Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/39/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa A. D., bývajúceho

v S., zastúpeného JUDr. V. Č., advokátkou v M., proti odporcom 1/ J. D., bývajúcemu

v S., 2/ O., oboch zastúpených JUDr. J. P., advokátom v M., o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn. , o dovolaní

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 20. apríla 2010 sp.zn. ,

takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 1/, 2/ trovy dovolacieho konania v sume

69,91 € do troch dní do rúk alebo na účet JUDr. J. P..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom (v poradí prvým) zo 16. januára 2007

č.k. -154 návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľa zaviazal uhradiť na účet

právneho zástupcu odporcu 1/ trovy konania v sume 17 437,-- Sk do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa rozhodnutie vo veci samej odôvodnil

poukazom na vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k záveru, ţe navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno. Uviedol, ţe samotné dlhodobé uţívanie nehnuteľnosti

automaticky nezakladá vznik vlastníckeho práva. V predmetnej veci bolo potrebné skúmať,

či došlo k nadobudnutiu vlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľnosti dohodou, nakoľko táto

nehnuteľnosť bola v pozemkovej knihe zapísaná na viacerých spoluvlastníkov.

Podľa navrhovateľa v minulosti došlo ešte za účinnosti uhorského práva k takejto reálnej

deľbe dohodou spoluvlastníkov, avšak reálnu deľbu v konaní nepreukázal. Ďalej nepreukázal

ţiadnu dohodu o reálnej deľbe pozemkovo-kniţných spoluvlastníkov, ani kedy sa

2

spoluvlastníci dohodli a akým spôsobom. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe ak by mala

byť dohoda platná, museli by byť jej účastníci všetci spoluvlastníci a súhlasiť s ňou,

čo i len konkludentne. Keby v minulosti bola takáto dohoda, bolo by logické, ţe by riešila aj

zvyšnú časť nehnuteľnosti, teda jej reálne delenie aj medzi ostatných spoluvlastníkov, čo však

taktieţ nebolo preukázané. Navrhovateľ vo svojich tvrdeniach uvádzal „dohodu“ príbuzných,

jeho právnych predchodcov. Nezmieňoval sa o pozemkovo-kniţných spoluvlastníkoch

predmetnej parcely, ktorí neboli v príbuzenskom vzťahu s jeho právnymi predchodcami, ktorí

by tieţ museli byť účastníkmi tejto dohody. Správnosť záveru prvostupňového súdu

o zamietnutí návrhu potvrdzoval aj nepomer veľkosti podielu právnej predchodkyne

navrhovateľa v predmetnej nehnuteľnosti a výmery, ktorej sa domáhal navrhovateľ. Keďţe

navrhovateľ v konaní uvádzal titul nadobudnutia vlastníctva vydrţanie, tým sám fakticky

poprel existenciu nadobudnutia vlastníctva parcely na základe reálnej deľby. Súd prvého

stupňa mal za to, ţe navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia nemohli vydrţať niečo, čo

im uţ vlastnícky patrilo. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Ţiline uznesením (v poradí prvým)

z 29. novembra 2007 sp.zn. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci a nevykonal potrebné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností. V odôvodnení

svojho rozhodnutia nevyvrátil tvrdenia navrhovateľa, nepoukázal na dôkazy, ktoré by tvrdenia

navrhovateľa vyvrátili. Odvolací súd povaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa

za nezrozumiteľné.

Okresný súd Martin rozsudkom (v poradí druhým) z 15. mája 2008 č.k. 7 C 161/2005-

205 určil, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ zo 7. januára 2005,

ktorej vklad bol povolený pod V. dňa 8. apríla 2005 v časti parcely č. KN .X. vo výmere

2 2

X. mje neplatná. Ďalej určil, ţe výlučným vlastníkom parcely č. KN X. vo výmere X. m,

2 2

parcely č. KN X. vo výmere X. ma parcely č. KN X. vo výmere X. mtak, ako sú

zakreslené v geometrickom pláne č. X. z 25. októbra 2006, vyhotovenom Ing. Ľ. R., G.,

a úradne overenom Správou katastra M. z 30. novembra 2006 pod č. X., ktorý je súčasťou

rozsudku, je navrhovateľ A. D., narodený X., bytom S.. Odporcov 1/, 2/ zaviazal spoločne

a nerozdielne uhradiť na účet právnej zástupkyne navrhovateľa trovy konania navrhovateľa

v sume 19 342,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, ţe

po doplnení dokazovania a opätovnom jeho vyhodnotení, nakoľko nebolo vyvrátené tvrdenie

navrhovateľa, ako to uviedol vo svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd, teda navrhovateľ

preukázal dohodu spoluvlastníkov o reálnej deľbe, pretoţe táto dohoda vyplýva zo skutočnej

drţby a uţívania po jej uskutočnení, ku ktorej mohlo dôjsť najskôr v roku 1915, keď sa stará

matka Z. D., rod. C. stala podielovou spoluvlastníčkou parcely č. PKN X. a uţívali z tejto

parcely na základe dohody tú časť, ktorá sa nachádzala za domom jej otca a neskôr brata A.

C.. Na tejto časti parcely č. PKN X. postavili so starým otcom sypáreň a túto časť parcely

pouţívali aj právni predchodcovia svedka K. a J. D. Z.. Konkrétny obsah tejto ústnej dohody

nebolo moţné detailne preukázať, lebo účastníci uţ neţijú. Predmetnú dohodu pôvodní

spoluvlastníci, ako aj ich právni nástupcovia rešpektovali a teda boli splnené aj základné

podmienky pre vydrţanie podľa aj čo do zákonnej desaťročnej

lehoty ako aj to, ţe drţba bola dobromyseľná lebo navrhovateľ (ako aj jeho právni

predchodcovia) bol presvedčený vzhľadom na všetky okolnosti, ţe mu pozemok vlastnícky

patrí tak, ako je oplotený, ako ho aj uţívali jeho právni predchodcovia. Súd prvého stupňa

ďalej rozhodol o čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcami podľa

2

časť odpredanej parcely KN č. X. vo výmere X. mnemohla byť

predmetom kúpnej zmluvy medzi odporcami, lebo vlastnícky patrila navrhovateľovi. Uviedol,

ţe v tejto časti bola neplatná v zmysle ustanovenia .

Poukázal na to, ţe na určení neplatnosti uvedenej zmluvy mal navrhovateľ nepochybne

právny záujem. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia

Na odvolanie odporcov 1/ a 2/ Krajský súd v Ţiline uznesením (v poradí druhým)

z 29. apríla 2009 sp.zn. zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Uviedol, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav a nepostupoval

v súlade s intenciami uvedenými v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Poukázal na to, ţe

rozsudok súdu prvého stupňa je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný pre nedostatok

odôvodnenia.

Okresný súd Martin rozsudkom (v poradí tretím) z 11. novembra 2009 č.k.

-257 zamietol návrh navrhovateľa o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Navrhovateľa zaviazal nahradiť odporcom 1/ a 2/ trovy konania v sume 1 247, 31 € na účet

ich právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa

rozhodnutie vo veci samej odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie, na základe

ktorého dospel k záveru, ţe navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Uviedol, ţe samotné

dlhodobé uţívanie nehnuteľnosti automaticky nezakladá vznik vlastníckeho práva.

V predmetnej veci bolo potrebné skúmať, či došlo k nadobudnutiu vlastníctva reálnym

rozdelením nehnuteľnosti dohodou, nakoľko táto nehnuteľnosť bola v pozemkovej knihe

zapísaná na viacerých spoluvlastníkov. Podľa navrhovateľa v minulosti došlo ešte

za účinnosti uhorského práva k takejto reálnej deľbe dohodou spoluvlastníkov avšak reálnu

deľbu v konaní nepreukázal. Ďalej nepreukázal: ţiadnu dohodu o reálnej deľbe pozemkovo-

kniţných spoluvlastníkov, kedy sa spoluvlastníci dohodli a akým spôsobom. Súd prvého

stupňa poukázal na to, ţe ak by mala byť dohoda platná, museli by byť jej účastníci všetci

spoluvlastníci a súhlasiť s ňou, čo i len konkludentne. Keby v minulosti bola takáto dohoda,

bolo by logické, ţe by riešila aj zvyšnú časť nehnuteľnosti, teda jej reálne delenie aj medzi

ostatných spoluvlastníkov, čo však taktieţ nebolo preukázané. Navrhovateľ vo svojich

tvrdeniach uvádzal „dohodu“ príbuzných, jeho právnych predchodcov. Nezmieňoval sa

o pozemkovo-kniţných spoluvlastníkoch predmetnej parcely, ktorí neboli v príbuzenskom

vzťahu s jeho právnymi predchodcami, ktorí by tieţ museli byť účastníkmi tejto dohody.

