Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/22/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, v právnej veci ţalobcu

JUDr. J. G., správca konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s. r. o. v konkurze, P.O.

BOX X., P., B., zastúpeného G. a P., s. r. o., L., B., proti ţalovanému V. Ú. B., a. s., B., M.,

IČO: X., zastúpenému Č. a H., s. r. o., advokátska kancelária, K., B., za účasti vedľajších

účastníkov na strane ţalovaných: 1/ M.. F. S.S., B., Š., 2/ F. N. M. S.S., B., T., IČO: X.,

3/ S. K., a. s., B., C., IČO: X., všetci vedľajší účastníci zastúpení advokátom JUDr. A. B.,

AK, J., B., o neúčinnosť právneho úkonu, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp.

zn. , na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 12. júna 2012, č. k. -548, takto

rozhodol:

Dovolanie ţalovaného sa o d m i e t a.

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi na účet zástupcu náhradu trov dovolacieho

konania v sume 159,17 eur.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 16. januára 2006, č. k. -378

vyhovel ţalobe a určil, ţe právne úkony V., a. s., pobočka T. a F. A. L., spol. s. r. o., B.,

spočívajúce v uzatvorení záloţných zmlúv č. 5001 z 12. januára 1994, č. 45003/A z 12.

januára 1994 a č. 45003/B z 3. júna 1994 sú právne neúčinné. Ţalovanému uloţil povinnosť

vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s. r. o., B., IČO: X. sumu 97,265.174,88

Sk. A zaplatiť ţalobcovi 1.000,- Sk náhradu trov konania.

2

Rozhodol tak s odôvodnením, ţe Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. decembra

2002, č. k. -177 zamietol ţalobu a na odvolanie ţalobcu Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením z 10. marca 2004, sp. zn. zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vec

opätovne v novom konaní prejednal doplnil dokazovanie o výpoveď svedka Ing. K. a po

vyhodnotení dôkazov sa stotoţnil so záverom ţalobcu, ţe ak bol ţalovaný informovaný

o neschopnosti úpadcu splácať úvery, ktoré mu ţalovaný poskytol v roku 1992, tak v roku

1994, kedy boli uzavreté odporovateľné záloţné zmluvy, zabezpečujúce úvery z roku 1993,

musel resp. mal ţalovaný vedieť, ţe zabezpečované úvery nebudú splatené inak, ako

predajom zaloţených nehnuteľných a hnuteľných vecí. Potom, ak ţalovaný vedel, ţe

odporovateľnými úkonmi došlo k zaloţeniu všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku

úpadcu a úpadca bol v čase zriadenia záloţného práva v úpadku a mal mnoţstvo iných

splatných pohľadávok voči iným veriteľom, musel vedieť, ţe uzavretím predmetných zmlúv

ukráti ostatných veriteľov úpadcu. Ďalej uviedol, ţe uzatvorením odporovateľných záloţných

zmlúv došlo k naplneniu všetkých náleţitostí odporovateľného úkonu v zmysle § 15 ods. 2

zákona o konkurze a vyrovnaní. Súd vychádzal z toho, ţe záloţné zmluvy boli uzatvárané

v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu a úmyslom úpadcu bolo ukrátiť

konkurzných veriteľov a tento úmysel musel byť ţalovanému známy. Súd sa stotoţnil

s tvrdením ţalobcu, ţe uzavretím odporovateľných záloţných zmlúv došlo k ukráteniu

všetkých ostatných konkurzných veriteľov. Odporovateľnosť spočívala v tom, ţe

odporovateľnými záloţnými zmluvami bol zmarený legitímny záujem ostatných konkurzných

veriteľov vyjadrený v ustanovení § 15 ods. 1 ZKV a to pomerné uspokojenie konkurzných

veriteľov. Pri posúdení existencie úpadcovho úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov, súd

vychádzal z komplexného posúdenia výpovede svedka v kontexte s posúdením ostatných,

súdu predloţených dôkazov. Svedok počas svojich výpovedí na pojednávaní 9. decembra

2002 a 15. novembra 2004 nikdy nepopieral, práve naopak tvrdil, ţe vedel o skutočnosti, ţe

v čase uzavretia odporovateľných záloţných zmlúv mal úpadca značné mnoţstvo ďalších

veriteľov. Napriek tomu zaloţil celý svoj majetok v prospech jedného veriteľa. Svedok

výslovne uviedol, ţe úpadca iný majetok, okrem zaloţeného nemal. Za daných okolností

nemoţno dospieť k inému záveru, ako k tomu, ţe úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných

veriteľov. Úmysel spadá pod subjektívnu kategóriu konania úpadcu. Úmysel môţe byť

úmyslom priamym alebo nepriamym. Prvým prípadom je, ak konajúca osoba chcela

3

spôsobom uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom /úmysel

priamy/.

Druhým prípadom je, ak konajúca osoba vedela, ţe svojim konaním môţe byť také

porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad ţe ich spôsobí, bola s tým uzrozumená

/úmysel nepriamy/.

Spoločenským záujmom, ktorý je chránený ustanoveniami § 15 ods. 1 a ods. 2 ZKV

pritom je, aby uzatváraním inak perfektných právnych úkonov nedochádzalo k ukracovaniu

ostatných konkurzných veriteľov, preto v rámci konkurzného konania sa sledujú záujmy

všetkých veriteľov pri uspokojovaní.

Napriek skutočnosti, ţe svedok nikdy priamo nepotvrdil, ţe jeho úmyslom, ako

úmyslom štatutárneho orgánu úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov, súd dospel

k presvedčeniu, ţe úmysel ukrátiť ostatných veriteľov v čase uzavretia odporovateľných

záloţných zmlúv bol na strane úpadcu daný. Vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali

a sprevádzali uzavretie záloţných zmlúv, si bol podľa názoru súdu úpadca dobre vedomý, ţe

svojim konaním môţe spôsobiť porušenie alebo ohrozenie ZKV chráneného záujmu a ţe bol

s tým uzrozumený. Veriteľov bolo v v tom čase značné mnoţstvo a objem ich pohľadávok bol

značný. O tomto mal úpadca vedomosť, napriek tomu zaloţil celý svoj majetok v prospech

jedného veriteľa. Ţalovaný mal vedomosť, ţe záloţnými zmluvami sa zakladá celý úpadcov

majetok, záloţné zmluvy preto majú charakter odporovateľných úkonov. Prospech z týchto

úkonov mal ţalovaný. Ţalovaný krátko po uzavretí záloţných zmlúv celý zaloţený majetok

predal, čím dôsledky odporovateľného úkonu boli dokonané. Tým došlo k ukráteniu

ostatných konkurzných veriteľov v sume 97,265.174,88 Sk, preto súd vyhovel ţalobe tak ako

je uvedené v jeho výroku.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie ţalovaný. Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ako súd odvolací vec prejednal a rozhodol uznesením z 24. marca 2010, č. k.

-474 tak, ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí vyslovil právny záver, ţe z vykonaného dokazovania

nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyţadujú na úspešné uplatnenie

odporovateľnosti právnych úkonov. Ţalobca v konaní neprodukoval dôkazy a súd prvého

stupňa ani odvolací súd nemôţu jeho povinnosť nahádzať. Dokazovanie vykonané súdom

prvého stupňa nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo 16. januára

4

2006, č. k. -378, preto povaţoval za potrebné, aby súd v novom konaní toto

zosúladil, prípadne vykonal ďalšie dokazovanie o otázkach, či v čase uzavretia sporných

záloţných zmlúv bola spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., v úpadku a ak spoločnosť bola

v úpadku, či úpadca dbal aj na záujmy ostatných veriteľov, alebo len na záujmy ţalovaného

a či ţalovaný o týchto skutočnostiach vedel.

Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca ústavnú sťaţnosť. Ústavný súd Slovenskej

republiky Nálezom -41 zo 17. marca 2011 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 24. marca 2010, č. k. -474 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie z dôvodu, ţe základné práva JUDr. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu F. A. L.,

spol. s. r. o. v konkurze, boli porušené. V odôvodnení poukázal na ustanovenia

a na rozhodnutie Krajského súdu v B. zo 16. januára 2006, ktorý po vykonanom dokazovaní

dospel k záveru, ţe uzavretím záloţných zmlúv boli naplnené znaky odporovateľného úkonu

definované v aţ 6 o konkurze a vyrovnaní v znení

účinnom v čase uzavretia záloţných zmlúv /ďalej len ZKV/. Súd vychádzal z toho, ţe záloţné

zmluvy boli uzavreté v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu, úmyslom úpadcu

bolo ukrátiť konkurzných veriteľov, pričom tento úmysel musel byť ţalovanému známy.

Konaním úpadcu bol zmarený legitímny záujem ostatných veriteľov o pomerné uspokojenie.

V čase uzatvárania záloţných zmlúv mal úpadca značné mnoţstvo ďalších veriteľov, napriek

tomu zaloţil celý svoj majetok v prospech jediného veriteľa /ţalovaného/, ktorý mal

z uvedených právnych úkonov prospech. Naopak, odvolací súd na základe dôkazov

vykonaných pred súdom prvého stupňa dospel v namietanom rozhodnutí k odlišným

skutkovým zisteniam, teda ţe úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov, preukázaný nebol, ţalovaný

o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov, nevedel, časový úsek medzi uzatvorením úverových

zmlúv a záloţných zmlúv je irelevantný a svedok je zaujatý, bez toho, aby vykonal akékoľvek

dokazovanie, resp. v potrebnom rozsahu dokazovanie zopakoval a zabezpečil si tak podklad

pre odlišné skutkové závery.

V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na právne závery dovolacieho súdu v tejto

veci, ktorý uviedol, ţe odvolací súd nemal dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil skutkové

zistenie, ţe v posudzovanom prípade neboli naplnené podmienky odporovateľnosti pri

záloţných zmluvách... uzavretých ţalovaným a dlţníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť

k takýmto skutkovým zisteniam, musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom

ustanovením Pri vykonaní takéhoto dokazovania by musel dbať na

5

procesné právo účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní. Ďalej

uviedol, ţe Najvyšší súd nerešpektuje právny názor dovolacieho súdu, opakovane postupoval

v priamom rozpore so znením , a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia,

ţe zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako

krajský súd, bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní. V tomto smere bol

postup najvyššieho súdu svojvoľný /arbitrárny/, teda v rozpore s ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, odvolanie ţalovaného opätovne Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako

súd odvolací, prejednal a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel

k záveru, ţe odvolanie nie je opodstatnené a rozsudkom z 12. júna 2012, č. k. 3Obo 45/2011-

548 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť

ţalobcovi trovy odvolacieho konania 97,88 eur, trovy dovolacieho konania 663,88 eur, spolu

761,76 eur.

Rozhodol tak s odôvodnením, ţe pri vykonaní dokazovania zistil, ţe návrh na

konkurz na spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., podala spoločnosť S. 23. augusta 1994

a odporované právne úkony boli dlţníkom urobené v roku 1994. Konkurz na majetok dlţníka

bol vyhlásený uznesením z 2. mája 1995, č. k. -81. Z uvedeného je zrejmé, ţe

k uzavretiu odporovateľných záloţných zmlúv došlo jeden rok pred vyhlásením konkurzu, je

to v zákonom stanovenom období troch rokov pred začatím konkurzu /§ 15 ods. 2 ZKV/.

Predmetom odporovaných právnych úkonov sú: záloţná zmluva č. 5001, z 12. januára

1994, záloţná zmluva č. 45003/A, z 12. januára 1994, záloţná zmluva č. 45003/B,

z 3. júna 1994.

Odvolací súd na pojednávaní konanom 12. júna 2012 vypočul ako svedka bývalého

konateľa spoločnosti F. A. L., spol. s. r. o., Ing. K.. Svedok uviedol, ţe úpadca si bol vedomý

toho, ţe uzavretím predmetných záloţných zmlúv ukráti ostatných veriteľov a na dotaz, či

úpadca mal aj úmysel ich ukrátiť alebo si bol vedomý toho, ţe ich ukráti, svedok uviedol, ţe

úpadca nemal inú moţnosť. Na otázku, kto bol iniciátorom uzatvorenia záloţných zmlúv,

uviedol, ţe pán G., v tom čase námestník V. v T.. Na otázku, kto konkrétne dal poţiadavku na

zoznam zaloţených nehnuteľností, svedok uviedol, ţe poţiadavku dala V.. Na dotaz

ţalovaného, kto sa zúčastňoval rokovaní ohľadom záloţných zmlúv, svedok uviedol, ţe pán

6

G. a on. Ostané mená si uţ nepamätá. Na otázku ţalovaného, či spoločnosť F. A. L., spol. s. r.

o., bola v čase uzatvárania záloţných zmlúv v úpadku, svedok uviedol, ţe áno. Na otázku

ţalobcu, či si spoločnosť bola vedomá, ţe uzavretím záloţných zmlúv ukráti ostatných

veriteľov, svedok uviedol, ţe uzavretím záloţnej zmluvy v júni áno. Na dotaz ţalobcu, či

ţalovaný bol informovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., svedok uviedol,

ţe samozrejme a to formou písomnou aj verbálnou, mesačne a kvartálne. O tom, ţe

spoločnosť bola v zlej hospodárskej situácii ţalovaného on sám informoval osobne a doklady

o tom určite existujú. Podľa prehlásenia svedka, uzatvorenie záloţných zmlúv bolo

výsledkom informovanosti ţalovaného o zlej hospodárskej situácii, vyplývajúcej

z koncoročných výsledkov za rok 1993, kedy ţalovaný evidentne znervóznel a spoločnosť

úpadcu záloţné zmluvy podpísať musela. Odvolací súd na základe takto vykonaného

dokazovania sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, ţe

spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., pri uzatváraní predmetných záloţných zmlúv si bola

vedomá, ţe ostatných veriteľov týmto konaním ukráti, a preto sa nedá vyvodiť, ţe spoločnosť

F. A. L., spol. s. r. o., nemala úmysel uzatvorením predmetných záloţných zmlúv ostatných

veriteľov neukrátiť. Záloţné zmluvy so ţalovaným uzavrela aţ následne, po uzavretí

úverových zmlúv, teda nie v čase, keď poskytnutie úverov bolo uzavretím záloţných zmlúv

podmienené. V čase, keď spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., záloţné zmluvy podpísala,

finančné prostriedky z poskytnutých úverov boli prečerpané. Spoločnosť F. A. L.

predmetnými záloţnými zmluvami zaloţila celý svoj majetok v prospech jedného veriteľa,

napriek tomu, ţe si bola vedomá svojej zlej hospodárskej a finančnej situácie. Prehlásenie

bývalého konateľa spoločnosti Ing. K., ţe spoločnosť predmetné záloţné zmluvy podpísať

musela, nevylučuje, ţe nemala úmysel ukrátiť ostatných veriteľov.. Odvolací súd sa stotoţnil

so záverom súdu prvého stupňa, ţe úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov.

Odvolací súd skúmal splnenie aj druhej podmienky odporovateľnosti podľa § 15 ZKV

a to, či tento úmysel musel byť druhej strane známy. Z dokazovania na súde prvého stupňa

vyplynulo, ţe ţalovaný bol informovaný o hospodárskej situácii terajšieho úpadcu, preto si

bol vedomý, ţe ukráti ostatných veriteľov. Zo svedeckej výpovede Ing. K. vyplynulo, ţe

ţalovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., spol. s. r. o., vedel, tento svedok sa

neustále zúčastňoval rokovaní s pracovníkmi ţalovaného, najmä s námestníkom V. T. pánom

G.. V odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovaţoval za potrebné vypočuť

pána G., lebo je známe, ţe jednou z najzákladnejších povinností banky, ktorá úvery poskytuje,

7

je informovanosť o finančnej situácii dlţníka. Fakt, ţe úvery, na ktoré boli záloţné zmluvy

uzavreté aţ následne, pribliţne po necelom roku, neboli prvými poskytnutými úvermi

ţalovaným, sporný nie je. Išlo uţ o niekoľko násobné úverovanie dlţníka, preto ţalovaný si

bol vedomý zlej hospodárskej situácie a výškou majetku dlţníka. Fakt, ţe V. ako jeden

z veriteľov aţ následne, keď dlţník okrem majetku nemal ţiadne finančné prostriedky,

spracoval záloţné zmluvy so zoznamom hnuteľných a nehnuteľných vecí, ktoré ţiadal zaloţiť

a obratom ich predal za hodnotu 97,265.174,88 Sk, potvrdzuje to, ţe ţalovanému musel byť

úmysel úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov známy. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal dovolanie ţalovaný. Ţiadal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Podľa dovolateľa prípustnosť dovolania je daná podľa ustanovenia

K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe rozsudok

odvolacieho súdu je nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie. Ţalovaný tvrdí, ţe

odvolací súd sa nedostatočne venoval opisu vlastných úvah a pouţitých myšlienkových

postupov, vôbec neodpovedal na viaceré jeho odvolacie námietky a vyvoláva ďalšie

nezodpovedané otázky. Odvolací súd v odôvodnení konštatuje, ţe otázku výskytu /resp.

absencie/ úmyslu ukrátiť svojich veriteľov povaţuje za jednu z otázok vysokej dôleţitosti. Za

účelom potvrdenia, resp. nepotvrdenia úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov vypočul

štatutárneho zástupcu úpadcu p. K.. Podľa ţalovaného tento svedok uţ o totoţnej otázke

vypovedal, dokonca opakovane, ale jeho predchádzajúce výpovede boli obsahovo

protichodné. Bol vypočutý na pojednávaní 9. decembra 2002 a na pojednávaní 15. novembra

2004 a z jeho výpovede vyplynul jednoznačný záver, ţe si nebol vedomý toho, ţe úpadca

uzavretím predmetných záloţných zmlúv uprednostňoval jedného z veriteľov. Svedok si

nepamätal okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu záloţných zmlúv, ani príčiny, pre ktoré sa

tak stalo aţ v roku 1994. Na druhom pojednávaní si odrazu jasne spomenul na okolnosti

a dôvody uzavretia záloţných zmlúv a to napriek tomu, ţe v roku 2002 sa na tieto okolnosti

nevedel rozpamätať. Svedok na oboch pojednávaniach rozhodne poprel, ţe by pri uzatváraní

záloţných zmlúv mal úpadca úmysel ukrátiť akéhokoľvek svojho veriteľa. Podľa názoru

dovolateľa svedok K. na týchto výsluchoch vţdy jednoznačne poprel úmysel úpadcu ukrátiť

veriteľov uzavretím záloţných zmlúv. Navyše odvolateľ súdu oznámil viaceré skutočnosti

spochybňujúce hodnovernosť výpovede tohto svedka. Napriek tomu v napadnutom rozsudku

8

sa odvolací súd nevysporiadal ani s rozpornosťou predchádzajúcich výpovedí svedka K. a ani

s jeho opakovane vznesenými námietkami spochybňujúcimi vierohodnosť výpovede svedka.

Na základe poslednej výpovede p. K. odvolací súd ustálil, ţe úpadca určite uzavrel sporné

záloţné zmluvy v úmysle ukrátiť svojich ostatných veriteľov. Pre ţalovaného je

nepochopiteľné a na ujmu presvedčivosti odvolacieho rozsudku, ţe za tohto stavu odmietol

odvolací súd vykonať ţalovaným navrhnutý dôkaz svedeckou výpoveďou p. G., keď pred

tým vypočul v odvolacom konaní svedka p. K., ktorý aţ po márnom uplynutí premlčacích

lehôt na prípadné trestné stíhanie voči nemu pre spáchanie trestného činu poškodzovania

veriteľa, uviedol skutočnosti, ktoré by mohli byť dostatočným dôvodom na jeho trestné

stíhanie. Pritom práve pán Ing. G., ako priamy účastník prípravy a uzavierania sporných

záloţných zmlúv mohol vyplniť medzery v najnovšej výpovedi svedka p. K., mohol tieţ

vypovedať o ďalších rozhodujúcich okolnostiach, ktoré sa vyskytli. Odmietnutie vykonania

tohto dôkazu vysvetlil odvolací súd len tým, ţe jednou z najzákladnejších povinností banky,

ktorá úvery poskytuje, je informovanosť o finančnej situácii dlţníka. Ţalovaný toto

odôvodnenie povaţuje za nepresvedčivé. Za absolútne nejasné povaţoval záver odvolacieho

súdu o najdôleţitejšej otázke tohto sporu a to či ţalovanému bol alebo nebol známy údajný

úmysel úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. Podľa dovolateľa výpoveď svedka p. K. o tejto

otázke má bezcennú hodnotu a bez vykonania dokazovania svedeckou výpoveďou p. Ing. G.

nemohol zistiť akými dokladmi, informáciami, indíciami o ekonomickej a finančnej kondícii

v tom čase ţalovaný disponoval. Úkony oboch zmluvných strán pri uzavieraní predmetných

záloţných zmlúv ţalovaný označil ako úkony úplne obvyklé preukazujúce nanajvýš jeho

úmysel ochrániť čo najviac jeho majetkové záujmy, čo je bezpochyby legitímnym cieľom.

Chronológia udalostí popísaná v odôvodnení odvolacieho súdu nepovaţuje za dôkaz o úmysle

úpadcu ukrátiť svojich veriteľov uzavretím záloţných zmlúv a uţ vôbec dôkaz o údajnej

vedomosti ţalovaného o tomto tvrdenom úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. Opačný

záver odvolacieho súdu povaţuje za nesprávny a zároveň za absolútne nevysvetlený opis

myšlienkového postupu konajúceho odvolacieho súdu. Opísaný postup odvolacieho súdu

povaţuje za právne alibistický prístup, ktorý zníţil mieru presvedčivosti odvolacieho

rozsudku na minimum a spôsobil jeho nepreskúmateľnosť a tieto skutočnosti ţalovaný označil

za také, ktoré mu znemoţnili riadne uplatniť jeho právo na obranu voči tomuto rozsudku.

Ţalovaný označil napadnutý rozsudok aj za vecne nesprávny podľa neho odvolací

súd dospel k nesprávnemu právnemu názoru v otázke, či bol alebo nebol ţalovaný

9

informovaný o údajnom úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov uzavretím predmetných

záloţných zmlúv. Za otázne povaţoval, či vychádzal z chybne alebo naopak zo správne

zisteného skutkového stavu vo veci a ţiada, aby túto otázku riadne vyhodnotil dovolací súd.

Podľa ţalovaného ţalobca nepreukázal údajnú vedomosť ţalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť

svojich veriteľov a v tejto otázke dôkazné bremeno neuniesol v dôsledku čoho mal odvolací

súd napadnutý prvostupňový rozsudok zmeniť a ţalobu zamietnuť.

Podaním doručeným dovolaciemu súdu 17. októbra 2012 oznámili: 1/ M.. F. S.S., B.,

Š., 2/ F. N. M. S.S., B., T. a 3/ S. K., a. s., B., C., ţe vstupujú do konania ako vedľajší

účastníci na strane ţalovaného.

Svoj právny záujem na výsledku konania zdôvodnili tým, ţe výsledok konania môţe

viesť k vzniku povinnosti vedľajších účastníkov poskytnúť zahraničnému akcionárovi

ţalovanej spoločnosti odškodnenie. Ţiadajú, aby dovolací súd dovolaniu ţalovaného vyhovel.

Plne sa stotoţňujú s dôvodmi a závermi v ňom uvedenými a sú presvedčení, ţe v danom

prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k odňatiu moţnosti konať pred súdom, čo zakladá

prípustnosť dovolania ţalovaného. Uviedli , ţe ţalovaný v priebehu konania písomne aj ústne

uviedol argumenty podporujúce ním uplatnenú obranu- nesplnenie zákonom stanovených

podmienok odporovateľnosti právnych úkonov a tieto argumenty podloţil príslušnými

dôkazmi, resp. na ich preukázanie navrhol príslušné dôkazy. Súd prvého stupňa a ani odvolací

súd sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nijakým relevantným spôsobom s týmito argumentmi

a dôkazmi nevysporiadali, alebo sa s nimi vysporiadali v priamom rozpore s obsahom

predloţených a vykonaných dôkazov. Tento postup označili za postup v rozpore s právom

účastníka na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, práva na spravodlivý proces, ale aj

so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa ,

čl. 37 ods.3 Listiny základných práv a slobôd. Súdu prislúcha v súlade so S. právnym

poriadkom chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa

prejavuje v tom, ţe všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, kde

jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany / napr. I.ÚS 241/2007/. Sú toho istého názoru ako

dovolateľ, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyššie uvedené

kritéria nespĺňa, skutkový a právny základ napadnutého rozhodnutia zostáva účastníkovi

konania nejasný, viaceré podstatné skutkovo a právne relevantné otázky zostávajú

nezodpovedané a to predovšetkým vzhľadom na absenciu vysporiadania sa s argumentáciou

10

ţalovaného, protichodnými výpoveďami svedkov, ako aj vzhľadom na nedostatočné

preukázanie splnenia podmienok odporovateľnosti.

Podľa názoru vedľajších účastníkov odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nijakým spôsobom nevysporiadal s protichodnými výpoveďami svedka p. K.. Tak ako

dovolateľ tvrdia aj vedľajší účastníci, ţe na pojednávaniach, ktoré predchádzali pojednávaniu

pred odvolacím súdom, výslovne poprel, ţe by pri uzatváraní sporných záloţných zmlúv mal

úpadca úmysel ukrátiť akéhokoľvek svojho veriteľa. Napriek protichodným výpovediam

tohto svedka odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlil a ani neuviedol, na

základe akých úvah dospel k záveru, ţe práve posledná výpoveď tohto svedka, hoci

diametrálne odlišná, je pravdivá a tie predchádzajúce nie.

Ďalej namietajú, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočným

spôsobom objasnil a vysvetlil, prečo odmietol vypočuť ţalovaným navrhnutého svedka

p. G.. Pritom neuviedol a nevysvetlil, prečo nevypočul tohto svedka . Vedľajší účastníci

povaţovali za základnú procesnú povinnosť odvolacieho súdu vysporiadať sa s protichodnými

tvrdeniami svedka p. K. a prečo sa priklonil k jeho tvrdeniam uvedeným pri poslednom

výsluchu bez toho, aby na potvrdenie ich pravdivosti a správnosti vypočul svedka p. G..

Tvrdia, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom

neobjasnil, resp. nevysvetlil, na základe akých úvah a dôkazov mal za preukázanú existenciu

úmyslu úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. K takémuto záveru dospel odvolací súd výlučne na

základe poslednej výpovede svedka p. K.. Napokon namietajú, ţe odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia nijakým spôsobom neobjasnil, resp. nevysvetlil, na základe akých úvah

a dôkazov mal za preukázané existenciu vedomosti na strane ţalovaného o úmysle ukrátiť

svojich veriteľov. Aj v tomto prípade odvolací súd vychádzal výlučne z poslednej výpovede

svedka p. K. a to napriek tomu, ţe tento svedok vôbec neuviedol, akými konkrétnymi

informáciami ţalovaný v danom období disponoval, kedy, ako, kto a kde ich ţalovanému

poskytol. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom

nevysvetlil, prečo povaţoval výpoveď svedka p. K. za dostatočnú na preukázanie údajnej

vedomosti ţalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov.

Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného navrhol dovolanie ako neprípustné

odmietnuť. Uviedol, ţe ţalovaný prípustnosť dovolania opiera o údajný nedostatok dôvodov

v odôvodnení odvolacieho rozsudku. Podľa názoru ţalobcu sa odvolací súd náleţite zaoberal

11

otázkami, rozsudok je riadne preskúmateľný, beţnému subjektu je zrejmé akými

skutočnosťami sa súd zaoberal, aké skutočnosti mal preukázané a v akom rozsahu povaţoval

za potrebné doplniť dokazovanie na rozptýlenie určitých pochybností oproti skutkovým

zisteniam súdu prvého stupňa. Odvolací súd v prejednávanej veci mal povinnosť len

opakovať, resp. podľa svojho uváţenia rozšíriť dokazovanie, pokiaľ by mala potenciálne do

úvahy prichádzať moţnosť odchýlenia sa od skutkových zistení súdu prvého stupňa.

Prípustnosť dovolania nemôţe byť to, ţe ţalovaný nesúhlasí s tým, aké závery odvolací súd

prijal z opakovaného dokazovania výsluchom svedka. Podotkol, ţe tento dôkaz len doplnil

dokazovanie k otázke úmyslu spoločnosti F. A. L. ukrátiť veriteľov podpisom

odporovateľných právnych úkonov. Chápe, ţe výsledok tohto dokazovania je v neprospech

ţalovaného, avšak namietanie dokazovania bez jediného relevantného podkladu povaţuje za

irelevantné. Ţalovanému nebolo bránené v jeho práve namietať zaujatosť svedka, vyjadriť sa

k návrhu na vykonanie dokazovania. V prípade, ak by bolo ţalovanému bránené zo strany

súdu vo výkone jeho práv, boli by porušené jeho práva účasti v konaní. Súhlasí s tým, ţe

náleţitosťou odôvodnenia rozhodnutia má byť také odôvodnenie, z ktorého je zrejmé, akými

úvahami sa odvolací súd riadil, aké prijal závery a z čoho dané závery vyplývajú. Na druhej

strane je celkom beţné, ţe s odôvodnením rozhodnutia nemusí súhlasiť kaţdý účastník, najmä

ten, ktorý neuspel. Ďalej ţalobca zrekapituloval, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu. Zdôraznil, ţe odvolací súd jasne vysvetlil, čo ho viedlo ku skutkovému

zisteniu o naplnení posledného predpokladu na prijatie záveru o neúčinnosti odporovaných

záloţných zmlúv a to, či ţalovanému musel byť úmysel druhej strany známy. V danom

prípade išlo o opakované úverovanie známeho klienta, ako aj o najzákladnejšiu povinnosť

banky, byť informovaný o finančnej situácii dlţníka. Treba uviesť, ţe ţalovaný takúto

povinnosť má, a teda o úmysle dlţníka musel vedieť, ako vyplýva z vykonaného dokazovania,

o tom aj skutočne vedel. Odvolací súd nevypočul navrhnutého svedka pána G.. Odvolací súd

vysvetlil, prečo k výsluchu nepristúpil. Uviedol, ţe výsluch tohto svedka nepovaţoval za

potrebný, lebo jednou z najzákladnejších povinností banky je informovať sa o finančnej

situácii dlţníka, ako to vyplynulo z výpovede svedka p. K. a v danom prípade išlo o niekoľko

násobné úverovanie dlţníka. Preto tvrdenie dovolateľa, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo

náleţite odôvodnené, povaţuje za účelové.

Ţalovaný v podaní doručenom súdu 21. februára 2013 reagoval na vyjadrenie

ţalobcu k jeho dovolaniu. Uviedol, ţe vyjadrenie ţalobcu ani minimálne neoslabuje

12

argumentáciu dovolateľa. V dovolaní poukázal na viaceré nedostatky v postupe odvolacieho

súdu, ktoré rozdelil do dvoch základných skupín:

a/ procesnoprávne pochybenia, ku ktorým patrí najmä výskyt vady uvedenej v § 237 písm. f/

, ktorou je odňatie moţnosti konať pred súdom, došlo k nej najmä

nepreskúmateľnosťou odvolacieho rozsudku pre absolútne nedostačujúce odôvodnenie

b/ hmotno-právne pochybenia, ktoré spôsobili vydanie nesprávneho rozsudku odvolacím

súdom.

Kaţdý tento dovolací dôvod v dovolaní podporil viacerými konkrétnymi argumentmi.

Ţalobca vo vyjadrení sa venuje identickým čiastkovým témam, pričom uvádza presne opačné

tvrdenia, ako ţalovaný v dovolaní. V celom vyjadrení ţalobca nepodal presvedčivé

vysvetlenie, prečo sa domnieva, ţe chýbajúce odpovede na otázky vymenované v dovolaní,

nie sú na ujmu presvedčivosti a zákonnosti odvolacieho rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací / /, po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania / /, skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania / / najskôr to, či sa ním napáda rozhodnutie,

proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa / /.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa ust.

dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je prípustné tieţ proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,

vysloveného v tejto veci / /. Podľa ust. je dovolanie

prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie

prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Ţalovaný dovolaním nenapadol zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani rozsudok

vydaný vo veci, v ktorej sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,

13

vysloveného v tejto veci. Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorý nevykazuje ani znaky uvedené v Prípustnosť dovolania

preto nemoţno vyvodiť z týchto ustanovení.

V zmysle je dovolací súd povinný prihliadať vţdy na prípadnú

procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, ţe by rozhodnutia odvolacieho súdu

alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu, uvedenú v ust. , by

bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok

prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa ustanovenia , ale

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa ust. § 237 písm. a/ aţ g/

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených

procesných vád /ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutú alebo

prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, odňatie účastníkovi moţnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca alebo súd

nesprávne obsadený/.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia nie je predmet

konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených,

je moţné ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým inak dovolanie nie je prípustné. Pre

záver o prípustnosti dovolania podľa ustanovenia nie je významný subjektívny

názor účastníka konania, rozhodujúce je, ţe k tejto vade skutočne došlo.

Ţalovaný vo svojom dovolaní uviedol, ţe došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237

písm. f/ , ţe v konaní mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred

súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym

14

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu, bol vylúčený.

Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, ţe by postupom

odvolacieho súdu bola ţalovanému znemoţnená realizácia procesných práv, ktoré mu

priznáva. Odvolací súd rozhodoval v súlade v Občianskym

súdnym poriadkom. Ţalovaný mal moţnosť vyjadriť sa k všetkým podstatným dôkazom

a argumentom ţalobcu v priebehu konania. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu

spisu sú riadne uvedené v odôvodnení súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a súdy oboch

stupňov sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojich rozhodnutí náleţite vysporiadali.

Námietku nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolací súd

vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil v súlade

s ustanovením a v súlade s poţiadavkou preskúmateľnosti. Odvolací súd

dal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky podstatné námietky nastolené účastníkmi

konania.

Dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, podľa ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôţe bez ďalšieho

dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné

úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však

povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj

rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Podľa názoru dovolacieho súdu k vytýkanému nesprávnemu postupu v prejednávanej

veci nedošlo.

Skutočnosť, ţe odvolací súd nevykonal dôkaz navrhnutý ţalovaným , t.j. vypočutie

svedka pána G., nemoţno povaţovať za postup, ktorým by súd ţalovanému odňal moţnosť

konať pred súdom. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým

súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Tento názor zaujal Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

15

Slovenskej republiky pod č. 37/1993. Platí to v plnom rozsahu aj o takom dôkaze, ktorý

účastník zo svojho subjektívneho hľadiska povaţuje za vysoko významný. Rozhodovanie

o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi

konania / /. Skutočnosť, ţe odvolací súd nevykonal taký dôkaz, ktorý by

bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skutkových zisteniach, by mohla mať za

následok neúplne zistený skutkový stav, vedúci k vydaniu nesprávneho rozhodnutia,

zakladalo by to dôvodnosť dovolania, nebolo by to však odňatím moţnosti konať pred

súdom, ktoré by zakladalo prípustnosť dovolania. To či skutkové a právne závery, zaloţené

na dokazovaní vykonanom bez zreteľa na navrhnuté a nevykonané dôkazy, sú správne alebo

nie, moţno v dovolacom konaní posúdiť aţ v prípade, ak by bolo z určitého dôvodu dovolanie

prípustné. Ide o dôvod, ktorý síce môţe zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho

prípustnosť. O taký prípad v prejednávanej veci nešlo. Ţalovaný mohol v konaní vyuţiť svoje

práva a uplatniť procesným predpisom dovolený vplyv na priebeh konania a rozhodnutie

súdu. Mal moţnosť vyjadriť svoj názor na to, ako sa majú príslušné predpisy hmotného práva

na vec správne aplikovať, ako sa majú skutkové zistenia právne hodnotiť a aký konečný záver

o dôvodnosti ţaloby sa má z nich vyvodiť. Skutočnosť, ţe odvolací súd jeho skutkové a

právne hodnotenie neakceptoval, nemoţno povaţovať za odňatie práva konať pred súdom.

Dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa tým nebol naplnený.

Keďţe dovolací súd nezistil ani iný dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania,

dovolanie ţalovaného ako neprípustné podľa v spojení s

ako neprípustné odmietol.

Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, má preto podľa § 243b ods. 4 v spojení

s a právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací

súd priznal úspešnému ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ako si ich vyčíslil a to

trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci – prevzatie zastúpenia a vyjadrenie

k dovolaniu ţalovaného v sume 159,17 eur /odmena za jeden úkon 58,69 eur, paušálna

náhrada za úkon – dvakrát po 7,63 eur a 20 % DPH v sume 26,33 eur /.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 4 : 1.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

16

V Bratislave, 26. marca 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.