Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fab/386323.ca7c5f.pdf
PDF · 251.65 KB
No categories available
3Obo/45/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obo 45/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemaníkovej a členov senátu JUDr. Viery Pepelovej a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej
v právnej veci žalobcu: JUDr. J. G., P., správca konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s
r. o. K., IČO: X., zastúpený Mgr. P. T., L. proti žalovanému: V., a. s., M., IČO: X., zast.
advokátom JUDr. M. H., K., o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k.76 Cb 183/1999-378 zo dňa 16. 01. 2006, jednomyseľne takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 76 Cb 183/1999-
378 zo dňa 16. 01. 2006 p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania
vo výške 97,88 eur a trovy dovolacieho konania 1 ObdoV 14/2007 v sume 663,88 eur
v súčte 761,76 eur na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie G. & P., s. r. o.,
číslo účtu X..
O d ô v o d n e n i e :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 1 Obo16/2010 zo dňa 24. 03. 2010
rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 01. 2006 č. k.
76 Cb 183/1999-378 zrušil a vec vrátil na nové konanie.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom
zo dňa 16. 01. 2006 rozhodol tak, že určil, že právne úkony V., a. s. pobočka Trnava a F. A.
L., spol. s r. o. spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. X.
zo dňa 12. 01. 1994, č.45003/A zo dňa 12. 01. 1994 a č.45003/B. zo dňa 03. 06. 1994
sú právne neúčinné a zároveň žalovaného zaviazal na vrátenie sumy 97 265 174,88 Sk
/ 3 228 612,32 eur / do konkurznej podstaty úpadcu a na náhradu žalobcových trov konania
vo výške 1 000 Sk / 33,19 eur /. Citoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2 Obo 72/2006-419 zo dňa 18. 10. 2006, ktorým na základe odvolania žalovaného napadnutý
prvostupňový rozsudok zmenil a žalobu zamietol. V rámci tohto odvolacieho konania skúmal,
či bola splnená podmienka týkajúca sa urobenia dlžníkových právnych úkonov v úmysle
ukrátiť svojich veriteľov. Dospel k záveru, že uzavretie zmluvy o záložnom práve nemá silu
ukrátiť veriteľov, pretože zmluvou nezískava majetkový prospech, ale sa zabezpečuje lepšie
postavenie pri realizácii záložnej zmluvy. Uviedol, že až ďalším právnym úkonom, ktorým
by sa zmluva zrealizovala, by mohlo dôjsť k ukráteniu veriteľov. Podľa odvolacieho súdu
teda z uzavretia úverovej zmluvy, ktorej účelom je splatenie dlhov veriteľom nemožno
vyvodiť záver, že úpadca má úmysel ukrátiť veriteľov, ale skôr ich uspokojiť. S názorom,
prvostupňového súdu, že svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu úpadcu, preukázala úmysel
úpadcu ukrátiť veriteľov, ako i vedomosť žalovaného o takomto úmysle, sa odvolací súd
nestotožnil z dôvodu, že v prípade zhoršenia finančnej situácie je prirodzené požiadať banku
o poskytnutie finančných prostriedkov, pričom získanie informácii o zlom hospodárskom
stave klienta nemožno automaticky chápať ako vedomosť banky o úmysle ukrátiť ostatných
veriteľov. V zmysle uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené
podmienky odporovateľnosti právnych úkonov, a preto žalobu zamietol.
Ďalej citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2009
č. k. 1 ObdoV 14/2007-452, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací súd,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Obo 72/2006-419 zo dňa 18. 10. 2006
zrušil a vec vrátil na nové konanie z dôvodov, že dovolací súd sa nestotožnil s odôvodnením
odvolacieho súdu, v rozsudku 2 Obo 72/2006 napadnutom dovolaním a ani nedospel k záveru,
že odvolací súd, na konštatovanie nesplnenia podmienok odporovateľnosti právnych úkonov
mal dostatočný podklad, nakoľko nevykonal dokazovanie v zmysle ustanovenia § 213
ods. 3 O. s. p. Citoval zdôvodnenie dovolacieho súdu, v ktorom uviedol, že s ním ohľadne
nepreukázania úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov a vedomosti žalovaného o tomto
úmysle, na základe svedeckej výpovede o informovanosti žalovaného o zhoršujúcom
sa hospodárskom stave, nesúhlasí.
V odôvodnení rozhodnutia v novom konaní, na základe zrušujúceho rozhodnutia
dovolacím súdom uviedol, že vec prejednal podľa ustanovení § 10 ods. 2 O. s. p. opätovne,
podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a § 243d ods. 1 O. s. p. ,§ 214 ods. 2 O. s. p. a označil
odvolanie za dôvodné. Citoval ustanovenia § 15 ZKV, ustanovenie § 16 ZKV a dospel
k záveru, že výsledok prvostupňovým súdom uskutočneného dokazovania je v rozpore
s jeho právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo dňa 16. 01. 2006 č. k. 76 Cb 183/1999-
378. Odvolací súd konštatoval, že žalovaný poskytol úpadcovi v roku 1992 úver, úverová
zmluva č. 614 K 92 za účelom nadobudnutia nehnuteľného majetku nachádzajúceho
sa v katastrálnom území Z.B. a že úver bol zabezpečený záložnou zmluvou
č. X./614 K 92 zo dňa 30. 07. 1993 zabezpečený záložným právom k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa na LV č. 2348. kat. územie Z.B. a LV č. 2245. kat. územie N.V.. Citoval
žiadosť úpadcu zo dňa 05. 02. 1993, ktorou sa obrátil na žalovaného
o poskytnutie revolvingového úveru na kúpu osobných a úžitkových automobilov F.
vo výške 26 250 000 Sk, ktorý úver bol poskytnutý a určený naň záloh A. značky F.,
špecifikovaných v záložnej zmluve č. 007 K 93/A a dodatky k nej a list zo dňa 23. 08. 1993,
ktorým úpadca požiadal o zrušenie predmetnej úverovej zmluvy z dôvodu plného uhradenia
ku dňu 11. 08. 1993.Následne citoval žiadosť úpadcu zo dňa 26. 07. 1993, ktorou žiadal
žalovaného o poskytnutie krátkodobého úveru vo výške 42 500 000 Sk na úhradu zásob,
strojov, zariadení a pohľadávok, žiadosť zo dňa 15. 10. 1993 o úver na hmotný majetok
pričom, záložné právo malo byt' zriadené na nehnuteľný majetok úpadcu a že úverová zmluva
bola uzatvorená dňa 20. 10. 1993. Uviedol, že ďalší úver bol úpadcovi poskytnutý úverovou
zmluvou č. X. na základe jeho žiadosti zo dňa 01. 11. 1993, ktorého účelom bola žiadosť o
preklenovací úver na opravu pavilónu predaja A. poškodených požiarom. Uviedol,
že záložné zmluvy, ktoré uzatvoril úpadca so žalovaným č. 5001. a č.45003/A. boli zriadené
za účelom zaručenia úverov poskytnutých v celkovej výške 74 403 000 Sk úverovými
zmluvami č. k. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003. a že záložné právo sa zriadilo na nehnuteľný
majetok úpadcu vo výške 49 028 047 Sk vedený na LV č. 2245. a č. 2347.. Čo sa týka
záložnej zmluvy č. 45003/A. uviedol, že touto zmluvu sa rovnako zriadilo záložné právo na
zaručenie úverov z úverových č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003 v celkovej výške 74 403 000 Sk
a že úpadca založil svoj drobný hmotný investičný majetok vo výške 648 361,88 Sk.
K poslednej záložnej zmluve č. 45003/B zo dňa 03. 06. 1994 uviedol, že úverovými
zmluvami č. k. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003 a že záložné právo sa zriadilo na nehnuteľný
majetok úpadcu vo výške 49 028 047 Sk vedený na LV č. 2245 a č. 2347. Čo sa týka záložnej
zmluvy č. 4500/A uviedol, že touto zmluvu sa rovnako zriadilo záložné právo na zaručenie
úverov z úverových zmlúv č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003 v celkovej výške 74 403 000 Sk
a že úpadca založil svoj drobný hmotný investičný majetok vo výške 648 361,88 Sk.
K poslednej záložnej zmluve č.45003/B zo dňa 03. 06. 1994 uviedol, že touto úpadca založil
za účelom zaručenia úverov z úverových zmlúv č. 198 K 93, a č. 45003 v celkovej výške
74 403 000 Sk svoj hnuteľný majetok vo výške 47 588 766 Sk, ktorý konkretizoval v prílohe.
Citoval uznesenie Mestského súdu č. k. 38K 94/94-81, ktorým bol vyhlásený na majetok
úpadcu F. A. L., spol. s r. o. konkurz. V rámci splnenia podmienky na podanie odporovacej
žaloby uviedol, že táto splnená bola. K splneniu ostatných zákonných podmienok uviedol, že
toto splnenie na súde prvého stupňa nebolo preukázané. S odvolaním
sa na ustanovenie 15 ZKV konštatoval, že v danom spore s poukazom na dôvody rozhodnutia
dovolacieho súdu, úmysel o ukrátenie veriteľov splnený nebol. Zo svedeckej výpovede,
štatutárneho zástupcu mal za to, že svedok počas celého konania nevypovedal v tom zmysle,
že mal v úmysle uprednostniť žalovaného a tým ukrátiť ostatných veriteľov. Naopak výpoveď
svedka, že úver poskytnutý úverovou zmluvou zo dňa 10. 08. 1993 vo výške 42 500 000 Sk
slúžil na slnenie predchádzajúcich úverov potvrdila, že uvedené svedčí o úmysle uspokojiť
veriteľa založených vecí, a teda nemožno vyvodiť záver, že žalovaný mal úmysel ostatných
veriteľov ukrátiť. Konštatoval, že zo spisu nie je zrejmé, že žalovaný mal informácie
o úpadku úpadcu, respektíve, že spoločnosť F. A. L. sa nachádzala v úpadku,
čo nepreukazovali ani uzavreté úverové zmluvy, keďže žiadal úver na opravu zničeného
pavilónu predaja A., a teda nie na úhradu iných pohľadávok. Podľa odvolacieho súdu
v prospech nevedomosti žalovaného svedčí aj to, že úpadca mal priaznivý podnikateľský
plán k jednotlivým žiadostiam o úver. Pre úverovanie, odvolací súd označil za bežnú
podnikateľskú prax, žiadosti o odklady splátok a ani zmena úveru z krátkodobého
na dlhodobý úver, podľa odvolacieho súdu nie sú dôkazom o tom, že úpadca sa nachádzal
v zlej hospodárskej situácii. Dokument, z ktorého možno usúdiť, že úpadca oboznámil
žalovaného so svojou nepriaznivou finančnou situáciou - záznam z rokovania, nie je podľa
odvolacieho súdu preukázaním úmyslu ukrátiť ostatných veriteľov. List žalovaného zo dňa
14. 10. 1994 podľa odvolacieho súdu taktiež nie je dôkazom o zlom hospodárskom stave
v čase uzatvárania úverových zmlúv, nakoľko obsah listu, nie je možné považovať za dôkaz,
že úpadca sa nachádzal v úpadku a žalovaný detailne poznal jeho situáciu. Časový úsek medzi
uzatvorením úverových zmlúv a záložných zmlúv, odvolací súd kvalifikoval ako irelevantný,
nakoľko žalovaný mal úver z roku 1992 zabezpečený záložnou zmluvou na nehnuteľnosti,
ktoré boli predmetom zálohu aj v záložných zmluvách z roku 1993. Uviedol, že záložnými
zmluvami č. 45003/A a č. 45003/B. bolo zabezpečenie o rozšírené o drobný hmotný
investičný majetok a hnuteľný majetok. K samotnému uzatváraniu záložných zmlúv odvolací
súd uviedol, že úpadca v žiadostiach o poskytnutie úveru, resp. v návrhu na povolenie
úveru, žalovanému ponúkol zabezpečenie vo forme nehnuteľností, zásob automobilov,
náhradných dielov hmotného investičného majetku, technologického vybavenia, predaja A.,
a preto z výpovede svedka odvolací súd nemohol vziať do úvahy tvrdenie o tlaku
pri uzatváraní sporných záložných zmlúv. Na základe vykonaného dokazovania odvolací
súd dospel k záveru, že splnenie zákonných podmienok, ktoré vyžaduje úspešné
uplatnenie odporovateľnosti preukázané nebolo. Z dôvodov, že uskutočnené dokazovanie
prvostupňovým súdom a jeho výsledok nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným
v rozsudku zo dňa 16. 01. 2006 č. k. 76 Cb 183/1999-378 odvolacieho súdu, bolo podľa
odvolacieho súdu potrebné opätovne pred prvostupňovým súdom vykonať ďalšie
dokazovanie o otázkach, či v čase uzatvárania sporných záložných zmlúv bola spoločnosť F.
A. L. spol. s r. o. v úpadku, a ak spoločnosť bola v úpadku, či úpadca
dbal aj na záujmy ostatných veriteľov, alebo len na záujmy žalovaného a či žalovaný o týchto
skutočnostiach vedel. Z dôvodu, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa
je v rozpore s vysloveným právnym názorom, odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil
podľa § 221 ods. 1 písmeno h./ O. s. p. a vec vrátil na nové konanie.
Podaním zo dňa 14. 06. 2010 žalobca podal sťažnosť' podľa článku 127 Ústavy
Slovenskej republiky, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom
II. ÚS. 387/2010-41 zo dňa 17. 03. 2011 doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
20. 04. 2011 tak, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. l Obo 16/2010
zo dňa 24. 03. 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu, že základné práva
JUDr. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu F. A. L. spol. s r. o.
v konkurze, porušené boli.
V odôvodnení nálezu podrobne popísal celý priebeh konania, citoval člnok 127 ods. 1
/ odsek 2 / Ústavy Slovenskej republiky, článok l ods. l, článok 46 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky, článok 36 ods. 1 listiny, článok 6 ods. 1 Dohovoru a s názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky o nedostatku svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti
sa nestotožnil. Konštatoval, že sťažnosť' smeruje proti uzneseniu Najvyššieho súdu
ako súdu odvolacieho, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok a pokiaľ
ide o možnosť' podania mimoriadneho opravného prostriedku s poukazom na ustanovenie
§ 238 ods. 2 O. s. p. uviedol, že prípustnosť dovolania je aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci, avšak len proti rozhodnutiu v procesnej forme rozsudku. Keďže vydané
rozhodnutie bolo vydané formou uznesenia, dovolanie proti nemu nie je prípustné.
Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ' nemá v danom prípade k dispozícii zákonom
priznaný účinný procesný prostriedok na ochranu svojich práv. V tejto súvislosti podľa
ústavného súdu, zrušením prvostupňového rozhodnutia, vrátením krajskému súdu na ďalšie
konanie sa vec sťažovateľa vrátila do štádia konania pred súdom prvého stupňa, ktorý bude
o žalobe sťažovateľa opätovne konať' a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, proti ktorému
bude prípustný riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu zostáva zachované. Krajský súd je totiž podľa § 226 O. s. p. v ďalšom
konaní prioritne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, keďže rozhodnutie bolo
zrušené odvolacím súdom, nie dovolacím. Nerešpektovane právneho názoru dovolacieho
súdu súdmi nižšieho stupňa zároveň označil za naplnenie osobitého dovolacieho dôvodu,
uvedeného v § 238 ods. 2 O. s. p., keďže O. s. p. nepredpokladá vznik právnej situácie,
že názor odvolacieho súdu je v rozpore s názorom dovolacieho súdu. Vo veci ďalšieho
postupu by podľa ústavného súdu vznikla dilema v otázke, ktorým právnym názorom
je krajský súd viazaný. Za nepodstatnú okolnosť ústavný súd označil aj trvanie súdneho
konania takmer 15 rokov, čo samo osebe označil za porušenie práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, a aj preto existuje relevantný dôvod na vstup ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecného súdu. Citoval námietku sťažovateľa a § 213 ods. l O. s. p., podľa
ktorého ustanovenia odvolací súd je v zásade viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd
prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v § 213 ods. 2 až 7 O. s. p. S poukazom
na § 213 ods. 3 O. s. p. uviedol, že odvolací súd, môže zhodnotiť' dôkazné prostriedky
inak, ako ich zhodnotil súd prvého stupňa ale na to, aby ich mohol zhodnotiť inak,
musí v odvolacom konaní opätovne vykonať dokazovanie. S poukazom na rozsudok
krajského súdu zo 16. 01. 2006 uviedol, že z tohto vyplýva, že krajský súd na základe
vykonaného dokazovania z listinných dôkazov a výpovede svedka konateľa úpadcu dospel
k záveru, že uzatvorením záložných zmlúv boli naplnené znaky odporovateľného právneho
úkonu definované v § 15 ods. 2 až 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
účinnom v čase uzatvorenia záložných zmlúv / ďalej ZKV /. Uviedol, že prvostupňový súd,
pri tomto názore vychádzal z toho, že záložné zmluvy boli uzatvorené v posledných troch
rokoch pred vyhlásením konkurzu, úmyslom úpadcu bolo ukrátiť' konkurzných veriteľov,
pričom tento úmysel musel byť žalovanému známy. V čase uzatvorenia záložných zmlúv
mal úpadca ďalších veriteľov, a napriek tomu celý svoj majetok založil v prospech jediného
veriteľa, ktorý mal z uvedených právnych úkonov prospech. Odvolací súd dospel k opačnému
právnemu záveru bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie, v ktorej súvislosti ústavný
súd poukázal na právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v odôvodnení jeho rozhodnutia
zo dňa 30. 11. 2009, z ktorého je jednoznačné, že odvolací súd nemal dostatočný podklad
k tomu, aby vyslovil skutkové zistenie, že v posudzovanom prípade neboli naplnené
podmienky odporovateľnosti pri záložných zmluvách uzavretých žalovaným a dlžníkom.
Konštatoval, že aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto skutkovým zisteniam, musel
by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom v ustanovení v § 213 ods. 3 O. s. p.
pri ktorom vykonávaní dokazovania by musel dať zreteľ na procesné práva účastníkov
vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom ako to vyplýva z § 211 ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 123 O. s. p., nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu práva účastníka konania
konať pred súdom, a tým k porušeniu práva na súdnu ochranu garantovanú článkom
č. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
S poukazom na § 243d ods. 1 O. s. p. uviedol, že ak dôjde k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené koná ďalej vo veci, pritom právny názor
súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní je záväzný. Odvolací súd v novom konaní už spomenutú
vadu odvolacieho konania neodstránil a opäť v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu
prijal odlišné skutkové zistenie bez toho, aby vykonal dokazovanie a umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv. Podľa ústavného súdu, takýmto postupom
bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd
na prijatie záveru, že z vykonaného dokazovania ani z obsahu spisu nemal za preukázané
splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžaduje na úspešné odporovanie právnym úkonov
podľa ústavného súdu nemal oporu, nakoľko odvolací súd vlastné dokazovanie nevykonal.
Podľa ústavného súdu odvolací súd nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu, opätovne
postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p., a natoľko
sa odchýlil od jeho znenia, tak zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným
skutkovým zisteniam ako krajský súd bez vykonaného vlastného dokazovania v odvolacom
konaní. V toto smere podľa ústavného súdu postup odvolacieho súdu je svojvoľný, arbitrárny,
ktorý je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Námietku, ohľadne vymedzenia zrušenia odvolaním napadnutého rozhodnutia ústavný
súd označil za dôvodnú, nakoľko vymedzený dôvod zrušenia prvostupňového rozhodnutia
s poukazom na § 221 ods. 1 písmeno h/ O. s. p. nekorešponduje s dôvodom zrušenia
rozhodnutia krajského súdu a vykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia. Ústavný súd dospel
taktiež k záveru, že odôvodnenie rozhodnutí neumožňuje účastníkom konania posúdiť,
ako všeobecný súd vyložil a aplikoval príslušné ustanovenia procesné a hmotnoprávne
a s akými úvahami sa riadil. Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, odvolací súd
nedostatočným spôsobom a nepreskúmateľným spôsobom odôvodnil jeho právny názor
jeho zrušujúceho rozhodnutia, ktorým odôvodnil zrušenie prvostupňového rozhodnutia,
a teda medzi týmito dôvodmi je nesúlad. Podľa ústavného súdu v namietanom rozhodnutí
odvolací súd bližšie neobjasnil, ktorý výsledok dokazovania a ktorý právny názor má na mysli
a v čom ním tvrdený rozpor spočíva.
S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a zrušujúce rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Obo 16/2010 zo dňa 24. 03. 2010 Najvyšší súd
Slovenskej republiky / §10 ods. 12 O. s. p. / v novom konaní prejednal odvolanie proti
rozsudku Krajského súdu č. k. 76 Cb 183/1999 zo dňa 16. 01. 2006, podľa ustanovenia
§ 212 ods. 1, § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní konanom dňa 15. 05. 2012, 12. 06. 2012
za účasti obidvoch účastníkov konania a vykonával dokazovanie s poukazom na obsah
Ústavného nálezu II. ÚS. 387/2010 - 41 zo dňa 17. 03. 2011 a rozhodnutia dovolacieho súdu
1 ObdoV 14/2007-452.
Predmetom odvolania je posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol v súlade s zákonom,
keď určil, že právne úkony V., a. s. pobočka Trnava a F. A. L., spol. s r. o. spočívajúce v
uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 zo dňa 12. 01. 1994, č. 45003/A zo dňa
12. 01. 1994 a 45003/B zo dňa 03. 06. 1994 sú právne neúčinné a že žalovanému uložil vrátiť
sumu 97 265 174,88 Sk do konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s r. o.
Z ustanovenia § 15 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení
platnom v čase uzatvorenia záložných zmlúv / odporovaných právnych úkonov / vyplýva,
že možno odporovať takým právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v úmysle ukrátiť svojich
veriteľov, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy.
Z predložených dokladov je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave o tomto návrhu
zo dňa 01. 04. 1996 rozhodol rozsudkom č. k. 76 Cb 183/1999-177 zo dňa 09. 12. 2002,
ktorým návrh zamietol.
Rozsudkom č. k. 76 Cb 183/1999-378 zo dňa 16. 01. 2006, ktorý je predmetom tohto
odvolacieho konania Krajský súd v Bratislave návrhu žalobcu zo dňa 01. 04. 1996 vyhovel.
Vychádzal z názoru, že ak bol žalovaný informovaný o neschopnosti úpadcu splácať úvery
jemu poskytnuté v roku 1992, tak v roku 1994, kedy boli uzatvorené odporované záložné
zmluvy zabezpečujúce úvery z roku 1993 musel žalovaný, resp. mal žalovaný vedieť,
že zabezpečované úvery nebudú splatené inak ako predajom zakladaných hnuteľných
a nehnuteľných vecí. Uviedol, že žalovaný ani nepopieral, že odporovanými právnymi
úkonmi / záložnými zmluvami / došlo k založeniu všetkého hnuteľného úpadcu a úpadca
bol v čase založenia v dobe úpadku a mal množstvo iných splatných pohľadávok voči iným
veriteľom, a teda musel zároveň vedieť, že uzatvorením odporovaných záložných zmlúv
ukracuje ostatných veriteľov. Pri rozhodovaní citoval zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 6 Obo 87/2003-195 zo dňa 10. 03. 2004, v ktorom odvolací súd uviedol,
že podľa výpovede konateľa dlžníka žalovaný poskytol úpadcovi - dlžníkovi prvý úver ešte
v roku 1992, ktorý splatený nebol, následne mu poskytoval ďalšie úvery na splatenia
pôvodného úveru, o čom neboli predložené písomné dôkazy a že nebolo objasnené z akých
dôvodov boli záložné zmluvy uzavreté s veľkým časovým odstupom od uzavretia úverových
zmlúv, čo pri poskytovaní úverov nie je obvyklé, s ktorou otázkou ako aj s otázkou spojenou
s začatím konkurzného konania sa prvostupňový súd nezaoberal.
Prvostupňový súd v rozsudku č k. 76 Cb 183/1999-378 zo dňa 16. 01. 2006
pri posúdení úpadcovho úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov vychádzal z komplexného
posúdenia výpovede svedka / štatutárneho orgánu úpadcu / v kontexte s posúdením ostatných
súdu predložených listinných dôkazov, z ktorej svedeckej výpovede mal za to, že štatutárny
zástupca úpadcu vedel, že v čase uzatvorenia záložných zmlúv úpadca mal značné množstvo
veriteľov a napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného veriteľa. Na základe
tohto prvostupňový súd dospel k záveru, že za daných okolností nemožno dospieť k inému
záveru, ako že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov. Uviedol, že napriek tomu,
že svedok nikdy priamo nepotvrdil, že jeho úmyslom ako úmyslom štatutárneho orgánu
/ úmyslom samotného úpadcu / bolo ukrátiť ostatných veriteľov súd dospel k záveru,
že v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv na strane úpadcu daný úmysel bol.
Uviedol, že z tohto konania osobou, ktorá mala z uvedených právnych úkonov prospech
bol žalovaný, ktorý figuroval v záložných zmluvách a vzhľadom na jeho informovanosť
podľa súdu žalovaný si bol vedomý úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov. Poukázal
aj na fakt, že jeho právo na záloh realizoval neskôr a v krátkom čase po uzatvorení záložných
zmlúv celý založený majetok predal, čím došlo k dokonaniu dôsledkov uzatvorenia
odporovateľných právnych úkonov, ktorými nastalo ukrátenie majetku podstaty úpadcu,
a tým ukrátenie ostatých konkurzných veriteľov v celkovej výške 97 265 174,88 Sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri vykonávaní dokazovania zistil, že návrh
na konkurz podala spoločnosť S. dňa 23. 08. 1994 a za nesporné označil, že odporované
právne úkony boli dlžníkom urobené v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu.
Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch
pred začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa ak tento úmysel musel
byť druhej strane známy / § 15 ods. 2 ZKV /.
