Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-101-2022.pdf
PDF · 116.91 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/101/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXXX/ XXX, E., zast.: JUDr. Ing. Henrich Gaulieder, PhD., advokát, Hodská 388/8, Galanta, proti žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, G., zast.: JUDr. Gejza Sidó, advokát, Malá 13, Dunajská Streda, o vyslovenie odporovateľnosti kúpnej zmluvy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 12.05.2022, č. k. 18C/59/2019-217, takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
– 5 – 26Co/101/2022
Krajský súd 26Co/101/2022-- v Trnave IČS: 2319205106 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto: „I. Súd určuje, že kúpna zmluva zo dňa 31.10.2016 doplnená dodatkom zo dňa 02.12.2016 uzatvorená medzi predávajúcim H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX G., rodné číslo XXXXXX/XXXX a kupujúcim F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX G., rodné číslo XXXXXX/XXXX, ktorej predmetom je nehnuteľnosť - chata s pozemkom nachádzajúca sa v katastrálnom území C. H., Obec C. H., okres Žiar nad Hronom, zapísaná na liste vlastníctva č. XXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Žiar nad Hronom a to: parcela registra C s parcelným číslom 1076 o výmere 508 m2, zastavané plochy a nádvoria, stavba - chata so súpisným číslom XX, postavená na parcele registra C s parcelným číslom 1076 je voči žalobcovi právne neúčinná. II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav takto:
3. Dňa 30.03.2015 žalovaný ako veriteľ uzatvoril so svojím bratom I. H. B. ako dlžníkom zmluvu o pôžičke. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie pôžičky dlžníkovi vo výške 49.500 €. Splatnosť pôžičky bola dohodnutá najneskôr 01.11.2016. Pohľadávka - záväzok dlžníka voči veriteľovi, bola zabezpečená nehnuteľnosťou - rekreačnou chatou vo výlučnom vlastníctve dlžníka, nachádzajúcou sa v obci C. H., zapísaná na LV č. XXX tak, že v prípade neschopnosti splatenia pôžičky bezhotovostne, zaväzuje sa dlžník previesť svoje vlastnícke právo na veriteľa. Z dôvodu nevrátenia pôžičky v lehote splatnosti, dňa 31.10.2016 uzatvoril žalovaný ako kupujúci s I. H. B. ako predávajúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností vo vlastníctve H. B. zapísaných na LV č. XXX pre kat. úz. C. H.. V
zmluve bola dohodnutá kúpna cena 49.500 €. Táto bola prevedená predávajúcemu bezhotovostným prevodom na jeho účet uvedený v záhlaví kúpnej zmluvy dňa 30.03.2015 ako pôžička, ktorá sa vkladom vlastníckych práv kupujúceho do katastra nehnuteľností považuje za splatenú. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného bol povolený pod V 2302/2016. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 11.09.2021, sp. zn.: 28P/73/2012-47 súd okrem iného schválil rodičovskú dohodu, v zmysle ktorej sa I. H. B. zaviazal prispievať na výživu vtedy mal. A. B. sumou 1.000 € mesačne od právoplatnosti výroku rozsudku súdu o rozvode manželstva s tým, že sumu 800 € mesačne sa zaviazal uhradiť vždy do 5. dňa v mesiaci vopred k rukám matky a sumu 200 € mesačne sa zaviazal uhradiť vždy do 5. dňa v mesiaci vopred na účet mal. A. B.. Rozsudok v časti výroku o výživnom nadobudol právoplatnosť 06.11.2012. Žalobca má voči svojmu otcovi, bratovi žalovaného, pohľadávku na zameškanom výživnom ku dňu podania žaloby vo výške viac ako 17.000 €, ktorá je nevymožiteľná, pretože otec nevlastní na území Slovenskej republiky žiadny majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku uspokojiť. Jediný majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku uspokojiť, dlžník previedol v roku 2016 na svojho brata
- žalovaného. Žalovaný poskytol svojmu bratovi ako dlžníkovi v marci 2015 pôžičku vo výške 49.500 €, ktorá mu nebola v dohodnutom termíne splatnosti zo strany dlžníka vrátená z dôvodu nedostatku finančnej hotovosti. Na základe vzájomnej dohody bola pôžička splatená prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve dlžníka nachádzajúcich sa v kat. úz. C. H., zapísané na LV č. XXX. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy mal žalovaný vedomosť o tom, že brat má vyživovaciu povinnosť voči žalovanému (správne žalobcovi – pozn. odvolacieho súdu) a rovnako mal vedomosť o tom, že bratov pracovný pomer sa skončil výpoveďou. Z vyjadrenia svedka I. H. B. súd zistil, že potreboval finančnú hotovosť na rekonštrukciu apartmánu v G.. Z dôvodu nedostatku finančnej hotovosti, z dôvodu straty zamestnania sa s bratom - žalovaným dohodli na vrátení pôžičky formou prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. úz. C. H., zapísané na LV č. XXX. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy svedok výživné platil, po septembri 2017 výživné platil vo výške ako mu to finančné možnosti dovoľovali. Následne podal návrh na zníženie výživného.
4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 42a ods. 1 a 2, § 42a ods. 3 písm. a) a § 116 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), takto:
5. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V prejedávanej veci je žalovaný súrodencom (bratom) dlžníka I. H. B.. Zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť ochranu veriteľa spočívajúcu v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku. Na to, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby stačí, aby jeho pohľadávka voči dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodovania súdu o ním podanej odporovacej žalobe. V prejednávanej veci je odporovaným právnym úkonom kúpna zmluva uzatvorená 31.10.2016 v znení jej dodatku z 02.12.2016 medzi dlžníkom a žalovaným, na základe ktorej dlžník previedol svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaného za kúpnu cenu 49.500 €. Vymáhateľnou, resp. už vymáhanou pohľadávkou žalobcu je pohľadávka žalobcu na výživnom, ktoré je dlžník povinný platiť na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 11.09.2012, sp. zn. 28P/73/2012-47, ktorá k 17.02.2022 predstavuje sumu okolo 31.000 €. Súd skonštatoval, že v konaní o odporovacej žalobe je žalujúci povinný tvrdiť a preukázať, že odporovaný právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a súčasne, že druhej strane odporovaného právneho úkonu musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda, že druhá strana o tomto úmysle dlžníka pri právnom úkone (v čase, keď bol urobený) vedela alebo musela vedieť. Preukazovanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a 117 OZ). Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a je na osobách blízkych dlžníkovi, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať. Z vyjadrenia žalovaného mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný sa v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy dostatočne nezaujímal o finančnú situáciu dlžníka. Vedel, že v čase vrátenia pôžičky mal brat vyživovaciu povinnosť voči žalobcovi a rovnako mal aj vedomosť o tom, že brat dostal výpoveď a potreboval hotovosť. Zákon ukladá blízkym osobám dlžníka povinnosť vynaloženia náležitej starostlivosti smerujúcej k rozpoznaniu úmyslu dlžníka odporovaným úkonom ukrátiť veriteľa. Žalovaný sa môže odporovacej žalobe ubrániť iba vtedy, ak by preukázal, že úmysel dlžníka (kúpnou zmluvou) ukrátiť svojho veriteľa nemohol poznať ani pri náležitej starostlivosti. Keďže vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi urobila
so zreteľom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka vykonala takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa z jeho výsledkov poznala, bolo na žalovanom, aby v konaní uviedol/tvrdil, aké aktívne kroky urobil na to, aby sa presvedčil o prípadných záväzkoch jeho brata a aby navrhol dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení. Podľa súdu konanie žalovaného (v čase uzavretia kúpnej zmluvy nemal vedomosť o prípadnej pohľadávke žalobcu voči dlžníkovi) v súvislosti s uzatvorením odporovanej kúpnej zmluvy nesvedčí o jeho snahe zistiť, alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle brata (dlžníka) ukrátiť veriteľa a nevyvracia úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ktorý zákon v prípade blízkych osôb predpokladá. Žalovaný nepreukázal, že by v tejto súvislosti vyvinul takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohol ukracujúci úmysel brata (dlžníka) rozpoznať, alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Nemôže obstáť ani obrana žalovaného, že dlžník uzatvorením kúpnej zmluvy plnil svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke. Od osoby blízkej zákon aj v takejto situácii požaduje, aby vynaložila náležitú starostlivosť a týmto spôsobom sa presvedčila, že zmluva neukracuje veriteľa dlžníka, pretože nemá povinnosť, ak zmluva skutočne predstavuje naplnenie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, aby na splnení záväzku zo strany dlžníka trval a zmluvu s ním uzavrel. V danom prípade to platí tým skôr, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy dlžník stratil zamestnanie a ako sám uviedol, nevedel čo bude ďalej. Ukracujúci charakter právneho úkonu sa vždy posudzuje v čase odporovania, a nie spätne ku dňu jeho realizácie, pretože v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu je spravidla dlžník ešte solventný a pohľadávka veriteľa nemusí byť ani splatnou, čo však bez ďalšieho nebráni účinnému odporovaniu tomuto úkonu v budúcnosti. Vzhľadom na uvedené je irelevantné, že v čase uzatvorenia odporovanej kúpnej zmluvy dlžník výživné platil. Súd prvej inštancie mal preukázané, že predmetnou kúpnou zmluvou došlo k reálnemu ukráteniu žalobcu ako veriteľa domáhať sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo a medzi stranami ani nebolo sporné, že prevedené nehnuteľnosti boli jediným majetkom dlžníka, z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu aj reálne uspokojená. Neobstojí preto ani tvrdenie žalovaného o tom, že k zmenšeniu majetku dlžníka nedošlo, pretože namiesto nehnuteľnosti mal mať v držbe požičanú sumu 49.500 €. Pritom sám dlžník uviedol, že finančnú hotovosť potreboval na rekonštrukciu apartmánu v G.. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že žaloba sa zamieta a žalovaný má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Namietol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku v bodoch 26 a 27. Súd nesprávne interpretoval § 42a ods. 2 OZ, keď v odôvodnení rozsudku poukázal výlučne na povinnosť (bremeno) žalovaného v konaní preukázať, že dlžníkov úmysel ukrátiť žalobcu aj pri náležitej starostlivosti nemohol poznať, pričom rovnako platí, že aj v prípade odporovaného úkonu medzi súrodencami je potrebné ustáliť skutkový stav o tom, že takýmto právnym úkonom bol žalobca ukrátený. Zo zisteného a v dokazovaní preukázaného skutkového stavu nesporne vyplýva, že úkonom zmluvy žalobca, nezávisle od platenia alebo neplatenia výživného dlžníkom, ukrátený nebol, keď síce na žalovaného dlžník nehnuteľnosť previedol, ale predtým v hodnote nehnuteľnosti dlžník od žalovaného získal finančnú hotovosť, ktorú žalovanému nevrátil (prevodom nehnuteľnosti na žalovaného ani nemusel vrátiť, pretože dlžník voči žalovanému nebol v omeškaní a jeho záväzok voči žalovanému týmto zanikol). Súd preto nedôvodne dospel k záveru o tom, že predmetnou zmluvou došlo k reálnemu ukráteniu žalobcu ako veriteľa domáhať sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka. Súd v rozsudku nevyslovil účelové zníženie trhovej hodnoty prevádzanej nehnuteľnosti, teda prijal kúpnu cenu nehnuteľnosti podľa zmluvy, čo je vo výške poskytnutej pôžičky. Z uvedeného dôvodu súd obsah právnej normy § 42a ods. 2 OZ nesprávne interpretoval, keď uvedené (neukrátenie žalobcu) pri rozhodovaní nebral do úvahy. Súd tiež dospel k nesprávnemu záveru o tom, že žalovaný v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy sa dostatočne nezaujímal o finančnú situáciu dlžníka. Náležitá starostlivosť a schopnosť rozpoznať úmysel dlžníka sú skutkové okolnosti, ktoré treba zisťovať konkrétne, diferencovane a špecificky v každom jednotlivom prípade. Zo záverov dokazovania vyplýva práve opak, keď s odkazom na nesporne preukázané okolnosti uzatvárania zmluvy, náležitá starostlivosť pre účely § 42a ods. 2 OZ zo strany žalovaného preukázaná bola. Žalovaný dôkazné bremeno uniesol. Súd dôkaz výsluchom strany (žalovaného) ako aj dôkaz výsluchom svedka (dlžníka) považoval a hodnotil ako dôkazy hodnoverné. S odkazom na § 42b ods. 2 OZ pasívnu legitimáciu v konaní, predmetom ktorého je odporovateľný právny úkon, má ten, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Súd túto príslušnú právnu normu v konaní neaplikoval a možnosťou získania prospechu žalovaným sa
nezaoberal. Žalovaný úkonom zmluvy žiadny prospech nezískal. Zmluvou síce nadobudol materiálnu hodnotu (nehnuteľnosť), ktorú v rámci svojho vlastníckeho práva môže užívať, no jeho majetok sa poskytnutím pôžičky dlžníkovi v rovnakej hodnote znížil, z ktorého dôvodu pre účely § 42b ods. 2 OZ žalovaný prospech odporovaným úkonom zmluvy nezískal. Preukázaným zámerom žalovaného a dlžníka bolo vyporiadať vrátenie pôžičky cez predmetnú odporovanú zmluvu, to v čase neexistencie dlhu dlžníka voči žalobcovi, takisto bez úmyslu dlžníka ukrátiť žalobcu.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť trovy konania žalobcovi. Odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Čo sa týka odôvodnenia rozsudku, tento zodpovedá všetkým zákonným požiadavkám a žalobca sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje. V tomto konkrétnom konaní to bol práve žalovaný, kto bol povinný uviesť skutočnosti, o ktoré svoje tvrdenia opiera (predovšetkým vyvinutie náležitej starostlivosti zo strany žalovaného, ako to vyžaduje § 42a ods. 2 OZ, ako aj jej následné preukázanie). Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný dôkazné bremeno neuniesol, keďže nepreukázal, že by v prejednávanom prípade vyvinul takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohol ukracujúci úmysel svojho brata (dlžníka) rozpoznať, alebo sa o ňom aspoň dozvedieť, keďže ako je viac než zrejmé, že od osoby blízkej zákon v kontexte takejto situácie výslovne takúto aktivitu - vyvinutie náležitej starostlivosti vyžaduje. Zo strany žalobcu boli tvrdené a preukázané všetky zákonom stanovené podmienky úspešného domáhania sa vyslovenia odporovateľnosti kúpnej zmluvy v zmysle § 42a odsek 2 OZ, a to: aby bol veriteľ dlžníka objektívne ukrátený; aby k právnemu úkonu došlo v posledných troch rokoch a aby k nemu došlo medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo v ich prospech. Samotné tvrdenie žalovaného - blízkej osoby dlžníkovi, že o jeho dlhu a úmysle ukrátiť veriteľa uzatvorením zmluvy nevedel, napr. že mu dlžník neoznámil svoje dlhy a nemohol sa o nich dozvedieť ani z jeho napr. prípadnej účtovnej evidencie, nie je k ubráneniu sa odporovacej žalobe postačujúce. Súdna prax vo viacerých prípadoch zaujala jasný názor, že nepostačuje ani tvrdenie blízkej osoby s odkazom napr. na dobré vzťahy v rodine navzájom, keďže toto nenahrádza dôkaz o vyvinutí náležitej starostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka. Tiež nezaváži ani to, že dlžník si pri uzatváraní právneho úkonu, ktorý je následne odporovaný plnil svoju právnu povinnosť. Súd správne aplikoval a interpretoval § 42a ods. 2 OZ. Z výsluchu svedka H. B., (brata žalovaného, otca žalobcu) zo 17.02.2022 je zrejmé, že žalovaný sa aj podľa vyjadrenia svedka H. B. nedopytoval na dôvod poskytnutia pôžičky, a teda, že žalovaný nevyvinul takú relevantnú činnosť (náležitú starostlivosť), z výsledkov ktorej by mohol ukracujúci úmysel svojho brata (dlžníka) rozpoznať, alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalobca bol teda objektívne ako veriteľ ukrátený, a to z dôvodu, že išlo o najhodnotnejší majetok dlžníka, ktorým bola zabezpečená vymožiteľnosť jeho oprávnených nárokov. Prevod chaty z dlžníka na žalovaného v konečnom dôsledku spôsobil, že dlžník na Slovensku v súčasnosti žiadny majetok nemá, a teda súdny exekútor reálne nevie v rámci exekučného konania nič vymôcť. Pohľadávka žalobcu ako veriteľa je splatná a aj vymáhateľná. Nakoniec aj vymáhaná. Skutočnosť, že kúpnou zmluvou došlo k reálnemu ukráteniu žalobcu ako veriteľa domáhať sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná, a táto ani sporná nebola, keďže prevedené nehnuteľnosti boli jediným majetkom dlžníka, z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu aj reálne uspokojená. Hlavným účelom a samotným zmyslom inštitútu odporovateľnosti ako takého je ochrana nárokov veriteľa pred takými právnymi úkonmi dlžníka, ktorými znižoval hodnotu svojho majetku. Jednoznačne to Najvyšší súd SR vyjadril v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/32/2003, podľa ktorého „otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje zistenie majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to, z už uvedených dôvodov, podľa stavu v čase rozhodovania súdu“. Žalobca tiež odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 63/2004 podľa ktorého „pre aplikáciu ustanovenia § 42a OZ je podstatným preukázateľný a objektívne daný dôvod na úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu, aj keď veriteľ v čase uzatvárania takéhoto úkonu nebol s dlžníkom v právnom vzťahu, ak takýto nárok uplatnil v lehote troch rokov od uzavretia odporovateľného úkonu“.
8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
9. Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaný napáda záver súdu prvej inštancie, že sporná kúpna zmluva ukracuje uspokojenie pohľadávky žalobcu v zmysle § 42a ods. 2 OZ. Podľa žalovaného nedošlo
k ukráteniu žalobcu ako veriteľa domáhať sa uspokojenia z majetku dlžníka, pretože dlžník spornou kúpnou zmluvou len splnil svoj dlh voči žalovanému z titulu pôžičky, ktorú mu žalovaný poskytol.
10. Keďže otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/32/2003), žalovaný tu v podstate argumentuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].
11. Dlžník svojím právnym úkonom ukráti pohľadávku veriteľa v zmysle § 42a ods. 1 OZ vo všeobecnosti vtedy, keď veriteľovi znemožní domôcť sa uspokojenia pohľadávky z majetku dlžníka. V literatúre prevláda názor, že právny úkon dlžníka nemôže byť odporovateľný, ak sa v dôsledku neho nezmenšuje majetok dlžníka (KNAPP, V. Odporovatelnost. In Právo a zákonnost. 1992, č. 7, s. 381). Rovnako aj v judikatúre sa presadzuje názor, že dlžníkov právny úkon nespôsobil zmenšenie jeho majetku, pretože za prevedené majetkové hodnoty dostal primerané protiplnenie, nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky (pozri v tomto zmysle rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12.11.2008, sp. zn. 3Obo/258/2007). Tieto názory však boli podrobené kritike [pozri napríklad CUKEROVÁ, D.: Odporovateľnosť ekvivalentných právnych úkonov. In: Súkromné právo. Roč. 4, č. 2 (2018) alebo NOVOTNÝ, M.: Navrhovaná úprava odporovateľnosti právnym úkonom. In: Súkromné právo. Roč. 4, č. 6 (2018)].
12. Podľa názoru odvolacieho súdu je účelom právnej úpravy odporovateľných úkonov, v ktorej sa inherentne prejavuje zásada pacta sunt servanda, poskytnúť veriteľovi účinný prostriedok právnej ochrany pred znemožnením uspokojenia jeho pohľadávky právnymi úkonmi dlžníka, ktorý v zásade nie je obmedzený v možnostiach nakladania so svojím majetkom. Zároveň ak je účelom právnej úpravy ochrana veriteľa, nie dlžníka, nie je namieste uplatniť pri výklade pojmu ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa zužujúci prístup, ale naopak. Odvolací súd považuje preto za správne tie úvahy, ktoré priznávajú právu veriteľa odporovať úkonom dlžníka širší obsah v materiálnom zmysle. Ak má byť podmienkou úspešného uplatnenia tejto ochrany veriteľa formou odporovacej žaloby ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa, nemôže byť rozhodujúcim kritériom len to, či dlžník svoj majetok previedol za primeranú protihodnotu. Možno preto zmysluplne konštatovať, že aj ekvivalentný právny úkon dlžníka môže napĺňať pojmové znaky ukrátenia uspokojenia pohľadávky veriteľa, ak to odôvodňujú okolnosti, s ktorými sa tento úkon spája. Spravidla bude relevantnou okolnosťou, ak (ekvivalentné) protiplnenie bude predstavovať majetok, ktorý veriteľ nemôže použiť na uspokojenie svojej pohľadávky vôbec alebo len s neprimeranými ťažkosťami (napríklad vec s ťarchou). V tomto smere možno odkázať na názor, podľa ktorého možno úspešne odporovať aj uzavretiu zmluvy o zriadení záložného práva (uznesenie Najvyššieho súdu z 30.11.2009, sp. zn. 1ObdoV/14/2007). O podobný prípad by išlo aj, keby dlžník scudzoval majetok v hodnote ekvivalentnej plneniu, ktoré získal, ale medzičasom aj spotreboval (pozri v tomto zmysle PULKRÁBEK, Z. In MELZER, F. - TÉGL, P. a kolektív. Občanský zákoník - velký komentář. Svazek III. § 419 - 654. Praha: Leges, 2014, s. 822, citované podľa CUKEROVÁ, D., op. cit.).
13. Vyššie uvedené východiská potom v spojení s ďalšími skutkovými zisteniami v tejto veci, ktoré odvolací súd preberá, pretože ich žalovaný odvolaním nenapadol, odôvodňujú právny záver, že spornou kúpnou zmluvou došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi v zmysle § 42a ods. 2 OZ. Žalovaný v odvolaní nespochybnil konštatovanie súdu prvej inštancie, že prevedené nehnuteľnosti boli jediným majetkom dlžníka, z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu aj reálne uspokojená. Napokon, ako už bolo naznačené vyššie, absencia iného majetku dlžníka vyplýva aj z ním zvoleného spôsobu splatenia pôžičky žalovanému. Ak teda dlžník nemal okrem prevedených nehnuteľností iný majetok, je zrejmé, že protihodnotu (hotovosť získanú pôžičkou v sume 49.000 €) už spotreboval pred uzavretím spornej kúpnej zmluvy. Na základe úvah predostretých v predchádzajúcom odseku preto odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie, že napadnutou kúpnou zmluvou dlžník ukrátil uspokojenie pohľadávky žalobcu voči nemu, za správny.
14. Svojou druhou odvolacou námietkou žalovaný napáda skutkový záver súdu, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy sa žalovaný dostatočne nezaujímal o finančnú situáciu dlžníka, teda že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP]. Žalovaný argumentuje, že vzhľadom na okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy na účely § 42a ods. 2 OZ preukázal, že vtedy v postavení veriteľa konal s náležitou starostlivosťou.
15. Na účely vyhodnotenia tejto odvolacej námietky žalovaného treba zdôrazniť, že vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka sa podľa § 42a ods. 2 in fine OZ predpokladá, pretože žalovaný je blízkou osobou (bratom) dlžníka. Ide tu o právnu domnienku, ktorú možno vyvrátiť vtedy, keď sa preukáže, že druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Ak sa teda preukáže, že druhá osoba napriek svojej náležitej starostlivosti nemohla poznať dlžníkov úmysel, odporovacia žalobe neuspeje a odporovateľný právny úkon zostáva naďalej účinný aj voči veriteľovi. Z toho je zjavné, že existencia správania zodpovedajúceho náležitej starostlivosti pri spoznávaní úmyslu dlžníka je skutočnosťou, z ktorej vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky žalovaný ako druhá osoba, čo v zmysle ustálenej súdnej praxe (napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 13/2009 a sp. zn. 3 Cdo 2/2016) znamená, že dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti zaťažuje jeho.
16. Správanie osoby, ktorá sa podieľala na tvrdenom odporovateľnom právnom úkone, vo vzťahu k dlžníkovmu úmysle ukrátiť pohľadávku veriteľa je nevyhnutné posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti súvisiace s týmto právnym úkonom. Pokiaľ je odporovateľným úkonom zmluva, ktorej účelom je splniť záväzok založený inou zmluvou medzi tými istými stranami (fakticky solučný úkon), okolnosti, ktoré treba zohľadňovať, nepochybne zahŕňajú aj okolnosti uzavretia zmluvy, ktorá záväzok založila. V prejednávanej veci sú preto rozhodujúce nielen okolnosti bezprostredne sprevádzajúce uzavretie odporovateľnej kúpnej zmluvy medzi žalovaným a dlžníkom, ale aj okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy o pôžičke, resp. s pôžičkou, ktorú dlžník splatil na základe spornej kúpnej zmluvy.
17. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti dokazovaním ustálil, že v čase, keď si dlžník pôžičku bral, chýbala mu v hotovosť (body 8, 9 a 19 napadnutého rozsudku). Dlžník počas výsluchu vypovedal, že žalovaný sa v čase poskytnutia pôžičky jeho na dôvod, či potrebu pôžičky nevypytoval (zápisnica z pojednávania, č. l. 209). Tomu aj zodpovedá postoj žalovaného, že nie je relevantné, na čo dlžník pôžičku potreboval (bod 6 napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný sa s dlžníkom dohodol na alternatívnom spôsobe vrátenia pôžičky prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dlžníka za kúpnu cenu v sume pôžičky kvôli riziku, že dlžník nebude schopný splniť pôžičku z dôvodu nedostatku finančnej hotovosti, ktoré sa aj – mimochodom – naplnilo (body 13 a 18 napadnutého rozsudku). Už z týchto zistení je zrejmé, že žalovaný mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, či bude dlžník schopný pôžičku splatiť peňažnou formou. Dlžník pritom výslovne uviedol, že keďže v čase splatnosti pôžičky nemal hotovosť a prišiel o zamestnanie, pôžičku splatil prevodom svojej nehnuteľnosti žalovanému (bod 9 napadnutého rozsudku). Z toho, že dlžník a žalovaný na účely splatenia pôžičky uzavreli písomnú kúpnu zmluvu namiesto splatenia pôžičky v peňažnej forme, je zrejmé, že žalovaný mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že dlžník je solventný. Žalovaný teda mohol v čase uzatvárania kúpnej zmluvy predpokladať, že dlžník nemá hotovosť 49.500 €. Keďže žalovaný vedel, že dlžník má vyživovaciu povinnosť (bod 19 napadnutého rozsudku), mohol tiež predpokladať, že prevod jedinej nehnuteľnosti dlžníka prinajmenšom zhorší, ak nie hneď znemožní vymožiteľnosť všetkých pohľadávok všetkých prípadných veriteľov dlžníka vrátane pohľadávky žalobcu na výživnom. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových záverov súdu prvej inštancie, citovaných v zátvorkách, ktoré žalovaný odvolaním nespochybnil, odvolací súd nevidí priestor na to, aby sa odchyľoval od záveru súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že nemohol dlžníkov úmysel poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti podľa § 42a ods. 2 in fine OZ.
18. Svojou treťou odvolacou námietkou žalovaný spochybňuje právne posúdenie jeho pasívnej vecnej legitimácie súdom prvej inštancie, pretože žalovaný predsa od žalobcu spornou kúpnou zmluvou žiadny prospech nezískal, lebo dlžník ňou plnil pôžičku, ktorú mu žalovaný poskytol.
19. Žalovaný tu však opomína ustanovenie druhej vety § 42a ods. 1 OZ, ktoré citoval už aj súd prvej inštancie v bode 20 napadnutého rozsudku a z ktorej vyplýva, že pre úspech odporovacej žaloby je nepodstatné, ak bol nárok proti dlžníkovi z odporovateľného právneho úkonu už uspokojený (pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/3302/2006, zverejnené v časopise Právní rozhledy, roč. 2008, č. 12, ktoré je pre podobnú právnu úpravu argumentačne použiteľné). Ani v prejednávanej veci sa preto žalovaný nemôže úspešne brániť tým, že spornou kúpnou zmluvou sa len vyporiadalo vrátenie pôžičky. Navyše, žalovaný mal prospech zo spornej kúpnej zmluvy, pretože nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré predtým patrilo dlžníkovi. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto spore je preto daná.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd nevidí dôvod, aby sa odkláňal od relevantných skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho musí odvolanie žalovaného vyhodnotiť ako celkom nedôvodné.
21. Obiter dictum odvolací súd dodáva, že žalovaný si musí byť vedomý (§ 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov) aj toho, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov (prvá veta § 62 ods. 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine). Ak teda v konaní vyšlo najavo, že vedel o vyživovacej povinnosti dlžníka voči žalobcovi a že dlžník ním poskytnutú pôžičku potreboval o. i. aj na splatenie dlžného výživného, bolo možné od neho odôvodnene očakávať, že sa pred uzavretím spornej kúpnej zmluvy uistí, že dlžník splnením svojho dlhu žalovanému neuprednostňuje žalovaného pred žalobcom ako veriteľom s prednostnou pohľadávkou. Aj z tohto dôvodu by bol len málo presvedčivý záver, že žalovaný vyvinul dostatočné úsilie na to, aby spoznal úmysel dlžníka a aby k ukráteniu pohľadávky žalobcu spornou kúpnou zmluvou, na ktorej sa žalovaný podieľal, nedošlo. Úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky veriteľa môže predchádzať okamihu, keď sa dlžník dostane do omeškania s plnením svojho dlhu, a to najmä v prípadoch, o aký ide aj v prejednávanej veci, keď medzi veriteľom a dlžníkom existuje zákonom založený právny vzťah, z ktorého vzniká dlžníkovi voči veriteľovi dlh v pravidelných intervaloch, teda tak, ako to je v prípade vyživovacej povinnosti (ktorej plnenie bolo navyše určené súdnym rozhodnutím).
22. Keďže všetky odvolacie námietky žalovaného sú neopodstatnené, odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 389 CSP) alebo jeho zmene (§ 388 CSP). Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok je vecne správny, odvolací súd ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (výrok I).
23. Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP). V danom prípade žalovaný so svojím odvolaním neuspel, takže odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II).
24. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
– 7 – 26Co/101/2022
Krajský súd 26Co/101/2022-- v Trnave IČS: 2319205106 Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.