Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)6ef/374763.ce493a.pdf
PDF · 108.58 KB
No categories available
1MCdo/1/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Milana Deáka v právnej veci
navrhovateľky D.. bývajúcej v L. zastúpenej JUDr. A. advokátom, so sídlom v B., proti
odporkyni S.. bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. N., advokátkou so sídlom v K., za účasti
vedľajšieho účastníka na strane odporkyne A. a. s. , so sídlom v B., o náhradu škody ,
vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8 C 35/2002, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31.
mája 2007 sp. zn. 8 Co 75/2007 a uzneseniu Okresného súdu Levice z 27. mája 2005 sp. zn. 8
C 35/2002 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2007
sp. zn. 8 Co 75/2007 z r u š u j e a vec O. vracia na ďalšie konanie .
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Levice uznesením z 27. mája 2005 č. k. 8 C 35/2002-102 konanie
v súlade s § 96 ods. 1, 3 O. s. p. zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu po súhlase odporkyne.
Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyni trovy konania vo výške 126 644 Sk na
účet právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. ( § 146 ods. 2 O s. p. v spojení
s § 149 O. s. p.). Pri určení výšky trov právneho zastúpenia vychádzal z vyhlášky č.
163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej
len vyhláška ) a odmenu za jeden úkon právnej služby určil podľa § 13 ods. 1 tejto vyhlášky
zo sumy uplatnenej navrhovateľkou v návrhu na začatie konania t. j. 8 689 500 Sk
( 30 155 Sk ).
Krajský súd v Nitre uznesením z 31. mája 2007 sp. zn. 8 Co 75/2007 na odvolanie
navrhovateľky uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov
konania potvrdil a odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení
uviedol, že ak súd prvého stupňa priznal odporkyni náhradu trov konania z dôvodu, že
navrhovateľka zapríčinila zastavenie konania späťvzatím návrhu na začatie konania bez toho,
aby O. odporkyňa splnila to, čoho sa domáhala, rozhodol správne v súlade s § 146 ods. 2 veta
prvá O. s. p. Za správne považoval aj určenie výšky odmeny za jeden úkon právnej služby
v súlade s § 13 ods. 1 vyhlášky vo výške 30 155 Sk (zo sumy 8 689 500 S). Nesúhlasil
s názorom navrhovateľky, podľa ktorého v sporoch o náhradu za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia z hľadiska trov konania je hodnota veci určená až v rozhodnutí vo
veci samej a hodnota veci sa rovná sume O. náhrady , ktorá je rozhodnutím priznaná a až do
rozhodnutia treba vychádzať z toho, že ide o konanie, v ktorom hodnotu veci nie je možné
vyjadriť v peniazoch. Bol toho názoru, že ak navrhovateľka tvrdila, že sú u O. dané dôvody
hodné osobitného zreteľa pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a za
sťaženie spoločenského uplatnenia , potom O. zaťažovalo v tomto smere dôkazné bremeno a
mala uniesť procesnú zodpovednosť za výsledok sporu. Nemožno prehliadať ani právo
odporkyne na právnu pomoc , ktorá by pri rešpektovaní výkladu navrhovateľky o trovách
konania, vzniknuté trovy nezavinene musela znášať sama.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu na základe podnetu navrhovateľky podal včas
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol zrušiť
rozhodnutie okresného súdu v časti výroku o trovách konania a rozhodnutie odvolacieho súdu
, ktorým potvrdil výrok prvostupňového súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania.
Uviedol, že navrhovateľka sa v konaní domáhala mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia v súlade s § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/ 1965 Zb.
o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov
( ďalej len vyhláška č. 32/1965 Zb. ) vo výške 80 násobku základného bodového ohodnotenia.
Súdy oboch stupňov pri rozhodovaní o náhrade trov konania nesprávne posúdili hodnotu
sporu a hodnotu základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Nesprávne
vychádzali zo sumy uplatnenej v návrhu na začatie konania ( 8 689 500 Sk ). Je síce
nepochybné, že pri uplatnení nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia je potrebné vyjadriť požadovanú náhradu v peniazoch z dôvodu
určitosti petitu, avšak stanovenie výšky náhrady je závislé od úvahy súdu a je preto
namieste, aby až prisúdená suma bola braná za podklad pre vyčíslenie základu tarifnej
odmeny advokáta, lebo až okamihom rozhodnutia súdu o určení výšky odškodnenia je známa
hodnota práva. Preto do tohto okamihu je potrebné na uplatnenú hodnotu práva na
odškodnenie mimoriadneho zvýšenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia
hľadieť ako na hodnotu práva, ktorú nemožno vyjadriť v peniazoch, resp. O. možno zistiť
s nepomernými ťažkosťami v zmysle § 13 ods. 6 vyhlášky. Vytkol súdom oboch stupňov, že
sa nezaoberali možnosťou aplikácie ustanovenia § 150 O. s. p., keďže navrhovateľka sa
nezavinene stala účastníčkou dopravnej nehody , následkom ktorej utrpela zranenia opísané
v posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, v čase konania bola študentkou
bez príjmu a žila v spoločnej domácnosti s rodičmi. Teda súdy oboch stupňov vec nesprávne
právne posúdili a nesprávne sa vyporiadali s otázkou existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa , pre ktoré nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.
Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení sa v plnom rozsahu stotožnila so
skutkovou a právnou argumentáciou generálneho prokurátora Slovenskej republiky .
Poukázala na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky , v ktorých súdy dospeli k odlišnému právnemu názoru , ako súdy
oboch stupňov v predmetnej veci Bola toho názoru, že vôbec nemala ani povinnosť
nahradiť trovy konania a malo byť rozhodnuté podľa § 150 O. s. p., pretože okolnosti na O.
strane sú dostatočnými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa , pre ktoré nemal súd odporkyni
náhradu trov konania priznať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
§ 10a ods. 3 O. s. p. ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky ( § 243g O. s. p. ) na základe podnetu navrhovateľky ( § 243e ods. 1 a 2
O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a
ods. 1 O. s. p. ) preskúmal rozhodnutie krajského súdu a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba
z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté
inou vadou , ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho
dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( § 243i ods. 2
v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. ) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237 O. s. p a tzv. inými
vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci Tieto vady konania
neboli dovolateľom namietané a O. existenciu nezistil ani dovolací súd.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza , že rozhodnutie krajského súdu
( ako i okresného súdu ) o náhrade trov konania spočíva v nesprávnom právnom posúdení
( § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. ). V mimoriadnom dovolaní vytýka generálny prokurátor
nesprávne posúdenie charakteru nároku z hľadiska určenia hodnoty sporu a z O. hodnoty
základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri určení výšky trov
právneho zastúpenia odporkyne.
V prejednávanej veci sa navrhovateľka domáhala mimoriadneho zvýšenia
odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č.
32/1965 Zb. V priebehu konania po znaleckom dokazovaní zobrala návrh späť bez toho, aby
O. bolo zo strany odporkyne plnené a konanie bolo preto zastavené.
Ak došlo k zastaveniu konania , nemá zásadne žiaden z účastníkov právo na náhradu
trov konania podľa O. výsledku ( § 146 ods. 1 O. s. p. ). Len výnimočne možno uložiť
niektorému z účastníkov povinnosť nahradiť druhému účastníkovi trovy zastaveného konania
( § 146 ods. 2 O. s. p. ) , a to podľa vety prvej tohto ustanovenia , tomu z účastníkov, ktorý
zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a podľa druhej vety tohto ustanovenia odporcovi
v prípade , že bol pre O. správanie vzatý späť návrh na začatie konania , ktorý bol podaný
dôvodne. V prípade ,že má byť rozhodnuté podľa ustanovenia § 146 ods. 2 veta prvá , nárok
na náhradu trov konania je nárokom, ktorý má oporu v ustanoveniach procesného
práva. Z procesného hľadiska je zavinením navrhovateľky na zastavení konania späťvzatie
návrhu. Preto aj v danej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania by boli splnené zákonné
predpoklady pre použitie ustanovenia § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., pokiaľ by nebola
preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 O. s. p.
Pri uplatnení nároku na zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. musí navrhovateľ v návrhu na začatie
konania uviesť O. požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné
stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby až súdom
prisúdená výška plnenia ( nie navrhovateľom v návrhu uplatnená ) bola braná za základ pre
výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že účastník je zastúpený advokátom,
lebo až vtedy je známa hodnota sporu. Naviac ak v takejto veci má rozhodnutie súdu povahu
konštitutívneho rozhodnutia ( až O. právoplatnosťou vzniká právo na plnenie ) a účastník
poškodený na zdraví nemá inú možnosť len domáhať sa priznania zvýšenia náhrady podaním
návrhu na súd. Tento záver vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. januára 2007 sp. zn. 2 M Cdo 3/2006, a dovolací súd nemal dôvod v prejednávanej veci
sa od O. odchýliť. Potom podľa názoru dovolacieho súdu vo veci, kde nebolo prisúdené
žiadne plnenie z dôvodu zastavenia konania, teda kde nie je možné hodnotu veci alebo práva
vyjadriť v peniazoch , ako je to v danej veci , treba pri určení základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z § 13 ods. 6 vyhlášky, podľa ktorého
základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna desatina
výpočtového základu.
Za dôvodnú považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky námietku generálneho
prokurátora Slovenskej republiky , že sa súdy v danej veci nezaoberali možnosťou aplikácie
ustanovenia § 150 O. s. p. , podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa , nemusí
súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.
Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie
výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol
prihliadnuť k zvláštnostiam konkrétneho prípadu a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej
tvrdosti. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa , musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní
existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať k majetkovým,
sociálnym, osobným a ďalším pomerov všetkých účastníkov a je potrebné vziať do úvahy
nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad
takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významným
z hľadiska aplikácie § 150 O. s. p. sú tiež okolnosti , ktoré viedli k uplatneniu nárokov
(práva) na súde, postoj účastníkov konania a pod.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne
dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. keďže to vyžadovala
ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníkov konania a túto ochranu nebolo
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu , ktorým potvrdil výrok
uznesenia okresného súdu o trovách prvostupňového konania spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu
zrušil a vec O. vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 1 veta za bodkočiarkou a ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. ). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách
pôvodného i dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. apríla 2008
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : .