Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 85 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (90)II. ÚS 387/2010
PDF · 484.86 KB
No categories available
II. ÚS 387/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty F., spol. s r. o.
v konkurze, B., zastúpeného spoločnosťou G., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca 2010
a takto
rozhodol:
1. Základné práva JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty F., spol. s r. o. v konkurze,
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 16/2010
z 24. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca
2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. JUDr. J. G., správcovi konkurznej podstaty F., spol. s r. o. v konkurze, p r i z n á v a
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden
centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho
právneho zástupcu G., s. r. o., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 387/2010-17 z 23. septembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J.
G., správcu konkurznej podstaty F., spol. s r. o. v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 16/2010
z 24. marca 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ sa v posudzovanom prípade
návrhom na začatie konania domáhal určenia, že záložné zmluvy, ktoré úpadca – F., spol.
s r.o. a žalovaný – V., a.s. pobočka T. uzatvorili na zabezpečenie poskytnutých úverov, sú
právne neúčinné, pričom priebeh veci bol nasledovný:
1) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 183/99 zo dňa 9.12.2002, ktorým bol
návrh na začatie konania zamietnutý.
2) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. 6 Obo 87/03 zo dňa 10.3.2004, ktorým bol
zrušený rozsudok súdu 1. stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie... Odvolací súd uložil
prvostupňovému súdu vykonať dokazovanie naznačeným smerom.
3) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 76 Cb 183/99 zo dňa 16.1.2006, ktorý
určil, že právne úkony V., a.s. pobočka T., a F., spol. s r.o. B. spočívajúce v uzatvorení
záložných zmlúv č. 5001 zo dňa 12.1.1994, č. 45003/A zo dňa 12.1.1994 a č. 45003/B zo
dňa 3.6.1994 sú právne neúčinné a žalovaný – V., a.s. je povinný vrátiť do konkurznej
podstaty úpadcu F., spol. s r.o. sumu 97 265 174,88 Sk. Prvostupňový súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že pri svojom rozhodnutí vychádzal z právneho názoru
vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (uvedeného v bode 2) a svoje dokazovanie
vykonal podľa jeho pokynov.
4) Rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Obo 72/2006 zo dňa 18.10.2006, ktorý
zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp zn. 76 Cb 183/99 tak, že návrh zamietol.
5) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. 1 Obdo V14/2007 zo dňa 30.11.2009, ktorým
sa rozhodnutie odvolacieho súdu (uvedené v bode 4) podľa § 243b ods. 2 OSP zrušilo
a vrátilo mu vec na ďalšie konanie. Dovolací súd uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a vychádza z nesprávnych skutkových
záverov, pre ktoré nebol podklad vo vykonanom dokazovaní. ...
6) napadnuté uznesenie - uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. 1 Obo 16/2010 zo dňa
24.3.2010, ktoré zrušilo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č.k. 76 Cb 183/99
a vrátilo mu vec na ďalšie konanie. Napriek tomu, že dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol
vadu spočívajúcu v tom, že odvolací súd prijal odchylné skutkové zistenia ako súd prvého
stupňa bez toho, aby vykonal dokazovanie a umožnil účastníkom konania výkon ich
významných procesných práv, odvolací súd túto vadu znova opakoval, a taktiež paradoxne
a pre nás prekvapujúco, odvolací súd po tom, čo už vec raz posudzoval a meritórne
rozhodol, teraz sa od toho odchýlil... a bez toho, aby bol daný niektorý z taxatívnych
dôvodov pre zrušenie rozhodnutia (§ 221 ods. 1 OSP), zrušil prvostupňové rozhodnutie,
pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň vyjadroval k meritórnym veciam.“
K porušeniu v sťažnosti označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť postupom
najvyššieho súdu a namietaným rozhodnutím z týchto dôvodov:
«A. odvolací súd dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam než súd prvého stupňa bez
toho, aby sám vykonal akékoľvek dokazovanie, resp. dokazovanie opakoval alebo doplnil
a umožnil sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv,
B. odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby bol daný niektorý
z taxatívnych dôvodov uvedených v § 221 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
C. napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné.»
K dôvodom porušenia označených práv namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu
sťažovateľ vo svojej sťažnosti bližšie uviedol:
„Pokiaľ ide o odvolacie konanie platí generálne pravidlo, že odvolací súd je viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP). Skutkové závery
prijaté súdom prvého stupňa je odvolací súd oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len
vykonávaním dokazovania v zmysle § 213 ods. 3 až 5 OSP, pričom pri tom musí rešpektovať
procesné práva účastníkov konania a umožniť im ich realizáciu. ...
Ustálená súdna judikatúra (R 64/1966, R 92/1968), ale aj právna teória...
interpretujú ustanovenie § 213 OSP v tom zmysle, že je zásadne neprípustné, aby odvolací
súd, ak sa chce odchýliť od hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa, tieto dôkazy hodnotil
inak bez toho, aby ich sám opakoval.
... skutočnosti, ktoré sú vytýkané v tejto ústavnej sťažnosti, sú... tiež vadami, ktoré
už odvolaciemu súdu boli výslovne vytknuté dovolacím súdom v odôvodnení jeho uznesenia,
ktorým bol napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 72/2006 zrušený a vec
sa odvolaciemu súdu vrátila na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení svojho
uznesenia... uviedol, že odvolací súd nemal dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil
skutkové zistenia, že v posudzovanom prípade neboli naplnené podmienky odporovateľnosti
pri záložných zmluvách... uzavretých žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol
dospieť k takýmto skutkovým zisteniam, musel by vykonať dokazovanie v rozsahu
vymedzenom ustanovením § 213 ods. 3 OSP. Pri vykonaní takéhoto dokazovania by
samozrejme musel dbať na procesné práva účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým
dôkazom..., nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu práva účastníka konania konať
pred súdom a tým aj k porušeniu práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 Ústavy
SR. ...
Odvolací súd bol v ďalšom konaní viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. ...
Odvolací súd... napriek tomu, že mu dovolací súd priamo vytkol, že takéto
pochybenia sú porušením ústavou zaručených práv účastníka konania, bez toho, aby
v posudzovanej veci došlo k akejkoľvek zmene, opätovne porušil právo sťažovateľa na
súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, nakoľko sa znova bez vykonania dokazovania a
bez toho, aby sťažovateľovi umožnil vykonať jeho procesné práva a vyjadriť sa k
navrhovaným a k vykonaným dôkazom, odchýlil od skutkových zistení súdu prvého
stupňa. ...
... odvolací súd žiadne dokazovanie nevykonal, a... svojvoľne sa odchýlil od skutkových
zistení, ku ktorým prvostupňový súd dospel... a uviedol, že... z vykonaného dokazovania ani
z obsahu spisu nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na
úspešné uplatnenie odporovateľnosti právnych úkonov... Išlo navyše o odklonenie sa od
tých skutkových zistení, ktoré Najvyšší súd SR v konaní č.6 Obo 87/03 v odôvodnení svojho
rozhodnutia a usmernení súdu prvého stupňa považoval za celkom rozhodujúce pre
posúdenie, či boli záložné zmluvy odporovateľné. ...
Tým, že sa odvolací súd odchýlil od skutkových zistení súdu prvého stupňa bez toho,
aby si pre to zadovážil rovnocenný podklad a bez toho, aby nám umožnil vyjadriť sa
k navrhovaným dôkazom a tiež k vykonaným dôkazom a ovplyvniť tak súdne konanie, nám
odňal dôležité procesné práva a porušil naše ústavné právo na súdnu ochranu a
spravodlivé súdne konanie. ...
Odvolací súd zrušením prvostupňového rozhodnutia vydaného v náš prospech
porušil naše ústavné právo na spravodlivý proces... vzhľadom k tomu, že ho zrušil bez toho,
aby bol objektívne daný niektorý z dôvodov, ktoré občiansky súdny poriadok vymenúva
taxatívnym spôsobom v § 221 ods. 1 OSP. ...
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vymedzuje vadu, pre ktorú zrušuje
prvostupňové rozhodnutie, pričom uvádza, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia je to, že
výsledok dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym
názorom.
... dôvod, ktorý ako dôvod zrušenia prvostupňového rozhodnutia uvádza odvolací
súd v napadnutom uznesení, nie je žiadnym z dôvodov, ktoré sú taxatívne uvedené v § 221
ods. 1 OSP. ... Hoci odvolací súd uviedol, že ruší prvostupňové rozhodnutie podľa § 221
ods. 1 písm. h) OSP, dôvod, ktorý uviedol, nie je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa
tohto ustanovenia, ním uvádzanú vadu nemožno pod toto ustanovenie subsumovať. ...
Odvolací súd konal svojvoľne a prvostupňové rozhodnutie zrušil bez toho, aby bol
objektívne daný nejaký dôvod, ktorého existencia je nevyhnutná pre to, aby odvolací súd
mohol postupovať týmto spôsobom. ...
... napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, nakoľko jeho odôvodnenie je celkom
nedostatočné, nepresvedčivé a mätúce. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vôbec nevysporiadal s objasnením dôvodu, pre ktoré prvostupňové rozhodnutie zrušuje,
v rozhodnutí absentuje niektorý z dôvodov, ktoré sú stanovené v § 221 ods. 1 OSP pre
zrušenia rozhodnutia, pričom odvolací súd uvádza ako dôvod zrušenia vadu, ktorá medzi
tieto zákonné dôvody nepatrí. ...
Odvolací súd síce uvádza, že prvostupňové rozhodnutie zrušuje z dôvodu, že
prvostupňovým súdom uskutočnené dokazovanie a jeho výsledok nekorešponduje s právnym
názorom vyjadreným v rozsudku zo dňa 15.1.2006, č.k. 76 Cb 183/99-378, a že výsledok
vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym
názorom, v napadnutom uznesení však žiadnym spôsobom nevysvetlil, ktorý výsledok
dokazovania a ktorý právny názor má odvolací súd na mysli. ... Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia navyše nie je vôbec jasné ani to, prečo je odvolací súd názoru, že
výsledky dokazovania a vyslovené právne názory navzájom nekorešpondujú a je potrebné
ich zosúladenie. ...
Súčasťou odôvodnenia rozhodnutia má byť v zmysle § 157 OSP aj právne
posúdenie veci, t.j. podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej
normy... Dôvod, ktorý je uvedený v § 221 ods. 1 písm. h) OSP... je úplne iný ako ten, ktorým
odvolací súd zdôvodňuje zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Vadu, ktorá je podľa
názoru odvolacieho súdu dôvodom, pre ktorý bolo prvostupňové rozhodnutie zrušené,
nemožno žiadnym spôsobom podradiť pod znenie § 221 ods. 1 písm. h) OSP.“
Podľa názoru sťažovateľa závery uvádzané v namietanom rozhodnutí sú v rozpore
s právnymi názormi vyslovenými dovolacím súdom, sú neodôvodnené a arbitrárne, keďže
z dôkazov, ktoré boli vykonané, ani nemohli vyplynúť. Namietané rozhodnutie odvolacieho
súdu je „arbitrárne, jeho odôvodnenie je nepreskúmateľné a nedostatočné“, v dôsledku
čoho bolo priamo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj zásady
spravodlivého súdneho procesu.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces JUDr. J. G., B., správcu
konkurznej podstaty úpadcu F., spol. s r.o., B.,, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.3.2010, č.k. 1 Obo 16/2010,
porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.3.2010, č.k. 1 Obo 16/2010 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
na účet advokátskej kancelárie G., s.r.o. v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Na výzvu ústavného súdu z 29. septembra 2010 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril
predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu podaním doručeným ústavnému súdu
9. novembra 2010, ktorý vo svojom stanovisku k veci uviedol:
„... Ako vyplýva z obsahu námietok sťažovateľa, ich podstata pramení z jeho tvrdenia
o tom, že najvyšší súd ako súd odvolací zrušil prvostupňové rozhodnutie vydané v prospech
sťažovateľa, a to bez toho, aby bol podľa jeho názoru objektívne daný niektorý z dôvodov
taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S dôvodmi, ktoré najvyšší súd viedli k zrušujúcemu rozhodnutiu, sa súd vysporiadal
tak, ako na to poukázal predseda senátu v odôvodnení sťažovateľom vytýkaného uznesenia
a týchto sa súd naďalej pridržiava. Máme za to, že rozhodnutie súdu je odôvodnené
zrozumiteľným spôsobom majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci.
Naviac, zrušením rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16.januára 2006, č. k.
76 Cb 183/99-378 a vrátením veci na ďalšie konanie sa prejednávaná vec dostala do štádia,
kedy súd bude o určovacej žalobe sťažovateľa opätovne konať a rozhodovať meritórnym
rozhodnutím, voči ktorému bude prípustný riadny opravný prostriedok, a teda základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu zostáva naďalej zachované.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že uznesením
najvyššieho súdu z 24.marca 2010, sp. zn. 1 Obo 16/2010 k porušeniu sťažovateľom
namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, nedošlo.
Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa
§ 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ... oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho
pojednávania súhlasí. ...“
Súčasťou stanoviska predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo aj
vyjadrenie predsedu vo veci konajúceho senátu najvyššieho súdu, ktorý k sťažnosti
sťažovateľa okrem iného uviedol:
«... Sťažnosť podala advokátska kancelária G., s. r. o., B., ako to zo sťažnosti
vyplýva. V sťažnosti sa síce hovorí, že ju podáva JUDr. J. G., správca konkurznej podstaty
(osobitne vymenovaný do tejto funkcie) podľa zákona o konkurze a vyrovnaná (č. 328/1991
Zb.), konať ako správca podstaty s tým, že nikoho nezastupuje, ale je správcom, ktorého
činnosť a povinnosti sú stanovené zákonom o konkurze a vyrovnaní a je podľa týchto
predpisov aj odmeňovaný z konkurznej podstaty... Treba tomu rozumieť, že splnomocnil
kanceláriu, ktorej je členom, teda „seba sa“ ?. Ale ani to nemohol pretože okrem iného,
funkciu správcu, ak za správcu bol v tejto veci ustanovený a funkciu prijal, je povinný ju
vykonávať osobne a zastupovanie v prípade, že ju nemôže vykonávať osobne, je riešené
v zákone o konkurze a vyrovnaní a nie na základe nejakého plnomocenstva, ktoré ani
Ústavný súd nemal k dispozícii, keď sťažnosť prijímal. Ide o „lapsus“ procesný... .
Ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2010,
č. k. 1Obo 16/2010 je rozhodnutie zrušujúce rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. 1.
23006 č. k. 76 Cb 183/1999 - 378 a tým sa vec dostala právne do počiatočného štádia
konania pred všeobecným súdom.
Nič na tom nemení, že uvedený rozsudok krajského súdu bol odvolacím súdom
-Najvyšším súdom SR z 18. októbra. 2006 č. k. 2Obo 72/2006 - 419 zmenený a v dôsledku
dovolania, uznesením dovolacieho súdu (Najvyššieho súdu SR v päťčlennom senáte)
uznesením z 30. novembra 2009 č. k. 1Obdo V 14/2007 - 452, zrušený a vec vrátená na nové
konanie odvolaciemu súdu. Odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave v rámci
odvolacieho konania a v rámci svojej právomoci, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Neráčil totiž odvolací sud obsiahnuť a pochopiť myšlienky dovolacieho súdu pojaté do jeho
zrušujúceho uznesenia tak, ako to prezentoval aj predseda tohto senátu, ktorý vec referoval,
ktorý pripojil svoje odlišné stanovisko ( § 243b ods.6 OSP).
Zákonné dôvody pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom tu neboli,
pretože ani nebolo namietané vykonané dokazovanie, ale len odlišný právny názor, čo nie je
dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu. V tomto prípade mal povinnosť dovolací
súd postupovať podľa ustanovenia § 243b ods. 2 OSP (v terajšom znení), ktorý znie takto:
„Ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie. Ak
nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom
posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie“.
Znenie tohto ustanovenia bolo zavedené do OSP jeho novelou, zákonom
z 23. septembra 2008 č. 384/2008 Z. z. ...Účinnosť táto novela nadobudla 15. októbra 2008
a novela sa použije aj na veci začaté pred jeho účinnosťou (§ 272p ods. 1 tejto citovanej
novely. ...
Podľa tejto novely bol povinný postupovať dovolací súd, ale nepostupoval, vlastne
podľa platnej a záväznej novely postupoval len v tom, že pre zrušenie použil novozavedenú
formu rozhodnutia „uznesenie“ ( pred novelou bol rozsudok).
Platné ustanovenie § 243d ods. 1 OSP stanoví, že:
„Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,
záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania“.
Netreba pripomínať, že aj právny názor vyslovený v Náleze, ktorým rozhodnutie
všeobecného súdu bolo zrušené je pre ďalšie jeho konanie záväzné. A tu dochádzame
k ďalšej anomálii, totiž ktorým názorom sa treba riadiť, názorom dovolacieho súdu alebo
Ústavného súdu.
Aj keď Ústavný súd svojím rozhodovaním tvorí akýsi 4 stupeň všeobecných súdov,
jeho hlavnou náplňou je rozhodovanie o ústavných sťažnostiach proti rozhodnutiam
všeobecných súdov, zastávame názor, že zákonom č. 38/1993 Z. z. a ústavou, nemožno
nahradiť množstvo zákonov, podľa ktorých všeobecné súdy rozhodujú, pri rozhodovaní ich
vykladajú a Ústavný súd ma iné poslanie, ako ich pri tejto činnosti nahradzovať.
Podľa terajšej právnej úpravy (včítane ústavnej) Ústavný súd môže prijať ústavnú
sťažnosť len vtedy, ak konanie vo veci samej pred všeobecným súdom bolo právoplatne
skončené, pretože len vtedy možno konštatovať, že boli porušené základné práva a slobody
sťažovateľa alebo právo na spravodlivý proces. Nemožno to konštatovať, keď o týchto
právach sa koná a nebolo o nich právoplatne rozhodnuté. Zásah do konania pred
všeobecným súdom v dvojinštančnom konaní, ktoré nie je skončené považujem za zásah
protiústavný preto, že ústava zaručuje nezávislosť a nestrannosť pri rozhodovaní a nemôže
ju narušiť žiaden orgán, ani Ústavný súd v tomto konkrétnom prípade, keď svojím nálezom
ma upraviť súd, ako má vo veci pokračovať...»
Sťažovateľ listom z 12. októbra 2010 ústavnému súdu oznámil, že na vykonaní
ústneho pojednávania netrvá.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného
porušenia sťažovateľom označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.
III.
Z obsahu na vec sa vzťahujúcich spisových materiálov ústavný súd zistil tieto
rozhodujúce skutočnosti:
Sťažovateľ sa žalobou podanou 1. apríla 1996 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) domáhal proti V., a. s., pobočka T. (ďalej len „žalovaný“), určenia, že
jeho úkony spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 z 12. januára 1994,
č. 45003/A z 12. januára 1994 a č. 45003/B z 3. júna 1994 sú právne neúčinné. Krajský súd
rozsudkom č. k. 76 Cb 183/99-177 z 9. decembra 2002 žalobu sťažovateľa zamietol
z dôvodu, že sťažovateľ v konaní nepreukázal úmysel žalovaného ukrátiť ostatných
veriteľov.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorému najvyšší súd uznesením
sp. zn. 6 Obo 87/03 z 10. marca 2004 vyhovel a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v uznesení konštatoval, že „... súd prvého
stupňa nevykonal dostatočné a úplné dokazovanie v súlade s dikciou ustanovenia § 15
ods. 1 a 2 ZKV, ktorá sleduje záujmy všetkých veriteľov pri uspokojovaní ich pohľadávok
voči úpadcovi v rámci konkurzného konania. V predmetnej veci ide o preukázanie a
zistenie, či dodatočne uzavreté zmluvy o zriadení záložného práva boli takými právnymi
úkonmi dlžníka, ktoré naplňujú skutkovú podstatu ustanovenia § 15 ods. 2 ZKV, t.j., či
dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal, podľa predložených
písomných dôkazov, značné finančné záväzky, a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej stane -
odporcovi známy. ... Súd prvého stupňa v tomto smere nevykonal dokazovanie, nezaoberal
sa časovým postupom od uzavretia úverových zmlúv, splatnosťou úverov a uzavretím
záložných zmlúv, aj s ohľadom na začatie konkurzného konania voči navrhovateľovi -
úpadcovi, ktoré okolnosti bolo nutné skúmať a uložiť účastníkom, aby o týchto
skutočnostiach predložili prehľadné písomné dôkazy. ...“.
