Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 72/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , zastúpenej advokátom

Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa , a a 3

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 31. mája 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. augusta 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných

práv podľa , a a 3 (ďalej

len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. mája 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že (ďalej len „navrhovateľ“) si návrhom

podaným Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) uplatnil

voči sťažovateľke nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia v sume 56 642,10 €. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol

rozsudkom z 3. júla 2009 tak, že návrh zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov

konania v sume 15 657,64 €.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. októbra 2011 tak, že rozsudok vo veci

samej potvrdil a výrok o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Po vrátení veci okresný súd rozhodol uznesením z 26. apríla 2012, ktorým zaviazal

navrhovateľa nahradiť špecifikované trovy konania sťažovateľke a vedľajšiemu účastníkovi

konania.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali odvolanie navrhovateľ a sťažovateľka.

O odvolaniach rozhodol krajský súd uznesením z 28. septembra 2012 tak, že zmenil

uznesenie okresného súdu v časti priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľke

z 389,95 € na 11 709,42 €.

Na základe podnetu navrhovateľa podal generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie v časti výroku, ktorým krajský

súd zmenil výrok okresného súdu o náhrade trov právneho zastúpenia z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia.

O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 8. marca 2016 (ďalej aj „uznesenie

najvyššieho súdu z 8. marca 2016“) tak, že uznesenie krajského súdu z 28. septembra 2012

v časti, v ktorej zmenil výrok o náhrade trov právneho zastúpenia, zrušil a vec mu v tomto

rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 31. mája 2016 tak,

že zmenil uznesenie okresného súdu z 26. apríla 2012 tak, že navrhovateľ je povinný

zaplatiť sťažovateľke trovy prvostupňového konania spočívajúce v zaplatenom súdnom

poplatku vo výške 2 832,11 €, spočívajúce v zaplatených preddavkoch na trovy znaleckého

dokazovania vo výške 564,29 €, a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 113,06 € do troch

dní od právoplatnosti uznesenia k rukám právneho zástupcu sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 9. júna 2015, v ktorých sťažnosti smerovali proti Slovenskej republike

– rozsudky vo veciach DRAFT – OVA, a. s., PSMA, spol. s r. o., a COMPCAR, s. r. o.,

v ktorých ESĽP poukazoval na princíp právnej istoty a s tým súvisiacu limitovanú možnosť

napadnúť právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu prostredníctvom mimoriadneho

dovolania.

Sťažovateľka namieta, že jej nebol doručený podnet navrhovateľa na podanie

mimoriadneho dovolania z 2. mája 2013, preto nemala možnosť posúdiť, či generálny

prokurátor neprekročil v mimoriadnom dovolaní dôvody uvedené v podnete.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že podľa § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania

nebolo prípustné, preto nebol daný dôvod na zásah najvyššieho súdu uznesením

z 8. marca 2016 do právoplatného uznesenia krajského súdu z 28. septembra 2012

prostredníctvom mimoriadneho dovolania.

Podľa sťažovateľky neexistovali také okolnosti podstatného a naliehavého

charakteru, ktoré by v zmysle judikatúry ESĽP „zakladali právomoc vyšších súdov zrušovať

alebo meniť právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia“.

Sťažovateľka následne poukazuje na právny názor najvyššieho súdu v uznesení

z 8. marca 2016, podľa ktorého základom pre výpočet trov právneho zastúpenia by mala byť

prisúdená suma, keďže výška plnenia bola závislá od úvahy súdu. S týmto právnym

názorom sťažovateľka nesúhlasí, „nakoľko v danej veci nešlo o prípad predpokladaný

ustanovením Navyše, rozhodnutie o výške plnenia závisí na úvahe súdu

vtedy, ak súd určil výšku nároku postupom podľa ..

Záver uvedený v uznesení najvyššieho súdu z 08. 03. 2016, že pre určenie základnej

sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v tomto prípade je potrebné vychádzať

z vyhlášky č. , je v rozpore s právom sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie a s princípom rovnosti strán...

Záver, že až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v žalobe uplatnená)

je braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty

pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade,

že účastník je zastúpený advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu, je v rozpore

s princípom rovnosti strán a spravodlivé súdne konanie... Pre úplnosť je potrebné dodať,

že takáto interpretácia navyše úplne popiera právo sťažovateľky na právnu pomoc a obranu

proti žalobnému nároku za rovnakých podmienok ako žalobcovi.

Z vyhlášky č. (resp. vyhlášky č. )

jednoznačne vyplýva, že tarifnou hodnotou je výška peňažného plnenia, ktorého sa právna

služba týka. Je zrejmé, že žalobca sa žalobou na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 56 642,10 € (1 706 400,- Sk) podľa § 7 ods. 3

vyhl. č. v platnom znení domáhal peňažného plnenia (uloženia povinnosti

na peňažné plnenie). Je teda zrejmé, že nakoľko sa sťažovateľka proti takejto žalobe

žalobcu domáhajúceho sa peňažného plnenia bránila, právna služba sa týkala peňažného

plnenia...

... Ustanovenie vyhlášky č. (resp. vyhlášky

č. ) je totiž aplikovateľné iba v prípade, ak nie je možné hodnotu veci alebo

práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Skúmanie hodnoty veci, resp. práva je však v danom prípade irelevantné, pretože

tarifná hodnota je podľa vyhlášky č. (resp. vyhlášky

č. ) určená podľa výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týkala...

... ak sa tarifná hodnota určuje podľa výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna

služba týka, nemožno súčasne tvrdiť, že nie je možné určiť hodnotu veci alebo práva...“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na svoje vyjadrenie k mimoriadnemu

dovolaniu generálneho prokurátora, v ktorom odkazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. a sp. zn. . Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd

v uznesení z 8. marca 2016 „žiadnym spôsobom nevysporiadal s vyššie citovanými

námietkami sťažovateľky. Dokonca ani neuviedol, z akých dôvodov sa odklonil

od predchádzajúcej judikatúry (Rc 28/1970), keď neúspech žalobcu spočíval priamo

v základe nároku.“.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského súdu

z 31. mája 2016 sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Z uznesenia krajského súdu z 31. 05. 2016 okrem iného vyplýva, že rozhodol

v zmysle pokynov dovolacieho súdu a v súlade s jeho právnym názorom, ktorým je odvolací

súd viazaný (str. 4).

Z identických dôvodov, ako sú uvedené v bodoch 2.1 až 2.9 tohto podania má

sťažovateľka za to, že uznesením krajského súdu z 31. 05. 2016 boli porušené jej právo

na pokojné užívanie majetku, právo na spravodlivé súdne konanie, právo na preskúmateľné

súdne rozhodnutie, princíp právnej istoty, právo na právnu pomoc v súdnom konaní

a princíp rovnosti strán v súdnom konaní podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2,

, Dohovoru a Dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru).“

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že proti uzneseniu najvyššieho súdu

z 8. marca 2016 podala sťažnosť podľa , ktorá je vedená ústavným

súdom pod sp. zn. . V tejto súvislosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd „sťažnosť sťažovateľky zo 16. 05. 2016 vedenú pod sp. zn. spojil

na spoločné konanie s touto sťažnosťou a po predbežnom prerokovaní prijal obe ústavné

sťažnosti na ďalšie konanie a po ich prijatí vydal tento nález:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 08. 03. 2016 porušil právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku

podľa ... a Dodatkového protokolu...

2. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -706 z 31. 05. 2016

bolo porušené právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku podľa ...

a čl. 1 Dodatkového protokolu...

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 08. 03. 2016 porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie,

právo na preskúmateľné súdne rozhodnutie a princíp právnej istoty podľa čl. 46 ods. 1

... a Dohovoru...

4. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -706 z 31. 05. 2016

bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, právo na preskúmateľné

súdne rozhodnutie a princíp právnej istoty podľa ... a

Dohovoru...

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 08. 03. 2016 porušil právo sťažovateľky na právnu pomoc v súdnom

konaní podľa ... a Dohovoru...

6. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -706 z 31. 05. 2016

bolo porušené právo sťažovateľky na právnu pomoc v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 2

... a Dohovoru...

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 08. 03. 2016 porušil právo sťažovateľky na rovnosť strán v súdnom

konaní podľa ... a Dohovoru...

8. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -706 z 31. 05. 2016

bolo porušené právo sťažovateľky na rovnosť strán v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3

... a Dohovoru...

9. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 08. 03. 2016 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -706

z 31. 05. 2016 sa zrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie

konanie.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3 000,- €, ktorú je jej povinný zaplatiť Najvyšší súd

Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám (právneho zástupcu sťažovateľky, pozn.)...

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa č. 127 ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané

náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie základných práv

podľa , a a 3 , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu z 8. marca 2016

a napadnutým uznesením krajského súdu z 31. mája 2016. V úvodnej časti petitu

sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd spojil na spoločné konanie jej sťažnosť vedenú

pod sp. zn. – v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods.

1, a a 3 , práva podľa dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu z 8. marca 2016 –

s aktuálne prejednávanou sťažnosťou „a po predbežnom prerokovaní prijal obe ústavné

sťažnosti na ďalšie konanie a po ich prijatí vydal tento nález...“. Vychádzajúc z uvedeného,

ústavný súd dospel k záveru, že petit v prerokúvanej sťažnosti formuluje sťažovateľka

s prihliadnutím na spojenie vecí a takto tento petit je zlúčením petitu zo sťažnosti vedenej

ústavným súdom pod sp. zn. a aktuálne prerokúvanej sťažnosti.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v prerokúvanej sťažnosti sťažovateľka namieta

porušenie základných práv podľa , a a 3 , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením krajského súdu z 31. mája 2016. Tento záver podporuje aj textová úprava

záhlavia sťažnosti, v ktorej sťažovateľka vymedzuje subjekt, proti komu sťažnosť smeruje,

a uvádza, že sťažnosť smeruje „proti odporcovi: Krajský súd v Bratislave“.

Ústavný súd následne pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť sťažovateľky

z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie označených

práv napadnutým uznesením krajského súdu z 31. mája 2016 z „identických dôvodov“

ako namieta porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu z 8. marca 2016.

Sťažovateľka takto predovšetkým spochybňuje právny záver najvyššieho súdu, ktorý tento

vyjadril v uznesení z 8. marca 2016, podľa ktorého „v prípade ak nebolo prisúdené žiadne

plnenie z dôvodu zamietnutia návrhu, teda kde nie je možné hodnotu veci alebo práva

vyjadriť v peniazoch (ako je to v danej veci), je potrebné pri určení základnej sadzby

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky

č. , podľa ktorého základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je jedna trinástina výpočtového základu.

Vzhľadom na uvedené je dovolací súd toho názoru, že odvolací súd sa náležite

nezaoberal otázkou, že v danej veci je potrebné pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby vychádzať z vyhlášky č.

v znení neskorších predpisov.“.

Vo vzťahu k aktuálne prejednávanej sťažnosti sťažovateľky ústavný súd takto iba

konštatuje, že krajský súd po vrátení veci najvyšším súdom bol viazaný právnym názorom

najvyššieho súdu – čo aj uviedol v napadnutom uznesení z 31. mája 2016 – pričom

vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd – pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny – rozhodol v súlade

s právnym názorom najvyššieho súdu. Ústavný súd nepreskúmaval ďalšie námietky

sťažovateľky smerujúce proti uzneseniu najvyššieho súdu z 8. marca 2016 a konaniu, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu, keďže tieto sťažovateľka uplatnila už vo svojej skoršej

sťažnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti neuvádza ďalšiu argumentáciu, ktorou by spochybňovala

napr. správnosť výpočtu odmeny a príslušných náhrad krajským súdom v napadnutom

uznesení. Ústavný súd zohľadnil aj to, že v odvolacom konaní mala sťažovateľka čiastočný

úspech – v otázke neexistencie zákonných dôvodov na aplikáciu , v otázke

platobného miesta pre zaplatenie priznanej náhrady a v otázke priznania odmeny za úkony

právnej služby, ktoré pôvodne okresný súd nepovažoval za účelne vynaložené.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na to,

že sťažovateľkou namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a 3 , práva podľa dohovoru, ako aj práva podľa

dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu z 8. marca 2016 bolo predmetom

konania ústavného súdu o jej sťažnosti vedenej pod sp. zn. . Ústavný súd

v predmetnom konaní rozhodol uznesením sp. zn. z 28. júna 2016 tak,

že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného uznesenia

vyplýva, že ústavný súd považoval právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v uznesení

z 8. marca 2016 o spôsobe určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby za ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základných práv

podľa , a a 3 , práva podľa

dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a napadnutým uznesením

krajského súdu z 31. mája 2016 – na skutkovom základe, ktorý v sťažnosti uplatnila

sťažovateľka – nie je daná príčinná súvislosť. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd

rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti. Osobitne ústavný súd

poukazuje na to, že nerozhodoval o návrhu sťažovateľky na spojenie špecifikovanej veci

na spoločné konanie s touto sťažnosťou aj z dôvodu, že v čase predbežného prerokovania

tejto sťažnosti o sťažnosti sťažovateľky pôvodne vedenej pod sp. zn. tretí

senát ústavného súdu už právoplatne rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2018