Z predložených dokladov zistil, že odporované právne úkony / záložné zmluvy / medzi
úpadcom a žalovaným V., a. s. boli uzavreté v roku 1994 a konkurz na majetok úpadcu
bol vyhlásený uznesením č. k. 23 K 4/94-81 02. 05. 1995,teda jeden rok po uzatvorení
odporovaných právnych úkonov z čoho je zrejmé, že k uzavretiu odporovaných právnych
úkonov došlo jeden rok pred vyhlásením konkurzu, a teda v posledných troch pred začatím
konkurzu. Za nesporné označil, že predmetom odporovaných právnych úkonov sú:
Záložná zmluva č. 5001 zo dňa 12. 0 l. 1994,
Záložná zmluva č. 45003/A zo dňa 12. 0l. 1994,
Záložná zmluva č. 45003/B zo dňa 03. 06. 1994.
Základnou otázkou pre posúdenie správnosti prvostupňového rozhodnutia
č.k. 76 Cb 183/1999-378 zo dňa 16. 0l. 2002 je, či prvostupňový súd dospel k správnemu
záveru, keď určil, že právne úkony V., a. s. pobočka Trnava a F. A. L.,
spol. s r. o. Bratislava spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 zo dňa 12. 0l. 1994,
č. 45003/A zo dňa 12. 0 l. 1994 a č. 45003/B zo dňa 03. 06. 1994sú právne neúčinné.
Prvostupňový súd jeho rozhodnutie zdôvodnil tým, že súd je názoru, že za daných
okolností úpadca vedel, resp. ak nevedel tak pri obozretnosti podnikateľa mal vedieť,
že týmto fakticky v rozpore s účelom Zákona o konkurze a vyrovnaní ukracuje ostatných
veriteľov znemožňuje čo len pomerné uspokojenie ostatných veriteľov, hoci v danom čase
už vie o tom, že spoločnosť sa nachádza v stave úpadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na pojednávaní konanom dňa 15. 05. 2012
sa zaoberal dokazovaním, či skutočne úpadca mal úmysel uzatvorením záložných zmlúv
ukrátiť jeho ostatných veriteľov. Vypočul právnych zástupcov účastníkov konania a dospel
k záveru, že za účelom potvrdenia, alebo nepotvrdenia úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných
veriteľov bude potrebné vypočuť štatutárneho zástupcu, konateľa spoločnosti F. A. L., spol. s
r. o.
Na pojednávaní konanom dňa 12. 06. 2012 sa svedok pán K. bývalý konateľ
spoločnosti F. A. L., spol. s r. o. zúčastnil a vypovedal tak, že úpadca
si bol plne vedomý, že uzatvorením predmetných záložných zmlúv ukráti ostatných veriteľov
a na dotaz, či úpadca mal aj úmysel ukrátiť ostatných veriteľov alebo si bol vedomý,
že ich ukráti uviedol, že úpadca nemal inú možnosť. Na otázku, kto bol iniciátorom
uzatvorenia záložných zmlúv uviedol, že pán G. - námestník V. v Trnave, v tej dobe
námestník banky Všeobecnej úverovej banky v Trnave. Na dotaz, kto konkrétne
dal požiadavku na zoznam založených nehnuteľností svedok uviedol, že požiadavku
na zoznam založených nehnuteľností si dala V.. Na dotaz žalovaného, kto sa zúčastňoval
rokovaní ohľadne záložných zmlúv svedok uviedol, že pán Gabriel a on / pán Kohút /
a ostatné mená si nepamätá. Na dotaz žalovaného, či spoločnosť F. A. L.,
spol. s r. o. bola v čase uzatvárania záložných zmlúv v úpadku svedok uviedol, že áno.
Na dotaz žalobcu, či si spoločnosť bola vedomá, že uzavretím záložnej žalovaný ukráti
a všetkých veriteľov svedok uviedol, že záložnou zmluvou uzavretou v júni, áno. Na dotaz
žalobcu, či žalovaný bol informovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., spol. s
r. o. svedok uviedol, že samozrejme, formou písomnou aj verbálnou, mesačne, kvartálne. O
tom, že spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. bola v zlej hospodárskej situácii svedok uviedol, že
žalovaného informoval on osobne, že doklady o tomto
určite existujú, i keď toho času nevie, či ešte po toľkých rokoch ich niekde
má. Podľa prehlásenia svedka uzatvorenie záložných zmlúv bolo výsledkom informovanosti
žalovaného o zlej hospodárskej situácii vyplývajúcej z koncoročných výsledkov za rok 1993
kedy V. evidentne znervóznela a spoločnosť úpadcu záložné zmluvy podpísať musela.
Iné otázky na svedka účastníci konania nemali. Najvyšší súd na základe takto vykonaného
dokazovania sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, že spoločnosť F. A. L.,
spol. s r. o. pri uzatvorení záložných zmlúv si bola vedomá, že ostatných veriteľov týmto jej
konaním ukráti, a teda sa nedá vyvodiť záver, že spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. nemala
úmysel uzatvorením predmetných záložných zmlúv ostatných veriteľov neukrátiť. Záložné
zmluvy s žalovaným spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. uzavrela až následne po uzavretí
úverových zmlúv, teda nie v čase,
keď poskytnutie úverov bolo uzavretím záložných zmlúv podmienené. V čase,
keď spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. záložne zmluvy podpísala je zrejmé,
že už finančné prostriedky z poskytnutých úverov, ktoré tieto záložné zmluvy zakladali,
boli prečerpané. Spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. predmetnými záložnými zmluvami založila
celý svoj majetok napriek tomu, že si bola vedomá svojej zlej hospodárskej a finančnej
situácie, a napriek tomu založila celý jej majetok v prospech jedného
z jej veriteľov. Prehlásenie konateľa spoločnosti pána Kohúta, že spoločnosť záložné zmluvy
so žalovaným podpísať musela nevylučuje, že nemala úmysel ostatných veriteľov neukrátiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu,
keď konštatoval, že za daných okolností nemožno dospieť k inému záveru než k takému,
že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov.
Za účelom zistenia, či bola splnená aj druhá podmienka úspešnej odporovateľnosti
v zmysle ustanovenia § 15 ZKV sa odvolací súd zaoberal aj s otázkou, či tento úmysel musel
byť druhej strane - žalovanému známy. Z prvostupňového rozhodnutia napadnutého
odvolaním vyplýva, že vzhľadom na rozsah informovanosti žalovaného žalovaný
si bol vedomý ukrátiť ostatných veriteľov. Z dokazovania v odvolacom konaní mal odvolací
súd taktiež preukázané, že žalovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., spol. s r.
o. vedel, čo vyplynulo zo svedeckej výpovede pána K. konateľa spoločnosti, ktorej úvery boli
poskytované a ktorý potvrdil, že sa neustále zúčastňoval rokovaní s pracovníkmi s
obchodným zameraním žalovaného a najmä s námestníkom V.
v Trnave pánom G.. Vykonanie navrhovaného dôkazu žalovaným vypočuť pána G. v
odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné, nakoľko
skutočnosť, že jednou z najzákladnejších povinností banky, ktorá úvery poskytuje
je informovanosť o finančnej situácii dlžníka. Fakt, že úvery, na ktoré boli záložné zmluvy
uzavreté až následne približne po necelom roku neboli prvými poskytnutými úvermi
Všeobecnou úverovou bankou, sporný nie je. Išlo už o niekoľko násobné úverovanie dlžníka,
za ktorej situácie poskytovateľ úverov musel si byť' vedomý zlej hospodárskej situácie
a výškou majetku dlžníka, ktorému úvery poskytol. Fakt, že V. ako jeden z veriteľov
až následne v čase, keď dlžník okrem majetku nemal žiadne finančné prostriedky spracoval
záložné zmluvy so zoznamom hnuteľných a nehnuteľných vecí, ktoré žiadal založiť
a obratom ich predal za hodnotu 97 265 174,88 Sk konštatovanie prvostupňového súdu,
že žalovanému musel byť' úmysel úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov známy, nevyvracia,
ale naopak potvrdzuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky / § 10 ods. 2 O. s. p. / na základe takto zisteného
skutkového a právneho stavu rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia a v zmysle
ustanovenia § 219 O. s. p. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 76 Cb 183/1999-378
zo dňa 16. 01. 2006 potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi
priznal náhradu trov vo výške 761,76 eur pozostávajúce z trov dovolacieho konania
1 ObdoV 14/2007 vo výške 663,88 eur a trov odvolacieho konania 3 Obo 45/2011 vo výške
97,88 eur. Návrh ohľadne vyúčtovania trov v odvolacom konaní vo výške 24 7978,66 eur
Najvyšší súd Slovenskej republiky označil za právne nedôvodný. Predmetom konania
je určenie právneho úkonu, ktorého súčasťou, pokiaľ ide o nárok dôvodný je aj právo
na vrátenie do konkurznej podstaty, z ktorej výšky konkurznej podstaty trovy právneho
zastúpenia nie je možné dôvodne uplatňovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave dňa 12. júna 2012
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková