Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 427/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne

prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., advokátska kancelária,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

vlastniť majetok podľa , na súdnu ochranu podľa

, na právnu pomoc v súdnom konaní podľa

ods. 2 a na rovnosť účastníkov konania podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo

7/2013 a jeho uznesením z 8. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa , a a 3 (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. marca 2016 (ďalej len „napadnutý postup

a napadnuté uznesenie“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka bola účastníkom konania v procesnej pozícii

žalovanej v konaní sp. zn. vedeného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej

len „okresný súd“) v právnej veci o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia v sume 56 642,10 €. Okresným súdom v uvedenej veci rozhodol

rozsudkom 3. júla 2009 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov konania

v sume 15 657,64 €. Žalobca podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 20. októbra 2011 tak, že napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil

a výrok v časti trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný

súd opätovne rozhodoval o trovách konania a uznesením z 26. apríla 2012, ktorým zaviazal

žalobcu nahradiť trovy konania sťažovateľke a vedľajšiemu účastníkovi konania v rozsahu

uvedenom vo výroku tohto uznesenia. Na základe podaného odvolania proti uzneseniu

okresného súdu o trovách konania rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. septembra 2012 tak, že zmenil uznesenie okresného súdu v časti priznanej náhrady

trov právneho zastúpenia sťažovateľke z 389,95 € na 11 709,42 €. Na základe podnetu

žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

mimoriadne dovolanie v časti výroku, ktorým krajský súd zmenil výrok okresného súdu

o náhrade trov právneho zastúpenia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Najvyšší

2

súd napadnutým uznesením rozhodol o mimoriadnom dovolaní tak, že uznesenie krajského

súdu v časti, v ktorej zmenil výrok o náhrade trov právneho zastúpenia, zrušil a vec mu

v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zastáva názor, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) najvyšší súd napadnutým uznesením neprípustným spôsobom

zasiahol do jej označených práv.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadrenom

v odôvodnení napadnutého uznesenia a je presvedčená o tom, že neexistovali žiadne

okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, ktoré by v zmysle ňou citovanej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zakladali právomoc vyšších súdov

zrušovať alebo meniť právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia. Sťažovateľka tiež namieta,

že najvyšší súd neuviedol presvedčivé dôvody pre zvolený postup pri rozhodovaní o trovách

konania, ktorý bol založený na aplikácii Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pretože v okolnostiach

posudzovanej veci neúspech žalobcu spočíval priamo v základe nároku, keď žaloba žalobcu

vo veci samej bola zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie sťažovateľky.

Najvyšší súd tým, že nedal na námietky sťažovateľky uvedené vo vyjadrení

k mimoriadnemu dovolaniu ústavne konformné odpovede, mal porušiť označené práva

sťažovateľky. Sťažovateľka tak považuje napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné

a arbitrárne.

Poukazujúc na už uvedené sťažovateľka navrhla vydať nález, v ktorom ústavný súd

vysloví porušenie jej označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté

uznesenie zruší a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

4

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania najvyššieho súdu

o trovách konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku

nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého

procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú

relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci

samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. ,

).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za podstatnú aj tú skutočnosť, že ide

o kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, teda nie konečné rozhodnutie všeobecného súdu

o trovách konania, preto poukazuje na to, že sťažovateľka v ďalšom konaní a rozhodovaní

o trovách konania bude môcť uplatniť svoje právne argumenty a svoj právny pohľad na vec

v konaní pred krajským súdom. Zároveň poukazuje aj na to, že vzhľadom na skutočnosť, že

podanie dovolania v danej veci (dovolanie v zmysle nie je prípustné proti

rozhodnutiu o trovách konania, pozn.) bolo vylúčené, boli splnené podmienky procesnej

prípustnosti mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

6

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

1. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia

z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia ústavný súd poukazuje na argumentáciu

najvyššieho súdu uvedenú v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „...

pri uplatnení nároku na zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia

podľa vyhlášky č. musí žalobca v návrhu na začatie konania uviesť

požadovanú výšku nároku, avšak presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy

súdu. Je preto naozaj spravodlivé, aby až súdom prisúdená výska plnenia bola braná za

základ pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej

sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že účastník je zastúpený

advokátom, pretože až vtedy je známa hodnota sporu. Naviac ak v takejto veci má

rozhodnutie súdu povahu konštitutívneho rozhodnutia (až právoplatnosťou vzniká právo na

plnenie) a účastník poškodený na zdraví nemá inú možnosť len domáhať sa priznania

zvýšenia náhrady podaním návrhu na súd. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2007 sp. zn.

a dovolací súd nemal dôvod v prejednávanej veci sa od tohto názoru odchýliť. Dovolací súd

preto vo veci konštatuje, že v prípade ak nebolo prisúdené žiadne plnenie z dôvodu

zamietnutia návrhu, teda kde nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch

(ako je to v danej veci), je potrebné pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby vychádzať z vyhlášky č. . podľa

ktorého základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina

výpočtového základu.

Vzhľadom na uvedené je dovolací súd toho názoru, že odvolací súd sa náležité

nezaoberal otázkou, že v danej veci je potrebné pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004

Z. z v znení neskorších predpisov.“.

Ústavný súd považuje za vhodné na tomto mieste skonštatovať, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je

z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní

napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil. Zároveň ho nemožno považovať ani

za arbitrárne, pretože najvyšší súd uviedol úvahu, na základe ktorej dospel k svojim

záverom.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu

uplatneným v napadnutom uznesení, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti toho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecnými súdmi by bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa ten natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje

(m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa

rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

a napadnutým postupom najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na právnu

pomoc podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatuje, že základnému právu na právnu pomoc podľa zodpovedá

povinnosť súdu, ako aj iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vytvoriť

podmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným

orgánom (mutatis mutandis alebo ). Súčasťou základného práva

na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania ().

Najvyšší súd v rámci rozhodovania o úhrade trov napadnutým uznesením podľa

názoru ústavného súdu nezasiahol do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc

8

sťažovateľky podľa , a to najmä z dôvodu, že ide

o kasačné rozhodnutie, teda nie také, ktorým by právoplatne rozhodol o náhrade trov

konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem iného vyplýva, že sťažovateľkin

nárok na náhradu trov konania nebol spochybnený, ide len o spôsob stanovenia jej výšky.

Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi označeným

základným právom sťažovateľky na právnu pomoc podľa a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, respektíve postupom, ktorý mu predchádzal, preto bolo

potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietnuť v rámci jej predbežného

prerokovania podľa odmietnuť z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. Pokiaľ sťažovateľka osobitne tvrdila porušenie základného práva na súdnu

ochranu porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní ( ), ktorý je

inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým, že najvyšší súd

svojím výkladom vyhlášky zvýhodnil žalobcu oproti sťažovateľke, v dôsledku čoho mal

žalobca priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní

z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľka dôvodí tým, že

k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva,

takáto situácia v danom prípade nenastala ().

Ústavný súd dodáva, že zabezpečuje rovnosť účastníkov konania

v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľky a žalobcu). K jeho porušeniu môže dôjsť

napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní a

v rozpore s ustanoveniami zvýhodní svojím postupom

predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného

účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľky nezistil.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že vykladá a aplikuje

tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu ()

i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto aj v tomto prípade

ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 dodatkového

protokolu a posudzoval spoločne.

4. K námietke sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd napadnutým uznesením

zasiahol do jej práva vlastniť majetok vydaním napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa

stotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora vyjadreným v mimoriadnom

dovolaní a vec posúdil totožne, ústavný súd opätovne odkazuje na svoju stabilnú judikatúru,

v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného (najvyššieho)

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách.

Keďže ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny,

svojvoľný a jeho napadnuté uznesenie za také, ktoré by popieralo účel a zmysel právnej

úpravy, a nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv

sťažovateľky hmotnej povahy podľa a dodatkového protokolu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, preto

aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016

10