Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/422/2013

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobcu: B. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., A. XX/XX, zast. JUDr. Ivetou Majlingovou, advokátkou, so sídlom Komárno, Pohraničná 7, proti žalovanému: URO- KOM, s.r.o., so sídlom Komárno, Pevnostný rad 18, IČO: 36 678 686, zast. Advokátska kancelária ŠKODLER&PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dobšinského 12, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 03. 04. 2013 č.k. -180 v spojení s jeho opravným uznesením zo dňa 22. 10. 2013 č.k. -199, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s jeho opravným uznesením p o t v r d z u j e.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie, v ktorom sa žalobca domáhal ochrany osobnosti, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 eur, bolestného vo výške 7.000 eur a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 15.000 eur. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodol tak v intenciách po tom, čo dňa 18. 12. 2012 žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť prihliadajúc i na súhlas žalovaného s týmto späťvzatím žaloby. Rozhodnutie o náhrade trov konania založil na ust. majúc za preukázané, že na strane žalobcu sú dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie žalovanému náhrady trov konania. Tieto vzhliadol v zdravotnom stave žalobcu, ktorý je invalidnou osobou s minimálnym invalidným dôchodkom, naviac musí vynaložiť nemalé finančné prostriedky na svoj zdravotný stav. Z tohto dôvodu mu bolo priznané aj oslobodenie od súdnych poplatkov v tomto konaní vo výške 100 %. Taktiež prihliadol i na jeho ďalšie majetkové, sociálne a osobné pomery a zohľadnil i dopad nepriznania náhrady trov konania na žalovaného, ktorý je právnickou osobou podnikajúcou za účelom dosiahnutia zisku. Poukázal tiež na okolnosť, ktorá viedla žalobcu k uplatneniu nárokov na súde, keď žalobca v tejto súvislosti vychádzal zo stanoviska Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 06. 08. 2010, v ktorom úrad konštatoval, že žalobcovi nebola zo strany žalovaného poskytovaná zdravotná starostlivosť správne a neboli vykonané všetky zdravotné výkony na určenie choroby, čím došlo k porušeniu zákona o zdravotnej starostlivosti. Uzavrel preto, že sú splnené predpoklady pre použitie ust. ako ustanovenia výnimočného, ktoré má umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd mohol prihliadnuť k zvláštnostiam konkrétneho prípadu a slúži k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, o ktorý prípad ide i v súdenej veci.

Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie len v časti, ktorou mu nebola priznaná náhrada trov konania, domáhajúc sa jeho zmeny a priznania mu náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.405,80 eura a náhrady iných trov konania vo výške 700 eur. V tejto časti označil napadnuté uznesenie za vecne nesprávne, keď súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s jeho záverom, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce použitie ust. , keď aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Poukázal na to, že v konaní žalobca zobral návrh na začatie konania späť, čím zavinil zastavenie konania, a preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania bolo potrebné postupovať podľa . Naviac konanie bolo vedené nedôvodne, na čo poukazoval od samého začiatku a zo strany žalobcu v ňom išlo o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva. Pokiaľ žalobca pri podaní žaloby vychádzal výlučne zo záveru Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 06. 08. 2010, tento bol vydaný v rozpore so zákonom a jeho záver bol i v rozpore s vyjadreniami odborných konzultantov. Argumentoval tiež tým, že priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov žalobcovi neznamená súčasne aj zbavenie zodpovednosti účastníka konania za výsledok sporového konania. Upriamil pozornosť i na to, že jedným z rozhodujúcich hľadísk pre použitie je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimerane tvrdé voči účastníkovi, pričom označil za hrubú nespravodlivosť, aby znášal trovy tohto konania, keď tieto okrem trov právneho zastúpenia musel vynaložiť i na preddavok na znalečné vo výške 700 eur, na úhradu ktorého bol súdom zaviazaný. Považoval preto za neprípustné, aby sa bremeno náhrady trov konania v podobe preddavku znalečného prenieslo na neho i napriek tomu, že žalobca nielenže vznik týchto trov zapríčinil, ale zavinil i zastavenie konania. Záverom vytkol súdu prvého stupňa, že neskúmal jeho majetkovú sféru, a preto mu nie je známe, z čoho vyvodil, že nepriznanie náhrady trov konania ju neohrozí.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť. Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že v danej veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. V tejto súvislosti podčiarkol, že pri podávaní žaloby vychádza z výsledku šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý konštatoval pochybenie žalovaného pri poskytovaní mu zdravotnej starostlivosti a že s ohľadom na agresivitu nádoru, pokiaľ by nenavštívil iné zdravotné zariadenie, ktoré včas diagnostikovalo jeho ochorenie, hrozili mu metastázy, majúce zrejme za následok jeho smrť. Poukázal tiež na to, že je invalidným dôchodcom práve z dôvodu závažného onkologického ochorenia a má minimálny dôchodok, ktoré skutočnosti viedli i k priznaniu mu oslobodenia od súdnych poplatkov. Argumenty žalovaného v jeho odvolaní, ako aj vyčíslenie náhrady trov označil za nesprávne a v tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 04. 2008 sp.zn. .

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že je nedôvodné.

V tomto konaní sa žalobca svojou žalobou, po pripustení jej zmeny uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 14. 09. 2011 č.k. -95, domáhal voči žalovanému ochrany osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 150.000 eur, zaplatenia sumy 7.000 eur z titulu bolestného a sumy 15.000 eur z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia za zásah žalovaného, spočívajúci v neodbornom poskytnutí mu zdravotnej starostlivosti. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, ktorý výrok pre absenciu odvolania zo strany účastníkov konania nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho konania takto zostala len jeho časť, týkajúca sa výroku o náhrade trov konania, ktorým žalovanému náhrada trov konania nebola priznaná.

Vychádzajúc z dikcie zákona ( ) je zrejmé, že občianskoprávne (sporové) konanie je ovládané zásadou zodpovednosti za výsledok konania, podľa ktorej účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva, pričom plný úspech vo veci sa zisťuje porovnávaním žalobného petitu s výrokom rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

V prípade zastavenia konania však platí zásada, že podľa nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania. Ust. však zakotvuje dve výnimky z tejto zásady - podľa vety prvej tohto ustanovenia, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy; podľa vety druhej, ak sa pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Ust. teda ukladá povinnosť nahradiť náklady konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené, pričom zavinenie sa posudzuje len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva, keďže by už išlo o posúdenie dôvodnosti nároku vo veci samej. Preto, ak vzal navrhovateľ svoj návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí, pokiaľ nejde o prípad podľa veta druhá , že zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a je preto povinný nahradiť trovy konania odporcovi.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ustálenej súdnej praxe aplikácia ust. prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania úspešnému účastníkovi celkom alebo sčasti neprizná. Súdna prax v tejto súvislosti zastáva názor, že musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnený. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd bežne prihliada jednak na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, ako aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku a na postoj účastníkov v priebehu konania. Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možno len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníka spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pri rozhodovaní súdu o tom, či sú splnené podmienky ust. pre výnimočne nepriznanie (úplné, či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.

V súdenej veci niet sporu o tom, že žalobca v priebehu konania s ohľadom na výsledky znaleckého dokazovania, ako i s poukazom na svoj zdravotný stav zobral žalobu písomným podaním zo dňa 17. 12. 2012 v celom rozsahu späť. Dôsledkom tohto späťvzatia bolo právoplatne zastavené konanie, a preto z procesného hľadiska platí, že žalobca zavinil zastavenie konania, čím bol daný dôvod pri rozhodovaní o náhrade trov konania pre aplikáciu ust. veta prvá . Žalovanému takto vzniklo právo na náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie jeho práva proti žalobcovi, ktorý zastavenie konania zavinil. Za danej situácie preto následne bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania posúdiť i možnosť aplikácie ust. , keďže skúmanie dôvodov hodných osobitného zreteľa musí byť v každej veci súčasťou rozhodovania súdu o trovách konania. Správne preto súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov posudzoval možnosť aplikácie tohto ustanovenia z hľadiska odvolacím súdom vyššie uvedených aspektov a vyhodnotiac všetky v tomto smere významné okolnosti dospel k správnemu záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu. Následne z tohto zistenia vyvodil i správny právny záver, keď opierajúc sa o ust. nepriznal žalovanému náhradu trov konania. Odvolací súd stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého uznesenia ako dostatočne osvetľujúcim skutkový a právny veci preto využijúc postup podľa sa len obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov vedúcich súd prvého stupňa k nepriznaniu náhrady trov konania žalovanému. Reagujúc na námietky žalovaného uvádzané v jeho odvolaní len osobitne podčiarkuje, že sociálna situácia žalobcu, ako i jeho majetok a osobné pomery pri žalovaným požadovanej výške náhrady trov prvostupňového konania v sume 2.105,80 eura v prípade súdom uloženej povinnosti ich náhrady by pre žalobcu znamenali tak ťaživú životnú situáciu, ktorá by pravdepodobne pre neho bola likvidačná. Žalobca je totiž invalidný dôchodca s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorého jediným zdrojom príjmu je invalidný dôchodok vo výške 351,60 eura mesačne, ku

ktorého zvýšeniu došlo práve i pre bezvládnosť žalobcu. I keď žije v spoločnej domácnosti s manželkou, ktorej príjem zo zamestnaneckého pomeru činí 502,49 eura mesačne, za situácie, že obaja majú vyživovaciu povinnosť i k plnoletému synovi, ktorý neukončil vzdelanie a preukázateľne trvalé výrazné poškodenie zdravia žalobcu si vyžaduje i tomu zodpovedajúce náklady na lieky a zdravotné pomôcky, bezosporu uvedené príjmové pomery domácnosti žalobcu mu umožňujú pokryť len najnevyhnutnejšie náklady pre dôstojný život človeka. Vo vzťahu k statusu žalovaného ako právnickej osoby, a to neštátneho zdravotníckeho zariadenia, i bez bližšieho preukazovania jeho majetkových pomerov by tak priznanie náhrady trov konania žalovanému viedlo k neprimeranej tvrdosti voči žalobcovi. Zvlášť významná v tomto smere je skutočnosť, že k uplatneniu nároku žalobcu v súdnom konaní viedlo práve oznámenie o výsledku prešetrenia jeho podania Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 06. 08. 2010, kde tento orgán konštatoval, že dňa 03. 09. 2009 mu žalovaný neposkytol zdravotnú starostlivosť správne, pretože nevykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby, čím došlo k porušeniu ust. o zdravotnej starostlivosti, v službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a preto jeho podanie bolo opodstatnené. Žalobca takto svoju žalobu založil na zisteniach orgánu oprávneného vykonávať dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a ako osoba bez potrebných odborných znalostí preto nemal dôvod stanovisko úradu spochybniť a z neho nevychádzať. V čase podania žaloby tak nemožno hovoriť o tom, že by zo strany žalobcu išlo o bezdôvodné uplatňovanie práva. Naviac o serióznom postoji žalobcu k prejednávanej veci svedčí i skutočnosť, že žalobca následne po oboznámení sa so závermi znaleckého posudku zobral žalobu v celom rozsahu späť. I podľa názoru odvolacieho súdu sú tak splnené podmienky pre postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa .

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania ako vecne správne podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.