Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)2a6/382581.406ba1.pdf
PDF · 128.4 KB
No categories available
2Cdo/39/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 39/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa A. D., bývajúceho
v S., zastúpeného JUDr. V. Č., advokátkou v M., proti odporcom 1/ J. D., bývajúcemu
v S., 2/ O., oboch zastúpených JUDr. J. P., advokátom v M., o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 7 C 161/2005, o dovolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 20. apríla 2010 sp.zn. 5 Co 86/2010,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 1/, 2/ trovy dovolacieho konania v sume
69,91 € do troch dní do rúk alebo na účet JUDr. J. P..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom (v poradí prvým) zo 16. januára 2007
č.k. 7 C 161/2005-154 návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľa zaviazal uhradiť na účet
právneho zástupcu odporcu 1/ trovy konania v sume 17 437,-- Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
poukazom na vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k záveru, ţe navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno. Uviedol, ţe samotné dlhodobé uţívanie nehnuteľnosti
automaticky nezakladá vznik vlastníckeho práva. V predmetnej veci bolo potrebné skúmať,
či došlo k nadobudnutiu vlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľnosti dohodou, nakoľko táto
nehnuteľnosť bola v pozemkovej knihe zapísaná na viacerých spoluvlastníkov.
Podľa navrhovateľa v minulosti došlo ešte za účinnosti uhorského práva k takejto reálnej
deľbe dohodou spoluvlastníkov, avšak reálnu deľbu v konaní nepreukázal. Ďalej nepreukázal
ţiadnu dohodu o reálnej deľbe pozemkovo-kniţných spoluvlastníkov, ani kedy sa
spoluvlastníci dohodli a akým spôsobom. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe ak by mala
byť dohoda platná, museli by byť jej účastníci všetci spoluvlastníci a súhlasiť s ňou,
čo i len konkludentne. Keby v minulosti bola takáto dohoda, bolo by logické, ţe by riešila aj
zvyšnú časť nehnuteľnosti, teda jej reálne delenie aj medzi ostatných spoluvlastníkov, čo však
taktieţ nebolo preukázané. Navrhovateľ vo svojich tvrdeniach uvádzal „dohodu“ príbuzných,
jeho právnych predchodcov. Nezmieňoval sa o pozemkovo-kniţných spoluvlastníkoch
predmetnej parcely, ktorí neboli v príbuzenskom vzťahu s jeho právnymi predchodcami, ktorí
by tieţ museli byť účastníkmi tejto dohody. Správnosť záveru prvostupňového súdu
o zamietnutí návrhu potvrdzoval aj nepomer veľkosti podielu právnej predchodkyne
navrhovateľa v predmetnej nehnuteľnosti a výmery, ktorej sa domáhal navrhovateľ. Keďţe
navrhovateľ v konaní uvádzal titul nadobudnutia vlastníctva vydrţanie, tým sám fakticky
poprel existenciu nadobudnutia vlastníctva parcely na základe reálnej deľby. Súd prvého
stupňa mal za to, ţe navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia nemohli vydrţať niečo, čo
im uţ vlastnícky patrilo. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Ţiline uznesením (v poradí prvým)
z 29. novembra 2007 sp.zn. 5 Co 111/2007 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci a nevykonal potrebné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností. V odôvodnení
svojho rozhodnutia nevyvrátil tvrdenia navrhovateľa, nepoukázal na dôkazy, ktoré by tvrdenia
navrhovateľa vyvrátili. Odvolací súd povaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa
za nezrozumiteľné.
Okresný súd Martin rozsudkom (v poradí druhým) z 15. mája 2008 č.k. 7 C 161/2005-
205 určil, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ zo 7. januára 2005,
ktorej vklad bol povolený pod V. dňa 8. apríla 2005 v časti parcely č. KN .X. vo výmere
2 2
X. mje neplatná. Ďalej určil, ţe výlučným vlastníkom parcely č. KN X. vo výmere X. m,
2 2
parcely č. KN X. vo výmere X. ma parcely č. KN X. vo výmere X. mtak, ako sú
zakreslené v geometrickom pláne č. X. z 25. októbra 2006, vyhotovenom Ing. Ľ. R., G.,
a úradne overenom Správou katastra M. z 30. novembra 2006 pod č. X., ktorý je súčasťou
rozsudku, je navrhovateľ A. D., narodený X., bytom S.. Odporcov 1/, 2/ zaviazal spoločne
a nerozdielne uhradiť na účet právnej zástupkyne navrhovateľa trovy konania navrhovateľa
v sume 19 342,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, ţe
po doplnení dokazovania a opätovnom jeho vyhodnotení, nakoľko nebolo vyvrátené tvrdenie
navrhovateľa, ako to uviedol vo svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd, teda navrhovateľ
preukázal dohodu spoluvlastníkov o reálnej deľbe, pretoţe táto dohoda vyplýva zo skutočnej
drţby a uţívania po jej uskutočnení, ku ktorej mohlo dôjsť najskôr v roku 1915, keď sa stará
matka Z. D., rod. C. stala podielovou spoluvlastníčkou parcely č. PKN X. a uţívali z tejto
parcely na základe dohody tú časť, ktorá sa nachádzala za domom jej otca a neskôr brata A.
C.. Na tejto časti parcely č. PKN X. postavili so starým otcom sypáreň a túto časť parcely
pouţívali aj právni predchodcovia svedka K. a J. D. Z.. Konkrétny obsah tejto ústnej dohody
nebolo moţné detailne preukázať, lebo účastníci uţ neţijú. Predmetnú dohodu pôvodní
spoluvlastníci, ako aj ich právni nástupcovia rešpektovali a teda boli splnené aj základné
podmienky pre vydrţanie podľa § 134 Občianskeho zákonníka aj čo do zákonnej desaťročnej
lehoty ako aj to, ţe drţba bola dobromyseľná lebo navrhovateľ (ako aj jeho právni
predchodcovia) bol presvedčený vzhľadom na všetky okolnosti, ţe mu pozemok vlastnícky
patrí tak, ako je oplotený, ako ho aj uţívali jeho právni predchodcovia. Súd prvého stupňa
ďalej rozhodol o čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcami podľa
2
§ 41 Občianskeho zákonníka časť odpredanej parcely KN č. X. vo výmere X. mnemohla byť
predmetom kúpnej zmluvy medzi odporcami, lebo vlastnícky patrila navrhovateľovi. Uviedol,
ţe v tejto časti bola neplatná v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.
Poukázal na to, ţe na určení neplatnosti uvedenej zmluvy mal navrhovateľ nepochybne
právny záujem. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie odporcov 1/ a 2/ Krajský súd v Ţiline uznesením (v poradí druhým)
z 29. apríla 2009 sp.zn. 5 Co 268/2008 zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Uviedol, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav a nepostupoval
v súlade s intenciami uvedenými v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Poukázal na to, ţe
rozsudok súdu prvého stupňa je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný pre nedostatok
odôvodnenia.
Okresný súd Martin rozsudkom (v poradí tretím) z 11. novembra 2009 č.k.
7 C 161/2005-257 zamietol návrh navrhovateľa o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Navrhovateľa zaviazal nahradiť odporcom 1/ a 2/ trovy konania v sume 1 247, 31 € na účet
ich právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa
rozhodnutie vo veci samej odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie, na základe
ktorého dospel k záveru, ţe navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Uviedol, ţe samotné
dlhodobé uţívanie nehnuteľnosti automaticky nezakladá vznik vlastníckeho práva.
V predmetnej veci bolo potrebné skúmať, či došlo k nadobudnutiu vlastníctva reálnym
rozdelením nehnuteľnosti dohodou, nakoľko táto nehnuteľnosť bola v pozemkovej knihe
zapísaná na viacerých spoluvlastníkov. Podľa navrhovateľa v minulosti došlo ešte
za účinnosti uhorského práva k takejto reálnej deľbe dohodou spoluvlastníkov avšak reálnu
deľbu v konaní nepreukázal. Ďalej nepreukázal: ţiadnu dohodu o reálnej deľbe pozemkovo-
kniţných spoluvlastníkov, kedy sa spoluvlastníci dohodli a akým spôsobom. Súd prvého
stupňa poukázal na to, ţe ak by mala byť dohoda platná, museli by byť jej účastníci všetci
spoluvlastníci a súhlasiť s ňou, čo i len konkludentne. Keby v minulosti bola takáto dohoda,
bolo by logické, ţe by riešila aj zvyšnú časť nehnuteľnosti, teda jej reálne delenie aj medzi
ostatných spoluvlastníkov, čo však taktieţ nebolo preukázané. Navrhovateľ vo svojich
tvrdeniach uvádzal „dohodu“ príbuzných, jeho právnych predchodcov. Nezmieňoval sa
o pozemkovo-kniţných spoluvlastníkoch predmetnej parcely, ktorí neboli v príbuzenskom
vzťahu s jeho právnymi predchodcami, ktorí by tieţ museli byť účastníkmi tejto dohody.
Správnosť záveru prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu potvrdzoval aj nepomer veľkosti
podielu právnej predchodkyne navrhovateľa v predmetnej nehnuteľnosti a výmery, ktorej sa
domáhal navrhovateľ. Keďţe navrhovateľ v konaní uvádzal titul nadobudnutia vlastníctva
vydrţanie, tým sám fakticky poprel existenciu nadobudnutia vlastníctva parcely na základe
reálnej deľby. Súd prvého stupňa mal za to, ţe navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia
nemohli vydrţať niečo, čo im uţ vlastnícky patrilo. Zo svedeckých výpovedí vyplývalo, ţe sa
nikto z nich nevedel vyjadriť k reálnej deľbe nehnuteľnosti dohodou. Uvádzali len kto a ako
nehnuteľnosť uţíval, kedy sa stavalo oplotenie a podobne. Súd prvého stupňa uviedol, ţe
ţiadne iné dôkazy nenavrhovali účastníci a ani súd nevidel ţiadnu moţnosť vykonať iné
dôkazy, ktorých vykonanie by bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci v zmysle § 120 O.s.p.
O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 20. apríla 2010 sp.zn.
5 Co 86/2010 v celom rozsahu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a navrhovateľa zaviazal
zaplatiť odporcom 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v sume 173,69 € na účet ich právneho
zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
ţe sa plne stotoţňuje so záverom uvedenom v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa v tom
smere, ţe navrhovateľ nezvládol dôkazné bremeno. V zmysle svojich tvrdení poprel
existenciu nadobudnutia vlastníctva parcely na základe reálnej deľby. Odvolací súd uviedol,
ţe taktieţ nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním. O trovách konania
rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. v spojení s ustanovením
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/
O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Uviedol, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom, pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné, nepresné, neurčité
a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné.
Odporcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe ho povaţujú za nedôvodné.
Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu povaţovali za správny a stotoţňujú sa s dôvodmi
zamietnutia návrhu, ako aj s dôvodmi, ktoré uviedol odvolací súd vo svojom rozhodnutí.
Ţiadali dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje
znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p.
nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. dovolateľ
nenamietal, tieto nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.
So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či konanie nie je
zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ rozhodnutie odvolacieho súdu
povaţoval za zmätočné, nepresné a neurčité a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Judikatúra ESĽP však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V danej veci sa navrhovateľ domáhal určenia, ţe kúpna zmluva, ktorú vo svojom
návrhu presne špecifikoval, je čiastočne neplatná. Ďalej ţiadal, aby súd určil, ţe vlastníkom
časti parcely (špecifikovanej v návrhu) je práve navrhovateľ. Z dôvodu, ţe navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno, súd návrh zamietol. Keďţe odvolací súd povaţoval rozhodnutie
prvostupňového súdu za vecne správne, potvrdil ho.
Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, resp.
nedostatočne odôvodnený (§ 237 písm. f/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Dovolací súd povaţuje za potrebné upozorniť aj na to,
ţe súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Navyše, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, ţe skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv ţalobcu. Vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolací súd nezistil,
preto prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.
Pre úplnosť – k formuláciám v dovolaní, ktoré nasvedčujú, ţe dovolateľ namietal aj
nesprávne hodnotenie dôkazov – dovolací súd dodáva, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia
dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Ak aj súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá.
Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je ani dovolacím dôvodom v zmysle
§ 241 ods. 2 O.s.p. (viď tieţ R 42/1993).
Nakoľko prípustnosť dovolania navrhovateľa nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľa.
V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov
konania, proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešní účastníci v dovolacom konaní podali návrh
na uloţenie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu
sluţbu, ktorú poskytol odporcom 1/, 2/ vypracovaním vyjadrenia z 23. augusta 2010
k dovolaniu navrhovateľa (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil
podľa § 11 ods. 1 písm. a/ tejto vyhlášky, t.j. 1/13 výpočtového základu, ktorý pre rok 2010
činí 55,49 €, keďţe ide o zastupovanie dvoch osôb v zmysle § 13 ods. 2 tejto vyhlášky sa
základná sadzba tarifnej odmeny zníţi o 50 % ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch
alebo viacerých osôb, čo v danom prípade po zníţení jeden úkon činí 27,75 €, keďţe ide
o dvoch odporcov tento úkon činí 55,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu [§ 1
ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky (t.j. 7,21 € x 2)] predstavuje spolu 69,91 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová