Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/14/2007

Najvyšší súd 1 Obdo V 14/2007-452

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra

Dukesa a sudcov JUDr. Juraja Semana, JUDr. Anny Markovej, JUDr. Aleny Priecelovej

a JUDr. Dariny Ličkovej, v právnej veci žalobcu JUDr. J. správcu podstaty úpadcu F., proti

žalovanému V., o určenie neúčinnosti právnych úkonov, ktorá sa viedla na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 18. októbra 2006 č. k. -419, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v od n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 16. januára 2006 č. k. 76 Cb 183/99–378 určil,

že právne úkony žalovaného a úpadcu, spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. X. z 12.

januára 1994, č. X. z 12. januára a č. X. z 3. júna 1994 sú právne neúčinné. Žalovanému

uložil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu 97 265 174,88 Sk a povinnosť zaplatiť

žalobcovi 1 000,-- Sk náhrady trov konania.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že úpadca odporovanými záložnými zmluvami

založil všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok v prospech žalovaného. Žalovaný bol

informovaný o neschopnosti úpadcu splácať úvery, ktoré mu poskytol v roku 1992. Keď

v roku 1994 uzatváral záložné zmluvy na zabezpečenie úverov poskytnutých v roku 1993,

žalobca musel vedieť, že zabezpečované úvery nebudú splatené inak, ako predajom

založených vecí. V nadväznosti na uvedené musel žalovaný vedieť, že v čase založenia vecí

bol úpadca v úpadku, mal mnoho iných splatných dlhov voči iným veriteľom a uzatváraním

sporných záložných zmlúv ukracuje ostatných veriteľov. Uzavretím záložných zmlúv boli

21 Obdo V 14/2007

naplnené znaky odporovateľného úkonu tak, ako ich definuje § 15 ods. 2 až 6 zákona č.

o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZKV). Súd vychádzal z toho, že záložné

zmluvy boli uzatvorené v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu a úmyslom

úpadcu bolo ukrátiť konkurzných veriteľov a tento úmysel musel byť žalovanému známy.

Konaním úpadcu bol zmarený legitímny záujem ostatných veriteľov o pomerné uspokojenie.

K záveru o úmysle úpadcu súd prvého stupňa dospel okrem listinných dôkazov, najmä

z komplexného posúdenia výpovede svedka (štatutárneho zástupcu úpadcu) Ing. K.. Svedok

vo svojich výpovediach nikdy nepoprel a potvrdil, že vedel o skutočnosti, že v čase

uzatvárania záložných zmlúv mal úpadca značné množstvo ďalších veriteľov, napriek tomu

založil celý majetok úpadcu v prospech jediného veriteľa. Svedok výslovne uviedol, že okrem

založeného, nemal úpadca iný majetok. Z daných okolností nebolo možné dospieť k inému

záveru, než k tomu, že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť iných veriteľov. Z vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že osobou, ktorá mala z uvedených právnych úkonov prospech,

je žalovaný. Podľa obsahu záložných zmlúv bol oprávnený nakladať so založeným majetkom

a mohol ho predať aj iným vhodným spôsobom, ako verejnou dražbou. Uvedené právo

realizoval krátko po uzavretí záložných zmlúv a celý založený majetok predal, čím došlo

k dokonaniu dôsledkov uzatvorenia odporovateľných právnych úkonov, ktorými bolo

ukrátenie majetku podstaty a tým aj ukráteniu ostatných konkurzných veriteľov v celkovej

výške 97 265 174, 88 Sk, čo bola hodnota založeného majetku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozhodujúc o odvolaní žalovaného, rozsudkom

z 18. októbra 2006 č. k. –419 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu

zamietol. V rozhodnutí uviedol, že predmetom odporovateľnosti právnych úkonov úpadcu je

v danej veci zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti zo dňa 12. januára 1994 č.

X., zmluva o zriadení záložného práva na drobný hmotný investičný majetok zo dňa

12. januára 1994 č. X. a zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľný majetok zo dňa

3. júna 1994 č. X.. Bola dodržaná lehota na podanie takejto žaloby (§ 15 ZKV), keď konkurz

na majetok úpadcu bol vyhlásený 2. mája 1995 a odporované úkony boli urobené v roku

1994.

K splneniu ďalšej podmienky odporovateľnosti, ktorou je úmysel ukrátiť veriteľov

uviedol, že pojem „všetky právne úkony“ je obmedzený vymedzením, že len tie právne úkony

možno odporovať, ktoré urobil dlžník v úmysle ukrátiť ostatných veriteľov. Nie každý právny

31 Obdo V 14/2007

úkon je možné odporovať, ale len ten, ktorý má za následok možné ukrátenie veriteľa spolu

s preukázaným úmyslom ukrátenia veriteľa právnym úkonom urobeným dlžníkom.

Za diskutabilné považuje, či v prípade uzavretia zmluvy o záložnom práve je možné hovoriť

o ukrátení veriteľa. Uzavretím takéhoto typu zabezpečovacej zmluvy nie je obmedzené

nakladanie s predmetom zálohu, viazne na ňom len povinnosť možného uspokojenia

pohľadávky veriteľa z predmetu zálohy. Samotné zriadenie záložného práva, teda uzavretie

zmluvy o zriadení záložného práva nemá schopnosť a právnu silu ukrátiť iných veriteľov.

Z takejto zmluvy neplynie žiaden prospech (konkrétne sa prejavujúci prospech v prírastku

majetku), iba zabezpečuje uplatnenie výhodnejšieho postavenia pri realizácii záložnej zmluvy.

Táto realizácia sa v zmysle zákona uskutočňuje na základe ďalšieho, následného právneho

úkonu. O ukrátení ostatných veriteľov možno hovoriť až pri uzavretí úverových zmlúv,

prípadne zmlúv, ktorými sa vykonáva uspokojenie pohľadávky veriteľa z predmetu zálohy.

Veriteľov výber odporovaného právneho úkonu, by potom závisel na jeho schopnosti

a možnosti preukázania splnenia ostatných podmienok zákonom stanovených pre

odporovateľnosť právneho úkonu.

Zo skutočnosti, že dlžník má dlhy, a teda aj veriteľov a na splatenie týchto dlhov

uzavrie úverovú zmluvu a následne zabezpečí svoj majetok v prospech splatenia dlhu,

nemožno vyvodiť záver, že má v úmysle ukrátiť ostatných dlžníkov. Naopak svedčí to

o úmysle uspokojiť svojich dlžníkov. K záveru o úmysle dlžníka a vedomosti žalovaného

nemohol súd prvého stupňa dospieť ani na základe výpovede svedka, štatutárneho zástupcu

dlžníka, ktorý vypovedal, že žalovaný bol informovaný o zhoršujúcom hospodárskom stave

dlžníka, pretože jedným z logických následkov zhoršujúceho sa hospodárskeho stavu osoby je

požiadanie a prijatie finančnej pomoci napríklad banky, ktorá na tento účel je zriadená.

S poskytnutím úveru sa väčšinou spája zhoršenie ekonomického stavu alebo nedostatočný

kapitálový rozvoj, preto informácie typu platobná neschopnosť, zlý hospodársky stav, nárast

záväzkov, pokles obratu sú síce informáciami banky o finančnej potrebe klienta, ale nie sú

automaticky vedomosťou o úmysle klienta ukrátiť svojich veriteľov. Tomuto nasvedčujú aj

listinné doklady, na ktoré sa súd prvého stupňa odvoláva a týkajú sa preukázaniu poklesu

hospodárskych výsledkov dlžníka. S prihliadnutím na dátum uzavretia zmlúv o záložnom

práve a zmlúv o poskytnutí úveru, sa javí časová následnosť uzavretia zmluvy o úvere

a zmluvy o zriadení záložného práva, ako bežná. Dnes je už situácia v poskytovaní úverov

iná, stabilizovaná s presne určenými postupmi a podmienkami banky pri poskytovaní úverov,

41 Obdo V 14/2007

a preto je potrebné hodnotiť tento časový priestor medzi uzavretím zmluvy o úvere a zmluvy

o záložnom práve ako irelevantný pri posudzovaní splnenia podmienok odporovateľnosti

právnych úkonov.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že podmienky odporovateľnosti

právnych úkonov neboli splnené, keďže žalobca nepreukázal úmysel dlžníka a vedomosť

žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov odporovateľnými právnymi úkonmi.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 19. decembra 2006.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. V dovolaní okrem iného

uviedol, že hlavným dôvodom dovolania je nesprávne právne posúdenie veci. Navyše

odvolací súd dospel k rozdielnemu skutkovému zisteniu, ako súd prvého stupňa bez toho, aby

sám vykonal akékoľvek dokazovania. Ide o podstatnú vadu odvolacieho konania, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd bol pri vydávaní zmeňujúceho rozsudku viazaný právnym názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným 10. marca 2004 pod sp. zn.

(predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho senátu), v odôvodnení ktorého okrem

iného uviedol, že § 15 ods. 1 a 2 ZKV sleduje záujmy všetkých veriteľov pri uspokojovaní

ich pohľadávok voči úpadcovi. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že k ukráteniu veriteľov môže

dôjsť aj vtedy, ak sa nedbá na zákonom chránený záujem, aby veritelia boli uspokojení

pomerne. Samotná snaha o uspokojenie jedného veriteľa neznamená, že nemôže byť spojená

s úmyslom o ukrátenie ostatných veriteľov. Žalovaný a úpadca uzavreli záložné zmluvy

na celý bonitný majetok úpadcu v rozhodujúcej dobe, tesne pred podaním návrhu

na vyhlásenie konkurzu. Došlo tak k porušeniu zákonom chráneného záujmu, pretože úpadca

založil celý svoj bonitný majetok za účelom uspokojenia jedného veriteľa hoci vedel, že tým

znemožní uspokojenie všetkých svojich ostatných veriteľov. Vedomosť, že týmto dôjde

k ukráteniu ostatných veriteľov musela byť daná, nakoľko úpadca vedel, že po zriadení

záložného práva bude veriteľ, v prospech ktorého došlo k zriadeniu záložného práva,

uspokojený predajom založených vecí a nie inak a úpadca už nebude mať žiadny majetok. Už

momentom zriadenia záložného práva nebol založený majetok postihnuteľný za účelom

uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov úpadcu.

51 Obdo V 14/2007

Nesprávny je právny názor odvolacieho súdu, že záložná zmluva nie je objektívne

spôsobilá ukrátiť veriteľa. Opačný názor vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rozhodnutí sp. zn. , že záložné zmluvy môžu byť odporovateľné a celkom

presne vymedzil, načo je potrebné sa zamerať, aby sa zistilo, či sú v konkrétnom prípade

odporovateľnými právnymi úkonmi. Už zriadením záložného práva došlo k faktickému

vylúčenia majetku úpadcu na uspokojenie veriteľov v prospech len jedného z nich. To sa

neskôr prejavilo tým, že pohľadávka jedného žalovaného bola plne uspokojená a pohľadávky

ostatných veriteľov neboli uspokojené vôbec. Žalovaný už pri uzatváraní záložných zmlúv

musel vedieť, že k uspokojeniu jeho pohľadávky dôjde len zo založeného majetku.

Z uvedeného je zrejmé, že nie vždy je konanie smerujúce k zabezpečeniu výhodnejšieho

postavenia pri realizácii záložnej zmluvy v súlade so záujmom chráneným zákonom.

Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vlastne vyplýva, že pokiaľ vedie záložné právo

k uspokojeniu čo i len jedného veriteľa, nemôže byť odporovateľným úkonom.

Odvolací súd vyslovil záver, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky

odporovateľnosti. Otázka úmyslu úpadcu je vecou skutkového zistenia, pre ktorú musí byť

podklad vo vykonanom dokazovaní. Súd prvého stupňa pre svoj záver v tejto veci vykonal

celý rad dôkazov a každý z ich hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že

úmysel úpadcu smeroval k ukráteniu ostatných veriteľov. Odvolací súd dospel k opačnému

záveru bez toho, aby dôkazy (svedecké) bezprostredne pred súdom prvého stupňa vykonané

sám zopakoval a zabezpečil si tak rovnocenný podklad pre odlišný skutkový záver. Týmto

postupom porušil ustanovenia §, 211 ods. 3, 213 ods. 1 a 2 Zistenia odvolacieho

súdu sú celkom nepodložené, pričom ide odklonenie sa od tých skutkových zistení súdu

prvého stupňa, ktoré sú pre posúdenie odporovateľnosti napádaných záložných zmlúv

rozhodujúce. Z uvedených dôvodov dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdiť (zrejme dovolanie

zamietnuť). Vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že základným predpokladom odporovateľnosti

úkonov je ich spôsobilosť ukrátiť uspokojenie pohľadávky veriteľov. Ak by záložná zmluva

bola bez ďalšieho spôsobilá ukrátenie vyvolať, znamenalo by to že k ukráteniu došlo jej

uzavretím, resp. momentom vkladu. Nemôže obstáť tvrdenie dovolateľa, že už zriadením

záložného práva nebolo možné majetok postihnúť za účelom uspokojenia pohľadávok

61 Obdo V 14/2007

ostatných veriteľov. Záložné právo nezmenšuje majetok podstaty a jeho predmet zostáva

naďalej v majetku a dispozícii dlžníka a možno ho speňažovať a uspokojovať z neho

pohľadávky veriteľov. Argumentácia žalobcu popiera samotnú podstatu záložného práva ako

zabezpečovacieho prostriedku. Ak by platilo, že záložným právom sa ukracujú ostatní

veritelia, bolo by možné každé záložné právo odporovať a nemohlo by, ako najvýznamnejší

zabezpečovací prostriedok, plniť svoju základnú zabezpečovaciu funkciu. Každý

z konkurzných veriteľov mohol svoju pohľadávku zabezpečiť záložným právom. Nie je

pravdou, že odvolací súd sa odklonil od skutkových zistení súdu prvého stupňa. Súd prvého

stupňa sa povahou záložného práva a následkami jeho zriadenia z pohľadu ukracovania

ostatných veriteľov ani nezaoberal. Odvolací súd sa preto nemal od čoho odchýliť. Ak by

k odporovateľnosti úkonov postačil úmysel poškodiť veriteľov a vedomosť o tomto úmysle,

tak by boli odporovateľné aj tie úkony, ktoré nie sú spôsobilé krátenie veriteľov privodiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ),

po zistení, že dovolanie, ktoré podal včas účastník konania, smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému je dovolanie prípustné ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania dospel k záveru, že dovolanie je opodstatnené.

Podmienky pre odporovanie právneho úkonu uzavretého medzi dlžníkom a osobou

nevymenovanou v ods. 3 a 4, upravoval v čase urobenia sporných záložných zmlúv § 15 ods.

2 ZKV. Podľa neho možno odporovať úkonu, ktorý urobil dlžník v posledných troch rokoch

pred začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento úmysel musel

byť druhej strane známy.

Už v uznesení dovolacieho súdu z 10. marca 2004 č. k. 6 Obo 87/03–194 bol

vyslovený právny názor, že v tejto veci ide o preukázanie a zistenie, či bol pri zriadení

záložných práv, pri sledovaní účelu ZKV, braný zreteľ na záujmy všetkých veriteľov dlžníka,

ako záujmy rovnocenných veriteľov, keďže dlžník bol v úpadku. V predmetnej veci ide

o preukázanie a zistenie, či dodatočne uzavreté záložné zmluvy boli takými právnymi úkonmi

dlžníka, ktoré naplňujú skutkovú podstatu § 15 ods. 2 ZKV, teda či dlžník konal v úmysle

ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal, podľa predložených písomných dôkazov, značné

finančné záväzky, a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej strane – odporcovi, známy.

71 Obdo V 14/2007

Týmto právnym názorom odvolacieho súdu bol Krajský súd v Bratislave, ako

prvostupňový súd v ďalšom konaní a rozhodovaní viazaný podľa Z tohto

právneho názoru vyplýva, že samotné uzavretie záložných zmlúv v posudzovanom prípade

mohlo byť za určitých okolností uzavretím odporovateľných právnych úkonov. Dané právne

úkony by boli odporovateľné, pokiaľ by dokazovanie ukázalo, že dlžník pri ich uzavretí konal

v úmysle ukrátiť iných svojich veriteľov (iných ako o žalovaného), voči ktorým mal, podľa

predložených písomných dôkazov, značné finančné záväzky, a pokiaľ by dokazovanie

zároveň ukázalo, že úmysel dlžníka ukrátiť týchto veriteľov musel byť druhej strane

odporcovi známy.

Podľa názoru dovolacieho súdu samotné uzavretie záložných zmlúv mohlo byť

odporovateľným právnym úkonom. Rozhodujúcim pre zodpovedanie otázky, či uzavretie

záložných zmlúv bolo alebo nebolo uzavretím odporovateľných právnych úkonov, je

posúdenie, či predmetne záložné zmluvy boli uzavreté s úmyslom dlžníka ukrátiť čo len

jedného z jeho veriteľov a tento úmysel bol druhej strane (v tomto prípade žalovanému)

známy. Keďže k uzavretiu záložných zmlúv došlo v situácii, kedy bolo zrejmé, že bude

na dlžníka vyhlásený konkurz (resp. mal byť vyhlásený konkurz pre jeho úpadok), bol dlžník

povinný (aj pri zriadení záložného práva) prihliadať na záujmy všetkých svojich veriteľov

a musel dbať na účel ZKV. Účelom je pomerné uspokojenie všetkých veriteľov. Ak v danom

prípade uzavretím záložných zmlúv pre niektorých veriteľov zanikla možnosť uspokojenia ich

pohľadávky zo založeného majetku a boli takto ukrátení a toto bolo úmyslom dlžníka,

o ktorom odporca pri zriadení záložného práva vedel, boli záložné zmluvy odporovateľné.

Uvedené by totiž znamenalo, že dlžník tým, že úmyselne nedbal na záujmy ostatných

veriteľov, porušil záujmy chránené ZKV.

Ani skutočnosť, že záložné zmluvy uzavrel dlžník v prospech jedného z veriteľov

neznamená, že by takto uzavreté záložné zmluvy nemohli byť odporovateľnými právnymi

úkonmi vo vzťahu k iným veriteľom dlžníka. Samotný fakt uzavretia záložných zmlúv

v prospech jedného z veriteľov dlžníka nič nevypovedá o tom, či záložné zmluvy poškodzujú

záujmy ostatných veriteľom dlžníka a či sú odporovateľné vo vzťahu k nim.

Odvolací súd nemal dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil skutkové zistenie, že

v posudzovanom prípade neboli naplnené podmienky odporovateľnosti pri záložných

81 Obdo V 14/2007

zmluvách č. X. z 12. januára 1994, č. X. z rovnakého dňa, a č. X. z 3. júna 1994, uzavretých

žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto skutkovým zisteniam,

musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom ustanovením Pri

vykonaní takéhoto dokazovania by samozrejme musel dbať na procesné práva účastníkov

konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní ako vyplýva z § 211 ods. 2

v spojení s , nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu práva

účastníka konania konať pred súdom a tým aj k porušeniu práva na súdnu ochranu

garantovaného SR.

Dovolací súd nesúhlasí s argumentáciou dovolaním napadnutého rozsudku, v časti

odôvodnenia v ktorej sa uvádza :

K záveru o prítomnosti úmyslu dlžníka a vedomosti žalovaného nemohol súd prvého

stupňa dospieť ani na základe výpovede svedka, štatutárneho zástupcu dlžníka, ktorý

vypovedal, že žalovaný bol informovaný o zhoršujúcom sa hospodárskom stave dlžníka,

pretože logickým následkom zhoršujúceho sa hospodárskeho stavu osoby je požiadanie

a prijatie finančnej pomoci napríklad banky, ktorá je na tento účel zriadená a poskytovanie

finančnej pomoci je jedným z jej predmetu podnikania a dosahovania zisku. S poskytnutím

úveru sa väčšinou spája zhoršenie ekonomického stavu alebo nedostatočný kapitálový rozvoj,

preto informácie typu platobná neschopnosť, zlý hospodársky stav, nárast záväzkov, pokles

obratu sú informáciami o finančnej potrebe klienta, ale nie sú automaticky „vedomosťou“

o úmysle klienta ukrátiť svojich veriteľov.

Dovolací súd je tohto názoru, že výpoveď svedka o zhoršujúcom sa hospodárskom

stave v období od poskytnutia zabezpečených úverov do uzavretia záložných zmlúv mohla

byť za určitých okolností rozhodujúca vo vzťahu k otázke, či boli alebo neboli uzavreté

záložné zmluvy odporovateľné. Túto otázku samozrejme nemožno zodpovedať len na základe

samotného faktu, že medzičasom došlo ku zhoršeniu hospodárskeho stavu dlžníka, ale možno

ju zodpovedať na základe toho, či v čase, kedy došlo k uzavretiu záložných zmlúv bol

hospodársky stav dlžníka taký, že dlžník bol v úpadku a na základe skutkových zistení, či

dlžník v čase úpadku konal tak, že dbal na záujmy aj ostatných svojich veriteľov, voči ktorým

mal značné finančné záväzky, alebo dbal len na záujmy jedného z nich – odporcu, a či

odporca o tom vedel.

91 Obdo V 14/2007

Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

a vychádza z nesprávnych skutkových záverov, pre ktoré nebol podklad vo vykonanom

dokazovaní. Bol tým daný dovolací dôvod podľa a Dovolací

súd preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho podľa súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní po vrátení veci je dovolací súd viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu ( ).

Podľa 243b ods. 5 sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu

JUDr. Petra Dukesa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2009

JUDr. Peter Dukes, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová