Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 5/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. J. a Ž. J., obaja bytom K., zastúpených advokátkou Mgr.

J. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na rovnosť účastníkov podľa

v spojení s a 2 , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -67 z 29.

septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. a Ž. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2010 doručená sťažnosť J. J. a Ž. J., K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou

Mgr. J. K., K., ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa a základného práva na rovnosť účastníkov podľa

ods. 3 v spojení s a 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-67 z 29. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli odporcami v konaní

o zaplatenie 6 271,72 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením č. k. -43 z 19. mája 2010 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) konanie vo veci zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom pred

začatím prvého pojednávania vo veci. O náhrade trov označeného konania rozhodol okresný

súd uznesením tak, že sťažovateľom priznal právo na náhradu trov konania v sume

696,84 €, pričom v odôvodnení poukázal na § 146 ods. 2 prvú vetu Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“).

Proti uzneseniu okresného súdu v časti jeho výroku o náhrade trov konania podal

navrhovateľ odvolanie.

Krajský súd uznesením č. k. -67 z 29. septembra 2010 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) uznesenie okresného súdu v odvolaním napadnutej časti

zmenil tak, že sťažovateľom náhradu trov prvostupňového konania nepriznal s poukazom na

to, že okresný súd v otázke náhrady trov konania nerozhodol vo veci správne, keď

nezohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle . Krajský súd

napriek úspechu navrhovateľa v odvolacom konaní mu svojím uznesením nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania z dôvodu, že mu žiadne trovy nevznikli.

Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti uviedli:

«Je absolútne scestné, ak Krajský súd za dôvody hodné osobitné zreteľa považoval

„okolnosti danej veci“ tak ako uviedol na str. 3 svojho rozhodnutia bez toho, aby vôbec

skúmal dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré ho viedli k tomu, aby účastníkom nepriznal

náhradu trov konania…

Z uznesenia Krajského súdu nieje vôbec možné zistiť dôvod aplikácie

v danej veci…

So závermi a teda rozhodnutím Krajského súdu sa sťažovatelia nemôžu stotožniť,

pretože porušujú základné práva sťažovateľov… ako aj pre arbitrárnosť a svojvôľu

ohľadom vysporiadania sa s posúdením úspechu vo veci, vysporiadania sa s aplikovaním

, a teda dôvodov hodných osobitného zreteľa v prospech žalobcu.

Máme za to, že náhrada trov konania je zásadne ovplyvnená zásadou úspechu vo

veci, ktorú obsahuje ..

Ustanovenie dáva súdu možnosť nepriznať náhradu trov konania,

ak by ich priznanie bolo v rozpore s princípmi spravodlivostí. Súd však nemôže toto

ustanovenie aplikovať podľa ľubovôle…

Ako vyplýva zo samotného znenia ust. , ide o inštitút, ktorý je

výnimočným opatrením, iba v prípade, že skutočne existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa, pričom je namieste v odôvodnení výrok o trovách konania patrične objasniť.

Pri skúmaní, či v danom prípade sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, mal súd

prihliadať zvlášť k pomerom majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším všetkých

účastníkov konania (pričom je treba zhodnotiť napr. majetkové pomery nielen toho, kto by

mal náhradu trov konania hradiť, ale i toho, komu by mali byť nahradené, sťažovatelia sú

obaja na starobnom dôchodku), ďalej tiež k okolnostiam, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu

nárokov, k postoju účastníkov v priebehu konania a pod. Uvedené skutočnosti Krajský súd v

danom prípade vôbec neskúmal, pričom ani neodôvodnil, prečo sa vyššie uvedenými

skutočnosťami nezaoberal, prečo vyššie uvedené skutočnosti a teda aj svoje rozhodnutie

precízne neodôvodnil, pretože aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania zostáva aj tu

zachovaná požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktoré zodpovedá zákonnosti,

ako aj vykonávaným skutkovým zisteniam.

Krajský súd pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliada na

absolútne irelevantné skutočnosti…

Z vyššie uvedeného dôvodu považujeme rozhodnutie Krajského súdu za

neodôvodnené rozhodnutie a ústavne neakceptovateľné...

Podľa nášho názoru rozhodnutie Krajského súdu o trovách konania nie je vôbec

riadne odôvodnené… rozhodnutie Krajského súdu je postavené na špekuláciách

a dohadoch a aplikácii bez opodstatnenosti, pretože pokiaľ Krajský súd

aplikoval musí… ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí

aj náležité odôvodnený, čo sa v danom rozhodnutí nestalo… Máme za to, že v danej veci

krajský súd v pri rozhodovaní o náhrade trov konania extrémne vybočil z pravidiel

upravujúcich konanie o náhrade trov konania podľa v dôsledku čoho v danom

prípade došlo najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona krajským súdom, ktorá v sebe zahŕňa črty svojvôle.

S poukazom na vyššie uvedené máme za to, že Krajský súd v Košiciach pri

rozhodnutí o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľom ako žalovaným nesprávne

aplikoval a interpretoval zákon, keď procesnú zodpovednosť za výsledok sporu preniesol na

žalovaných teda sťažovateľov. Preto je potrebné uznesenie Krajského súdu v Košiciach,

sp. zn. -67 považovať za svojvoľné, účelové a arbitrárne, porušujúce rovnosť

účastníkov konania, pričom svojim svojvoľným rozhodnutím evidentne diskriminoval

účastníka -sťažovateľov v konaní, ktorí sa v rámci vyvolaného konania žalobcom sa len

bránili proti nedôvodnej žalobe, úkonmi realizovanými do spisu prostredníctvom právneho

zástupcu.

Krajský súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľov evidentne prehliadol (opomenul)

ich úspech v konaní…

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj

úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v

určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom ( ). Preto

procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, máme za to, že by sa

mali vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu,

čo Krajský súd v danom prípade opomenul. Máme za to, že povinnosťou Krajského súdu

bolo dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu,

neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu

ujmu v dôsledku platenia trov konania, pričom v danom prípade sťažovatelia utrpeli

majetkovú ujmu platením trov právneho zastúpenia v predmetnom konaní za úkony, ktoré

realizoval ich právny zástupca na ochranu ich práv a oprávnených záujmov, a aj napriek

tomu im Krajsky súd trovy konania k náhrade nepriznal, čím Krajsky súd vo svojom

rozhodnutí postupoval v rozpore so zásadou „rovnosti zbraní“ pričom KS zvýhodnil

žalobcu pri svojom rozhodnutí s tým, že vlastne žalobca, hoci by mal byť povinný nahradiť

žalovaným trovy konania, tak ako rozhodol správne prvostupňový súd, ich vlastne

žalovaným nemusí nahradiť aj napriek tomu, že žalobca zavinil, že sa konanie muselo

zastaviť...

došlo k ujme, ktorú svojim rozhodnutím spôsobil Krajský súd a preto v dôsledku

týchto skutočnosti sťažovatelia požadujú za porušenie vyššie označených práv finančné

zadosťučinenie v sume 696 €, čo približne zodpovedá sume nepriznaných trov konania...»

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol

týmto nálezom:

„Základné právo J. J. a Ž. J. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co

235/2010-67 z 29. septembra 2010… porušené bolo.

Základné právo J. J. a Ž. J. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -67 z 29. septembra

2010… porušené bolo.

Základné právo J. J. a Ž. J. rovnosti a zákazu diskriminácie, podľa čl. 12 ods. 1 a 2

uznesením Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.: 2

Co/235/2010-67 zo dňa 29. septembra 2010... porušené bolo.

Základné právo J. J. a Ž. J. na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3

uznesením Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.: 2

Co/235/2010-67 zo dňa 29. septembra 2010… porušené bolo.

J. J. a Ž. J. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 696 eur.

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -67

z 29. septembra 2010… zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť J. J. a Ž. J. trovy právneho zastúpenia v

sume 254,88 € na účet ich právneho zástupcu Mgr. J. K., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na rovnosť účastníkov podľa v spojení

s a 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je odlišný právny názor sťažovateľov na

výklad a aplikáciu prvej vety (podľa ktorej, ak sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať) namietaná arbitrárnosť a nedostatočná odôvodnenosť uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej

kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa , použitie

ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že

v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania

celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné

osobitného zreteľa) je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na konkrétne

okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu v zásade neprináleží

posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa umožňujúcich aplikáciu

daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je

však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto

výnimočný prípad (teda že sú dôvody na aplikáciu splnené, pozn.), musí

byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom

prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Ústavný súd však v danej

veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto prípad.

Krajský súd k dôvodnosti aplikácie v odôvodnení svojho uznesenia

uviedol:

„V danom prípade ako to vyplýva z obsahu spisu, k späťvzatiu žaloby v tomto

prípade došlo z dôvodu uzavretia vzájomnej dohody medzi žalobcom a dcérou žalovaných...

Súd prvého stupňa aj napriek tomu, že mu nebol známy obsah uvedenej dohody rozhodol

o trovách konania s poukazom na ust. veta prvá majúc za to, že

z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil žalobca tým, že zobral žalobu späť, keďže

k späťvzatiu žaloby nedošlo v dôsledku správania sa žalovaných, ale po vzájomnej dohode

žalobcu s ich dcérou.

Z obsahu spisu okrem iného však vyplýva aj skutočnosť, že k prerušeniu tohto

konania došlo do doby ukončenia konania o vyporiadanie BSM medzi žalobcom a dcérou

žalovaných, pričom predmetom tohto konania je žaloba o vydanie bezdôvodného

obohatenia spočívajúceho v tom, že počas trvania manželstva s dcérou žalovaných do

nehnuteľností vlastnícky patriacej žalovaným investovali finančné prostriedky, čím došlo

k zhodnoteniu nehnuteľnosti a to z finančných prostriedkov získaných na základe zmluvy

o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Ide teda o spor súvisiaci s vyporiadaním

BSM žalobcu a dcéry žalovaných, pretože finančné prostriedky získané mimoriadnym

medziúverom a stavebným úverom patrili do ich BSM.

Aplikácia ust. prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené

všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu

dôvody zvláštneho zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Pri

posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať na osobné,

majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti,

ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoja v konaní.

V danom prípade ako to vyplýva z obsahu spisu, ihneď po podaní žaloby žalobca

požiadal o prerušenie konania poukazujúc na to, že v rámci konania o vyporiadanie BSM

s bývalou manželkou, ktorá je dcérou žalovaných, môže dôjsť k rozhodnutiu, na základe

ktorého by predmetný spor ani nemusel prebehnúť, teda bol by predpoklad zastavenia

konania. Je teda zrejmé, že predmetnú žalobu žalobca podával z opatrnosti a s úmyslom

otázku, ktorá má byť riešená v tomto konaní vyriešiť v rámci konania o vyporiadanie BSM.

Ako to vyplýva z dohody uzavretej medzi žalobcom a dcérou žalovaných, ktorá bola

predložená v odvolacom konaní a označená ako dohoda o prepísaní spoludlžníka a ručiteľa

uzavretá 18. 1. 2010, touto dohodou došlo k mimosúdnej dohode, ktorá mala za následok

ukončenie predmetného sporu aj ukončenie sporu o vyporiadanie BSM späťvzatím žaloby.

Vychádzajúc z uvedených okolností, prihliadajúc predovšetkým na to, že otázka

predmetu sporu v tomto konaní bola závislá od dohody s dcérou žalovaných, ktorá nebola

účastníčkou konania, odvolací súd mal za to, že v danom prípade boli splnené podmienky

pre nepriznanie náhrady trov konania podľa , pričom dôvody

zvláštneho zreteľa odvolací súd videl predovšetkým v okolnostiach danej veci vyššie

popísané.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 ako

už bolo vyššie uvedené zmenil tak, že náhradu trov prvostupňového konania účastníkom

nepriznal...“

Aplikácia založená na výnimočnosti predmetu konania alebo

pomerov na strane účastníkov je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd vo

svojom uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil, v ktorých okolnostiach videl dôvody

hodné osobitného zreteľa zakladajúce uplatnenie . Ústavný súd považuje

za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti daného prípadu a

usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania hradil každý účastník vlastné trovy sám.

Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu v

časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania odporcom nie sú podľa názoru

ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto

ich nemožno považovať za odporujúce článkom a dohovoru, ktoré označili

sťažovatelia. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za

nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a

preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne

nahrádzať vlastnými.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktorá by

mu umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že

označeným uznesením došlo k porušeniu označených práv. Preto sťažnosť v tejto časti

odmietol po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

Sťažovatelia namietali, že uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu

základných práv podľa a 2, a . Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že porušenie týchto článkov odôvodňujú sťažovatelia obdobnou

argumentáciou (nesprávnymi právnymi závermi krajského súdu pri aplikácii § 150 ods. 1

pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania a nedostatočným odôvodnením

uznesenia krajského súdu) ako porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Z toho

dôvodu už ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne formulovať závery súvisiace so

zjavnou neopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľov o tom, že namietaným uznesením

krajského súdu došlo aj k porušeniu a 2, a , a

preto podľa pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľov ako celok z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

priznaní finančného zadosťučinenia a priznaní náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo

opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011