Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 72/2018
PDF · 214.2 KB
No categories available
IV. ÚS 72/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , zastúpenej advokátom
Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 9 Co 105/2016 z 31. mája 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. augusta 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 105/2016
z 31. mája 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že (ďalej len „navrhovateľ“) si návrhom
podaným Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) uplatnil
voči sťažovateľke nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 56 642,10 €. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol
rozsudkom z 3. júla 2009 tak, že návrh zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov
konania v sume 15 657,64 €.
Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 294/2009 z 20. októbra 2011 tak, že rozsudok vo veci
samej potvrdil a výrok o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.
Po vrátení veci okresný súd rozhodol uznesením z 26. apríla 2012, ktorým zaviazal
navrhovateľa nahradiť špecifikované trovy konania sťažovateľke a vedľajšiemu účastníkovi
konania.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali odvolanie navrhovateľ a sťažovateľka.
O odvolaniach rozhodol krajský súd uznesením z 28. septembra 2012 tak, že zmenil
uznesenie okresného súdu v časti priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľke
z 389,95 € na 11 709,42 €.
Na základe podnetu navrhovateľa podal generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie v časti výroku, ktorým krajský
súd zmenil výrok okresného súdu o náhrade trov právneho zastúpenia z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia.
O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 M Cdo 7/2013 z 8. marca 2016 (ďalej aj „uznesenie
najvyššieho súdu z 8. marca 2016“) tak, že uznesenie krajského súdu z 28. septembra 2012
v časti, v ktorej zmenil výrok o náhrade trov právneho zastúpenia, zrušil a vec mu v tomto
rozsahu vrátil na ďalšie konanie.
Po vrátení veci rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 31. mája 2016 tak,
že zmenil uznesenie okresného súdu z 26. apríla 2012 tak, že navrhovateľ je povinný
zaplatiť sťažovateľke trovy prvostupňového konania spočívajúce v zaplatenom súdnom
poplatku vo výške 2 832,11 €, spočívajúce v zaplatených preddavkoch na trovy znaleckého
dokazovania vo výške 564,29 €, a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 113,06 € do troch
dní od právoplatnosti uznesenia k rukám právneho zástupcu sťažovateľky.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 9. júna 2015, v ktorých sťažnosti smerovali proti Slovenskej republike
– rozsudky vo veciach DRAFT – OVA, a. s., PSMA, spol. s r. o., a COMPCAR, s. r. o.,
v ktorých ESĽP poukazoval na princíp právnej istoty a s tým súvisiacu limitovanú možnosť
napadnúť právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu prostredníctvom mimoriadneho
dovolania.
Sťažovateľka namieta, že jej nebol doručený podnet navrhovateľa na podanie
mimoriadneho dovolania z 2. mája 2013, preto nemala možnosť posúdiť, či generálny
prokurátor neprekročil v mimoriadnom dovolaní dôvody uvedené v podnete.
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že podľa § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania
nebolo prípustné, preto nebol daný dôvod na zásah najvyššieho súdu uznesením
z 8. marca 2016 do právoplatného uznesenia krajského súdu z 28. septembra 2012
prostredníctvom mimoriadneho dovolania.
Podľa sťažovateľky neexistovali také okolnosti podstatného a naliehavého
charakteru, ktoré by v zmysle judikatúry ESĽP „zakladali právomoc vyšších súdov zrušovať
alebo meniť právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia“.
Sťažovateľka následne poukazuje na právny názor najvyššieho súdu v uznesení
z 8. marca 2016, podľa ktorého základom pre výpočet trov právneho zastúpenia by mala byť
prisúdená suma, keďže výška plnenia bola závislá od úvahy súdu. S týmto právnym
názorom sťažovateľka nesúhlasí, „nakoľko v danej veci nešlo o prípad predpokladaný
ustanovením § 142 ods. 3 O. s. p. Navyše, rozhodnutie o výške plnenia závisí na úvahe súdu
vtedy, ak súd určil výšku nároku postupom podľa § 136 O. s. p...
Záver uvedený v uznesení najvyššieho súdu z 08. 03. 2016, že pre určenie základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v tomto prípade je potrebné vychádzať
z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., je v rozpore s právom sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie a s princípom rovnosti strán...
Záver, že až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v žalobe uplatnená)
je braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty
pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade,
že účastník je zastúpený advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu, je v rozpore
s princípom rovnosti strán a spravodlivé súdne konanie... Pre úplnosť je potrebné dodať,
že takáto interpretácia navyše úplne popiera právo sťažovateľky na právnu pomoc a obranu
proti žalobnému nároku za rovnakých podmienok ako žalobcovi.
Z § 12 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. (resp. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.)
jednoznačne vyplýva, že tarifnou hodnotou je výška peňažného plnenia, ktorého sa právna
služba týka. Je zrejmé, že žalobca sa žalobou na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 56 642,10 € (1 706 400,- Sk) podľa § 7 ods. 3
vyhl. č. 32/1965 Zb. v platnom znení domáhal peňažného plnenia (uloženia povinnosti
na peňažné plnenie). Je teda zrejmé, že nakoľko sa sťažovateľka proti takejto žalobe
žalobcu domáhajúceho sa peňažného plnenia bránila, právna služba sa týkala peňažného
plnenia...
... Ustanovenie § 13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. (resp. § 11 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z.) je totiž aplikovateľné iba v prípade, ak nie je možné hodnotu veci alebo
práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Skúmanie hodnoty veci, resp. práva je však v danom prípade irelevantné, pretože
tarifná hodnota je podľa § 12 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. (resp. § 10 ods. 2 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z.) určená podľa výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týkala...
... ak sa tarifná hodnota určuje podľa výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna
služba týka, nemožno súčasne tvrdiť, že nie je možné určiť hodnotu veci alebo práva...“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na svoje vyjadrenie k mimoriadnemu
dovolaniu generálneho prokurátora, v ktorom odkazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 M Cdo 3/2006 a sp. zn. 1 M Cdo 1/2008. Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd
v uznesení z 8. marca 2016 „žiadnym spôsobom nevysporiadal s vyššie citovanými
námietkami sťažovateľky. Dokonca ani neuviedol, z akých dôvodov sa odklonil
od predchádzajúcej judikatúry (Rc 28/1970), keď neúspech žalobcu spočíval priamo
v základe nároku.“.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského súdu
z 31. mája 2016 sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„Z uznesenia krajského súdu z 31. 05. 2016 okrem iného vyplýva, že rozhodol
v zmysle pokynov dovolacieho súdu a v súlade s jeho právnym názorom, ktorým je odvolací
súd viazaný (str. 4).
Z identických dôvodov, ako sú uvedené v bodoch 2.1 až 2.9 tohto podania má
sťažovateľka za to, že uznesením krajského súdu z 31. 05. 2016 boli porušené jej právo
na pokojné užívanie majetku, právo na spravodlivé súdne konanie, právo na preskúmateľné
súdne rozhodnutie, princíp právnej istoty, právo na právnu pomoc v súdnom konaní
a princíp rovnosti strán v súdnom konaní podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2,
čl. 47 ods. 3 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1
k Dohovoru).“
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že proti uzneseniu najvyššieho súdu
z 8. marca 2016 podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorá je vedená ústavným
súdom pod sp. zn. Rvp 6426/2016. V tejto súvislosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd „sťažnosť sťažovateľky zo 16. 05. 2016 vedenú pod sp. zn. Rvp 6426/2016 spojil
na spoločné konanie s touto sťažnosťou a po predbežnom prerokovaní prijal obe ústavné
sťažnosti na ďalšie konanie a po ich prijatí vydal tento nález:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 1 M Cdo 7/2013
a jeho uznesením z 08. 03. 2016 porušil právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a čl. 1 Dodatkového protokolu...
2. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 105/2016-706 z 31. 05. 2016
bolo porušené právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy...
a čl. 1 Dodatkového protokolu...
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 1 M Cdo 7/2013
a jeho uznesením z 08. 03. 2016 porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie,
právo na preskúmateľné súdne rozhodnutie a princíp právnej istoty podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
4. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 105/2016-706 z 31. 05. 2016
bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, právo na preskúmateľné
súdne rozhodnutie a princíp právnej istoty podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1
Dohovoru...
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 1 M Cdo 7/2013
a jeho uznesením z 08. 03. 2016 porušil právo sťažovateľky na právnu pomoc v súdnom
konaní podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
6. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 105/2016-706 z 31. 05. 2016
bolo porušené právo sťažovateľky na právnu pomoc v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 2
Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 1 M Cdo 7/2013
a jeho uznesením z 08. 03. 2016 porušil právo sťažovateľky na rovnosť strán v súdnom
konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
8. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 105/2016-706 z 31. 05. 2016
bolo porušené právo sťažovateľky na rovnosť strán v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
9. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 7/2013
z 08. 03. 2016 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 105/2016-706
z 31. 05. 2016 sa zrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie
konanie.
10. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3 000,- €, ktorú je jej povinný zaplatiť Najvyšší súd
Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
11. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám (právneho zástupcu sťažovateľky, pozn.)...
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa č. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané
náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľka v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu z 8. marca 2016
a napadnutým uznesením krajského súdu z 31. mája 2016. V úvodnej časti petitu
sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd spojil na spoločné konanie jej sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 6426/2016 – v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods.
1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu z 8. marca 2016 –
s aktuálne prejednávanou sťažnosťou „a po predbežnom prerokovaní prijal obe ústavné
sťažnosti na ďalšie konanie a po ich prijatí vydal tento nález...“. Vychádzajúc z uvedeného,
ústavný súd dospel k záveru, že petit v prerokúvanej sťažnosti formuluje sťažovateľka
s prihliadnutím na spojenie vecí a takto tento petit je zlúčením petitu zo sťažnosti vedenej
ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 6426/2016 a aktuálne prerokúvanej sťažnosti.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že v prerokúvanej sťažnosti sťažovateľka namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu z 31. mája 2016. Tento záver podporuje aj textová úprava
záhlavia sťažnosti, v ktorej sťažovateľka vymedzuje subjekt, proti komu sťažnosť smeruje,
a uvádza, že sťažnosť smeruje „proti odporcovi: Krajský súd v Bratislave“.
Ústavný súd následne pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť sťažovateľky
z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie označených
práv napadnutým uznesením krajského súdu z 31. mája 2016 z „identických dôvodov“
ako namieta porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu z 8. marca 2016.
Sťažovateľka takto predovšetkým spochybňuje právny záver najvyššieho súdu, ktorý tento
vyjadril v uznesení z 8. marca 2016, podľa ktorého „v prípade ak nebolo prisúdené žiadne
plnenie z dôvodu zamietnutia návrhu, teda kde nie je možné hodnotu veci alebo práva
vyjadriť v peniazoch (ako je to v danej veci), je potrebné pri určení základnej sadzby
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby je jedna trinástina výpočtového základu.
Vzhľadom na uvedené je dovolací súd toho názoru, že odvolací súd sa náležite
nezaoberal otázkou, že v danej veci je potrebné pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov.“.
Vo vzťahu k aktuálne prejednávanej sťažnosti sťažovateľky ústavný súd takto iba
konštatuje, že krajský súd po vrátení veci najvyšším súdom bol viazaný právnym názorom
najvyššieho súdu – čo aj uviedol v napadnutom uznesení z 31. mája 2016 – pričom
vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd – pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny – rozhodol v súlade
s právnym názorom najvyššieho súdu. Ústavný súd nepreskúmaval ďalšie námietky
sťažovateľky smerujúce proti uzneseniu najvyššieho súdu z 8. marca 2016 a konaniu, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, keďže tieto sťažovateľka uplatnila už vo svojej skoršej
sťažnosti.
Sťažovateľka v sťažnosti neuvádza ďalšiu argumentáciu, ktorou by spochybňovala
napr. správnosť výpočtu odmeny a príslušných náhrad krajským súdom v napadnutom
uznesení. Ústavný súd zohľadnil aj to, že v odvolacom konaní mala sťažovateľka čiastočný
úspech – v otázke neexistencie zákonných dôvodov na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, v otázke
platobného miesta pre zaplatenie priznanej náhrady a v otázke priznania odmeny za úkony
právnej služby, ktoré pôvodne okresný súd nepovažoval za účelne vynaložené.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na to,
že sťažovateľkou namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu z 8. marca 2016 bolo predmetom
konania ústavného súdu o jej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 6426/2016. Ústavný súd
v predmetnom konaní rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 427/2016 z 28. júna 2016 tak,
že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného uznesenia
vyplýva, že ústavný súd považoval právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v uznesení
z 8. marca 2016 o spôsobe určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby za ústavne akceptovateľný.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a napadnutým uznesením
krajského súdu z 31. mája 2016 – na skutkovom základe, ktorý v sťažnosti uplatnila
sťažovateľka – nie je daná príčinná súvislosť. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti. Osobitne ústavný súd
poukazuje na to, že nerozhodoval o návrhu sťažovateľky na spojenie špecifikovanej veci
na spoločné konanie s touto sťažnosťou aj z dôvodu, že v čase predbežného prerokovania
tejto sťažnosti o sťažnosti sťažovateľky pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 6426/2016 tretí
senát ústavného súdu už právoplatne rozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. februára 2018