Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/45/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Zemaníkovej a členov senátu JUDr. Viery Pepelovej a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej

v právnej veci žalobcu: JUDr. J. G., P., správca konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s

r. o. K., IČO: X., zastúpený Mgr. P. T., L. proti žalovanému: V., a. s., M., IČO: X., zast.

advokátom JUDr. M. H., K., o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k.76 Cb 183/1999-378 zo dňa 16. 01. 2006, jednomyseľne takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

378 zo dňa 16. 01. 2006 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania

vo výške 97,88 eur a trovy dovolacieho konania v sume 663,88 eur

v súčte 761,76 eur na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie G. & P., s. r. o.,

číslo účtu X..

O d ô v o d n e n i e :

2

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa 24. 03. 2010

rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 01. 2006 č. k.

-378 zrušil a vec vrátil na nové konanie.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom

zo dňa 16. 01. 2006 rozhodol tak, že určil, že právne úkony V., a. s. pobočka Trnava a F. A.

L., spol. s r. o. spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. X.

zo dňa 12. 01. 1994, č.45003/A zo dňa 12. 01. 1994 a č.45003/B. zo dňa 03. 06. 1994

sú právne neúčinné a zároveň žalovaného zaviazal na vrátenie sumy 97 265 174,88 Sk

/ 3 228 612,32 eur / do konkurznej podstaty úpadcu a na náhradu žalobcových trov konania

vo výške 1 000 Sk / 33,19 eur /. Citoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

-419 zo dňa 18. 10. 2006, ktorým na základe odvolania žalovaného napadnutý

prvostupňový rozsudok zmenil a žalobu zamietol. V rámci tohto odvolacieho konania skúmal,

či bola splnená podmienka týkajúca sa urobenia dlžníkových právnych úkonov v úmysle

ukrátiť svojich veriteľov. Dospel k záveru, že uzavretie zmluvy o záložnom práve nemá silu

ukrátiť veriteľov, pretože zmluvou nezískava majetkový prospech, ale sa zabezpečuje lepšie

postavenie pri realizácii záložnej zmluvy. Uviedol, že až ďalším právnym úkonom, ktorým

by sa zmluva zrealizovala, by mohlo dôjsť k ukráteniu veriteľov. Podľa odvolacieho súdu

teda z uzavretia úverovej zmluvy, ktorej účelom je splatenie dlhov veriteľom nemožno

vyvodiť záver, že úpadca má úmysel ukrátiť veriteľov, ale skôr ich uspokojiť. S názorom,

prvostupňového súdu, že svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu úpadcu, preukázala úmysel

úpadcu ukrátiť veriteľov, ako i vedomosť žalovaného o takomto úmysle, sa odvolací súd

nestotožnil z dôvodu, že v prípade zhoršenia finančnej situácie je prirodzené požiadať banku

o poskytnutie finančných prostriedkov, pričom získanie informácii o zlom hospodárskom

stave klienta nemožno automaticky chápať ako vedomosť banky o úmysle ukrátiť ostatných

veriteľov. V zmysle uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené

podmienky odporovateľnosti právnych úkonov, a preto žalobu zamietol.

Ďalej citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2009

č. k. -452, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací súd,

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -419 zo dňa 18. 10. 2006

zrušil a vec vrátil na nové konanie z dôvodov, že dovolací súd sa nestotožnil s odôvodnením

odvolacieho súdu, v rozsudku napadnutom dovolaním a ani nedospel k záveru,

že odvolací súd, na konštatovanie nesplnenia podmienok odporovateľnosti právnych úkonov

mal dostatočný podklad, nakoľko nevykonal dokazovanie v zmysle ustanovenia § 213

3

ods. 3 Citoval zdôvodnenie dovolacieho súdu, v ktorom uviedol, že s ním ohľadne

nepreukázania úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov a vedomosti žalovaného o tomto

úmysle, na základe svedeckej výpovede o informovanosti žalovaného o zhoršujúcom

sa hospodárskom stave, nesúhlasí.

V odôvodnení rozhodnutia v novom konaní, na základe zrušujúceho rozhodnutia

dovolacím súdom uviedol, že vec prejednal podľa ustanovení opätovne,

podľa ustanovenia a , a označil

odvolanie za dôvodné. Citoval ustanovenia § 15 ZKV, ustanovenie § 16 ZKV a dospel

k záveru, že výsledok prvostupňovým súdom uskutočneného dokazovania je v rozpore

s jeho právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo dňa 16. 01. 2006 č. k.

378. Odvolací súd konštatoval, že žalovaný poskytol úpadcovi v roku 1992 úver, úverová

zmluva č. za účelom nadobudnutia nehnuteľného majetku nachádzajúceho

sa v katastrálnom území Z.B. a že úver bol zabezpečený záložnou zmluvou

č. X./614 K 92 zo dňa 30. 07. 1993 zabezpečený záložným právom k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa na LV č. 2348. kat. územie Z.B. a LV č. 2245. kat. územie N.V.. Citoval

žiadosť úpadcu zo dňa 05. 02. 1993, ktorou sa obrátil na žalovaného

o poskytnutie revolvingového úveru na kúpu osobných a úžitkových automobilov F.

vo výške 26 250 000 Sk, ktorý úver bol poskytnutý a určený naň záloh A. značky F.,

špecifikovaných v záložnej zmluve č. 007 K 93/A a dodatky k nej a list zo dňa 23. 08. 1993,

ktorým úpadca požiadal o zrušenie predmetnej úverovej zmluvy z dôvodu plného uhradenia

ku dňu 11. 08. 1993.Následne citoval žiadosť úpadcu zo dňa 26. 07. 1993, ktorou žiadal

žalovaného o poskytnutie krátkodobého úveru vo výške 42 500 000 Sk na úhradu zásob,

strojov, zariadení a pohľadávok, žiadosť zo dňa 15. 10. 1993 o úver na hmotný majetok

pričom, záložné právo malo byt' zriadené na nehnuteľný majetok úpadcu a že úverová zmluva

bola uzatvorená dňa 20. 10. 1993. Uviedol, že ďalší úver bol úpadcovi poskytnutý úverovou

zmluvou č. X. na základe jeho žiadosti zo dňa 01. 11. 1993, ktorého účelom bola žiadosť o

preklenovací úver na opravu pavilónu predaja A. poškodených požiarom. Uviedol,

že záložné zmluvy, ktoré uzatvoril úpadca so žalovaným č. 5001. a č.45003/A. boli zriadené

za účelom zaručenia úverov poskytnutých v celkovej výške 74 403 000 Sk úverovými

zmluvami č. k. , č. 5001 a č. 45003. a že záložné právo sa zriadilo na nehnuteľný

majetok úpadcu vo výške 49 028 047 Sk vedený na LV č. 2245. a č. 2347.. Čo sa týka

záložnej zmluvy č. 45003/A. uviedol, že touto zmluvu sa rovnako zriadilo záložné právo na

zaručenie úverov z úverových č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003 v celkovej výške 74 403 000 Sk

a že úpadca založil svoj drobný hmotný investičný majetok vo výške 648 361,88 Sk.

4

K poslednej záložnej zmluve č. 45003/B zo dňa 03. 06. 1994 uviedol, že úverovými

zmluvami č. k. , č. 5001 a č. 45003 a že záložné právo sa zriadilo na nehnuteľný

majetok úpadcu vo výške 49 028 047 Sk vedený na LV č. 2245 a č. 2347. Čo sa týka záložnej

zmluvy č. 4500/A uviedol, že touto zmluvu sa rovnako zriadilo záložné právo na zaručenie

úverov z úverových zmlúv č. 198 K 93, č. 5001 a č. 45003 v celkovej výške 74 403 000 Sk

a že úpadca založil svoj drobný hmotný investičný majetok vo výške 648 361,88 Sk.

K poslednej záložnej zmluve č.45003/B zo dňa 03. 06. 1994 uviedol, že touto úpadca založil

za účelom zaručenia úverov z úverových zmlúv č. 198 K 93, a č. 45003 v celkovej výške

74 403 000 Sk svoj hnuteľný majetok vo výške 47 588 766 Sk, ktorý konkretizoval v prílohe.

Citoval uznesenie Mestského súdu č. k. -81, ktorým bol vyhlásený na majetok

úpadcu F. A. L., spol. s r. o. konkurz. V rámci splnenia podmienky na podanie odporovacej

žaloby uviedol, že táto splnená bola. K splneniu ostatných zákonných podmienok uviedol, že

toto splnenie na súde prvého stupňa nebolo preukázané. S odvolaním

sa na ustanovenie 15 ZKV konštatoval, že v danom spore s poukazom na dôvody rozhodnutia

dovolacieho súdu, úmysel o ukrátenie veriteľov splnený nebol. Zo svedeckej výpovede,

štatutárneho zástupcu mal za to, že svedok počas celého konania nevypovedal v tom zmysle,

že mal v úmysle uprednostniť žalovaného a tým ukrátiť ostatných veriteľov. Naopak výpoveď

svedka, že úver poskytnutý úverovou zmluvou zo dňa 10. 08. 1993 vo výške 42 500 000 Sk

slúžil na slnenie predchádzajúcich úverov potvrdila, že uvedené svedčí o úmysle uspokojiť

veriteľa založených vecí, a teda nemožno vyvodiť záver, že žalovaný mal úmysel ostatných

veriteľov ukrátiť. Konštatoval, že zo spisu nie je zrejmé, že žalovaný mal informácie

o úpadku úpadcu, respektíve, že spoločnosť F. A. L. sa nachádzala v úpadku,

čo nepreukazovali ani uzavreté úverové zmluvy, keďže žiadal úver na opravu zničeného

pavilónu predaja A., a teda nie na úhradu iných pohľadávok. Podľa odvolacieho súdu

v prospech nevedomosti žalovaného svedčí aj to, že úpadca mal priaznivý podnikateľský

plán k jednotlivým žiadostiam o úver. Pre úverovanie, odvolací súd označil za bežnú

podnikateľskú prax, žiadosti o odklady splátok a ani zmena úveru z krátkodobého

na dlhodobý úver, podľa odvolacieho súdu nie sú dôkazom o tom, že úpadca sa nachádzal

v zlej hospodárskej situácii. Dokument, z ktorého možno usúdiť, že úpadca oboznámil

žalovaného so svojou nepriaznivou finančnou situáciou - záznam z rokovania, nie je podľa

odvolacieho súdu preukázaním úmyslu ukrátiť ostatných veriteľov. List žalovaného zo dňa

14. 10. 1994 podľa odvolacieho súdu taktiež nie je dôkazom o zlom hospodárskom stave

v čase uzatvárania úverových zmlúv, nakoľko obsah listu, nie je možné považovať za dôkaz,

že úpadca sa nachádzal v úpadku a žalovaný detailne poznal jeho situáciu. Časový úsek medzi

uzatvorením úverových zmlúv a záložných zmlúv, odvolací súd kvalifikoval ako irelevantný,

5

nakoľko žalovaný mal úver z roku 1992 zabezpečený záložnou zmluvou na nehnuteľnosti,

ktoré boli predmetom zálohu aj v záložných zmluvách z roku 1993. Uviedol, že záložnými

zmluvami č. 45003/A a č. 45003/B. bolo zabezpečenie o rozšírené o drobný hmotný

investičný majetok a hnuteľný majetok. K samotnému uzatváraniu záložných zmlúv odvolací

súd uviedol, že úpadca v žiadostiach o poskytnutie úveru, resp. v návrhu na povolenie

úveru, žalovanému ponúkol zabezpečenie vo forme nehnuteľností, zásob automobilov,

náhradných dielov hmotného investičného majetku, technologického vybavenia, predaja A.,

a preto z výpovede svedka odvolací súd nemohol vziať do úvahy tvrdenie o tlaku

pri uzatváraní sporných záložných zmlúv. Na základe vykonaného dokazovania odvolací

súd dospel k záveru, že splnenie zákonných podmienok, ktoré vyžaduje úspešné

uplatnenie odporovateľnosti preukázané nebolo. Z dôvodov, že uskutočnené dokazovanie

prvostupňovým súdom a jeho výsledok nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným

v rozsudku zo dňa 16. 01. 2006 č. k. -378 odvolacieho súdu, bolo podľa

odvolacieho súdu potrebné opätovne pred prvostupňovým súdom vykonať ďalšie

dokazovanie o otázkach, či v čase uzatvárania sporných záložných zmlúv bola spoločnosť F.

A. L. spol. s r. o. v úpadku, a ak spoločnosť bola v úpadku, či úpadca

dbal aj na záujmy ostatných veriteľov, alebo len na záujmy žalovaného a či žalovaný o týchto

skutočnostiach vedel. Z dôvodu, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa

je v rozpore s vysloveným právnym názorom, odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil

podľa písmeno h./ a vec vrátil na nové konanie.