Správnosť záveru prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu potvrdzoval aj nepomer veľkosti

podielu právnej predchodkyne navrhovateľa v predmetnej nehnuteľnosti a výmery, ktorej sa

domáhal navrhovateľ. Keďţe navrhovateľ v konaní uvádzal titul nadobudnutia vlastníctva

vydrţanie, tým sám fakticky poprel existenciu nadobudnutia vlastníctva parcely na základe

reálnej deľby. Súd prvého stupňa mal za to, ţe navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia

nemohli vydrţať niečo, čo im uţ vlastnícky patrilo. Zo svedeckých výpovedí vyplývalo, ţe sa

nikto z nich nevedel vyjadriť k reálnej deľbe nehnuteľnosti dohodou. Uvádzali len kto a ako

nehnuteľnosť uţíval, kedy sa stavalo oplotenie a podobne. Súd prvého stupňa uviedol, ţe

ţiadne iné dôkazy nenavrhovali účastníci a ani súd nevidel ţiadnu moţnosť vykonať iné

dôkazy, ktorých vykonanie by bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci v zmysle

O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 20. apríla 2010 sp.zn.

v celom rozsahu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a navrhovateľa zaviazal

zaplatiť odporcom 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v sume 173,69 € na účet ich právneho

zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,

ţe sa plne stotoţňuje so záverom uvedenom v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa v tom

smere, ţe navrhovateľ nezvládol dôkazné bremeno. V zmysle svojich tvrdení poprel

existenciu nadobudnutia vlastníctva parcely na základe reálnej deľby. Odvolací súd uviedol,

ţe taktieţ nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním. O trovách konania

rozhodol v zmysle ustanovenia , v spojení s ustanovením

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzoval z jeho dôvodnosť z , ,

Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Uviedol, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať

pred súdom, pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné, nepresné, neurčité

a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné.

Odporcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe ho povaţujú za nedôvodné.

Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu povaţovali za správny a stotoţňujú sa s dôvodmi

zamietnutia návrhu, ako aj s dôvodmi, ktoré uviedol odvolací súd vo svojom rozhodnutí.

Ţiadali dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.

Podľa dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej ( ), alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje

znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z

nemoţno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ g/ V zmysle

je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle aţ e/, dovolateľ

nenamietal, tieto nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.

So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či konanie nie je

zaťaţené vadou v zmysle Dovolateľ rozhodnutie odvolacieho súdu

povaţoval za zmätočné, nepresné a neurčité a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46

a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp.zn. ) treba za porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

Judikatúra ESĽP však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danej veci sa navrhovateľ domáhal určenia, ţe kúpna zmluva, ktorú vo svojom

návrhu presne špecifikoval, je čiastočne neplatná. Ďalej ţiadal, aby súd určil, ţe vlastníkom

časti parcely (špecifikovanej v návrhu) je práve navrhovateľ. Z dôvodu, ţe navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno, súd návrh zamietol. Keďţe odvolací súd povaţoval rozhodnutie

prvostupňového súdu za vecne správne, potvrdil ho.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, resp.

nedostatočne odôvodnený ( ), dovolací súd uvádza, ţe všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí

na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (). Dovolací súd povaţuje za potrebné upozorniť aj na to,

ţe súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46

ods. 1 je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo

upravená v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(). Navyše, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, ţe skutkové a právne

závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv ţalobcu. Vadu konania v zmysle dovolací súd nezistil,

preto prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.

Pre úplnosť – k formuláciám v dovolaní, ktoré nasvedčujú, ţe dovolateľ namietal aj

nesprávne hodnotenie dôkazov – dovolací súd dodáva, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia

dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa Ak aj súd

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto

dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá.

Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je ani dovolacím dôvodom v zmysle

(viď tieţ R 42/1993).

Nakoľko prípustnosť dovolania navrhovateľa nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238

, ani z , odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade

s ustanovením v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľa.

V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov

konania, proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). Úspešní účastníci v dovolacom konaní podali návrh

na uloţenie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania ( v spojení s

ods. 1 ). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu

sluţbu, ktorú poskytol odporcom 1/, 2/ vypracovaním vyjadrenia z 23. augusta 2010

k dovolaniu navrhovateľa ( vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil

podľa § 11 ods. 1 písm. a/ tejto vyhlášky, t.j. 1/13 výpočtového základu, ktorý pre rok 2010

činí 55,49 €, keďţe ide o zastupovanie dvoch osôb v zmysle § 13 ods. 2 tejto vyhlášky sa

základná sadzba tarifnej odmeny zníţi o 50 % ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch

alebo viacerých osôb, čo v danom prípade po zníţení jeden úkon činí 27,75 €, keďţe ide

o dvoch odporcov tento úkon činí 55,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu [§ 1

ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky (t.j. 7,21 € x 2)] predstavuje spolu 69,91 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3: 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2011

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová