Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 41/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ Mgr. J. M., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. -44 zo 6. septembra

2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti D., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II

č. k. -44 zo 6. septembra 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. -44 zo 6. septembra

2010 z r u š u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 53

-44 zo 6. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Ústavný súd

uznesením č. k. -13 z 25. januára 2011 prijal sťažnosť sťažovateľky na

ďalšie konanie.

Sťažovateľka zdôvodňujúc svoju sťažnosť uviedla, že «v danom prípade Okresný

súd Bratislava II nerešpektoval platnú a účinnú právnu úpravu a rozhodol mimo jej rámca.

Pochybenie konajúceho súdu je umocnené tým, že svoje rozhodnutie neoprel o žiadne

zákonné ustanovenie, rozhodnutie nie je odôvodnené a skutočnosti v ňom uvedené sú

nepravdivé. Navyše rozhodnutie súdu ignoruje i ustálenú súdnu prax a judikatúru a

predstavuje značnú ľubovôľu v rozhodovaní konajúceho súdu. Zároveň ide o exekučné

konanie, pri ktorom dochádza k priamemu zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa a

potreba poskytnutia náležitej právnej ochrany zo strany súdu je o to dôležitejšia. ...

Sťažovateľ má za to, že Rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. -59,

ktorý má byť exekučným titulom v danom spore neobsahuje takú individualizáciu účastníkov

konania, aby mohli ísť o vykonateľný exekučný titul, keďže odporca je označený iba

obchodným menom, nesprávnym sídlom, bez uvedenia IČO.

Súdna exekúcia podľa názoru sťažovateľa môže byť nariadená len na základe titulu,

ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Materiálna vykonateľnosť

exekučného titulu je daná len vtedy, ak na základe vykonateľného rozhodnutia možno

bezpečne identifikovať osobu oprávneného a povinného podľa pojmových znakov

zodpovedajúcich právnym normám, presné vymedzenie práv a povinností, prípadne ich

vzájomnú podmienenosť, a iné.

„Formálna a materiálna vykonateľnosť exekučného titulu sú rovnocenné zložky

vykonateľnosti rozhodnutia. Chybnosť alebo nedostatok niektorej zložky vykonateľnosti,

ktorý sa v praxi neraz nahrádza, najmä pri materiálnej vykonateľnosti, len výkladom

namiesto jednoznačného obsahu exekučného titulu, spôsobuje neprípustnosť vykonania

exekúcie a jej zastavenie.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR 58/1997 a Rozsudok

Najvyššieho súdu SR )...

V tomto prípade podľa názoru povinného nie je splnená podmienka prechodu

povinností z exekučného titulu podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Po

vydaní exekučného titulu totiž nedošlo ku žiadnej skutočnosti, ktorá by zakladala prechod

práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu zo spoločnosti S. na spoločnosť D., a. s.

v likvidácii. Ak súd zaviaže na plnenie v čase vydania rozhodnutia neexistujúci subjekt,

nemôže dôjsť k prechodu povinností zo subjektu, ktorý nemá právnu subjektivitu na iný

subjekt práva, nevnímajúc ten fakt, že v zmysle citovaného ustanovenia Exekučného

poriadku sa vyžaduje, aby ku skutočnosti majúcej za následok prechod práv a povinností

došlo po vzniku exekučného titulu, čo daný prípad taktiež nespĺňa. ...

Na základe uvedených skutočností majú sťažovatelia za to, že v danom prípade

existuje dôvod, pre ktorý je exekúcia č. k. -22 neprípustná a spoločnosť D.,

a. s. v likvidácii nie je právnym nástupcom osoby uvedenej v exekučnom titule. ...

Okresný súd Bratislava II sa v rozhodnutí o námietkach nijako nevysporiadal s

námietkou povinného ohľadom neexistencie odporcu v čase vydania rozhodnutia a z toho

vyplývajúcej nemožnosti prechodu práv a povinností z exekučného titulu, ktorý bol od

počiatku nulitným právnym aktom, keďže zaväzoval na úhradu neexistujúci subjekt. ...

Tvrdenie Okresného súdu Bratislava II podľa ktorého exekučný titul prevzala spoločnosť S.,

a. s. považuje sťažovateľ za nepravdivé...

Okresný súd Bratislava II neposkytol sťažovateľovi ochranu pred neprípustnou

exekúciou, neposkytol mu tak ochranu jeho vlastníckeho práva, ktorú mu zaručuje

SR.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľ a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a nasl.

SR a právo vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa

SR bolo porušené právoplatným Uznesením Okresného súdu Bratislava II, č. k.:

53 -44 zo dňa 06. 09. 2010.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č. k.: -44 zo dňa 06. 09. 2010

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol:

„Tunajší súd vydal dňa 16. 02. 2009 rozhodnutie č. k. -22, ktorým

vyhovel námietkam povinného, pričom uznesenie bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu

Bratislava č. k. -41 s tým, že z predložených listinných dôkazov, najmä z

rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. -59 nie je zrejmé, komu bol rozsudok

doručený, nakoľko v čase vydania rozhodnutia skutočne spoločnosť S., pod týmto

obchodným menom už neexistovala. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé,

komu bol exekučný titul doručený, keďže exekučný titul bol vydaný v čase vymazania

povinného subjektu z obchodného registra. S poukazom na ust. § 107 ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku, na základe univerzálnej sukcesie prešla povinnosť zaniknutej spoločnosti

S., K., na S. a následne D, a. s. Na základe uvedeného sa javí, že námietky povinného sú

nedôvodné, nakoľko sa jedná o univerzálnu sukcesiu prechodu pohľadávky a preto v novom

konaní bude potrebné skúmať doručenie exekučného titulu podľa predložených doručeniek.

Na základe uvedených skutočností si tunajší súd zapožičal spis sp. zn. z

Okresného súdu Košice II za účelom preskúmania doručenia exekučného titulu, pričom

zistil, že dňa 14. 02. 2007 prevzala exekučný titul S., a. s., ktorej právnym nástupcom je D.,

a. s., ktorá ako právny univerzálny nástupca S., a. s., prevzala všetky jej práva a záväzky a

teda aj dlh vymáhaný v danom exekučnom konaní. Preto námietky proti exekúcii súd ako

nedôvodné zamietol dňa 06. 09. 2010 uznesením č. k. -44.

Ďalej poukazujem na skutočnosť, že súdny exekútor dňa 13. 01. 2011 vrátil súdu v

zmysle § 60 Exekučného poriadku poverenie na vykonanie exekúcie z titulu, že exekučné

konanie skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie. V zmysle § 61

Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavuje v exekučnom konaní vylúčené.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s vyjadrením sťažovateľky z 29. apríla 2011 a vyjadrením okresného súdu

z 30. marca 2011, ako aj s obsahom napadnutého uznesenia a vyžiadaného spisu okresného

súdu sp. zn. dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Predmetom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

bolo vymoženie sumy 15 641,83 €, trov konania, trov právneho zastúpenia a trov exekúcie

od právnej predchodkyne sťažovateľky a neskôr po zmene účastníkov exekučného konania

od sťažovateľky. Okresný súd vydal 29. decembra 2008 súdnemu exekútorovi poverenie na

vykonanie exekúcie č. 5102062423.

Právna predchodkyňa sťažovateľky podala proti exekúcii námietky, ktoré odôvodnila

tým, že v rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. -59 z 8. januára 2007

subjekt označený ako odporca, t. j. S., K., v čase vydania rozsudku neexistoval. Podľa jej

názoru uvedeného v námietkach proti exekúcii predpokladom účinného a vykonateľného

súdneho rozhodnutia je presné označenie účastníkov konania spôsobom, ktorým to určujú

právne predpisy. Poukázala na to, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe

titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Materiálna vykonateľnosť

exekučného titulu je podľa nej daná len vtedy, ak na základe vykonateľného rozhodnutia

možno bezpečne identifikovať osobu oprávneného a povinného a chybnosť alebo

nedostatok niektorej zložky vykonateľnosti spôsobuje jej neprípustnosť. Z uvedených

dôvodov sťažovateľka žiadala vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne ju zastaviť.

Okresný súd uznesením č. k. -22 zo 16. februára 2009 námietkam

proti exekúcii vyhovel. Vychádzajúc z výpisov z obchodného registra považoval námietky v

plnom rozsahu za dôvodné.

Na odvolanie oprávnenej - Lekáreň pri nemocnici, s. r. o., 1. mája 15, Banská

Štiavnica, Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -41 z 24. februára 2010 uznesenie okresného súdu č. k.

-22 zo 16. februára 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože

z „predložených listinných dôkazov najmä z rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn.

-59 nie je zrejmé, komu bol rozsudok (exekučný titul) doručený, nakoľko v

čase vydania rozhodnutia skutočne spoločnosť S., pod týmto obchodným názvom už

neexistovala. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, komu bol exekučný

titul (rozsudok) doručený keďže exekučný titul bol vydaný v čase vymazania povinného

subjektu z obchodného registra. S poukazom na ust. , na základe

univerzálnej sukcesie prešla povinnosť zaniknutej spoločnosti S., K.,, na S. a následne D., a.

s. B. Z predložených listinných materiálov nie je zrejmé, komu bol exekučný titul v čase jeho

vydania doručený.

Na základe uvedeného sa javí, že námietky povinného sú nedôvodné, nakoľko sa

jedná o univerzálnu sukcesiu prechodu pohľadávky, a preto v novom konaní bude potrebné

skúmať doručenie exekučného titulu podľa predložených a vystavených doručeniek a

opakovane o námietkach povinného rozhodnúť.“

Okresný súd po zrušení svojho uznesenia zo 16. februára 2009 krajským súdom

doplnil dokazovanie preskúmaním vyžiadaného spisu Okresného súdu Košice II sp. zn.

. Zistil, že „exekučný titul č. k. -59 prevzal dňa 14. 2. 2007 S.

a. s.“. Po doplnení dokazovania v zmysle rozhodnutia krajského súdu uznesením sp. zn. 53

zo 6. septembra 2010 námietky povinného zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Právnym nástupcom

spoločnosti povinného z exekučného titulu: S., K., je D., a. s.

Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, že námietky povinného proti

exekúcii zamietol, pretože D., a. s. je právnym nástupcom pôvodného povinného v

exekučnom titule. Zmluvou o zlúčení vo forme notárskej zápisnice č. N 162/2006, Nz

38844/2006, zo dňa 5. 10. 2006 vstúpila D., ako univerzálny sukcesor,

do všetkých práv a povinností S.“

Napokon okresný súd uznesením č. k. -56 z 23. novembra 2010

pripustil zmenu účastníkov konania na strane povinného tak, že namiesto spoločnosti D., a.

s. v likvidácii, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: ..., vstúpila do konania ako povinná D., a. s.,

B., IČO: ..., z dôvodu, že 31. decembra 2009 nadobudla účinnosť zmluva o predaji podniku

zo 16. decembra 2009 uzatvorená medzi označenými obchodnými spoločnosťami.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 53 zistil, že

exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie

3. januára 2011. Exekútor vrátil okresnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie

13. januára 2011.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o

ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať

právne názory všeobecných súdov (, , );

v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť

().

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že garantuje súdnu

ochranu aj právam vyplývajúcim z exekučného titulu založeného vykonateľným

rozhodnutím súdu ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v

tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o

základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v

platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto

základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ). Do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad zákonov

a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže

mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa ().

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné

uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ).

Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúhlas s právnymi závermi okresného

súdu (okresný súd bol pri svojom rozhodnutí viazaný aj právnym názorom krajského súdu

vyplývajúcim z uznesenia č. k. -41 zo 6. septembra 2010), ktoré

nepovažovali za rozhodujúcu námietku právnej predchodkyne sťažovateľky, že odporca

uvedený v exekučnom titule (t. j. rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. -59

z 8. januára 2007) nemal v deň vyhlásenia rozsudku právnu subjektivitu a že z uvedeného

dôvodu tento exekučný titul nepovažovali za nulitný a nikoho nezaväzujúci. Podľa názoru

sťažovateľky exekučný titul musí spĺňať podmienku materiálnej vykonateľnosti, ktorá je

daná len vtedy, ak na základe vykonateľného rozhodnutia možno bezpečne identifikovať

osobu oprávneného a povinného. Súčasne sa odvolala na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý sa k uvedenej problematike vyjadril v

rozsudku sp. zn. a právne závery v ňom obsiahnuté zahrnul do svojej

ustálenej judikatúry (R 58/1997).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) proti inému

než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto

je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že

naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Ústavnému súdu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj z odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu, ktorého právny názor bol v danej veci pre okresný súd záväzný

predovšetkým vyplynulo, že otázku identifikácie povinného v exekučnom konaní nevideli

všeobecné súdy ako spornú, keďže v zmysle

považovali právnu predchodkyňu sťažovateľky a neskôr sťažovateľku za právnu

nástupkyňu osoby označenej v exekučnom titule (S.).

Okresnému súdu súd v napadnutom uznesení č. k. -44 zo 6. septembra

2010, a rovnako tak aj krajskému súdu v uznesení č. k. -41 z 24. februára

2010 bolo známe, že subjekt označený v rozsudku Okresného súdu Košice II vydanom pod

č. k. -59 z 8. januára 2007, t. j. S., K., v čase vydania exekučného titulu

neexistoval, pretože bol vymazaný z obchodného registra už 24. augusta 2006. Okresný súd

navyše po zrušení svojho uznesenia č. k. -22 zo 16. februára 2009 krajským

súdom zistil, že rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. -59 z 8. januára 2007

prebrala 14. februára 2007 obchodná spoločnosť S-, a. s., IČO: ..., ktorá však v čase

doručenia označeného rozsudku už v skutočnosti neexistovala – 31. decembra 2006 bola

zlúčená so z. D. a 1. januára 2007 sa jej univerzálnym právnym nástupcom stala obchodná

spoločnosť D., a. s., IČO ... Podľa názoru ústavného súdu však okresný súd pri vyvodzovaní

právnych záverov z takto zistených skutkových okolností neprihliadol na relevantné

zákonné ustanovenia Exekučného poriadku a ich ustálený právny výklad.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na právny výklad § 41 ods. 1 Exekučného

poriadku, podľa ktorého je exekučný súd povinný skúmať formálne a materiálne

predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu (pozri napr. Tomašovič M.: Exekučný

poriadok s komentárom, Poradca podnikateľa, 2006; tiež pozri ASPI, Komentár

k Exekučnému poriadku § 41- § 42, J. Mazák). Materiálnym predpokladom vykonateľnosti

exekučného titulu je okrem iného aj to, či účastníci označení v rozhodnutí skutočne existujú

(respektíve, či skutočne existovali v čase vydania rozhodnutia), a teda či nejde

o rozhodnutie voči „non subjektu“. Ďalej je materiálnym predpokladom vykonateľnosti

exekučného titulu aj to, či sú účastníci konania dostatočne individualizovaní, teda či

nemožno mať neodstrániteľnú pochybnosť, o koho ide. Exekučný súd skúma exekučný titul

pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44

Exekučného poriadku), tiež na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50

Exekučného poriadku), ako aj na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58

exekučného poriadku). Súčasne platí, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú

správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov

orgánu, ktorý exekučný titul vydal.

Z uvedeného výkladu § 41 Exekučného poriadku vychádza aj judikatúra najvyššieho

súdu (napr. R 58/1997), ktorý vyslovil, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na

základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“ a „ak bude

exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená,

musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Ústavný súd poznamenáva, že v

prípade, z ktorého vychádzalo citované rozhodnutie najvyššieho súdu, osoba označená v

exekučnom titule v deň vydania exekučného titulu neexistovala a nemala ani žiadneho

právneho nástupcu, ktorý by v tomto čase existoval.

V okolnostiach posudzovaného prípadu konal podľa ústavného súdu Okresný súd

Košice II v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 15 641,83 € neskôr exekučne

vymáhanej so subjektom, ktorý v čase vydania rozhodnutia neexistoval (išlo o „S.,“, resp.

obchodnú spoločnosť „S., a. s.“). Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj doručenie tohto

rozsudku obchodnej spoločnosti S., a. s., ktorá v čase doručenia rozsudku už taktiež

neexistovala. Z uvedeného dôvodu preto exekučný titul, ktorý bol podkladom začatej

exekúcie, nemohol spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu, t. j. že

subjekt uvedený v exekučnom titule ako povinný existoval aj v čase jeho vydania. Na

uvedený záver nemá vplyv ani ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého

možno viesť exekúciu aj proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí uvedený ako povinný,

avšak len za predpokladu, že na neho prešla povinnosť z exekučného titulu, pretože toto

ustanovenie možno aplikovať len v tých prípadoch, keď po vydaní exekučného titulu došlo

k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z neho vyplývajúcich.

Okrem toho rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné, pretože z jeho obsahu

nevyplýva, akým ustanovením Exekučného poriadku alebo iného právneho predpisu sa pri

rozhodovaní riadil a podľa čoho postupoval. Inými slovami, v danom prípade nemožno

z napadnutého rozhodnutia zistiť, ktorú právnu normu konajúci všeobecný súd aplikoval a

na základe akých právnych záverov subsumoval daný prípad pod právnu normu relevantnú

v danom prípade. Na základe toho, ale aj opísaných nedostatkov napadnutého rozhodnutia

ústavný súd dospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

Okresný súd (vo veci viazaný aj právnymi názormi krajského súdu uvedenými v uznesení

č. k. -41 z 24. februára 2010) pochybil, keď rozhodol v rozpore s

právnymi normami majúcimi na daný prípad dopad, t. j. § 41 ods. 1, § 50 ods. 1 prvá veta in

fine „sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná“, ako aj § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku. Súčasne okresný súd rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou

najvyššieho súdu.

Právne závery okresného súdu sa javia ústavnému súdu ako svojvoľné a vykazujúce

prvky arbitrárnosti. Základom pre formulovaný záver ústavného súdu je však nielen zistenie

o ústavne nekonformnom právnom posúdení daného prípadu okresným súdom, ale rovnako

tak aj zistenie nedostatočnosti a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom a rozhodnutím

okresného súdu č. k. -44 zo 6. septembra 2010 bolo porušené právo

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa . Keďže po právoplatnosti

napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým boli námietky povinného proti exekúcii

zamietnuté, už neexistovali žiadne právne prekážky brániace vykonaniu exekúcie na

peňažné prostriedky sťažovateľky a tieto boli aj reálne vymožené, došlo tým súčasne aj k

zásahu do majetkovej sféry sťažovateľky a vzhľadom na ústavnú neudržateľnosť

napadnutého uznesenia okresného súdu tiež aj k porušeniu .

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených základných práv

sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to zrušil namietané

uznesenie okresného súdu č. k. -44 zo 6. septembra 2010 (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Súčasne však bolo potrebné prihliadnuť aj na ustanovenie § 60 písm. e) Exekučného

poriadku, z ktorého vyplýva, že exekučné konanie sa skončí vymožením pohľadávky, jej

príslušenstva a trov exekúcie, a súčasne aj na § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého

navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

Ústavnému súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti (napr. ,

) známe prípady, keď najvyšší súd na základe podaných mimoriadnych

opravných prostriedkov (mimoriadneho dovolania) zrušil nezákonné rozhodnutie vydané

v exekučnom konaní okresnými súdmi, avšak keďže medzi časom bolo exekučné konanie

skončené z dôvodu vymoženia pohľadávky, rozhodnutie najvyššieho súdu už nemohlo

zmeniť zákonný dôsledok tohto vymoženia pohľadávky – t. j. skončenie exekučného

konania. Ústavný súd sa v takýchto prípadoch plne stotožňuje s citovaným právnym

názorom, že vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie dochádza ku

skončeniu exekučného konania a že v dôsledku uplatňovania zásady zákazu navrátenia do

predošlého stavu nemožno už tento zákonný dôsledok zmeniť. V okolnostiach

posudzovaného prípadu sťažovateľka nepožiadala ústavný súd o odloženie vykonateľnosti

napadnutého uznesenia okresného súdu, a preto súdnemu exekútorovi nič nebránilo

vymáhanú pohľadávku s príslušenstvom a trovami exekúcie vymôcť, a tak ukončiť vedené

exekučné konanie. Vzhľadom na to, že v uvedenom prípade bolo zistené, že do vydania

tohto nálezu došlo ku skončeniu exekučného konania vedeného proti sťažovateľke, preto v

tomto konaní ústavný súd popri vyslovení porušenia základného práva sťažovateľky zrušil

nezákonné rozhodnutie okresného súdu a návrhu na vrátenie veci na ďalšie konanie

okresnému súdu nemohol vyhovieť.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011