Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 470 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (546)66f/435190.c93f1e.pdf
PDF · 132.7 KB
No categories available
5Cdo/31/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 31/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Heleny
Haukvitzovej v právnej veci žalobcu D. L., zastúpeného JUDr. I. H., advokátom v L. M., ,
proti žalovaným 1/ Z. B., 2/ J. K., zastúpených JUDr. P. J.advokátom v L. M., o určenie
vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 4 C 160/2008,
o dovolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. októbra 2010,
sp.zn. 8 Co 273/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalované 1/, 2/ sú povinné zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania
64,42 € na účet JUDr. I. H., advokáta v L. M., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 9. júla 2009, č.k. 4 C 160/2008-208
v spojení s opravným uznesením z 9. júla 2009, č.k. 4 C 160/2008-218 určil, že D. K.L. je
2
vlastníkom v celosti pozemku parc. č. KN-C 196/1 o výmere 504 m- zastavané plochy
2
a nádvoria, parc. č. KN-C 196/2 o výmere 235 m- trvalé trávnaté porasty, parc. č. KN-C
2 2
204/1 o výmere 165 m- orná pôda, parc. č. KN-C 204/2 o výmere 112 m- orná pôda, parc.
2 2
č. KN-C-204/3/1 o výmere 59 m-orná pôda, parc. č. KN-C-204/3/2 o výmere 92 m- ostatné
plochy, zapísané na LV č. X.
pre katastrálne územie K., ako aj spoluvlastníkom ½-ice rodinného domu súpisné č. 32,
postaveného na pozemku parcela č. KN-C 196/1 zapísaného na liste vlastníctva č. X. pre
katastrálne územie K., namiesto žalovaných 2/, 3/ (v súčasnosti žalované 1/, 2/). Žalobu proti
žalovanej 1/ (pôvodnej žalovanej 1/ neb. A. L.) zamietol. Žalovanej 1/ náhradu trov konania
nepriznal. Žalobcovi priznal trovy konania
vo výške 100 %, ktoré uložil žalovaným 2/, 3 zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti samostatného uznesenia. Dospel
k záveru, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, ktoré mu darovala žalovaná 1/, ktorá sa
nedomáhala vrátenia daru podaním žaloby na súd a pokiaľ žalovaná 1/ predmetné
nehnuteľnosti previedla na žalované 2/, 3/, jedná sa o absolútne neplatný právny úkon, pretože
nikto nemôže previesť viac práv, ako má sám. Mal za to, že naliehavý právny záujem žalobcu
na požadovanom určení bol daný tým, že v katastri nehnuteľností je vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam vyznačené na žalované 2/, 3/. Či zo strany žalovanej 1/ došlo k platnému
alebo neplatnému úkonu – vráteniu daru, súd neskúmal, toto prináleží súdu rozhodujúcemu
o vrátení daru na základe žaloby podanej žalovanou 1/ voči žalobcovi. Žalobu proti žalovanej
1/ ako nedôvodnú zamietol, nakoľko podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností, ktorých
určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha, boli žalované 2/, 3/. O trovách konania
žalovanej 1/ rozhodol podľa ustanovenia § 150 O.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa
vzhliadol v celkových okolnostiach prípadu a v skutočnosti, že žalovaná 1/ previedla
predmetné nehnuteľnosti na žalované 2/, 3/, preto žalobcovi neostávalo nič iné, len sa
domáhať ochrany svojich práv podaním určovacej žaloby na súd. O trovách konania žalobcu
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaných rozsudkom z 15. decembra 2009, sp.zn.
8 Co 274/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením z 9. júla 2009,
č.k. 4 C 160/2008-218 ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že v priebehu odvolacieho konania zistil, že
pôvodne žalovaná 1/ A. L. dňa 7. augusta 2009 zomrela, čím stratila spôsobilosť byť
účastníčkou konania. Z potvrdenia konajúcej súdnej komisárky v dedičskej veci
po pôvodnej žalovanej 1/ ustálil okruh dedičov, ktorými boli navrhovateľ a pôvodne žalované
2/ a 3/. V ďalšom konaní preto konal s týmito účastníkmi. V celom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého stupňa
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne
rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 21. júla 2010 sp.zn. 5 Cdo 82/2010
na dovolanie žalovaných 1/, 2/ rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Uviedol, že v konaní odvolacieho súdu došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/
O.s.p., pre ktorú musel dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované
za správne. V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplynulo, že odvolací súd v priebehu
odvolacieho konania doplnil dokazovanie oboznámením sa s úmrtným listom nebohej A. L.
(pôvodnej žalovanej 1/), oznámením Okresného súdu Liptovský Mikuláš o stave dedičského
konania a potvrdením súdnej komisárky JUDr. M. G. o okruhu dedičov po poručiteľke.
Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, že bol preto povinný vzhľadom na tieto nové
skutočnosti, ktoré vyšli najavo v odvolacom konaní, na prejednanie odvolania nariadiť
pojednávanie a tým umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k nim. Keďže odvolací súd
v danej veci takto nepostupoval a pojednávanie na prejednanie odvolania nenariadil, konal
v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 26. októbra 2010 sp.zn. 8 Co 273/2010 rozsudok
súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením potvrdil. Žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku
dovolanie. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého súdu je správne a plne sa s ním stotožnil.
Podporne poukázal na právne posúdenie, ktoré uviedla okresná prokuratúra v podanom
proteste. V rámci právnej praxe je nepochybné, že odôvodnenou písomnou požiadavkou darcu
na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka, ktorá bola obdarovanému
preukázateľne doručená, zaniká medzi nimi právny vzťah vytvorený zmluvou o darovaní.
Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že vlastnícke právo obdarovaného aj naďalej
trvá, a to do času, kedy sám uzná odôvodnenosť požiadavky darcu a predmet darovacej
zmluvy mu dobrovoľne na základe dvojstranného právneho úkonu vydá, prípadne
do právoplatnosti rozhodnutia vecne a miestne príslušného súdu Slovenskej republiky, ktorý
na základe žaloby o vrátenie daru, rozhodne v prospech darcu, a to fakticky bez ohľadu
na skutočnosť, či predmetom darovacej zmluvy boli hnuteľné alebo nehnuteľné veci. Darca,
rovnako ako obdarovaný, prípadne ktorýkoľvek štátny orgán, samozrejme s výnimkou
príslušného súdu Slovenskej republiky, totiž nie je spôsobilý posúdiť naplnenie zákonnej
požiadavky § 630 Občianskeho zákonníka, ktorá oprávňuje darcu žiadať vrátenie daru
za predpokladu, že obdarovaný sa k nemu alebo členom jeho rodiny správa spôsobom hrubo
porušujúcim dobré mravy. Kvalitu a kvantitu tohto porušenia je pritom oprávnený podľa § 2
a § 7 ods. 1 O.s.p. posúdiť výlučne súd. Vlastníckeho práva nie je možné vlastníka zbaviť
bez preukázania naplnenia zákonných znakov § 630 Občianskeho zákonníka. O správnosti
postupu, kedy sa darca musí domáhať vrátenia daru cestou súdu, resp. uzavrieť
s obdarovaným dohodu o vrátení nehnuteľností, podľa odvolacieho súdu svedčil práve aj
prejednávaný prípad, kedy po spätnom prevode nehnuteľností z obdarovaného na darkyňu,
došlo k ich následnému scudzeniu. Tento právny úkon však nemožno považovať za platný,
nakoľko platí zásada, že nikto nemôže previesť viac práv než sám má. Prevodca, v danom
prípade pôvodná darkyňa, v žiadnom prípade nemohla byť vlastníčkou nehnuteľností
a pokiaľ takto aj vystupovala, stalo sa tomu tak len v dôsledku nesprávneho postupu správy
katastra. Za predpokladu však, že by sa obdarovaný voči darkyni úspešne domohol toho, že
dobré mravy neporušil, v konaní iniciovanom ním samým a došlo by k ďalšiemu
viacnásobnému prevodu nehnuteľností, je otázne, čoho by sa mohol vôbec domáhať. Petit
návrhu, ako je výrok rozsudku, odvolací súd taktiež nepovažoval za vadný, nakoľko v ňom
bolo jednoznačne uvedené, že žalobca je spoluvlastníkom nehnuteľností v podiele namiesto
žalovaných 1/ a 2/, resp. že je výlučným vlastníkom nehnuteľností. Tým, či sa žalobca ako
obdarovaný voči pôvodne žalovanej, toho času nebohej A. L., rod. P.j, dopustil porušenia
dobrých mravov kvalifikovaným spôsobom, sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko podľa jeho
názoru táto otázka má byť predmetom konania o vrátenie (vydanie) daru, o čo
v preskúmavanej veci nešlo. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajský súd pripustil dovolanie,
pričom za otázku zásadného právneho významu považoval to, či žalobca má v prejednávanej
veci naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, ak v konaní vyšlo najavo, že
medzičasom po spornom prevode vlastníckeho práva z obdarovaného
na darkyňu, došlo k ďalšiemu prevodu, tento krát medzi darkyňou (pôvodnou žalovanou )
a žalovanými 1/ a 2/ k tým istým nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy.
Odvolací súd pritom zaujal to stanovisko, že v danom prípade sa jednalo o absolútne neplatný
právny úkon, nakoľko pôvodne v konaní vystupujúca žalovaná A. L.,
rod. P., nebola riadnou vlastníčkou prevádzaných nehnuteľností a pokiaľ takto vystupovala
tak len v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušnej správy katastra.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalované 1/, 2/, ktoré
navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň navrhli
odložiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku. Prípustnosť dovolania odôvodnili
ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. a § 237 písm. d/, f/ O.s.p. Namietali, že že v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo, pričom poukazovali na právoplatný a vykonateľný rozsudok
Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 2. septembra 2008, č.k. 6 C 46/2008-91. Mali tiež
za to, že petit žaloby žalobcu nebol presný, jasný a zrozumiteľný a taktiež ani výrok
rozhodnutia, pretože neobsahuje presnú špecifikáciu spoluvlastníckych podielov
k nehnuteľnostiam. Poukázali tiež na skutočnosť, že prvostupňový ako aj odvolací súd uznali
naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe, ale z iného dôvodu, ako to
odôvodňoval žalobca vo svojej žalobe a vo svojich prednesoch. V dôvodoch dovolania
podrobne rozoberali skutkový a právny stav veci.
Žalobca navrhol dovolanie žalovaných 1/, 2/ ako nedôvodné zamietnuť a zaviazať ich
k náhrade trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, v ktorom
odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej
veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené.
So zreteľom na žalovanými 1/, 2/ tvrdený dôvod dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí vadou
uvedenou v ustanovení § 237 písm. d) O.s.p. a to v tom smere, že v tej istej veci sa už prv
rozhodlo vo veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 6 C 46/2008.
V zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia spôsobujú tzv. prekážku právoplatne
rozhodnutej veci ( impedimentum rei iudicatae), to znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už
raz právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Výklad pojmu „tá istá vec“ je pomerne
jednotný v tom zmysle, že musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania (to
znamená, ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu medzi totožnými
účastníkmi konania – nie je pritom rozhodujúce, či pôvodní účastníci vystupujú v pôvodných
procesných postaveniach). Rozsudok zamietajúci žalobu je prekážkou právoplatne
rozhodnutej veci len v rozsahu rozhodnutia o predmetu sporu (V 9/1986).
V predmetnej veci sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, a to titulom darovacej zmluvy. V konaní Okresného súdu Liptovský Mikuláš
pod sp.zn. 6 C 46/2008 sa žalobca domáhal síce voči totožným účastníkom konania, avšak
z iného právneho titulu určenia, že darovacia zmluva je platná, kedy súd správne žalobu
zamietol pre nedostatok naliehavého záujmu na takomto určení. Z uvedeného je zrejmé, že
chýba spoločný predmet konania, ako aj rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje
právo totožných účastníkov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu
nebolo zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., ako nesprávne namietal dovolateľ.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V danej veci ide
o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu a preto dovolanie nie je prípustné.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci. O takýto prípad sa v prejednávanej veci nejedná z dôvodu, že vec bola dovolacím
súdom zrušená z dôvodu porušenia procesných predpisov a odvolací súd sa už v ďalšom
konaní takéhoto procesného porušenia nedopustil.
Napokon v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, že jeho
prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň
vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku podľa neho po právnej stránke zásadného významu.
Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky, boli dovolateľky
oprávnené jeho rozhodnutie napadnúť len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú odvolací súd
dovolanie pripustil. Na. riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený; na ich
riešenie nie je ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.).
Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nemohol zaoberať
skutkovými otázkami, ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola
odvolacím súdom vyslovená prípustnosť dovolania.
Odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie za účelom posúdenia
otázky, či žalobca má v prejednávanej veci naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva, ak v konaní vyšlo najavo, že medzičasom po spornom prevode vlastníckeho práva
z obdarovaného na darkyňu, došlo k ďalšiemu prevodu, tento krát medzi darkyňou (pôvodnou
žalovanou) a žalovanými 1/ a 2/ k tým istým nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom
darovacej zmluvy. Odvolací súd pritom zaujal to stanovisko, že v danom prípade sa jednalo
o absolútne neplatný právny úkon, nakoľko pôvodne v konaní vystupujúca žalovaná A. L.,
rod. P., nebola riadnou vlastníčkou prevádzaných nehnuteľností a pokiaľ takto vystupovala,
tak len v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušnej správy katastra.
V zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu
manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony,
o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu
alebo z porušenia práva; c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je
na tom naliehavý právny záujem.
Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle
§ 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho
záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný
nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či
snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie)
súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by
bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho
právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu
žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu
sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov
sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 40/1996).
Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny
záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha
(žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane
poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi
a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane
vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši
(odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho
usporiadanie).
V predmetnej veci možno prisvedčiť záveru súdov nižších stupňov v tom, že žalobca
mal a tiež osvedčil svoj naliehavý právny záujem na určení vlastníctva. Zápisy vlastníctva
nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností sa vykonávajú na základe listiny, ktorá nepochybne
preukazuje vlastnícke právo. Určovací výrok rozsudku spravidla nahrádza listinu, ktorá môže
byť podkladom pre zápis zmeny vlastníctva v evidencii nehnuteľností a okrem toho žalobca
môže ním preukazovať toto svoje právo i na iné účely. Vzhľadom na skutkové okolnosti
súdenej veci žalobca sa týmto vhodne zvoleným procesným prostriedkom domáhal nápravy
stavu, za situácie, kedy za pôvodne žalovanú vstúpili do konania ako jej právne nástupkyne
žalované 1/, 2/, ktoré súčasne sa stali domnelými vlastníčkami,(zápis v katastri nehnuteľnosti)
na základe neplatného právneho úkonu, ako správne vyhodnotil odvolací súd. Žalobca, ktorý
bol toho názoru, že neprešlo v dôsledku jednostranného právneho úkonu obdarovanej,
bez ďalšieho, k strate jeho vlastníckeho práva, na základe nesprávneho postupu správneho
orgánu, nemal inú procesnú možnosť, ako sa domáhať svojho vlastníckeho práva určovacou
žalobou.
Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie podané žalovanými
1/, 2/ nebolo dôvodné, a právny záver vyslovený odvolacím súdom v dovolaním pripustenej
otázke bol správny, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných 1/, 2/
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovaným 1/, 2/, ktoré úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) Dovolací súd
mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi
nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu
z 28. januára 2011 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb) Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon
právnej služby určil vo výške 57 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky,
t.j. 7,41 €, predstavuje spolu 64,42 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. decembra 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová