Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
107/377155.e5e896.pdf
PDF · 129.69 KB
No categories available
1Obo/16/2010
Najvyšší súd 1 Obo 16/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. J. G., P., B.,
správca konkurznej podstaty úpadcu F., spol. s r. o., K., B., IČO: X. proti žalovanému: V.,
M., B., IČO: X., zast. JUDr. M. H., advokátom, K., B., o neúčinnosť právneho úkonu,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.1.2006, č. k. 76
Cb 183/99-378, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
16.1.2006, č. k. 76 Cb 183/99-378 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zo dňa 16.1.2006 určil, že právne úkony
V., a. s., pobočka T. a F., spol. s r. o., spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 zo
dňa 12.1.1994, č. 45003/A zo dňa 12.1.1994 a č. 45003/B zo dňa 3.6.1994, sú právne
neúčinné. Zároveň žalovaného zaviazal na vrátenie sumy 97 265 174,88 Sk (3 228 612,32
Eur) do konkurznej podstaty úpadcu a na náhradu žalobcových trov konania vo výške 1 000
Sk (33,19 Eur), a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd v odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych
úkonov, pretože úpadca pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu záložnými zmluvami
založil celý svoj majetok v prospech žalovaného. Žalovaný v rozhodnom čase vedel
o úpadcovej neschopnosti splácať záväzky, pretože v roku 1993 poskytol úvery na úhradu
úpadcom nesplateného úveru z roku 1992. Súd mal z listinných dôkazov a výpovede svedka,
štatutárneho zástupcu úpadcu Ing. K., za preukázané ukrátenie ostatných veriteľov
uzatvorením odporovaných záložných zmlúv, nakoľko v dobe založenia vecí mal úpadca
ďalších veriteľov, avšak majetok založil iba v prospech žalovaného. Súčasne pri uzatváraní
záložných zmlúv musel mať žalovaný vedomosť o úpadcovom úpadku, ako i o jeho úmysle
ukrátiť veriteľov. Žalovaný krátko po uzavretí záložných zmlúv založený majetok predal, čím
došlo k ukráteniu podstaty o 97 265 174,88 Sk(3 228 612,32 Eur).
O odvolaní žalovaného rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 18.10.2006,
č. k. 2 Obo 72/2006-419 tak, že napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že predmetom odporovateľnosti právnych úkonov
úpadcu je zmluva o zabezpečení pohľadávky, skladajúca sa z troch zmlúv o zriadení
záložného práva. V rámci odvolacieho konania súd najprv zistil splnenie lehoty na podanie
odporovacej žaloby, nakoľko odporovateľné právne úkony boli urobené dňa 12.1.1994
a 3.6.1994 a na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz dňa 2.5.1995. Následne súd skúmal,
či bola splnená podmienka, týkajúca sa urobenia dlžníkových právnych úkonov v úmysle
ukrátiť svojich veriteľov. Podľa názoru súdu, uzavretie zmluvy o zriadení záložného práva
nemá právnu silu ukrátiť veriteľov, pretože zmluvou sa nezískava majetkový prospech,
ale sa zabezpečuje lepšie postavenie pri realizácii záložnej zmluvy. Až ďalším právnym
úkonom, ktorým by sa zmluva zrealizovala, by mohlo dôjsť k ukráteniu veriteľov.
Preto z uzavretia úverovej zmluvy, ktorej účelom je splatenie dlhov veriteľom, nemožno
vyvodiť záver, že úpadca má úmysel ukrátiť veriteľov, ale skôr ich uspokojiť. Súd tiež
nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu
úpadcu preukázala úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov, ako i vedomosť žalovaného o takomto
úmysle, nakoľko v prípade zhoršenia hospodárskeho stavu dlžníka je prirodzené požiadať
banku o poskytnutie finančnej pomoci, pričom získanie informácií o zlom hospodárskom
stave klienta zo strany banky nemožno automaticky chápať ako vedomosť banky o úmysle
úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov. Vzhľadom na odlišnú situáciu v poskytovaní úverov,
aká je v súčasnosti, je posúdenie časového odstupu medzi zmluvou o úvere a zmluvou
o zriadení záložného práva na splnenie podmienok odporovateľnosti irelevantné. Nakoľko
odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky odporovateľnosti právnych
úkonov, návrh zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaný
si náhradu trov konania, vzhľadom na úpravu náhrady trov v konkurznom konaní, priznať
nežiadal.
O dovolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.11.2009, č. k.
1 Obdo V 14/2007-452 tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z dôvodov upravených
v ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolací súd bol vo svojom uznesení toho názoru, že uzavretie záložných zmlúv mohlo
byť odporovateľným právnym úkonom, nakoľko záložné zmluvy sa uzatvárali v čase,
keď bolo zrejmé, že na úpadcu bude vyhlásený konkurz, pričom úpadcovou povinnosťou bolo
dbať na záujmy všetkých svojich veriteľov, t. j. na umožnenie pomerného uspokojenia.
V prípade že takýmto postupom zanikla niektorému veriteľovi možnosť uspokojenia
a úmyslom úpadcu bolo takéto ukrátenie spôsobiť, o čom žalovaný pri zriaďovaní záložného
práva vedel, zmluvy by boli odporovateľné.
Dovolací súd dospel k záveru, že na konštatovanie nesplnenia podmienok
odporovateľnosti nemal odvolací súd dostatočný podklad, nakoľko nevykonal dokazovanie
v zmysle ust. § 213 ods. 3 O. s. p.
Dovolací súd taktiež nesúhlasil so zdôvodnením odvolacieho súdu ohľadne
nepreukázania úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov a vedomosti žalovaného o tomto
úmysle na základe svedeckej výpovede o informovanosti žalovaného o zhoršujúcom
sa hospodárskom stave. Podľa dovolacieho súdu mohla byť výpoveď svedka, týkajúca sa
zhoršeného hospodárskeho stavu v čase medzi uzatvorením úverových zmlúv a záložných
zmlúv pre posúdenie odporovateľnosti právnych úkonov dôležitá, ak by sa preukázalo,
že v tomto období bol dlžník v úpadku a konal len s prihliadnutím na záujmy jedného
veriteľa, žalovaného a žalovaný o tom vedel. K rozhodnutiu dovolacieho súdu bolo v zmysle
ust. § 243 b ods. 5 O. s. p. pripojené odlišné stanovisko sudcu JUDr. Petra Dukesa, ktorý
sa nestotožnil s názorom uvedeným v uznesení. Uvedený sudca je toho názoru, že zriadenie
záložného práva, ktoré určitým spôsobom znevýhodňuje ďalších veriteľov, po dlhšej dobe
od uzavretia úverovej zmluvy nie je možné automaticky považovať za úmyselné konanie
ukrátiť veriteľov. Dané záložné zmluvy úpadca so žalovaným uzatvoril za účelom
zabezpečenia poskytnutých úverov, pričom v žiadosti o úver úpadca navrhol zriadiť záložné
právo. V dobe uzavretia úverových zmlúv bol ten istý majetok úpadcu zaťažený
predchádzajúcimi záložnými zmluvami poskytujúcimi zábezpeku prv poskytnutým úverom.
Sudca mal zároveň za to, že požiadanie o úver neznamená, že klient je v úpadku. Súčasne
obsah spisu poukazuje na skutočnosť, že úpadca svoj majetok, ktorý je založený záložnými
zmluvami, získal hlavne zo žalovaným poskytnutých úverov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /§ 10 ods. 2 O. s. p./ opätovne
prejednal napadnutý rozsudok podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a § 243d ods. 1
O. s. p., preskúmal podľa ust. § 214 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné.
Podľa ust. § 15 ods. 1 ZKV v znení platnom ku dňu začatia konania, veriteľ sa môže
domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy,
ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol
uspokojený.
Podľa ust. § 15 ods. 2 cit. zák., odporovať možno právnym úkonom, ktoré dlžník urobil
v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, ak tento úmysel musel byť
druhej strane známy a právnym úkonom, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorému
došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, alebo ktoré
dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb; to však neplatí, ak druhá strana vtedy
dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla pri náležitej starostlivosti poznať.
Podľa ust. § 15 ods. 3 cit. zák., právo odporovať právnym úkonom sa uplatňuje proti
tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.
Podľa ust. § 15 ods. 5 cit. zák., právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval,
je voči nemu účinný potiaľ, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho,
čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a ak to nie je dobre možné,
má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Podľa ust. § 16 ods. 1 cit. zák., právo odporovať právnym úkonom je oprávnený
uplatniť veriteľ alebo správca.
V zmysle citovaného ust. § 15 ZKV v znení novely č. 646/2004 Z. z. možno odporovať
všetkým právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť
svojich veriteľov, ak bol úmysel známy druhej strane. Odporovateľným právnym úkonom
môže byť akýkoľvek úkon, ktorým sa zhoršuje veriteľova vyhliadka na uspokojenie jeho
pohľadávky. Ustanovenie § 15 ods. 2 ZKV vymedzuje podmienky odporovateľnosti.
Všeobecne sa vyžaduje, aby išlo o úkony urobené dlžníkom „v posledných troch rokoch“.
Ďalej zákon rozlišuje dve skupiny prípadov:
a/ Právne úkony uskutočnené priamo s úmyslom ukrátiť veriteľa, pričom takýto
úmysel musí byť druhej strane známy. Druhou stranou môže byť ktokoľvek, kto mal
z právneho úkonu prospech.
b/ Právne úkony, ktoré fakticky ukrátili veriteľa, pričom nie je treba dokazovať
dlžníkov úmysel, ak druhá strana nepreukáže, že nemohla pri náležitej starostlivosti úmysel
poznať.
Súd prvého stupňa určil odporovateľné právne úkony za neúčinné z dôvodu splnenia
podmienok odporovateľnosti, keďže záložné zmluvy úpadca uzatvoril v posledných troch
rokoch pred vyhlásením konkurzu s úmyslom ukrátiť veriteľov, pričom žalovaný mal
o danom úmysle vedomosť. K danému záveru súd dospel na základe svedeckej výpovede
štatutárneho zástupcu úpadcu, ktorá preukazuje, že úpadca vedel o ďalších veriteľoch
a napriek tomu zriadil záložné právo na celý majetok v prospech žalovaného. Súd mal tiež
za to, že žalovaný mal vedomosť o úmyselnom konaní úpadcu, pretože vedel o úpadku
úpadcu, o množstve veriteľov, ako i o skutočnosti, že bol založený celý majetok úpadcu.
Zároveň mal žalovaný z takéhoto konania prospech.
Odvolací súd je názoru, že výsledok prvostupňovým súdom uskutočneného
dokazovania je v rozpore s jeho právnym názorom, vyjadreným v rozsudku zo dňa 16.1.2006,
č. k. 76 Cb 183/99-378.
Žalovaný poskytol úpadcovi v roku 1992 úver, úverová zmluva č. 614 K 92,
za účelom nadobudnutia nehnuteľného majetku nachádzajúceho sa v kat. území Z.. Úver bol
na základe záložnej zmluvy č. 198 K 93/ 614 K 92 zo dňa 30.7.1993 zabezpečený záložným
právom k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa na LV č. X, kat. územie Z. a LV č. X, kat.
územie N. /pavilón predaja áut/.
Dňa 5.2.1993 sa úpadca obrátil na žalovaného so žiadosťou o revolvingový úver
na kúpu osobných a úžitkových automobilov F. vo výške 26 250 000 Sk (871 340,37 Eur).
Úverovou zmluvou č. 007 K 93 bol úpadcovi poskytnutý uvedený úver, pričom zmluvné
strany určili za predmet zálohu autá zn. F., ktoré špecifikovali v záložnej zmluve č. 007
K 93/A. Dodatkami č. 1, 2 a 3 zmluvné strany upravili čerpanie a splácanie úveru. Listom
zo dňa 23.8.1993 úpadca požiadal žalovaného o zrušenie predmetnej úverovej zmluvy
z dôvodu plného uhradenia ku dňu 11.8.1993.
Dňa 26.7.1993 úpadca požiadal žalovaného o poskytnutie ďalšieho krátkodobého
úveru vo výške 42 500 000 Sk (1 410 741,55 Eur) na úhradu zásob, strojov, zariadení
a pohľadávok. K žiadosti priložil podnikateľský zámer a návrh na povolenie úveru, v ktorom
navrhol zaručenie vo forme záložného práva na nehnuteľnosti - pozemok v Z. a pavilón
predaja áut, ako i záložného práva na zásoby automobilov, náhradných dielov, hmotného
investičného majetku, technologické vybavenie haly predaja áut. Dňa 10.8.1993 žalovaný
a úpadca uzavreli úverovú zmluvu č. 198 K 93. Jednou z podmienok čerpania úveru bolo
predloženie listov vlastníctva s vyznačením záložného práva v prospech žalovaného
na pavilón predaja áut a pozemok nachádzajúci sa v Z.. V čl. IV predmetnej zmluvy bola
dohodnutá garancia návratnosti úveru záložnou zmluvou č. 198 K 93/B
na hnuteľný majetok úpadcu a záložnými zmluvami č. 198 K 93/ 614 K 92 a 198 K 93/A
na nehnuteľný majetok úpadcu.
Následne dňa 15.10.1993 požiadal úpadca o úver na hmotný investičný majetok,
pričom záložné právo malo byť zriadené na nehnuteľný majetok úpadcu. Úverová zmluva
č. 5001 bola uzatvorená dňa 20.10.1993.
Ďalší úver bol úpadcovi poskytnutý úverovou zmluvou č. 45003, a to na základe jeho
žiadosti o krátkodobý preklenovací úver zo dňa 1.11.1993, ktorého účelom bola oprava
pavilónu predaja áut poškodeného požiarom. Úpadca navrhol ručenie formou vinkulácie
poistných zmlúv č. 80-1045817-2 a 80-1042142-3 v poisťovni K. zo dňa 11.8.1993, na
základe ktorých mala poisťovňa poukázať finančné prostriedky z likvidácie poistnej udalosti
v prospech úverového účtu do 15 dní od ukončenia šetrenia.
Dňa 12.1.1994 uzatvoril žalovaný s úpadcom záložné zmluvy č. 5001 a č. 45003/A.
Predmet záložnej zmluvy č. 5001 spočíval v zriadení záložného práva záložným veriteľom,
t. j. žalovaným, na zaručenie úverov poskytnutých žalovaným v celkovej výške 74 403 000
Sk (2 469 727,15 Eur) podľa úverových zmlúv č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003. Záložné právo
sa zriadilo na nehnuteľný majetok úpadcu vo výške 49 028 047 Sk (1 627 433,01 Eur),
vedený na LV č. X a č. X, tzn. na pavilón predaja áut a nehnuteľnosť, nachádzajúcu
sa v kat. území Z..
Záložnou zmluvou č. 45003/A sa rovnako zriadilo záložné právo na zaručenie úverov
z úverových zmlúv č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003 v celkovej výške 74 403 000 Sk
(2 469 727,15 Eur). Úpadca založil svoj drobný hmotný investičný majetok, špecifikovaný
v desiatich záložných listoch tvoriacich prílohy zmluvy, vo výške 648 361,88 Sk
(21 521,67 €).
Poslednou spornou záložnou zmluvou č. 45003/B zo dňa 3.6.1994 založil úpadca,
za účelom zaručenia úverov z úverových zmlúv č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003 v celkovej
výške 74 403 000 Sk (2 469 727,15 Eur), svoj hnuteľný majetok vo výške 47 588 766 Sk
(1 579 657,64 Eur), ktorý konkretizoval v prílohách zmluvy.
Mestský súd v Bratislave uznesením zo dňa 2.5.1995, č. k. 38 K 94/94-81 vyhlásil
konkurz na majetok dlžníka F., spol. s r. o.
Odvolací súd v rámci odvolacieho konania najprv skúmal splnenie podmienky lehoty
na podanie tzv. odporovacej žaloby. Nakoľko odporovateľné právne úkony boli úpadcom
urobené dňa 12.1.1994 a 3.6.1994, pričom konkurz na majetok úpadcu Mestský súd
v Bratislave vyhlásil dňa 2.5.1995, možno zákonnú lehotu považovať za splnenú.
Splnenie ostatných zákonných podmienok nebolo v konaní na súde prvého stupňa
preukázané.
V zmysle ust. § 15 ZKV možno právnemu úkonu odporovať len za predpokladu,
že dlžník, t. j. úpadca, mal úmysel daným právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa a tento
úmysel musel byť druhej strane známy. V danom spore, s poukazom na dôvody rozhodnutia
dovolacieho súdu, úmysel o ukrátenie veriteľov preukázaný nebol. Svedecká výpoveď
štatutárneho zástupcu úpadcu preukázala iba vedomosť úpadcu o ďalších veriteľoch, avšak
svedok počas celého konania nevypovedal, že mal v úmysle uprednostniť žalovaného a tým
ukrátiť ostatných veriteľov. Na pojednávaní konanom dňa 15.11.2004 svedok uviedol, že úver
poskytnutý úverovou zmluvou zo dňa 10.8.1993 vo výške 42 500 000 Sk (1 410 741,55 Eur)
slúžil na splatenie predchádzajúcich úverov, t. j. z roku 1992, čo by vylučovalo úmysel
ukrátiť veriteľov, naopak uvedené svedčí skôr o úmysle uspokojiť veriteľa založených vecí.
Zo skutočnosti, že dlžník má dlhy a tým aj veriteľov a na splatenie dlhov uzavrie
úverovú zmluvu, pričom následne zabezpečí svoj majetok v prospech splatenia dlhu,
nemožno vyvodiť záver, že má v úmysle ukrátiť ostatných veriteľov, skôr, že má úmysel
ich z takto získaných prostriedkov uspokojiť.
Prvostupňový súd mal vedomosť žalovaného o úpadcovom úmyselnom konaní
za preukázanú, keďže žalovaný vedel o úpadku úpadcu, o množstve veriteľov,
ako i o skutočnosti, že bol založený celý majetok úpadcu. S takýmto záverom nemožno
súhlasiť, pretože z vykonaného dokazovania, ako i z obsahu spisu priamo nevyplýva,
že žalovaný mal informácie o úpadku úpadcu, resp. že v čase uzatvárania záložných zmlúv
sa spoločnosť F., spol. s r. o. nachádzala v úpadku. Uvedené nepreukazujú ani uzavreté
úverové zmluvy a na ne nadväzujúce záložné zmluvy, nakoľko úpadca žiadal o poskytnutie
finančných prostriedkov na nákup nehnuteľností, automobilov, zásob, hmotného investičného
majetku, prípadne na opravu požiarom zničeného pavilónu predaja áut. Len v rámci úverovej
zmluvy č. 198 K 93 bol úver poskytnutý okrem iného aj na úhradu pohľadávok. V prospech
nevedomosti žalovaného svedčí aj priaznivý podnikateľský plán prikladaný k jednotlivým
žiadostiam o úver. Súčasne preúverovanie skôr poskytnutých úverov je bežnou bankovou
praxou, z ktorej nevyplýva, že klient banky je v úpadku. Vychádzajúc z praxe bánk
poskytujúcich úver, banka zhodnotí „bonitu“ klienta, ktorému poskytuje úver vopred a pokiaľ
by vzhliadla klienta ako nevyhovujúceho, neschopného v budúcnosti dlh splniť, úver by nebol
schválený a poskytnutý. Ani žiadosti o odklady splátok, ani o zmenu úveru z krátkodobého na
dlhodobý, nie sú ukazovateľom o klientovej finančnej situácii, keďže ich povoľovanie je
taktiež bežnou bankovou praxou. Zároveň z listu zo dňa 11.10.1993, v ktorom úpadca žiada
o odklad splátky úveru zo dňa 20.10.1992, nevyplýva, že by sa úpadca nachádzal v zlej
hospodárskej situácii, ale len že predaj áut bol v súvislosti s legislatívnymi zmenami po
vzniku Slovenskej republiky a predchádzajúcimi letnými mesiacmi komplikovanejší, pričom
výnosy z predaja boli použité na výstavbu nového predajného pavilónu.
Dokument, z ktorého možno usúdiť, že úpadca žalovaného oboznámil so svojim
nepriaznivým finančným stavom, je záznam z rokovania medzi úpadcom a žalovaným.
Nakoľko sa stretnutie uskutočnilo dňa 25.5.1994, t. j. až po uzatvorení záložných zmlúv
č. 5001 a č. 45003/A, sú informácie o zlej hospodárskej situácii vo vzťahu k preukázaniu
vedomosti žalovaného o úmysle ukrátiť veriteľov irelevantné.
Žalobca vo vyjadrení zo dňa 10.3.2005 poukázal na list žalovaného zo dňa
14.10.1994, ktorý považuje za dôkaz o vedomosti žalovaného o zlom hospodárskom stave
úpadcu už v čase uzavierania úverových zmlúv, keďže v liste je uvedené: „Úvery poskytnuté
Vašej spoločnosti v priebehu 3. a 4. štvrťroka 1993 boli rovnako prísne a účelové a mali
za cieľ oživiť činnosť firmy paralizovanú viacerými objektívnymi a subjektívnymi
skutočnosťami.“ Ani uvedené však nemožno považovať za preukázanie, že úpadca
sa v danom čase nachádzal v úpadku a žalovaný detailne poznal jeho situáciu. Ako vyplýva
z uvedenej vety, úvery boli účelové, tzn. že mali byť použité len na účely, na ktoré boli
poskytnuté, napr. nákup automobilov, hmotného investičného majetku, opravu zničenej haly.
Žalovaný poskytol úver na oživenie činnosti firmy z dôvodu pomoci pri obnove požiarom
zničeného pavilónu predaja áut a nie kvôli platobnej neschopnosti úpadcu.
Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že väčšinu majetku nadobudol úpadca na základe
finančných prostriedkov z úverových zmlúv.
Nakoľko žalovaný mal úver z roku 1992 zabezpečený záložnou zmluvou
na nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zálohu aj v záložných zmluvách k úverovým
zmluvám z roku 1993, je časový úsek medzi uzatvorením úverových zmlúv a záložných
zmlúv irelevantný. Záložnými zmluvami č. 45003/A a č. 45003/B bolo zabezpečenie
rozšírené o drobný hmotný investičný majetok a hnuteľný majetok.
Pokiaľ ide o samotné uzatváranie záložných zmlúv, z obsahu spisu odvolací súd zistil,
že úpadca sám v žiadostiach o poskytnutie úveru, resp. v návrhu na povolenie úveru
žalovanému ponúkol zabezpečenie vo forme nehnuteľností, zásob automobilov, náhradných
dielov, hmotného investičného majetku, technologického vybavenia haly predaja áut.
Z uvedeného dôvodu nemohol vziať odvolací súd do úvahy výpoveď svedka o tlaku
pri uzatváraní sporných záložných zmlúv a jeho výpoveď zhodnotil ako zaujatú.
Z vykonaného dokazovania ani z obsahu spisu odvolací súd nemá za preukázané
splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na úspešné uplatnenie odporovateľnosti
právnych úkonov. Súčasne žalobca v konaní neprodukoval dôkazy, pričom súd prvého stupňa
ani odvolací súd nemôžu jeho povinnosť nahrádzať.
Nakoľko prvostupňovým súdom uskutočnené dokazovanie a jeho výsledok
nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo dňa 16.1.2006, č. k.
76 Cb 183/99-378, je potrebné v opätovnom konaní pred súdom prvého stupňa
ich zosúladenie, prípadne vykonanie ďalšieho dokazovania o otázkach, či v čase uzatvárania
sporných záložných zmlúv bola spoločnosť F., spol. s r. o. v úpadku; ak spoločnosť bola
v úpadku, či úpadca dbal aj na záujmy ostatných veriteľov alebo len
na záujmy žalovaného a či žalovaný o týchto skutočnostiach vedel.
Z dôvodu, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore
s jeho vysloveným právnym názorom, odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave
podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd
prvého stupňa doplní dokazovanie v naznačenom smere a vo veci samej znovu rozhodne.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.
V Bratislave 24. marca 2010
JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.