Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 427/2016
PDF · 200.9 KB
No categories available
III. ÚS 427/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne
prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., advokátska kancelária,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc v súdnom konaní podľa čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo
7/2013 a jeho uznesením z 8. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 M Cdo 7/2013 a jeho uznesením z 8. marca 2016 (ďalej len „napadnutý postup
a napadnuté uznesenie“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka bola účastníkom konania v procesnej pozícii
žalovanej v konaní sp. zn. 8 C 157/2002 vedeného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej
len „okresný súd“) v právnej veci o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 56 642,10 €. Okresným súdom v uvedenej veci rozhodol
rozsudkom 3. júla 2009 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov konania
v sume 15 657,64 €. Žalobca podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
3 Co 294/2009 z 20. októbra 2011 tak, že napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil
a výrok v časti trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný
súd opätovne rozhodoval o trovách konania a uznesením z 26. apríla 2012, ktorým zaviazal
žalobcu nahradiť trovy konania sťažovateľke a vedľajšiemu účastníkovi konania v rozsahu
uvedenom vo výroku tohto uznesenia. Na základe podaného odvolania proti uzneseniu
okresného súdu o trovách konania rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 418/2012
z 28. septembra 2012 tak, že zmenil uznesenie okresného súdu v časti priznanej náhrady
trov právneho zastúpenia sťažovateľke z 389,95 € na 11 709,42 €. Na základe podnetu
žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie v časti výroku, ktorým krajský súd zmenil výrok okresného súdu
o náhrade trov právneho zastúpenia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Najvyšší
2
súd napadnutým uznesením rozhodol o mimoriadnom dovolaní tak, že uznesenie krajského
súdu v časti, v ktorej zmenil výrok o náhrade trov právneho zastúpenia, zrušil a vec mu
v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka zastáva názor, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) najvyšší súd napadnutým uznesením neprípustným spôsobom
zasiahol do jej označených práv.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadrenom
v odôvodnení napadnutého uznesenia a je presvedčená o tom, že neexistovali žiadne
okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, ktoré by v zmysle ňou citovanej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zakladali právomoc vyšších súdov
zrušovať alebo meniť právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia. Sťažovateľka tiež namieta,
že najvyšší súd neuviedol presvedčivé dôvody pre zvolený postup pri rozhodovaní o trovách
konania, ktorý bol založený na aplikácii § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pretože v okolnostiach
posudzovanej veci neúspech žalobcu spočíval priamo v základe nároku, keď žaloba žalobcu
vo veci samej bola zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie sťažovateľky.
Najvyšší súd tým, že nedal na námietky sťažovateľky uvedené vo vyjadrení
k mimoriadnemu dovolaniu ústavne konformné odpovede, mal porušiť označené práva
sťažovateľky. Sťažovateľka tak považuje napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné
a arbitrárne.
Poukazujúc na už uvedené sťažovateľka navrhla vydať nález, v ktorom ústavný súd
vysloví porušenie jej označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté
uznesenie zruší a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
4
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania najvyššieho súdu
o trovách konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku
nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého
procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú
relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci
samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012,
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje
spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných
práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za podstatnú aj tú skutočnosť, že ide
o kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, teda nie konečné rozhodnutie všeobecného súdu
o trovách konania, preto poukazuje na to, že sťažovateľka v ďalšom konaní a rozhodovaní
o trovách konania bude môcť uplatniť svoje právne argumenty a svoj právny pohľad na vec
v konaní pred krajským súdom. Zároveň poukazuje aj na to, že vzhľadom na skutočnosť, že
podanie dovolania v danej veci (dovolanie v zmysle § 239 ods. 3 OSP nie je prípustné proti
rozhodnutiu o trovách konania, pozn.) bolo vylúčené, boli splnené podmienky procesnej
prípustnosti mimoriadneho dovolania.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia
6
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj
napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
1. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia
z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia ústavný súd poukazuje na argumentáciu
najvyššieho súdu uvedenú v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „...
pri uplatnení nároku na zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia
podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. musí žalobca v návrhu na začatie konania uviesť
požadovanú výšku nároku, avšak presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy
súdu. Je preto naozaj spravodlivé, aby až súdom prisúdená výska plnenia bola braná za
základ pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že účastník je zastúpený
advokátom, pretože až vtedy je známa hodnota sporu. Naviac ak v takejto veci má
rozhodnutie súdu povahu konštitutívneho rozhodnutia (až právoplatnosťou vzniká právo na
plnenie) a účastník poškodený na zdraví nemá inú možnosť len domáhať sa priznania
zvýšenia náhrady podaním návrhu na súd. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2007 sp. zn. 2 M Cdo 3/2006
a dovolací súd nemal dôvod v prejednávanej veci sa od tohto názoru odchýliť. Dovolací súd
preto vo veci konštatuje, že v prípade ak nebolo prisúdené žiadne plnenie z dôvodu
zamietnutia návrhu, teda kde nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch
(ako je to v danej veci), je potrebné pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby vychádzať z §11 ods. 1 písm. a vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. podľa
ktorého základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina
výpočtového základu.
Vzhľadom na uvedené je dovolací súd toho názoru, že odvolací súd sa náležité
nezaoberal otázkou, že v danej veci je potrebné pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004
Z. z v znení neskorších predpisov.“.
Ústavný súd považuje za vhodné na tomto mieste skonštatovať, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je
z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní
napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil. Zároveň ho nemožno považovať ani
za arbitrárne, pretože najvyšší súd uviedol úvahu, na základe ktorej dospel k svojim
záverom.
Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu
uplatneným v napadnutom uznesení, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti toho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecnými súdmi by bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa ten natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje
(m. m. II. ÚS 27/2011).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
a napadnutým postupom najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na právnu
pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd
konštatuje, že základnému právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy zodpovedá
povinnosť súdu, ako aj iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vytvoriť
podmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným
orgánom (mutatis mutandis II. ÚS 60/98 alebo I. ÚS 58/01). Súčasťou základného práva
na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania (II. ÚS 78/03).
Najvyšší súd v rámci rozhodovania o úhrade trov napadnutým uznesením podľa
názoru ústavného súdu nezasiahol do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc
8
sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to najmä z dôvodu, že ide
o kasačné rozhodnutie, teda nie také, ktorým by právoplatne rozhodol o náhrade trov
konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem iného vyplýva, že sťažovateľkin
nárok na náhradu trov konania nebol spochybnený, ide len o spôsob stanovenia jej výšky.
Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi označeným
základným právom sťažovateľky na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, respektíve postupom, ktorý mu predchádzal, preto bolo
potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietnuť v rámci jej predbežného
prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
3. Pokiaľ sťažovateľka osobitne tvrdila porušenie základného práva na súdnu
ochranu porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktorý je
inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým, že najvyšší súd
svojím výkladom vyhlášky zvýhodnil žalobcu oproti sťažovateľke, v dôsledku čoho mal
žalobca priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že čl. 47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní
z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľka dôvodí tým, že
k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva,
takáto situácia v danom prípade nenastala (II. ÚS 71/2015).
Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania
v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľky a žalobcu). K jeho porušeniu môže dôjsť
napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní a
v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom
predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného
účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľky nezistil.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy
tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00)
i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto aj v tomto prípade
ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy posudzoval spoločne.
4. K námietke sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd napadnutým uznesením
zasiahol do jej práva vlastniť majetok vydaním napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa
stotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora vyjadreným v mimoriadnom
dovolaní a vec posúdil totožne, ústavný súd opätovne odkazuje na svoju stabilnú judikatúru,
v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného (najvyššieho)
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách.
Keďže ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny,
svojvoľný a jeho napadnuté uznesenie za také, ktoré by popieralo účel a zmysel právnej
úpravy, a nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv
sťažovateľky hmotnej povahy podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, preto
aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016
10