Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 387/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty F., spol. s r. o.

v konkurze, B., zastúpeného spoločnosťou G., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. marca 2010

a takto

rozhodol:

1. Základné práva JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty F., spol. s r. o. v konkurze,

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. marca

2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. G., správcovi konkurznej podstaty F., spol. s r. o. v konkurze, p r i z n á v a

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden

centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho

právneho zástupcu G., s. r. o., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-17 z 23. septembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J.

G., správcu konkurznej podstaty F., spol. s r. o. v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. marca 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ sa v posudzovanom prípade

návrhom na začatie konania domáhal určenia, že záložné zmluvy, ktoré úpadca – F., spol.

s r.o. a žalovaný – V., a.s. pobočka T. uzatvorili na zabezpečenie poskytnutých úverov, sú

právne neúčinné, pričom priebeh veci bol nasledovný:

1) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 183/99 zo dňa 9.12.2002, ktorým bol

návrh na začatie konania zamietnutý.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. zo dňa 10.3.2004, ktorým bol

zrušený rozsudok súdu 1. stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie... Odvolací súd uložil

prvostupňovému súdu vykonať dokazovanie naznačeným smerom.

3) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. zo dňa 16.1.2006, ktorý

určil, že právne úkony V., a.s. pobočka T., a F., spol. s r.o. B. spočívajúce v uzatvorení

záložných zmlúv č. 5001 zo dňa 12.1.1994, č. 45003/A zo dňa 12.1.1994 a č. 45003/B zo

dňa 3.6.1994 sú právne neúčinné a žalovaný – V., a.s. je povinný vrátiť do konkurznej

podstaty úpadcu F., spol. s r.o. sumu 97 265 174,88 Sk. Prvostupňový súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že pri svojom rozhodnutí vychádzal z právneho názoru

vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (uvedeného v bode 2) a svoje dokazovanie

vykonal podľa jeho pokynov.

4) Rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 18.10.2006, ktorý

zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp zn. tak, že návrh zamietol.

5) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. zo dňa 30.11.2009, ktorým

sa rozhodnutie odvolacieho súdu (uvedené v bode 4) podľa zrušilo

a vrátilo mu vec na ďalšie konanie. Dovolací súd uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a vychádza z nesprávnych skutkových

záverov, pre ktoré nebol podklad vo vykonanom dokazovaní. ...

6) napadnuté uznesenie - uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. zo dňa

24.3.2010, ktoré zrušilo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č.k.

a vrátilo mu vec na ďalšie konanie. Napriek tomu, že dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol

vadu spočívajúcu v tom, že odvolací súd prijal odchylné skutkové zistenia ako súd prvého

stupňa bez toho, aby vykonal dokazovanie a umožnil účastníkom konania výkon ich

významných procesných práv, odvolací súd túto vadu znova opakoval, a taktiež paradoxne

a pre nás prekvapujúco, odvolací súd po tom, čo už vec raz posudzoval a meritórne

rozhodol, teraz sa od toho odchýlil... a bez toho, aby bol daný niektorý z taxatívnych

dôvodov pre zrušenie rozhodnutia ( ), zrušil prvostupňové rozhodnutie,

pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň vyjadroval k meritórnym veciam.“

K porušeniu v sťažnosti označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť postupom

najvyššieho súdu a namietaným rozhodnutím z týchto dôvodov:

«A. odvolací súd dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam než súd prvého stupňa bez

toho, aby sám vykonal akékoľvek dokazovanie, resp. dokazovanie opakoval alebo doplnil

a umožnil sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv,

B. odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby bol daný niektorý

z taxatívnych dôvodov uvedených v Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),

C. napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné.»

K dôvodom porušenia označených práv namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu

sťažovateľ vo svojej sťažnosti bližšie uviedol:

„Pokiaľ ide o odvolacie konanie platí generálne pravidlo, že odvolací súd je viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa ( ). Skutkové závery

prijaté súdom prvého stupňa je odvolací súd oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len

vykonávaním dokazovania v zmysle až 5 , pričom pri tom musí rešpektovať

procesné práva účastníkov konania a umožniť im ich realizáciu. ...

Ustálená súdna judikatúra (R 64/1966, R 92/1968), ale aj právna teória...

interpretujú ustanovenie v tom zmysle, že je zásadne neprípustné, aby odvolací

súd, ak sa chce odchýliť od hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa, tieto dôkazy hodnotil

inak bez toho, aby ich sám opakoval.

... skutočnosti, ktoré sú vytýkané v tejto ústavnej sťažnosti, sú... tiež vadami, ktoré

už odvolaciemu súdu boli výslovne vytknuté dovolacím súdom v odôvodnení jeho uznesenia,

ktorým bol napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zrušený a vec

sa odvolaciemu súdu vrátila na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení svojho

uznesenia... uviedol, že odvolací súd nemal dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil

skutkové zistenia, že v posudzovanom prípade neboli naplnené podmienky odporovateľnosti

pri záložných zmluvách... uzavretých žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol

dospieť k takýmto skutkovým zisteniam, musel by vykonať dokazovanie v rozsahu

vymedzenom ustanovením . Pri vykonaní takéhoto dokazovania by

samozrejme musel dbať na procesné práva účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým

dôkazom..., nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu práva účastníka konania konať

pred súdom a tým aj k porušeniu práva na súdnu ochranu garantovaného v

SR. ...

Odvolací súd bol v ďalšom konaní viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. ...

Odvolací súd... napriek tomu, že mu dovolací súd priamo vytkol, že takéto

pochybenia sú porušením zaručených práv účastníka konania, bez toho, aby

v posudzovanej veci došlo k akejkoľvek zmene, opätovne porušil právo sťažovateľa na

súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, nakoľko sa znova bez vykonania dokazovania a

bez toho, aby sťažovateľovi umožnil vykonať jeho procesné práva a vyjadriť sa k

navrhovaným a k vykonaným dôkazom, odchýlil od skutkových zistení súdu prvého

stupňa. ...

... odvolací súd žiadne dokazovanie nevykonal, a... svojvoľne sa odchýlil od skutkových

zistení, ku ktorým prvostupňový súd dospel... a uviedol, že... z vykonaného dokazovania ani

z obsahu spisu nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na

úspešné uplatnenie odporovateľnosti právnych úkonov... Išlo navyše o odklonenie sa od

tých skutkových zistení, ktoré Najvyšší súd SR v konaní č.6 Obo 87/03 v odôvodnení svojho

rozhodnutia a usmernení súdu prvého stupňa považoval za celkom rozhodujúce pre

posúdenie, či boli záložné zmluvy odporovateľné. ...

Tým, že sa odvolací súd odchýlil od skutkových zistení súdu prvého stupňa bez toho,

aby si pre to zadovážil rovnocenný podklad a bez toho, aby nám umožnil vyjadriť sa

k navrhovaným dôkazom a tiež k vykonaným dôkazom a ovplyvniť tak súdne konanie, nám

odňal dôležité procesné práva a porušil naše ústavné právo na súdnu ochranu a

spravodlivé súdne konanie. ...

Odvolací súd zrušením prvostupňového rozhodnutia vydaného v náš prospech

porušil naše ústavné právo na spravodlivý proces... vzhľadom k tomu, že ho zrušil bez toho,

aby bol objektívne daný niektorý z dôvodov, ktoré vymenúva

taxatívnym spôsobom v . ...

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vymedzuje vadu, pre ktorú zrušuje

prvostupňové rozhodnutie, pričom uvádza, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia je to, že

výsledok dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym

názorom.

... dôvod, ktorý ako dôvod zrušenia prvostupňového rozhodnutia uvádza odvolací

súd v napadnutom uznesení, nie je žiadnym z dôvodov, ktoré sú taxatívne uvedené v § 221

ods. 1 . ... Hoci odvolací súd uviedol, že ruší prvostupňové rozhodnutie podľa

ods. 1 písm. h) , dôvod, ktorý uviedol, nie je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa

tohto ustanovenia, ním uvádzanú vadu nemožno pod toto ustanovenie subsumovať. ...

Odvolací súd konal svojvoľne a prvostupňové rozhodnutie zrušil bez toho, aby bol

objektívne daný nejaký dôvod, ktorého existencia je nevyhnutná pre to, aby odvolací súd

mohol postupovať týmto spôsobom. ...

... napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, nakoľko jeho odôvodnenie je celkom

nedostatočné, nepresvedčivé a mätúce. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

vôbec nevysporiadal s objasnením dôvodu, pre ktoré prvostupňové rozhodnutie zrušuje,

v rozhodnutí absentuje niektorý z dôvodov, ktoré sú stanovené v pre

zrušenia rozhodnutia, pričom odvolací súd uvádza ako dôvod zrušenia vadu, ktorá medzi

tieto zákonné dôvody nepatrí. ...

Odvolací súd síce uvádza, že prvostupňové rozhodnutie zrušuje z dôvodu, že

prvostupňovým súdom uskutočnené dokazovanie a jeho výsledok nekorešponduje s právnym

názorom vyjadreným v rozsudku zo dňa 15.1.2006, č.k. -378, a že výsledok

vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym

názorom, v napadnutom uznesení však žiadnym spôsobom nevysvetlil, ktorý výsledok

dokazovania a ktorý právny názor má odvolací súd na mysli. ... Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia navyše nie je vôbec jasné ani to, prečo je odvolací súd názoru, že

výsledky dokazovania a vyslovené právne názory navzájom nekorešpondujú a je potrebné

ich zosúladenie. ...

Súčasťou odôvodnenia rozhodnutia má byť v zmysle aj právne

posúdenie veci, t.j. podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej

normy... Dôvod, ktorý je uvedený v ... je úplne iný ako ten, ktorým

odvolací súd zdôvodňuje zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Vadu, ktorá je podľa

názoru odvolacieho súdu dôvodom, pre ktorý bolo prvostupňové rozhodnutie zrušené,

nemožno žiadnym spôsobom podradiť pod znenie .“

Podľa názoru sťažovateľa závery uvádzané v namietanom rozhodnutí sú v rozpore

s právnymi názormi vyslovenými dovolacím súdom, sú neodôvodnené a arbitrárne, keďže

z dôkazov, ktoré boli vykonané, ani nemohli vyplynúť. Namietané rozhodnutie odvolacieho

súdu je „arbitrárne, jeho odôvodnenie je nepreskúmateľné a nedostatočné“, v dôsledku

čoho bolo priamo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj zásady

spravodlivého súdneho procesu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces JUDr. J. G., B., správcu

konkurznej podstaty úpadcu F., spol. s r.o., B.,, garantované Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s ,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.3.2010, č.k. ,

porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.3.2010, č.k. sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

na účet advokátskej kancelárie G., s.r.o. v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Na výzvu ústavného súdu z 29. septembra 2010 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril

predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu podaním doručeným ústavnému súdu

9. novembra 2010, ktorý vo svojom stanovisku k veci uviedol:

„... Ako vyplýva z obsahu námietok sťažovateľa, ich podstata pramení z jeho tvrdenia

o tom, že najvyšší súd ako súd odvolací zrušil prvostupňové rozhodnutie vydané v prospech

sťažovateľa, a to bez toho, aby bol podľa jeho názoru objektívne daný niektorý z dôvodov

taxatívne vymenovaných v .

S dôvodmi, ktoré najvyšší súd viedli k zrušujúcemu rozhodnutiu, sa súd vysporiadal

tak, ako na to poukázal predseda senátu v odôvodnení sťažovateľom vytýkaného uznesenia

a týchto sa súd naďalej pridržiava. Máme za to, že rozhodnutie súdu je odôvodnené

zrozumiteľným spôsobom majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je

jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci.

Naviac, zrušením rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16.januára 2006, č. k.

-378 a vrátením veci na ďalšie konanie sa prejednávaná vec dostala do štádia,

kedy súd bude o určovacej žalobe sťažovateľa opätovne konať a rozhodovať meritórnym

rozhodnutím, voči ktorému bude prípustný riadny opravný prostriedok, a teda základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu zostáva naďalej zachované.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že uznesením

najvyššieho súdu z 24.marca 2010, sp. zn. k porušeniu sťažovateľom

namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky, nedošlo.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa

... oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho

pojednávania súhlasí. ...“

Súčasťou stanoviska predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo aj

vyjadrenie predsedu vo veci konajúceho senátu najvyššieho súdu, ktorý k sťažnosti

sťažovateľa okrem iného uviedol:

«... Sťažnosť podala advokátska kancelária G., s. r. o., B., ako to zo sťažnosti

vyplýva. V sťažnosti sa síce hovorí, že ju podáva JUDr. J. G., správca konkurznej podstaty

(osobitne vymenovaný do tejto funkcie) podľa zákona o konkurze a vyrovnaná (č. 328/1991

Zb.), konať ako správca podstaty s tým, že nikoho nezastupuje, ale je správcom, ktorého

činnosť a povinnosti sú stanovené zákonom o konkurze a vyrovnaní a je podľa týchto

predpisov aj odmeňovaný z konkurznej podstaty... Treba tomu rozumieť, že splnomocnil

kanceláriu, ktorej je členom, teda „seba sa“ ?. Ale ani to nemohol pretože okrem iného,

funkciu správcu, ak za správcu bol v tejto veci ustanovený a funkciu prijal, je povinný ju

vykonávať osobne a zastupovanie v prípade, že ju nemôže vykonávať osobne, je riešené

v zákone o konkurze a vyrovnaní a nie na základe nejakého plnomocenstva, ktoré ani

Ústavný súd nemal k dispozícii, keď sťažnosť prijímal. Ide o „lapsus“ procesný... .

Ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2010,

č. k. je rozhodnutie zrušujúce rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. 1.

23006 č. k. - 378 a tým sa vec dostala právne do počiatočného štádia

konania pred všeobecným súdom.

Nič na tom nemení, že uvedený rozsudok krajského súdu bol odvolacím súdom

-Najvyšším súdom SR z 18. októbra. 2006 č. k. - 419 zmenený a v dôsledku

dovolania, uznesením dovolacieho súdu (Najvyššieho súdu SR v päťčlennom senáte)

uznesením z 30. novembra 2009 č. k. - 452, zrušený a vec vrátená na nové

konanie odvolaciemu súdu. Odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave v rámci

odvolacieho konania a v rámci svojej právomoci, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Neráčil totiž odvolací sud obsiahnuť a pochopiť myšlienky dovolacieho súdu pojaté do jeho

zrušujúceho uznesenia tak, ako to prezentoval aj predseda tohto senátu, ktorý vec referoval,

ktorý pripojil svoje odlišné stanovisko ( ).

Zákonné dôvody pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom tu neboli,

pretože ani nebolo namietané vykonané dokazovanie, ale len odlišný právny názor, čo nie je

dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu. V tomto prípade mal povinnosť dovolací

súd postupovať podľa ustanovenia (v terajšom znení), ktorý znie takto:

„Ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie. Ak

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom

posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie“.

Znenie tohto ustanovenia bolo zavedené do jeho novelou, zákonom

z 23. septembra 2008 č. ...Účinnosť táto novela nadobudla 15. októbra 2008

a novela sa použije aj na veci začaté pred jeho účinnosťou (§ 272p ods. 1 tejto citovanej

novely. ...

Podľa tejto novely bol povinný postupovať dovolací súd, ale nepostupoval, vlastne

podľa platnej a záväznej novely postupoval len v tom, že pre zrušenie použil novozavedenú

formu rozhodnutia „uznesenie“ ( pred novelou bol rozsudok).

Platné ustanovenie stanoví, že:

„Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,

záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania“.

Netreba pripomínať, že aj právny názor vyslovený v Náleze, ktorým rozhodnutie

všeobecného súdu bolo zrušené je pre ďalšie jeho konanie záväzné. A tu dochádzame

k ďalšej anomálii, totiž ktorým názorom sa treba riadiť, názorom dovolacieho súdu alebo

Ústavného súdu.

Aj keď Ústavný súd svojím rozhodovaním tvorí akýsi 4 stupeň všeobecných súdov,

jeho hlavnou náplňou je rozhodovanie o ústavných sťažnostiach proti rozhodnutiam

všeobecných súdov, zastávame názor, že a , nemožno

nahradiť množstvo zákonov, podľa ktorých všeobecné súdy rozhodujú, pri rozhodovaní ich

vykladajú a Ústavný súd ma iné poslanie, ako ich pri tejto činnosti nahradzovať.

Podľa terajšej právnej úpravy (včítane ústavnej) Ústavný súd môže prijať ústavnú

sťažnosť len vtedy, ak konanie vo veci samej pred všeobecným súdom bolo právoplatne

skončené, pretože len vtedy možno konštatovať, že boli porušené základné práva a slobody

sťažovateľa alebo právo na spravodlivý proces. Nemožno to konštatovať, keď o týchto

právach sa koná a nebolo o nich právoplatne rozhodnuté. Zásah do konania pred

všeobecným súdom v dvojinštančnom konaní, ktoré nie je skončené považujem za zásah

protiústavný preto, že zaručuje nezávislosť a nestrannosť pri rozhodovaní a nemôže

ju narušiť žiaden orgán, ani Ústavný súd v tomto konkrétnom prípade, keď svojím nálezom

ma upraviť súd, ako má vo veci pokračovať...»

Sťažovateľ listom z 12. októbra 2010 ústavnému súdu oznámil, že na vykonaní

ústneho pojednávania netrvá.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného

porušenia sťažovateľom označených práv podľa , listiny a dohovoru.

III.

Z obsahu na vec sa vzťahujúcich spisových materiálov ústavný súd zistil tieto

rozhodujúce skutočnosti:

Sťažovateľ sa žalobou podanou 1. apríla 1996 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) domáhal proti V., a. s., pobočka T. (ďalej len „žalovaný“), určenia, že

jeho úkony spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 z 12. januára 1994,

č. 45003/A z 12. januára 1994 a č. 45003/B z 3. júna 1994 sú právne neúčinné. Krajský súd

rozsudkom č. k. -177 z 9. decembra 2002 žalobu sťažovateľa zamietol

z dôvodu, že sťažovateľ v konaní nepreukázal úmysel žalovaného ukrátiť ostatných

veriteľov.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorému najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 10. marca 2004 vyhovel a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v uznesení konštatoval, že „... súd prvého

stupňa nevykonal dostatočné a úplné dokazovanie v súlade s dikciou ustanovenia § 15

ods. 1 a 2 ZKV, ktorá sleduje záujmy všetkých veriteľov pri uspokojovaní ich pohľadávok

voči úpadcovi v rámci konkurzného konania. V predmetnej veci ide o preukázanie a

zistenie, či dodatočne uzavreté zmluvy o zriadení záložného práva boli takými právnymi

úkonmi dlžníka, ktoré naplňujú skutkovú podstatu ustanovenia § 15 ods. 2 ZKV, t.j., či

dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal, podľa predložených

písomných dôkazov, značné finančné záväzky, a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej stane -

odporcovi známy. ... Súd prvého stupňa v tomto smere nevykonal dokazovanie, nezaoberal

sa časovým postupom od uzavretia úverových zmlúv, splatnosťou úverov a uzavretím

záložných zmlúv, aj s ohľadom na začatie konkurzného konania voči navrhovateľovi -

úpadcovi, ktoré okolnosti bolo nutné skúmať a uložiť účastníkom, aby o týchto

skutočnostiach predložili prehľadné písomné dôkazy. ...“.

Krajský súd podľa pokynov odvolacieho súdu vec znovu prerokoval a vykonal

dokazovanie „predovšetkým na zistenie skutočností, či boli odporované právne úkony

uzatvorené v úmysle ukrátiť veriteľov úpadcu a či takýto prípadný úmysel spoločnosti

úpadcu bol alebo musel byť známy, žalovanému, a teda či odporované právne úkony

napĺňajú, alebo nenapĺňajú definíciu odporovateľného právneho úkonu v zmysle ust. § 15

ods. 2 ZKV“. Krajský súd vykonal dokazovanie výsluchom svedka Ing. K., konateľa F.,

spol. s r. o. B. (ďalej len „úpadca“), ako aj ďalšími listinnými dôkazmi. Na základe takto

zisteného skutkového a právneho stavu krajský súd rozsudkom č. k. -378 zo

16. januára 2006 určil, že právne úkony žalovaného a úpadcu spočívajúce v uzatvorení

záložných zmlúv sú právne neúčinné. Žalovaný bol zároveň v rozsudku zaviazaný vrátiť

sumu 97 265 174,88 Sk do konkurznej podstaty úpadcu. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozsudku okrem iného uviedol:

„Zásadným faktorom pri rozhodovaní súdu bolo posúdenie skutočnosti, či

uzatvorením odporovaných záložných zmlúv došlo alebo nedošlo k naplneniu podstaty

odporovateľného právneho úkonu, ako je to definované v § 15 odst. 2 až 6 ZKV. Takto súd

pri svojom rozhodovaní vychádzal z odôvodnenia Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí č.k.

zo dňa 10. 3. 2004 kde Najvyšší súd SR uviedol svoj právny názor, že pri

dokazovaní súdu je potrebné zamerať sa na tú skutočnosť, či dlžník (úpadca) konal v úmysle

ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal predložených písomných dôkazov značné finančné

záväzky.

Výsledkom daného posúdenia súdu bolo, že uzatvorením odporovaných záložných

zmlúv došlo k naplneniu všetkých náležitostí odporovateľného právneho úkonu v zmysle ust.

§ 15 odst. 2 ZKV. Súd vychádzal z toho, že záložné zmluvy boli uzatvorené v posledných

troch rokoch pred vyhlásením konkurzu a úmyslom úpadcu bolo ukrátiť konkurzných

veriteľov a daný úmysel musel byť žalovanému známy.

... Odporovateľnosť v danom prípade spočívala v tom, že odporovateľnými záložnými

zmluvami bol zmarený legitímny záujem ostatných konkurzných veriteľov vyjadrený

v ustanovení § 15 odst. 1 a odst. 2 ZKV, ktorým je záujem o pomerné uspokojenie všetkých

konkurzných veriteľov. Právny záver, že práve pomerné uspokojenie všetkých konkurzných

veriteľov je účelom daného ustanovenia Zákona o konkurze a vyrovnaní, bol uvedený aj

v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. .

Pri posúdení existencie úpadcovho úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov súd

vychádzal z komplexného posúdenia výpovede svedka (štatutárneho orgánu úpadcu)

v kontexte s posúdením ostatných, súdu predložených listinných dôkazov. Svedok počas

svojich výpovedí na pojednávaní... nikdy nepopieral, ale práve naopak potvrdil, že vedel

o skutočnosti, že v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv, mal úpadca značné

množstvo ďalších veriteľov. Napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného

veriteľa. Svedok výslovne uviedol, že úpadca iný majetok, okrem založeného majetku,

nemal. Za daných okolností nemožno dospieť k inému záveru, než k takému, že úmyslom

úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov...

Napriek skutočnosti, že svedok nikdy priamo nepotvrdil, že jeho úmyslom, ako

úmyslom štatutárneho orgánu úpadcu (úmyslom samotného úpadcu), bolo ukrátiť ostatných

veriteľov, súd dospel k presvedčeniu, že úmysel ukrátiť ostatných veriteľov v čase

uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv bol na strane úpadcu daný. Vzhľadom na

okolnosti, ktoré predchádzali a sprevádzali uzatvorenie záložných zmlúv, si bol, podľa

názoru súdu, úpadca dobre vedomý, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie alebo

ohrozenie Zákonom o konkurze a vyrovnaní chráneného záujmu, a pre prípad, že takéto

porušenie alebo ohrozenie spôsobí, bol s tým uzrozumený. Vyššie uvedené dôkazy, ktoré

boli v čase uzatvárania odporovaných záložných zmlúv úpadcovi dobre známe, preukazujú

fakt, že úpadca vedel, že môže takýmito úkonmi poškodiť ostatných svojich veriteľov.

Takých veriteľov, ako vyplýva z predložených listinných dôkazov (daňové priznanie za rok

1993, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. , Rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č.k. , Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. ), ktorí

mali v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv voči úpadcovi veľké a vymáhateľné

pohľadávky, bolo značné množstvo. Objem týchto pohľadávok bol taktiež značný. O tomto

mal úpadca vedomosť, a napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného

veriteľa. Súd je toho názoru, že za daných okolností úpadca vedel, resp. ak nevedel, tak pri

bežnej obozretnosti podnikateľa mal vedieť, že týmito fakticky, v rozpore s účelom Zákona

o konkurze a vyrovnaní, ukracuje ostatných veriteľov (znemožňuje čo len pomerné

uspokojenie ostatných veriteľov...

Vzhľadom na rozsah informovanosti žalovaného, je súd názoru, že žalovaný si bol

vedomý úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov. Uvedené vyplýva predovšetkým z dvoch

podstatných znalostí, ktorými žalovaný disponoval. Prvou z nich je, že žalovaný vedel, že

v čase uzatvárania odporovaných záložných zmlúv je úpadca v úpadku a má viac veriteľov

a druhou je, že žalovaný vedel, že záložnými zmluvami sa zakladá celý majetok úpadcu.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že Záložná zmluva č.5001 zo

dňa 12. 1. 1994, Záložná zmluva č. 45003/A zo dňa 12. 1. 1994 a Záložná zmluva

č. 45003/B zo dňa 3.6. 1994 majú charakter odporovateľných právnych úkonov...

Zároveň súd dospel k záveru, že osobou, ktorá mala z uvedených právnych úkonov

prospech, bol žalovaný. Žalovaný bol... oprávnený nakladať so založeným majetkom

a mohol ho predať, a to aj iným vhodným spôsobom, ako verejnou dražbou. Uvedené právo

neskôr aj realizoval, a v krátkom čase po uzatvorení záložných zmlúv celý založený majetok

aj predal, čím došlo k dokonaniu dôsledkov uzatvorenia odporovateľných právnych

úkonov...“

Proti rozsudku krajského súdu zo 16. januára 2006 sa žalovaný odvolal. Najvyšší súd

o odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom sp. zn. z 18. októbra 2006 tak,

že zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a žalobu zamietol. Odvolací súd dospel

k záveru, že „podmienky odporovateľnosti právnych úkonov neboli splnené, keď žalobcom

nebol preukázaný úmysel dlžníka a vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť svojich

veriteľov odporovateľnými právnymi úkonmi“.

Proti rozsudku najvyššieho súdu z 18. októbra 2006 podal sťažovateľ dovolanie,

ktoré odôvodnil najmä nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Navyše,

odvolací súd dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa bez toho, aby

sám vykonal akékoľvek dokazovanie. Podľa sťažovateľa ide o podstatnú vadu odvolacieho

konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd rozhodol

o dovolaní žalobcu uznesením č. k. V 14/2007-452 z 30. novembra 2009 tak, že

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Podmienky pre odporovanie právneho úkonu uzavretého medzi dlžníkom a osobou

nevymenovanou v ods. 3 a 4, upravoval v čase urobenia sporných záložných zmlúv § 15

ods. 2 ZKV. Podľa neho možno odporovať úkonu, ktorý urobil dlžník v posledných troch

rokoch pred začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento

úmysel musel byť druhej strane známy.

Už v uznesení dovolacieho súdu (správne má byť odvolacieho súdu, pozn.)

z 10. marca 2004 č. k. -194 bol vyslovený právny názor, že v tejto veci ide

o preukázanie a zistenie, či bol pri zriadení záložných práv, pri sledovaní účelu ZKV, braný

zreteľ na záujmy všetkých veriteľov dlžníka, ako záujmy rovnocenných veriteľov, keďže

dlžník bol v úpadku. V predmetnej veci ide o preukázanie a zistenie, či dodatočne uzavreté

záložné zmluvy boli takými právnymi úkonmi dlžníka, ktoré naplňujú skutkovú podstatu § 15

ods. 2 ZKV, teda či dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal, podľa

predložených písomných dôkazov, značné finančné záväzky, a tiež, či jeho úmysel musel byť

druhej strane - odporcovi, známy. Týmto právnym názorom odvolacieho súdu bol Krajský

súd v Bratislave... v ďalšom konaní a rozhodovaní viazaný podľa Z tohto

právneho názoru vyplýva, že samotné uzavretie záložných zmlúv v posudzovanom prípade

mohlo byť za určitých okolností uzavretím odporovateľných právnych úkonov. ...

Podľa názoru dovolacieho súdu samotné uzavretie záložných zmlúv mohlo byť

odporovateľným právnym úkonom. Rozhodujúcim pre zodpovedanie otázky, či uzavretie

záložných zmlúv bolo alebo nebolo uzavretím odporovateľných právnych úkonov, je

posúdenie, či predmetne záložné zmluvy boli uzavreté s úmyslom dlžníka ukrátiť čo len

jedného z jeho veriteľov a tento úmysel bol druhej strane (v tomto prípade žalovanému)

známy. Keďže k uzavretiu záložných zmlúv došlo v situácii, kedy bolo zrejmé, že bude na

dlžníka vyhlásený konkurz (resp. mal byť vyhlásený konkurz pre jeho úpadok), bol dlžník

povinný (aj pri zriadení záložného práva) prihliadať na záujmy všetkých svojich veriteľov

a musel dbať na účel ZKV. Účelom je pomerné uspokojenie všetkých veriteľov. Ak v danom

prípade uzavretím záložných zmlúv pre niektorých veriteľov zanikla možnosť uspokojenia

ich pohľadávky zo založeného majetku a boli takto ukrátení a toto bolo úmyslom dlžníka,

o ktorom odporca pri zriadení záložného práva vedel, boli záložné zmluvy

odporovateľné. ...

Ani skutočnosť, že záložné zmluvy uzavrel dlžník v prospech jedného z veriteľov

neznamená, že by takto uzavreté záložné zmluvy nemohli byť odporovateľnými právnymi

úkonmi vo vzťahu k iným veriteľom dlžníka. ...

Odvolací súd nemal dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil skutkové zistenie, že

v posudzovanom prípade neboli naplnené podmienky odporovateľnosti pri záložných

zmluvách... uzavretých žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto

skutkovým zisteniam, musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom ustanovením

Pri vykonaní takéhoto dokazovania by samozrejme musel dbať na

procesné práva účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní ako

vyplýva z v spojení s , nakoľko opačným postupom by

došlo k odňatiu práva účastníka konania konať pred súdom a tým aj k porušeniu práva na

súdnu ochranu garantovaného SR. ...

Dovolací súd je tohto názoru, že výpoveď svedka o zhoršujúcom sa hospodárskom

stave v období od poskytnutia zabezpečených úverov do uzavretia záložných zmlúv mohla

byť za určitých okolností rozhodujúca vo vzťahu k otázke, či boli alebo neboli uzavreté

záložné zmluvy odporovateľné. Túto otázku samozrejme nemožno zodpovedať len na

základe samotného faktu, že medzičasom došlo ku zhoršeniu hospodárskeho stavu dlžníka,

ale možno ju zodpovedať na základe toho, či v čase, kedy došlo k uzavretiu záložných zmlúv

bol hospodársky stav dlžníka taký, že dlžník bol v úpadku a na základe skutkových zistení, či

dlžník v čase úpadku konal tak, že dbal na záujmy aj ostatných svojich veriteľov, voči

ktorým mal značné finančné záväzky, alebo dbal len na záujmy jedného z nich - odporcu,

a či odporca o tom vedel.

Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

a vychádza z nesprávnych skutkových záverov, pre ktoré nebol podklad vo vykonanom

dokazovaní. Bol tým daný dovolací dôvod podľa a Dovolací

súd preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho podľa súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní po vrátení veci je dovolací súd viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu ( ).»

K rozhodnutiu dovolacieho súdu bolo podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) pripojené odlišné stanovisko sudcu JUDr. P. D. Vzhľadom na

to, že záväzný právny názor dovolacieho súdu je platný iba v rozsahu väčšinového

rozhodnutia, ústavný súd nepovažoval za potrebné uviesť obsah tohto odlišného stanoviska.

Po zrušení rozsudku odvolacieho súdu z 18. októbra 2006 najvyšší súd ako odvolací

súd opätovne vec prerokoval a o odvolaní žalovaného rozhodol sťažnosťou namietaným

rozhodnutím tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V odôvodnení namietaného rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:

«Odvolací súd v rámci odvolacieho konania najprv skúmal splnenie podmienky

lehoty na podanie tzv. odporovacej žaloby. Nakoľko odporovateľné právne úkony boli

úpadcom urobené dňa 12.1.1994 a 3.6.1994, pričom konkurz na majetok úpadcu Mestský

súd v Bratislave vyhlásil dňa 2.5.1995, možno zákonnú lehotu považovať za splnenú.

Splnenie ostatných zákonných podmienok nebolo v konaní na súde prvého stupňa

preukázané.

V zmysle ust. § 15 ZKV možno právnemu úkonu odporovať len za predpokladu, že

dlžník, t. j. úpadca, mal úmysel daným právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa a tento

úmysel musel byť druhej strane známy. V danom spore, s poukazom na dôvody rozhodnutia

dovolacieho súdu, úmysel o ukrátenie veriteľov preukázaný nebol. Svedecká výpoveď

štatutárneho zástupcu úpadcu preukázala iba vedomosť úpadcu o ďalších veriteľoch, avšak

svedok počas celého konania nevypovedal, že mal v úmysle uprednostniť žalovaného a tým

ukrátiť ostatných veriteľov. Na pojednávaní konanom dňa 15.11.2004 svedok uviedol, že

úver poskytnutý úverovou zmluvou zo dňa 10.8.1993 vo výške 42 500 000 Sk (1 410 741,55

Eur) slúžil na splatenie predchádzajúcich úverov, t. j. z roku 1992, čo by vylučovalo úmysel

ukrátiť veriteľov, naopak uvedené svedčí skôr o úmysle uspokojiť veriteľa založených vecí.

Zo skutočnosti, že dlžník má dlhy a tým aj veriteľov a na splatenie dlhov uzavrie

úverovú zmluvu, pričom následne zabezpečí svoj majetok v prospech splatenia dlhu,

nemožno vyvodiť záver, že má v úmysle ukrátiť ostatných veriteľov, skôr, že má úmysel ich

z takto získaných prostriedkov uspokojiť.

Prvostupňový súd mal vedomosť žalovaného o úpadcovom úmyselnom konaní za

preukázanú, keďže žalovaný vedel o úpadku úpadcu, o množstve veriteľov, ako

i o skutočnosti, že bol založený celý majetok úpadcu. S takýmto záverom nemožno súhlasiť,

pretože z vykonaného dokazovania, ako i z obsahu spisu priamo nevyplýva, že žalovaný mal

informácie o úpadku úpadcu, resp. že v čase uzatvárania záložných zmlúv sa spoločnosť F.,

spol. s r. o. nachádzala v úpadku. Uvedené nepreukazujú ani uzavreté úverové zmluvy a na

ne nadväzujúce záložné zmluvy, nakoľko úpadca žiadal o poskytnutie finančných

prostriedkov na nákup nehnuteľností, automobilov, zásob, hmotného investičného majetku,

prípadne na opravu požiarom zničeného pavilónu predaja áut. Len v rámci úverovej zmluvy

č. 198 K 93 bol úver poskytnutý okrem iného aj na úhradu pohľadávok. V prospech

nevedomosti žalovaného svedčí aj priaznivý podnikateľský plán prikladaný k jednotlivým

žiadostiam o úver. Súčasne preúverovanie skôr poskytnutých úverov je bežnou bankovou

praxou, z ktorej nevyplýva, že klient banky je v úpadku. Vychádzajúc z praxe bánk

poskytujúcich úver, banka zhodnotí „bonitu“ klienta, ktorému poskytuje úver vopred

a pokiaľ by vzhliadla klienta ako nevyhovujúceho, neschopného v budúcnosti dlh splniť,

úver by nebol schválený a poskytnutý. Ani žiadosti o odklady splátok, ani o zmenu úveru

z krátkodobého na dlhodobý, nie sú ukazovateľom o klientovej finančnej situácii, keďže ich

povoľovanie je taktiež bežnou bankovou praxou. Zároveň z listu zo dňa 11.10.1993,

v ktorom úpadca žiada o odklad splátky úveru zo dňa 20.10.1992, nevyplýva, že by sa

úpadca nachádzal v zlej hospodárskej situácii, ale len že predaj áut bol v súvislosti

s legislatívnymi zmenami po vzniku Slovenskej republiky a predchádzajúcimi letnými

mesiacmi komplikovanejší, pričom výnosy z predaja boli použité na výstavbu nového

predajného pavilónu.

Dokument, z ktorého možno usúdiť, že úpadca žalovaného oboznámil so svojim

nepriaznivým finančným stavom, je záznam z rokovania medzi úpadcom a žalovaným.

Nakoľko sa stretnutie uskutočnilo dňa 25.5.1994, t. j. až po uzatvorení záložných zmlúv

č. 5001 a č. 45003/A, sú informácie o zlej hospodárskej situácii vo vzťahu k preukázaniu

vedomosti žalovaného o úmysle ukrátiť veriteľov irelevantné.

Žalobca vo vyjadrení zo dňa 10.3.2005 poukázal na list žalovaného zo dňa

14.10.1994, ktorý považuje za dôkaz o vedomosti žalovaného o zlom hospodárskom stave

úpadcu už v čase uzavierania úverových zmlúv, keďže v liste je uvedené: „Úvery poskytnuté

Vašej spoločnosti v priebehu 3. a 4. štvrťroka 1993 boli rovnako prísne a účelové a mali za

cieľ oživiť činnosť firmy paralizovanú viacerými objektívnymi a subjektívnymi

skutočnosťami.“ Ani uvedené však nemožno považovať za preukázanie, že úpadca sa

v danom čase nachádzal v úpadku a žalovaný detailne poznal jeho situáciu. Ako vyplýva

z uvedenej vety, úvery boli účelové, tzn. že mali byť použité len na účely, na ktoré boli

poskytnuté, napr. nákup automobilov, hmotného investičného majetku, opravu zničenej

haly. Žalovaný poskytol úver na oživenie činnosti firmy z dôvodu pomoci pri obnove

požiarom zničeného pavilónu predaja áut a nie kvôli platobnej neschopnosti úpadcu.

Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že väčšinu majetku nadobudol úpadca na základe

finančných prostriedkov z úverových zmlúv.

Nakoľko žalovaný mal úver z roku 1992 zabezpečený záložnou zmluvou na

nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zálohu aj v záložných zmluvách k úverovým zmluvám

z roku 1993, je časový úsek medzi uzatvorením úverových zmlúv a záložných zmlúv

irelevantný. Záložnými zmluvami č. 45003/A a č. 45003/B bolo zabezpečenie rozšírené

o drobný hmotný investičný majetok a hnuteľný majetok.

Pokiaľ ide o samotné uzatváranie záložných zmlúv, z obsahu spisu odvolací súd

zistil, že úpadca sám v žiadostiach o poskytnutie úveru, resp. v návrhu na povolenie úveru

žalovanému ponúkol zabezpečenie vo forme nehnuteľností, zásob automobilov, náhradných

dielov, hmotného investičného majetku, technologického vybavenia haly predaja áut.

Z uvedeného dôvodu nemohol vziať odvolací súd do úvahy výpoveď svedka o tlaku pri

uzatváraní sporných záložných zmlúv a jeho výpoveď zhodnotil ako zaujatú.

Z vykonaného dokazovania ani z obsahu spisu odvolací súd nemá za preukázané

splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na úspešné uplatnenie odporovateľnosti

právnych úkonov. Súčasne žalobca v konaní neprodukoval dôkazy, pričom súd prvého

stupňa ani odvolací súd nemôžu jeho povinnosť nahrádzať.

Nakoľko prvostupňovým súdom uskutočnené dokazovanie a jeho výsledok

nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo dňa 16.1.2006, č. k.

-378, je potrebné v opätovnom konaní pred súdom prvého stupňa ich

zosúladenie, prípadne vykonanie ďalšieho dokazovania o otázkach, či v čase uzatvárania

sporných záložných zmlúv bola spoločnosť F., spol. s r. o. v úpadku; ak spoločnosť bola

v úpadku, či úpadca dbal aj na záujmy ostatných veriteľov alebo len na záujmy žalovaného

a či žalovaný o týchto skutočnostiach vedel.

Z dôvodu, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore

s jeho vysloveným právnym názorom, odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave

podľa ust. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd

prvého stupňa doplní dokazovanie v naznačenom smere a vo veci samej znovu rozhodne.»

IV.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie a zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou predsedu senátu odvolacieho súdu týkajúcou sa

nesplnenia podmienky povinného právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným

súdom uvádza, že prílohou sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 21. júna 2010

bolo aj splnomocnenie zo 14. júna 2010, ktorým sťažovateľ splnomocnil na svoje

zastupovanie v konaní o jeho ústavnej sťažnosti Advokátsku kanceláriu G., s. r. o., v mene

ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. T., teda subjekt odlišný od osoby sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že zákonná požiadavka obligatórneho

právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom bola splnená už pri podaní

sťažnosti.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2010,

ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -378 zo 16. januára

2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Obdobný záver možno prijať aj vo vzťahu k základnému právu

zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny, keďže právna úprava obsiahnutá v čl. 36 listiny je

v daných súvislostiach obdobná právnej úprave .

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom

upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom,

je v zásade porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (mutatis mutandis

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu o nedostatku svojej

právomoci na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov (m. m.

). Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc

ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (). Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. , , ).

K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie

všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom

nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu ().

Sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu) najvyššieho súdu ako odvolacieho

súdu, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie. Pokiaľ ide

o možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku, z vyplýva

prípustnosť dovolania aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, avšak len proti

rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku. Vyplýva to zo systematiky právnych

noriem upravujúcich dovolanie, v rámci ktorých

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku. Keďže namietané rozhodnutie bolo vydané

vo forme uznesenia, nie je proti nemu prípustné dovolanie. Z uvedeného vyplýva, že proti

namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nemá k dispozícii zákonom

priznaný účinný procesný prostriedok na ochranu svojich práv. V tejto súvislosti neobstojí

ani tvrdenie najvyššieho súdu, že zrušením prvostupňového rozsudku krajského súdu

a vrátením veci krajskému súdu na ďalšie konanie sa vec sťažovateľa vrátila do štádia

konania pred súdom prvého stupňa, ktorý bude o žalobe sťažovateľa opätovne konať

a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, proti ktorému bude prípustný riadny opravný

prostriedok, v dôsledku čoho základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zostáva

zachované. Krajský súd je totiž podľa v ďalšom konaní prioritne viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu, keďže jeho rozhodnutie bolo zrušené odvolacím

súdom, nie súdom dovolacím. Zároveň však nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho

súdu súdmi nižšieho stupňa by znamenalo naplnenie osobitného dovolacieho dôvodu

uvedeného v . Keďže nepredpokladá vznik

právnej situácie, že názor odvolacieho súdu je v rozpore s názorom dovolacieho súdu,

vo veci ďalšieho postupu by tak vznikla dilema v otázke, ktorým právnym názorom je

krajský súd viazaný.

Nie nepodstatnou je v tejto súvislosti aj dĺžka súdneho konania o žalobe sťažovateľa

(takmer 15 rokov), ktorá sama osebe signalizuje porušenie práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd už vyslovil, že k porušeniu základného práva podľa

zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní môže dôjsť v prípade, ak postup všeobecného súdu

v takomto konaní v dôsledku zbytočných prieťahov vedie v konečnom dôsledku k zmareniu

možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany

ktorých sa domáha (m. m. ).

Za daných okolností je podľa názoru ústavného súdu daný ústavne relevantný dôvod,

aby ústavný súd vstúpil do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie v sťažnosti označených práv namietaným

rozhodnutím tým, že odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého

stupňa bez toho, aby sám vykonal dokazovanie, resp. dokazovanie v potrebnom rozsahu

opakoval a umožnil sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv. Navyše, závery

uvádzané v namietanom rozhodnutí sú podľa sťažovateľa v rozpore s právnymi názormi

vyslovenými dovolacím súdom, sú neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ ďalej namieta, že

odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby bol daný niektorý z dôvodov

taxatívne uvedených v . Arbitrárnosť namietaného rozhodnutia vidí

sťažovateľ aj v jeho nedostatočnom a nepreskúmateľnom odôvodnení.

Otázky spojené s vykonávaním a hodnotením dôkazov v civilnom súdnom konaní

upravuje . Ten súdom ukladá povinnosť, aby dôkazy vykonané

procesne ustanoveným postupom hodnotili podľa svojej úvahy tak jednotlivo, ako aj

vo vzájomnej súvislosti ( ), a aby rozhodli vo veci na základe zisteného

skutkového stavu ( ). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok –

záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé,

t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený

skutkový stav.

Odvolací súd je podľa v zásade viazaný skutkovým stavom, tak

ako ho zistil súd prvého stupňa (s výnimkami ustanovenými v až 7 ).

Podľa ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu opakuje sám. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že odvolací súd môže

zhodnotiť dôkazné prostriedky inak, ako ich zhodnotil súd prvého stupňa, ale na to, aby ich

mohol zhodnotiť inak, ich musí v odvolacom konaní opäť vykonať.

Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu

k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá

možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy

navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania ( ) vrátane práva

klásť účastníkom otázky ( ) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom

sa vyjadrovať ( a ). Pokiaľ sa tak nestalo, takéto pochybenie

možno označiť ako postup súdu, ktorým bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá

možnosť konať pred súdom (m. m. ).

Z rozsudku krajského súdu zo 16. januára 2006 vyplýva, že krajský súd na základe

vykonaného dokazovania (z listinných dôkazov a výpovede svedka – konateľa úpadcu)

dospel k záveru, že uzatvorením záložných zmlúv boli naplnené znaky odporovateľného

úkonu definované v až 6 o konkurze a vyrovnaní v znení

účinnom v čase uzatvorenia záložných zmlúv (ďalej len „ZKV“). Súd vychádzal z toho, že

záložné zmluvy boli uzatvorené v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu,

úmyslom úpadcu bolo ukrátiť konkurzných veriteľov, pričom tento úmysel musel byť

žalovanému známy. Konaním úpadcu bol zmarený legitímny záujem ostatných veriteľov

o pomerné uspokojenie. V čase uzatvárania záložných zmlúv mal úpadca značné množstvo

ďalších veriteľov, napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného veriteľa

(žalovaného), ktorý mal z uvedených právnych úkonov prospech.

Naopak, odvolací súd na základe dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa

dospel v namietanom rozhodnutí k odlišným skutkovým zisteniam (prijal opačné skutkové

závery), teda že úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov preukázaný nebol, žalovaný o úmysle

úpadcu ukrátiť veriteľov nevedel, časový úsek medzi uzatvorením úverových a záložných

zmlúv je irelevantný a svedok je zaujatý bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie,

resp. v potrebnom rozsahu dokazovanie zopakoval, a zabezpečil si tak podklad pre odlišné

skutkové závery (zistenia).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na právny záver dovolacieho súdu, ktorý

v odôvodnení svojho rozhodnutia z 30. novembra 2009 uviedol: „Odvolací súd nemal

dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil skutkové zistenie, že v posudzovanom prípade

neboli naplnené podmienky odporovateľnosti pri záložných zmluvách... uzavretých

žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto skutkovým zisteniam,

musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom ustanovením

Pri vykonaní takéhoto dokazovania by samozrejme musel dbať na procesné práva

účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní ako vyplýva z § 211

ods. 2 v spojení s , nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu

práva účastníka konania konať pred súdom a tým aj k porušeniu práva na súdnu ochranu

garantovaného SR.“

Podľa ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého

rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval

o dovolaní, záväzný. Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva (napr. rozsudok sp. zn.

), že v prípade zrušenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa dovolacím súdom je

súd nižšieho stupňa viazaný právnym názorom dovolacieho súdu ako pri posudzovaní

otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov.

Odvolací súd v novom konaní už spomenutú vadu odvolacieho konania neodstránil

a opäť v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu prijal odlišné skutkové zistenia bez

toho, aby vykonal dokazovanie, a umožnil tak účastníkom konania realizáciu ich

procesných práv. Uvedeným postupom odňal sťažovateľovi ako účastníkovi konania

možnosť konať pred súdom. Pre záver odvolacieho súdu, že z vykonaného dokazovania ani

z obsahu spisu nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na

úspešné uplatnenie odporovateľnosti právnych úkonov, nemal odvolací súd podklad

vo vykonanom dokazovaní súdom prvého stupňa, pričom vlastné dokazovanie odvolací súd

nevykonal. Navyše, tento právny záver je v rozpore s právnym názorom vysloveným

dovolacím súdom k otázkam hmotného práva, teda k splneniu podmienok odporovateľnosti

právnych úkonov podľa ZKV.

Najvyšší súd nerešpektujúc právny názor dovolacieho súdu opakovane postupoval

v priamom rozpore so znením ustanovenia , a teda sa natoľko odchýlil od

jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým

zisteniam ako krajský súd bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní.

V tomto smere bol teda postup najvyššieho súdu svojvoľný (arbitrárny), a teda v rozpore

s , listiny a dohovoru.

Ďalšou námietkou sťažovateľa proti namietanému rozhodnutiu bolo tvrdenie, že pre

zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie neexistoval zákonný

dôvod.

Odvolací súd vymedzil dôvod zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku krajského

súdu ustanovením , podľa ktorého súd rozhodnutie zruší, len ak

súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia

podľa tohto ustanovenia je kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou je

nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce iba v tom, že súd prvého stupňa nepoužil

správnu právnu normu. Druhou podmienkou je nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Aj keby v okolnostiach prípadu sťažovateľa bola splnená podmienka nedostatočného

zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa, zo žiadneho rozhodnutia súdov vyššieho

stupňa (odvolacieho alebo dovolacieho) v sťažovateľovej veci nevyplýva, že by krajský súd

aplikoval na daný právny vzťah nesprávnu právnu normu, teda splnenie prvej podmienky

na zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní. Navyše, splnenie týchto dvoch podmienok

ako dôvodu na zrušenie rozsudku krajského súdu odvolací súd nijakým spôsobom

neodôvodnil. Zrušenie rozsudku krajského súdu najvyšší súd odôvodnil len tým, že

„výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným

právnym názorom“. Takto vymedzený dôvod zrušenia rozhodnutia prvostupňového súdu

však nekorešponduje s dôvodom zrušenia rozhodnutia podľa .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že zrušenie rozhodnutia krajského súdu

namietaným rozhodnutím bez naplnenia zákonného dôvodu [ ]

a bez náležitého odôvodnenia splnenia podmienok na takýto postup vykazuje znaky

svojvoľného rozhodnutia. Najvyšší súd tým konal v rozpore s ústavným imperatívom konať

len na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (

ods. 2 ), čím zároveň zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces.

Napokon sťažovateľ vytýka namietanému rozhodnutiu arbitrárnosť z dôvodu jeho

nepreskúmateľného a nedostatočného odôvodnenia.

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (). Jeho zákonný rámec určuje

, pričom toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd

v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami

sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd už vyslovil záver o absencii zákonného dôvodu na zrušenie rozsudku

krajského súdu, ako aj o nedostatočnom odôvodnení takéhoto postupu odvolacieho súdu.

Súčasťou odôvodnenia rozhodnutia má byť podľa aj právne posúdenie

veci, teda podradenie zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu. Dôvod,

ktorý je uvedený v a na ktorý odvolací súd v odôvodnení

odkazuje, nie je ten, ktorým odôvodnil zrušenie prvostupňového rozhodnutia, teda medzi

týmito dôvodmi je obsahový nesúlad. Odvolací súd nedostatočným a nepreskúmateľným

spôsobom odôvodňuje aj svoj právny záver, že výsledok vykonaného dokazovania súdom

prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym názorom. V namietanom rozhodnutí

totiž odvolací súd bližšie neobjasnil, ktorý výsledok dokazovania a ktorý právny názor má

na mysli, a v čom tento ním tvrdený rozpor spočíva. Ústavný súd preto dospel k záveru, že

odôvodnenie namietaného rozhodnutia nemožno považovať za súladné s obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2010 (bod

1 výroku nálezu).

Vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia už bolo bezvýznamné zaoberať sa porušením

aj .

V.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. marca 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto náleze ( ) v rozsahu jeho ústavnej

povinnosti rozhodnúť o odvolaní žalovaného ústavne konformným spôsobom rešpektujúc

právny názor dovolacieho súdu.

Námietku predsedu senátu odvolacieho súdu o tvrdenej „anomálii“ v tom, ktorým

názorom sa má odvolací súd riadiť, či názorom dovolacieho súdu, alebo názorom ústavného

súdu vysloveným v tomto náleze, považoval ústavný súd vzhľadom na záver

o nerešpektovaní právneho názoru dovolacieho súdu odvolacím súdom za irelevantnú.

Osobitne preto, že právny názor dovolacieho súdu a právny názor ústavného súdu

vyslovený v tomto náleze nie sú vo vzájomnom rozpore. Právny názor vyslovený dovolacím

súdom je totiž právnym názorom v merite veci, pričom právny názor ústavného súdu

vyslovený v tomto náleze sa týka ústavne nesúladného postupu odvolacieho súdu v konaní

a rozhodovaní o odvolaní žalovaného po tom, čo na základe dovolania bolo rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ si v písomnom podaní z 9. novembra 2010 uplatnil trovy konania v sume

16 393,01 € podľa § 11 ods. 3 (veta za bodkočiarkou) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Pri výpočte trov

konania sťažovateľ vychádzal z hodnoty sporu v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd už vyslovil, že predmet konania pred ústavným súdom nie je totožný

s predmetom konania pred všeobecným súdom, v rámci ktorého sťažovateľ namieta

porušenie svojich základných práv a slobôd. Predmet konania pred ústavným súdom

(ochrana porušených základných práv a slobôd) nie je oceniteľný v peniazoch

().

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa preto ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky a priznal

sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej

služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti z 21. júna

2010). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume dvakrát po

120,23 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 254,88 €. Uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty (ďalej len

„DPH“) vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže advokátska kancelária

zastupujúca sťažovateľa je platcom tejto dane. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

vrátane DPH boli priznané v celkovej sume 303,31 € (bod 3 výroku nálezu).

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011