Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 249/2011
PDF · 211.43 KB
No categories available
III. ÚS 249/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. Ž., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. M., Advokátska
kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Humenné zo 4. augusta 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 214/2006 a uznesením Krajského súdu v Prešove z 21. októbra
2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 154/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ž. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2011 doručená sťažnosť J. Ž., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a
základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37
ods. 3 listiny uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k.
8 C 214/2006-194 zo 4. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 16 Co 154/2010-210 z 21. októbra 2010. Sťažnosť bola doplnená
14. marca 2011 doručením plnej moci pre zvolenú právnu zástupkyňu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení
žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré bolo vedené pred
okresným súdom pod sp. zn. 8 C 214/2006. Na žalovanej strane vystupovalo 13 fyzických
osôb. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 214/2006-172 z 30. marca 2009 žalobu sťažovateľa
zamietol a účastníkom konania trovy konania aplikujúc ustanovenie § 150 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
nepriznal.
J. Č., K. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), podal proti výroku uvedeného rozsudku
okresného súdu o nepriznaní trov konania odvolanie, na základe ktorého krajský súd
rozhodnutím z 19. októbra 2009 v konaní sp. zn. 8 Co 132/2009 napadnutý výrok
prvostupňového rozsudku zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom
zrušenia bol záver krajského súdu, že „aplikácia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách
konania zo strany konajúceho súdu nebola náležitým spôsobom odôvodnená. Toto
ustanovenie sa využíva vo výnimočných prípadoch, keď z dôvodov hodných osobitného
zreteľa súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, aj keď inak by účastníci
nárok na túto náhradu mali.“.
Následne okresný súd súc viazaný právnym názorom krajského súdu ako súdu
odvolacieho uznesením č. k. 8 C 214/2006-194 zo 4. augusta 2010 rozhodol, že sťažovateľ
„je povinný zaplatiť žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 470,25 EUR v lehote 15
dní od právoplatnosti tohto uznesenia“. Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov
konania „zobral do úvahy skutočnosť, že žalovaný v 2. rade bol vo veci úspešný, a to
v celom rozsahu. Ako jediný zo žalovaných bol v konaní zastúpený advokátom, ktorého si
na svoje zastúpenie zvolil.“. Priznaná náhrada trov konania bola tvorená výlučne trovami
právneho zastúpenia žalovaného v 2. rade. Okrem toho okresný súd nepriznal vyúčtovanú
náhradu trov za jeden úkon právnej služby (ohliadka na mieste samom, ktorej sa však
právny zástupca žalovaného v 2. rade nezúčastnil).
Uznesenie okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ, pretože okresný súd
pri aplikácii § 150 ods. 1 OSP „neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa na strane
žalobcu“. Podľa sťažovateľa takéto dôvody spočívali v „majetkových, príjmových,
zdravotných a celkových sociálnych pomerov. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne
poberá od 1.1.2010 starobný dôchodok v sume 354 EUR mesačne. Je osobou ťažko
zdravotne postihnutou. Podľa potvrdenia lekára je liečený pre srdcovocievne ochorenia a
po operácii srdca – revaskularizačný výkon. Mal za to, že z týchto dôvodov je dôvodné
sčasti nepriznať žalovanému náhradu trov konania. Ďalej poukázal na to, že žalobca sa
žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sám žalobca spornú
nehnuteľnosť nikdy neužíval, užíval ju jeho otec. Okresný súd Humenné v konaní Čd
2061/1936 na základe žiadosti Okresného úradu v Humennom začal vyvlastňovacie konania
v prospech československého štátu a celú spornú parcelu, ako aj susediace parcely začal
využívať, konkrétne vojenská správa. Vojenské lesy a majetky, š. p., OZ K. užívali spornú
nehnuteľnosť až do roku 2001. Nemohlo byť teda pravdou, aby časť areálu píly (spornú
parcelu) užívali právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade. Otec žalovaných vtedy
pracoval na bývalom MNV v K. Takýmto spôsobom si zabezpečil zápisnicu o skutočnej
držbe zo dňa 5.11.1958, ktorá neskôr slúžila ako podklad pre zápis vlastníckych vzťahov
do pozemkovej knihy. Aj z týchto dôvodov považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa
za nesprávne. Odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa s tým, že aplikácia ust. § 150
O.s.p. nie je náležite odôvodnená. Prvostupňový súd zvolil ďalší extrém a zaviazal žalobcu
k plnému znášaniu trov konania a to bez zisťovania dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Výkon práv vyplývajúci z rozhodnutia súdu prvého stupňa by bol v rozpore s dobrými
mravmi. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa postupom
podľa § 220 O.s.p. v zmysle odvolania.“.
Krajský súd uznesením č. k. 16 Co 154/2010-210 z 21. októbra 2010 napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil a žalovanému v 2. rade ani sťažovateľovi nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. K problému aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP
odvolací súd uviedol, že „predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady
hodné osobitného zreteľa, posudzované ako na strane toho, komu má byť náhrada trov
priznaná, tak aj na strane účastníka, ktorý by bol ináč povinný trovy konania nahradiť.
Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada predovšetkým
na osobné, majetkové pomery, ako aj ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti podania
návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní,
ako aj zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania ako na povinného, tak aj
oprávneného účastníka z titulu práva na náhradu trov konania. Uvedené ustanovenie dáva
súdu možnosť prihliadnuť pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania na osobitosti
jednotlivých prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.“.
K odôvodneniu sťažovateľovho odvolania krajský súd zdôraznil, že pri aplikácii
§ 150 ods. 1 OSP „treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie
pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal
trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä
na majetkové pomery oprávneného účastníka. Žalobca v odvolaní preukázal zdravotné
ťažkosti a uviedol, že poberá dôchodok vo výške 354 EUR. Tieto skutočnosti však samy
o sebe nepostačujú na aplikáciu výnimočného ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.“.
Krajský súd ďalej dôvodil, že pri rozhodovaní konajúceho súdu o použití ustanovenia
§ 150 ods. 1 OSP je potrebné zohľadniť „pomery oboch účastníkov konania, teda nielen
neúspešného žalobcu, ale aj okolnosti podania návrhu na začatie konania a uplatňovania
práva účastníka a postoje účastníkov v konaní. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že
žalovaný v 2. rade namietal nárok žalobcu pri prvom úkone, ktorý mu patril.
Súd prvého stupňa žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu na tomto určení. Rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej nebol napadnutý opravným prostriedkom a dňa 12.6.2009 nadobudol
právoplatnosť. Preto odvolací súd považoval ďalšie námietky žalobcu uvedené v odvolaní
za neopodstatnené a pri rozhodovaní o náhrade trov konania za tejto situácie irelevantné.
V tejto veci podľa názoru odvolacieho súdu nemožno od žalovaného v 2. rade
spravodlivo žiadať, aby si náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto konaním hradil čo
i len sčasti sám. Použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. musí zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ k zamietnutiu jeho žalobného
návrhu vo veci samej pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu uviedol, že
„nemohol preukázať v konaní skutočnosť, že v čase podania žaloby užíval nehnuteľnosť,
ktorá bola predmetom sporu a nemohol sa tak dožadovať zosúladenia skutkového
a právneho stavu“. Podľa jeho názoru však „preukázal v konaní skutočnosť, že nemohol
objektívne užívať nehnuteľnosť, pretože ako to vyplýva aj z priloženého potvrdenia
Obecného úradu v K. zo dňa 12.11.2010 spornú nehnuteľnosť užíval od r. 1936
do 29.4.2002 Vojenské lesy a majetky SR, š. p., OZ K. Z tohto dôvodu nemohol žalobca
preukázať naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby.“.
Z dokazovania pri rozhodovaní o merite veci podľa sťažovateľa vyplýva, že
„ani právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade nemohli nadobudnúť vlastnícke právo
od právnych predchodcov žalobcu tak, ako je to uvádzané v zápisoch v pozemkovej knihe
a následne v dedičských rozhodnutiach.
Myslíme si, že sme dostatočne preukázali skutočnosť, že 50-tych rokoch minulého
storočia právni predchodcovia teraz žalovaných neužívali spornú nehnuteľnosť, pretože
bola v užívaní Vojenských lesov a majetkov SR, š. p. Boli to priestory píly, oplotené
z dôvodu bezpečnosti, aj ochrany majetku.“.
Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia okresného súdu i krajského súdu považuje
sťažovateľ za „vydané v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to má na mysli ust. § 3
Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade
nadobudli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného konania nezákonným spôsobom, nikdy
ju neužívali, nadobudli ju iba formálnym právnym aktom, o ktorom pôvodní vlastníci
nemohli vedieť. Napriek tomuto pretrvávajúcemu právnemu stavu súdy oboch stupňov
priznali nezákonným vlastníkom, úspešným účastníkom konania, trovy právneho
zastúpenia.“.
Na základe uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru, že obidvomi napadnutými
uzneseniami „bol porušený zákon, rozhodnutia boli vydané v rozpore s ust. § 3
Občianskeho zákonníka, v rozpore s ust. § 18 O.s.p., ust. § 150 O.s.p., pokiaľ súdy
neprihliadli pri rozhodovaní o trovách konania na spôsob nadobudnutia spornej
nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade. V konaní žalobcu neišlo
o bezdôvodné uplatňovanie práva. Súdy v rozpore s dobrými mravmi nerešpektovali rovnosť
účastníkov občianskoprávnych vzťahov. V postupe súdov vidíme porušenie v úvode
sťažnosti citovaných čl. Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd...“.
Sťažovateľ pritom v úvode sťažnosti tvrdí porušenie základných práv zaručených ústavou
v „čl. 46 a čl. 47 ods. 3 a porušenie ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 36 a čl. 37
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd“.
Sťažovateľ navrhuje „nálezom jeho sťažnosti vyhovieť vrátiť vec na ďalšie konanie
a rozhodnutie“. Zároveň navrhol aj odklad vykonateľnosti „napadnutého právoplatného
rozhodnutia“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených
základných práv uznesením okresného súdu č. k. 8 C 214/2006-194 zo 4. augusta 2010,
ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy preň vyplýva povinnosť dôsledného
uplatňovania princípu subsidiarity (IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02,
IV. ÚS 128/04). Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany
tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu poskytuje iný
súd. Proti uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, toto právo aj využil, a teda ochranu ním označeným základným
právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového uznesenia na základe
podaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o tú časť predloženej sťažnosti, ktorou sťažovateľ napáda uznesenie
krajského súdu ako súdu odvolacieho č. k. 16 Co 154/2010-210 z 21. októbra 2010, ústavný
súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
prvostupňové uznesenie o trovách konania založené na aplikácii ustanovení § 142 ods. 1
a § 150 ods. 1 OSP.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Okresný súd i krajský súd dospeli zhodne k záveru, že v sťažovateľovom prípade
neboli splnené podmienky na použitie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, v dôsledku čoho bolo
potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 142 ods. 1 OSP.
Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho
konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy),
porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).
Na druhej strane však v súlade s požiadavkou zdržanlivosti zásahov ústavného súdu
do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov došlo k ustáleniu judikatúry, podľa ktorej
ústavný súd iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných
súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis
IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09).
Citovaná judikatúra zodpovedá všeobecnejšie formulovanému ustálenému prístupu
ústavného súdu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
V naznačených súvislostiach je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 142 ods. 1 OSP
zakotvuje všeobecnú aplikačnú zásadu pri posudzovaní uplatneného nároku na náhradu trov
konania. Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP zas predstavuje veľmi špecifickú výnimku
z uvedenej všeobecnej zásady. Výnimka umožňuje všeobecnému súdu rozhodujúcemu
o trovách konania zohľadniť jedinečné skutkové osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré
by v spojení s aplikáciou § 142 ods. 1 OSP znamenali nespravodlivé a neprimerane tvrdé
rozhodnutie o trovách konania voči účastníkovi zaviazanému na povinnosť náhrady trov
konania. Vždy pri rozhodovaní o prípadnej aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 OSP musí
všeobecný súd starostlivo zvážiť okolnosti svedčiace v prospech i v neprospech aplikácie
tohto ustanovenia. Ak však konečné rozhodnutie súdu o predmetnej otázke je založené na
čo len minimálnej miere racionálnych argumentov podložených zistenými skutkovými
okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle či zjavnej
neodôvodnenosti.
Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovení § 142
ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP na prípad sťažovateľa nemá charakter extrémneho vybočenia
z pravidiel rozhodovania o trovách občianskeho súdneho konania. Krajský súd dostatočným
spôsobom vzal zreteľ na skutkové okolnosti prerokúvanej kauzy majúce význam
pre rozhodnutie o trovách konania. Na základe porovnania skutočností svedčiacich
v prospech dôvodnosti sťažovateľovho odvolania (zdravotné ťažkosti sťažovateľa, suma
jeho mesačného dôchodku) na jednej strane a skutočností svedčiacich v prospech jeho
nedôvodnosti (dôvod zamietnutia žaloby v merite, nevyužitie odvolania proti rozsudku
vo veci, procesný postoj žalovaného v 2. rade k žalobe sťažovateľa) na strane druhej dospel
krajský súd k záveru o potrebe aplikácie tzv. zásady úspechu podľa § 142 ods. 1 OSP.
Ústavný súd na podklade už uvedených právnych názorov uzatvára, že rozhodnutie
krajského súdu o odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu
o trovách konania nemožno považovať za rozporné s ustanovením § 3 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov ani s ustanoveniami § 18 a § 150 ods.
1 OSP tak, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Vzhľadom na dôvod zamietnutia
žaloby v merite (nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva)
nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľa, že v konaní o jeho určovacej žalobe „neišlo
o bezdôvodné uplatňovanie práva“. Pritom sťažovateľ vôbec nespochybňuje názor
konajúceho súdu prvého stupňa, že sa mu nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem
ako nevyhnutnú podmienku na vecné posúdenie otázky vlastníckeho práva.
Uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho je podľa názoru ústavného súdu
odôvodnené dostatočne a zrozumiteľne vysvetľuje dôvody, pre ktoré sa krajský súd
stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o potrebe aplikácie všeobecnej zásady
úspechu zakotvenej v § 142 ods. 1 OSP. Aj keď vzhľadom na charakter dôvodov,
na ktorých sťažovateľ založil svoju sťažnosť, je pochopiteľný jeho subjektívny pocit
nespravodlivosti či krivdy, ústavný súd však podotýka, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Pomery na strane sťažovateľa
(zdravotné dôvody, mesačný dôchodok) boli podľa názoru krajského súdu do takej miery
vyvážené relevantnými okolnosťami na strane plne procesne úspešného žalobcu v 2. rade,
že nebol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 OSP. Tento záver je podľa názoru
ústavného súdu ústavne bezvadný, nepreukazuje tak ústavne významnú príčinnú súvislosť
medzi označenými základnými právami sťažovateľa a odvolacím uznesením o trovách
prvostupňového konania, a preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní predloženej
sťažnosti dospel k jednoznačnému záveru, že meritórne prerokovanie sťažnosti sťažovateľa
by nemohlo viesť ku konštatácii porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu.
Obdobný záver urobil ústavný súd, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného
práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keď navyše
sťažovateľ túto námietku v sťažnosti vôbec neodôvodnil. V preskúmavanej časti tak bolo
potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (predovšetkým návrhom
na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2011