Krajský súd podľa pokynov odvolacieho súdu vec znovu prerokoval a vykonal
dokazovanie „predovšetkým na zistenie skutočností, či boli odporované právne úkony
uzatvorené v úmysle ukrátiť veriteľov úpadcu a či takýto prípadný úmysel spoločnosti
úpadcu bol alebo musel byť známy, žalovanému, a teda či odporované právne úkony
napĺňajú, alebo nenapĺňajú definíciu odporovateľného právneho úkonu v zmysle ust. § 15
ods. 2 ZKV“. Krajský súd vykonal dokazovanie výsluchom svedka Ing. K., konateľa F.,
spol. s r. o. B. (ďalej len „úpadca“), ako aj ďalšími listinnými dôkazmi. Na základe takto
zisteného skutkového a právneho stavu krajský súd rozsudkom č. k. 76 Cb 183/99-378 zo
16. januára 2006 určil, že právne úkony žalovaného a úpadcu spočívajúce v uzatvorení
záložných zmlúv sú právne neúčinné. Žalovaný bol zároveň v rozsudku zaviazaný vrátiť
sumu 97 265 174,88 Sk do konkurznej podstaty úpadcu. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku okrem iného uviedol:
„Zásadným faktorom pri rozhodovaní súdu bolo posúdenie skutočnosti, či
uzatvorením odporovaných záložných zmlúv došlo alebo nedošlo k naplneniu podstaty
odporovateľného právneho úkonu, ako je to definované v § 15 odst. 2 až 6 ZKV. Takto súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal z odôvodnenia Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí č.k.
6 Obo 87/03 zo dňa 10. 3. 2004 kde Najvyšší súd SR uviedol svoj právny názor, že pri
dokazovaní súdu je potrebné zamerať sa na tú skutočnosť, či dlžník (úpadca) konal v úmysle
ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal predložených písomných dôkazov značné finančné
záväzky.
Výsledkom daného posúdenia súdu bolo, že uzatvorením odporovaných záložných
zmlúv došlo k naplneniu všetkých náležitostí odporovateľného právneho úkonu v zmysle ust.
§ 15 odst. 2 ZKV. Súd vychádzal z toho, že záložné zmluvy boli uzatvorené v posledných
troch rokoch pred vyhlásením konkurzu a úmyslom úpadcu bolo ukrátiť konkurzných
veriteľov a daný úmysel musel byť žalovanému známy.
... Odporovateľnosť v danom prípade spočívala v tom, že odporovateľnými záložnými
zmluvami bol zmarený legitímny záujem ostatných konkurzných veriteľov vyjadrený
v ustanovení § 15 odst. 1 a odst. 2 ZKV, ktorým je záujem o pomerné uspokojenie všetkých
konkurzných veriteľov. Právny záver, že práve pomerné uspokojenie všetkých konkurzných
veriteľov je účelom daného ustanovenia Zákona o konkurze a vyrovnaní, bol uvedený aj
v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 6 Obo 87/03.
Pri posúdení existencie úpadcovho úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov súd
vychádzal z komplexného posúdenia výpovede svedka (štatutárneho orgánu úpadcu)
v kontexte s posúdením ostatných, súdu predložených listinných dôkazov. Svedok počas
svojich výpovedí na pojednávaní... nikdy nepopieral, ale práve naopak potvrdil, že vedel
o skutočnosti, že v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv, mal úpadca značné
množstvo ďalších veriteľov. Napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného
veriteľa. Svedok výslovne uviedol, že úpadca iný majetok, okrem založeného majetku,
nemal. Za daných okolností nemožno dospieť k inému záveru, než k takému, že úmyslom
úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov...
Napriek skutočnosti, že svedok nikdy priamo nepotvrdil, že jeho úmyslom, ako
úmyslom štatutárneho orgánu úpadcu (úmyslom samotného úpadcu), bolo ukrátiť ostatných
veriteľov, súd dospel k presvedčeniu, že úmysel ukrátiť ostatných veriteľov v čase
uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv bol na strane úpadcu daný. Vzhľadom na
okolnosti, ktoré predchádzali a sprevádzali uzatvorenie záložných zmlúv, si bol, podľa
názoru súdu, úpadca dobre vedomý, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie alebo
ohrozenie Zákonom o konkurze a vyrovnaní chráneného záujmu, a pre prípad, že takéto
porušenie alebo ohrozenie spôsobí, bol s tým uzrozumený. Vyššie uvedené dôkazy, ktoré
boli v čase uzatvárania odporovaných záložných zmlúv úpadcovi dobre známe, preukazujú
fakt, že úpadca vedel, že môže takýmito úkonmi poškodiť ostatných svojich veriteľov.
Takých veriteľov, ako vyplýva z predložených listinných dôkazov (daňové priznanie za rok
1993, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 32Cb 41/95, Rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č.k. 32Cb 42/95, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 32Cb 31/95), ktorí
mali v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv voči úpadcovi veľké a vymáhateľné
pohľadávky, bolo značné množstvo. Objem týchto pohľadávok bol taktiež značný. O tomto
mal úpadca vedomosť, a napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného
veriteľa. Súd je toho názoru, že za daných okolností úpadca vedel, resp. ak nevedel, tak pri
bežnej obozretnosti podnikateľa mal vedieť, že týmito fakticky, v rozpore s účelom Zákona
o konkurze a vyrovnaní, ukracuje ostatných veriteľov (znemožňuje čo len pomerné
uspokojenie ostatných veriteľov...
Vzhľadom na rozsah informovanosti žalovaného, je súd názoru, že žalovaný si bol
vedomý úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov. Uvedené vyplýva predovšetkým z dvoch
podstatných znalostí, ktorými žalovaný disponoval. Prvou z nich je, že žalovaný vedel, že
v čase uzatvárania odporovaných záložných zmlúv je úpadca v úpadku a má viac veriteľov
a druhou je, že žalovaný vedel, že záložnými zmluvami sa zakladá celý majetok úpadcu.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že Záložná zmluva č.5001 zo
dňa 12. 1. 1994, Záložná zmluva č. 45003/A zo dňa 12. 1. 1994 a Záložná zmluva
č. 45003/B zo dňa 3.6. 1994 majú charakter odporovateľných právnych úkonov...
Zároveň súd dospel k záveru, že osobou, ktorá mala z uvedených právnych úkonov
prospech, bol žalovaný. Žalovaný bol... oprávnený nakladať so založeným majetkom
a mohol ho predať, a to aj iným vhodným spôsobom, ako verejnou dražbou. Uvedené právo
neskôr aj realizoval, a v krátkom čase po uzatvorení záložných zmlúv celý založený majetok
aj predal, čím došlo k dokonaniu dôsledkov uzatvorenia odporovateľných právnych
úkonov...“
Proti rozsudku krajského súdu zo 16. januára 2006 sa žalovaný odvolal. Najvyšší súd
o odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Obo 72/2006 z 18. októbra 2006 tak,
že zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a žalobu zamietol. Odvolací súd dospel
k záveru, že „podmienky odporovateľnosti právnych úkonov neboli splnené, keď žalobcom
nebol preukázaný úmysel dlžníka a vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť svojich
veriteľov odporovateľnými právnymi úkonmi“.
Proti rozsudku najvyššieho súdu z 18. októbra 2006 podal sťažovateľ dovolanie,
ktoré odôvodnil najmä nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Navyše,
odvolací súd dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa bez toho, aby
sám vykonal akékoľvek dokazovanie. Podľa sťažovateľa ide o podstatnú vadu odvolacieho
konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd rozhodol
o dovolaní žalobcu uznesením č. k. 1 Obdo V 14/2007-452 z 30. novembra 2009 tak, že
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
«Podmienky pre odporovanie právneho úkonu uzavretého medzi dlžníkom a osobou
nevymenovanou v ods. 3 a 4, upravoval v čase urobenia sporných záložných zmlúv § 15
ods. 2 ZKV. Podľa neho možno odporovať úkonu, ktorý urobil dlžník v posledných troch
rokoch pred začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento
úmysel musel byť druhej strane známy.
Už v uznesení dovolacieho súdu (správne má byť odvolacieho súdu, pozn.)
z 10. marca 2004 č. k. 6 Obo 87/03-194 bol vyslovený právny názor, že v tejto veci ide
o preukázanie a zistenie, či bol pri zriadení záložných práv, pri sledovaní účelu ZKV, braný
zreteľ na záujmy všetkých veriteľov dlžníka, ako záujmy rovnocenných veriteľov, keďže
dlžník bol v úpadku. V predmetnej veci ide o preukázanie a zistenie, či dodatočne uzavreté
záložné zmluvy boli takými právnymi úkonmi dlžníka, ktoré naplňujú skutkovú podstatu § 15
ods. 2 ZKV, teda či dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal, podľa
predložených písomných dôkazov, značné finančné záväzky, a tiež, či jeho úmysel musel byť
druhej strane - odporcovi, známy. Týmto právnym názorom odvolacieho súdu bol Krajský
súd v Bratislave... v ďalšom konaní a rozhodovaní viazaný podľa § 226 O. s. p. Z tohto
právneho názoru vyplýva, že samotné uzavretie záložných zmlúv v posudzovanom prípade
mohlo byť za určitých okolností uzavretím odporovateľných právnych úkonov. ...
Podľa názoru dovolacieho súdu samotné uzavretie záložných zmlúv mohlo byť
odporovateľným právnym úkonom. Rozhodujúcim pre zodpovedanie otázky, či uzavretie
záložných zmlúv bolo alebo nebolo uzavretím odporovateľných právnych úkonov, je
posúdenie, či predmetne záložné zmluvy boli uzavreté s úmyslom dlžníka ukrátiť čo len
jedného z jeho veriteľov a tento úmysel bol druhej strane (v tomto prípade žalovanému)
známy. Keďže k uzavretiu záložných zmlúv došlo v situácii, kedy bolo zrejmé, že bude na
dlžníka vyhlásený konkurz (resp. mal byť vyhlásený konkurz pre jeho úpadok), bol dlžník
povinný (aj pri zriadení záložného práva) prihliadať na záujmy všetkých svojich veriteľov
a musel dbať na účel ZKV. Účelom je pomerné uspokojenie všetkých veriteľov. Ak v danom
prípade uzavretím záložných zmlúv pre niektorých veriteľov zanikla možnosť uspokojenia
ich pohľadávky zo založeného majetku a boli takto ukrátení a toto bolo úmyslom dlžníka,
o ktorom odporca pri zriadení záložného práva vedel, boli záložné zmluvy
odporovateľné. ...
Ani skutočnosť, že záložné zmluvy uzavrel dlžník v prospech jedného z veriteľov
neznamená, že by takto uzavreté záložné zmluvy nemohli byť odporovateľnými právnymi
úkonmi vo vzťahu k iným veriteľom dlžníka. ...
Odvolací súd nemal dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil skutkové zistenie, že
v posudzovanom prípade neboli naplnené podmienky odporovateľnosti pri záložných
zmluvách... uzavretých žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto
skutkovým zisteniam, musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom ustanovením
§ 213 ods. 3 O. s. p. Pri vykonaní takéhoto dokazovania by samozrejme musel dbať na
procesné práva účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní ako
vyplýva z § 211 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 123 O. s. p., nakoľko opačným postupom by
došlo k odňatiu práva účastníka konania konať pred súdom a tým aj k porušeniu práva na
súdnu ochranu garantovaného čl. 46 Ústavy SR. ...
Dovolací súd je tohto názoru, že výpoveď svedka o zhoršujúcom sa hospodárskom
stave v období od poskytnutia zabezpečených úverov do uzavretia záložných zmlúv mohla
byť za určitých okolností rozhodujúca vo vzťahu k otázke, či boli alebo neboli uzavreté
záložné zmluvy odporovateľné. Túto otázku samozrejme nemožno zodpovedať len na
základe samotného faktu, že medzičasom došlo ku zhoršeniu hospodárskeho stavu dlžníka,
ale možno ju zodpovedať na základe toho, či v čase, kedy došlo k uzavretiu záložných zmlúv
bol hospodársky stav dlžníka taký, že dlžník bol v úpadku a na základe skutkových zistení, či
dlžník v čase úpadku konal tak, že dbal na záujmy aj ostatných svojich veriteľov, voči
ktorým mal značné finančné záväzky, alebo dbal len na záujmy jedného z nich - odporcu,
a či odporca o tom vedel.
Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
a vychádza z nesprávnych skutkových záverov, pre ktoré nebol podklad vo vykonanom
dokazovaní. Bol tým daný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Dovolací
súd preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho podľa § 243b ods. 2 O. s. p. súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní po vrátení veci je dovolací súd viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 O. s. p.).»
K rozhodnutiu dovolacieho súdu bolo podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) pripojené odlišné stanovisko sudcu JUDr. P. D. Vzhľadom na
to, že záväzný právny názor dovolacieho súdu je platný iba v rozsahu väčšinového
rozhodnutia, ústavný súd nepovažoval za potrebné uviesť obsah tohto odlišného stanoviska.
Po zrušení rozsudku odvolacieho súdu z 18. októbra 2006 najvyšší súd ako odvolací
súd opätovne vec prerokoval a o odvolaní žalovaného rozhodol sťažnosťou namietaným
rozhodnutím tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V odôvodnení namietaného rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:
«Odvolací súd v rámci odvolacieho konania najprv skúmal splnenie podmienky
lehoty na podanie tzv. odporovacej žaloby. Nakoľko odporovateľné právne úkony boli
úpadcom urobené dňa 12.1.1994 a 3.6.1994, pričom konkurz na majetok úpadcu Mestský
súd v Bratislave vyhlásil dňa 2.5.1995, možno zákonnú lehotu považovať za splnenú.
Splnenie ostatných zákonných podmienok nebolo v konaní na súde prvého stupňa
preukázané.
V zmysle ust. § 15 ZKV možno právnemu úkonu odporovať len za predpokladu, že
dlžník, t. j. úpadca, mal úmysel daným právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa a tento
úmysel musel byť druhej strane známy. V danom spore, s poukazom na dôvody rozhodnutia
dovolacieho súdu, úmysel o ukrátenie veriteľov preukázaný nebol. Svedecká výpoveď
štatutárneho zástupcu úpadcu preukázala iba vedomosť úpadcu o ďalších veriteľoch, avšak
svedok počas celého konania nevypovedal, že mal v úmysle uprednostniť žalovaného a tým
ukrátiť ostatných veriteľov. Na pojednávaní konanom dňa 15.11.2004 svedok uviedol, že
úver poskytnutý úverovou zmluvou zo dňa 10.8.1993 vo výške 42 500 000 Sk (1 410 741,55
Eur) slúžil na splatenie predchádzajúcich úverov, t. j. z roku 1992, čo by vylučovalo úmysel
ukrátiť veriteľov, naopak uvedené svedčí skôr o úmysle uspokojiť veriteľa založených vecí.
