Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Obo/16/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. J. G., P., B.,

správca konkurznej podstaty úpadcu F., spol. s r. o., K., B., IČO: X. proti žalovanému: V.,

M., B., IČO: X., zast. JUDr. M. H., advokátom, K., B., o neúčinnosť právneho úkonu,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.1.2006, č. k. 76

Cb 183/99-378, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

16.1.2006, č. k. -378 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zo dňa 16.1.2006 určil, že právne úkony

V., a. s., pobočka T. a F., spol. s r. o., spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 zo

dňa 12.1.1994, č. 45003/A zo dňa 12.1.1994 a č. 45003/B zo dňa 3.6.1994, sú právne

neúčinné. Zároveň žalovaného zaviazal na vrátenie sumy 97 265 174,88 Sk (3 228 612,32

Eur) do konkurznej podstaty úpadcu a na náhradu žalobcových trov konania vo výške 1 000

Sk (33,19 Eur), a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd v odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych

úkonov, pretože úpadca pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu záložnými zmluvami

založil celý svoj majetok v prospech žalovaného. Žalovaný v rozhodnom čase vedel

o úpadcovej neschopnosti splácať záväzky, pretože v roku 1993 poskytol úvery na úhradu

úpadcom nesplateného úveru z roku 1992. Súd mal z listinných dôkazov a výpovede svedka,

štatutárneho zástupcu úpadcu Ing. K., za preukázané ukrátenie ostatných veriteľov

uzatvorením odporovaných záložných zmlúv, nakoľko v dobe založenia vecí mal úpadca

ďalších veriteľov, avšak majetok založil iba v prospech žalovaného. Súčasne pri uzatváraní

záložných zmlúv musel mať žalovaný vedomosť o úpadcovom úpadku, ako i o jeho úmysle

ukrátiť veriteľov. Žalovaný krátko po uzavretí záložných zmlúv založený majetok predal, čím

došlo k ukráteniu podstaty o 97 265 174,88 Sk(3 228 612,32 Eur).

O odvolaní žalovaného rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 18.10.2006,

č. k. -419 tak, že napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že predmetom odporovateľnosti právnych úkonov

úpadcu je zmluva o zabezpečení pohľadávky, skladajúca sa z troch zmlúv o zriadení

záložného práva. V rámci odvolacieho konania súd najprv zistil splnenie lehoty na podanie

odporovacej žaloby, nakoľko odporovateľné právne úkony boli urobené dňa 12.1.1994

a 3.6.1994 a na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz dňa 2.5.1995. Následne súd skúmal,

či bola splnená podmienka, týkajúca sa urobenia dlžníkových právnych úkonov v úmysle

ukrátiť svojich veriteľov. Podľa názoru súdu, uzavretie zmluvy o zriadení záložného práva

nemá právnu silu ukrátiť veriteľov, pretože zmluvou sa nezískava majetkový prospech,

ale sa zabezpečuje lepšie postavenie pri realizácii záložnej zmluvy. Až ďalším právnym

úkonom, ktorým by sa zmluva zrealizovala, by mohlo dôjsť k ukráteniu veriteľov.

Preto z uzavretia úverovej zmluvy, ktorej účelom je splatenie dlhov veriteľom, nemožno

vyvodiť záver, že úpadca má úmysel ukrátiť veriteľov, ale skôr ich uspokojiť. Súd tiež

nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu

úpadcu preukázala úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov, ako i vedomosť žalovaného o takomto

úmysle, nakoľko v prípade zhoršenia hospodárskeho stavu dlžníka je prirodzené požiadať

banku o poskytnutie finančnej pomoci, pričom získanie informácií o zlom hospodárskom

stave klienta zo strany banky nemožno automaticky chápať ako vedomosť banky o úmysle

úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov. Vzhľadom na odlišnú situáciu v poskytovaní úverov,

aká je v súčasnosti, je posúdenie časového odstupu medzi zmluvou o úvere a zmluvou

o zriadení záložného práva na splnenie podmienok odporovateľnosti irelevantné. Nakoľko

odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky odporovateľnosti právnych

úkonov, návrh zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaný

si náhradu trov konania, vzhľadom na úpravu náhrady trov v konkurznom konaní, priznať

nežiadal.

O dovolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.11.2009, č. k.

1 Obdo V 14/2007-452 tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z dôvodov upravených

v ust. a zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd bol vo svojom uznesení toho názoru, že uzavretie záložných zmlúv mohlo

byť odporovateľným právnym úkonom, nakoľko záložné zmluvy sa uzatvárali v čase,

keď bolo zrejmé, že na úpadcu bude vyhlásený konkurz, pričom úpadcovou povinnosťou bolo

dbať na záujmy všetkých svojich veriteľov, t. j. na umožnenie pomerného uspokojenia.

V prípade že takýmto postupom zanikla niektorému veriteľovi možnosť uspokojenia

a úmyslom úpadcu bolo takéto ukrátenie spôsobiť, o čom žalovaný pri zriaďovaní záložného

práva vedel, zmluvy by boli odporovateľné.

Dovolací súd dospel k záveru, že na konštatovanie nesplnenia podmienok

odporovateľnosti nemal odvolací súd dostatočný podklad, nakoľko nevykonal dokazovanie

v zmysle ust.

Dovolací súd taktiež nesúhlasil so zdôvodnením odvolacieho súdu ohľadne

nepreukázania úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov a vedomosti žalovaného o tomto

úmysle na základe svedeckej výpovede o informovanosti žalovaného o zhoršujúcom

sa hospodárskom stave. Podľa dovolacieho súdu mohla byť výpoveď svedka, týkajúca sa

zhoršeného hospodárskeho stavu v čase medzi uzatvorením úverových zmlúv a záložných

zmlúv pre posúdenie odporovateľnosti právnych úkonov dôležitá, ak by sa preukázalo,

že v tomto období bol dlžník v úpadku a konal len s prihliadnutím na záujmy jedného

veriteľa, žalovaného a žalovaný o tom vedel. K rozhodnutiu dovolacieho súdu bolo v zmysle

ust. b ods. 5 pripojené odlišné stanovisko sudcu JUDr. Petra Dukesa, ktorý

sa nestotožnil s názorom uvedeným v uznesení. Uvedený sudca je toho názoru, že zriadenie

záložného práva, ktoré určitým spôsobom znevýhodňuje ďalších veriteľov, po dlhšej dobe

od uzavretia úverovej zmluvy nie je možné automaticky považovať za úmyselné konanie

ukrátiť veriteľov. Dané záložné zmluvy úpadca so žalovaným uzatvoril za účelom

zabezpečenia poskytnutých úverov, pričom v žiadosti o úver úpadca navrhol zriadiť záložné

právo. V dobe uzavretia úverových zmlúv bol ten istý majetok úpadcu zaťažený

predchádzajúcimi záložnými zmluvami poskytujúcimi zábezpeku prv poskytnutým úverom.

Sudca mal zároveň za to, že požiadanie o úver neznamená, že klient je v úpadku. Súčasne

obsah spisu poukazuje na skutočnosť, že úpadca svoj majetok, ktorý je založený záložnými

zmluvami, získal hlavne zo žalovaným poskytnutých úverov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací / / opätovne

prejednal napadnutý rozsudok podľa ust. a

, preskúmal podľa ust. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,

že odvolanie je dôvodné.

Podľa ust. § 15 ods. 1 ZKV v znení platnom ku dňu začatia konania, veriteľ sa môže

domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy,

ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol

uspokojený.

Podľa ust. § 15 ods. 2 cit. zák., odporovať možno právnym úkonom, ktoré dlžník urobil

v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, ak tento úmysel musel byť

druhej strane známy a právnym úkonom, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorému

došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, alebo ktoré

dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb; to však neplatí, ak druhá strana vtedy

dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla pri náležitej starostlivosti poznať.

Podľa ust. § 15 ods. 3 cit. zák., právo odporovať právnym úkonom sa uplatňuje proti

tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

Podľa ust. § 15 ods. 5 cit. zák., právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval,

je voči nemu účinný potiaľ, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho,

čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a ak to nie je dobre možné,

má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Podľa ust. § 16 ods. 1 cit. zák., právo odporovať právnym úkonom je oprávnený

uplatniť veriteľ alebo správca.

V zmysle citovaného ust. ZKV v znení novely č. možno odporovať

všetkým právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť

svojich veriteľov, ak bol úmysel známy druhej strane. Odporovateľným právnym úkonom

môže byť akýkoľvek úkon, ktorým sa zhoršuje veriteľova vyhliadka na uspokojenie jeho

pohľadávky. Ustanovenie § 15 ods. 2 ZKV vymedzuje podmienky odporovateľnosti.

Všeobecne sa vyžaduje, aby išlo o úkony urobené dlžníkom „v posledných troch rokoch“.

Ďalej zákon rozlišuje dve skupiny prípadov:

a/ Právne úkony uskutočnené priamo s úmyslom ukrátiť veriteľa, pričom takýto

úmysel musí byť druhej strane známy. Druhou stranou môže byť ktokoľvek, kto mal

z právneho úkonu prospech.

b/ Právne úkony, ktoré fakticky ukrátili veriteľa, pričom nie je treba dokazovať

dlžníkov úmysel, ak druhá strana nepreukáže, že nemohla pri náležitej starostlivosti úmysel

poznať.

Súd prvého stupňa určil odporovateľné právne úkony za neúčinné z dôvodu splnenia

podmienok odporovateľnosti, keďže záložné zmluvy úpadca uzatvoril v posledných troch

rokoch pred vyhlásením konkurzu s úmyslom ukrátiť veriteľov, pričom žalovaný mal

o danom úmysle vedomosť. K danému záveru súd dospel na základe svedeckej výpovede

štatutárneho zástupcu úpadcu, ktorá preukazuje, že úpadca vedel o ďalších veriteľoch

a napriek tomu zriadil záložné právo na celý majetok v prospech žalovaného. Súd mal tiež

za to, že žalovaný mal vedomosť o úmyselnom konaní úpadcu, pretože vedel o úpadku

úpadcu, o množstve veriteľov, ako i o skutočnosti, že bol založený celý majetok úpadcu.

Zároveň mal žalovaný z takéhoto konania prospech.

Odvolací súd je názoru, že výsledok prvostupňovým súdom uskutočneného

dokazovania je v rozpore s jeho právnym názorom, vyjadreným v rozsudku zo dňa 16.1.2006,

č. k. -378.

Žalovaný poskytol úpadcovi v roku 1992 úver, úverová zmluva č. ,

za účelom nadobudnutia nehnuteľného majetku nachádzajúceho sa v kat. území Z.. Úver bol

na základe záložnej zmluvy č. 198 K 93/ zo dňa 30.7.1993 zabezpečený záložným

právom k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa na LV č. X, kat. územie Z. a LV č. X, kat.

územie N. /pavilón predaja áut/.

Dňa 5.2.1993 sa úpadca obrátil na žalovaného so žiadosťou o revolvingový úver

na kúpu osobných a úžitkových automobilov F. vo výške 26 250 000 Sk (871 340,37 Eur).

Úverovou zmluvou č. 007 K 93 bol úpadcovi poskytnutý uvedený úver, pričom zmluvné

strany určili za predmet zálohu autá zn. F., ktoré špecifikovali v záložnej zmluve č. 007

K 93/A. Dodatkami č. 1, 2 a 3 zmluvné strany upravili čerpanie a splácanie úveru. Listom

zo dňa 23.8.1993 úpadca požiadal žalovaného o zrušenie predmetnej úverovej zmluvy

z dôvodu plného uhradenia ku dňu 11.8.1993.

Dňa 26.7.1993 úpadca požiadal žalovaného o poskytnutie ďalšieho krátkodobého

úveru vo výške 42 500 000 Sk (1 410 741,55 Eur) na úhradu zásob, strojov, zariadení

a pohľadávok. K žiadosti priložil podnikateľský zámer a návrh na povolenie úveru, v ktorom

navrhol zaručenie vo forme záložného práva na nehnuteľnosti - pozemok v Z. a pavilón

predaja áut, ako i záložného práva na zásoby automobilov, náhradných dielov, hmotného

investičného majetku, technologické vybavenie haly predaja áut. Dňa 10.8.1993 žalovaný

a úpadca uzavreli úverovú zmluvu č. 198 K 93. Jednou z podmienok čerpania úveru bolo

predloženie listov vlastníctva s vyznačením záložného práva v prospech žalovaného

na pavilón predaja áut a pozemok nachádzajúci sa v Z.. V čl. IV predmetnej zmluvy bola

dohodnutá garancia návratnosti úveru záložnou zmluvou č. 198 K 93/B

na hnuteľný majetok úpadcu a záložnými zmluvami č. 198 K 93/ a 198 K 93/A

na nehnuteľný majetok úpadcu.

Následne dňa 15.10.1993 požiadal úpadca o úver na hmotný investičný majetok,

pričom záložné právo malo byť zriadené na nehnuteľný majetok úpadcu. Úverová zmluva

č. 5001 bola uzatvorená dňa 20.10.1993.

Ďalší úver bol úpadcovi poskytnutý úverovou zmluvou č. 45003, a to na základe jeho

žiadosti o krátkodobý preklenovací úver zo dňa 1.11.1993, ktorého účelom bola oprava

pavilónu predaja áut poškodeného požiarom. Úpadca navrhol ručenie formou vinkulácie

poistných zmlúv č. 80-1045817-2 a 80-1042142-3 v poisťovni K. zo dňa 11.8.1993, na

základe ktorých mala poisťovňa poukázať finančné prostriedky z likvidácie poistnej udalosti

v prospech úverového účtu do 15 dní od ukončenia šetrenia.

Dňa 12.1.1994 uzatvoril žalovaný s úpadcom záložné zmluvy č. 5001 a č. 45003/A.

Predmet záložnej zmluvy č. 5001 spočíval v zriadení záložného práva záložným veriteľom,

t. j. žalovaným, na zaručenie úverov poskytnutých žalovaným v celkovej výške 74 403 000

Sk (2 469 727,15 Eur) podľa úverových zmlúv č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003. Záložné právo

sa zriadilo na nehnuteľný majetok úpadcu vo výške 49 028 047 Sk (1 627 433,01 Eur),

vedený na LV č. X a č. X, tzn. na pavilón predaja áut a nehnuteľnosť, nachádzajúcu

sa v kat. území Z..

Záložnou zmluvou č. 45003/A sa rovnako zriadilo záložné právo na zaručenie úverov

z úverových zmlúv č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003 v celkovej výške 74 403 000 Sk

(2 469 727,15 Eur). Úpadca založil svoj drobný hmotný investičný majetok, špecifikovaný

v desiatich záložných listoch tvoriacich prílohy zmluvy, vo výške 648 361,88 Sk

(21 521,67 €).

Poslednou spornou záložnou zmluvou č. 45003/B zo dňa 3.6.1994 založil úpadca,

za účelom zaručenia úverov z úverových zmlúv č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003 v celkovej

výške 74 403 000 Sk (2 469 727,15 Eur), svoj hnuteľný majetok vo výške 47 588 766 Sk

(1 579 657,64 Eur), ktorý konkretizoval v prílohách zmluvy.

Mestský súd v Bratislave uznesením zo dňa 2.5.1995, č. k. -81 vyhlásil

konkurz na majetok dlžníka F., spol. s r. o.

Odvolací súd v rámci odvolacieho konania najprv skúmal splnenie podmienky lehoty

na podanie tzv. odporovacej žaloby. Nakoľko odporovateľné právne úkony boli úpadcom

urobené dňa 12.1.1994 a 3.6.1994, pričom konkurz na majetok úpadcu Mestský súd

v Bratislave vyhlásil dňa 2.5.1995, možno zákonnú lehotu považovať za splnenú.

Splnenie ostatných zákonných podmienok nebolo v konaní na súde prvého stupňa

preukázané.

V zmysle ust. § 15 ZKV možno právnemu úkonu odporovať len za predpokladu,

že dlžník, t. j. úpadca, mal úmysel daným právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa a tento

úmysel musel byť druhej strane známy. V danom spore, s poukazom na dôvody rozhodnutia

dovolacieho súdu, úmysel o ukrátenie veriteľov preukázaný nebol. Svedecká výpoveď

štatutárneho zástupcu úpadcu preukázala iba vedomosť úpadcu o ďalších veriteľoch, avšak

svedok počas celého konania nevypovedal, že mal v úmysle uprednostniť žalovaného a tým

ukrátiť ostatných veriteľov. Na pojednávaní konanom dňa 15.11.2004 svedok uviedol, že úver

poskytnutý úverovou zmluvou zo dňa 10.8.1993 vo výške 42 500 000 Sk (1 410 741,55 Eur)

slúžil na splatenie predchádzajúcich úverov, t. j. z roku 1992, čo by vylučovalo úmysel

ukrátiť veriteľov, naopak uvedené svedčí skôr o úmysle uspokojiť veriteľa založených vecí.

Zo skutočnosti, že dlžník má dlhy a tým aj veriteľov a na splatenie dlhov uzavrie

úverovú zmluvu, pričom následne zabezpečí svoj majetok v prospech splatenia dlhu,

nemožno vyvodiť záver, že má v úmysle ukrátiť ostatných veriteľov, skôr, že má úmysel

ich z takto získaných prostriedkov uspokojiť.

Prvostupňový súd mal vedomosť žalovaného o úpadcovom úmyselnom konaní

za preukázanú, keďže žalovaný vedel o úpadku úpadcu, o množstve veriteľov,

ako i o skutočnosti, že bol založený celý majetok úpadcu. S takýmto záverom nemožno

súhlasiť, pretože z vykonaného dokazovania, ako i z obsahu spisu priamo nevyplýva,

že žalovaný mal informácie o úpadku úpadcu, resp. že v čase uzatvárania záložných zmlúv

sa spoločnosť F., spol. s r. o. nachádzala v úpadku. Uvedené nepreukazujú ani uzavreté

úverové zmluvy a na ne nadväzujúce záložné zmluvy, nakoľko úpadca žiadal o poskytnutie

finančných prostriedkov na nákup nehnuteľností, automobilov, zásob, hmotného investičného

majetku, prípadne na opravu požiarom zničeného pavilónu predaja áut. Len v rámci úverovej

zmluvy č. 198 K 93 bol úver poskytnutý okrem iného aj na úhradu pohľadávok. V prospech

nevedomosti žalovaného svedčí aj priaznivý podnikateľský plán prikladaný k jednotlivým

žiadostiam o úver. Súčasne preúverovanie skôr poskytnutých úverov je bežnou bankovou

praxou, z ktorej nevyplýva, že klient banky je v úpadku. Vychádzajúc z praxe bánk

poskytujúcich úver, banka zhodnotí „bonitu“ klienta, ktorému poskytuje úver vopred a pokiaľ

by vzhliadla klienta ako nevyhovujúceho, neschopného v budúcnosti dlh splniť, úver by nebol

schválený a poskytnutý. Ani žiadosti o odklady splátok, ani o zmenu úveru z krátkodobého na

dlhodobý, nie sú ukazovateľom o klientovej finančnej situácii, keďže ich povoľovanie je

taktiež bežnou bankovou praxou. Zároveň z listu zo dňa 11.10.1993, v ktorom úpadca žiada

o odklad splátky úveru zo dňa 20.10.1992, nevyplýva, že by sa úpadca nachádzal v zlej

hospodárskej situácii, ale len že predaj áut bol v súvislosti s legislatívnymi zmenami po

vzniku Slovenskej republiky a predchádzajúcimi letnými mesiacmi komplikovanejší, pričom

výnosy z predaja boli použité na výstavbu nového predajného pavilónu.

Dokument, z ktorého možno usúdiť, že úpadca žalovaného oboznámil so svojim

nepriaznivým finančným stavom, je záznam z rokovania medzi úpadcom a žalovaným.

Nakoľko sa stretnutie uskutočnilo dňa 25.5.1994, t. j. až po uzatvorení záložných zmlúv

č. 5001 a č. 45003/A, sú informácie o zlej hospodárskej situácii vo vzťahu k preukázaniu

vedomosti žalovaného o úmysle ukrátiť veriteľov irelevantné.

Žalobca vo vyjadrení zo dňa 10.3.2005 poukázal na list žalovaného zo dňa

14.10.1994, ktorý považuje za dôkaz o vedomosti žalovaného o zlom hospodárskom stave

úpadcu už v čase uzavierania úverových zmlúv, keďže v liste je uvedené: „Úvery poskytnuté

Vašej spoločnosti v priebehu 3. a 4. štvrťroka 1993 boli rovnako prísne a účelové a mali

za cieľ oživiť činnosť firmy paralizovanú viacerými objektívnymi a subjektívnymi

skutočnosťami.“ Ani uvedené však nemožno považovať za preukázanie, že úpadca

sa v danom čase nachádzal v úpadku a žalovaný detailne poznal jeho situáciu. Ako vyplýva

z uvedenej vety, úvery boli účelové, tzn. že mali byť použité len na účely, na ktoré boli

poskytnuté, napr. nákup automobilov, hmotného investičného majetku, opravu zničenej haly.

Žalovaný poskytol úver na oživenie činnosti firmy z dôvodu pomoci pri obnove požiarom

zničeného pavilónu predaja áut a nie kvôli platobnej neschopnosti úpadcu.

Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že väčšinu majetku nadobudol úpadca na základe

finančných prostriedkov z úverových zmlúv.

Nakoľko žalovaný mal úver z roku 1992 zabezpečený záložnou zmluvou

na nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zálohu aj v záložných zmluvách k úverovým

zmluvám z roku 1993, je časový úsek medzi uzatvorením úverových zmlúv a záložných

zmlúv irelevantný. Záložnými zmluvami č. 45003/A a č. 45003/B bolo zabezpečenie

rozšírené o drobný hmotný investičný majetok a hnuteľný majetok.

Pokiaľ ide o samotné uzatváranie záložných zmlúv, z obsahu spisu odvolací súd zistil,

že úpadca sám v žiadostiach o poskytnutie úveru, resp. v návrhu na povolenie úveru

žalovanému ponúkol zabezpečenie vo forme nehnuteľností, zásob automobilov, náhradných

dielov, hmotného investičného majetku, technologického vybavenia haly predaja áut.

Z uvedeného dôvodu nemohol vziať odvolací súd do úvahy výpoveď svedka o tlaku

pri uzatváraní sporných záložných zmlúv a jeho výpoveď zhodnotil ako zaujatú.

Z vykonaného dokazovania ani z obsahu spisu odvolací súd nemá za preukázané

splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na úspešné uplatnenie odporovateľnosti

právnych úkonov. Súčasne žalobca v konaní neprodukoval dôkazy, pričom súd prvého stupňa

ani odvolací súd nemôžu jeho povinnosť nahrádzať.

Nakoľko prvostupňovým súdom uskutočnené dokazovanie a jeho výsledok

nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo dňa 16.1.2006, č. k.

-378, je potrebné v opätovnom konaní pred súdom prvého stupňa

ich zosúladenie, prípadne vykonanie ďalšieho dokazovania o otázkach, či v čase uzatvárania

sporných záložných zmlúv bola spoločnosť F., spol. s r. o. v úpadku; ak spoločnosť bola

v úpadku, či úpadca dbal aj na záujmy ostatných veriteľov alebo len

na záujmy žalovaného a či žalovaný o týchto skutočnostiach vedel.

Z dôvodu, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore

s jeho vysloveným právnym názorom, odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave

podľa ust. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd

prvého stupňa doplní dokazovanie v naznačenom smere a vo veci samej znovu rozhodne.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.

V Bratislave 24. marca 2010

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.