Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 22/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária – Ján Buroci, s. r. o.,

Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján

Buroci, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Spišská Nová Ves č. k. -124 z 31. októbra 2016 a uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -139 z 15. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. novembra 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária – Ján Buroci, s. r. o.,

Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján

Buroci, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -124 z 31. októbra 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -139 z 15. augusta 2018.

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Žalobou zo dňa 10.10.2012 sa

žalobca (ďalej len „žalobca“) na Okresnom súde Spišská Nová Ves v konaní

sp. zn. domáhal nahradenia prejavu vôle sťažovateľa s predajom

spoluvlastníckeho podielu 1/12-ina na nehnuteľnostiach zapísaných na

. Sťažovateľ už na prvom pojednávaní jednoznačne uviedol, že nárok

žalobcu považuje za nezákonný, podľa sťažovateľa žalobca nemá nárok na celý

spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, ale len jeho časť. Okresný súd žalobu rozsudkom

sp. zn. zo dňa 23. januára 2013 zamietol.

Krajský súd uznesením sp. zn. -56 zo dňa 30. júla 2014 zrušil rozsudok

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že

„navrhovateľ má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len

pomerne. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ má nárok len na pomernú časť

podielov podľa veľkosti jeho vlastného spoluvlastníckeho podielu. Ak sa domáha aj podielu

ďalšieho spoluvlastníka, je jeho nárok neopodstatnený v časti, v ktorej prevyšuje výšku

vlastného podielu navrhovateľa.“ Aj napriek tomu, že žalobca žiadal odpredať celý

spoluvlastnícky podiel, a takémuto návrhu súd vyhovieť nemohol, krajský súd namiesto

toho, aby vec sám rozhodol, teda potvrdil vecne správne rozhodnutie prvého stupňa, alebo

vyhovel návrhu len v časti a v zostávajúcej časti žalobu zamietol, čo by bolo spravodlivé

riešenie v danej situácii, vec vrátil späť súdu prvého stupňa s uvedením, za akých

podmienok môže byť žalobca v konaní úspešný...

Žalobca na pojednávaní dňa 13. 1. 2015 podal návrh na zmenu žalobného petitu,

v ktorom už požadoval nahradenie prejavu vôle 1/72-in na pozemkoch zapísaných na

. Okresný súd návrhu vyhovel a uznesením na pojednávaní pripustil

zmenu žalobného petitu. Na základe tejto zmeny súd návrhu vyhovel a rozsudkom

-86 zo dňa 12. mája 2015 nahradil prejav vôle sťažovateľa a stranám

nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie spravodlivo aj odôvodnil: „navrhovateľ

sa pôvodným návrhom domáhal nahradenia prejavu vôle vyššieho spoluvlastníckeho

podielu a nebyť návrhu na zmenu žalobného petitu (ktorý podal po rozhodnutí vo veci

odvolacím súdom), bol by v konaní úspešný len čiastočne.“ Sťažovateľ sa voči rozhodnutiu

súdu neodvolal.

Žalobca sa voči nepriznaniu náhrady trov odvolal a krajský súd rozsudkom

-117 zo dňa 29. júla 2016 rozsudok vo výroku o trovách zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie. V odôvodnení uviedol: „závery súdu prvej inštancie, ktorými sa riadil

pri rozhodovaní o trovách konania, preto nemajú oporu vo výsledkoch vykonaného

dokazovania, a nekorešpondujú ani s jeho rozhodnutím vo veci samej, pretože žaloba

nebola ani v časti zamietnutá, a zo strany žalobcu nedošlo ani k čiastočnému späťvzatiu

žaloby a zastaveniu konania pre jeho prípadné procesné zavinenie.“»

3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Okresný súd následne vydal rozsudok 9

-124 zo dňa 31. októbra 2016, ktorým priznal žalobcovi náhradu trov konania v

plnom rozsahu.

Sťažovateľ voči uvedenému rozsudku podal odvolanie, v ktorom namietal viacero

skutočností. Žalobca podal návrh na zmenu žaloby po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý

v odôvodnení dôkladne žalobcu poučil o hmotnom práve – za akých okolností môže byť

úspešný, pričom podstatou zmeny žaloby bolo len kvantitatívne zníženie nároku na

spoluvlastnícky podiel z 1/12-iny na 1/72-in. Sťažovateľ v odvolaní v jednoduchosti uviedol,

že už na prvom pojednávaní sa vyjadril o nezákonnom nároku žalobu, pretože ten

požadoval celý podiel, a že v konečnom dôsledku bol úspešnejší ako žalobca, keďže značná

časť podielu mu zostala zachovaná. Na záver poukázal tiež aj na okolnosti daného prípadu,

a to že súdny spor vyvolaný žalobcom neslúži k bráneniu práva, ale je len prostriedkom na

zneužitie práva, slúži len k iniciovaniu súdneho sporu a že žalobca o daný podiel ani nemá

reálny záujem. V odvolaní tiež poukázal na skutočnosť, že súd nesprávnym procesným

postupom poškodil sťažovateľa, kedy návrhu na zmenu žaloby nemal vyhovieť, ale mal

rozhodnúť len o čiastočnom späťvzatí, nakoľko žalobca požadoval len kvantitatívne menej,

čo niekoľkokrát potvrdil aj sám súd prvého stupňa.

Krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku uznesenia o zamietnutí

návrhu na čiastočné zastavenie konania a potvrdil uznesenie v napadnutom výroku

o trovách konania.“

4. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie vyjadril svoje presvedčenie, že

„výsledkom je stav, kedy sťažovateľ je zaviazaný k náhrade trov konania v konaní v plnom

rozsahu, hoc žalobca na začiatku sporu žiadal niekoľkonásobne viac ako mu následne súd

v rozhodnutí priznal a súdy nerozhodli o celom žalovanom návrhu v zmysle pôvodnej

žaloby.

Okresný súd a potom aj odvolací súd zaviazal sťažovateľa k náhrade trov konania

žalobcu v plnom rozsahu, hoc nerešpektovali záujmy procesných strán v konaní, procesnú

aktivitu žalobcu a rovnako ani konečný výsledok v danom spore. Žalobca prvotným

návrhom požadoval 1/12-inu na pozemkoch, pričom v konečnom rozhodnutí súd nahradil

prejav vôle len k 1/72-ine.“.

5. Sťažovateľ zastáva názor, že „Ak teda konajúci súd posúdi návrh na uloženie

povinnosti odpredať nižší spoluvlastnícky podiel ako sa pôvodne žiadal ako zmenu žaloby

a voči takémuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa opravný prostriedok, pri posudzovaní

úspechu v konaní musí súd neprimerane zasiahnuť do práva sťažovateľa ako žalovaného na

súdnu ochranu, ak takýto zásadný procesný úkon nevezme v úvahu.“. Napadnuté

rozhodnutia preto sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené.

V dôsledku toho došlo k porušeniu jeho označených základných práv.

6. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručené podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. -124 zo dňa

31. októbra 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -139 zo dňa

15. augusta 2018 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. -124 zo dňa

31. októbra 2016 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -139 zo dňa

15. augusta 2018 zrušuje a vec im vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátsku kanceláriu - Ján

Buroci , s. r. o., so sídlom Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves 052 01, ,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením okresného súdu č. k. -124 z 31. októbra 2016

11. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. -124

z 31. októbra 2016, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni

princíp subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

().

12. Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie

okresného č. k. -124 z 31. októbra 2016 preskúmal na základe odvolania

podaného sťažovateľom. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. -139

z 15. augusta 2018, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku uznesenia

o zamietnutí návrhu na čiastočné zastavenie konania, potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -124 z 31. októbra 2016 v napadnutom výroku o trovách konania

vo vzťahu medzi stranami a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

13. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -124 z 31. októbra 2016, ústavný

súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -139 z 15. augusta 2018

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

15. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb

a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

16. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade

do výlučnej kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle

(m. m. , , , , ).

17. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

19. Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo

na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

21. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

22. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

23. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť

svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany

bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na

každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

24. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

25. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

26. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd v napadnutom

rozhodnutí č. k. -139 z 15. augusta 2018 rozhodol arbitrárne, keď potvrdil

rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi

stranami.

27. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k. -139

z 15. augusta 2018 krajský súd uviedol:

„... 12. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách odvolacieho dôvodu

podľa ust. učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť

právneho posúdenia otázky vzniku a rozsahu nároku strán na náhradu trov konania.

Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej

právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva

a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym

posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri

aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd

neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne

použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak

právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach

z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

13. Odvolací súd sa bez výhrad stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia otázky

rozloženia zodpovednosti za trovy konania súdom prvej inštancie a za správny považuje

jeho záver, že v okolnostiach prípadu je potrebné žalobcu považovať za procesne plne

úspešný subjekt, ktorému nárok na náhradu vynaložených trov konania vyplýva z ust. § 255

ods. 1 V podrobnostiach odvolací súd vo vzťahu k spôsobu právneho posúdenia tejto

otázky odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktoré vychádza z právneho názoru

vyjadreného odvolacím súdom už v skoršom uznesení sp. zn. zo dňa

29.7.2016, na ktorom odvolací súd bez zmeny zotrváva. Na zvýraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia v kontexte odvolacích námietok žalovaného odvolací súd dodáva:

14. Inštitút predkupného práva medzi spoluvlastníkmi je prostriedkom obmedzujúcim

právo spoluvlastníka v jeho dispozícii s majetkom - vo voľnej možnosti previesť svoj

spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu. Jeho účelom je zabrániť vstupu tretej osoby do

spoluvlastníckeho vzťahu s existujúcim spoluvlastníkom. Predkupné právo medzi

podielovými spoluvlastníkmi vyplýva priamo zo zákona a má vecno-právnu povahu. Pôsobí

voči každému spoluvlastníkovi a pre spoluvlastníka veci zakladá povinnosť, aby v prípade,

že chce svoj spoluvlastnícky podiel scudziť, prednostne ho ponúkol na kúpu všetkým

ostatným spoluvlastníkom bez ohľadu na veľkosť ich spoluvlastníckych podielov. Po tom čo

si povinný z predkupného práva splní mu vyplývajúce povinnosti v súvislosti s ponukou

ostatným spoluvlastníkom, zákon umožňuje oprávneným spoluvlastníkom dohodnúť sa

o výkone predkupného práva a v prípade, ak by k takejto dohode medzi nimi nedošlo, majú

spoluvlastníci právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov.

Ak porušil niektorý z podielových spoluvlastníkov povinnosť ponúknuť svoj spoluvlastnícky

podiel ku kúpe ostatným spoluvlastníkom oprávnený spoluvlastník z predkupného práva má

3 zákonné možnosti svojej ochrany: 1/ môže sa domáhať vyslovenia relatívnej neplatnosti

zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníctva na tretiu osobu, 2/ môže sa voči

nadobúdateľovi (tretej osobe) domáhať, aby mu predaný spoluvlastnícky podiel ponúkol za

rovnakých podmienok, a ak tak nadobúdateľ dobrovoľne neurobí, môže sa domáhať na súde

vydania rozhodnutia, ktorým sa pri kúpe nahradí prejav vôle nadobúdateľa, k čomu došlo

i v prejednávanej veci, alebo 3/ si môže ponechať predkupné právo, ktoré však začne

pôsobiť až voči nadobúdateľovi. Je na vôli oprávneného, teda osoby, ktorej predkupné

právo k nehnuteľnosti bolo porušené, ktorú voľbu z niektorých z vyššie uvedených právnych

prostriedkov na ochranu svojho vlastníckeho práva uplatní s tým obmedzením, že súbežné

uplatnenie nároku podľa a je z právnej povahy

veci vylúčené. Každú z týchto do úvahy prichádzajúcich alternatív i napriek celkom zrejmej

odlišnosti nimi vyvolaných následkov je potrebné vnímať ako prostriedok ochrany

predkupného práva. Takto je potrebné nazerať na nároky uplatnené z porušenia

predkupného práva i z hľadiska posudzovania hodnoty sporu i rozloženia úspešnosti strán

v spore. Podľa názoru odvolacieho súdu za situácie, keď k porušeniu predkupného práva

došlo, nie len výber alternatívy ochrany, ale aj kvantitatívne vymedzenie nároku v medziach

veľkosti spoluvlastníckeho podielu, ktorý mal byť povinným z predkupného práva

ponúknutý, je potrebné vnímať ako jeden a ten istý prostriedok právnej ochrany s tou istou

hodnotou. Ani prípadné kvalitatívne (zmena alternatívy) alebo kvantitatívne (zmena veľkosti

podielu) korekcie v priebehu konania nemajú podľa úvahy odvolacieho súdu vplyv na záver

o úspechu žalobcu v spore, pokiaľ mu súd ochranu pred porušením predkupného práva

poskytne. V tejto súvislosti odvolací súdu opätovne upriamuje pozornosť na to, že účelom

predkupného práva medzi spoluvlastníkmi je zamedzenie nadobudnutia spoluvlastníctva

treťou osobou. Tomu zodpovedá tiež povaha a dopad prostriedkov ochrany pred porušením

predkupného práva. Treba si v tejto súvislosti uvedomiť, že v konaní o ochranu pred

porušením predkupného práva nejde o spor majetkovej povahy v pravom slova zmysle, ale

o usporiadanie, pri ktorom v každej variante riešenia žiadna z dotknutých strán hodnotovo

nič nestratí. I táto skutočnosť determinuje bezvýznamnosť kvantitatívneho vymedzenia

uplatneného nároku k výsledku konania, samozrejme za predpokladu, že žaloba

nepresahuje spoluvlastnícky podiel, vo vzťahu ku ktorému došlo k porušeniu predkupného

práva a prirodzene tiež za splnenia predpokladu, že k porušeniu predkupného práva došlo

a žalobcovi nárok z porušenia ako taký prináleží. Z pohľadu i týchto skutočností súd prvej

inštancie celkom správne posúdil podanie žalobcu zo dňa 13.1.2015, ktorým vymedzil

predmet ochrany nižším ako v žalobe uvedeným spoluvlastníckym podielom na

nehnuteľnostiach, ako zmenu žaloby. Nevyhnutne nesprávnym je preto názor žalovaného, že

súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol o celom predmete konania a celkom nedôvodnou

v tejto súvislosti je i jeho námietka, ktorou vytýka nedoručenie zmienenej zmeny žaloby,

keďže podľa obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 13.1.2015 bola táto zmena zástupcovi

žalovaného doručená krátkou cestou na tomto pojednávaní, a to ešte pred rozhodnutím

o nej súdom prvej inštancie. Na margo odvolacej argumentácie odvolateľa, zdôrazňujúcej

malú hodnotu nehnuteľností, pohnútky, vedúce žalobcu k uplatneniu nároku na súde

a akcentujúcej tiež skutočnosť, že vzhľadom na spôsob vymedzenia spoluvlastníckeho

podielu na nehnuteľnostiach v žalobe iný ako v priebehu konania prezentovaný postoj

k uplatnenému nároku žalobcu nemohol zaujať, odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ si

žalovaný tieto skutočnosti, predovšetkým však hodnotu nehnuteľností skutočne uvedomoval,

tak ako ich uviedol v odvolaní už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, možno

z hľadiska rozhodnutia o trovách konania len odsúdiť, pokiaľ za tohto stavu svojím

správaním sa po začatí konania i procesným stanoviskom v celom priebehu konania pri

inak zrejmom porušení predkupného práva, v konečnom dôsledku ponechal riešenie sporu

strán na meritórne rozhodnutie súdu.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti

napadnutému výroku o trovách konania medzi stranami nie je opodstatnené z hľadiska ani

jedného z ním uplatnených odvolacích dôvodov. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie

vo výroku o trovách konania medzi stranami ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387

ods. 1 ..“

28. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namietal nedostatky v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v kontexte

týchto námietok. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia

krajského súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné

rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil,

že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

29. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

30. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení č. k. -139 z 15. augusta 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil,

a preto potvrdil uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi

stranami. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu č. k. -139 z 15. augusta 2018 a právami, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorou

namietal porušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. -139

z 15. augusta 2018 podľa ako zjavne neopodstatnenú.

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie uznesenia

okresného súdu č. k. -124 z 31. októbra 2016 a uznesenia krajského súdu

č. k. -139 z 15. augusta 2018, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie

náhrady trov konania).

33. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019