Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 552/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného spoločnosťou Aequitas, s. r. o., Dolná 19,

Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. Miloš Novák, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. januára 2015 v časti jeho výroku o trovách konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

vlastniť majetok podľa rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára 2015 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní o určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. . Sťažovateľ mal úspech v konaní pred

prvostupňovým súdom, ako aj pred odvolacím súdom, ktorý potvrdil rozhodnutie okresného

súdu. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná v 2. rade na najvyššom súde

dovolanie. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej v 2. rade

z dôvodu neprípustnosti a o náhrade trov dovolacieho konania rozhodol tak, že nepriznal

účastníkom právo na náhradu trov dovolacieho konania, keď sťažovateľovo vyjadrenie

k dovolaniu nepovažoval za účelné na bránenie práva.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl.

20 uznesením najvyššieho súdu v časti jeho výroku o trovách konania.

V napadnutom konaní právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu okresného súdu, aby

sa vyjadril k podanému dovolaniu, a preto sa domnieva, „že podanie vyjadrenia na základe

výzvy súdu nemôže byť neúčelným bránením práva“. Rozhodnutie najvyššieho súdu v časti

výroku o trovách konania je podľa sťažovateľa svojvoľné a aplikácia príslušných právnych

noriem nie je vykonaná na základe ústavne súladného výkladu. V sťažnosti k tomu uviedol:

«Súčasťou práva na súdnu ochranu tak je aj právo na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí,

ktoré je neoddeliteľnou súčasťou zásady právnej istoty, ktorou sa riadi celý právny poriadok

Slovenskej republiky, čo potvrdzuje aj Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. ,

v ktorom konštatoval, že „k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania,

a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) rozhodne odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo

i právne obdobnej veci bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe

dostatočne precíznych argumentov vysporiadal s otázkou, prečo bola v danej veci

sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných obdobných konaniach.

Argumentácia najvyššieho súdu musí byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie

aj v budúcnosti“...

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. nemá

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky a súd pri svojom rozhodovaní

neaplikoval relevantnú právnu normu, keď nepostupoval podľa ustanovenia § 146 ods. 2

. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky v časti

rozhodnutia sp. zn. nedostatočne odôvodnil nepriznanie náhrady trov

konania a uspokojil sa len s konštatovaním, že prípustnosť dovolania skúma Najvyšší súd

Slovenskej republiky z úradnej povinnosti a preto nie je vyjadrenie právneho zástupcu

Sťažovateľa účelným bránením práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto prípade

vôbec neprihliadol na skutočnosť, že právny zástupca Sťažovateľa sa vo veci vyjadroval

na výzvu súdu, pričom okrem námietky neprípustnosti dovolania uvádzal aj ďalšie právne

skutočnosti, pre prípad, že by Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil podané dovolanie

ako prípustné. Vzhľadom na vyššie uvedené platí, že rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky o trovách konania vo veci sp. zn. je svojvoľné

a neudržateľné.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada ústavný súd, aby vo veci jeho sťažnosti vydal

tento nález:

„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené v článku 20

Slovenskej republiky, ako aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky bolo konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod č. k. porušené.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 6 C do 37/2014 sa v časti

týkajúcej sa trov konania zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od dňa doručenia

nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia vo

výške 59,98 EUR s DPH.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých

hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie žalovanej v 2. rade

pre neprípustnosť, a to v časti jeho výroku o trovách konania.

Najvyšší súd v časti odôvodnenia napadnutého uznesenia k výroku o trovách konania

uviedol: „O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

(s použitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože trovy žalobcu pozostávajúce z odmeny jeho právnej

zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval za účelné na bránenie práva.

V preskúmavanej veci mohla byť totiž prípustnosť dovolania daná len existenciou niektorej

z procesných vád, vyplývajúcich z ustanovenia , ktoré dovolací súd skúma bez

ohľadu na stanoviská účastníkov konania.“

Podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom najvyššieho

súdu, ktorý nepovažoval vyjadrenie sťažovateľa k dovolaniu za účelné na bránenie práva,

čím odôvodnil nepriznanie trov dovolacieho konania sťažovateľovi.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997 V).

Ústavný súd však pripomína svoj všeobecný ustálený postoj, podľa ktorého nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

V súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd uvádza, že rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ,

, , ).

Sťažovateľ namieta svojvoľný a neudržateľný záver najvyššieho súdu v časti jeho

rozhodovania o trovách dovolacieho konania, keď mu nepriznal náhradu trov dovolacieho

konania za vyjadrenie k dovolaniu.

Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že súčasťou práva na súdnu ochranu

je aj právo na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ako súčasť princípu právnej istoty,

k porušeniu ktorej dochádza, ak najvyšší súd rozhoduje odlišne v skutkovo i právne

odlišnej veci bez toho, aby sa argumentačne vysporiadal s odlišným postupom ako

v iných obdobných konaniach (sťažovateľ cituje z rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje,

že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia v časti výroku o trovách konania, ktoré sú dostatočne odôvodnené

a najvyšší súd k nim dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti navyše pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ najvyšší súd v danom prípade analogicky aplikujúc § 146 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania a súčasne

dôvodil neúčelnosťou trov konania sťažovateľa, ústavný súd pripúšťa, že dôvodenie

neúčelnosťou trov je pri aplikácii tohto ustanovenia rozporné. Avšak tento nedostatok v

odôvodnení záverov najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách dovolacieho

konania nie je možné hodnotiť ako nedostatok dosahujúci taký ústavnoprávny rozmer, ktorý

by odôvodňoval zásah ústavného súdu.

Pokiaľ ide o odlišné právne závery iných senátov najvyššieho súdu, ktoré

v obdobných prípadoch aplikujú pri rozhodovaní o trovách konania

pri neprípustnosti dovolania, ústavný súd konštatuje, že právny poriadok Slovenskej

republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať

tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23

ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m. , ,

, , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa ústavný

súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. , )

poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo možné

uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd na záver konštatuje, že nie je daná taká príčinná súvislosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými základnými právami

sťažovateľa, ktorá by zakladala možnosť vysloviť namietané porušenie označených práv

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015