Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 631/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti U. K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 12, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát Mgr. Branislav Rybanský, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 27. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti U. K., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2014

doručená sťažnosť spoločnosti U. K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. februára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalovanej v konaní o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy

v peniazoch, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Komárno (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Žalobca si voči sťažovateľke uplatňoval nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy a po rozšírení žaloby aj zaplatenie bolestného a náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti

zo strany sťažovateľky. Okresný súd nariadil znalecké dokazovanie, na ktoré uložil

sťažovateľke zložiť preddavok v stanovenej sume. Vzhľadom na výsledky znaleckého

dokazovania vzal žalobca svoj žalobný návrh späť v celom rozsahu a žiadal súd, aby

o náhrade trov konania rozhodol v zmysle

(ďalej len „OSP“). Okresný súd uznesením č. k. -180 z 3. apríla 2013 konanie

vo veci zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že aplikujúc ustanovenie § 150 ods. 1

sťažovateľke ako žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka sa odvolala proti rozhodnutiu okresného súdu vo výroku o nepriznaní

náhrady trov konania a žiadala krajský súd, aby ako súd odvolací zmenil napadnuté

uznesenie prvostupňového súdu tak, že jej prizná náhradu trov konania. Krajský súd

uznesením č. k. -203 napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení s jeho

opravným uznesením potvrdil.

Uznesením odvolacieho súdu boli podľa sťažovateľky porušené jej základné práva

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu

považuje sťažovateľka za nespravodlivé z týchto dôvodov:

«1) Sťažovateľ, ktorému mala byť priznaná náhrada trov konania uviedol pri prvom

úkone, ktorý mu patril (vyjadrenie k návrhu na začatie konania zo dňa 28.04.2011) všetky

skutočnosti a dôkazy preukazujúce nedôvodnosť žalobcom uplatnených nárokov.

Navrhovateľ v podanom návrhu označil ako dôkaz na preukázanie svojich tvrdení

o nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti výlučne záver Úradu pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou - pobočka Nitra (ďalej len „ÚDZS - pobočka Nitra“)

z vykonaného dohľadu nad poskytnutou zdravotnou starostlivosťou sťažovateľom

navrhovateľovi. Sťažovateľ od samého začiatku predmetného súdneho konania odmietal

záver ÚDZS - pobočka Nitra o nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti

navrhovateľovi dňa 03.09.2009 a poukazoval na jeho rozpor s odbornými stanoviskami

samotných odborných konzultantov ÚDZS - pobočka Nitra. Sťažovateľ vo svojom prvom

písomnom podaní zo dňa 28.04.2011 taktiež poukázal na absenciu zákonných predpokladov

na vznik nároku na nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti

fyzickej osoby, a to na absenciu neoprávneného zásahu zo strany sťažovateľa do osobnosti

navrhovateľa, ako aj na neexistenciu príčinnej súvislosti medzi konaním sťažovateľa

(poskytnutím zdravotnej starostlivosti navrhovateľovi dňa 03.09.2009) a navrhovateľom

uvádzanou nemajetkovou ujmou. Sťažovateľ žiadal Okresný súd Komárno návrh

navrhovateľa ako nedôvodný zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Na nedôvodnosť

navrhovateľových nárokov sťažovateľ upozornil navrhovateľa ešte pred začatím

predmetného súdneho konania, a to v odpovedi zo dna 07.02.2011 na žalobcovu mimosúdnu

výzvu na náhradu nemajetkovej ujmy.

2) Sťažovateľovi nebola priznaná náhrada trov konania úplne (nie len čiastočne),

hoci sa nejednalo o celkom výnimočný prípad, a navyše ktorý nebol v napadnutom

rozhodnutí ani náležité odôvodnený. Prvostupňový súd rovnako ako aj krajský súd

pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, vôbec

neprihliadal na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery sťažovateľa. Prvostupňový súd

odôvodnil dopad rozhodnutia na majetkové pomery sťažovateľa absolútne nedostatočne,

a to tak, že sa jedná o právnickú osobu, ktorá podniká za účelom dosiahnutia zisku a

krajský súd vo vzťahu k statusu sťažovateľa ako právnickej osoby, a to neštátneho

zdravotníckeho zariadenia, sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil len na

všeobecné zdôvodnenie, že „i bez bližšieho preukazovania jeho majetkových pomerov by tak

priznanie náhrady trov konania žalovanému viedlo k neprimeranej tvrdosti voči žalobcovi.“

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že súd nemôže nepriznať

nárok na náhradu trov konania iba na základe všeobecného zdôvodnenia, že v tomto

prípade by bolo uloženie povinnosti žalobcovi nahradiť trovy konania sťažovateľovi

„neprimerane tvrdé“ (nález Ústavného súdu SR z 25. mája 2010, sp. zn.

26).

Odvolací súd riadne nezdôvodnil a neobjasnil svoje rozhodnutie, a preto je

napadnuté rozhodnutie arbitrárne, neodôvodnené a vzhľadom na obsah základného práva

podľa a práva podľa dohovoru z ústavného hľadiska

neakceptovateľné.

3) Krajský súd rovnako ako aj súd prvého stupňa nedostatočne prihliadol

na okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nároku ako aj na postoj účastníkov

v priebehu konania. Krajský súd považoval za zvlášť významnú skutočnosť, že k uplatneniu

nároku žalobcu v súdnom konaní viedlo práve oznámenie o výsledku prešetrenia jeho

podania Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 06.08.2010.

Podľa krajského súdu „Žalobca tak svoju žalobu založil na zisteniach orgánu oprávneného

vykonávať dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a ako osoba bez potrebných odborných

znalostí preto nemal dôvod stanovisko úradu spochybniť a z neho nevychádzať. V čase

podania žaloby tak nemožno hovoriť o tom, že by zo strany žalobcu išlo o bezdôvodné

uplatňovanie práva.“

Sťažovateľ od samého začiatku predmetného sporu poukazoval na absenciu

zákonných predpokladov na vznik nároku na nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným

zásahom do osobnosti fyzickej osoby, a to konkrétne na absenciu neoprávneného zásahu

zo strany sťažovateľa do osobnosti navrhovateľa, ako aj na neexistenciu príčinnej

súvislosti medzi konaním sťažovateľa (poskytnutím zdravotnej starostlivosti navrhovateľovi

dňa 03.09.2009) a navrhovateľom uvádzanou nemajetkovou ujmou. Ak by aj bolo zistenie

Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, z ktorého žalobca výhradne vychádzal,

v súdnom konání potvrdené, teda neoprávnený zásah zo strany sťažovateľa do osobnosti

navrhovateľa by existoval, stále by sa jednalo o naplnenie len jedného zo zákonných

predpokladov na vznik nároku na nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom

do osobnosti fyzickej osoby. Aj v prípade nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti

žalobcovi dňa 03.09.2009 by však neexistovala príčinná súvislosť medzi konaním

sťažovateľa a navrhovateľom uvádzanou nemajetkovou ujmou, ktorá mala byť spôsobená

neskorým odhalením diagnózy a znemožnením liečby nádoru v rannom štádiu, následným

radikálnym operačným zákrokom a tým degradovaním kvality života žalobcu na minimum.

Z vyjadrení odborných konzultantov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako

aj zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že poskytnutie zdravotnej starostlivosti

sťažovateľom žalobcovi dňa 03.09.2009 nemalo žiaden vplyv v následnom terapeutickom

postupe. Typ nádoru močového mechúra žalobcu je zriedkavý a raritný, typický svojou

agresivitou a neexistuje k nemu alternatívna liečba v skorom alebo pokročilom štádiu

ochorenia. Radikálny operačný zákrok nebol v príčinnej súvislosti s poskytnutou zdravotnou

starostlivosťou žalobcovi v ambulancii sťažovateľa dňa 03.09.2011.

Navrhovateľ mal od začiatku konania kvalifikované právne zastúpenie

prostredníctvom zvolenej advokátky. Navrhovateľ ako osoba bez potrebných odborných

znalostí mal tak možnosť kvalifikovaného právneho posúdenia dôvodnosti uplatnených

nárokov s ohľadom práve na absenciu zákonného predpokladu na vznik nároku

na nemajetkovú ujmu - a to príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) aj za predpokladu

potvrdenia existencie ďalšieho zákonného predpokladu na vznik uplatneného nároku a to

neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu zo strany. sťažovateľa v podobe nesprávne

poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal žalobca

s náležitou starostlivosťou zvážiť všetky zákonné predpoklady vzniku uplatnených nárokov

súdnou cestou s možnými následkami spojenými v prípade neúspechu. Z vyššie uvedených

dôvodov bol návrh navrhovateľa neopodstatnený, na čo bol zo strany sťažovateľa

opakovane upozorňovaný.

4) Od sťažovateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby si sám hradil v celom

rozsahu jemu vzniknuté trovy konania (2.365,48 €), a to nielen trovy právneho zastúpenia

(vynaložené na kvalifikované účelné bránenie svojich práv), ale dokonca aj iné trovy

konania v podobe preddavku na znalečné vo výške 700,- €, na úhradu ktorého zaviazal

sťažovateľa súd prvého stupňa! Je neprípustné, aby sťažovateľ ako žalovaný znášal náklady

na znalecké dokazovanie (hoci dôkazné bremeno je na strane žalobcu), navyše po tom, čo

žalobca zavinil zastavenie konania tým, že zobral návrh na začatie konania späť práve

na základe výsledkov sťažovateľom uhradeného znaleckého posudku. Rozhodnutie

Krajského súdu v Nitre o nepriznaní žiadnych trov konania je nielen extrémne

nespravodlivé vo vzťahu k sťažovateľovi. ale týmto rozhodnutím bolo zasiahnuté v značnej

miere aj do majetkovej sféry sťažovateľa. Sťažovateľovi vznikli trovy konania v celkovej

výške 2.365,48 €, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia prvostupňového konania

vo výške 1.405,80 €, iných trov konania - preddavok na znalečné vo výške 700,- €, trov

právneho zastúpenia odvolacieho konania vo výške 259,68 €. Nepriznanie náhrady trov

konania je vo vzťahu k sťažovateľovi ako poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti

neakceptovateľné, ohrozujúce samotnú prevádzku sťažovateľom prevádzkovaného

zdravotníckeho zariadenia - urologickej ambulancie a pokiaľ by konanie žalobcu

nasledovali viacerí pacienti, nepochybne by to s ohľadom na zásah napadnutého

rozhodnutia do majetkovej sféry sťažovateľa viedlo k jeho likvidácii!»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Základné právo sťažovateľa U. K. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25

z 27. februára 2014 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 27. februára 2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa U. K.

v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať Eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jeho

právneho zástupcu Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o. vedený v...,

č. ú... do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. februára 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka v sťažnosti napáda rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý potvrdil

prvostupňové rozhodnutie v časti výroku o trovách konania, založeného na aplikácii

ustanovení a .

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

„V súdenej veci niet sporu o tom. že žalobca v priebehu konania s ohľadom

na výsledky znaleckého dokazovania, ako i s poukazom na svoj zdravotný stav zobral žalobu

písomným podaním zo dňa 17. 12. 2012 v celom rozsahu späť. Dôsledkom tohto späťvzatia

bolo právoplatne zastavené konanie, a preto z procesného hľadiska platí, že žalobca zavinil

zastavenie konania, čím bol daný dôvod pri rozhodovaní o náhrade trov konania

pre aplikáciu ust. veta prvá . Žalovanému takto vzniklo právo na náhradu

trov konania potrebných na účelné bránenie jeho práva proti žalobcovi, ktorý zastavenie

konania zavinil. Za danej situácie preto následne bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade

trov konania posúdiť i možnosť aplikácie ust. , keďže skúmanie dôvodov

hodných osobitného zreteľa musí byť v každej veci súčasťou rozhodovania súdu o trovách

konania. Správne preto súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

účastníkov posudzoval možnosť aplikácie tohto ustanovenia z hľadiska odvolacím súdom

vyššie uvedených aspektov a vyhodnotiac všetky v tomto smere významné okolnosti dospel

k správnemu záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu.

Následne z tohto zistenia vyvodil i správny právny záver, keď opierajúc sa o ust. § 150

ods. 1 nepriznal žalovanému náhradu trov konania. Odvolací súd stotožňujúc sa

s odôvodnením napadnutého uznesenia ako dostatočne osvetľujúcim skutkový a právny

(krajský súd mal asi na mysli stav veci, pozn.) veci preto využijúc postup podľa § 219 ods. 2

sa len obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov vedúcich súd prvého stupňa

k nepriznaniu náhrady trov konania žalovanému. Reagujúc na námietky žalovaného

uvádzané v jeho odvolaní len osobitne podčiarkuje, že sociálna situácia žalobcu, ako i jeho

majetok a osobné pomery pri žalovaným požadovanej výške náhrady trov prvostupňového

konania v sume 2.105,80 eura v prípade súdom uloženej povinnosti ich náhrady by

pre žalobcu znamenali tak ťaživú životnú situáciu, ktorá by pravdepodobne pre neho bola

likvidačná. Žalobca je totiž invalidný dôchodca s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorého

jediným zdrojom príjmu je invalidný dôchodok vo výške 351,60 eura mesačne, ku ktorého

zvýšeniu došlo práve i pre bezvládnosť žalobcu. I keď žije v spoločnej domácnosti

s manželkou, ktorej príjem zo zamestnaneckého pomeru činí 502,49 eura mesačne,

za situácie, že obaja majú vyživovaciu povinnosť i k plnoletému synovi, ktorý neukončil

vzdelanie a preukázateľne trvalé výrazné poškodenie zdravia žalobcu si vyžaduje i tomu

zodpovedajúce náklady na lieky a zdravotné pomôcky, bezosporu uvedené príjmové pomery

domácnosti žalobcu mu umožňujú pokryť len najnevyhnutnejšie náklady pre dôstojný život

človeka. Vo vzťahu k statusu žalovaného ako právnickej osoby, a to neštátneho,

zdravotníckeho zariadenia, i bez bližšieho, preukazovania jeho majetkových pomerov by tak

priznanie náhrady trov konania žalovanému viedlo k neprimeranej tvrdosti voči žalobcovi.

Zvlášť významná v tomto smere je skutočnosť, že k uplatneniu nároku žalobcu v súdnom

konaní viedlo práve oznámenie o výsledku prešetrenia jeho podania Úradom pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou zo dna 06. 08. 2010, kde tento orgán konštatoval, že dňa

03. 09. 2009 mu žalovaný neposkytol zdravotnú starostlivosť správne, pretože nevykonal

všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby, čím došlo k porušeniu ust. § 4 ods. 3

o zdravotnej starostlivosti, v službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a preto jeho podanie

bolo opodstatnené. Žalobca takto svoju žalobu založil na zisteniach orgánu oprávneného

vykonávať dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a ako osoba bez potrebných odborných

znalostí preto nemal dôvod stanovisko úradu spochybniť a z neho nevychádzať. V čase

podania žaloby tak nemožno hovoriť o tom, že by zo strany žalobcu išlo o bezdôvodné

uplatňovanie práva. Naviac, o serióznom postoji žalobcu k prejednávanej veci svedčí

i skutočnosť, že žalobca následne po oboznámení sa so závermi znaleckého posudku zobral

žalobu v celom rozsahu späť. I podľa názoru odvolacieho súdu sú tak splnené podmienky

pre postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa .“

Krajský súd i okresný súd dospeli zhodne k záveru, že v posudzovanej veci boli

splnené podmienky na použitie ustanovenia .

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).

Ústavný súd však pripomína svoj všeobecný ustálený postoj, podľa ktorého nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

).

V súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd uvádza, že rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ,

, , ).

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa , použitie

ktorého je výnimkou z pravidla náhrady trov konania úspešným účastníkom, pretože iba

v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody

osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie

obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné osobitného zreteľa) je úlohou všeobecných

súdov, a to vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom na to

ústavnému súdu v zásade neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného

zreteľa umožňujúcich aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné

oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu

o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad (t. j. že sú dôvody na aplikáciu § 150

ods. 1 splnené), musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo

odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty

svojvôle (m. m. ). Ak však konečné rozhodnutie súdu o predmetnej otázke je

založené na čo len minimálnej miere racionálnych argumentov podložených zistenými

skutkovými okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle

či zjavnej neodôvodnenosti ().

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovení § 142

ods. 1 a na prípad sťažovateľky nemá charakter extrémneho vybočenia

z pravidiel rozhodovania o trovách občianskeho súdneho konania. Krajský súd dostatočným

spôsobom vzal zreteľ na skutkové okolnosti prerokúvanej kauzy majúce význam

pre rozhodnutie o trovách konania. Na základe porovnania skutočností svedčiacich

v prospech dôvodnosti odvolania sťažovateľky a skutočností svedčiacich v prospech jeho

nedôvodnosti na strane druhej dospel krajský súd k záveru o potrebe aplikácie § 150 ods. 1

.

Uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho je podľa názoru ústavného súdu

odôvodnené dostatočne a zrozumiteľne vysvetľuje dôvody, pre ktoré sa krajský súd

stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o potrebe aplikácie .

Ústavný súd podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ). Pomery na strane žalobcu (zdravotné dôvody, mesačný

príjem) boli podľa názoru krajského súdu do takej miery hodné osobitného zreteľa, že

podľa neho bol dôvod na aplikáciu ustanovenia . Tento záver je podľa

názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto základe dospel

k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv,

čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014