Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 457/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného

trestného súdu sp. zn. 65/2011 z 29. júla 2011 a postupom a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2011 doručená sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Špecializovaného trestného

súdu sp. zn. 65/2011 z 29. júla 2011 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. augusta 2011.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 27. júla 2011 bol v tejto trestnej veci oslobodený spod obžaloby

a zároveň bol rozhodnutím okresného súdu prepustený z väzby na slobodu. Po prepustení na

slobodu bol však hneď zadržaný a následne vzatý do väzby. Podľa vyjadrenia sťažovateľa

sa tak stalo na základe uznesenia Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 65/2011

z 29. júla 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. augusta

2011. Na základe týchto rozhodnutí bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. a) a c) , a to v trestnej veci vedenej Prezídiom Policajného

zboru Úradom boja proti organizovanej kriminalite B. (ďalej len „úrad boja proti

organizovanej kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-286/BOK-BA-2011.

Podľa názoru sťažovateľa jeho zadržanie, ku ktorému došlo 27. júla 2011, nebolo

vykonané v súlade so zákonom, pretože „pri zadržaní... ani bezprostredne po ňom nebol

obvinený žiadnym policajtom ani iným orgánom oboznámený o dôvodoch jeho zadržania“.

Tým podľa vyjadrenia sťažovateľa došlo k porušeniu . Sťažovateľ

zároveň uviedol, že ani potom, ako mu bolo uvedeného dňa okolo 17.00 h oznámené

uznesenie o vznesení obvinenia, mu neboli oznámené dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1

. Sťažovateľ dodal, že o týchto skutočnostiach sa dozvedel až pri svojom

výsluchu na Špecializovanom trestnom súde, ale podľa jeho vyjadrenia ani ten neprihliadol

na „nezákonnosť“ jeho zadržania. Sťažovateľ uviedol, že tieto námietky vzniesol nielen pri

svojom výsluchu na súde prvého stupňa, ale aj v sťažnosti proti jeho rozhodnutiu, o ktorej

rozhodol najvyšší súd. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa ani súd druhého stupňa nezaoberal

„nezákonnosťou“ jeho zadržania. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domnieval, že tým

došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne tvrdil: „Osoba sťažovateľa je už takmer 10 rokov

kriminalizovaná a jeho osobná sloboda je nepretržite obmedzovaná spôsobom, ktorý je

v rozpore nielen s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ale aj v rozpore s čl. 5

Dohovoru... Po ukončení jednej väzby je sťažovateľ bezodkladne vzatý do ďalšej väzby.

Orgány činné v trestnom konaní účelovo a zámerne zneužívajú situáciu, účelne voči osobe

sťažovateľa fabrikujú alebo zneužívajú obvinenia a v prípade prepustenia

z predchádzajúcej väzby, načasujú celú vec tak, aby mohol byť opätovne vzatý do novej

väzby.“

Sťažovateľ sa domnieva, že nie je v súlade so zákonom, aby po uplynutí 8 rokov od

vznesenia obvinenia bol vzatý do väzby. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ argumentoval

aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej

závažnosť obvinenia nemôže sama osebe slúžiť na ospravedlnenie dlhej doby držania vo

väzbe, pričom sa musí v danom prípade prihliadať na trvanie už kumulovanej väzby (Iljikov

proti Bulharsku č. 33977/96 z 26. júla 2001) alebo podľa ktorej, ak je obvinený vo väzbe

počas dvoch alebo viacerých samostatných období, tieto je potrebné pre posúdenie

primeranosti trvania väzby podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru kumulovať (prípad Kemmache proti

Francúzsku). Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, že postupom času sa začiatočné

dôvody väzby stávajú menej a menej relevantné, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že

je väzobne stíhaný už viac ako 9 rokov. Podľa názoru sťažovateľa uvedené skutočnosti sú

dôkazom toho, že v jeho prípade došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17

ods. 5 a práva podľa a 3 dohovoru.

Sťažovateľ súčasne vyslovil názor, že dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)

a c) tak, ako ich konkretizoval Špecializovaný trestný súd a najvyšší

súd, sú nedostatočné a v súčasnom štádiu väzobného stíhania irelevantné.

Sťažovateľ svoje námietky zhrnul do dvoch bodov:

1. Vo veci konajúce súdy vôbec nezohľadnili „jeho predchádzajúce viac ako 9 rokov

trvajúce väzobné stíhania v iných jeho trestných veciach“.

2. Vo veci konajúce súdy sa vôbec nezaoberali nezákonnosťou jeho zadržania, ktoré

väzbe predchádzalo.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uzneseniami

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 65/2011 z 29. júla 2011 a najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. augusta 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a podľa , ako aj jeho práva podľa a 3 a

dohovoru, napadnuté uznesenia zrušil, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie označených práv sťažovateľa

postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 65/2011 z 29. júla 2011,

ktorým bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na

ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné

súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia Špecializovaného trestného

súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti uzneseniu súdu prvého

stupňa rozhodujúceho o väzbe sťažovateľa, odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (obdobne napr. , , , ,

, ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na

osobnú slobodu podľa a 5 , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 3 dohovoru a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. augusta 2011.

V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa porušenia základného práva sťažovateľa

podľa a jeho práva podľa dohovoru postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej

osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17

, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého

procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva

na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie dohovoru (či ) o práve

na spravodlivé súdne konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. , ,

).

Vychádzajúc z uvedeného bolo pre ústavný súd rozhodujúce preskúmať postup

a uznesenie najvyššieho súdu vo väzbe na obsah rozhodnutia Špecializovaného trestného

súdu z hľadiska dodržania záruk, aké na zákonnosť väzby kladú a 5

a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd zistil, že 27. júla 2011 v čase

o 15.20 h bol sťažovateľ zadržaný vyšetrovateľkou úradu boja proti organizovanej

kriminalite na základe uznesení o vznesení obvinenia pre trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“), trestný čin podvodu

formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4 písm. a) a ods. 5 Trestného

zákona, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou spolupáchateľstva podľa § 9

ods. 2 a a a ďalšie trestné činy. Sťažovateľ

bol zadržaný z dôvodov podľa ods. písm. a) a c) , pretože podľa

vyšetrovateľky boli dané dôvody útekovej a preventívnej väzby. Po zadržaní sťažovateľa

bol vykonaný jeho výsluch, ktorý sa uskutočnil toho istého dňa na úrade boja proti

organizovanej kriminalite v čase od 16.50 h.

Dňa 28. júla 2011 podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) Špecializovanému

trestnému súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, v ktorom argumentoval tým, že

sťažovateľovi boli vznesené obvinenia z viacero trestných činov, a to na základe uznesení

vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KÚV-94/OVEK-2001 zo 14. decembra 2001, z 18. júna 2003

a 3. júla 2003, ako aj uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OUV-273/30-BB-2002

z 8. júna 2002.

Z uznesenia Špecializovaného trestného súdu vyplýva, že prokurátor špeciálnej

prokuratúry odôvodnil návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. a) tým, že ide o cudzinca, ktorý v relevantnom čase nemal na

území Slovenskej republiky žiadny trvalý ani tolerovaný pobyt. Okrem toho prokurátor

poukázal na mimoriadne závažnú trestnú činnosť sťažovateľa, z ktorej je obžalovaný a kde

v prípade uznania viny mu hrozí vysoký trest. Dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) videl prokurátor špeciálnej prokuratúry v tom, že sťažovateľ

nemá na území Slovenskej republiky stály príjem, nevykonáva žiadnu podnikateľskú

činnosť, pričom v tejto súvislosti vyslovil názor, že je daná dôvodná obava, že po prepustení

na slobodu by sťažovateľ pre účely zadováženia si príjmu pokračoval v páchaní

ekonomickej alebo násilnej trestnej činnosti. Prokurátor v tejto súvislosti poukázal aj na

sťažovateľovo predchádzajúce odsúdenie za majetkovú trestnú činnosť.

O návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na vzatie sťažovateľa do väzby

rozhodol Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. 65/2011 z 29. júla 2011 tak, že

ho vzal do väzby s tým, že táto začala plynúť 27. júla 2011 od 15.20 h.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia Špecializovaný trestný súd

konštatoval, že zadržanie sťažovateľa bolo realizované v súlade so zákonom, keďže

sťažovateľ bol v 48-hodinovej lehote od zadržania, ku ktorému došlo 27. júla 2011 v čase

o 15.20 h, odovzdaný Špecializovanému trestnému súdu, ktorému bol návrh prokurátora na

vzatie sťažovateľa do väzby predložený 28. júla 2011 o 16.50 h.

Z odôvodnenia uznesenia Špecializovaného trestného súdu ďalej vyplýva, že pred

rozhodnutím o väzbe bol sťažovateľ vypočutý sudcom pre prípravné konanie. V rámci

svojho výsluchu sťažovateľ namietal, že jeho zadržanie nebolo vykonané v súlade so

zákonom, pretože nebol vyrozumený o dôvodoch zadržania. Okrem toho sťažovateľ

uviedol, že uňho nie je daný dôvod väzby podľa ,

pretože vôbec nechcel ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, taktiež namietal, že

v danom prípade nemôže byť dôvodom jeho väzby skutočnosť, že je súdený za inú trestnú

činnosť a že mu hrozí vysoký trest. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že uňho nie je daný ani dôvod

väzby podľa , pretože argumenty, ktoré použil

prokurátor v snahe poukázať na dôvodnú obavu, že na slobode by pokračoval v trestnej

činnosti, sú podľa neho neaktuálne aj vzhľadom na to, že vo väzbe sa nachádza už 9 a pol

roka. Sťažovateľ dodal, že podľa jeho názoru ho prenasledujú policajti na základe

vymyslených falošných dôkazov. K trestnej činnosti, ktorá sa mu v danom prípade kladie za

vinu a ktorú mal spáchať s viacerými osobami, sťažovateľ uviedol, že jedného z nich

nepozná vôbec, s ďalším sa stretol len párkrát, s iným sa zoznámil vo výkone väzby

v priebehu roka 2002. Zároveň uviedol, že v priebehu rokov 1996, 1997 a 2000 nezakladal

ani nezosnoval žiadne skupiny a že v prípade, ak by ho príslušný súd nevzal do väzby, bude

sa nachádzať u konkrétnej osoby, ktorej meno a adresu uviedol.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia sa Špecializovaný trestný súd

venoval podstate a účelu väzby, konštatoval, že u sťažovateľa boli naplnené formálne

a materiálne predpoklady väzby. Pokiaľ ide o útekovú väzbu, k tej súd prvého stupňa

uviedol, že je daná dôvodná obava, že v prípade, ak by sťažovateľ bol prepustený z väzby

na slobodu, mohol by ujsť alebo sa skrývať, pretože aj keď na území Slovenskej republiky

má dlhodobý pobyt, podľa výpovedí svedkov sa v mieste tohto pobytu, pokiaľ ešte bol na

slobode, už dlhší čas nezdržiaval. Podľa názoru prvostupňového súdu sťažovateľ nijako

nepreukázal, že v prípade prepustenia na slobodu by sa zdržiaval u konkrétnej osoby.

Okrem toho Špecializovaný trestný súd poukázal aj na vysoký trest, ktorý sťažovateľovi

hrozí za spáchanie inej trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu. Dôvod preventívnej

väzby videl súd prvého stupňa v tom, že ani postupné vznášanie obvinení, ku ktorým došlo

v minulosti, sťažovateľovi nezabránilo v páchaní trestnej činnosti.

Proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 8. augusta 2011 tak, že ju

zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že napadnuté rozhodnutie považuje za

nepreskúmateľné, poukázal na to, že v jeho prípade došlo k nezákonnému zadržaniu,

pretože nebol informovaný o dôvodoch svojho zadržania a zároveň spochybňoval

dôvodnosť svojho trestného stíhania. Okrem toho argumentoval aj neprimeranou dĺžkou

väzobného stíhania, ktoré podľa jeho udania trvá už viac ako 9 rokov, pričom v tejto

súvislosti odkázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej závažnosť obvinenia nemôže byť

dôvodom na dlhé trvanie väzby, a taktiež poukázal na to, že niektoré skutkové okolnosti

môžu byť v začiatočnom štádiu väzobného stíhania postačujúce, ale že postupom času sa

vytrácajú a že je potrebné prihliadať na trvanie tzv. kumulovanej väzby. Sťažovateľ zároveň

tvrdil, že uňho nie sú dané dôvody ani útekovej väzby, ani preventívnej väzby.

Najvyšší súd v namietanom uznesení okrem iného konštatoval:

„V prvom rade je potrebné poukázať na to, že z obsahu predloženého spisového

materiálu vyplýva, že návrh na vzatie obvineného V. Y. do väzby bol podaný prokurátorom

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na

Špecializovaný trestný súd dňa 28. júla 2011 o 16.50 hod., pod sp. zn. -573,

a to z dôvodov podľa ,

Konajúci sudca pre prípravné konanie pritom predmetný návrh preskúmal najprv

z toho hľadiska, či bol tento podaný v zákonnej lehote a či bol podaný príslušnému súdu,

pričom zistil, že obe podmienky boli v danom prípade splnené. V tejto súvislosti zároveň

podotkol, že je síce pravda, že návrh prokurátora obsahoval množstvo nielen gramatických,

ale aj vecných chýb (ide najmä o čiastočný nesúlad skutkov, ako ich uviedol prokurátor

s tým, ako sú tieto uvedené v ním spomenutých uzneseniach vyšetrovateľa), ale je faktom, že

obvinený V. Y. je stíhaný aj za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák., na ktorý sa v zmysle § 14 písm.

h/ vzťahuje pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu.

Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu následne obvineného

dňa 29. júla 2011 vypočul a keďže návrh prokurátora považoval za dôvodný, napadnutým

uznesením rozhodol o tom, že V. Y. sa berie z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1

písm. a), písm. c) do väzby...

Čo sa týka potom odôvodnenia existencie vyššie spomenutých väzobných dôvodov

v napadnutom uznesení, tak s tým sa tunajší súd stotožňuje, len pokiaľ ide o dôvod tzv.

preventívnej väzby. V súvislosti s dôvodom tzv. útekovej väzby považuje totiž za potrebné

upozorniť na to, že jeho naplnenie sudca pre prípravné konanie nesprávne odôvodnil o. i.

tiež tým, že v inej trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

, hrozí obvinenému V. Y. v prípade uznania viny za trestný čin vraždy doživotie.

Pri danom dôvode väzby nie je totiž takéto odôvodnenie - hrozba vysokého trestu v inom

prebiehajúcom trestnom konaní - prípustné.

Vyššie uvedený nedostatok však nič nemení na tom, že i dôvod väzby podľa § 71 ods.

1 písm. a) je v prípade obvineného jednoznačne daný, nakoľko ostatné

v napadnutom uznesení už správne uvedené konkrétne skutočnosti sú dostatočné na to, aby

opodstatňovali dôvodnú obavu z toho, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu, resp. trestu.

Pokiaľ ide o už viackrát opakovanú námietku obvineného, že v roku 1997, kedy malo

dôjsť k údajnému založeniu zločineckej skupiny, takéto konanie nebolo trestným činom,

keďže vtedy účinný ešte neobsahoval skutkovú podstatu trestného činu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny, tak k tejto

považuje sťažnostný súd za potrebné uviesť iba toľko, že predmetný skutok bol v skutkovej

vete správne časovo ohraničený tak, že je v podstate kriminalizované len konanie

obvinených (medzi nimi i obvineného V. Y.) od konca roku 1999, a teda až odvtedy, kedy už

toto bolo v zmysle vtedy účinného považované za trestné.“

Sťažovateľ tvrdil, že jeho zadržanie sa neuskutočnilo v súlade so zákonom, pretože

nebol informovaný o dôvodoch svojho zadržania.

Podľa ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa

a pre neodkladnosť veci nemožno rozhodnutie o väzbe vopred zadovážiť, môže policajt

obvineného zadržať predbežne sám. Zadržaného obvineného policajt bez meškania

oboznámi s dôvodmi zadržania a vypočuje ho. Súčasne je povinný vykonané zadržanie

prokurátorovi bez meškania oznámiť a odovzdať mu rovnopis zápisnice, ktorú spísal pri

zadržaní, ako aj ďalší spis na rozhodnutie o podaní návrhu na vzatie do väzby. Návrh sa

musí podať tak, aby obvinený mohol byť najneskôr do 48 hodín od zadržania odovzdaný

súdu, inak musí byť prepustený na slobodu.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,...

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Zo zápisnice o zadržaní obvineného sp. zn. ČVS: PPZ-71/BOK-B2-2009 (sťažovateľ

v sťažnosti uvádza spisovú značku konania ČVS: PPZ-286/BOK-BA-2011, pod ktorou je

v súčasnej dobe na úrade boja proti organizovanej kriminalite vedená jeho trestná vec, ktorá

bola uznesením z 9. augusta 2011 vylúčená na samostatné konanie) z 27. júla 2011 vyplýva,

že sťažovateľ bol uvedeného dňa o 15.20 h v zmysle zadržaný

vyšetrovateľkou úradu boja proti organizovanej kriminalite. Na prvej strane tejto zápisnice

sú ako dôvody zadržania uvedené viaceré trestné činy, pre ktoré boli sťažovateľovi

vznesené obvinenia. Obsahom úvodnej strany tejto zápisnice je aj uvedenie dôvodov väzby

podľa a a zároveň slovami vyjadrená obava, že

„ujde a naďalej bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti“. Všetky štyri strany zápisnice

(piata strana zápisnice je bez textu) o zadržaní sťažovateľa sú ním podpísané, čo znamená,

že s ich obsahom sa musel oboznámiť, a teda bol informovaný o dôvodoch svojho

zadržania. Uvedená zápisnica potvrdzuje aj skutočnosť, že procesný úkon zadržania sa

uskutočnil v prítomnosti tlmočníka, keďže v prípade sťažovateľa išlo o štátneho občana

Ukrajiny.

Zo zistených skutočností nevyplývajú žiadne pochybnosti o tom, že by úrad boja

proti organizovanej kriminalite realizoval zadržanie sťažovateľa v rozpore so zákonom.

Naopak, ústavný súd sa domnieva, že sťažovateľ bol v zmysle § 86 ods. 1 Trestného

poriadku riadne oboznámený s dôvodmi zadržania, a to jednak tým, že mu boli oznámené

skutočnosti týkajúce sa protiprávnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť a za ktorú mu boli

vznesené viaceré obvinenia, a taktiež bol oboznámený s ďalšími materiálnymi podmienkami

jeho väzby podľa a . Potom, ako došlo

k sťažovateľovmu zadržaniu, vyšetrovateľka úradu boja proti organizovanej kriminalite ho

v prítomnosti tlmočníka toho istého dňa, teda 27. júla 2011 v čase o 16.50 h vypočula,

pričom aj týmto procesným postupom dodržala ustanovenie .

Sťažovateľ bol zadržaný policajtom 27. júla 2011 v čase o 15.20 h, pričom už

28. júla 2011 v čase o 16.50 h prokurátor špeciálnej prokuratúry podal Špecializovanému

trestnému súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby. Je teda nepochybné, že aj v tomto

prípade orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade s § 86 ods. 1 Trestného

poriadku, pretože sťažovateľ bol do 48 hodín od zadržania odovzdaný Špecializovanému

trestnému súdu, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby.

Sťažovateľ pritom namietal, že vo veci konajúce súdy sa vôbec nezaoberali jeho

námietkou, v rámci ktorej tvrdil, že v jeho prípade zadržanie nebolo realizované zákonným

spôsobom. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia výslovne uviedol, že sťažovateľ predostrel aj námietku v takejto podobe. To

znamená, že druhostupňový súd v rámci rozhodovania o sťažnosti predmetnú námietku

sťažovateľa neignoroval, ale zahrnul ju do procesu rozhodovania o zákonnosti jeho väzby.

Aj keď najvyšší súd explicitne nevyslovil, že v prípade zadržania sťažovateľa nedošlo

k porušeniu príslušných ustanovení upravujúcich zadržanie,

z odôvodnenia namietaného rozhodnutia je však tento záver zrejmý. Navyše skutočnosť, že

k zadržaniu sťažovateľa došlo v súlade s je verifikovaná údajmi, ktoré

sú súčasťou zápisnice o zadržaní obvineného sp. zn. ČVS: PPZ-71/BOK-B2-2009 z 27. júla

2011, ako aj údajmi obsiahnutými v zápisnici o výsluchu obvineného sp. zn. ČVS: PPZ-

71/BOK-B2-2009 z 27. júla 2011.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť

sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ taktiež tvrdil, že vo veci konajúce súdy pri rozhodovaní o vzatí do väzby

vôbec nezohľadnili „jeho predchádzajúce viac ako 9 rokov trvajúce väzobné stíhanie

v iných jeho trestných veciach“.

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( )

nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,

ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval judikatúrou ESĽP, podľa ktorej pretrvávaním

podozrenia zo spáchania trestného činu nestačí po určitom čase odôvodniť ďalšie trvanie

väzby alebo podľa ktorej tie dôvody väzby, ktoré sú relevantné v jej začiatočnom štádiu,

nemôžu stačiť aj pre ďalšie štádium väzby a po uplynutí určitého času sa musia opierať

o ďalšie skutočnosti, či podľa ktorej pre posúdenie primeranosti trvania väzby je potrebné

kumulovať aj viaceré samostatné obdobia, v rámci ktorých sa sťažovateľ nachádzal vo

väzbe.

Sťažovateľ v podstate vyslovil názor, že najvyšší súd nezistil v danom štádiu jeho

väzobného stíhania žiadne dôvody ospravedlňujúce pozbavenie jeho osobnej slobody.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedené

v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva

(v danom prípade z ) (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný súd je toho názoru, že aj keď väzobné stíhanie sťažovateľa, ako to on sám

tvrdí, trvá už viac ako 9 rokov, predsa je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že

v namietanom prípade nejde o rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby či rozhodnutie

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby alebo o rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa vo

väzbe, ale ide o rozhodnutie o vzatí do väzby. Pri zohľadnení tejto povahy namietaného

rozhodnutia, skutkových a právnych dôvodov uvádzaných v rozhodnutí najvyššieho súdu,

ako aj s prihliadnutím na dĺžku trvania väzby v tejto konkrétnej veci ústavný súd ešte stále

zastáva názor, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 8. augusta 2011 je

potrebné považovať za ústavne konformné.

Ústavná požiadavka, aby väzba trvala iba nevyhnutnú dobu, je garantovaná

povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu skúmať v každom období trestného

stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili ( ). V zmysle

ak pominie dôvod väzby, prípadne uplynie lehota pre jej

trvanie ( a a ), musí byť obvinený ihneď prepustený na

slobodu.

V namietanom prípade sa najvyšší súd stotožnil s dôvodmi sťažovateľovej väzby tak,

ako ich formuloval Špecializovaný trestný súd, a to pokiaľ išlo o dôvody preventívnej väzby

podľa . Vo vzťahu k dôvodom útekovej väzby podľa

najvyšší súd dodal, že Špecializovaný trestný súd

tento dôvod odôvodnil aj hrozbou vysokého trestu v inom trestnom konaní, čo však

nepovažoval za prípustnú formu odôvodnenia. Tým podľa názoru ústavného súdu najvyšší

súd nepreskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa formálne, ale zákonnosti

sťažovateľovej väzby sa venoval v dostatočnej miere, keďže jeden z dôvodov, ktorý podľa

prvostupňového súdu mal odôvodniť útekovú väzbu, neuznal.

Ústavný súd pripomína, že Špecializovaný trestný súd, s ktorého názorom sa

stotožnil najvyšší súd, videl naplnenie dôvodov útekovej väzby sťažovateľa hlavne v tom,

že ide o cudzieho štátneho občana, ktorý síce má dlhodobý pobyt na území Slovenskej

republiky, ale ešte počas svojho pobytu na slobode sa tam dlhšiu dobu nezdržiaval, často

cestoval a neposkytol žiadne záruky o tom, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu by

sa zdržiaval na konkrétnom mieste u konkrétnej osoby, ktorú bližšie označil. Podľa názoru

ústavného súdu uvedenie týchto skutkových okolností, ktoré najvyšší súd subsumoval pod

ustanovenie , sa aj v danom štádiu väzobného

stíhania sťažovateľa javí ako relevantné a legitímne.

Totožný názor zastáva ústavný súd, aj pokiaľ ide o dôvody preventívnej väzby [§ 71

ods. 1 písm. c) ], v súvislosti s ktorými sa najvyšší súd odvolal na závery

Špecializovaného trestného súdu. Opodstatnenosť tohto väzobného dôvodu vyplynula podľa

najvyššieho súdu zo zistenia, že ani postupné vznášanie obvinení nebránilo sťažovateľovi

v páchaní obdobného charakteru trestnej činnosti.

Ústavný súd v danom prípade mal na pamäti, že sťažovateľova väzba, v ktorej sa

ocitol v rôznych obdobiach a rôznych trestných veciach, trvá kumulovane dlhú dobu.

V namietanom prípade však ústavný súd postupoval v zmysle metódy in concreto a posúdil

všetky okolnosti daného prípadu, v dôsledku čoho nemohol prehliadnuť, že v danej trestnej

veci väzba sťažovateľa trvá len od 27. júla 2011, a preto rozhodnutie najvyššieho súdu

s prihliadnutím na jeho odôvodnenie vyhodnotil ako udržateľné z hľadiska záruk, ktoré

sťažovateľovi poskytuje a 5 a a 3 dohovoru.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je

aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu už na predbežnom

prerokovaní podľa odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011