Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 22/2019
PDF · 283.51 KB
No categories available
IV. ÚS 22/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária – Ján Buroci, s. r. o.,
Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján
Buroci, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Spišská Nová Ves č. k. 9 C 331/2012-124 z 31. októbra 2016 a uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 11 Co 38/2017-139 z 15. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. novembra 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária – Ján Buroci, s. r. o.,
Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján
Buroci, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 9 C 331/2012-124 z 31. októbra 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 11 Co 38/2017-139 z 15. augusta 2018.
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Žalobou zo dňa 10.10.2012 sa
žalobca (ďalej len „žalobca“) na Okresnom súde Spišská Nová Ves v konaní
sp. zn. 9C/331/2012 domáhal nahradenia prejavu vôle sťažovateľa s predajom
spoluvlastníckeho podielu 1/12-ina na nehnuteľnostiach zapísaných na
. Sťažovateľ už na prvom pojednávaní jednoznačne uviedol, že nárok
žalobcu považuje za nezákonný, podľa sťažovateľa žalobca nemá nárok na celý
spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, ale len jeho časť. Okresný súd žalobu rozsudkom
sp. zn. 9C/331/2012 zo dňa 23. januára 2013 zamietol.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3Co/155/2013-56 zo dňa 30. júla 2014 zrušil rozsudok
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že
„navrhovateľ má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len
pomerne. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ má nárok len na pomernú časť
podielov podľa veľkosti jeho vlastného spoluvlastníckeho podielu. Ak sa domáha aj podielu
ďalšieho spoluvlastníka, je jeho nárok neopodstatnený v časti, v ktorej prevyšuje výšku
vlastného podielu navrhovateľa.“ Aj napriek tomu, že žalobca žiadal odpredať celý
spoluvlastnícky podiel, a takémuto návrhu súd vyhovieť nemohol, krajský súd namiesto
toho, aby vec sám rozhodol, teda potvrdil vecne správne rozhodnutie prvého stupňa, alebo
vyhovel návrhu len v časti a v zostávajúcej časti žalobu zamietol, čo by bolo spravodlivé
riešenie v danej situácii, vec vrátil späť súdu prvého stupňa s uvedením, za akých
podmienok môže byť žalobca v konaní úspešný...
Žalobca na pojednávaní dňa 13. 1. 2015 podal návrh na zmenu žalobného petitu,
v ktorom už požadoval nahradenie prejavu vôle 1/72-in na pozemkoch zapísaných na
. Okresný súd návrhu vyhovel a uznesením na pojednávaní pripustil
zmenu žalobného petitu. Na základe tejto zmeny súd návrhu vyhovel a rozsudkom
9C/331/2012-86 zo dňa 12. mája 2015 nahradil prejav vôle sťažovateľa a stranám
nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie spravodlivo aj odôvodnil: „navrhovateľ
sa pôvodným návrhom domáhal nahradenia prejavu vôle vyššieho spoluvlastníckeho
podielu a nebyť návrhu na zmenu žalobného petitu (ktorý podal po rozhodnutí vo veci
odvolacím súdom), bol by v konaní úspešný len čiastočne.“ Sťažovateľ sa voči rozhodnutiu
súdu neodvolal.
Žalobca sa voči nepriznaniu náhrady trov odvolal a krajský súd rozsudkom
11Co/540/2015-117 zo dňa 29. júla 2016 rozsudok vo výroku o trovách zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie. V odôvodnení uviedol: „závery súdu prvej inštancie, ktorými sa riadil
pri rozhodovaní o trovách konania, preto nemajú oporu vo výsledkoch vykonaného
dokazovania, a nekorešpondujú ani s jeho rozhodnutím vo veci samej, pretože žaloba
nebola ani v časti zamietnutá, a zo strany žalobcu nedošlo ani k čiastočnému späťvzatiu
žaloby a zastaveniu konania pre jeho prípadné procesné zavinenie.“»
3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Okresný súd následne vydal rozsudok 9
C/331/2012-124 zo dňa 31. októbra 2016, ktorým priznal žalobcovi náhradu trov konania v
plnom rozsahu.
Sťažovateľ voči uvedenému rozsudku podal odvolanie, v ktorom namietal viacero
skutočností. Žalobca podal návrh na zmenu žaloby po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý
v odôvodnení dôkladne žalobcu poučil o hmotnom práve – za akých okolností môže byť
úspešný, pričom podstatou zmeny žaloby bolo len kvantitatívne zníženie nároku na
spoluvlastnícky podiel z 1/12-iny na 1/72-in. Sťažovateľ v odvolaní v jednoduchosti uviedol,
že už na prvom pojednávaní sa vyjadril o nezákonnom nároku žalobu, pretože ten
požadoval celý podiel, a že v konečnom dôsledku bol úspešnejší ako žalobca, keďže značná
časť podielu mu zostala zachovaná. Na záver poukázal tiež aj na okolnosti daného prípadu,
a to že súdny spor vyvolaný žalobcom neslúži k bráneniu práva, ale je len prostriedkom na
zneužitie práva, slúži len k iniciovaniu súdneho sporu a že žalobca o daný podiel ani nemá
reálny záujem. V odvolaní tiež poukázal na skutočnosť, že súd nesprávnym procesným
postupom poškodil sťažovateľa, kedy návrhu na zmenu žaloby nemal vyhovieť, ale mal
rozhodnúť len o čiastočnom späťvzatí, nakoľko žalobca požadoval len kvantitatívne menej,
čo niekoľkokrát potvrdil aj sám súd prvého stupňa.
Krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku uznesenia o zamietnutí
návrhu na čiastočné zastavenie konania a potvrdil uznesenie v napadnutom výroku
o trovách konania.“
4. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie vyjadril svoje presvedčenie, že
„výsledkom je stav, kedy sťažovateľ je zaviazaný k náhrade trov konania v konaní v plnom
rozsahu, hoc žalobca na začiatku sporu žiadal niekoľkonásobne viac ako mu následne súd
v rozhodnutí priznal a súdy nerozhodli o celom žalovanom návrhu v zmysle pôvodnej
žaloby.
Okresný súd a potom aj odvolací súd zaviazal sťažovateľa k náhrade trov konania
žalobcu v plnom rozsahu, hoc nerešpektovali záujmy procesných strán v konaní, procesnú
aktivitu žalobcu a rovnako ani konečný výsledok v danom spore. Žalobca prvotným
návrhom požadoval 1/12-inu na pozemkoch, pričom v konečnom rozhodnutí súd nahradil
prejav vôle len k 1/72-ine.“.
5. Sťažovateľ zastáva názor, že „Ak teda konajúci súd posúdi návrh na uloženie
povinnosti odpredať nižší spoluvlastnícky podiel ako sa pôvodne žiadal ako zmenu žaloby
a voči takémuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa opravný prostriedok, pri posudzovaní
úspechu v konaní musí súd neprimerane zasiahnuť do práva sťažovateľa ako žalovaného na
súdnu ochranu, ak takýto zásadný procesný úkon nevezme v úvahu.“. Napadnuté
rozhodnutia preto sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené.
V dôsledku toho došlo k porušeniu jeho označených základných práv.
6. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 9C/331/2012-124 zo dňa
31. októbra 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/38/2017-139 zo dňa
15. augusta 2018 porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 9C/331/2012-124 zo dňa
31. októbra 2016 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/38/2017-139 zo dňa
15. augusta 2018 zrušuje a vec im vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátsku kanceláriu - Ján
Buroci , s. r. o., so sídlom Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves 052 01, ,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu č. k. 9 C 331/2012-124 z 31. októbra 2016
11. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 331/2012-124
z 31. októbra 2016, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni
princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd
(III. ÚS 5/05).
12. Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie
okresného č. k. 9 C 331/2012-124 z 31. októbra 2016 preskúmal na základe odvolania
podaného sťažovateľom. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 11 Co 38/2017-139
z 15. augusta 2018, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku uznesenia
o zamietnutí návrhu na čiastočné zastavenie konania, potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 9 C 331/2012-124 z 31. októbra 2016 v napadnutom výroku o trovách konania
vo vzťahu medzi stranami a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.
13. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 9 C 331/2012-124 z 31. októbra 2016, ústavný
súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 38/2017-139 z 15. augusta 2018
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
15. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií
na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb
a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
16. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade
do výlučnej kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého
súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle
(m. m. IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 249/2011, I. ÚS 5/2011).
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
19. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si
osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo
na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
21. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
22. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
23. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť
svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
24. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
25. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
26. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd v napadnutom
rozhodnutí č. k. 11 Co 38/2017-139 z 15. augusta 2018 rozhodol arbitrárne, keď potvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi
stranami.
27. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k. 11 Co 38/2017-139
z 15. augusta 2018 krajský súd uviedol:
„... 12. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách odvolacieho dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť
právneho posúdenia otázky vzniku a rozsahu nároku strán na náhradu trov konania.
Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej
právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva
a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym
posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri
aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne
použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak
právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach
z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
13. Odvolací súd sa bez výhrad stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia otázky
rozloženia zodpovednosti za trovy konania súdom prvej inštancie a za správny považuje
jeho záver, že v okolnostiach prípadu je potrebné žalobcu považovať za procesne plne
úspešný subjekt, ktorému nárok na náhradu vynaložených trov konania vyplýva z ust. § 255
ods. 1 C.s.p. V podrobnostiach odvolací súd vo vzťahu k spôsobu právneho posúdenia tejto
otázky odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktoré vychádza z právneho názoru
vyjadreného odvolacím súdom už v skoršom uznesení sp. zn. 11Co/540/2015 zo dňa
29.7.2016, na ktorom odvolací súd bez zmeny zotrváva. Na zvýraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia v kontexte odvolacích námietok žalovaného odvolací súd dodáva:
14. Inštitút predkupného práva medzi spoluvlastníkmi je prostriedkom obmedzujúcim
právo spoluvlastníka v jeho dispozícii s majetkom - vo voľnej možnosti previesť svoj
spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu. Jeho účelom je zabrániť vstupu tretej osoby do
spoluvlastníckeho vzťahu s existujúcim spoluvlastníkom. Predkupné právo medzi
podielovými spoluvlastníkmi vyplýva priamo zo zákona a má vecno-právnu povahu. Pôsobí
voči každému spoluvlastníkovi a pre spoluvlastníka veci zakladá povinnosť, aby v prípade,
že chce svoj spoluvlastnícky podiel scudziť, prednostne ho ponúkol na kúpu všetkým
ostatným spoluvlastníkom bez ohľadu na veľkosť ich spoluvlastníckych podielov. Po tom čo
si povinný z predkupného práva splní mu vyplývajúce povinnosti v súvislosti s ponukou
ostatným spoluvlastníkom, zákon umožňuje oprávneným spoluvlastníkom dohodnúť sa
o výkone predkupného práva a v prípade, ak by k takejto dohode medzi nimi nedošlo, majú
spoluvlastníci právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov.
Ak porušil niektorý z podielových spoluvlastníkov povinnosť ponúknuť svoj spoluvlastnícky
podiel ku kúpe ostatným spoluvlastníkom oprávnený spoluvlastník z predkupného práva má
3 zákonné možnosti svojej ochrany: 1/ môže sa domáhať vyslovenia relatívnej neplatnosti
zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníctva na tretiu osobu, 2/ môže sa voči
nadobúdateľovi (tretej osobe) domáhať, aby mu predaný spoluvlastnícky podiel ponúkol za
rovnakých podmienok, a ak tak nadobúdateľ dobrovoľne neurobí, môže sa domáhať na súde
vydania rozhodnutia, ktorým sa pri kúpe nahradí prejav vôle nadobúdateľa, k čomu došlo
i v prejednávanej veci, alebo 3/ si môže ponechať predkupné právo, ktoré však začne
pôsobiť až voči nadobúdateľovi. Je na vôli oprávneného, teda osoby, ktorej predkupné
právo k nehnuteľnosti bolo porušené, ktorú voľbu z niektorých z vyššie uvedených právnych
prostriedkov na ochranu svojho vlastníckeho práva uplatní s tým obmedzením, že súbežné
uplatnenie nároku podľa § 40a a § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka je z právnej povahy
veci vylúčené. Každú z týchto do úvahy prichádzajúcich alternatív i napriek celkom zrejmej
odlišnosti nimi vyvolaných následkov je potrebné vnímať ako prostriedok ochrany
predkupného práva. Takto je potrebné nazerať na nároky uplatnené z porušenia
predkupného práva i z hľadiska posudzovania hodnoty sporu i rozloženia úspešnosti strán
v spore. Podľa názoru odvolacieho súdu za situácie, keď k porušeniu predkupného práva
došlo, nie len výber alternatívy ochrany, ale aj kvantitatívne vymedzenie nároku v medziach
veľkosti spoluvlastníckeho podielu, ktorý mal byť povinným z predkupného práva
ponúknutý, je potrebné vnímať ako jeden a ten istý prostriedok právnej ochrany s tou istou
hodnotou. Ani prípadné kvalitatívne (zmena alternatívy) alebo kvantitatívne (zmena veľkosti
podielu) korekcie v priebehu konania nemajú podľa úvahy odvolacieho súdu vplyv na záver
o úspechu žalobcu v spore, pokiaľ mu súd ochranu pred porušením predkupného práva
poskytne. V tejto súvislosti odvolací súdu opätovne upriamuje pozornosť na to, že účelom
predkupného práva medzi spoluvlastníkmi je zamedzenie nadobudnutia spoluvlastníctva
treťou osobou. Tomu zodpovedá tiež povaha a dopad prostriedkov ochrany pred porušením
predkupného práva. Treba si v tejto súvislosti uvedomiť, že v konaní o ochranu pred
porušením predkupného práva nejde o spor majetkovej povahy v pravom slova zmysle, ale
o usporiadanie, pri ktorom v každej variante riešenia žiadna z dotknutých strán hodnotovo
nič nestratí. I táto skutočnosť determinuje bezvýznamnosť kvantitatívneho vymedzenia
uplatneného nároku k výsledku konania, samozrejme za predpokladu, že žaloba
nepresahuje spoluvlastnícky podiel, vo vzťahu ku ktorému došlo k porušeniu predkupného
práva a prirodzene tiež za splnenia predpokladu, že k porušeniu predkupného práva došlo
a žalobcovi nárok z porušenia ako taký prináleží. Z pohľadu i týchto skutočností súd prvej
inštancie celkom správne posúdil podanie žalobcu zo dňa 13.1.2015, ktorým vymedzil
predmet ochrany nižším ako v žalobe uvedeným spoluvlastníckym podielom na
nehnuteľnostiach, ako zmenu žaloby. Nevyhnutne nesprávnym je preto názor žalovaného, že
súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol o celom predmete konania a celkom nedôvodnou
v tejto súvislosti je i jeho námietka, ktorou vytýka nedoručenie zmienenej zmeny žaloby,
keďže podľa obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 13.1.2015 bola táto zmena zástupcovi
žalovaného doručená krátkou cestou na tomto pojednávaní, a to ešte pred rozhodnutím
o nej súdom prvej inštancie. Na margo odvolacej argumentácie odvolateľa, zdôrazňujúcej
malú hodnotu nehnuteľností, pohnútky, vedúce žalobcu k uplatneniu nároku na súde
a akcentujúcej tiež skutočnosť, že vzhľadom na spôsob vymedzenia spoluvlastníckeho
podielu na nehnuteľnostiach v žalobe iný ako v priebehu konania prezentovaný postoj
k uplatnenému nároku žalobcu nemohol zaujať, odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ si
žalovaný tieto skutočnosti, predovšetkým však hodnotu nehnuteľností skutočne uvedomoval,
tak ako ich uviedol v odvolaní už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, možno
z hľadiska rozhodnutia o trovách konania len odsúdiť, pokiaľ za tohto stavu svojím
správaním sa po začatí konania i procesným stanoviskom v celom priebehu konania pri
inak zrejmom porušení predkupného práva, v konečnom dôsledku ponechal riešenie sporu
strán na meritórne rozhodnutie súdu.
15. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti
napadnutému výroku o trovách konania medzi stranami nie je opodstatnené z hľadiska ani
jedného z ním uplatnených odvolacích dôvodov. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie
vo výroku o trovách konania medzi stranami ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387
ods. 1 C.s.p...“
28. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namietal nedostatky v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v kontexte
týchto námietok. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia
krajského súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné
rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil,
že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
29. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
30. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení č. k. 11 Co 38/2017-139 z 15. augusta 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil,
a preto potvrdil uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi
stranami. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu č. k. 11 Co 38/2017-139 z 15. augusta 2018 a právami, ktorých porušenie
sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorou
namietal porušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 38/2017-139
z 15. augusta 2018 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie uznesenia
okresného súdu č. k. 9 C 331/2012-124 z 31. októbra 2016 a uznesenia krajského súdu
č. k. 11 Co 38/2017-139 z 15. augusta 2018, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie
náhrady trov konania).
33. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2019