Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 446/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť G. S., S., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody L., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 2,

, a a a 3

a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Piešťany sp. zn. z 9. septembra 2010, uznesením Krajského

súdu v Trnave sp. zn. z 19. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť G. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2013 doručená sťažnosť G. S., S., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 17

ods. 2, a 2, , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. septembra 2010, uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. apríla 2011

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 11. septembra 2012. Zároveň so sťažnosťou žiadal sťažovateľ

o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 9. septembra 2010 uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 19. apríla 2011, ktorým odvolanie ako nedôvodné podľa § 319

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

v zmysle ustanovenia odmietol, pretože neboli zistené

dôvody dovolania podľa ustanovení .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal nezákonný postup konajúcich súdov, ktorý sa podľa

jeho názoru premietol do porušenia jeho základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom.

Sťažovateľ v sťažnosti prezentoval viacero námietok, a síce:

1. V prvom rade sťažovateľ predostrel svoje tvrdenie o porušení

zmätočným a nezákonným postupom orgánov činných v trestnom konaní v rámci

prípravného konania, ktoré podľa vyjadrenia sťažovateľa „začali v tej istej tr. veci dvakrát

trestné stíhanie s rozdielnym dátumom a z rozdielnych dôvodov“. Uvedené pochybenie

podľa sťažovateľa nebolo napravené ani postupom konajúcich súdov.

2. Námietku porušenia a 2 a a 2 dohovoru oprel

sťažovateľ o argumentáciu, v ktorej dôvodil nedostatkami v rámci prípravného konania

vykonanej domovej prehliadky, a síce že domová prehliadka bola vykonaná až s odstupom

pätnástich dní od vydania príkazu na jej vykonanie; počas jej vykonania nebolo dodržané

ustanovenie , keď podľa tvrdenia sťažovateľa nebola

zabezpečená prítomnosť nezúčastnenej osoby počas celého priebehu prehliadky; príkaz

na jej vykonanie nebol náležite odôvodnený a počas súdneho konania nebol vypočutý ako

svedok policajt, ktorý v prípravnom konaní vykonanie domovej prehliadky riadil, a to

práve k zmieneným časovým okolnostiam jej realizácie. Sťažovateľ na tomto mieste

namietal nesprávnosť argumentácie dovolacieho súdu, ktorý konštatoval zákonnosť

predmetného zaisťovacieho úkonu.

3. Ďalej sťažovateľ predostrel námietku porušenia a

dohovoru poukazujúc na nezákonnosť rozhodovania konajúcich súdov o ním uplatnenej

námietke zaujatosti z 10. marca 2010, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté uznesením

krajského súdu sp. zn. z 8. apríla 2010.

4. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho práva na obhajobu zaručeného čl. 50

ods. 3 a dohovoru argumentujúc, že mu na hlavnom pojednávaní nebolo

umožnené vyjadriť sa ku skutočnostiam kladeným mu za vinu a k dôkazom o nich, vo

vzťahu ku ktorému mu ochrana zo strany odvolacieho ani dovolacieho súdu podľa

vyjadrenia sťažovateľa poskytnutá nebola.

5. Sťažovateľ porušenie svojho práva garantovaného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru,

podľa ktorého má obvinený právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a vypočutie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok

ako svedkov proti sebe, videl v skutočnosti, že zo strany konajúceho súdu nebolo vyhovené

jeho návrhu na vypočutie dvoch svedkov, ktorých výpovede považoval sťažovateľ

za relevantné.

6. Námietku porušenia a dohovoru sťažovateľ

zdôvodnil tvrdením o nezákonnosti postupu krajského súdu rozhodujúceho o ním uplatnenej

námietke zaujatosti z 22. marca 2011, o ktorej rozhodol krajský súd svojím uznesením

z 29. marca 2011 sp. zn. .

7. Sťažovateľ ďalej prezentoval námietku porušenia čl. 50 ods. 3 a čl. 47 ods. 2

a a dohovoru opretú o tvrdenie, že v súdnom konaní mala byť

na jeho ujmu porušená zásada bezprostrednosti zakotvená v ustanovení § 2 ods. 19

, a uviedol, že „súd pri svojom rozhodovaní o vine argumentoval týmto

nezákonným dôkazom (tr. spis svedka V.), a takisto aj údajným listom, ktorý som mu mal

napísať, no ktorý dodnes nikto nevidel, a ani nebol v tr. konaní predložený ako dôkaz“.

Sťažovateľ na tomto mieste namietal aj okolnosti súvisiace s rozhodovaním o jeho väzbe

v konaní vedenom pod sp. zn. , keď sa obhajca ustanovený mu z titulu nutnej

obhajoby nechal substitučne zastúpiť, a to bez súhlasu sťažovateľa. Podľa sťažovateľa sa

konajúce súdy s týmito ním prezentovanými pochybeniami nevysporiadali.

8. Sťažovateľ predostrel námietku porušenia a

dohovoru tvrdiac, že záver o jeho vine konajúce súdy opreli o skutočnosti, ktoré v procese

dokazovania preukázané neboli.

9. Napokon sťažovateľ namietal porušenie argumentujúc:

„S poukazom na skutočnosť, že NS SR rozhodol o dvoch podaných dovolaniach

( resp. ) podaných okrem iných dôvodov, tak v jednom bode

z toho istého dôvodu rozdielne, je podľa môjho názoru porušením môjho práva

vyplývajúceho z SR, že všetci občania SR sú si rovní vo svojich právach.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol

o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 21

ods. 1 a 2, , a a a 3 a a 2

dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 9. septembra 2010, uznesením

krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2011 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. septembra 2012 a predmetné rozhodnutia zrušil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1, , a a 3 a a 2 dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 9. septembra 2010

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

označeného rozsudku okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú aj využil. Ochranu jeho

základným právam a slobodám zaručeným a právam zaručeným dohovorom bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovému rozsudku.

Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1, a a a 3 a a 2 dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2011 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. septembra 2012

1. K námietke sťažovateľa o nezákonnom postupe orgánov prípravného konania,

ktoré podľa vyjadrenia sťažovateľa „začali v tej istej tr. veci dvakrát trestné stíhanie

s rozdielnym dátumom a z rozdielnych dôvodov“ bez toho, aby sa zaoberali jej prípadnou

relevanciou, poukazuje ústavný súd na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

. Z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom

ako primárnym ochrancom ústavnosti okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred

všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred

ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , , ).

Vychádzajúc z obsahu rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ predmetnú námietku predostrel prvýkrát až v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu, hoci tak mohol učiniť už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,

čím by sa vytvoril priestor pre krajský súd, aby potenciálny nedostatok (v prípade zistenia

porušenia zákonnosti, resp. ústavnosti postupu trestného konania) relevantným a zákonným

spôsobom odstránil. V tomto smere teda sťažovateľ opravný prostriedok, ktorý mu právny

poriadok na ochranu jeho práv poskytoval, nevyužil, a preto ústavný súd sťažnosť

v uvedenej časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Námietky o nezákonnosti realizovanej domovej prehliadky, ktoré prezentoval

sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, uplatnil už v odvolaní a tiež v dovolaní.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie všetkými orgánmi

verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane

a .

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej moci v prípade, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ pre posúdenie námietok obsiahnutých

v sťažnosti sťažovateľa.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu

z 9. septembra 2010 zaoberal aj námietkami sťažovateľa o nezákonnosti realizácie domovej

prehliadky. Podrobne preskúmal zákonnosť vykonanej domovej prehliadky, a to

s osobitným posúdením rýchlosti jej realizácie. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že

pokiaľ mala domová prehliadka splniť svoj účel, bolo vecou polície určiť, kedy sa vykoná.

Preto samotná skutočnosť, že domová prehliadka bola vykoná po 15 dňoch po jej nariadení,

nemôže zakladať jej nezákonnosť. Krajský súd sa tiež oboznámil so zápisnicou o vykonaní

domovej prehliadky, s fotodokumentáciou, ako aj s výpoveďami príslušníkov polície

a nezúčastnenej osoby prítomnej na domovej prehliadke. Na základe týchto poznatkov

dospel k záveru, že domová prehliadka bola vykonaná zákonným spôsobom.

Zákonnosťou domovej prehliadky sa zaoberal tiež najvyšší súd pri rozhodovaní

o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2011. Sťažovateľ uplatnil tieto

námietky ako dovolací dôvod podľa ; t. j. že rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd tak

opakovane preskúmal zákonnosť domovej prehliadky, ktorú vyhodnotil ako zákonnú.

Príkaz na vykonanie domovej prehliadky obsahoval všetky potrebné náležitosti a bol v ňom

definovaný aj jej účel – v daných priestoroch sa mali nachádzať drogy. Doba, ktorá

uplynula od vydania príkazu na domovú prehliadku po jej realizáciu (15 dní, pozn.), bola

vyhodnotená ako primeraná, ktorá nemôže spôsobovať jej nezákonnosť. Z uvedeného

dôvodu preto najvyšší súd dospel k záveru, že nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 371

písm. g) .

Krajský súd v napadnutom uznesení z 19. apríla 2011 a najvyšší súd v napadnutom

uznesení z 11. septembra 2012 svoj názor o zákonnosti domovej prehliadky vysvetlili jasne,

zrozumiteľne a zároveň výstižne. Domová prehliadka bola posúdená komplexne, pretože

predmetom posúdenia nebol iba samotný príkaz na domovú prehliadku, ale aj dokumentácia

o jej realizácii (zápisnica o vykonaní domovej prehliadky, fotodokumentácia, výpovede

osôb, ktoré sa na nej zúčastnili). Závery o zákonnosti domovej prehliadky sú preto plne

legitímne a ústavný súd nemá dôvod pochybovať o správnosti tohto právneho záveru

krajského súdu a najvyššieho súdu.

V uvedenej časti preto posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú.

3. Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenej námietke porušenia garancií

a dohovorom formulovaného práva na nestranný súd podľa vyjadrenia sťažovateľa

spôsobeným nezákonnosťou rozhodovania súdov o ním uplatnenej námietke zaujatosti

z 10. marca 2010 ústavný súd konštatuje, že ju bolo možné relevantným spôsobom a včas

prostredníctvom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uplatniť len vo vzťahu

k právoplatnému uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 8. apríla 2010, ktorého

predmetom rozhodovania bola práve predmetná námietka zaujatosti.

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v danej časti pre

nedostatok príčinnej súvislosti ako zjavne neopodstatnenú.

4. Sťažovateľ v sťažnosti formuloval aj námietku porušenia jeho práva na obhajobu

garantovaného a dohovoru, kde argumentoval, že

„Na hlavnom pojednávaní 09.09.2010 síce odmietol vo veci vypovedať, a následne bola

prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania, avšak neskôr, pokiaľ vypovedať chcel, mu

to zo strany súdu umožnené nebolo.“.

Predmetnú námietku sťažovateľ uplatnil tak v odvolaní, ako aj v dovolaní. Krajský

súd vo svojom uznesení sp. zn. z 19. apríla 2011 zodpovedal túto otázku

konštatovaním nedôvodnosti námietky sťažovateľa o porušení zásady ústnosti. Krajský súd

potom, ako preskúmal obsah zápisnice z hlavného pojednávania, kvalifikoval postup

okresného súdu ako zákonný, pričom dôvodil, že potom, ako sťažovateľ na hlavnom

pojednávaní konanom 10. marca 2010 po riadnom poučení uviedol, že zatiaľ sa nechce

k veci vyjadrovať, okresný súd skonštatoval splnenie podmienok na postup podľa

ustanovení (na návrh prokurátora alebo obhajcu sa

zápisnica o skoršej výpovedi obžalovaného alebo jej časť prečíta, ak obžalovaný využije

svoje právo nevypovedať) a prečítal výpoveď sťažovateľa z prípravného konania. Krajský

súd na tomto mieste takisto dodal, že sťažovateľ, pokiaľ mu bolo v priebehu hlavného

pojednávania udelené slovo, sa zameral iba na vznášanie námietok zaujatosti, prípadne

spochybňovanie svedkov, k veci sa však súvisle nevyjadril a svoju výpoveď z prípravného

konania neodvolal. Túto argumentáciu odvolacieho súdu si osvojil aj najvyšší súd ako súd

dovolací.

Ústavný súd je toho názoru, že predmetnú otázku sťažovateľom nastolenú

a prezentovanú v rámci odvolacích i dovolacích dôvodov konajúce súdy zodpovedali

náležite a zároveň logicky, poukazujúc pritom na relevantnú právnu úpravu, ktorej ich

závery o rešpektovaní zásady ústnosti v kontexte práva sťažovateľa na obhajobu nijako

neodporujú.

Ústavný súd tak posúdil sťažnosť sťažovateľa aj v uvedenej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

5. V prípade námietky sťažovateľa o porušení garancií práva na obhajobu

odmietnutím jeho návrhu na vypočutie dvoch svedkov v jeho prospech zo strany

konajúceho súdu zistil ústavný súd existenciu procesnej prekážky brániacej jej

prerokovaniu, a síce nedostatok právomocí. Ako vyplýva z obsahu rozhodnutí tak

odvolacieho súdu, ako aj dovolacieho súdu, sťažovateľ predmetnú námietku v rámci

odvolacieho ani dovolacieho konania nepredniesol a prvýkrát ju predostrel až v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu. Sťažovateľ teda v uvedenom smere opravné prostriedky

poskytované mu právnym poriadkom na ochranu jeho práv nevyužil, a ústavný súd preto

sťažnosť v uvedenej časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

6. Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd pre nedostatok príčinnej súvislosti

tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie garancií nestranného súdu

„nezákonným postupom a rozhodnutím“ krajského súdu o ním uplatnenej námietke

zaujatosti z 22. marca 2011, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. 3 Nto/6/2011z 29. marca 2011. Obdobne ako v predchádzajúcom prípade (bod II.

B. 3) aj na tomto mieste ústavný súd konštatuje, že relevantným spôsobom a včas

prostredníctvom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu bolo možné v označených

súvislostiach ústavnú ochranu uplatniť len vo vzťahu k právoplatnému uzneseniu

všeobecného súdu, ktorého predmetom rozhodovania bola práve predmetná námietka

zaujatosti.

7. Námietkou sťažovateľa, že mal byť proti nemu použitý „neexistujúci dôkaz,

údajný list od svedka V.“, sa zaoberal ako jedným z uplatnených dovolacích dôvodov

najvyšší súd, ktorý vyvrátil jej opodstatnenosť poukazom na skutočnosť, že prvostupňový

súd označeného svedka riadne vypočul a v procese vyhodnotenia dôkazov ako dôkaz

zohľadňoval len túto výpoveď, ktorá navyše pri rozhodovaní o vine sťažovateľa ani nemala

relevantnú povahu. Ústavný súd takúto odpoveď dovolacieho súdu na sťažovateľom

prezentovanú argumentačnú otázku považuje za dostatočne zrozumiteľnú, náležitú

a zároveň logickú, čo vylučuje možnosť spochybnenia konformnosti odôvodnenia

rozhodnutia najvyššieho súdu so sťažovateľom označenými článkami a dohovoru.

Ústavný súd preto považoval prezentovanú námietku sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o druhú časť sťažovateľom prezentovanej argumentácie, keď malo podľa

názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu označených článkov a dohovoru substitučným

zastúpením ustanoveného obhajcu bez vedomia sťažovateľa, a to v rámci konania o jeho

väzbe sp. zn. , túto ústavný súd kvalifikuje pre nedostatok príčinnej súvislosti

ako zjavne neopodstatnenú. Rovnako ako v bodoch 3 a 6 časti II. B. bolo možné

v označených súvislostiach ústavnú ochranu uplatniť len vo vzťahu k právoplatnému

uzneseniu všeobecného súdu, ktorého predmetom rozhodovania bola väzba sťažovateľa.

8. Sťažovateľ v sťažnosti zároveň vyjadril nesúhlas so spôsobom, ako súdy určili

hodnotu drogy, ktorá bola nájdená pri domovej prehliadke. Sťažovateľ uviedol, že

v jeho prípade išlo o postup, ktorý vychádzal zo záverov znaleckého posudku

Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru (ďalej len „KEÚ PZ“), ktorý

určil, akému počtu obvyklých jednorazových dávok zodpovedá zadržaná droga, a tiež

vychádzal zo správy Národnej protidrogovej jednotky Prezídia Policajného zboru o cene

jednorazovej dávky príslušnej drogy. Podľa názoru sťažovateľa v trestnom konaní nebolo

uspokojivo preukázané, či sa na čiernom trhu skutočne predáva ako jedna dávka práve

také množstvo drogy a v takej koncentrácii, ako to určil v znaleckom posudku KEÚ PZ.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. novembra 2012, ktoré sa týkalo obdobnej drogovej trestnej

činnosti a ktorého predmetom posudzovania bola práve hodnota zaistenej drogy. V tomto

rozhodnutí najvyšší súd vyhodnotil ako nesprávne určovanie hodnoty drogy metodikou

používanou KEÚ PZ v prípade trestného činu podľa (pre ktorý bol

obžalovaný sťažovateľ).

Námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa vyčíslenia hodnoty drogy sa zaoberal krajský

súd v napadnutom uznesení z 19. apríla 2011 a aj najvyšší súd v uznesení z 11. septembra

2012. Krajský súd pripustil obťažnosť určenia ceny obvyklej jednorazovej dávky, pretože

množstvo drogy sa odvíja od stupňa závislosti konkrétneho konzumenta. V takýchto

trestných veciach sa preto berie do úvahy najmenšie možné množstvo obvykle

jednorazových dávok zo zadržanej drogy a tomu zodpovedajúca hodnota. Takýto postup je

preto v prospech obvinených. Sťažovateľ uplatnil námietky týkajúce sa hodnoty drogy aj

ako dovolací dôvod podľa . Najvyšší súd vyhodnotil

hodnotu drogy ako spoľahlivo preukázanú znaleckým posudkom. V prípade sťažovateľa

preto nebol naplnený ani dovolací dôvod podľa .

9. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí ústavný súd konštatuje, že

tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa podrobne zaoberali podstatou argumentácie

sťažovateľa týkajúcej sa hodnoty drogy. Závery, ku ktorým v tejto otázke súdy dospeli,

resp. s ktorými sa súdy stotožnili, nemožno rozhodne považovať za svojvoľné či arbitrárne.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právne názory

krajského súdu a ani najvyššieho súdu takéto nedostatky rozhodne nevykazuje. Pokiaľ

sťažovateľ poukazuje na rozpor v judikatúre najvyššieho súdu pri posudzovaní hodnoty

drogy s odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra

2012, je potrebné uviesť, že ústavný súd zastáva v tejto súvislosti názor, že nie je jeho

úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (, ,

). Otázka posudzovania hodnoty drogy nemá ústavnoprávny rozmer.

Ústavný súd posúdil sťažnosť v danej časti z uvedených dôvodov ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia, pričom ďalšími návrhmi vrátane žiadosti sťažovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013