Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)b57/384322.8103e0.pdf
PDF · 129.7 KB
No categories available
5Cdo/24/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 24/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne C. M., zastúpenej JUDr.
R.K., advokátom v K., proti ţalovanej MUDr. M. B., zastúpenej JUDr. J.K., advokátkou v P.,
o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.
18 C 691/2002, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. mája
2011, sp.zn. 3 Co 193/2010, 3 Co 194/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a .
Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume
82,58 € k rukám JUDr. J.K., advokátky v P.,
do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 13. novembra 2009, č.k. 18 C 691/2002-392
zamietol ţalobu o uloţenie povinnosti ţalovanej napísať, podpísať a odovzdať ţalobkyni
vyhlásenie, v ktorom uvedie, ţe nie je pravdivé jej tvrdenie, ţe nebohý M. M.,
nar. X., zomrelý X., mal „pečeň ťaţkého alkoholika“ a ţe „chodil do jednej pivnice piť“
a v ktorom uvedie, ţe ľutuje a ţe sa ospravedlňuje ţalobkyni za to, ţe sa týmito tvrdeniami
dotkla váţnosti, dôstojnosti a občianskej cti nebohého M. M.M.. Dospel k záveru, ţe
v priebehu konania nebolo jednoznačne preukázané, ţe ţalovaná predniesla sporné
difamujúce výroky pred B. S. dňa 28. apríla 2001 a začiatkom augusta 2001, ţalobkyňa na
svoje tvrdenie neuniesla dôkazné bremeno a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci
samej v neprospech ţalobkyne. Podľa názoru súdu i v prípade prijatia opačného záveru, t.j. ţe
ţalovaná predniesla sporné difamujúce výroky pred B. S., by ţaloba nemohla byť úspešná,
a to z dôvodu nesplnenia predpokladu objektívnej spôsobilosti tvrdeného zásahu privodiť
ujmu
na právach chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, ako jedného
z predpokladov pre vznik právneho vzťahu, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany
podľa ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka. V konaní pritom nebolo preukázané a ani
účastníkmi tvrdené, ţe k úniku informácií o zdravotnom stave nebohého M. M. a špeciálne
o tom, ţe má cirhózu pečene a ţe je alkoholik (a to na základe zlých hepatálnych testov), by
bolo došlo zo strany ţalovanej. Tieto sa v rozhodnom období, i pred 28. aprílom 2001, šírili
po celej nemocnici, za čo sa ţalobkyni nemocnica (v tom čase V., a.s.) ospravedlnila.
Uvedené skutočnosti mal súd za preukázané tvrdením ţalobkyne, výpoveďou svedkyne A. T.,
dcéry nebohého a týţdenníkom O.
č. X. (str. 11).
Okresný súd Košice I uznesením z 5. marca 2010, č.k. 18 C 691/2002-413 uloţil
ţalobkyni povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania vo výške 3 077,736 € na účet právnej
zástupkyne ţalovanej JUDr. J.K. a povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 736,90 €
na účet Okresného súdu Košice I, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania
účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o trovách konania štátu podľa § 148 ods. 1
Krajský súd v Košiciach, konajúci o odvolaniach ţalobkyne, rozsudkom z 24. mája
2011, sp.zn. 3 Co 193/2010, 3 Co 194/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a napadnuté uznesenie prvostupňového
súdu zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby je z hľadiska hodnotenia
dôkazov a zistenia skutkového stavu postavené na tom, ţe výpoveď svedkyne B. S. bola
spochybnená ďalšími vykonanými dôkazmi, predovšetkým znaleckým posudkom MUDr. B.
M. a na základe takto zisteného a vyhodnoteného skutkového stavu dospel súd prvého stupňa
k záveru, ţe nebolo jednoznačne preukázané, ţe sporné difamujúce výroky ţalovaná pred B.
S. predniesla. Tento záver súdu prvého stupňa korešponduje právnemu názoru odvolaciemu
súdu vyjadrenému v uznesení z 28. februára 2005, sp.zn. 13 Co 379/2004, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, ţe ak súd prvého stupňa v predchádzajúcom rozhodnutí svoje rozhodnutie
o čiastočnom vyhovení ţalobe zaloţil práve na vierohodnosti svedkyne B. S., je potrebné jej
vierohodnosť posudzovať v súvislosti s ďalšími dôkazmi a záver o tom, ţe skutok sa stal,
nemoţno vyvodiť bez ďalšieho dokazovania za stavu, ak je tu tvrdenie proti tvrdeniu.
Odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ku ktorým tento dospel
hodnotením vykonaných dôkazov. Z hľadiska objektivity zistených skutočností poukázal
predovšetkým na skutočnosť, ţe prvý záznam o vyšetrení pacienta M. M. ţalovanou v jeho
zdravotnej dokumentácii pochádza z 30. marca 2001, v súvislosti s konziliárnym
hematologickým vyšetrením. Telefonické konzultácie podľa záznamu zo zdravotnej
dokumentácie boli vykonané dňa 28. apríla 2001, pričom tieto konzultácie poskytla aj
ţalovaná, čo sama potvrdila. Objektivizované je aj skutkové zistenie o tom, ţe informácie
o zdravotnom stave pacienta ţalovaná získala po telefonáte s MUDr. M. B., čo potvrdila sama
ţalovaná a rovnako svedok MUDr. M. B.. Skutočnosť, ţe vzhľadom
na symptomatické príznaky ochorenia nebohého M. M. si mohla dať ţalovaná
do súvisu s cirhózou pečene a poţívaním alkoholu, však neznamená, ţe túto informáciu
skutočne predniesla pred svedkyňou B. S.. Rovnako zistená skutočnosť o tom, ţe o zdravotný
stav pacienta sa zaujímalo viac ľudí, nemôţe viesť k záveru, ţe ak sa B. S. dozvedela
o určitých okolnostiach súvisiacich so zdravotným stavom pacienta, musela sa to dozvedieť
od ţalovanej. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe v prípade ďalšieho údajného difamujúceho
tvrdenia o tom, ţe nebohý M. M. „chodil do jednej pivnice piť“, je výslovne iba tvrdením
svedkyne B. S., ktorého pravdivosť poprela ţalovaná. Preto i v tomto prípade absentuje ďalší
dôkaz, ktorý by umoţnil konštatovanie, ţe ţalobkyňa uniesla v tejto veci dôkazné bremeno.
Vzhľadom na skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je v zásade postavené na závere,
ţe k predneseniu difamačných výrokov zo strany ţalovanej nedošlo, s čím sa odvolací súd
stotoţnil, nezaoberal sa závermi obsiahnutými v ďalšej časti odôvodnenia, kde sa súd prvého
stupňa venuje hypotetickej otázke rozhodnutia, pre prípad, ak by ţalovaná sporné výroky
predniesla. O zrušení uznesenia súdu prvého stupňa o trovách konania odvolací súd rozhodol
z dôvodu jeho vecnej nesprávnosti pre nedostatok dôvodov a pre nepreskúmateľnosť.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku, podala
dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdov jej bola odňatá
moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Za takú vadu označila skutočnosť, ţe súdy pri hodnotení dôkazov
nepostupovali v súlade s § 132 O.s.p. a neprihliadli na dôkazy jednoznačne svedčiace
v prospech ţalobkyne, ako aj skutočnosť, ţe rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje úplné
a výstiţné odôvodnenie, nakoľko sa odvolací súd nezaoberal zásadnými námietkami
a tvrdeniami ţalobkyne uvedenými v odvolaní, ktorými poukazovala na nesprávnosť
rozhodnutia prvostupňového súdu. Taktieţ namietala, ţe rozhodnutia prvostupňového
a odvolacieho súdu sú zaloţené na jednostrannom posúdení veci a vychádzajú z neúplne
zisteného skutkového stavu veci. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový
a právny stav veci.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne mala za to, ţe konajúce súdy rozhodli
vo veci správne a dovolanie ţalobkyne navrhla odmietnuť. Zároveň si uplatnila náhradu trov
dovolacieho konania v sume 154,58 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobkyni
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K námietke ţalobkyne, ţe súdy pri hodnotení dôkazov nepostupovali v súlade s § 132
O.s.p. a neprihliadli na dôkazy jednoznačne svedčiace v prospech ţalobkyne, dovolací súd
povaţuje za potrebné uviesť, ţe v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241
ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol
o trovách konania, zrušil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
Ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Z dovolania vyplýva tieţ námietka ţalobkyne, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, ţe
nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený
skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanej náhradu, ktorá spočíva v odmene
advokátky za jeden úkon právnej sluţby, ktorý poskytla ţalovanej vypracovaním vyjadrenia
k dovolaniu z 21. septembra 2011 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov).
Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 8 tejto vyhlášky vo výške 61,41 €, čo
s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu vo výške 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH vo výške
13,76 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 82,58 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júna 2012
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová