkov občianskeho súdneho konania a procesný
postup súdu by dospel k úplnému objasneniu veci. Súdy tak ale nepostupovali, v dôsledku
čoho navrhovateľovi odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). So zreteľom
na procesne nesprávny postup súdov je paradoxný a neopodstatnený záver súdov, že
navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno; ak súd považoval skutkový stav tvrdený
navrhovateľom za nedostatočne preukázaný, bol povinný vykonať predmetný listinný dôkaz.
V ďalšom dovolateľ uviedol, že súdy sa v konaní obmedzili na posudzovanie troch článkov
predložených navrhovateľom, pri ktorých vyhodnocovali, či ide o autorské diela podľa § 7
ods. l AZ. Prvostupňový súd k jednému z článkov („Americký radar? Ja ho neodmietam“)
uviedol, že nie je dielom chráneným AZ, pričom poukázal na názor zaujatý Krajským súdom
v Bratislave v uznesení o predbežnom opatrení sp. zn. 6 Co 314/2008. Iné vysvetlenie, prečo
tento článok nepodlieha ochrane podľa ustanovení AZ, ale súd neuviedol. Takéto posúdenie
je nedostatočné a ani nezodpovedá doslovnému zneniu predmetného rozhodnutia
o predbežnom opatrení. Odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal aj so závermi súdu
v skutkovo a právne obdobnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
15 Co 303/2008, ktoré sa týkalo sporu spoločnosti P., a.s. a odporcu, a v ktorom ten istý súd
dospel k celkom opačným názorom, než v prejednávanom prípade. Súd totiž v tomto (inom)
konaní: a) uznal obranu navrhovateľa, b) zohľadnil, že navrhovateľ skutočne nemal reálnu
možnosť zabezpečiť od tretích osôb monitoringy vyhotovované odporcom, c)
prvostupňovému súdu uložil, aby doplnil dokazovanie tak, že vyžiada od odporcu monitoring
poskytnutý jeho klientom, d) vyslovil názor, že nie všetky články v novinách sú dennými
správami a v novinách sú obsiahnuté aj články podliehajúce autorskoprávnej ochrane, ktorých
použitie bez súhlasu autora napriek vykonanej výhrade podľa § 33 AZ môže byť porušením
autorského práva. Navrhovateľ v súvislosti s tým poukázal na požiadavku, aby súdy
v podobných veciach rozhodovali podobne. Ak sa súd chcel odchýliť od rozhodnutia toho
istého súdu v skutkovo totožnej veci, mal svoje odklonenie sa dôkladne odôvodniť. Ďalším
závažným pochybením súdov je podľa názoru dovolateľa postup súdu vo vzťahu k odborným
stanoviskám (posudkom) doc. PhDr. S. B. PhD. Súd tieto posudky vôbec nehodnotil, hoci
k nim mal pristupovať ako ku každému inému dôkazu. Keď navrhovateľ navrhol, aby súd
nariadil dokazovanie kontrolným znaleckým posudkom, súd jeho návrhu bez vysvetlenia
nevyhovel (podľa názoru dovolateľa ide preto o „opomenutý dôkaz“). K odňatiu možnosti
navrhovateľa konať pred súdom došlo v danom prípade aj tým, že súdy sa nevysporiadali
s jeho argumentmi zásadného významu. Povinnosť vysporiadať sa so všetkými argumentmi
účastníka je povinnosťou súdu, ktorá mu vyplýva z § 157 ods. 2 O.s.p. V zmysle judikatúry
najvyššieho súdu má účastník právo na preskúmateľné rozhodnutie, pričom „porušením
uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania“
(v súvislosti s tým dovolateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp.
zn. 4 Cdo 171/2005). Podľa názoru dovolateľa treba za 'prekonaný' považovať názor
považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania
(R 111/1998). V dôsledku toho, že súdy sa nevysporiadali s argumentmi navrhovateľa, sú ich
rozhodnutia značne nepresvedčivé. Navrhovateľ zhrnul, že súd prvého stupňa: a) v rozpore
s ustanoveniami AZ posúdil kvantitatívnu mieru tvorivosti obsiahnutej v hodnotených
článkoch, b) nesprávne vnímal články ako denné správy, c) v podstate vyslovil, že novinové
články ako také nie sú autorskými dielami. Novinové články sú však dielami nielen podľa
AZ, ale aj v zmysle Smernica 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001
o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej
spoločnosti (ďalej len „Smernica“). Na doloženie svojej argumentácie dovolateľ poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo 16. júla 2009 vo veci C-5/08, lnfopaq
International A/S v. Danske Dagblades Forening. Odvolací súd prehliadol, že súd prvého
stupňa dospel k nesprávnym záverom a svoje rozhodnutie odôvodnil zjavne nesprávnou
interpretáciou ustanovení AZ, a vôbec sa nevyrovnal s argumentmi prezentovanými
navrhovateľom. Vzhľadom na to je jeho rozhodnutie značne nepresvedčivé a nemôže obstáť.
To tiež opodstatňuje záver, že postupom súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Ako ďalší dôvod dovolania navrhovateľ uviedol, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Základ
nesprávnosti právnych záverov súdov, v dôsledku ktorej potom došlo aj k ďalším
nesprávnostiam, spočíva v nesprávnej interpretácii pojmov autorské dielo a denná správa
a v nesprávnom závere súdov, že navrhovateľom predložené články sú denné správy, na ktoré
sa nevzťahuje ochrana podľa AZ. Súdy nesprávne interpretovali ustanovenia AZ a dospeli
k záverom, ktoré sú v rozpore aj so Smernicou. Dodal, že ak by dovolací súd dospel k záveru,
že interpretácia práva Európskej únie, ktoré je aplikovateľné na tento prípad, nie je
jednoznačná, bude v konaní o dovolaní viazaný povinnosťou položiť Súdnemu dvoru otázku
v prípade, že je jej zodpovedanie nevyhnutné pre rozhodnutie v danej veci. Pre tento prípad
navrhovateľ v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
za účelom predloženia predbežnej otázky Súdnemu dvoru.
Odporca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas
účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním
možno napadnúť.
1. Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy právny štát. Jedným
zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd
pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu rešpektovania
tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli
právoplatnosť a predstavujú res iudicata.
Princíp právnej istoty má na pamäti aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach,
ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno – v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne
stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.
Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
V súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný
prostriedok nielenže nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie
odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté
odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej
prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty
a podliehať určitým pravidlám. Prieskumnú právomoc by mal príslušný súd vykonávať len
na nápravu zásadných justičných pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti, ale nie
na nové prejednanie veci. Prieskum by nemal byť skrytým odvolaním; možnosť dvoch
právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu
(pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Cornif proti Rumunsku
a rozsudok vo veci Sizintseva a ostatní proti Rusku).
2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 239 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade je dovolaním napadnutý taký rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nemá znaky rozsudkov uvedených v § 239 ods. 1 až 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania
navrhovateľa preto z týchto ustanovení nevyplýva.
3. Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tiež obsah dovolania najvyšší súd
pristúpil aj k posúdeniu, či navrhovateľom podané dovolanie nie je prípustné podľa
§ 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O.s.p. nemá
žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom
dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania
významný, preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho
subjektívny názor) o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim
je výlučne iba záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
4. So zreteľom na dovolacie námietky sa najvyšší súd osobitne zaoberal otázkou,
či dovolateľovi bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť
predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
5. Dovolateľ v danej veci namietal, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. postupom súdov predovšetkým pri posudzovaní relevantnosti návrhov
na vykonanie dokazovanie, ďalej pri vykonávaní dokazovania, hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, prijímaní záverov o dôkaznom bremene, o jeho unesení alebo
neunesení a pri zvažovaní dôsledkov neunesenia dôkazného bremena (viď ďalej 5.1. až 5.3.).
Existenciu rovnakej procesnej vady (§ 237 písm. f/ O.s.p.) vyvodzoval tiež z toho, že
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený prvostupňový rozsudok
sú (podľa jeho názoru) nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne (viď ďalej 6.1
až 6.8.).
5.1. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 212/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012,
6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal
ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).
Tým, že súdy prípadne nevyhoveli všetkým návrhom navrhovateľa na vykonanie
dôkazov, neodňali navrhovateľovi možnosť pred súdom konať.
Navrhovateľ sa v dovolaní dotkol aj problematiky tzv. opomenutých dôkazov.
Či už mal v súvislosti s tým na mysli zoznam článkov poskytnutých odporcom tretím osobám
alebo kontrolný znalecký posudok spomínaný v dovolaní alebo aj iný dôkaz, treba poukázať
na nález ústavného súdu z 12. júna 2008 sp. zn. I. ÚS 114/08, v zmysle ktorého „nedostatky
odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec)
zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia“. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia a jeho
dôsledkov z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa dovolací súd
vyjadruje ďalej (viď body 6.1. až 6.8. tohto uznesenia dovolacieho súdu).
5.2. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
I keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,
neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť
posúdené (vyhodnotené). Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej
úpravu na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých
posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite (v občianskom
súdnom konaní je týmto orgánom súd).
Dovolateľ nesúhlasí so závermi súdov, že v nadväznosti na priebeh a výsledky
dokazovania neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že odporca zasiahol do jeho práv
chránených AZ. Podľa názoru navrhovateľa bolo na odporcovi, aby poskytnutím bližších
informácií prispel k obstaraniu podkladov pre ďalšie zameranie procesnej činnosti súdu
vedúcej k zisteniu rozhodujúcich skutkových okolností [t.j. aby (podľa vyjadrenia
navrhovateľa) splnil svoju „vysvetľovaciu povinnosť“ a bol aktívny pri preklenutí
„informačného deficitu“ navrhovateľa].
Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Súd
rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá
dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. 1 O.s.p.).
V občianskom súdnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Súd
rozhoduje (len) na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. I keď súd
môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 veta tretia O.s.p.), zodpovednosť za zistenie
skutkového stavu spočíva na procesných stranách. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia,
jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ
účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje
tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania
za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jeho neprospech.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť účastníka konania tvrdiť
a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy,
ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje rozsah
dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného
bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania
samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce
odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje
pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu týchto
skutočností tiež tvrdí. Občiansky súdny poriadok v prípade bremena tvrdenia a bremena
dôkazu ponecháva na účastníkovi, ako bude v konaní postupovať. Pokiaľ účastník konania
nerešpektuje bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažujú, z hľadiska
procesného postupuje vo svoj neprospech. Procesná nečinnosť účastníka v tomto smere
má (pre neho) negatívne dôsledky pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania,
čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre neho) nepriaznivého rozhodnutia.
V danom prípade rozhodujúcimi hmotnoprávnymi normami boli ustanovenia AZ
(napríklad § 7 ods. 1 a 3 písm. b/, § 18, § 33 ods. 1 písm. a/ a § 50 ods. 1). Navrhovateľ tvrdil,
že ním výslovne označené (a tiež ďalšie, odporcom neoprávnene použité) novinové články
sú autorské diela a že odporca vytváraním ich rozmnoženín a ich autorsky neodsúhlaseným
šírením neprípustne zasiahol do práv navrhovateľa chránených ustanoveniami AZ. Súdy
oboch nižších stupňov vychádzali zo záveru, že navrhovateľ tieto svoje tvrdenia nepreukázal.
Pokiaľ súdy k tomuto záveru dospeli na základe (prípadne) nesprávnej interpretácie hypotézy
hmotnoprávnej normy upravujúcej vzájomný právny pomer navrhovateľa a odporcu, spočíva
ich rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci; nesprávne právne posúdenie veci ale
nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 54/2012 a tiež bod 8. odôvodnenia
tohto uznesenia dovolacieho súdu). Procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.
nemohla založiť skutočnosť, že súdy prípadne: a) dospeli k záveru o neunesení dôkazného
bremena navrhovateľom na základe ich nesprávneho náhľadu na to, koho v tej – ktorej
procesnej situácii zaťažovalo dôkazné bremeno, alebo b) pri vyhodnocovaní výsledkov
vykonaného dokazovania a zvažovaní dôsledkov (ne)unesenia dôkazného bremena
neuplatňovali správne hľadiská alebo zaujímali nesprávne postoje. Konštantná judikatúra
najvyššieho súdu zastáva názor, že nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011 a 5 Cdo 24/2012). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993,
ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 18/2011, 2 Cdo 39/2011,
3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012).
Navrhovateľom uvádzaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým podľa jeho argumentácie dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš)
tzv. inú vadu konania. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových
záverov nejde však o taký nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti
v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka
konania.
5.3. Navrhovateľ v dovolaní nepoprel, že v konaní ho zaťažovala povinnosť preukázať
svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi, namietal ale, že sa nachádzal v stave „informačného
deficitu“ a odporca mal „vysvetľovaciu povinnosť“. Navrhovateľ pod „vysvetľovacou
povinnosťou“ účastníka rozumie povinnosť procesnej strany, ktorú nezaťažuje dôkazné
bremeno, vysvetliť a objasniť skutočnosti, o ktorých má dostatočné informácie, i keď by tieto
skutočnosti mala inak vo svojich skutkových tvrdeniach uvádzať jeho procesná protistrana,
ktorá ale tieto informácie nemá k dispozícii a ani nemá reálnu možnosť získať tieto
informácie inak, len na podklade vysvetlenia podaného protistranou. Na procesnú stranu,
ktorá nemá reálnu možnosť získať potrebné informácie tvoriace základ pre opísanie
rozhodujúcich skutkových okolností (§ 79 ods. 1 O.s.p.), doliehajú negatívne dôsledky
„informačného deficitu“. Navrhovateľ argumentuje tým, že v okolnostiach prejednávaného
prípadu nemal a ani nemohol mať dostatok informácií o celej šírke a presnom množstve
prípadov, v ktorých odporca neoprávneným rozmnožovaním článkov vykonávaním v rámci
monitoringu tlače pre tretie osoby porušil navrhovateľove práva chránené AZ. Odporca,
procesná strana nezaťažená dôkazným bremenom, ale podrobné informácie o ním
vykonávanom rozširovaní článkov a monitoringu, ktorý sám vykonával, bezpochyby mal
(a má) a v preskúmavanej veci bolo jeho povinnosťou tieto informácie pre účely konania
sprístupniť.
Najvyšší súd v nadväznosti na túto argumentáciu navrhovateľa pripomína
to, čo vo vzťahu k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a k prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia uviedol už vyššie pri výklade
problematiky procesných dôsledkov neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení
a nesprávnosti vyhodnotenia vykonaného dokazovania (viď 5.2.).
Odborná právnická literatúra zastávajúca teoretické názory, z ktorých v danej veci
vychádza aj dovolateľ (viď bližšie článok „Macur, J.: Vysvětlovací povinnost strany
nezatížené důkazním břemenem v civilním soudním řízení, časť III. a IV“, ktorý bol
publikovaný v časopise Právní rozhledy, 2000, č.5), má za to, že ak niektorý účastník bol
v občianskom súdnom konaní povinný poskytnúť určité informácie, avšak bez presvedčivých
dôvodov ich poskytnutie odmietol, jeho správanie by bolo zrejme súdom posudzované ako
dôkaz v prospech skutkového tvrdenia protistrany, lebo v takom prípade by bol opodstatnený
predpoklad, že účastník vedome nesprístupňujúci informácie má vážne obavy,
že ak požadované informácie poskytne, procesne to prospeje účastníkovi na opačnej procesnej
strane.
Či už dovolateľ v preskúmavanom prípade existenciu tejto („vysvetľovacej“)
povinnosti odporcu namieta opodstatnene alebo neopodstatnene (resp. či už je alebo nie
je dôvodná námietka dovolateľa o nesprávnosti názoru súdov, že odporca túto povinnosť
nemal), neposkytnutie informácií odporcom, sprístupnenie ktorých požadoval navrhovateľ
za účelom nasmerovania ďalšieho dokazovania, mohlo v okolnostiach prejednávanej veci
viesť k neúplnému zisteniu rozhodujúcich skutkových okolností alebo k nesprávnemu
vyhodnoteniu dôkazov alebo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nie však k procesnej
vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
6. Dovolateľ namieta, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. aj v dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutie
je nepreskúmateľné (arbitrárne).
Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom
súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení
z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011 konštatoval, že „za odňatie možnosti konať pred
súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu“.
V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. možno rozumieť len
faktickú procesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu
konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď aj rozhodnutie
najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012).
Pre účely preskúmavanej veci treba dodať, že pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo
rozhodnutie vo veci samej, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť
rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,
presvedčivosť, úplnosť), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd
rozhodol.
6.1. Dovolací súd nespochybňuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces
je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, že vada
nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)
disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento
ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však (aj podľa názoru ústavného súdu – viď ďalej)
neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil tiež opak, teda to, že každé porušenie práva
na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy
v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje
Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku
určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady
a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania
na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne
vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady
tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.)
a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým
ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle
§ 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) považuje ale – na rozdiel od procesných vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľom
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov nižších stupňov. Dovolací súd
pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo navrhovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí
nevykazoval znaky odňatia možnosti odporcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane
od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok,
uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviská procesných strán k predmetu rozhodovania, obsah odvolania a vyjadrenia k nemu,
ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.
6.2. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07).
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako
judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát
najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy
(v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy
dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá
(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania
pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn.
1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež
rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré
zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998. Ústavný súd:
a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010 odmietol ústavnú sťažnosť proti
uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009 konštatujúc, že
„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené
v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 ústavy“,
b) v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 184/2011, ktorým odmietol
sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 192/2010,
uviedol, že „najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom
interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné“,
c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 264/2011 odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 46/2011 s tým, že „najvyšší súd
postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi
neodňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)“,
d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol sťažnosť
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009,
vyslovil názor, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,
ak by znamenala porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp.
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho
stotožniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania (podľa § 237 O.s.p.) proti takému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
dovolanie prípustné nie je“,
e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, posudzujúc ústavnosť
rozhodnutia najvyššieho súdu z 22. septembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 97/2010,
konštatoval, že vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06), to však, ako už ústavný súd
spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak,
f) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012, odmietajúc sťažnosť
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 206/2011,
uviedol, že nielen v náleze sp. zn. IV. ÚS 481/2011, ale aj v následnej svojej
rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 499/2011) tento názor (pozn.: vyjadrený
v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval
ho za ústavne konformný,
g) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 208/2012, ktoré sa týkalo uznesenia
najvyššieho súdu z 31. januára 2011 sp. zn. 2 Cdo 83/2010 uviedol, že „právny názor,
na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska
akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
h) v uznesení zo 14. februára 2013 sp. zn. IV. ÚS 90/2013, ktorým odmietol sťažnosť
proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. augusta 2012 sp. zn. 6 Cdo 193/2012, uviedol,
že „samotné nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci
alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy
osebe odňatie možnosti konať pred súdom (podľa § 237 písm. f/ O.s.p.) ani iný dôvod
prípustnosti dovolania“.
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta
2012 sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
6.3. Ako už bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne
aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať
istota, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť existencie rozdielnych
právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje
procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (viď § 21
a 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych
rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom
najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997 bolo
subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu
s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou
všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,
ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh
na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym
zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší
súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní
predmetného rozhodnutia bolo teda rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu
zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010).
Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho
súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)
má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,
ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako
aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).
Je podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované
rozhodnutie“), a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry
navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke
(ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu
vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne
ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň
zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré
vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle
prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené podmienky)
môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte
bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie.
O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného
v publikovanom rozhodnutí možno, podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, hovoriť iba
vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu
(§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).
Keďže právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ
vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod
pre jeho nezohľadnenie.
6.4. Ústavný súd v náleze z 3. novembra 2006 sp. zn. III. ÚS 192/06 konštatoval, že
„ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená
podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi
rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy
a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy.“ Povinnosť súdu uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od judikatúry
vyplýva aj z pravidla, v zmysle ktorého ten, kto sa odvoláva na existujúcu prax, nemusí
uvádzať zdôvodnenie svojho postoja a postupu, kto však volí zmenu rozhodovacej praxe
(judikatúry), musí túto zmenu náležite konfrontovať s doterajšou judikatúrou a vždy
dostatočne zdôvodniť a primerane vysvetliť svoje dôvody spochybňujúce alebo kritizujúce
závery vyjadrené v publikovanom rozhodnutí alebo stanovisku.
Senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, sa riadi
judikátom R 111/1998, preto by v zásade nemusel bližšie vysvetľovať, prečo sa neodkláňa
od záverov, ktoré sú vyjadrené v tomto judikáte. Napriek tomu ale považuje za potrebné
uviesť v ďalšom (viď 6.5. až 6.8.) niektoré argumenty, so zreteľom na ktoré považuje tento
judikát – v rámci právnej úpravy platnej a účinnej v čase jeho rozhodovania – za naďalej plne
opodstatnený.
6.5. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby
rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé
konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy
rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi
dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom opravných prostriedkov (odvolanie,
návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).
Nesprávnosťou rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto
nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania
možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Aj účastník odvolacieho
konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne
odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať
na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok
stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok
nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania
a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie
sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,
nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania – účastník
konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.
Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho
konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné, že sa dovolací súd bude
vždy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a že dovolateľ bude v konaní
pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa takéhoto
obsahu (t.j. že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné) naráža na Občianskym súdnym
poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy
prípustnosti dovolania.
6.6. Vzhľadom na to, že dovolanie navrhovateľa smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok
v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov odvolacieho súdu, proti ktorým
je dovolanie procesne prípustné. Z danej právnej úpravy je zrejmé, že zákonodarca
v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia
dovolacím súdom – vyjadril na jednej strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek
tomu, že už nadobudli právoplatnosť, mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom
konaní (viď napríklad § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.). Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril
vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle týchto
ustanovení predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
Keďže zákonodarca v § 238 ods. 3 O.s.p. vyjadril zámer, aby potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné podrobiť dovolaciemu
prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo
by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania (viď tiež vyššie uvedený
výklad o neprípustnosti vnímania dovolania ako „skrytého odvolania“), ale aj z materiálneho
hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p.
vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho
prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238
ods. 3 O.s.p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na správnych záveroch,
o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno s istotou
a do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho
rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku plne
vyčerpávajúcim.
6.7. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku
dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie
je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento
opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému
(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní
ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;
pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne
neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie
je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal
správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny
poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
6.8. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád
konania súdov nižších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia
je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň
minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho
stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie
od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej zhovievavosti
(benevolencii).
So zreteľom na vyššie uvedené je opodstatnený záver, že zámerom zákonodarcu
nemohlo byť, aby riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu
právnej istoty osobitne významná (otázky, či dovolanie podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné
je alebo nie je), bolo determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje
k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne
a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.
7. Z dôvodov uvedených pod 4. až 6. dospel dovolací súd k záveru, že v konaní
na súdoch nižšieho stupňa nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a že
prípustnosť jeho dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 písm. f/ O.s.p.
8. V dovolaní sa namieta aj nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú
v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.
ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľ uvedený dovolací dôvod uplatnil
v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté
uznesenie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
Dovolací súd vo väzbe na navrhovateľovu námietku, že napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (na nesprávnej interpretácii niektorých
ustanovení AZ), poznamenáva, že v danom prípade nepristúpil k posúdeniu správnosti
aplikácie a interpretácie jednotlivých ustanovení AZ súdmi nižších stupňov, preto ani
nenastala procesná situácia, pre prípad ktorej navrhovateľ v dovolaní navrhol prerušiť
dovolacie konanie (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
9. Najvyšší súd dovolanie navrhovateľa, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 238 O.s.p.
a § 237 O.s.p., odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní (procesne) úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal odporcovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková