Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/294/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa E., a.s., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou R., s.r.o., so sídlom v B., proti odporcovi

S., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému Mgr. P. A., advokátom so sídlom v B.,

o zákaz neoprávneného zásahu do autorských práv a iné, vedenej na Okresnom súde

Bratislava III pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 27. septembra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ, vydavateľ denníka Hospodárske noviny a prevádzkovateľ internetového

denníka publikovaného na stránke www.hnonline.sk, sa v konaní domáhal ochrany svojich

práv v zmysle o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským

právom (autorský zákon) – ďalej len „AZ“. Tvrdil, že odporca v rámci svojej podnikateľskej

činnosti prepisoval a rozmnožoval aj navrhovateľom publikované články, ktoré sú autorskými

dielami v zmysle AZ, a vyhotovené prepisy a rozmnoženiny odplatne rozširoval tretím

osobám bez navrhovateľovho súhlasu, a tým neoprávnene zasiahol do jeho práv chránených

ustanoveniami AZ. Žiadal preto, aby súd uložil odporcovi povinnosť: I. zdržať sa ďalšieho

vyhotovovania rozmnoženín článkov, ktoré navrhovateľ zverejnil alebo zverejní v denníku

Hospodárske noviny alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach

www.hnonline.sk, ktoré sú označené značkou „©HN.“ uvedenou pri príslušnom článku

v denníku Hospodárske noviny alebo textom „©ECOPRESS., a.s. Autorské práva sú

vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“ v päte stránky, na

ktorej je zobrazený príslušný článok v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach

www.hnonline.sk, a tiež zdržať sa rozširovania rozmnoženín článkov, t.j. zdržať sa nakladania

2

s vecou, ktorej prostredníctvom sú takéto články vyjadrené, pokiaľ k tomu neudelí súhlas

nositeľ autorských práv k týmto článkom, ktorým je navrhovateľ a, napokon, zdržať sa

sprístupňovania takýchto článkov tretím osobám, pokiaľ k tomu neudelí súhlas nositeľ

autorských práv k týmto článkom, ktorým je navrhovateľ, II. zničiť všetky neoprávnene

vyhotovené rozmnoženiny článkov, ktoré navrhovateľ zverejnil v denníku Hospodárske

noviny alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline..sk, ktoré

sú označené spôsobom uvedeným v bode I., a vyradiť tieto rozmnoženiny z databáz, ktoré

odporca vytvára a sprístupňuje tretím osobám, III. zdržať sa vykonávania opakovanej

a systematickej extrakcie článkov, ktoré navrhovateľ zverejnil alebo zverejní v denníku

Hospodárske noviny alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach

www.hnonline.sk, ktoré sú označené spôsobom uvedeným v bode I., na účely poskytovania

služieb monitoringu periodickej tlače, vrátane elektronickej on-line verzie periodickej tlače,

ktorej vydavateľom je navrhovateľ, tretím osobám, pokiaľ k tomu neudelí súhlas zhotoviteľ

databázy – denníka Hospodárske noviny alebo internetového denníka zverejňovaného na

stránkach www.hnonline.sk, ktorým je navrhovateľ, IV. zaplatiť navrhovateľovi titulom

náhrady škody čiastku 15 933,08 €.

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 15. apríla 2010 č.k. -405 návrh

navrhovateľa zamietol. V odôvodnení uviedol, že pri skúmaní opodstatnenosti návrhu

vychádzal z toho, že v zásade každý výsledok úmyselnej ľudskej činnosti je prejavom

duševnej činnosti. Aby bol výsledok ľudskej činnosti chránený AZ, musí byť výsledkom

tvorivosti nezameniteľného osobitného rázu závislej od individuálnych osobných vlastností

autora, bez ktorých by výsledok vôbec nevznikol. Podľa názoru súdu prvého stupňa

sa na denné správy nevzťahuje ochrana podľa § 7 ods. 3 písm. b/ AZ. Na základe toho

a v súlade s názorom Krajského súdu v Bratislave vyjadreným v uznesení z 26. februára 2009

sp. zn. konštatoval, že článok „Americký radar ? Ja ho neodmietam“

publikovaný 11. februára 2008 je denná správa, teda nie dielo chránené ustanoveniami AZ.

O dennú správu ide tiež v prípade článku „F. hľadá spásu v druhom pilieri“ zo 16. októbra

2010, ktorý informuje o schválení štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, je pospájaním

tvrdení iných subjektov a obsahuje minimum tvorivej činnosti. Články „Oznam vo vlastnej

veci“ z 15. novembra 2006, ďalej „Miliónové škody pre vydavateľov“ zo 6. novembra 2006,

„Výzvy pre odberateľov“ z 9. novembra 2006 a „Prielom“ 8. novembra 2006 nepodrobil súd

prvého stupňa skúmaniu z hľadiska, či išlo o autorské diela podľa AZ, lebo boli uverejnené

pred 1. januárom 2008 a navrhovateľ skutkovo vymedzil svoj nárok obdobím po tomto dni.

3

Rovnako nepodrobil posudzovaniu ani článok „Dodavatelé slovenské vlády čelí obvinění“

z 8. novembra 2006, ktorý bol zverejnený v periodiku, ktorého vydávanie navrhovateľom

nebolo tvrdené. Článok „Môžeme byť lídrom regiónu“ obsahuje pospájané názory

a vyjadrenia tretích osôb na konferencii „Doprava a logistika“ s minimom autorského textu;

ide teda tiež o dennú správu. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v priebehu konania nepredložil

ďalšie ním zverejnené články, ktoré odporca poskytol tretím osobám, súd nemal preukázané

porušenie autorských práv navrhovateľa odporcom. V súvislosti s tým konštatoval, že

dôkazná povinnosť je podľa na účastníkovi konania tvrdiacom určitú

skutočnosť. Navrhovateľ v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal jednak

to, že návrhom uplatňuje ochranu autorských diel, jednak to, že odporca neoprávnene

používal diela chránené AZ. V odôvodnení rozsudku súd ďalej uviedol, že v prípade

autorského diela uverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku

o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského

charakteru sa na vyhotovenie rozmnoženiny a verejný prenos takéhoto diela nevyžaduje

súhlas autora (§ 33 ods. 1 písm. a/ pred bodkočiarkou AZ); z tohto obmedzenia autorského

práva existuje výnimka vtedy, ak si autor vyhradil právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie

a na verejný prenos (§ 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ). Pokiaľ by teda Hospodárske

noviny ako periodikum vydávané navrhovateľom obsahovali diela, s ktorými sú spojené práva

podľa § 18 AZ, mal by odporca právo na vyhotovenie rozmnoženiny a na verejný prenos

s takýmto obsahom, ak by si autor v jednotlivých prípadoch nevyhradil právo udeliť súhlas.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ v konaní nepredložil články zverejnené v Hospodárskych

novinách, ktorých neoprávneným rozmnožovaním a sprístupňovaním tretím osobám malo

dôjsť k porušeniu práv navrhovateľa, ani nepredložil všetky zmluvy preukazujúce právny

vzťah medzi navrhovateľom a autormi článkov, nemohlo byť vykonané dokazovanie na

zistenie, či autori prípadných autorských diel boli v zamestnaneckom pomere alebo v inom

právnom vzťahu. Dokazovanie preukázalo uplatnenie výhrady podľa ustanovenia § 33 ods. 1

písm. a/ za bodkočiarkou AZ (pri jednotlivých článkoch „©“ a v elektronickej forme „©E.,

a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia

vyhradená.“); výhrady ale nevykonávali samotní autori, hoci nie všetci boli v pracovnom

pomere k navrhovateľovi. V dôsledku toho navrhovateľ nepreukázal ani svoje tvrdenie

o vykonaní výhrady pri všetkých článkoch označovaných za diela, ale ani o vykonaní výhrady

oprávnenou osobou. Dodal, že uvedenie výhrady v tiráži je bez právneho účinku, lebo podľa

AZ má byť výhrada uvedená pri jednotlivých autorských dielach. Pokiaľ má mať výhrada

účinky vo vzťahu k osobe nakladajúcej s konkrétnym dielom, musí byť zo samotného diela

zrejmé vykonanie výhrady; uvedenie výhrady v inej časti novín (v tiráži) nepostačuje. So

zreteľom na rozdielne označenie subjektov uplatňujúcich výhradu pri tom istom texte

v tlačenej a elektronickej forme článku („Hospodárske noviny“, inde „ECOPRESS., a.s.)“

dospel súd prvého stupňa k názoru, že výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou

AZ neboli vykonané riadne. Pre uplatnenie výhrady pri článku „Americký radar? Ja ho

neodmietam“, ktorý by bol v prípade naplnenia znakov diela zamestnaneckým dielom (§ 5

ods. 22 AZ), lebo redaktori A. D. a J. B. boli v čase napísania článku zamestnancami

navrhovateľa a jeho napísaním plnili svoje pracovné povinnosti, mal súd za rozhodujúci

obsah dohody medzi nimi, pričom v prípade absencie osobitného dohovoru by výhradu mohol

vykonať výlučne navrhovateľ (§ 50 ods. 1 veta prvá AZ). Pracovné zmluvy obsahujú v čl.

VIII ods. 1 text v podstate zhodný s textom časti § 50 ods. 1 AZ, teda bez ďalšieho by

výhradu podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ bol oprávnený vykonať

navrhovateľ. Výhrada by tak priamo mala označovať ako oprávnenú osobu navrhovateľa.

Zamestnávateľ za takéhoto stavu má bez ďalšieho právo uplatniť výhradu podľa § 33 ods. 1

písm. a/ za bodkočiarkou AZ pri jednotlivých dielach. V pracovných zmluvách však v čl. VIII

ods. 3 bolo ale v súlade s § 50 ods. 1 veta prvá AZ dohodnuté, že „zamestnanec ...

splnomocňuje zamestnávateľa, aby ... za neho uplatnil výhradu“. Dohoda v čl. VIII ods. 3

pracovnej zmluvy má teda za následok, že výhradu je oprávnený uplatniť samotný autor.

Výhrada by tak priamo mala označovať ako oprávnenú osobu autora článku, a nie

navrhovateľa. Pri žiadnom z článkov neboli ale uvedené výhrady autorov. Nebolo tak

preukázané riadne vykonanie výhrady podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a/ za

bodkočiarkou AZ. So zreteľom na to dospel súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ tvrdil vykonanie riadnej výhrady. Navyše, ak si autor

ako zamestnanec dohodne so zamestnávateľom (§ 50 ods. 1 veta prvá AZ) vykonávanie práv

priamo autorom, v prípade ich porušenia vznikne právo autorovi, ktorý by v takom prípade

bol aj vecne aktívne legitimovaný v konaní proti prípadnému rušiteľovi týchto práv. Na

základe výsledkov vykonaného dokazovania nemal súd prvého stupňa za preukázané ani

tvrdenie navrhovateľa, že bol splnomocnený zástupca autorov článku, ktorý by bol oprávnený

udeľovať za nich súhlas s použitím diela. Navrhovateľ totiž na preukázanie tohto svojho

tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy. Súd nepovažoval za správny názor navrhovateľa, že

vzhľadom na uplatnenie výhrady nie je potrebné skúmať, či jednotlivé články sú autorské

diela, lebo riadne uplatnenie výhrady podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou

AZ má právny následok výlučne v prípade diel chránených AZ a samo uplatnenie výhrady pri

takom článku, ktorý v zmysle AZ nie je dielom, nezakladá práva v zmysle ustanovení AZ. Za

dôvodné nepovažoval súd ani tvrdenie navrhovateľa o vykonávaní monitoringu ako činnosti

priečiacej sa bežnému využitiu diela (§ 38 AZ), lebo nakladanie s dielom pri podnikaní nie je

iným ako bežným využitím diela len v dôsledku odplatnosti takejto činnosti. Pokiaľ sa

navrhovateľ domáhal vykonania dokazovania výpismi článkov poskytnutých odporcom tretím

osobám, súd konštatoval, že navrhovateľ sám mohol súdu predložiť texty článkov

zverejnených v Hospodárskych novinách, lebo ich zoznam bezpochyby má. Nejde teda o

dôkazy, ktoré by nemohol bez svojej viny predložiť ( ), a bolo by v rozpore s

rovným postavením účastníkov konania, pokiaľ by od odporcu bolo požadované, aby

produkoval dôkazy preukazujúce tvrdenia navrhovateľa. Vzhľadom na to, že súd nemal za

preukázané porušenie právnej povinnosti odporcom, neskúmal existenciu a výšku ujmy

navrhovateľa a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti

a údajnou majetkovou ujmou navrhovateľa. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142

ods. 1

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Namietol, že súd prvého

stupňa bezdôvodne odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy a dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Uviedol, že v konaní navrhol vykonať dôkaz listinou – výpisom

článkov, ktoré odporca poskytol svojim odberateľom v období október až december 2009,

lebo možnosti navrhovateľa získať podrobný výpis sú obmedzené (de facto žiadne). V celkom

opačnej situácii je však odporca, ktorý uvedený dôkaz má k dispozícii. Súd mohol odporcovi

uložiť, aby taký dôkaz predložil ( ) a nedošlo by tým k presunu dôkazného

bremena na odporcu; tento zoznam článkov by slúžil iba ako podklad k ďalšiemu vedeniu

sporu navrhovateľom, ktorý by následne mohol navrhované dôkazné prostriedky obmedziť

na tie články, pri ktorých nemožno mať pochybnosti o ich povahe ako autorských diel. Súd

však tento návrh na vykonanie dôkazov odmietol s tým, že podobné dôkazné prostriedky

má navrhovateľ k dispozícii. Uvedeným postupom bol v rozpore s až

dôkaz hodnotený ešte pred jeho vykonaním. Názor súdu prvého stupňa, že poskytnutím

zoznamu článkov by došlo k „samousvedčeniu“ odporcu alebo k zhromažďovaniu dôkazov

namiesto navrhovateľa, nie je správny. Samotný zoznam totiž ešte žiadne porušenie AZ

nedokazuje. Nesprávny je preto názor prvostupňového súdu, v zmysle ktorého nemôže

zaviazať odporcu, aby predkladal dôkazy „proti sebe“. Podľa názoru navrhovateľa súd prvého

stupňa tým, že mu neumožnil konkretizovať dôkazné prostriedky, porušil zásadu rovnosti

strán. V danom prípade rozhodol na základe neúplného a nesprávne zisteného skutkového

stavu. V ďalšom odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v skutkovo

6

a právne obdobnej veci sp. zn. týkajúce sa sporu medzi odporcom

a spoločnosťou P., a.s. a uviedol, že v rozpore s tým, k čomu dospel súd v označenom konaní,

súd prvého stupňa v prejednávanej veci celkom neopodstatnene uzavrel, že a) články

predložené navrhovateľom ako dôkazy nie sú dielami v zmysle AZ, b) články zverejňované

v periodikách navrhovateľa nezahŕňajú aj diela v zmysle AZ, c) nebola správne uplatnená

výhrada v zmysle § 33 ods. 1 písm. a/ a d/ AZ, d) že monitorovanie celého obsahu

navrhovateľových periodík odporcom a jeho neoprávnené sprístupňovanie tretím osobám nie

je zásahom do autorských práv. Súd k týmto záverom dospel na základe nesprávneho

hodnotenia dôkazov a tiež nenáležitého zohľadnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave

vydaného 26. februára 2009 pod sp. zn. , ktorým bolo rozhodnuté (iba)

o predbežnom opatrení. Za najzávažnejšie pochybenie označil navrhovateľ to, že predložené

články boli posúdené ako denné správy, na ktoré sa nevzťahuje ochrana podľa AZ. Súd

v rozpore s AZ posudzoval kvantitatívnu mieru tvorivosti obsiahnutej v hodnotených

článkoch a ignoroval, že práva podľa § 7 ods. 1 AZ vznikajú k akémukoľvek výsledku

vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora, teda bez ohľadu na rozsah tvorivosti. Súd

prehliadol, že tvorivou činnosťou je aj usporiadanie informácií, ktoré nie sú dielami (§ 7

ods. 2 AZ), a tiež to, že rozsah diela nie je podmienkou jeho ochrany (§ 15 AZ). I keď

definícia dennej správy nie je v AZ obsiahnutá, možno za denné správy považovať informácie

typu správ o počasí, tabuľky športových výsledkov, kurzové lístky a pod., nie však články,

ktoré informujú o udalostiach dňa takým spôsobom, že vďaka tvorivému prístupu ich autorov

sú odlišné od článkov iných autorov podávajúcich informáciu o tom istom. Navyše,

ak existuje neistota v tom, či článok je autorským dielom, alebo dennou správou, je potrebné

postupovať tak, aby práva a oprávnené záujmy autora boli chránené v čo najširšej miere (§ 1

AZ) a so zreteľom na to nájsť presvedčivý dôkaz, že slovesný útvar nie je dielom; ak taký

dôkaz nie je, ide o dielo chránené ustanoveniami AZ. Skutočnosť, že v novinách

sú zverejňované články, ktoré sú dielami chránenými autorským právom, je všeobecne

známou skutočnosťou, ktorú v zmysle ani netreba dokazovať. Súd sa však s

týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadal a z jeho rozhodnutia nepriamo vyplýva absurdný

záver, že od roku 2008 v periodikách navrhovateľa neboli zverejnené žiadne články, ktoré by

boli autorskými dielami, a teda odporca kopírovaním a rozširovaním týchto článkov neporušil

práva navrhovateľa. Súd mal na základe nesprávneho zistenia skutkového stavu pochybnosti

o tom, ktorý subjekt vykonal výhradu podľa § 33 ods. 1 písm. a/ a d/ AZ. Opomenul však

skutočnosť, že v tiráži každého vydania denníka Hospodárske noviny je značka ©HN.

uvedená ako spôsob, ktorým vydavateľ v súlade s vôľou autorov označil články, pri ktorých

si neželá ich použitie bez jeho súhlasu. Bežným použitím článku z médií môže byť jeho

prevzatie iným subjektom (pokiaľ nebola vykonaná výhrada podľa ustanovenia § 33 ods. 1

písm. a/ a d/ AZ a pokiaľ skutočne išlo o naplnenie informačného účelu) a rozšírenie takéhoto

článku čitateľom. Nesmie však ísť o preberanie celého obsahu každého vydania daného

periodika, či jeho podstatnej časti. Text výhrady dáva jasne najavo, aké následky má mať.

Nesprávny je názor súdu, že odporca nie je povinný čítať tiráž denníka Hospodárske noviny.

Tiráž je totiž logicky prvým miestom, kde možno hľadať a nájsť vysvetlenie presného obsahu

značky „©“. Nie je povinnosťou vydavateľa pripájať plný text výhrady v bezprostrednej

blízkosti každého jedného článku, ktorého použitie na základe spravodajskej licencie chce

vylúčiť. Odporca teda bol a naďalej je povinný čítať tiráž denníka, z ktorého kopíruje články

navrhovateľa, aby sa presvedčil, že nekoná napriek vykonanej výhrade.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov konania. Nestotožnil sa s odvolacími námietkami

navrhovateľa a poprel správnosť jeho tvrdenia, že súd odmietol vykonať ním navrhnuté

dôkazy a následne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Sám navrhovateľ totiž

v návrhu na začatie konania jasne uviedol, že na základe informácií, ktoré mu v zmysle

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov poskytlo Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky,

sa dozvedel, že odporca pri poskytovaní služieb monitoringu tlače tomuto ústrednému orgánu

štátnej správy poskytol tiež rozmnoženiny článkov publikovaných v denníku Hospodárske

noviny, medzi ktorými bol okrem iných aj článok „Americký radar? Ja ho neodmietam“.

Tento článok mal byť, popri iných článkoch, ktoré navrhovateľ nikdy nepredložil, dôkazom

o porušovaní autorského práva zo strany odporcu. Uvedený článok ale Krajský súd

v Bratislave označil za článok, ktorý nie je autorským dielom. Neobstojí odvolacia

argumentácia navrhovateľa, v zmysle ktorej nemá dostatok informácií o dennodennom

zasahovaní do jeho autorských práv odporcom ani o rozsahu klientely odporcu a nemá

adekvátny právny nástroj, ktorým by od klientov odporcu získal tieto informácie.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania totiž za klientov, ktorí sú odberateľmi monitoringu

tlače vykonávaného odporcom, sám označil napríklad Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky, Úrad jadrového dozoru a Ministerstvo financií Slovenskej republiky.

Správny a v súlade s bol preto postup súdu prvého stupňa, v rámci ktorého

odmietol vykonať dôkaz navrhnutý navrhovateľom. V žiadnom prípade nešlo o situáciu,

v ktorej navrhovateľ nemohol bez svojej viny predložiť dôkazy na odôvodnenie svojho

8

návrhu ( ). Navrhovateľ celkom nedôvodne spochybnil závery Krajského

súdu v Bratislave vyjadrené v uznesení o predbežnom opatrení o tom, že predmetný článok

nie je autorské dielo a je úplne irelevantné, že tieto závery boli vyjadrené v nemeritórnom

rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení zamietajúceho rozsudku logicky vysvetlil, prečo

nemôže byť ustanoveniami AZ chránený každý prejav duševnej činnosti. Argument

navrhovateľa, že AZ nestanovuje ako podmienku, aby výsledok tejto činnosti bol „jedinečný“,

je bezpredmetný, lebo táto podmienka vyplýva už z účelu AZ. Súd prvého stupňa články,

ktorých sa týkal monitoring vykonávaný odporcom, správne subsumoval pod § 7 ods. 3 písm.

b/ AZ. Činnosť odporcu spojená s monitoringom preto v žiadnom prípade nemala za

následok zásah do autorských práv chránených AZ.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. septembra 2011 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny ( ).

V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212

ods. 1 ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel

k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový

stav veci, dokazovanie vykonal v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností

( ), výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil ( )

a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom

rozhodnutí aj náležite odôvodnil. Aplikujúc a prihliadajúc na obsah spisu

a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací stotožnil so závermi prvostupňového súdu.

Konštatoval, že v jeho postupe nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. K námietkam navrhovateľa o neúplnom zistení skutkového

stavu a nevykonaní všetkých navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich

skutočností odvolací súd uviedol, že povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky

zaťažuje v občianskom súdnom konaní účastníkov konania ( ), konkrétne

účastníka tvrdiaceho okolnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť účastníkov

tvrdiť relevantné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou

sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú

účastníkom konania. Ak účastník túto povinnosť splnil, má sa za to, že uniesol bremeno

tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda

povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zmyslom

dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá

skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť

9

účastníka (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkovi v § 120 ods.1 veta prvá

) preukázaná, a kedy výsledky vyhodnotenia dôkazov neumožňuj súdu prijať záver ani

o (ne)pravdivosti tejto skutočnosti. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží

na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne

dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Neunesením

dôkazného bremena sa rozumie zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli

preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho

neprospech. V danej veci dokazovanie nepreukázalo opodstatnenosť tvrdenia navrhovateľa,

že články zverejňované v ním vydávaných novinách treba považovať za autorské diela, ďalej

že odporca neoprávnene používal diela chránené AZ a, napokon, že odporcovi vznikli

povinnosti, uloženia ktorých súdom sa navrhovateľ domáhal. Aj podľa názoru odvolacieho

súdu bolo v prejednávanej veci potrebné posúdiť, či články uverejnené v denníku vydávanom

navrhovateľom, ktoré odporca poskytol tretím osobám, sú dielom podľa AZ, na použitie

ktorého sa vzťahuje ochrana podľa AZ. Od posúdenia tejto základnej otázky záviselo

rozhodnutie súdu aj o ďalších nárokoch navrhovateľa uplatnených v konaní. Odvolací súd

zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania

a v jeho doplnení uviedol iba články, ktoré treba považovať za denné správy nechránené

autorskými právami (§ 7 ods. 3 písm. b/ AZ), resp. články, pri ktorých neboli riadne vykonané

výhrady (§ 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou AZ). Iné články navrhovateľ neuviedol

a neoznačil, i keď mal k dispozícii čiastočný zoznam článkov, ktorých sa monitoring odporcu

týkal. Listinný dôkaz – výpis článkov poskytnutých odporcom v rámci monitoringu tretím

osobám nemožno považovať za dôkaz, ktorý by navrhovateľ nemohol bez svojej viny označiť

a predložiť ( ). K námietke navrhovateľa, že v prvostupňovom konaní neboli

vykonané všetky ním navrhnuté dôkazy, odvolací súd uviedol, že k procesným právam

účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie

o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania

( ods. l ). V prejednávanom prípade súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku

riadne vysvetlil, prečo nevykonal dokazovanie, ktoré navrhovateľ navrhol vykonať

predložením výpisov článkov poskytnutých odporcom tretím osobám. Postup prvostupňového

súdu bol v tomto smere v súlade s a a a nasl. K námietkam

navrhovateľa o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvého stupňa odvolací súd uviedol,

že kontrolu výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, možno uskutočniť

na podklade obsahu odôvodnenia rozsudku ( ). V danom prípade okolnosti

namietané odvolateľom neboli spôsobilé spochybniť správnosť úvah prvostupňového súdu

10

uvedených v odôvodnení jeho rozsudku. Neopodstatnená je námietka odvolateľa, že

napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci – súd prvého stupňa totiž

zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny

predpis. Odvolací súd z týchto dôvodov odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil ako vecne správny ( ). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol

podľa v spojení s

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním. Podľa jeho

názoru mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať ( )

a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). K namietanej procesnej vade došlo tým, že súdy svojvoľne nevykonali ním

označené dôkazy nevyhnutné pre správne rozhodnutie vo veci a ich nevykonanie riadne

neodôvodnili. K rovnakej vade došlo tým, že súdy sa nevysporiadali so všetkými argumentmi

a skutočnosťami, ktoré sú zásadné pre správne rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho

sú ich rozhodnutia odôvodnené nedostatočne a nepresvedčivo. Navrhovateľ aj v dovolaní

poukázal na to, že v konaní navrhol vykonať d ôkaz listinou – výpisom (zoznamom) článkov,

ktoré odporca poskytoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti ( monitoringu médií)

svojim klientom. Zvýrazniac význam tohto dôkazu pre rozhodnutie v danej veci, ako

aj dôvody, ktoré súdy viedli k nevykonaniu ním navrhovaného dokazovania, dovolateľ

vyslovil názor, že „súd uvedeným postupom účastníkovi konania odňal možnosť konať pred

súdom, nakoľko v rozpore s ustálenou judikatúrou nevykonal navrhovateľom označené

dôkazy, keď odporcovi neuložil povinnosť predložiť dôkaz a svoje rozhodnutie nevykonať

navrhnuté dôkazy dostatočne presvedčivo neodôvodnil. Následne na takéto odmietnutie

vykonať dôkaz súd vyslovil , že navrhovateľ okrem troch článkov, ktoré súd posudzoval,

neoznačil žiadne ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení, a preto neuniesol svoje dôkazné

bremeno“. Súd prvého stupňa celkom nesprávne uviedol, že sám navrhovateľ mohol

predložiť zoznam článkov ako dôkaz. Navrhovateľ k tomu poznamenal, že súdu predložil iba

niektoré články, o ktorých mal vedomosť, že boli odporcom použité pri jeho podnikateľskej

činnosti; nemal však vedomosť o ďalších klientoch odporcu a o celkovom rozsahu jeho

podnikateľskej činnosti. Nemohol preto bez svojej viny predložiť výpis celej odporcovej

podnikateľskej činnosti za predmetné obdobie, ani konkrétne články, ktoré odporca použil

v rozpore s AZ. Uvedený listinný dôkaz mohol ale predložiť odporca, ktorý ho mal plne

k dispozícii. Súd teda mohol a mal odporcovi uložiť povinnosť predložiť takýto dôkaz

v súlade s ustanovením Dovolateľ v súvislosti s tým vyslovil názor, že

11

nevykonanie dôkazu označeného účastníkom konania nemôže byť založené len na ľubovôli

súdu. Ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že určitý dôkaz môže mať rozhodujúci význam

pre objasnenie skutkového stavu, je súd povinný vykonať navrhovaný dôkaz. V súvislosti

s tým poukázal na problematiku tzv. opomenutých dôkazov a uzavrel, že súdy v rozpore

so zákonom, (ďalej len „“) a judikatúrou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nielenže o navrhovateľom označených

dôkazoch nerozhodli, ale ani nevysvetlili, prečo nevykonali navrhované dokazovanie.

V ďalšom sa navrhovateľ vyjadril k záveru súdu, že nie je v súlade s rovným postavením

účastníkov zaväzovať odporcu, aby predložil dôkazy proti sebe samému. Tým sa súd dopustil

ďalšej procesnej vady, a to hodnotenia dôkazu ešte pred jeho vykonaním, čo je absolútne

v rozpore s Samotný zoznam článkov, ktorý mal odporca predložiť, totiž ešte

v ničom nedokazuje porušenie ustanovení AZ. Názor súdu, že by bolo v rozpore s rovným

postavením účastníkov konania, pokiaľ by sa od odporcu žiadalo, aby produkoval dôkazy

o tvrdeniach navrhovateľa, spochybňoval dovolateľ aj s poukázaním na nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. a publikáciu Macur, J.: Kompenzace informačního

deficitu procesní strany v civilním soudním sporu. Brno: MU, 2000, s. 96. Podľa názoru

navrhovateľa mali súdy v danom prípade uznať faktickú nemožnosť navrhovateľa predložiť

dôkaz, v nadväznosti na to od odporcu vyžiadať navrhovateľom označený dôkaz, a tým

navrhovateľovi umožniť, aby konkretizoval dôkazné prostriedky. Práve týmto spôsobom

by bol zachovaný princíp rovnosti zbraní účastníkov občianskeho súdneho konania a procesný

postup súdu by dospel k úplnému objasneniu veci. Súdy tak ale nepostupovali, v dôsledku

čoho navrhovateľovi odňali možnosť konať pred súdom ( ). So zreteľom

na procesne nesprávny postup súdov je paradoxný a neopodstatnený záver súdov, že

navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno; ak súd považoval skutkový stav tvrdený

navrhovateľom za nedostatočne preukázaný, bol povinný vykonať predmetný listinný dôkaz.

V ďalšom dovolateľ uviedol, že súdy sa v konaní obmedzili na posudzovanie troch článkov

predložených navrhovateľom, pri ktorých vyhodnocovali, či ide o autorské diela podľa § 7

ods. l AZ. Prvostupňový súd k jednému z článkov („Americký radar? Ja ho neodmietam“)

uviedol, že nie je dielom chráneným AZ, pričom poukázal na názor zaujatý Krajským súdom

v Bratislave v uznesení o predbežnom opatrení sp. zn. . Iné vysvetlenie, prečo

tento článok nepodlieha ochrane podľa ustanovení AZ, ale súd neuviedol. Takéto posúdenie

je nedostatočné a ani nezodpovedá doslovnému zneniu predmetného rozhodnutia

o predbežnom opatrení. Odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal aj so závermi súdu

v skutkovo a právne obdobnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

12

, ktoré sa týkalo sporu spoločnosti P., a.s. a odporcu, a v ktorom ten istý súd

dospel k celkom opačným názorom, než v prejednávanom prípade. Súd totiž v tomto (inom)

konaní: a) uznal obranu navrhovateľa, b) zohľadnil, že navrhovateľ skutočne nemal reálnu

možnosť zabezpečiť od tretích osôb monitoringy vyhotovované odporcom, c)

prvostupňovému súdu uložil, aby doplnil dokazovanie tak, že vyžiada od odporcu monitoring

poskytnutý jeho klientom, d) vyslovil názor, že nie všetky články v novinách sú dennými

správami a v novinách sú obsiahnuté aj články podliehajúce autorskoprávnej ochrane, ktorých

použitie bez súhlasu autora napriek vykonanej výhrade podľa § 33 AZ môže byť porušením

autorského práva. Navrhovateľ v súvislosti s tým poukázal na požiadavku, aby súdy

v podobných veciach rozhodovali podobne. Ak sa súd chcel odchýliť od rozhodnutia toho

istého súdu v skutkovo totožnej veci, mal svoje odklonenie sa dôkladne odôvodniť. Ďalším

závažným pochybením súdov je podľa názoru dovolateľa postup súdu vo vzťahu k odborným

stanoviskám (posudkom) doc. PhDr. S. B. PhD. Súd tieto posudky vôbec nehodnotil, hoci

k nim mal pristupovať ako ku každému inému dôkazu. Keď navrhovateľ navrhol, aby súd

nariadil dokazovanie kontrolným znaleckým posudkom, súd jeho návrhu bez vysvetlenia

nevyhovel (podľa názoru dovolateľa ide preto o „opomenutý dôkaz“). K odňatiu možnosti

navrhovateľa konať pred súdom došlo v danom prípade aj tým, že súdy sa nevysporiadali

s jeho argumentmi zásadného významu. Povinnosť vysporiadať sa so všetkými argumentmi

účastníka je povinnosťou súdu, ktorá mu vyplýva z V zmysle judikatúry

najvyššieho súdu má účastník právo na preskúmateľné rozhodnutie, pričom „porušením

uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi

konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu

súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť

dovolania podľa a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania“

(v súvislosti s tým dovolateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp.

zn. ). Podľa názoru dovolateľa treba za 'prekonaný' považovať názor

považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania

(R 111/1998). V dôsledku toho, že súdy sa nevysporiadali s argumentmi navrhovateľa, sú ich

rozhodnutia značne nepresvedčivé. Navrhovateľ zhrnul, že súd prvého stupňa: a) v rozpore

s ustanoveniami AZ posúdil kvantitatívnu mieru tvorivosti obsiahnutej v hodnotených

článkoch, b) nesprávne vnímal články ako denné správy, c) v podstate vyslovil, že novinové

13

články ako také nie sú autorskými dielami. Novinové články sú však dielami nielen podľa

AZ, ale aj v zmysle Smernica 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001

o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej

spoločnosti (ďalej len „Smernica“). Na doloženie svojej argumentácie dovolateľ poukázal na

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo 16. júla 2009 vo veci C-5/08, lnfopaq

International A/S v. Danske Dagblades Forening. Odvolací súd prehliadol, že súd prvého

stupňa dospel k nesprávnym záverom a svoje rozhodnutie odôvodnil zjavne nesprávnou

interpretáciou ustanovení AZ, a vôbec sa nevyrovnal s argumentmi prezentovanými

navrhovateľom. Vzhľadom na to je jeho rozhodnutie značne nepresvedčivé a nemôže obstáť.

To tiež opodstatňuje záver, že postupom súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/

Ako ďalší dôvod dovolania navrhovateľ uviedol, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Základ

nesprávnosti právnych záverov súdov, v dôsledku ktorej potom došlo aj k ďalším

nesprávnostiam, spočíva v nesprávnej interpretácii pojmov autorské dielo a denná správa

a v nesprávnom závere súdov, že navrhovateľom predložené články sú denné správy, na ktoré

sa nevzťahuje ochrana podľa AZ. Súdy nesprávne interpretovali ustanovenia AZ a dospeli

k záverom, ktoré sú v rozpore aj so Smernicou. Dodal, že ak by dovolací súd dospel k záveru,

že interpretácia práva Európskej únie, ktoré je aplikovateľné na tento prípad, nie je

jednoznačná, bude v konaní o dovolaní viazaný povinnosťou položiť Súdnemu dvoru otázku

v prípade, že je jej zodpovedanie nevyhnutné pre rozhodnutie v danej veci. Pre tento prípad

navrhovateľ v zmysle navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

za účelom predloženia predbežnej otázky Súdnemu dvoru.

Odporca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podal včas

účastník konania ( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním

možno napadnúť.

1. Slovenská republika je v zmysle právny štát. Jedným

zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd

pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu rešpektovania

14

tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli

právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Princíp právnej istoty má na pamäti aj v ustanoveniach,

ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno – v prípadoch výslovne

stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.

Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

V súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný

prostriedok nielenže nie je v normatívne upravený ako „ďalšie

odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté

odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej

prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty

a podliehať určitým pravidlám. Prieskumnú právomoc by mal príslušný súd vykonávať len

na nápravu zásadných justičných pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti, ale nie

na nové prejednanie veci. Prieskum by nemal byť skrytým odvolaním; možnosť dvoch

právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu

(pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Cornif proti Rumunsku

a rozsudok vo veci Sizintseva a ostatní proti Rusku).

2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

15

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238

ods. 2 ).

Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danom prípade je dovolaním napadnutý taký rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nemá znaky rozsudkov uvedených v až 3 Prípustnosť dovolania

navrhovateľa preto z týchto ustanovení nevyplýva.

3. Vzhľadom na veta druhá a tiež obsah dovolania najvyšší súd

pristúpil aj k posúdeniu, či navrhovateľom podané dovolanie nie je prípustné podľa

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že nemá

žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom

16

dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania

významný, preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie

neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že

prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho

subjektívny názor) o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim

je výlučne iba záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle až e/ a dovolateľ nenamietal

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

4. So zreteľom na dovolacie námietky sa najvyšší súd osobitne zaoberal otázkou,

či dovolateľovi bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ),

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, ( ), byť

predvolaní na súdne pojednávanie ( ), na to, aby im bol rozsudok doručený

do vlastných rúk ( )].

5. Dovolateľ v danej veci namietal, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/ postupom súdov predovšetkým pri posudzovaní relevantnosti návrhov

na vykonanie dokazovanie, ďalej pri vykonávaní dokazovania, hodnotení výsledkov

vykonaného dokazovania, prijímaní záverov o dôkaznom bremene, o jeho unesení alebo

neunesení a pri zvažovaní dôsledkov neunesenia dôkazného bremena (viď ďalej 5.1. až 5.3.).

Existenciu rovnakej procesnej vady ( ) vyvodzoval tiež z toho, že

17

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený prvostupňový rozsudok

sú (podľa jeho názoru) nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne (viď ďalej 6.1

až 6.8.).

5.1. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu

sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd

v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu ( ), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal

ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa

prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).

Tým, že súdy prípadne nevyhoveli všetkým návrhom navrhovateľa na vykonanie

dôkazov, neodňali navrhovateľovi možnosť pred súdom konať.

Navrhovateľ sa v dovolaní dotkol aj problematiky tzv. opomenutých dôkazov.

Či už mal v súvislosti s tým na mysli zoznam článkov poskytnutých odporcom tretím osobám

alebo kontrolný znalecký posudok spomínaný v dovolaní alebo aj iný dôkaz, treba poukázať

na nález ústavného súdu z 12. júna 2008 sp. zn. , v zmysle ktorého „nedostatky

odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec)

zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia“. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia a jeho

dôsledkov z hľadiska prípustnosti dovolania podľa sa dovolací súd

vyjadruje ďalej (viď body 6.1. až 6.8. tohto uznesenia dovolacieho súdu).

18

5.2. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez

akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami

(). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

dôkazov (, ).

I keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,

neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť

posúdené (vyhodnotené). Ani neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej

úpravu na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých

posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite (v občianskom

súdnom konaní je týmto orgánom súd).

Dovolateľ nesúhlasí so závermi súdov, že v nadväznosti na priebeh a výsledky

dokazovania neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že odporca zasiahol do jeho práv

chránených AZ. Podľa názoru navrhovateľa bolo na odporcovi, aby poskytnutím bližších

informácií prispel k obstaraniu podkladov pre ďalšie zameranie procesnej činnosti súdu

vedúcej k zisteniu rozhodujúcich skutkových okolností [t.j. aby (podľa vyjadrenia

navrhovateľa) splnil svoju „vysvetľovaciu povinnosť“ a bol aktívny pri preklenutí

„informačného deficitu“ navrhovateľa].

Podľa sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné

prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa účastníci sú povinní označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.

Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

19

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Súd

rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe

skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá

dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. 1 ).

V občianskom súdnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Súd

rozhoduje (len) na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. I keď súd

môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( veta tretia ), zodpovednosť za zistenie

skutkového stavu spočíva na procesných stranách. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia,

jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého

rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou

tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ

účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje

tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania

za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté

o veci samej v jeho neprospech.

Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť účastníka konania tvrdiť

a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy,

ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje rozsah

dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného

bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania

samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce

odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne

určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje

pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu týchto

skutočností tiež tvrdí. v prípade bremena tvrdenia a bremena

dôkazu ponecháva na účastníkovi, ako bude v konaní postupovať. Pokiaľ účastník konania

nerešpektuje bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažujú, z hľadiska

procesného postupuje vo svoj neprospech. Procesná nečinnosť účastníka v tomto smere

má (pre neho) negatívne dôsledky pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania,

čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre neho) nepriaznivého rozhodnutia.

V danom prípade rozhodujúcimi hmotnoprávnymi normami boli ustanovenia AZ

(napríklad § 7 ods. 1 a 3 písm. b/, § 18, § 33 ods. 1 písm. a/ a § 50 ods. 1). Navrhovateľ tvrdil,

že ním výslovne označené (a tiež ďalšie, odporcom neoprávnene použité) novinové články

sú autorské diela a že odporca vytváraním ich rozmnoženín a ich autorsky neodsúhlaseným

šírením neprípustne zasiahol do práv navrhovateľa chránených ustanoveniami AZ. Súdy

oboch nižších stupňov vychádzali zo záveru, že navrhovateľ tieto svoje tvrdenia nepreukázal.

Pokiaľ súdy k tomuto záveru dospeli na základe (prípadne) nesprávnej interpretácie hypotézy

hmotnoprávnej normy upravujúcej vzájomný právny pomer navrhovateľa a odporcu, spočíva

ich rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci; nesprávne právne posúdenie veci ale

nezakladá prípustnosť dovolania podľa (viď R 54/2012 a tiež bod 8. odôvodnenia

tohto uznesenia dovolacieho súdu). Procesnú vadu konania uvedenú v

nemohla založiť skutočnosť, že súdy prípadne: a) dospeli k záveru o neunesení dôkazného

bremena navrhovateľom na základe ich nesprávneho náhľadu na to, koho v tej – ktorej

procesnej situácii zaťažovalo dôkazné bremeno, alebo b) pri vyhodnocovaní výsledkov

vykonaného dokazovania a zvažovaní dôsledkov (ne)unesenia dôkazného bremena

neuplatňovali správne hľadiská alebo zaujímali nesprávne postoje. Konštantná judikatúra

najvyššieho súdu zastáva názor, že nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania

v zmysle (porovnaj napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

, a ). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov

nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa (viď R 42/1993,

ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, , , , ).

Navrhovateľom uvádzaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

ku ktorým podľa jeho argumentácie dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš)

tzv. inú vadu konania. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových

záverov nejde však o taký nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle

(viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , a ). Ak k tejto nesprávnosti

v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka

konania.

21

5.3. Navrhovateľ v dovolaní nepoprel, že v konaní ho zaťažovala povinnosť preukázať

svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi, namietal ale, že sa nachádzal v stave „informačného

deficitu“ a odporca mal „vysvetľovaciu povinnosť“. Navrhovateľ pod „vysvetľovacou

povinnosťou“ účastníka rozumie povinnosť procesnej strany, ktorú nezaťažuje dôkazné

bremeno, vysvetliť a objasniť skutočnosti, o ktorých má dostatočné informácie, i keď by tieto

skutočnosti mala inak vo svojich skutkových tvrdeniach uvádzať jeho procesná protistrana,

ktorá ale tieto informácie nemá k dispozícii a ani nemá reálnu možnosť získať tieto

informácie inak, len na podklade vysvetlenia podaného protistranou. Na procesnú stranu,

ktorá nemá reálnu možnosť získať potrebné informácie tvoriace základ pre opísanie

rozhodujúcich skutkových okolností ( ), doliehajú negatívne dôsledky

„informačného deficitu“. Navrhovateľ argumentuje tým, že v okolnostiach prejednávaného

prípadu nemal a ani nemohol mať dostatok informácií o celej šírke a presnom množstve

prípadov, v ktorých odporca neoprávneným rozmnožovaním článkov vykonávaním v rámci

monitoringu tlače pre tretie osoby porušil navrhovateľove práva chránené AZ. Odporca,

procesná strana nezaťažená dôkazným bremenom, ale podrobné informácie o ním

vykonávanom rozširovaní článkov a monitoringu, ktorý sám vykonával, bezpochyby mal

(a má) a v preskúmavanej veci bolo jeho povinnosťou tieto informácie pre účely konania

sprístupniť.

Najvyšší súd v nadväznosti na túto argumentáciu navrhovateľa pripomína

to, čo vo vzťahu k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/

a k prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia uviedol už vyššie pri výklade

problematiky procesných dôsledkov neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení

a nesprávnosti vyhodnotenia vykonaného dokazovania (viď 5.2.).

Odborná právnická literatúra zastávajúca teoretické názory, z ktorých v danej veci

vychádza aj dovolateľ (viď bližšie článok „Macur, J.: Vysvětlovací povinnost strany

nezatížené důkazním břemenem v civilním soudním řízení, časť III. a IV“, ktorý bol

publikovaný v časopise Právní rozhledy, 2000, č.5), má za to, že ak niektorý účastník bol

v občianskom súdnom konaní povinný poskytnúť určité informácie, avšak bez presvedčivých

dôvodov ich poskytnutie odmietol, jeho správanie by bolo zrejme súdom posudzované ako

dôkaz v prospech skutkového tvrdenia protistrany, lebo v takom prípade by bol opodstatnený

predpoklad, že účastník vedome nesprístupňujúci informácie má vážne obavy,

22

že ak požadované informácie poskytne, procesne to prospeje účastníkovi na opačnej procesnej

strane.

Či už dovolateľ v preskúmavanom prípade existenciu tejto („vysvetľovacej“)

povinnosti odporcu namieta opodstatnene alebo neopodstatnene (resp. či už je alebo nie

je dôvodná námietka dovolateľa o nesprávnosti názoru súdov, že odporca túto povinnosť

nemal), neposkytnutie informácií odporcom, sprístupnenie ktorých požadoval navrhovateľ

za účelom nasmerovania ďalšieho dokazovania, mohlo v okolnostiach prejednávanej veci

viesť k neúplnému zisteniu rozhodujúcich skutkových okolností alebo k nesprávnemu

vyhodnoteniu dôkazov alebo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nie však k procesnej

vade konania v zmysle

6. Dovolateľ namieta, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať v zmysle

ustanovenia aj v dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutie

je nepreskúmateľné (arbitrárne).

Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť

dovolania podľa nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení

z 11. júla 2012 sp. zn. konštatoval, že „za odňatie možnosti konať pred

súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu“.

V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle možno rozumieť len

faktickú procesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu

konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď aj rozhodnutie

najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. , 91/2012).

Pre účely preskúmavanej veci treba dodať, že pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo

rozhodnutie vo veci samej, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť

rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,

presvedčivosť, úplnosť), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd

rozhodol.

23

6.1. Dovolací súd nespochybňuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces

je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, že vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ).

Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento

ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(porovnaj , ).

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj dohovoru. To však (aj podľa názoru ústavného súdu – viď ďalej)

neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil tiež opak, teda to, že každé porušenie práva

na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy

v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje

, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku

určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady

a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania

na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne

vymenované v , pripisuje osobitný význam – vady

tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď )

a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď ). Aj niektorým

ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle

pripisuje význam. Iné vady, ktoré mali za následok

24

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) považuje ale – na rozdiel od procesných vád

vymenovaných v – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď

písm. b/ ), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľom

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov nižších stupňov. Dovolací súd

pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo navrhovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí

nevykazoval znaky odňatia možnosti odporcu konať pred súdom ( ).

Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane

od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (, , ),

lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok,

uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská procesných strán k predmetu rozhodovania, obsah odvolania a vyjadrenia k nemu,

ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania

v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.

6.2. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ – je zásadne príslušný dovolací súd (viď ).

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako

judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy

(v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy

dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

(len) tzv. inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú vadu

konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

, , ). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania

pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn.

, , , , ,

, , , a ).

Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré

zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998. Ústavný súd:

a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. odmietol ústavnú sťažnosť proti

uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. konštatujúc, že

„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené

v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 “,

26

b) v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol

sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. ,

uviedol, že „najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami

, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom

interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné“,

c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. s tým, že „najvyšší súd

postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi

neodňala možnosť konať pred súdom ( )“,

d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol sťažnosť

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. ,

vyslovil názor, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,

ak by znamenala porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp.

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho

stotožniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi

konať pred súdom ( ), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania (podľa ) proti takému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení

dovolanie prípustné nie je“,

e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. , posudzujúc ústavnosť

rozhodnutia najvyššieho súdu z 22. septembra 2010 sp. zn. ,

konštatoval, že vada konania podľa znamená porušenie

ods. 1 , ako aj dohovoru (), to však, ako už ústavný súd

spresnil (), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak,

f) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. , odmietajúc sťažnosť

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. ,

uviedol, že nielen v náleze sp. zn. , ale aj v následnej svojej

rozhodovacej činnosti (napr. ) tento názor (pozn.: vyjadrený

v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval

ho za ústavne konformný,

g) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. , ktoré sa týkalo uznesenia

najvyššieho súdu z 31. januára 2011 sp. zn. uviedol, že „právny názor,

27

na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska

akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a podľa listiny, či práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

h) v uznesení zo 14. februára 2013 sp. zn. , ktorým odmietol sťažnosť

proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. augusta 2012 sp. zn. , uviedol,

že „samotné nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci

alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy

osebe odňatie možnosti konať pred súdom (podľa ) ani iný dôvod

prípustnosti dovolania“.

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta

2012 sp. zn. ) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania

podľa “.

6.3. Ako už bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne

aj princíp právnej istoty (napr. a ). V právnom štáte musí panovať

istota, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. , , , ).

Právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť existencie rozdielnych

právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje

procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (viď § 21

a 22 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych

rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom

najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. bolo

subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu

28

s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou

všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,

ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh

na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym

zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší

súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov ( o súdoch

a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní

predmetného rozhodnutia bolo teda rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu

zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry ().

Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho

súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad

najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)

má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,

ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako

aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).

Je podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované

rozhodnutie“), a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry

navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke

(ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu

vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne

ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň

zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré

vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle

prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené podmienky)

môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte

bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie.

O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného

v publikovanom rozhodnutí možno, podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, hovoriť iba

vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu

29

( a a o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

Keďže právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ

vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod

pre jeho nezohľadnenie.

6.4. Ústavný súd v náleze z 3. novembra 2006 sp. zn. konštatoval, že

„ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená

podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi

rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle

a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.“ Povinnosť súdu uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od judikatúry

vyplýva aj z pravidla, v zmysle ktorého ten, kto sa odvoláva na existujúcu prax, nemusí

uvádzať zdôvodnenie svojho postoja a postupu, kto však volí zmenu rozhodovacej praxe

(judikatúry), musí túto zmenu náležite konfrontovať s doterajšou judikatúrou a vždy

dostatočne zdôvodniť a primerane vysvetliť svoje dôvody spochybňujúce alebo kritizujúce

závery vyjadrené v publikovanom rozhodnutí alebo stanovisku.

Senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, sa riadi

judikátom R 111/1998, preto by v zásade nemusel bližšie vysvetľovať, prečo sa neodkláňa

od záverov, ktoré sú vyjadrené v tomto judikáte. Napriek tomu ale považuje za potrebné

uviesť v ďalšom (viď 6.5. až 6.8.) niektoré argumenty, so zreteľom na ktoré považuje tento

judikát – v rámci právnej úpravy platnej a účinnej v čase jeho rozhodovania – za naďalej plne

opodstatnený.

6.5. I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé

konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy

rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi

dôjsť, vytvára systémom opravných prostriedkov (odvolanie,

návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).

30

Nesprávnosťou rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto

nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania

možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náležite skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Aj účastník odvolacieho

konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne

odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať

na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok

stanovených v zákone podať dovolanie ( ).

nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania

a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie

sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,

nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania – účastník

konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Na druhej strane právnou úpravou dovolania a dovolacieho

konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné, že sa dovolací súd bude

vždy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a že dovolateľ bude v konaní

pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa takéhoto

obsahu (t.j. že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné) naráža na Občianskym súdnym

poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy

prípustnosti dovolania.

6.6. Vzhľadom na to, že dovolanie navrhovateľa smeruje proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na to, že

v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov odvolacieho súdu, proti ktorým

je dovolanie procesne prípustné. Z danej právnej úpravy je zrejmé, že zákonodarca

v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia

dovolacím súdom – vyjadril na jednej strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek

tomu, že už nadobudli právoplatnosť, mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom

konaní (viď napríklad až 3 ). Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril

vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle týchto

ustanovení predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

31

Keďže zákonodarca v vyjadril zámer, aby potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné podrobiť dovolaciemu

prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo

by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania (viď tiež vyššie uvedený

výklad o neprípustnosti vnímania dovolania ako „skrytého odvolania“), ale aj z materiálneho

hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v

vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho

prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238

ods. 3 , ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na správnych záveroch,

o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno s istotou

a do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho

rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku plne

vyčerpávajúcim.

6.7. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku

dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie

je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento

opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému

(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní

ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;

pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne

neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie

je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal

správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny

poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

6.8. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád

konania súdov nižších stupňov ( ). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho

stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie

od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej zhovievavosti

(benevolencii).

So zreteľom na vyššie uvedené je opodstatnený záver, že zámerom zákonodarcu

nemohlo byť, aby riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu

právnej istoty osobitne významná (otázky, či dovolanie podľa prípustné

je alebo nie je), bolo determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje

k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne

a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.

7. Z dôvodov uvedených pod 4. až 6. dospel dovolací súd k záveru, že v konaní

na súdoch nižšieho stupňa nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a že

prípustnosť jeho dovolania nemožno vyvodiť ani z

8. V dovolaní sa namieta aj nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

33

dovolaní (viď ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú

v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v

ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľ uvedený dovolací dôvod uplatnil

v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté

uznesenie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Dovolací súd vo väzbe na navrhovateľovu námietku, že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (na nesprávnej interpretácii niektorých

ustanovení AZ), poznamenáva, že v danom prípade nepristúpil k posúdeniu správnosti

aplikácie a interpretácie jednotlivých ustanovení AZ súdmi nižších stupňov, preto ani

nenastala procesná situácia, pre prípad ktorej navrhovateľ v dovolaní navrhol prerušiť

dovolacie konanie ( ).

9. Najvyšší súd dovolanie navrhovateľa, prípustnosť ktorého nevyplýva z

a , odmietol ako procesne neprípustné ( a

písm. c/ ).

V dovolacom konaní (procesne) úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Najvyšší súd nepriznal odporcovi náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. januára 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková