Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/13/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v B.,

zastúpeného JUDr. Ľ., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému J., bývajúcemu v B.,

o zaplatenie 8 630,42 EUR (260 000 Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava II

pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 11. septembra 2008 sp. zn. rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 11. septembra 2008 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava II 22.9.2004 sa žalobca domáhal

zaplatenia sumy 260 000 Sk s prísl. (úrokmi z omeškania), predstavujúcej nevrátenú časť

pôžičky poskytnutej žalovanému podľa zmluvy o pôžičke, uzavretej medzi účastníkmi

10.10.2002.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 31.1.2006 č.k. -39 rozhodol

o uplatnenom nároku tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

260 000 Sk spolu s úrokmi z omeškania vo výške 13 % ročne od 1.1.2003 do 1.8.2004 zo

sumy 400 000 Sk, od 2.8.2004 do 31.8.2004 zo sumy 300 000 Sk a od 1.9.2004 až do

zaplatenia zo sumy 260 000 Sk, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku

žalobu zamietol a rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v rovnakej lehote

náhradu trov konania 52 000 Sk (1 726,08 EUR). Vyhovujúci výrok vo veci samej odôvodnil

výsledkami vykonaného dokazovania, ktorým zistil, že žalobca požičal žalovanému sumu

400 000 Sk, z ktorej žalovaný vrátil len časť, a to v júli 2004 sumu 100 000 Sk a v auguste

2004 sumu 40 000 Sk. Poukazujúc na hodnotenie dôkazov jednotlivo a vo vzájomných

súvislostiach dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o vrátení pôžičky

v celom rozsahu, teda aj pokiaľ ide o žalovanú sumu. V odôvodnení rozsudku uviedol, že

žalobca poprel pravosť písomného potvrdenia o vrátení celej pôžičky, ktoré predložil

žalovaný len vo fotokópii tvrdiac, že originál tejto listiny mu mal byť odcudzený pri vlámaní

sa do jeho firmy dňa 5.10.2004. Ani dôkazy vykonané výsluchom svedkov navrhnutých

žalovaným neumožňovali záver o vrátení celej pôžičky. Svedok M. nevedel jednoznačne

potvrdiť, akú sumu peňazí žalovaný vrátil žalobcovi v auguste 2004, a jednoznačne nepotvrdil

ani žalovaným tvrdenú skutočnosť, že žalobca odovzdal žalovanému potvrdenie o vrátení

pôžičky. Ďalší svedok M. priamo nepočul, či rozhovor, v ktorom mal žalobca prikývnuť na

otázku žalovaného, či sú vyrovnaní, sa mal týkať pôžičky, ktorá je predmetom konania.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd na odvolanie žalovaného rozsudkom

z 11. septembra 2008 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu

zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa po zopakovaní dokazovania fotokópiou potvrdenia

o vrátení pôžičky a výsluchom účastníkov dospel k záveru, že popretie pravosti a pravdivosti

tejto listiny žalobcom malo za následok presun dôkazného bremena na neho a že žalobca

dôkazné bremeno ohľadne popretia pravosti kvitančného listu neuniesol. Skutkový stav bolo

preto potrebné vyhodnotiť v prospech žalovaného, keď svedkovia Č. a Ň. potvrdili, že

žalovaný pôžičku žalobcovi splatil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil alebo aby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom.

Uviedol, že preukázal poskytnutie pôžičky preložením originálu zmluvy o pôžičke, zatiaľ čo

žalovaný svoje tvrdenie o jej vrátení nepreukázal. Odvolací súd však napriek tomu dal za

pravdu žalovanému.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný

prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníkom konania) v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti

ktorému je prípustné ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie je

dôvodné.

V zmysle ustanovenia možno dovolanie odôvodniť len niektorým

alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci

vyplýva, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa , t.j. že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku

ktorému môže dôjsť buď použitím iného právneho predpisu, než ktorý mal byť správne

použitý, alebo síce aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom.

Uvedený dovolací dôvod v tejto veci je daný.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby

bol právny záver odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Tento právny

záver vychádzal z takého výkladu ustanovení upravujúcich tzv. dôkaznú povinnosť účastníka

konania, podľa ktorého ak účastník poprie pravosť listiny predloženej protistranou na

preukázanie skutočností na jej prospech, prechádza na tohto účastníka dôkazné bremeno

spočívajúce v povinnosti preukázať svoje tvrdenie, že listina nie je pravá. S takýmto

výkladom sa dovolací súd nestotožňuje.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením

dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech

v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie

veta prvá , podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j.

povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží

zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie

svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude

vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky

postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no

hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd

ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,

ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí

predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda

tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia

a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť

skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť

dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za

následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo,

spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného

práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka

väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť

tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je

určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov.

Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré

musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore

o zaplatenie kúpnej ceny má predávajúci ako žalobca bremeno tvrdenia, že s kupujúcim ako

žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu a že žalovaný kúpnu cenu riadne a včas nezaplatil. Z tohto

bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie

tvrdenia, že zmluva bola uzavretá. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako

bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí

tvrdiť, že kúpnu cenu zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude na mieste

obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia

a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna

norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované

právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou

žalovaného.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu

konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri

posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv.

negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa

zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu

neexisteciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby

preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V takomto alebo podobnom

prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku už vrátil.

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu

o peňažnej pôžičke, že túto pôžičku aj reálne poskytol a že žalovaný časť z nej nevrátil.

Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu

právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti žalobca preukázal

(medzi účastníkmi ani neboli sporné). Pokiaľ sa žalovaný proti žalobe bránil tvrdením, že

pôžičku vrátil v celom rozsahu, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať. Na jeho

preukázanie predložil písomné potvrdenie o vrátení celej pôžičky v neoverenej fotokópii.

Nemožnosť predloženia originálu tejto listiny odôvodnil tým, že mu bol odcudzený pri

vlámaní sa do jeho firmy. Pokiaľ žalobca poprel pravosť predloženej neoverenej fotokópie

potvrdenia označiac ho za podvrh, nedošlo tým podľa názoru dovolacieho súdu k presunu,

resp. k prerozdeleniu dôkazného bremena, v tom zmysle, že by žalobcovi vznikla povinnosť

preukázať svoje tvrdenie, že listina nie je pravá. U súkromných listín je treba rozlišovať ich

pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako

vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží

dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine

uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Bolo preto povinnosťou

žalovaného preukázať pravosť predloženej listiny, teda to, že potvrdenie o vrátení pôžičky

v celom rozsahu bolo skutočne vystavené žalobcom. Tento záver možno vyvodiť aj

uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Žalobca tým, že

poprel pravosť predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy nevystavil, teda tvrdil jej

neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné od neho spravodlivo

požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca

trvajúci charakter zásadne nepreukazuje.

Odvolací súd vychádzajúc z nesprávneho uplatnenia dôkaznej povinnosti žalobcu

dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom

s následkom znášania pre neho nepriaznivého rozhodnutia, t.j. zamietnutia žaloby.

Konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté aj tzv. inými vadami spočívajúcimi

v tom, že odvolací súd z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa výsluchom svedkov Č.

a Ň. vyvodil odlišné skutkové závery ako prvostupňový súd bez toho, aby tieto dôkazy

zopakoval, a že odôvodnenie jeho rozsudku neobsahuje hodnotenie dôkazov vykonaným

(podľa dôvodov rozsudku) na odvolacom pojednávaní výsluchom účastníkov. Z odôvodnenia

rozsudku preto nie je zrejmé, ako odvolací súd hodnotil tieto výpovede, napr. z hľadiska

vierohodnosti účastníkov, a to u žalovaného najmä so zreteľom na jeho tvrdenie o odcudzení

originálu potvrdenia o vrátení pôžičky, a u žalobcu so zreteľom na skutočnosť, či sa žalobca

mohol spoliehať na nemožnosť predloženia originálu tohto potvrdenia (pokiaľ by ním bolo

skutočne vystavené), keď v čase začatia konania bol podľa tvrdenia žalovaného originál tejto

listiny vo faktickej držbe žalovaného (uložený v trezore v kancelárii jeho firmy) a k jej

odcudzeniu malo dôjsť až v priebehu konania 5.10.2004.

Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu pre nesprávne právne posúdenie veci

a iné vady konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania ako

i dovolacieho konania ( posledná veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2010

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková