Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 249/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. Ž., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. M., Advokátska

kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46

ods. 1 a , ako aj a Listiny

základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Humenné zo 4. augusta 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. a uznesením Krajského súdu v Prešove z 21. októbra

2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2011 doručená sťažnosť J. Ž., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného a

ods. 3 listiny uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-194 zo 4. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -210 z 21. októbra 2010. Sťažnosť bola doplnená

14. marca 2011 doručením plnej moci pre zvolenú právnu zástupkyňu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení

žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré bolo vedené pred

okresným súdom pod sp. zn. . Na žalovanej strane vystupovalo 13 fyzických

osôb. Okresný súd rozsudkom č. k. -172 z 30. marca 2009 žalobu sťažovateľa

zamietol a účastníkom konania trovy konania aplikujúc ustanovenie § 150 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

nepriznal.

J. Č., K. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), podal proti výroku uvedeného rozsudku

okresného súdu o nepriznaní trov konania odvolanie, na základe ktorého krajský súd

rozhodnutím z 19. októbra 2009 v konaní sp. zn. napadnutý výrok

prvostupňového rozsudku zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom

zrušenia bol záver krajského súdu, že „aplikácia pri rozhodovaní o trovách

konania zo strany konajúceho súdu nebola náležitým spôsobom odôvodnená. Toto

ustanovenie sa využíva vo výnimočných prípadoch, keď z dôvodov hodných osobitného

zreteľa súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, aj keď inak by účastníci

nárok na túto náhradu mali.“.

Následne okresný súd súc viazaný právnym názorom krajského súdu ako súdu

odvolacieho uznesením č. k. -194 zo 4. augusta 2010 rozhodol, že sťažovateľ

„je povinný zaplatiť žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 470,25 EUR v lehote 15

dní od právoplatnosti tohto uznesenia“. Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov

konania „zobral do úvahy skutočnosť, že žalovaný v 2. rade bol vo veci úspešný, a to

v celom rozsahu. Ako jediný zo žalovaných bol v konaní zastúpený advokátom, ktorého si

na svoje zastúpenie zvolil.“. Priznaná náhrada trov konania bola tvorená výlučne trovami

právneho zastúpenia žalovaného v 2. rade. Okrem toho okresný súd nepriznal vyúčtovanú

náhradu trov za jeden úkon právnej služby (ohliadka na mieste samom, ktorej sa však

právny zástupca žalovaného v 2. rade nezúčastnil).

Uznesenie okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ, pretože okresný súd

pri aplikácii „neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa na strane

žalobcu“. Podľa sťažovateľa takéto dôvody spočívali v „majetkových, príjmových,

zdravotných a celkových sociálnych pomerov. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne

poberá od 1.1.2010 starobný dôchodok v sume 354 EUR mesačne. Je osobou ťažko

zdravotne postihnutou. Podľa potvrdenia lekára je liečený pre srdcovocievne ochorenia a

po operácii srdca – revaskularizačný výkon. Mal za to, že z týchto dôvodov je dôvodné

sčasti nepriznať žalovanému náhradu trov konania. Ďalej poukázal na to, že žalobca sa

žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sám žalobca spornú

nehnuteľnosť nikdy neužíval, užíval ju jeho otec. Okresný súd Humenné v konaní Čd

2061/1936 na základe žiadosti Okresného úradu v Humennom začal vyvlastňovacie konania

v prospech československého štátu a celú spornú parcelu, ako aj susediace parcely začal

využívať, konkrétne vojenská správa. Vojenské lesy a majetky, š. p., K. užívali spornú

nehnuteľnosť až do roku 2001. Nemohlo byť teda pravdou, aby časť areálu píly (spornú

parcelu) užívali právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade. Otec žalovaných vtedy

pracoval na bývalom MNV v K. Takýmto spôsobom si zabezpečil zápisnicu o skutočnej

držbe zo dňa 5.11.1958, ktorá neskôr slúžila ako podklad pre zápis vlastníckych vzťahov

do pozemkovej knihy. Aj z týchto dôvodov považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa

za nesprávne. Odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa s tým, že aplikácia ust. § 150

nie je náležite odôvodnená. Prvostupňový súd zvolil ďalší extrém a zaviazal žalobcu

k plnému znášaniu trov konania a to bez zisťovania dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Výkon práv vyplývajúci z rozhodnutia súdu prvého stupňa by bol v rozpore s dobrými

mravmi. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa postupom

podľa v zmysle odvolania.“.

Krajský súd uznesením č. k. -210 z 21. októbra 2010 napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil a žalovanému v 2. rade ani sťažovateľovi nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. K problému aplikácie ustanovenia

odvolací súd uviedol, že „predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady

hodné osobitného zreteľa, posudzované ako na strane toho, komu má byť náhrada trov

priznaná, tak aj na strane účastníka, ktorý by bol ináč povinný trovy konania nahradiť.

Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada predovšetkým

na osobné, majetkové pomery, ako aj ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti podania

návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní,

ako aj zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania ako na povinného, tak aj

oprávneného účastníka z titulu práva na náhradu trov konania. Uvedené ustanovenie dáva

súdu možnosť prihliadnuť pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania na osobitosti

jednotlivých prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.“.

K odôvodneniu sťažovateľovho odvolania krajský súd zdôraznil, že pri aplikácii

„treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie

pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal

trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä

na majetkové pomery oprávneného účastníka. Žalobca v odvolaní preukázal zdravotné

ťažkosti a uviedol, že poberá dôchodok vo výške 354 EUR. Tieto skutočnosti však samy

o sebe nepostačujú na aplikáciu výnimočného ustanovenia “.

Krajský súd ďalej dôvodil, že pri rozhodovaní konajúceho súdu o použití ustanovenia

je potrebné zohľadniť „pomery oboch účastníkov konania, teda nielen

neúspešného žalobcu, ale aj okolnosti podania návrhu na začatie konania a uplatňovania

práva účastníka a postoje účastníkov v konaní. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že

žalovaný v 2. rade namietal nárok žalobcu pri prvom úkone, ktorý mu patril.

Súd prvého stupňa žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol z dôvodu nedostatku

naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu na tomto určení. Rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej nebol napadnutý opravným prostriedkom a dňa 12.6.2009 nadobudol

právoplatnosť. Preto odvolací súd považoval ďalšie námietky žalobcu uvedené v odvolaní

za neopodstatnené a pri rozhodovaní o náhrade trov konania za tejto situácie irelevantné.

V tejto veci podľa názoru odvolacieho súdu nemožno od žalovaného v 2. rade

spravodlivo žiadať, aby si náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto konaním hradil čo

i len sčasti sám. Použitie ust. musí zodpovedať osobitným okolnostiam

konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ k zamietnutiu jeho žalobného

návrhu vo veci samej pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu uviedol, že

„nemohol preukázať v konaní skutočnosť, že v čase podania žaloby užíval nehnuteľnosť,

ktorá bola predmetom sporu a nemohol sa tak dožadovať zosúladenia skutkového

a právneho stavu“. Podľa jeho názoru však „preukázal v konaní skutočnosť, že nemohol

objektívne užívať nehnuteľnosť, pretože ako to vyplýva aj z priloženého potvrdenia

Obecného úradu v K. zo dňa 12.11.2010 spornú nehnuteľnosť užíval od r. 1936

do 29.4.2002 Vojenské lesy a majetky SR, š. p., K. Z tohto dôvodu nemohol žalobca

preukázať naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby.“.

Z dokazovania pri rozhodovaní o merite veci podľa sťažovateľa vyplýva, že

„ani právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade nemohli nadobudnúť vlastnícke právo

od právnych predchodcov žalobcu tak, ako je to uvádzané v zápisoch v pozemkovej knihe

a následne v dedičských rozhodnutiach.

Myslíme si, že sme dostatočne preukázali skutočnosť, že 50-tych rokoch minulého

storočia právni predchodcovia teraz žalovaných neužívali spornú nehnuteľnosť, pretože

bola v užívaní Vojenských lesov a majetkov SR, š. p. Boli to priestory píly, oplotené

z dôvodu bezpečnosti, aj ochrany majetku.“.

Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia okresného súdu i krajského súdu považuje

sťažovateľ za „vydané v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to má na mysli ust. § 3

. Je zrejmé, že právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade

nadobudli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného konania nezákonným spôsobom, nikdy

ju neužívali, nadobudli ju iba formálnym právnym aktom, o ktorom pôvodní vlastníci

nemohli vedieť. Napriek tomuto pretrvávajúcemu právnemu stavu súdy oboch stupňov

priznali nezákonným vlastníkom, úspešným účastníkom konania, trovy právneho

zastúpenia.“.

Na základe uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru, že obidvomi napadnutými

uzneseniami „bol porušený zákon, rozhodnutia boli vydané v rozpore s ust. § 3

, v rozpore s ust. , ust. , pokiaľ súdy

neprihliadli pri rozhodovaní o trovách konania na spôsob nadobudnutia spornej

nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade. V konaní žalobcu neišlo

o bezdôvodné uplatňovanie práva. Súdy v rozpore s dobrými mravmi nerešpektovali rovnosť

účastníkov občianskoprávnych vzťahov. V postupe súdov vidíme porušenie v úvode

sťažnosti citovaných čl. a Listiny základných práv a slobôd...“.

Sťažovateľ pritom v úvode sťažnosti tvrdí porušenie základných práv zaručených

v „čl. 46 a čl. 47 ods. 3 a porušenie ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 36 a čl. 37

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd“.

Sťažovateľ navrhuje „nálezom jeho sťažnosti vyhovieť vrátiť vec na ďalšie konanie

a rozhodnutie“. Zároveň navrhol aj odklad vykonateľnosti „napadnutého právoplatného

rozhodnutia“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených

základných práv uznesením okresného súdu č. k. -194 zo 4. augusta 2010,

ústavný súd uvádza, že z preň vyplýva povinnosť dôsledného

uplatňovania princípu subsidiarity (, , ,

). Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany

tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu poskytuje iný

súd. Proti uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, toto právo aj využil, a teda ochranu ním označeným základným

právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového uznesenia na základe

podaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o tú časť predloženej sťažnosti, ktorou sťažovateľ napáda uznesenie

krajského súdu ako súdu odvolacieho č. k. -210 z 21. októbra 2010, ústavný

súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil

prvostupňové uznesenie o trovách konania založené na aplikácii ustanovení § 142 ods. 1

a .

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Okresný súd i krajský súd dospeli zhodne k záveru, že v sťažovateľovom prípade

neboli splnené podmienky na použitie ustanovenia , v dôsledku čoho bolo

potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa .

Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).

Na druhej strane však v súlade s požiadavkou zdržanlivosti zásahov ústavného súdu

do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov došlo k ustáleniu judikatúry, podľa ktorej

ústavný súd iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných

súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis

, , ).

Citovaná judikatúra zodpovedá všeobecnejšie formulovanému ustálenému prístupu

ústavného súdu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

V naznačených súvislostiach je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie

zakotvuje všeobecnú aplikačnú zásadu pri posudzovaní uplatneného nároku na náhradu trov

konania. Ustanovenie zas predstavuje veľmi špecifickú výnimku

z uvedenej všeobecnej zásady. Výnimka umožňuje všeobecnému súdu rozhodujúcemu

o trovách konania zohľadniť jedinečné skutkové osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré

by v spojení s aplikáciou znamenali nespravodlivé a neprimerane tvrdé

rozhodnutie o trovách konania voči účastníkovi zaviazanému na povinnosť náhrady trov

konania. Vždy pri rozhodovaní o prípadnej aplikácii ustanovenia musí

všeobecný súd starostlivo zvážiť okolnosti svedčiace v prospech i v neprospech aplikácie

tohto ustanovenia. Ak však konečné rozhodnutie súdu o predmetnej otázke je založené na

čo len minimálnej miere racionálnych argumentov podložených zistenými skutkovými

okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle či zjavnej

neodôvodnenosti.

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovení § 142

ods. 1 a na prípad sťažovateľa nemá charakter extrémneho vybočenia

z pravidiel rozhodovania o trovách občianskeho súdneho konania. Krajský súd dostatočným

spôsobom vzal zreteľ na skutkové okolnosti prerokúvanej kauzy majúce význam

pre rozhodnutie o trovách konania. Na základe porovnania skutočností svedčiacich

v prospech dôvodnosti sťažovateľovho odvolania (zdravotné ťažkosti sťažovateľa, suma

jeho mesačného dôchodku) na jednej strane a skutočností svedčiacich v prospech jeho

nedôvodnosti (dôvod zamietnutia žaloby v merite, nevyužitie odvolania proti rozsudku

vo veci, procesný postoj žalovaného v 2. rade k žalobe sťažovateľa) na strane druhej dospel

krajský súd k záveru o potrebe aplikácie tzv. zásady úspechu podľa .

Ústavný súd na podklade už uvedených právnych názorov uzatvára, že rozhodnutie

krajského súdu o odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu

o trovách konania nemožno považovať za rozporné s ustanovením

Zb. v znení neskorších predpisov ani s ustanoveniami a ods.

1 tak, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Vzhľadom na dôvod zamietnutia

žaloby v merite (nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva)

nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľa, že v konaní o jeho určovacej žalobe „neišlo

o bezdôvodné uplatňovanie práva“. Pritom sťažovateľ vôbec nespochybňuje názor

konajúceho súdu prvého stupňa, že sa mu nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem

ako nevyhnutnú podmienku na vecné posúdenie otázky vlastníckeho práva.

Uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho je podľa názoru ústavného súdu

odôvodnené dostatočne a zrozumiteľne vysvetľuje dôvody, pre ktoré sa krajský súd

stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o potrebe aplikácie všeobecnej zásady

úspechu zakotvenej v . Aj keď vzhľadom na charakter dôvodov,

na ktorých sťažovateľ založil svoju sťažnosť, je pochopiteľný jeho subjektívny pocit

nespravodlivosti či krivdy, ústavný súd však podotýka, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ). Pomery na strane sťažovateľa

(zdravotné dôvody, mesačný dôchodok) boli podľa názoru krajského súdu do takej miery

vyvážené relevantnými okolnosťami na strane plne procesne úspešného žalobcu v 2. rade,

že nebol dôvod na aplikáciu ustanovenia . Tento záver je podľa názoru

ústavného súdu ústavne bezvadný, nepreukazuje tak ústavne významnú príčinnú súvislosť

medzi označenými základnými právami sťažovateľa a odvolacím uznesením o trovách

prvostupňového konania, a preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní predloženej

sťažnosti dospel k jednoznačnému záveru, že meritórne prerokovanie sťažnosti sťažovateľa

by nemohlo viesť ku konštatácii porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu.

Obdobný záver urobil ústavný súd, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného

práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa , keď navyše

sťažovateľ túto námietku v sťažnosti vôbec neodôvodnil. V preskúmavanej časti tak bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (predovšetkým návrhom

na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011