Podaním zo dňa 14. 06. 2010 žalobca podal sťažnosť' podľa článku 127

Slovenskej republiky, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom

II. ÚS. 387/2010-41 zo dňa 17. 03. 2011 doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

20. 04. 2011 tak, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 24. 03. 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu, že základné práva

JUDr. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu F. A. L. spol. s r. o.

v konkurze, porušené boli.

V odôvodnení nálezu podrobne popísal celý priebeh konania, citoval člnok 127 ods. 1

/ odsek 2 / , článok l ods. l, ods. l Slovenskej

republiky, článok 36 ods. 1 listiny, článok 6 ods. 1 Dohovoru a s názorom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky o nedostatku svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti

sa nestotožnil. Konštatoval, že sťažnosť' smeruje proti uzneseniu Najvyššieho súdu

ako súdu odvolacieho, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok a pokiaľ

6

ide o možnosť' podania mimoriadneho opravného prostriedku s poukazom na ustanovenie

uviedol, že prípustnosť dovolania je aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci, avšak len proti rozhodnutiu v procesnej forme rozsudku. Keďže vydané

rozhodnutie bolo vydané formou uznesenia, dovolanie proti nemu nie je prípustné.

Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ' nemá v danom prípade k dispozícii zákonom

priznaný účinný procesný prostriedok na ochranu svojich práv. V tejto súvislosti podľa

ústavného súdu, zrušením prvostupňového rozhodnutia, vrátením krajskému súdu na ďalšie

konanie sa vec sťažovateľa vrátila do štádia konania pred súdom prvého stupňa, ktorý bude

o žalobe sťažovateľa opätovne konať' a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, proti ktorému

bude prípustný riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu zostáva zachované. Krajský súd je totiž podľa v ďalšom

konaní prioritne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, keďže rozhodnutie bolo

zrušené odvolacím súdom, nie dovolacím. Nerešpektovane právneho názoru dovolacieho

súdu súdmi nižšieho stupňa zároveň označil za naplnenie osobitého dovolacieho dôvodu,

uvedeného v , keďže nepredpokladá vznik právnej situácie,

že názor odvolacieho súdu je v rozpore s názorom dovolacieho súdu. Vo veci ďalšieho

postupu by podľa ústavného súdu vznikla dilema v otázke, ktorým právnym názorom

je krajský súd viazaný. Za nepodstatnú okolnosť ústavný súd označil aj trvanie súdneho

konania takmer 15 rokov, čo samo osebe označil za porušenie práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, a aj preto existuje relevantný dôvod na vstup ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecného súdu. Citoval námietku sťažovateľa a ods. l , podľa

ktorého ustanovenia odvolací súd je v zásade viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd

prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v až 7 S poukazom

na uviedol, že odvolací súd, môže zhodnotiť' dôkazné prostriedky

inak, ako ich zhodnotil súd prvého stupňa ale na to, aby ich mohol zhodnotiť inak,

musí v odvolacom konaní opätovne vykonať dokazovanie. S poukazom na rozsudok

krajského súdu zo 16. 01. 2006 uviedol, že z tohto vyplýva, že krajský súd na základe

vykonaného dokazovania z listinných dôkazov a výpovede svedka konateľa úpadcu dospel

k záveru, že uzatvorením záložných zmlúv boli naplnené znaky odporovateľného právneho

úkonu definované v až 6 o konkurze a vyrovnaní v znení

účinnom v čase uzatvorenia záložných zmlúv / ďalej ZKV /. Uviedol, že prvostupňový súd,

pri tomto názore vychádzal z toho, že záložné zmluvy boli uzatvorené v posledných troch

rokoch pred vyhlásením konkurzu, úmyslom úpadcu bolo ukrátiť' konkurzných veriteľov,

pričom tento úmysel musel byť žalovanému známy. V čase uzatvorenia záložných zmlúv

7

mal úpadca ďalších veriteľov, a napriek tomu celý svoj majetok založil v prospech jediného

veriteľa, ktorý mal z uvedených právnych úkonov prospech. Odvolací súd dospel k opačnému

právnemu záveru bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie, v ktorej súvislosti ústavný

súd poukázal na právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v odôvodnení jeho rozhodnutia

zo dňa 30. 11. 2009, z ktorého je jednoznačné, že odvolací súd nemal dostatočný podklad

k tomu, aby vyslovil skutkové zistenie, že v posudzovanom prípade neboli naplnené

podmienky odporovateľnosti pri záložných zmluvách uzavretých žalovaným a dlžníkom.

Konštatoval, že aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto skutkovým zisteniam, musel

by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom v ustanovení v

pri ktorom vykonávaní dokazovania by musel dať zreteľ na procesné práva účastníkov

vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom ako to vyplýva z v spojení

s , nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu práva účastníka konania

konať pred súdom, a tým k porušeniu práva na súdnu ochranu garantovanú článkom

č. 46 .

S poukazom na uviedol, že ak dôjde k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené koná ďalej vo veci, pritom právny názor

súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní je záväzný. Odvolací súd v novom konaní už spomenutú

vadu odvolacieho konania neodstránil a opäť v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu

prijal odlišné skutkové zistenie bez toho, aby vykonal dokazovanie a umožnil účastníkom

konania realizáciu ich procesných práv. Podľa ústavného súdu, takýmto postupom

bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd

na prijatie záveru, že z vykonaného dokazovania ani z obsahu spisu nemal za preukázané

splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžaduje na úspešné odporovanie právnym úkonov

podľa ústavného súdu nemal oporu, nakoľko odvolací súd vlastné dokazovanie nevykonal.

Podľa ústavného súdu odvolací súd nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu, opätovne

postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia , a natoľko

sa odchýlil od jeho znenia, tak zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným

skutkovým zisteniam ako krajský súd bez vykonaného vlastného dokazovania v odvolacom

konaní. V toto smere podľa ústavného súdu postup odvolacieho súdu je svojvoľný, arbitrárny,

ktorý je v rozpore s .

Námietku, ohľadne vymedzenia zrušenia odvolaním napadnutého rozhodnutia ústavný

súd označil za dôvodnú, nakoľko vymedzený dôvod zrušenia prvostupňového rozhodnutia

s poukazom na písmeno h/ nekorešponduje s dôvodom zrušenia

8

rozhodnutia krajského súdu a vykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia. Ústavný súd dospel

taktiež k záveru, že odôvodnenie rozhodnutí neumožňuje účastníkom konania posúdiť,

ako všeobecný súd vyložil a aplikoval príslušné ustanovenia procesné a hmotnoprávne

a s akými úvahami sa riadil. Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, odvolací súd

nedostatočným spôsobom a nepreskúmateľným spôsobom odôvodnil jeho právny názor

jeho zrušujúceho rozhodnutia, ktorým odôvodnil zrušenie prvostupňového rozhodnutia,

a teda medzi týmito dôvodmi je nesúlad. Podľa ústavného súdu v namietanom rozhodnutí

odvolací súd bližšie neobjasnil, ktorý výsledok dokazovania a ktorý právny názor má na mysli

a v čom ním tvrdený rozpor spočíva.

S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a zrušujúce rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 03. 2010 Najvyšší súd

Slovenskej republiky / / v novom konaní prejednal odvolanie proti

rozsudku Krajského súdu č. k. zo dňa 16. 01. 2006, podľa ustanovenia

, na pojednávaní konanom dňa 15. 05. 2012, . 06. 2012

za účasti obidvoch účastníkov konania a vykonával dokazovanie s poukazom na obsah

Ústavného nálezu II. ÚS. 387/2010 - 41 zo dňa 17. 03. 2011 a rozhodnutia dovolacieho súdu

-452.

Predmetom odvolania je posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol v súlade s zákonom,

keď určil, že právne úkony V., a. s. pobočka Trnava a F. A. L., spol. s r. o. spočívajúce v

uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 zo dňa 12. 01. 1994, č. 45003/A zo dňa

12. 01. 1994 a 45003/B zo dňa 03. 06. 1994 sú právne neúčinné a že žalovanému uložil vrátiť

sumu 97 265 174,88 Sk do konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s r. o.

Z ustanovenia v znení

platnom v čase uzatvorenia záložných zmlúv / odporovaných právnych úkonov / vyplýva,

že možno odporovať takým právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v úmysle ukrátiť svojich

veriteľov, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy.

Z predložených dokladov je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave o tomto návrhu

zo dňa 01. 04. 1996 rozhodol rozsudkom č. k. -177 zo dňa 09. 12. 2002,

ktorým návrh zamietol.

9

Rozsudkom č. k. -378 zo dňa 16. 01. 2006, ktorý je predmetom tohto

odvolacieho konania Krajský súd v Bratislave návrhu žalobcu zo dňa 01. 04. 1996 vyhovel.

Vychádzal z názoru, že ak bol žalovaný informovaný o neschopnosti úpadcu splácať úvery

jemu poskytnuté v roku 1992, tak v roku 1994, kedy boli uzatvorené odporované záložné

zmluvy zabezpečujúce úvery z roku 1993 musel žalovaný, resp. mal žalovaný vedieť,

že zabezpečované úvery nebudú splatené inak ako predajom zakladaných hnuteľných

a nehnuteľných vecí. Uviedol, že žalovaný ani nepopieral, že odporovanými právnymi

úkonmi / záložnými zmluvami / došlo k založeniu všetkého hnuteľného úpadcu a úpadca

bol v čase založenia v dobe úpadku a mal množstvo iných splatných pohľadávok voči iným

veriteľom, a teda musel zároveň vedieť, že uzatvorením odporovaných záložných zmlúv

ukracuje ostatných veriteľov. Pri rozhodovaní citoval zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky -195 zo dňa 10. 03. 2004, v ktorom odvolací súd uviedol,

že podľa výpovede konateľa dlžníka žalovaný poskytol úpadcovi - dlžníkovi prvý úver ešte

v roku 1992, ktorý splatený nebol, následne mu poskytoval ďalšie úvery na splatenia

pôvodného úveru, o čom neboli predložené písomné dôkazy a že nebolo objasnené z akých

dôvodov boli záložné zmluvy uzavreté s veľkým časovým odstupom od uzavretia úverových

zmlúv, čo pri poskytovaní úverov nie je obvyklé, s ktorou otázkou ako aj s otázkou spojenou

s začatím konkurzného konania sa prvostupňový súd nezaoberal.

Prvostupňový súd v rozsudku č k. -378 zo dňa 16. 01. 2006

pri posúdení úpadcovho úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov vychádzal z komplexného

posúdenia výpovede svedka / štatutárneho orgánu úpadcu / v kontexte s posúdením ostatných

súdu predložených listinných dôkazov, z ktorej svedeckej výpovede mal za to, že štatutárny

zástupca úpadcu vedel, že v čase uzatvorenia záložných zmlúv úpadca mal značné množstvo

veriteľov a napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného veriteľa. Na základe

tohto prvostupňový súd dospel k záveru, že za daných okolností nemožno dospieť k inému

záveru, ako že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov. Uviedol, že napriek tomu,

že svedok nikdy priamo nepotvrdil, že jeho úmyslom ako úmyslom štatutárneho orgánu

/ úmyslom samotného úpadcu / bolo ukrátiť ostatných veriteľov súd dospel k záveru,

že v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv na strane úpadcu daný úmysel bol.

Uviedol, že z tohto konania osobou, ktorá mala z uvedených právnych úkonov prospech

bol žalovaný, ktorý figuroval v záložných zmluvách a vzhľadom na jeho informovanosť

podľa súdu žalovaný si bol vedomý úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov. Poukázal

aj na fakt, že jeho právo na záloh realizoval neskôr a v krátkom čase po uzatvorení záložných

zmlúv celý založený majetok predal, čím došlo k dokonaniu dôsledkov uzatvorenia

10

odporovateľných právnych úkonov, ktorými nastalo ukrátenie majetku podstaty úpadcu,

a tým ukrátenie ostatých konkurzných veriteľov v celkovej výške 97 265 174,88 Sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri vykonávaní dokazovania zistil, že návrh

na konkurz podala spoločnosť S. dňa 23. 08. 1994 a za nesporné označil, že odporované

právne úkony boli dlžníkom urobené v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu.

Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch

pred začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa ak tento úmysel musel

byť druhej strane známy / § 15 ods. 2 ZKV /.

Z predložených dokladov zistil, že odporované právne úkony / záložné zmluvy / medzi

úpadcom a žalovaným V., a. s. boli uzavreté v roku 1994 a konkurz na majetok úpadcu

bol vyhlásený uznesením č. k. -81 02. 05. 1995,teda jeden rok po uzatvorení

odporovaných právnych úkonov z čoho je zrejmé, že k uzavretiu odporovaných právnych

úkonov došlo jeden rok pred vyhlásením konkurzu, a teda v posledných troch pred začatím

konkurzu. Za nesporné označil, že predmetom odporovaných právnych úkonov sú:

Záložná zmluva č. 5001 zo dňa 12. 0 l. 1994,

Záložná zmluva č. 45003/A zo dňa 12. 0l. 1994,

Záložná zmluva č. 45003/B zo dňa 03. 06. 1994.

Základnou otázkou pre posúdenie správnosti prvostupňového rozhodnutia

č.k. -378 zo dňa 16. 0l. 2002 je, či prvostupňový súd dospel k správnemu

záveru, keď určil, že právne úkony V., a. s. pobočka Trnava a F. A. L.,

spol. s r. o. Bratislava spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 zo dňa 12. 0l. 1994,

č. 45003/A zo dňa 12. 0 l. 1994 a č. 45003/B zo dňa 03. 06. 1994sú právne neúčinné.

Prvostupňový súd jeho rozhodnutie zdôvodnil tým, že súd je názoru, že za daných

okolností úpadca vedel, resp. ak nevedel tak pri obozretnosti podnikateľa mal vedieť,

že týmto fakticky v rozpore s účelom Zákona o konkurze a vyrovnaní ukracuje ostatných

veriteľov znemožňuje čo len pomerné uspokojenie ostatných veriteľov, hoci v danom čase

už vie o tom, že spoločnosť sa nachádza v stave úpadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na pojednávaní konanom dňa 15. 05. 2012

sa zaoberal dokazovaním, či skutočne úpadca mal úmysel uzatvorením záložných zmlúv

ukrátiť jeho ostatných veriteľov. Vypočul právnych zástupcov účastníkov konania a dospel

11

k záveru, že za účelom potvrdenia, alebo nepotvrdenia úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných

veriteľov bude potrebné vypočuť štatutárneho zástupcu, konateľa spoločnosti F. A. L., spol. s

r. o.

Na pojednávaní konanom dňa 12. 06. 2012 sa svedok pán K. bývalý konateľ

spoločnosti F. A. L., spol. s r. o. zúčastnil a vypovedal tak, že úpadca

si bol plne vedomý, že uzatvorením predmetných záložných zmlúv ukráti ostatných veriteľov

a na dotaz, či úpadca mal aj úmysel ukrátiť ostatných veriteľov alebo si bol vedomý,

že ich ukráti uviedol, že úpadca nemal inú možnosť. Na otázku, kto bol iniciátorom

uzatvorenia záložných zmlúv uviedol, že pán G. - námestník V. v Trnave, v tej dobe

námestník banky Všeobecnej úverovej banky v Trnave. Na dotaz, kto konkrétne

dal požiadavku na zoznam založených nehnuteľností svedok uviedol, že požiadavku

na zoznam založených nehnuteľností si dala V.. Na dotaz žalovaného, kto sa zúčastňoval

rokovaní ohľadne záložných zmlúv svedok uviedol, že pán Gabriel a on / pán Kohút /

a ostatné mená si nepamätá. Na dotaz žalovaného, či spoločnosť F. A. L.,

spol. s r. o. bola v čase uzatvárania záložných zmlúv v úpadku svedok uviedol, že áno.

Na dotaz žalobcu, či si spoločnosť bola vedomá, že uzavretím záložnej žalovaný ukráti

a všetkých veriteľov svedok uviedol, že záložnou zmluvou uzavretou v júni, áno. Na dotaz

žalobcu, či žalovaný bol informovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., spol. s

r. o. svedok uviedol, že samozrejme, formou písomnou aj verbálnou, mesačne, kvartálne. O

tom, že spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. bola v zlej hospodárskej situácii svedok uviedol, že

žalovaného informoval on osobne, že doklady o tomto

určite existujú, i keď toho času nevie, či ešte po toľkých rokoch ich niekde

má. Podľa prehlásenia svedka uzatvorenie záložných zmlúv bolo výsledkom informovanosti

žalovaného o zlej hospodárskej situácii vyplývajúcej z koncoročných výsledkov za rok 1993

kedy V. evidentne znervóznela a spoločnosť úpadcu záložné zmluvy podpísať musela.

Iné otázky na svedka účastníci konania nemali. Najvyšší súd na základe takto vykonaného

dokazovania sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, že spoločnosť F. A. L.,

spol. s r. o. pri uzatvorení záložných zmlúv si bola vedomá, že ostatných veriteľov týmto jej

konaním ukráti, a teda sa nedá vyvodiť záver, že spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. nemala

úmysel uzatvorením predmetných záložných zmlúv ostatných veriteľov neukrátiť. Záložné

zmluvy s žalovaným spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. uzavrela až následne po uzavretí

úverových zmlúv, teda nie v čase,

keď poskytnutie úverov bolo uzavretím záložných zmlúv podmienené. V čase,

keď spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. záložne zmluvy podpísala je zrejmé,

12

že už finančné prostriedky z poskytnutých úverov, ktoré tieto záložné zmluvy zakladali,

boli prečerpané. Spoločnosť F. A. L., spol. s r. o. predmetnými záložnými zmluvami založila

celý svoj majetok napriek tomu, že si bola vedomá svojej zlej hospodárskej a finančnej

situácie, a napriek tomu založila celý jej majetok v prospech jedného

z jej veriteľov. Prehlásenie konateľa spoločnosti pána Kohúta, že spoločnosť záložné zmluvy

so žalovaným podpísať musela nevylučuje, že nemala úmysel ostatných veriteľov neukrátiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu,

keď konštatoval, že za daných okolností nemožno dospieť k inému záveru než k takému,

že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov.

Za účelom zistenia, či bola splnená aj druhá podmienka úspešnej odporovateľnosti

v zmysle ustanovenia § 15 ZKV sa odvolací súd zaoberal aj s otázkou, či tento úmysel musel

byť druhej strane - žalovanému známy. Z prvostupňového rozhodnutia napadnutého

odvolaním vyplýva, že vzhľadom na rozsah informovanosti žalovaného žalovaný

si bol vedomý ukrátiť ostatných veriteľov. Z dokazovania v odvolacom konaní mal odvolací

súd taktiež preukázané, že žalovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., spol. s r.

o. vedel, čo vyplynulo zo svedeckej výpovede pána K. konateľa spoločnosti, ktorej úvery boli

poskytované a ktorý potvrdil, že sa neustále zúčastňoval rokovaní s pracovníkmi s

obchodným zameraním žalovaného a najmä s námestníkom V.

v Trnave pánom G.. Vykonanie navrhovaného dôkazu žalovaným vypočuť pána G. v

odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné, nakoľko

skutočnosť, že jednou z najzákladnejších povinností banky, ktorá úvery poskytuje

je informovanosť o finančnej situácii dlžníka. Fakt, že úvery, na ktoré boli záložné zmluvy

uzavreté až následne približne po necelom roku neboli prvými poskytnutými úvermi

Všeobecnou úverovou bankou, sporný nie je. Išlo už o niekoľko násobné úverovanie dlžníka,

za ktorej situácie poskytovateľ úverov musel si byť' vedomý zlej hospodárskej situácie

a výškou majetku dlžníka, ktorému úvery poskytol. Fakt, že V. ako jeden z veriteľov

až následne v čase, keď dlžník okrem majetku nemal žiadne finančné prostriedky spracoval

záložné zmluvy so zoznamom hnuteľných a nehnuteľných vecí, ktoré žiadal založiť

a obratom ich predal za hodnotu 97 265 174,88 Sk konštatovanie prvostupňového súdu,

že žalovanému musel byť' úmysel úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov známy, nevyvracia,

ale naopak potvrdzuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / na základe takto zisteného

skutkového a právneho stavu rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia a v zmysle

13

ustanovenia rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -378

zo dňa 16. 01. 2006 potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi

priznal náhradu trov vo výške 761,76 eur pozostávajúce z trov dovolacieho konania

vo výške 663,88 eur a trov odvolacieho konania vo výške

97,88 eur. Návrh ohľadne vyúčtovania trov v odvolacom konaní vo výške 24 7978,66 eur

Najvyšší súd Slovenskej republiky označil za právne nedôvodný. Predmetom konania

je určenie právneho úkonu, ktorého súčasťou, pokiaľ ide o nárok dôvodný je aj právo

na vrátenie do konkurznej podstaty, z ktorej výšky konkurznej podstaty trovy právneho

zastúpenia nie je možné dôvodne uplatňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave dňa 12. júna 2012

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková