Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/184/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Oľgy Mičietovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. X.XX.XXXX, C. D., B. XXX, 2/ E. F., nar. XX.X.XXXX, C. D., G. XXX/XX, 3/ H. E., nar. XX.X.XXXX, C. D. XXX, a 4/ I. H., nar. X.X.XXXX, J. XXX, všetci zast. JUDr. Evou Hencovskou, advokátkou, Košice, Bajzova 2 proti žalovaným: 1/ D. B., nar. XX.X.XXXX, C. D., B. XXX, 2/ K. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D., F. XX a 3/ E. B., nar. XX.X.XXXX, C. D., F. XX, všetci zast. JUDr. Renátou Smajdovou, advokátkou, Košice, Floriánska 16, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. -315 z 9. decembra 2020

rozhodol:

I. Rozsudok p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ až 3/ p r i z n á v a proti žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Okresný súd Košice – okolie (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným 1/ až 3/ priznal voči žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa (po pripustení jej zmeny) žalobcovia domáhali určenia, že spolu so žalovaným 1/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území C. D., a to novovytvorenej KNC parcely č. XXX/X - orná pôda vo výmere 147 m2 a KNC parcely č. XXX/X - orná pôda vo výmere 147 m2, ktoré boli oddelené od KNC parcely č. XXX/X - orná pôda vo výmere 655 m2 zapísanej na LV č. XXXX pre kat. úz. C. D. na základe geometrického plánu č. 237/2012 vyhotoviteľa GEOTOP Košice s.r.o., Južná trieda 82, Košice, autorizačne overenom L. I. F. 13.7.2012 a úradne overenom Správou katastra Košice - okolie 24.7.2012 pod č. 756/2012, a to žalobkyňa 1/ v podiele 1/6, žalobkyňa 2/ v podiele 1/12, žalobca 3/ v podiele 1/12 a žalobkyňa 4/ v podiele 1/3 a náhrady trov konania. Skutkovo dôvodili, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území C. D., okres Košice - okolie, obec C. D., a to parcely registra „E“ č. XXXX/X evidovanej na LV č. XXX a parcely registra „E“ č. XXXX/X, evidovanej na LV č. XXX, ktorých podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/3 je aj žalovaný 1/. V roku 2005 ich, resp. ich právnych predchodcov, oslovil žalovaný 2/ so žiadosťou o podpísanie čestných vyhlásení s odôvodnením, že si chce s nimi vymeniť pozemky a takto si zväčšiť záhradu tak, že oni mu dajú do užívania prednú časť svojich pozemkov a on im dá do užívania zadnú časť pozemkov. Namietli, že v čestnom vyhlásení, ktoré im žalovaný 2/ predložil a oni ho podpísali, zmienka o vydržaní nehnuteľností nebola. V roku 2011 zistili, že v predmetnom katastrálnom území bol vytvorený LV č. XXXX, ktorého majetkovou podstatou je parcela registra „C“ č.

XXX/X - orná pôda vo výmere 655 m2, ktorá bola geometrickým plánom číslo 573/2003 oddelená od pôvodných parciel registra „E“ číslo XXXX/X M. XXXX/X, ktorých sú spoluvlastníkmi. Ako bezpodieloví spoluvlastníci novovytvorenej parcely sú vedení žalovaní 2/ a 3/ titulom vydržania. Dňa 6.12.2011 sa obrátili na komisiu ROEP pri Obecnom úrade Nižná Myšľa s podnetom na preverenie žiadosti o vydržanie žalovanými 2/ a 3/, ktorá komisia ich žiadosti nevyhovela. Právne žalobu odôvodnili tým, že žalovaní 2/ a 3/ nesplnili zákonné podmienky vydržania: nehnuteľnosť nemali v nepretržitej oprávnenej držbe desať rokov, žalovaný 2/ nehnuteľnosť začal obhospodarovať od roku 2006 po tom, ako im dal podpísať predmetné čestné vyhlásenia, ako predchádzajúci vlastníci nehnuteľností žalovaným 2/ a 3/ súhlas na vydanie rozhodnutia o vydržaní nikdy nedali a do čestných prehlásení musel byť dopísaný neznámou osobou dodatočne po ich podpise a absentuje i oprávnenosť držby. Neexistuje titul, na základe ktorého by žalovaní 2/ a 3/ jednotlivé diely, z ktorých sa skladá parcela XXX/X, považovali za svoje. Čestné vyhlásenia mali len formu potvrdenia o tom, ako sa spoluvlastníci dohodli o užívaní spoločnej veci, nešlo o dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Pokiaľ by žalovaní 2/ a 3/ odvodzovali svoju dobromyseľnosť od vlastníckeho práva žalovaného 1/, od neho mohli nadobudnúť len toľko, čo on sám vlastní. Žalovanému 1/ však zostal zachovaný jeho spoluvlastnícky podiel 1/3 aj na pôvodných parcelách XXXX/X a XXXX/X. Nemohol si ho teda ponechať a zároveň previesť na inú osobu. Vzhľadom na uvedené si dali vyhotoviť geometrický plán č. 237/2012, ktorým boli oddelené parcely XXX/X a XXX/ X, každá vo výmere 147 m2, ku ktorým sa domáhajú určenia vlastníctva a predstavujú ten diel na parcele XXX/X, ktorý žalovaní 2/ a 3/ neoprávnene nadobudli do vlastníctva na ich úkor.

3. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. Žalovaný 1/ je podielovým spoluvlastníkom parciel č. XXXX/X M. XXXX/X v podiele 1/3 titulom dedenia po starej matke N. B., N. H., ktorá zomrela v roku 2000, keď žalovaný 2/ sa vzdal dedičstva v prospech svojho syna - žalovaného 1/. V roku 2005 žalovaný 2/ oslovil podielových spoluvlastníkov predmetných nehnuteľností D. B., A. D., I. H., E. F. a H. E. (ide o žalovaného 1/ a žalobcov 1/ až 4/, resp. právnu predchodkyňu žalobkyne 1/), aby úradne potvrdili čestným prehlásením vydržanie ornej pôdy vo výmere 300 m2, ktorá je v užívaní žalovaného 2/ od roku 1976, čestné prehlásenie bolo nimi podpísané bez akýchkoľvek výhrad. Išlo o parcelu XXX/X odčlenenú z parciel XXXX/X a XXXX/X, ktoré v podiele 1/3 užíval starý otec žalovaného 2/ I. H. a matka žalovaného 2/ N. B., N. H.. V roku 1975 dostavali žalovaní 2/ a 3/ rodinný dom. V zadnej časti stavebnej parcely bol vyvýšený terén, za domom priehlbina, ktorá sa pri dažďoch napĺňala vodou a zaplavovala pivničné priestory a kotolňu domu, preto bolo potrebné terén vysypať do výšky 1m a predĺžiť parcelu, aby voda odtekala. Bolo to v tej časti parcely, ktorá bola od roku 1936 užívaná I. H. a N. B.. Žalovaní 2/ a 3/ túto časť parcely užívali od roku 1976 vo výmere 294 m2; do roku 2005 to bolo 36 rokov (pozn.: správne 29 rokov). Od roku 1936 boli parcely č. XXXX/X M. XXXX/X v podiele 1/3 v užívaní starého otca žalovaného 2/, a to až do jeho smrti v roku 1986. Po jeho smrti dedila uvedené nehnuteľnosti v podiele 1/3 z celku dcéra N. B., N. H. a po jej smrti v roku 2000 pripadli žalovanému 2/, ktorý sa dedičstva vzdal v prospech syna - žalovaného 1/, ktorý ich v podiele 1/3 užíva dodnes. V roku 1972 si bývalí podieloví spoluvlastníci I. H., O. H. a D. H. objednali geodetické služby na vymeranie parcely č. XXX vedenej na LV č. XXX, kde mala byť výmera 3 607 m2, táto bola rozdelená každému spoluvlastníkovi po 1/3 t.j. po 1.202 m2, od r. 1936 bola parcela užívaná I. H. v 1/3 od severnej strany vo výmere 1 202 m2, O. H. v 1/3 od južnej strany vo výmere 1 202 m2 a D. H. v 1/3 v strede vo výmere 1 203 m2. Po zameraní parcely č. XXX neboli spoluvlastníci D. a O. spokojní, nakoľko zameraná výmera siahala do záhrady, ktorú vlastnil D. H.. Za záhradou bol stavebný pozemok a rodinný dom, ktoré vlastnil O. H.. Spoluvlastníci uzavreli ústnu dohodu, že sa I. H. zrieka časti, ktorá zasahuje do záhrady s tým, že ako náhradu dostane ornú pôdu na parcelách XXXX/X a XXXX/X v zadnej časti, kde stavia dom K. B. (žalovaný 2/), vnuk I. H.. Ďalšie zameranie parcely č. XXX bolo nasledovné: I. H. 1 079 m2 na severnej strane, Ondrej Lacko 1 226 m2 na južnej strane a D. H. 1 227 m2 v strede a takto podieloví spoluvlastníci uvedené nehnuteľnosti aj užívali. V r. 1972 O. H. svoj podiel 1/3 odpredal E. a A. D. a oni v r. 1980 tento svoj podiel 1/3 predali I. H., ktorá sa tým stala 2/3 vlastníkom parcely XXX. V roku 1981 I. H. darovala 700 m2 svojej dcére G. a zaťovi A. I. pre účely výstavby rodinného domu. Pôvodná parcela XXX teda bola geometrickým plánom rozčlenená. Terajšími vlastníkmi pôvodnej parcely XXX sú: D. B. (žalovaný1/ ) parcely č. XXX vo výmere 1 079 m2, I. H. E. P. XXX/X vo výmere 1 753 m2, G. M. A. I. parcely č. XXX/X vo výmere 700 m2. Rozsudok sp. zn. -20 dokazuje, že D. B. (žalovaný 1/) ako vlastník parcely č. XXX vo výmere 1079 m2 vlastní menšiu výmeru ako by mu patrila z pôvodnej parcely č. XXX, čo dokazuje, že žalobcovia dostali náhradu za parcely XXXX/X a XXXX/X. Nedošlo teda k prevodu a zároveň ponechaniu si časti parciel žalovanými 2/ a 3/ ako tvrdia žalobcovia. Do čestných vyhlásení nebolo po ich podpise žalobcami resp. ich právnymi predchodcami nič dopisované. Bývalí podieloví spoluvlastníci parciel XXXX/X a XXXX/

X pri podpise čestných vyhlásení nemali žiadne výhrady, nakoľko si boli vedomí toho, že náhradu za vydržanú parcelu dostali. Aj obec C. D. vo svojom stanovisku z 18.11.2005 vyslovila súhlas s priznaním vlastníctva vydržaním.

4. Okresný súd Košice - okolie rozhodol vo veci rozsudkom z 19.10.2015 sp. zn. - 137 žalobe vyhovel, keď po vykonanom dokazovaní dospel z záveru, že žalovaní 2/ a 3/ nesplnili podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Na odvolanie žalovaných Krajský súd v Košiciach uznesením z 25.10.2019 sp. zn. -230 rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a na opätovné rozhodnutie vo veci majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné. V novom rozhodnutí uložil súdu vziať do úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyjdú v konaní najavo, pri právnom posúdení veci vychádzať z platnej právnej úpravy a z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení, ktorým je viazaný, rozhodnutie náležite odôvodniť a vyporiadať sa so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán.

5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu, oboznámením sa s rozsudkom z pripojeného spisu Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. a zistil tento skutkový stav, v zmysle ktorého mal preukázané (geometrickými plánmi č. 573/2003 a č. 237/2012), že KNC parcela č. XXX/X - orná pôda vo výmere 655 m2 bola vytvorená zo štyroch KNE parciel, pričom jej diel č. 1 vo výmere 147 m2, zodpovedajúci novovytvorenej KNC parcele č. 823/6, bol vytvorený z KNE parcely č. XXXX/X a diel č. 2 vo výmere 147 m2, zodpovedajúci novovytvorenej KNC parcele č. 823/7, bol vytvorený z KNE parcely č. XXXX/X. Výpismi z pozemkovoknižných vložiek č. 400 a 402 pre kat. úz. C. D. mal preukázané, že podielovými spoluvlastníkmi KNE parciel č. XXXX/X - roľa vo výmere 3049 m2 a č. 1509/2 - roľa vo výmere 3049 m2 boli právni predchodcovia strán sporu, bratia I., O. a D. H., každý v podiele 1/3 titulom kúpy a dedenia. Čestnými vyhláseniami právnej predchodkyne žalobkyne 1/, A. D. a žalobcov 2/ a 3/ z 12.12.2005 a žalobkyne 4/ z 2.1.2006 (ktorá žalobkyňa 4/ reálnu deľbu potvrdila aj vo svojej výpovedi na pojednávaní 2.10.2013) a výpoveďou žalovaného 2/ mal súd preukázané, že v roku 1936 došlo k reálnej deľbe KNE parciel XXXX/X a XXXX/X v kat. území C. D. s vlastníckymi účinkami medzi ich podielovými spoluvlastníkmi - súrodencami D. H., M. H. a I. H. tak, že časť týchto parciel v rozsahu výmery 1/3 po celej šírke od dediny nadobudol právny predchodca žalovaných I. H., čo pri celkovej výmere 6098 m2 predstavovalo 2032 m2, a takto rozdelené ich následne aj užívali, čo mal súd preukázané čestným prehlásením svedkyne G. Q. z 20.2.2014, ktorá bola spoluvlastníčkou susediacej parcely 1508 a svedkyne E. F.. Reálnu deľbu pozemkov potvrdila aj svedkyňa G. I.. Podľa ustálenej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932 Úr. sb.) išlo teda o zrušenie spoluvlastníctva reálnou deľbou s vlastníckymi účinkami, napriek tomu, že deľba nebola zapísaná v pozemkovej knihe. V kontexte uvedeného uzavrel, že žalobcovia nie sú a neboli vlastníkmi KNC parcely č. XXX/X v jej časti vytvorenej z KNE parciel č. XXXX/X M. XXXX/X zodpovedajúcej novovytvoreným parcelám 823/6 a 823/7, a preto ich žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd však zotrval na závere (z jeho predchádzajúceho rozhodnutia), že žalovaní 2/ a 3/ nesplnili podmienky pre nadobudnutie vlastníctva časti KNC parcely č. XXX/X vytvorenej z KNE parciel č. XXXX/ X M. XXXX/X ( ďalej aj „nehnuteľnosť“) vydržaním, pretože u nich absentuje právny titul vstupu do oprávnenej držby. Pokiaľ aj žalovaní 2/ a 3/ užívajú od roku 1976 nehnuteľnosť priľahlú k pozemku, na ktorom majú postavený rodinný dom, neuviedli právny dôvod, na základe ktorého by mohli byť dobromyseľní, že im nehnuteľnosť patrí aj vlastnícky. Žalovaní 2/ a 3/ nepreukázali existenciu titulu, na základe ktorého by diely č.1 a č. 2 KNC parcely č. XXX/X vytvorené z KNE parciel č. XXXX/X M. P. XXXX/X považovali za svoje. Pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ svoju držbu odvodzujú od reálnej deľby pozemkov z roku 1936, titulom reálnej deľby sa vlastníkom časti KNE parciel č. XXXX/X M. XXXX/X po celej ich šírky od dediny vo výmere 1/3 stal právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ I. H., a takto mali byť prejednané v dedičskom konaní po menovanom, po zameraní predmetnej deľby geodetom. Pokiaľ žalovaná 4/ (správne zrejme žalobkyňa 4/) uviedla vo svojej výpovedi na pojednávaní 2.10.2013, že súrodenci I., O. a D. H. si KNE parcely XXXX/X a XXXX/X rozdelili podľa podielov tak, že každý mal pás po celej dĺžke pozemkov, pričom jej právny predchodca D. H. mal stredný pás, v priebehu konania neodstránila rozpor medzi svojim tvrdením o spôsobe deľby v čestnom prehlásení a vo výpovedi na pojednávaní, a spôsob deľby tvrdený na pojednávaní súdu nepreukázala. Pokiaľ takúto deľbu potvrdila vo svojej výpovedi svedkyňa G. I., ide o dcéru žalobkyne 4/, ktorá uvedenú informáciu mala len sprostredkovanú, a to od svojej mamy, čo vo svojej výpovedi výslovne uviedla.

Rozsudkami Okresného súdu Košice - okolie a to sp. zn. z 15.4.1991 a sp. zn. z 8.1.2002 mal súd preukázanú reálnu deľbu parcely mpč. 435 v k.ú. C. D. vedenej v pzkn. vl. 364 medzi spoluvlastníkmi D. H., O. H. a I. H., podľa ktorej právnemu predchodcovi žalovaných I. H. pripadla časť parcely s výmerou 1079 m2 zodpovedajúca novovytvorenej parcele č. XXX, nie však skutkové tvrdenie žalovaných, že za to, že sa I. H. zriekol časti parcely XXX vo výmere 123,33 m2 mu jeho bratia O. a D. odstúpili z parciel XXXX/X a XXXX/X každý po jednom áre z celkovej výmery parciel. Pokiaľ žalobcovia čestné prehlásenie G. Q. považovali za účelové s tým, že samotná Q. sa neskôr mala vyjadriť, že nemá vedomosť o tom čo podpisovala resp. že by niečo podpisovala, súd toto čestné prehlásenie akceptoval ako dôkaz v konaní, nakoľko ho G. Q. vlastnoručne 20.2.2014 podpísala, čo vyplýva z osvedčovacej doložky vyhotovenej obcou C. D., ktorá je súčasťou čestného prehlásenia, a naviac, keďže G. Q. v priebehu konania zomrela, čoho sú si žalobcovia vedomí, k obsahu čestného prehlásenia a okolnostiam jeho vyhotovenia a podpisu ju už nebolo možné vypočuť. Vypočutie jej dcéry D. R. k vlastníckym vzťahom k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu a ktorá vedomosti má mať od svojej matky, súd nepovažoval za účelné, pretože G. Q. skutočnosti, ktoré jej boli známe v súvislosti s prejednávanou vecou uviedla v čestnom prehlásení. Súd zamietol návrh žalobcov na vykonanie dokazovania ustanovením znalca z odboru grafológie za účelom zistenia, či v čestných prehláseniach žalobcov text v znení: „Súhlasím s vydržaním,“ bol dopísaný dodatočne, s odôvodnením, že nie je podstatné, či uvedený text bol dopísaný do čestných prehlásení dodatočne ale za podstatné mal, či bol súčasťou čestných prehlásení v čase ich podpisu žalobcami resp. ich právnymi predchodcami, čo znaleckým dokazovaním zistiť nemožno. O trovách konania rozhodol podľa a priznal v spore úspešným žalovaným, ktorí mali úspech aj v odvolacom konaní, nárok na plnú náhradu trov konania voči neúspešným žalobcom, tak ako je uvedené vo výroku II. rozsudku.

6. Proti rozsudku včas podali odvolanie žalobcovia 1/ až 4/, a to v zmysle , , a . Uviedli, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci, jeho výroková časť nie je dostatočne odôvodnená právnou argumentáciou, v rámci ktorej je súd povinný uviesť, o čo sa pri svojom rozhodovaní opieral a na základe akých skutočností dospel k záveru. Absencia dostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu zakladá jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa týka skutkových a právnych záverov súdu namietli, že súd v napadnutom rozsudku uviedol, že reálna deľba medzi právnymi predchodcami z roku 1936 bola preukázaná čestnými vyhláseniami A. D. a žalobcov (odsek 51. rozsudku),ktorý záver z vykonaného dokazovania vôbec nevyplynul a je navyše v príkrom rozpore s názorom súdu, ktorý vyjadroval v skoršom rozsudku (z 19.10.2015). Argumentovali, že predmetné čestné prehlásenia nepreukazujú reálnu deľbu s účinkami nadobudnutia vlastníckeho práva, pretože v rozhodnom čase platilo na Slovensku obyčajové uhorské právo a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo zápisom prevodu vlastníctva do pozemkovej knihy. V súvislosti so záverom súdu, ktorý vyslovil, že pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ svoju držbu odvodzujú od reálnej deľby pozemkov z roku 1936 s tým záverom, že titulom reálnej deľby sa vlastníkom časti KNE parciel č. XXXX/X M. XXXX/X po celej ich šírke od dediny vo výmere 1/3 stal právny predchodca žalovaných 1/ a 2/, I. H. a takto mali byť prejednané v dedičskom konaní po menovanom po zameraní predmetnej deľby geodetom, dali do pozornosti, že reálnu deľbu z roku 1936 nepotvrdil ani jeden zo svedkov. Svedkyňa S. O. na parcelách videla pracovať bratov Lackovcov, na pozemkoch však neboli medze ani kamene, ktoré by vytyčovali hranice jednotlivých dielov, rovnako T. H. hoci na parcelách videl pracovať bratov H., o tom, aby medzi nimi došlo aj k reálnej deľbe, nemal vedomosť. Ani svedkyňa E. F. nevedela o tom, či medzi bratmi došlo k reálnej deľbe pozemkov. Poukázali na to, že žalobkyňa 4/ na pojednávaní 28.4.2014 jasne uviedla, že išlo iba o dohodu o užívaní, nie o reálnu deľbu. V súvislosti so záverom súdu, podľa ktorého bola rozsudkami Okresného súdu Košice – vidiek sp. zn. a preukázaná reálna deľba parcely mpč. 435 vedenej v pzkn. vl. 364, ale hoci reálnu deľbu považoval za preukázanú, vyslovil zároveň, že sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaných, že za to, že sa I. H. zriekol časti parcely XXX o výmere 123,33 m2, mu jeho bratia O. a D. odstúpili z parciel XXXX/X a XXXX/X každý po 1 áre z celkovej výmery parciel, žalobcovia pre ozrejmenie uviedli, že podľa žalovaných, na základe dohody z roku 1972 na kompenzáciu nižšej výmery 123,33 m2 z novej deľby mpč. 435, mala byť súrodencami D. a O. spoločne poskytnutá titulom nároku brata I., jeho synovi K. naviac výmera 200 m2 z parciel EKN č. XXXX/X M. XXXX/X, ktorá kompenzačná výmera spolu s vlastnou výmerou I. v súlade s dohodou z roku 1972 mala byť podľa tvrdení žalovaných vyčlenená na konci záhrady za stavbou rodinného domu žalovaných 2/ a 3/. Žalovaní mali za to, že v čestných prehláseniach žalobcovia potvrdili nerušené užívanie takto vyčlenenej výmery žalovanými od roku 1976, na tom základe argumentovali a tvrdili, že z vlastníctva žalobcov

neubudlo o nič viac než 200m2, naopak ešte menej ako 100 m2 u právnych nástupcov O. a 100 m2 u právnych nástupcov D., a teda toľko, čo žalobcovia akceptovali podpísanými čestnými prehláseniami. Žalobcovia namietli, že žalovaní však nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by bol objektívne spôsobilý verifikovať tieto ich tvrdenia a preto nemožno vysloviť, že ako žalobcovia už majú ako svoje vlastníctvo zapísané aj pozemky, ktoré ich právni predchodcovia zamenili ešte v roku 1972 – väčšie výmery novovytvorených parciel z p.č. XXX – XXX/X- 1753m2 a 306/2. Vykonaným dokazovaním ani nemali preukázanú samotnú reálnu deľbu a oprávnenosť následnej držby. Uviedli, že v čase, v ktorom malo dôjsť k reálnej deľbe, mali vklady, resp. zápisy v pozemkovej knihe konštitutívny charakter, t.j. až zápisom do pozemkovej knihy prechádzalo vlastnícke právo na nadobúdateľov nehnuteľností. Bez zápisu do pozemkovej knihy, ku ktorému nedošlo, nemohli právni predchodcovia žalovaných nadobudnúť sporné nehnuteľnosti a nemohli sa teda ani ujať ich držby. V tomto smere poukázali na výpoveď T. H. na pojednávaní 28.4.2014, ktorý na otázku, či videl nejaké ploty, kamene na pozemkoch uviedol, že oplotenie bolo vyhotovené až po vytvorení stavebných obvodov, keď si stavebníci po postavení domov oplotili svoje pozemky. Takisto nemal vedomosť o zámenných zmluvách. Poukázali aj na výpoveď svedkyne O. ako aj svedka I. A. a D. U.. Všetci uvedení svedkovia vyvrátili tvrdenie žalovaných o reálnej deľbe, zámennej zmluve a dobromyseľnej držbe. Poukázali v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , v ktorom sa riešila otázka preukázania reálnej deľby nehnuteľnosti v dávnej minulosti za platnosti uhorského obyčajového práva s právnymi dôsledkami nadobudnutia vlastníckeho práva. Zdôraznili, že z tohto rozhodnutia vyplýva, že samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti automaticky nezakladá vznik vlastníckeho práva. Citujúc z označeného rozhodnutia zotrvali na tom, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná reálna držba v rozsahu a spôsobom, akým to žalovaní uvádzali, súhlas s vydržaním, obsah a podmienky „neformálnej zmluvy“, ktorou malo dôjsť k zámene pozemkov, doba vydržania a oprávnenosť držby (dobromyseľnosť). Podotkli, že aj súd v bode 52. napadnutého rozsudku vyslovil, že žalovaní 2/ a 3/ nesplnili podmienky pre nadobudnutie vlastníctva časti KNC parcely č. XXX/X vytvorenej z KNE parciel č. XXXX/X M. XXXX/ X vydržaním, pretože u nich absentuje právny titul vstupu do oprávnenej držby. Argumentovali, že súdna prax jednoznačne ustálila, že nebolo možné nadobudnúť ani priznať vlastníctvo tým nadobúdateľom, ktorí nerešpektovali intabulačný princíp a napriek jasnému zneniu zákona opomínali zmluvy, resp. dohody podrobiť registrácii/zápisu do pozemkovej knihy. Ide o jednoznačne neospravedlniteľný omyl, v dôsledku ktorého nemožno hovoriť ani o oprávnenej držbe. Z dôkazov vykonaných v konaní nevyplynul žiaden konkrétny skutkový záver svedčiaci o existencii takého právneho úkonu, ktorý by mohol byť považovaný za titul pre vstup právnych predchodcov do oprávnenej držby. Titulom nemôže byť ústna dohoda spoluvlastníkov o spôsobe užívania veci, pretože sa podľa vyžadovala písomná forma pre právne úkony týkajúce sa práv k nehnuteľnostiam. Dôvodili, že súd tak na jednej strane sa stotožnil s ich argumentáciou a konštatoval, že na strane žalovaných 2/ a 3/ neboli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníctva časti KNC parcely č. XXX/ X a zároveň ustálil, že ak by aj žalovaní odvodzovali svoje vlastnícke právo od reálnej deľby z roku 1936, mali byť pozemky prejednané v dedičskom konaní, zároveň ustálil, že neboli preukázané skutkové tvrdenia žalovaných, že sa I. H. zriekol časti parcely č. XXX vo výmere 123,33 m2. Výrokom rozsudku však súd rozhodol tak, že žalobu zamietol. Podľa nich tak súd nesprávne posúdil skutkové okolnosti, na ktoré nesprávne aplikoval ustanovenia právneho predpisu. Na tom základe (vyššieuvedené) mali odôvodnenie súdneho rozhodnutia aj za zmätočné, nepresvedčivé a nedávajúce odpovede na všetky relevantné argumenty, ktoré v konaní vyvstali. V danom prípade, podľa žalobcov, napadnutý rozsudok nespĺňa kvalitatívne požiadavky dané zákonom a súdnou praxou, ktoré sú kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo v konečnom dôsledku vedie aj k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobcovia sa odvolali aj voči výroku o nároku na náhradu trov konania, ktoré súd priznal v plnom rozsahu žalovaným. Aj keď právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v spore, je výnimkou a teda prelomením zásady úspechu existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností. Súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa vyžaduje zákon kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Mali za to, že zakladá povinnosť súdu skúmať, či v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Mali za to, že napriek doslovnému zneniu nepriznanie sa môže týkať všetkých

trov, alebo časti. Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené, a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Namietli, že sa súd nevyporiadal a ani nezaoberal ich majetkovou situáciou, a to napriek tomu, že sú všetci starobnými dôchodcami. Nevyporiadal sa ani s tým, že medzi nimi – žalobcami a žalovanými sú príbuzenské vzťahy. Vnímali za nespravodlivý postup súdu aj to, že v rozsudku z 19.10.2015 im súd aj napriek úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania nepriznal, čo odôvodnil tým, že ako žalobcovia mali podpísať čestné prehlásenia, ktoré sa stali podkladom pre rozhodnutie správy katastra o potvrdení nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných 2/ a 3/. Považovali za správne a spravodlivé, aby súd vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania postupoval v súlade s , nakoľko v ich prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Navrhli rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na opätovné prejednanie a rozhodnutie a priznať žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Žalovaní v replike na podané odvolanie nemali odvolaciu argumentáciu žalobcov za spôsobilú spochybniť správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia a navrhli, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil.

8. Žiadne ďalšie vyjadrenia sporových strán neboli dané.

9. Krajský súd ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ) a oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario), viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( a ) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a ako vecne správne ho podľa potvrdil.

10. Odvolatelia/žalobcovia 1/ až 4/ napadli rozsudok odvolaním z odvolacích dôvodov podľa , , a namietnúc, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci, jeho výroková časť nie je dostatočne odôvodnená právnou argumentáciou, v rámci ktorej je súd povinný uviesť, o čo sa pri svojom rozhodovaní opieral a na základe akých skutočností dospel k záveru. Absencia dostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu zakladá jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku, viazaný pri tom rozsahom a dôvodmi odvolania, konštatuje, že sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pričom na jeho správnosti nič nemení ani podané odvolanie a odvolacie námietky žalobcov. Po oboznámení sa i s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že ani jeden z odvolateľmi uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

11. Pokiaľ sa týka námietky žalobcov tvrdiacich v odvolaní, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, je založená len na všeobecných tvrdeniach žalobcov, bez ich potrebnej konkretizácie. Odvolací súd dospel k záveru, že vznesená námietka nie je dôvodná, a teda ani nie je spôsobilá, aby založila nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by súd bol znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že by bolo došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a teda ani nezakladá odvolací dôvod podľa .

12. Vada predpokladaná v (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané.

13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v danom spore vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá postupu vyplývajúcemu z , t.j. súd zobral do úvahy len tie skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním preukázané a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení rozsudku súd jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a z ktorých dôkazov vychádzal, a ako ich vyhodnotil i ako vec právne posúdil,

teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. a nemožno súdu v tomto smere nič vyčítať.

14. Odvolací dôvod podľa , nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, je daný keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. V danom prípade súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Obč. zákonníka o vlastníckom práve ( ods. a ) ako i o vydržaní ( a nasl.), zohľadnil jeho prechodné a záverečné ustanovenia, ako i sa zaoberal úpravou inštitútu vydržania v slovenskom právnom poriadku počnúc r. 1936, kedy platilo na území Slovenska uhorské obyčajové právo a zohľadnil i dobovú judikatúru, aplikovateľnú na posudzovanú vec a použité ustanovenia i správne interpretoval a jeho právna argumentácia je dostatočne presvedčivá.

15. Argumenty žalobcov v odvolaní sú v skutočnosti len zopakovaním ich argumentov uplatnených v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd dostatočne a správne v rozsudku vyporiadal, resp. išlo o argumentáciu, ktorá pre posúdenie dôvodnosti žalobného petitu nebola podstatná.

16. Žalobcovia sa v konaní domáhali určenia, že sú spolu so žalovaným 1/ podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v kat. úz. C. D., a to novovytvorených KNC parciel XXX/X o výmere 147 m2 – orná pôda a 823/7 o výmere 147 m2 – orná pôda, ktoré boli odčlenené od KNC parcely č. XXX/X o výmere 655 m2 – orná pôda, zapísanej na LV č. XXXX pre kat. úz. C. D. v prospech žalovaných 2/ a 3/.

17. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a ako takú ju preto zamietol. Odôvodnil, že KNC parcela č. XXX/X – orná pôda o výmere 655 m2 bola vytvorená zo štyroch KNE parciel, z ktorých diel č. 1 o výmere 147 m2 (zodpovedajúci novovytvorenej KNC parcele č. 823/6), bol vytvorený z KNE parcely č. XXXX/X a diel č. 2 o výmere 147 m2 (zodpovedajúci novovytvorenej KNC parcele č. 823/7), bol vytvorený z KNE parcely č. XXXX/X. Podielovými spoluvlastníkmi parciel č. XXXX/X M. XXXX/X, zapísanými v pozemkovoknižných vložkách č. 400 a 402 pre kat. úz. C. D. boli traja bratia I., O. a D. H., právni predchodcovia žalobcov i žalovaných, každý z nich v podiele 1/3. Súd na základe dokazovania čestnými prehláseniami, ktoré podpísali žalobcovia 2/ až 4/ a právna predchodkyňa žalobkyne 1/ (A. D.), v ktorých vyhlásili, že „parc. č. XXXX/X M. XXXX/X v KÚ C. D. sa pôvodní vlastníci dohodli na rozdelení týchto parciel na tri rovnaké diely, bolo to v r. 1936. Dohoda znela takto: 1/3 parc. v celej šírke od dediny patrila I. H., 1/3 parc. v zadnej časti severových. patrila O. H.. 1/3 parc. v zadnej časti juhových. patrila D. H.. Takto rozdel. parc. sa užíva dodnes. Terajším vlastníkom 1/3 týchto parc. je D. B.. Od roku 1976 užíva časť parc. XXX m2 K. B. a manž. E. B., N. R.“, mal preukázané, že v roku 1936 došlo k reálnej deľbe KNE parciel XXXX/X a XXXX/X s vlastníckymi účinkami medzi podielovými spoluvlastníkmi tak, že časť týchto parciel v rozsahu výmery 1/3 po celej šírke od dediny nadobudol právny predchodca žalovaných I. H. a takto rozdelené parcely ich aj užívali. Zohľadnil pri tom judikatúru, na ktorú upriamil jeho pozornosť odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí v tejto veci, ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil vec späť na ďalšie konanie. Išlo o právnu vetu rozhodnutia Najvyššieho súdu Československej republiky v Brne, publikovanú v Úradnej zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSR vo veciach občianskych z právnej oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ročníky I.-VI. (zverejnenú v B. B. A. U. , B. M. V.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. vydanie pôvodného diela, Heuréka 1998, str. 148), v zmysle ktorej: „V dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností, vpísaných v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a v užívaní, treba spatrovať dohodu strán o deľbe, po prípade o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva; takáto dohoda totiž môže byť uzavretá aj mlčky (konkludentným činom). Na neplatnosť takejto deľby nevlíva okolnosť, že niektoré časti nehnuteľnosti má v spoločnej držbe viac spoluvlastníkov, iné časti jednotliví spoluvlastníci vo výlučnej držbe.“ Súd dospel k správnemu záveru, že došlo, resp. išlo v prípade dohody pôvodných spoluvlastníkov z r. 1936, ktorú potvrdili čestnými prehláseniami žalobcovia 1/ - 4/ ako právni nástupcovia pôvodných podielových spoluvlastníkov parciel KNE č. XXXX/X M., o zrušenie spoluvlastníctva reálnou deľbou s vlastníckymi účinkami, a to i napriek tomu, že nebola zapísaná táto deľba v pozemkovej knihe. Za takých okolností žalobcovia (ako právni nástupcovia bratov O. a D. H.) neboli a nie sú vlastníkmi KNC

parcely XXX/X v tej jej časti, ktorá bola vytvorená z KNE parciel XXXX/X a XXXX/X, zodpovedajúcej novovytvoreným parcelám 823/6 a 823/7. Preto žalobcovia sa nedôvodne domáhajú určenia svojho vlastníckeho práva k označeným novovytvoreným parcelám XXX/X,7 odvolávajúc sa na vlastnícke právo svojich právnych predchodcov O. H. a D. H., keďže z vyššieuvedených dôvodov, na základe reálnej deľby medzi bratmi O., D. a I., O. a D. vlastníkmi spornej časti neboli. Novovytvorené KNC parcely č. XXX/X M. XXX/X ako súčasti, resp. diely tiež novovytvorenej parcely č. XXX/X nezasahujú do vlastníctva žalobcov ako právnych nástupcov O. H. a D. H., ale boli vytvorené na tej časti pôvodných KNE parciel XXXX/X M., ktorá na základe dohody spoluvlastníkov pripadla do výlučného vlastníctva I. H., právnemu predchodcovi žalovaných 1/ až 3/. Súd preto žalobu žalobcov o určenie, že sú spolu so žalovaným 1/ podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností – novovytvorených KNC parciel č. XXX/X M. XXX/X, ktoré boli od KNC parcely č. XXX/X oddelené Geometrickým plánom č. , zamietol.

18. Len pre úplnosť odvolací súd ku konkrétnostiam v odvolacích námietkach odvolateľov uvádza:

19. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcov, že predmetné čestné prehlásenia, ktoré podpísali žalobcovia 2/ až 4/ osobne a právna predchodkyňa žalobkyne 1/, reálnu deľbu pozemkov s účinkami nadobudnutia vlastníckeho práva nepreukazujú, argumentujúc tým, že v rozhodnom čase podľa platného obyčajového uhorského práva sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobúdalo zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy. Z vyššieoznačenej publikácie, v ktorej bolo predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932 Úr. sb. publikované ako judikatúra, je zrejmé, že sa táto venovala súkromnému právu platnému na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Odvolací súd uvádza, že zo zásady, že vlastníkom nehnuteľnosti vpísanej do pozemkovej knihy môže byť len ten, kto je v pozemkovej knihe ako vlastník uvedený, sú dve ďalšie výnimky, keď vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa nadobúdalo aj bez pozemkovoknižného vpisu, a to dedenie a vydržanie, a teda, ak došlo k reálnej deľbe s účinkami nadobudnutia vlastníckeho práva bez zápisu tejto skutočnosti do pozemkovej knihy, to (minimálne) založilo právny titul vstupu právneho predchodcu žalovaných I. H. do oprávnenej držby a napokon k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním (najneskôr v r. 1961 za splnenia podmienok vydržania podľa tzv. stredného , , ktorý zaviedol desaťročnú vydržaciu dobu pre vydržanie nehnuteľností, s tým, že vydržacie doby, ktoré začali plynúť pred 1. januárom 1951 podľa predtým platného uhorského práva, skončili najneskoršie uplynutím vydržacej doby platnej pre vydržanie nehnuteľností, t.j. k 1. januáru 1961).

20. Dôvodné nie je ani tvrdenie žalobcov, že reálnu deľbu z roku 1936 nepotvrdil ani jeden zo svedkov. Odvolací súd poukazuje napr. na výpoveď svedkyne I. na pojednávaní 9.12.2020 (č.l. 305/1), ktorá vypovedala: „od mamy viem, že dedko D. H. si s ďalšími dvomi súrodencami v r. 1936 podelili všetky pozemky, ktoré nadobudli dedičstvom od rodičov... spoluvlastníctvo však zrušené nebolo... jediný D. B. sa odlúčil a zrušil spoluvlastníctvo na dolnej parcele...“. Svedkyňa F. vypovedala, že „časť pozemkov 1509/1 a 1509/2 od cesty užíval I. H., zostávajúcu časť jeho bratia“, na otázkku akým spôsobom užívali pozemky bratia I. H., ktorý užíval časť od cesty, odpovedala: „Títo mali prístup na pozemok zozadu, mohli ho užívať...“. Teda, ak aj nepotvrdili reálnu deľbu ako takú, vypovedali o rozdelení a spôsobe užívania pozemkov ich spoluvlastníkmi, a teda podľa rozhodnutia č. 911/1932 Úr. sb., v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľnosti, podľa ktorej určití vlastníci určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní „treba spatrovať“ dohodu strán o deľbe nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. V ďalšom odvolací súd poukazuje na žalobcami spochybňované čestné prehlásenia, ktoré podpísali, resp. v prípade žalobkyne 1/ podpísala čestné prehlásenie jej právna predchodkyňa, ako aj na čestné prehlásenie G. Q. a výpoveď žalovaného 2/, z ktorých na nič iné, než na reálnu deľbu, keďže v čestných prehláseniach podpísaní popisovali, resp. svedok vypovedal o dlhotrvajúcom stave držby a užívania parciel č. XXXX/X M. XXXX/X tak, že pôvodní spoluvlastníci sa dohodli na výlučnej držbe a užívaní na nich vymedzených častí.

21. Pokiaľ žalobcovia sa v odvolaní vyjadrili k záveru súdu, ktorý sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaných o vzájomnom vyporiadaní sa medzi bratmi I., O. a D. tak, že sa I. zriekol časti parcely XXX o výmere 123,33 m2, za čo mu jeho bratia O. a D. odstúpili z parciel XXXX/X a XXXX/X, každý po 1 áre (2 x 100 m2), táto otázka, ku ktorej sa súd prvej inštancie vyjadril, nie je pre žalobcami vymedzený predmet sporu, vzhľadom na záver o reálnej deľbe (a vydržaní) podstatná.

22. Ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , na ktoré žalobcovia poukazovali v odvolaní, nemá žiaden vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd sa už k otázke reálnej deľby vyjadril vyššie.

23. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Svoj záver o nedôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva riadne zdôvodnil, nemôžu byť žiadne pochybnosti o dôvodoch, resp. dôvode, na ktorom súd svoje rozhodnutie postavil. Rozhodnutie nie je ani zmätočné a ani nepresvedčivé. Odvolací súd nemal naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcami.

24. Zo všetkých, vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

25. Žalobcovia sa odvolali aj voči výroku, ktorým súd vychádzajúc pri rozhodovaní o náhrade trov konania zo zásady úspechu v spore, na základe ktorej podľa , priznal úspešným žalovaným náhradu trov konania proti v konaní neúspešným žalobcom. Poukazovali na možnosť súdu rozhodnúť podľa majúc za to, že toto ustanovenie zakladá povinnosť súdu skúmať, či neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Namietali, že sa súd v danom prípade nevyporiadal a ani nezaoberal ich majetkovou situáciou napriek tomu, že sú všetci starobnými dôchodcami a ani tým, že medzi žalobcami a žalovanými sú príbuzenské vzťahy. Za nespravodlivé vnímali to, že v rozsudku z 19.10.2015 im napriek úspechu vo veci súd nárok na náhradu trov konania nepriznal odôvodniac to, že podpísali čestné prehlásenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie správy katastra o potvrdení nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými 2/ a 3/ vydržaním. Tvrdili, že sú v ich prípade dané dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto súd mal postupovať podľa .

26. Žalobcovia však napriek tomu, že v odvolaní argumentovali svojou sociálnou situáciou, tým, že sú všetci starobnými dôchodcami, tieto tvrdené skutočnosti, ktoré podľa nich v spojitosti s tým, že sú v príbuzenskom vzťahu so žalovanými, mali odôvodniť rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania podľa , ničím nepodložili. Odvolací súd tieto skutočnosti tak nemal potvrdené – preukázané, a preto vzhľadom na vyššieuvedené potvrdil ako zákonné aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania vychádzajúce zo zásady úspechu v spore ako všeobecnej úpravy rozhodovania a o trovách konania, nakoľko ani nevyplýva z obsahu spisu, že by boli žalobcovia poukazovali na takúto svoju situáciu v konaní pred súdom prvej inštancie.

27. Podľa v spojení s odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho konania, a to podľa priznal žalovaným 1/ až 3/, ktorí boli v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešní, právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ až 4/, ktorí v odvolacom konaní úspech nemali.

28. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach : 3 hlasy za ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).