Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 337/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. JUDr. M. P., P., zastúpeného advokátkou JUDr. V.

N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 1. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. JUDr. M. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára

2013 doručená sťažnosť MUDr. JUDr. M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. septembra 2012 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 1. februára 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ dňa 25. 7. 2011 podal žalobu

na Krajský súd v Trenčíne o preskúmanie zákonnosti určenia dopravných značiek mestom

P. ako správnym orgánom v obývaných častiach mesta P. a o preskúmanie výkonu správy

pozemných komunikácií spoločnosťou M. P., s. r. o. Táto žaloba bola podaná na súd z

dôvodu, že boli vyčerpané všetky iné prostriedky právnej ochrany, keďže z vyjadrení ďalej

uvedených štátnych orgánov vyplýva, že v Slovenskej republike nie je orgán štátnej správy,

ktorý by bol funkčne príslušný na preskúmanie určeného dopravného značenia a použitých

dopravných značiek a ich súladu so zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi

predpismi.

1) Mesto P. prijalo uznesenie MsZ 71/2008, ktorým schválilo „Prevádzkový poriadok

dočasného regulovaného státia“, ktorý zavádzal platenie za státie vozidiel na uliciach

viacerých sídlisk mesta P., teda na verejných priestranstvách, spoločnosti M. P., s. r. o., a

to od 1. 9. 2008. Na toto uznesenie priamo nadväzovalo dopravné značenie, ktoré určilo

mesto P. ako orgán verejnej správy...

2) Vzhľadom na zrejmý rozpor s právom a obchádzanie zákonov mestom P.

sťažovateľ podal podnet na Okresnú prokuratúru v P. Na základe protestu prokurátora bolo

uvedené uznesenie MsZ 71/2008 zrušené. Avšak predmetné dopravné značenie ostalo v

platnosti napriek tomu, že uvedená úprava bola Okresnou prokuratúrou označená za

nezákonnú, takže Mestská polícia mesta P. ďalej pokračovala v ukladaní pokút a používaní

technických prostriedkov na zabránenie odjazdu motorového vozidla voči vodičom, ktorý sa

nepreukázali zaplatením spoločnosti M. P., s. r. o., a to buď lístkom alebo kartičkou

vydanou spoločnosťou M. P., s. r. o...

3) Z vyjadrenia Okresného dopravného inšpektorátu v P. zo dňa 16. 10. 2008

jednoznačne vyplýva, že tento nemá ani preskúmavaciu, ani rozhodovaciu právomoc voči

obci pri určovaní dopravného značenia...».

3. Keďže trval protiprávny stav (rozpor dopravných značiek a spoplatnenia bežného

státia na verejných priestranstvách...), «sťažovateľ dal podnet na preskúmanie preneseného

výkonu štátnej správy mesta P. vo veci použitia dopravného značenia na miestnych

komunikáciách na Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v P...

(... keďže Obvodný úrad dopravy v P. spočiatku vôbec nekonal o podnete, na základe

sťažnosti začal konať Krajský úrad dopravy v T.. Závery oboch úradov dopravy sú zrejmé:

Krajský úrad dopravy v odpovedi zo dňa 17. 4. 2009 uvádza, že „skutočnosti ohľadom

regulovaného státia na území mesta P. ako i osadenie dopravných značiek... sú plne v

kompetencii mesta P.“...

... Keďže sťažovateľ považoval daný stav za protiprávny a štátne orgány nijako

nekonali, podal žalobu v predmetnej veci na Krajský súd v Trenčíne...

... Krajský súd v Trenčíne v konaní konanie zastavil z dôvodu:

„Samotný postup správnych orgánov možno preskúmať iba s rozhodnutím, pričom v tomto

prípade žalobca žiadne rozhodnutie, ktorého zákonnosť by mala byť preskúmaná súdom,

a ktorým by bolo zasiahnuté do jeho práv, právom chránených záujmov a povinnosti,

nenapáda...

... Najvyšší súd SR uznesenie Krajského súdu v Trenčíne potvrdil.».

4. Podľa názoru sťažovateľa «Tým, že Krajský súd v Trenčíne, čo potvrdil aj Najvyšší

súd SR, zastavil konanie s poukazom na § 104 ods. 1 prvá veta, takže nerozhodol vo veci

samej, avšak vec ani nepostúpil na príslušný orgán, ktorý by mal mať kompetenciu riadiť

a kontrolovať určovanie dopravných značiek ako prenesený výkon štátnej správy obcami,

zjavne zasiahol do právnej sféry sťažovateľa. Najvyšší súd SR teda autoritatívne zasiahol

do právnej sféry sťažovateľa, pričom Krajský súd v Trenčíne v uznesení jasne konštatoval

nezákonnosť dopravných značiek tzv. „regulovaného státia“ v P.».

4. Sťažovateľ tvrdí, že „... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu

v Trenčíne o zastavení predmetného konania (bez rozhodnutia vo veci samej ako i bez

postúpenia veci) došlo k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 SR.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa M. P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a ods. 2 SR bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu SR,

č. kon. , v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. kon.

.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 1. 2. 2012, č. kon. ,

a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 9. 2012, č. kon. , sa zrušujú a vec

sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iného) k sťažnosti pripojil „Vyjadrenia

ODI v P. a Obvodného i Krajského úradu pre pozemné komunikácie, žalobu... Uznesenie

krajského súdu..., Odvolanie... Uznesenie Najvyššieho súdu...“.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak...

9. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a 2 rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 1. februára 2012 (pozri body 1 a 5).

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v

(pozri bod 7) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v

súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky

aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným

zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

, ).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

12. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 označenými rozhodnutiami všeobecných súdov a konaním (postupom)

im predchádzajúcim (body 2 a 5).

13. Krajský súd namietaným uznesením z 1. februára 2012 konanie o sťažovateľovej

žalobe proti mestu P. a M. P., s. r. o. „o preskúmanie zákonnosti postupov... vo veci určenia

použitia dopravných značiek v obývaných častiach mesta P... a vo veci výkonu správy

pozemných komunikácií podľa určených dopravných značiek...“ po zistení, že „v

predmetnom prípade nie súd splnené podmienky na konanie o žalobe podľa “,

zastavil „s poukazom na veta prvá V danom prípade neboli splnené

podmienky na postúpenie veci príslušnému orgánu, v zmysle § 104 ods. 1 veta druhá O. s.

p.“.

Dôvodom takéhoto právneho záveru bola skutočnosť, že „postup žalovaných

správnych orgánov môže byť predmetom preskúmavania súdom... iba spolu

s rozhodnutím..., ktorého zákonnosť by mala byť preskúmavaná súdom... V danom prípade

žiadne konkrétne rozhodnutie, ktorého by mala byť preskúmavané súdom v tom zmysle, či

bolo vydané v súlade so zákonom, žalobou napadnuté nebolo.“.

Krajský súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„V súvislosti s tým, že vo veci sa jedná o snahu žalobcu preskúmať postup správnych

orgánov, ktoré pri určení použitia predmetných dopravných značiek v obývaných častiach

mesta P., postupujú v zmysle všeobecne záväzného nariadenia obce, krajský súd poukazuje

na skutočnosť, že podľa a , môže prokurátor podať ma súd návrh na

vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom.“

14. O sťažovateľovom odvolaní rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením

z 18. septembra 2012 tak, že „ako vecne správne“ potvrdil uznesenie krajského súdu

z 1. februára 2012 („podľa v spojení s “). Svoje

rozhodnutie v podstatnom odôvodnil takto:

„Krajský súd správne konštatoval, že neboli splnené podmienky konania, keď

žalobca namietal zákonnosť postupu mestského zastupiteľstva mesta P. pri určovaní

použitia dopravného značenia v obývaných častiach mesta P., nakoľko nejde o individuálny

správny akt, ktorý by bol adresne určený žalobcovi, ako konkrétnej osobe a tak by bol

spôsobilý ukrátiť ho na jeho právach a oprávnených záujmoch. Odvolací súd sa tiež

stotožnil s názorom krajského súdu, že bez priamej spojitosti zásahu do individuálnych práv

a oprávnení určenej osoby by došlo k neprimeranému rozšíreniu možnosti napádať postupy

správnych orgánov v správnom súdnictve.“

15. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia krajského súdu a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri bod 4)

ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie

základného práva podľa a 2 . Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi

poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej, aj keď nie podľa jeho

predstáv. Ústavný súd konštatuje, že predmetné procesné rozhodnutia všeobecných súdov

o zastavení konania (resp. jeho potvrdení odvolacím súdom, pozn.) nie sú rozhodnutiami

vecne konečnými a nezakladajú prekážku rozhodnutej veci. Sťažovateľ stále má možnosť

domáhať sa – v rozsahu jeho nosných dôvodov – nápravy, napr. postupom upraveným

v a nasl. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (v časti

„dozor prokurátora nad žalovaním zákonnosti orgánmi verejnej správy“) v spojení

s príslušnými ustanoveniami v znení

neskorších predpisov upravujúcimi účasť prokurátora v občianskom súdnom konaní.

Sťažovateľ teda má/bude mať možnosť v naznačenom konaní uplatniť ochranu svojho práva

aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho

vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie

namieta vo svojej sťažnosti. Ústavný súd na tomto mieste považuje za vhodné poukázať na

obsah sťažovateľom predloženého upovedomenia prokurátorky Okresnej prokuratúry P.

z 15. decembra 2008, v ktorom okrem avíza o ďalšom postupe proti namietaným

uzneseniam č. 71/2008 a č. 72/2008 prokuratúra nevylučuje zváženie ďalšieho

(adekvátneho, pozn.) postupu prokuratúry.

16. Okrem toho sťažovateľ má možnosť obrátiť sa aj na všeobecný (správny) súd,

pokiaľ v ďalšom takomto súdnom konaní odstráni vady vytýkané všeobecnými súdmi

v napadnutých rozhodnutiach (existencia rozhodnutia – individuálneho správneho aktu,

ktorým bolo zasiahnuté, resp. boli ohrozené práva a oprávnené záujmy sťažovateľa).

Rovnako, pokiaľ bol sťažovateľ v súvislosti s namietaným postupom

postihnutý/sankcionovaný (bola mu uložená pokuta), mal možnosť (a toto aj učinil) sa

účinne brániť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tiež vyplýva, že

rozhodnutie o uložení pokuty sťažovateľovi (ktoré sťažovateľ označil v odvolaní

za individuálny správny akt) bolo už v inom súdnom konaní zrušené, a teda sťažovateľovi

v tomto ohľade bolo vyhovené.

17. Uvedené skutočnosti (body 15 a 16) predstavujú právne relevantnú okolnosť,

ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v vylučuje právomoc

ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 18. septembra

2012 a jemu predchádzajúceho uznesenia krajského súdu z 1. februára 2012. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd podľa sťažovateľovu sťažnosť

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (, ,

).

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. septembra 2012 (a tiež aj krajského súdu z 1. februára 2012)

sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných procesných noriem a nevykazujú znaky svojvôle.

19. Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd poznamenáva, že z písomných

podkladov predložených sťažovateľom spolu so sťažnosťou (oznámenia obvodného

a krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie P. z 3. marca 2009 a zo 17.

apríla 2009) tiež vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ podal sťažnosť pre nezákonnosť sporného

dopravného značenia na obvodný a krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné

komunikácie P., táto sťažnosť po vysvetlení problematiky a doložení stanovísk účastníkov

šetrenia bola vybavená tak, že sťažovateľ „netrvá ďalej na jeho sťažnosti“.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013