Zo skutočnosti, že dlžník má dlhy a tým aj veriteľov a na splatenie dlhov uzavrie
úverovú zmluvu, pričom následne zabezpečí svoj majetok v prospech splatenia dlhu,
nemožno vyvodiť záver, že má v úmysle ukrátiť ostatných veriteľov, skôr, že má úmysel ich
z takto získaných prostriedkov uspokojiť.
Prvostupňový súd mal vedomosť žalovaného o úpadcovom úmyselnom konaní za
preukázanú, keďže žalovaný vedel o úpadku úpadcu, o množstve veriteľov, ako
i o skutočnosti, že bol založený celý majetok úpadcu. S takýmto záverom nemožno súhlasiť,
pretože z vykonaného dokazovania, ako i z obsahu spisu priamo nevyplýva, že žalovaný mal
informácie o úpadku úpadcu, resp. že v čase uzatvárania záložných zmlúv sa spoločnosť F.,
spol. s r. o. nachádzala v úpadku. Uvedené nepreukazujú ani uzavreté úverové zmluvy a na
ne nadväzujúce záložné zmluvy, nakoľko úpadca žiadal o poskytnutie finančných
prostriedkov na nákup nehnuteľností, automobilov, zásob, hmotného investičného majetku,
prípadne na opravu požiarom zničeného pavilónu predaja áut. Len v rámci úverovej zmluvy
č. 198 K 93 bol úver poskytnutý okrem iného aj na úhradu pohľadávok. V prospech
nevedomosti žalovaného svedčí aj priaznivý podnikateľský plán prikladaný k jednotlivým
žiadostiam o úver. Súčasne preúverovanie skôr poskytnutých úverov je bežnou bankovou
praxou, z ktorej nevyplýva, že klient banky je v úpadku. Vychádzajúc z praxe bánk
poskytujúcich úver, banka zhodnotí „bonitu“ klienta, ktorému poskytuje úver vopred
a pokiaľ by vzhliadla klienta ako nevyhovujúceho, neschopného v budúcnosti dlh splniť,
úver by nebol schválený a poskytnutý. Ani žiadosti o odklady splátok, ani o zmenu úveru
z krátkodobého na dlhodobý, nie sú ukazovateľom o klientovej finančnej situácii, keďže ich
povoľovanie je taktiež bežnou bankovou praxou. Zároveň z listu zo dňa 11.10.1993,
v ktorom úpadca žiada o odklad splátky úveru zo dňa 20.10.1992, nevyplýva, že by sa
úpadca nachádzal v zlej hospodárskej situácii, ale len že predaj áut bol v súvislosti
s legislatívnymi zmenami po vzniku Slovenskej republiky a predchádzajúcimi letnými
mesiacmi komplikovanejší, pričom výnosy z predaja boli použité na výstavbu nového
predajného pavilónu.
Dokument, z ktorého možno usúdiť, že úpadca žalovaného oboznámil so svojim
nepriaznivým finančným stavom, je záznam z rokovania medzi úpadcom a žalovaným.
Nakoľko sa stretnutie uskutočnilo dňa 25.5.1994, t. j. až po uzatvorení záložných zmlúv
č. 5001 a č. 45003/A, sú informácie o zlej hospodárskej situácii vo vzťahu k preukázaniu
vedomosti žalovaného o úmysle ukrátiť veriteľov irelevantné.
Žalobca vo vyjadrení zo dňa 10.3.2005 poukázal na list žalovaného zo dňa
14.10.1994, ktorý považuje za dôkaz o vedomosti žalovaného o zlom hospodárskom stave
úpadcu už v čase uzavierania úverových zmlúv, keďže v liste je uvedené: „Úvery poskytnuté
Vašej spoločnosti v priebehu 3. a 4. štvrťroka 1993 boli rovnako prísne a účelové a mali za
cieľ oživiť činnosť firmy paralizovanú viacerými objektívnymi a subjektívnymi
skutočnosťami.“ Ani uvedené však nemožno považovať za preukázanie, že úpadca sa
v danom čase nachádzal v úpadku a žalovaný detailne poznal jeho situáciu. Ako vyplýva
z uvedenej vety, úvery boli účelové, tzn. že mali byť použité len na účely, na ktoré boli
poskytnuté, napr. nákup automobilov, hmotného investičného majetku, opravu zničenej
haly. Žalovaný poskytol úver na oživenie činnosti firmy z dôvodu pomoci pri obnove
požiarom zničeného pavilónu predaja áut a nie kvôli platobnej neschopnosti úpadcu.
Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že väčšinu majetku nadobudol úpadca na základe
finančných prostriedkov z úverových zmlúv.
Nakoľko žalovaný mal úver z roku 1992 zabezpečený záložnou zmluvou na
nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zálohu aj v záložných zmluvách k úverovým zmluvám
z roku 1993, je časový úsek medzi uzatvorením úverových zmlúv a záložných zmlúv
irelevantný. Záložnými zmluvami č. 45003/A a č. 45003/B bolo zabezpečenie rozšírené
o drobný hmotný investičný majetok a hnuteľný majetok.
Pokiaľ ide o samotné uzatváranie záložných zmlúv, z obsahu spisu odvolací súd
zistil, že úpadca sám v žiadostiach o poskytnutie úveru, resp. v návrhu na povolenie úveru
žalovanému ponúkol zabezpečenie vo forme nehnuteľností, zásob automobilov, náhradných
dielov, hmotného investičného majetku, technologického vybavenia haly predaja áut.
Z uvedeného dôvodu nemohol vziať odvolací súd do úvahy výpoveď svedka o tlaku pri
uzatváraní sporných záložných zmlúv a jeho výpoveď zhodnotil ako zaujatú.
Z vykonaného dokazovania ani z obsahu spisu odvolací súd nemá za preukázané
splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na úspešné uplatnenie odporovateľnosti
právnych úkonov. Súčasne žalobca v konaní neprodukoval dôkazy, pričom súd prvého
stupňa ani odvolací súd nemôžu jeho povinnosť nahrádzať.
Nakoľko prvostupňovým súdom uskutočnené dokazovanie a jeho výsledok
nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo dňa 16.1.2006, č. k.
76 Cb 183/99-378, je potrebné v opätovnom konaní pred súdom prvého stupňa ich
zosúladenie, prípadne vykonanie ďalšieho dokazovania o otázkach, či v čase uzatvárania
sporných záložných zmlúv bola spoločnosť F., spol. s r. o. v úpadku; ak spoločnosť bola
v úpadku, či úpadca dbal aj na záujmy ostatných veriteľov alebo len na záujmy žalovaného
a či žalovaný o týchto skutočnostiach vedel.
Z dôvodu, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore
s jeho vysloveným právnym názorom, odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave
podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd
prvého stupňa doplní dokazovanie v naznačenom smere a vo veci samej znovu rozhodne.»
IV.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie a zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom.
Ústavný súd v súvislosti s námietkou predsedu senátu odvolacieho súdu týkajúcou sa
nesplnenia podmienky povinného právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným
súdom uvádza, že prílohou sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 21. júna 2010
bolo aj splnomocnenie zo 14. júna 2010, ktorým sťažovateľ splnomocnil na svoje
zastupovanie v konaní o jeho ústavnej sťažnosti Advokátsku kanceláriu G., s. r. o., v mene
ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. T., teda subjekt odlišný od osoby sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že zákonná požiadavka obligatórneho
právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom bola splnená už pri podaní
sťažnosti.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca 2010,
ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 76 Cb 183/99-378 zo 16. januára
2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Obdobný záver možno prijať aj vo vzťahu k základnému právu
zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny, keďže právna úprava obsiahnutá v čl. 36 listiny je
v daných súvislostiach obdobná právnej úprave čl. 46 ústavy.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1
ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené
právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom,
je v zásade porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (mutatis mutandis
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu o nedostatku svojej
právomoci na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov (m. m.
II. ÚS 1/95). Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (II. ÚS 13/2001). Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).
K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie
všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom
nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu (IV. ÚS 241/04).
Sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu) najvyššieho súdu ako odvolacieho
súdu, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie. Pokiaľ ide
o možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku, z § 238 ods. 2 OSP vyplýva
prípustnosť dovolania aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, avšak len proti
rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku. Vyplýva to zo systematiky právnych
noriem Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich dovolanie, v rámci ktorých § 238 OSP
upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku. Keďže namietané rozhodnutie bolo vydané
vo forme uznesenia, nie je proti nemu prípustné dovolanie. Z uvedeného vyplýva, že proti
namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nemá k dispozícii zákonom
priznaný účinný procesný prostriedok na ochranu svojich práv. V tejto súvislosti neobstojí
ani tvrdenie najvyššieho súdu, že zrušením prvostupňového rozsudku krajského súdu
a vrátením veci krajskému súdu na ďalšie konanie sa vec sťažovateľa vrátila do štádia
konania pred súdom prvého stupňa, ktorý bude o žalobe sťažovateľa opätovne konať
a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, proti ktorému bude prípustný riadny opravný
prostriedok, v dôsledku čoho základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zostáva
zachované. Krajský súd je totiž podľa § 226 OSP v ďalšom konaní prioritne viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu, keďže jeho rozhodnutie bolo zrušené odvolacím
súdom, nie súdom dovolacím. Zároveň však nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho
súdu súdmi nižšieho stupňa by znamenalo naplnenie osobitného dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 238 ods. 2 OSP. Keďže Občiansky súdny poriadok nepredpokladá vznik
právnej situácie, že názor odvolacieho súdu je v rozpore s názorom dovolacieho súdu,
vo veci ďalšieho postupu by tak vznikla dilema v otázke, ktorým právnym názorom je
krajský súd viazaný.
Nie nepodstatnou je v tejto súvislosti aj dĺžka súdneho konania o žalobe sťažovateľa
(takmer 15 rokov), ktorá sama osebe signalizuje porušenie práva na súdnu ochranu.
Ústavný súd už vyslovil, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní môže dôjsť v prípade, ak postup všeobecného súdu
v takomto konaní v dôsledku zbytočných prieťahov vedie v konečnom dôsledku k zmareniu
možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany
ktorých sa domáha (m. m. IV. ÚS 159/07).
Za daných okolností je podľa názoru ústavného súdu daný ústavne relevantný dôvod,
aby ústavný súd vstúpil do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.
Sťažovateľ odôvodnil porušenie v sťažnosti označených práv namietaným
rozhodnutím tým, že odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého
stupňa bez toho, aby sám vykonal dokazovanie, resp. dokazovanie v potrebnom rozsahu
opakoval a umožnil sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv. Navyše, závery
uvádzané v namietanom rozhodnutí sú podľa sťažovateľa v rozpore s právnymi názormi
vyslovenými dovolacím súdom, sú neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ ďalej namieta, že
odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby bol daný niektorý z dôvodov
taxatívne uvedených v § 221 ods. 1 OSP. Arbitrárnosť namietaného rozhodnutia vidí
sťažovateľ aj v jeho nedostatočnom a nepreskúmateľnom odôvodnení.
Otázky spojené s vykonávaním a hodnotením dôkazov v civilnom súdnom konaní
upravuje Občiansky súdny poriadok. Ten súdom ukladá povinnosť, aby dôkazy vykonané
procesne ustanoveným postupom hodnotili podľa svojej úvahy tak jednotlivo, ako aj
vo vzájomnej súvislosti (§ 132 OSP), a aby rozhodli vo veci na základe zisteného
skutkového stavu (§ 153 ods. 1 OSP). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok –
záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé,
t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený
skutkový stav.
Odvolací súd je podľa § 213 ods. 1 OSP v zásade viazaný skutkovým stavom, tak
ako ho zistil súd prvého stupňa (s výnimkami ustanovenými v § 213 ods. 2 až 7 OSP).
Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že odvolací súd môže
zhodnotiť dôkazné prostriedky inak, ako ich zhodnotil súd prvého stupňa, ale na to, aby ich
mohol zhodnotiť inak, ich musí v odvolacom konaní opäť vykonať.
Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu
k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá
možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy
navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva
klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom
sa vyjadrovať (§ 123 OSP a § 129 ods. 1 OSP). Pokiaľ sa tak nestalo, takéto pochybenie
možno označiť ako postup súdu, ktorým bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá
možnosť konať pred súdom (m. m. III. ÚS 60/04).
Z rozsudku krajského súdu zo 16. januára 2006 vyplýva, že krajský súd na základe
vykonaného dokazovania (z listinných dôkazov a výpovede svedka – konateľa úpadcu)
dospel k záveru, že uzatvorením záložných zmlúv boli naplnené znaky odporovateľného
úkonu definované v § 15 ods. 2 až 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
účinnom v čase uzatvorenia záložných zmlúv (ďalej len „ZKV“). Súd vychádzal z toho, že
záložné zmluvy boli uzatvorené v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu,
úmyslom úpadcu bolo ukrátiť konkurzných veriteľov, pričom tento úmysel musel byť
žalovanému známy. Konaním úpadcu bol zmarený legitímny záujem ostatných veriteľov
o pomerné uspokojenie. V čase uzatvárania záložných zmlúv mal úpadca značné množstvo
ďalších veriteľov, napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného veriteľa
(žalovaného), ktorý mal z uvedených právnych úkonov prospech.
Naopak, odvolací súd na základe dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa
dospel v namietanom rozhodnutí k odlišným skutkovým zisteniam (prijal opačné skutkové
závery), teda že úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov preukázaný nebol, žalovaný o úmysle
úpadcu ukrátiť veriteľov nevedel, časový úsek medzi uzatvorením úverových a záložných
zmlúv je irelevantný a svedok je zaujatý bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie,
resp. v potrebnom rozsahu dokazovanie zopakoval, a zabezpečil si tak podklad pre odlišné
skutkové závery (zistenia).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na právny záver dovolacieho súdu, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia z 30. novembra 2009 uviedol: „Odvolací súd nemal
dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil skutkové zistenie, že v posudzovanom prípade
neboli naplnené podmienky odporovateľnosti pri záložných zmluvách... uzavretých
žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto skutkovým zisteniam,
musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom ustanovením § 213 ods. 3 O. s. p.
Pri vykonaní takéhoto dokazovania by samozrejme musel dbať na procesné práva
účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní ako vyplýva z § 211
ods. 2 O. s. p. v spojení s § 123 O. s. p., nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu
práva účastníka konania konať pred súdom a tým aj k porušeniu práva na súdnu ochranu
garantovaného čl. 46 Ústavy SR.“
Podľa § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého
rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval
o dovolaní, záväzný. Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva (napr. rozsudok sp. zn.
2 Cdo 104/01), že v prípade zrušenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa dovolacím súdom je
súd nižšieho stupňa viazaný právnym názorom dovolacieho súdu ako pri posudzovaní
otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov.
Odvolací súd v novom konaní už spomenutú vadu odvolacieho konania neodstránil
a opäť v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu prijal odlišné skutkové zistenia bez
toho, aby vykonal dokazovanie, a umožnil tak účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv. Uvedeným postupom odňal sťažovateľovi ako účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom. Pre záver odvolacieho súdu, že z vykonaného dokazovania ani
z obsahu spisu nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na
úspešné uplatnenie odporovateľnosti právnych úkonov, nemal odvolací súd podklad
vo vykonanom dokazovaní súdom prvého stupňa, pričom vlastné dokazovanie odvolací súd
nevykonal. Navyše, tento právny záver je v rozpore s právnym názorom vysloveným
dovolacím súdom k otázkam hmotného práva, teda k splneniu podmienok odporovateľnosti
právnych úkonov podľa ZKV.
Najvyšší súd nerešpektujúc právny názor dovolacieho súdu opakovane postupoval
v priamom rozpore so znením ustanovenia § 213 ods. 3 OSP, a teda sa natoľko odchýlil od
jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým
zisteniam ako krajský súd bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní.
V tomto smere bol teda postup najvyššieho súdu svojvoľný (arbitrárny), a teda v rozpore
s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ďalšou námietkou sťažovateľa proti namietanému rozhodnutiu bolo tvrdenie, že pre
zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie neexistoval zákonný
dôvod.
Odvolací súd vymedzil dôvod zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku krajského
súdu ustanovením § 221 ods. 1 písm. h) OSP, podľa ktorého súd rozhodnutie zruší, len ak
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia
podľa tohto ustanovenia je kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou je
nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce iba v tom, že súd prvého stupňa nepoužil
správnu právnu normu. Druhou podmienkou je nedostatočné zistenie skutkového stavu.
Aj keby v okolnostiach prípadu sťažovateľa bola splnená podmienka nedostatočného
zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa, zo žiadneho rozhodnutia súdov vyššieho
stupňa (odvolacieho alebo dovolacieho) v sťažovateľovej veci nevyplýva, že by krajský súd
aplikoval na daný právny vzťah nesprávnu právnu normu, teda splnenie prvej podmienky
na zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní. Navyše, splnenie týchto dvoch podmienok
ako dôvodu na zrušenie rozsudku krajského súdu odvolací súd nijakým spôsobom
neodôvodnil. Zrušenie rozsudku krajského súdu najvyšší súd odôvodnil len tým, že
„výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným
právnym názorom“. Takto vymedzený dôvod zrušenia rozhodnutia prvostupňového súdu
však nekorešponduje s dôvodom zrušenia rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že zrušenie rozhodnutia krajského súdu
namietaným rozhodnutím bez naplnenia zákonného dôvodu [§ 221 ods. 1 písm. h) OSP]
a bez náležitého odôvodnenia splnenia podmienok na takýto postup vykazuje znaky
svojvoľného rozhodnutia. Najvyšší súd tým konal v rozpore s ústavným imperatívom konať
len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2
ods. 2 ústavy), čím zároveň zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces.
Napokon sťažovateľ vytýka namietanému rozhodnutiu arbitrárnosť z dôvodu jeho
nepreskúmateľného a nedostatočného odôvodnenia.
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Jeho zákonný rámec určuje
§ 157 ods. 2 OSP, pričom toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211
OSP). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami
sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.
Ústavný súd už vyslovil záver o absencii zákonného dôvodu na zrušenie rozsudku
krajského súdu, ako aj o nedostatočnom odôvodnení takéhoto postupu odvolacieho súdu.
Súčasťou odôvodnenia rozhodnutia má byť podľa § 157 ods. 2 OSP aj právne posúdenie
veci, teda podradenie zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu. Dôvod,
ktorý je uvedený v § 221 ods. 1 písm. h) OSP a na ktorý odvolací súd v odôvodnení
odkazuje, nie je ten, ktorým odôvodnil zrušenie prvostupňového rozhodnutia, teda medzi
týmito dôvodmi je obsahový nesúlad. Odvolací súd nedostatočným a nepreskúmateľným
spôsobom odôvodňuje aj svoj právny záver, že výsledok vykonaného dokazovania súdom
prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym názorom. V namietanom rozhodnutí
totiž odvolací súd bližšie neobjasnil, ktorý výsledok dokazovania a ktorý právny názor má
na mysli, a v čom tento ním tvrdený rozpor spočíva. Ústavný súd preto dospel k záveru, že
odôvodnenie namietaného rozhodnutia nemožno považovať za súladné s obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca 2010 (bod
1 výroku nálezu).
Vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia už bolo bezvýznamné zaoberať sa porušením
V.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) v rozsahu jeho ústavnej
povinnosti rozhodnúť o odvolaní žalovaného ústavne konformným spôsobom rešpektujúc
právny názor dovolacieho súdu.
Námietku predsedu senátu odvolacieho súdu o tvrdenej „anomálii“ v tom, ktorým
názorom sa má odvolací súd riadiť, či názorom dovolacieho súdu, alebo názorom ústavného
súdu vysloveným v tomto náleze, považoval ústavný súd vzhľadom na záver
o nerešpektovaní právneho názoru dovolacieho súdu odvolacím súdom za irelevantnú.
Osobitne preto, že právny názor dovolacieho súdu a právny názor ústavného súdu
vyslovený v tomto náleze nie sú vo vzájomnom rozpore. Právny názor vyslovený dovolacím
súdom je totiž právnym názorom v merite veci, pričom právny názor ústavného súdu
vyslovený v tomto náleze sa týka ústavne nesúladného postupu odvolacieho súdu v konaní
a rozhodovaní o odvolaní žalovaného po tom, čo na základe dovolania bolo rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľ si v písomnom podaní z 9. novembra 2010 uplatnil trovy konania v sume
16 393,01 € podľa § 11 ods. 3 (veta za bodkočiarkou) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Pri výpočte trov
konania sťažovateľ vychádzal z hodnoty sporu v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd už vyslovil, že predmet konania pred ústavným súdom nie je totožný
s predmetom konania pred všeobecným súdom, v rámci ktorého sťažovateľ namieta
porušenie svojich základných práv a slobôd. Predmet konania pred ústavným súdom
(ochrana porušených základných práv a slobôd) nie je oceniteľný v peniazoch
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa preto ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky a priznal
sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti z 21. júna
2010). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume dvakrát po
120,23 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 254,88 €. Uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty (ďalej len
„DPH“) vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže advokátska kancelária
zastupujúca sťažovateľa je platcom tejto dane. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
vrátane DPH boli priznané v celkovej sume 303,31 € (bod 3 výroku nálezu).
Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku
rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011