Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 38/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011

doručená sťažnosť Mgr. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

P. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. apríla

2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že najvyšší súd namietaným rozhodnutím zastavil

konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru

v B. (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. p. KRP-464-1/PP-2008 z 15. decembra 2008, keď

na základe podaného odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -19 z 29. januára 2010 tento rozsudok zrušil a konanie

s poukazom na (ďalej aj „OSP“) zastavil.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd predmetným rozhodnutím porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa a 2 , keďže zastavil konanie z dôvodu, že

v rámci správneho súdnictva súdy nepreskúmavajú rozhodnutia predbežnej povahy

a rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, hoci v danom prípade išlo o preskúmanie

rozhodnutia krajského riaditeľstva, ktoré sa podľa jeho názoru týkalo základných práv

a slobôd, „konkrétne , 35, 49, 50 “.

Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva

Policajného zboru B. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) č. p.: ORP-9-8/III-PP-OD-2008

z 28. októbra 2008 mu boli podľa o strelných zbraniach

a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o zbraniach a strelive“) zaistené zbrane, preukazy zbraní a zbrojný preukaz. Proti

rozhodnutiu okresného riaditeľstva podal sťažovateľ odvolanie, pretože ho považoval za

rozhodnutie vydané v rozpore so zákonom o zbraniach a strelive, pričom tvrdil, že neboli

splnené zákonné podmienky na vydanie tohto rozhodnutia. O odvolaní sťažovateľa

rozhodlo krajské riaditeľstvo rozhodnutím č. p.: KRP-464/-1/PP-2008 z 15. decembra 2008

tak, že ho zamietlo a prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiu krajského riaditeľstva podal žalobu podľa

a nasl. , pretože sa domnieval, že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom

právnom posúdení veci, a preto ho považoval za nezákonné. Sťažovateľ v žalobe vyslovil

názor, že krajské riaditeľstvo nesprávne aplikovalo a interpretovalo ustanovenie § 19 ods. 1

písm. b) zákona o zbraniach a strelive a vzhľadom na to, že dosiaľ nebol právoplatne

odsúdený, krajské riaditeľstvo nemohlo citované ustanovenie v namietanom prípade použiť.

O žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 29. januára 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva v spojení

s rozhodnutím okresného riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa

vyjadrenia sťažovateľa krajský súd v označenom rozhodnutí konštatoval, že rozhodnutie

krajského riaditeľstva „je nepreskúmateľné, a to pre rozpor s viacerými ustanoveniami

Správneho poriadku“.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podalo krajské riaditeľstvo

odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. apríla

2011 rozsudok krajského súdu zrušil a konanie s poukazom na zastavil

s odôvodnením, že v rámci správneho súdnictva súdy nepreskúmavajú rozhodnutia

predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, medzi ktoré podľa

názoru najvyššieho súdu patrí aj rozhodnutie správneho orgánu o zaistení zbraní, preukazov

zbraní a zbrojného preukazu.

Sťažovateľ vyslovil názor, že najvyšší súd tým, že konanie zastavil, nesplnil svoju

povinnosť vyplývajúcu mu z preskúmať rozhodnutie, ktoré sa týka

základných práv a slobôd, a to bez ohľadu na to, že tu existuje zákonná úprava, ktorá

vylučuje takéto rozhodnutie z prieskumu súdov. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ

uviedol, že rozhodnutie krajského riaditeľstva sa dotýkalo jeho základných práv a slobôd,

a to a základného práva na prezumpciu neviny podľa .

V tejto súvislosti sťažovateľ konštatoval: „Vzhľadom k tomu, že správne orgány

prezumovali moju vinu, ... porušili . Z tohto dôvodu, bolo zaistenie

mojich zbraní, preukazov zbraní a zbrojného preukazu súčasne neodôvodnenou sankciou,

pretože zákon umožňuje uložiť opísané zaistenie len osobe právoplatne odsúdenej tzn., že

ma sankcionovali za spáchanie trestného činu, a to bez toho, aby so bol za takýto trestný čin

právoplatne odsúdený, čo súvisí s porušením článku 49 .“ Okrem toho sa sťažovateľ

domnieval, že rozhodnutím správnych orgánov došlo aj k porušeniu ,

ako aj k porušeniu , a , pretože podľa jeho názoru

správne orgány postupovali „účelovo, nerešpektovali v danom čase existujúce zákonné

podmienky a týmto jednoznačne porušili princíp právnej istoty a súčasne ma nedôvodne

diskriminovali vo vzťahu k ostatným osobám v rovnakej situácii...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. apríla 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. apríla 2011. V sťažnosti tvrdil, že najvyšší súd porušil uvedené základné právo

z dôvodu, že s poukazom na zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu, a to aj napriek tomu, že išlo o rozhodnutie, ktoré sa týkalo

jeho základných práv a slobôd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V posudzovanej veci je týmto zákonom .

Podľa súdy nepreskúmavajú

a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia

týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu

osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu

povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám

alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania

alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bol pre ústavný súd rozhodujúci tento

skutkový stav veci:

Rozhodnutím okresného riaditeľstva č. p.: ORP-9-8/III-PP-OD-2008 z 28. októbra

2008 boli sťažovateľovi podľa § 54 ods. 1 zákona o zbraniach strelive zaistené zbrane,

preukazy zbraní a zbrojný preukaz z dôvodu, že v rámci trestného konania mu bolo

vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1

a a a spáchaného formou spolupáchateľstva

podľa .

Proti rozhodnutiu okresného riaditeľstva podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodlo krajské riaditeľstvo rozhodnutím č. p.: KRP-464-1/PP-2008 z 15. decembra 2008

tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo a odvolanie zamietlo.

Na základe toho sťažovateľ podal žalobu podľa a násl. , ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského riaditeľstva v spojení s rozhodnutím

okresného riaditeľstva a žiadal, aby najvyšší súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil

správnemu orgánu na ďalšie konanie.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -19 z 29. januára 2010 tak,

že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podalo krajské riaditeľstvo odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. apríla 2011 tak, že rozsudok

krajského súdu zrušil a konanie s poukazom na zastavil.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení stručne predstavil dôvody rozhodnutia

krajského súdu, argumentáciu krajského riaditeľstva obsiahnutú v odvolaní, ako aj

vyjadrenie sťažovateľa k opravnému prostriedku. Po tom, čo najvyšší súd citoval príslušné

ustanovenia a zákona o zbraniach strelive, konštatoval:

„Po preskúmaní spisového materiálu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k zisteniu, že krajský súd tým, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vrátil

na ďalšie konanie, nepostupoval v súlade so zákonom. Napriek tomu, že žalovaný vo svojom

písomnom podaní doručenom súdu dňa 13. 2. 2009, v ktorom sa vyjadril k podanej žalobe,

uviedol, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako i rozhodnutie odvolacieho

správneho orgánu majú predbežný charakter, a tým pádom sa s poukazom na ust. § 248

písm. a) nepreskúmavajú, krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia

a dospel k právnemu záveru, že obe rozhodnutia je potrebné zrušiť. S uvedeným sa vôbec

nezaoberal a ani sa o tejto námietke vo svojom rozhodnutí nezmienil. S uvedeným právnym

názorom žalovaného sa odvolací súd plne stotožňuje. Z ustanovení zákona o zbraniach

a strelive je jednoznačne zrejmé, že rozhodnutie o zaistení zbraní a zbrojeného preukazu

žalobcu je rozhodnutím predbežného charakteru, nakoľko je iba dočasným opatrením,

ktorého účinky budú trvať len do vydania právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní,

v závislosti od ktorého ďalej správny orgán buď zbrane žalobcovi vydá alebo odníme.

(obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 6. 10. 2009, sp. zn.

).“

2. Ako už bolo uvedené, jadrom sťažnosti je namietanie porušenia sťažovateľových

základných práv zaručených a 2 napadnutým uznesením najvyššieho

súdu.

S prihliadnutím na obsah týchto článkov ústavný súd poznamenáva, že

v obidvoch prípadoch ide o záruku prístupu k súdu s tým, že upravuje

toto základné právo vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej správy, preto je aj

vnímaný ako „lex specialis“ vo vzťahu k . Spoločné namietanie

(kombinácia) porušenia týchto základných práv vo vzťahu k tomu istému rozhodnutiu

všeobecného súdu odôvodňuje aj ich spoločné posúdenie ústavným súdom s náležitým

rešpektovaním odchýlok, ktoré sú v nich prítomné.

Účelom a 2 je zabezpečiť osobám ústavné právo (zákonnú

a garantovanú možnosť) domáhať sa na príslušnom orgáne štátu pomocou exaktne

stanoveného procesného postupu svojich práv. garantuje taktiež možnosť

preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy prostredníctvom súdneho

preskúmavania. Samotné konanie podľa musí mať charakter súdneho

konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu

rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe

preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom

prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti ().

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených

základných práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu poukazuje aj na svoju

doterajšiu judikatúru, podľa ktorej jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo

nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,

ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne

postupom, ktorý im predchádzal.

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa

umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46

ods. 2) nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ), resp. odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr.

).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie

a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.

3. Ústavný súd najprv preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a z jeho

obsahu nezistil, že by jeho závery boli svojvoľné a arbitrárne. V relevantnej časti

odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je okrem

opísania právnych a skutkových záverov rozhodnutia krajského súdu a jemu

predchádzajúcich rozhodnutí orgánov verejnej správy v sťažovateľovej veci, ako aj

podstatných námietok a vyjadrení účastníkov celkom jasným spôsobom (aj keď stručne)

uvedené, z akých dôvodov najvyšší súd dospel k výroku, ktorým zrušil rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 29. januára 2010 a konanie zastavil. Najvyšší súd oprel svoje

dôvody o a vytkol krajskému súdu, že sa aplikáciou tohto ustanovenia

vôbec nezaoberal. Ďalej uviedol, že rozhodnutie o zaistení zbraní a zbrojného preukazu

žalobcu (sťažovateľa) je jednoznačne rozhodnutím predbežného charakteru, keďže je iba

dočasným opatrením, ktorého účinky budú trvať len do vydania právoplatného rozhodnutia

v trestnom konaní. Najvyšší súd zároveň poukázal na iné rozhodnutie najvyššieho súdu

v podobnej veci (sp. zn. zo 6. februára 2009).

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom na predmet

tohto konania nemá žiadny priestor posudzovať tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

podrobným spôsobom, kritizujúc rozhodnutia konajúcich správnych orgánov v jeho veci,

predkladá vlastnú interpretáciu dotknutých ustanovení zákona o zbraniach a strelive. Je však

faktom, že aj krajský súd po meritórnom preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov

v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 29. januára 2010 uviedol, že „... inštitút

zaistenia (§ 54) je potrebné chápať, tak ako to uviedol aj žalovaný, ako správne opatrenie

sui generis, teda nie ako druh sankcie, resp. trestu. Tento inštitút má len dočasný,

preventívny charakter, preto nič nebráni žalovanému, aby v týchto veciach riadne

postupoval podľa ustanovenia § 43 Správneho poriadku, keďže uvedeným rozhodnutím

zbrane a ostatné veci odoberie a zaistí len po určitú dobu a zákonom predpísaným

spôsobom. Preto námietku žalobcu smerovanú k tomuto problému súd nepokladal za

dôvodnú.“.

Vychádzajúc z uvedeného obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu dospel ústavný súd

k záveru, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci nie je možné

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľovho základného práva zaručeného

s akcentom na znenie jeho druhej vety, ústavný súd najprv poukazuje na

svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní len vtedy, ak inak ustanoví zákon. Ani

zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv

a slobôd garantovaných ().

V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd uvedený princíp konkretizoval, keď

okrem iného uviedol, že „... je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho

poriadku a v spojení s poslednou vetou zisťovať, či rozhodnutie

správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania... je

vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak

súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.

Z uvedeného vyplýva, že samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho

orgánu nemôžu byť samé osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho

súdneho preskúmavania, pretože ústavne súladný výklad ustanovenia vyžaduje,

aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo

základných práv alebo slobôd. Nie je totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v §

248 nemohli dotýkať, či dokonca porušovať základné práva alebo slobody.

Základnému právu uvedenému v preto zodpovedá taký postup súdu,

v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne

preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo

základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý

z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa .“.

Právomoc súdov na preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov je teda vymedzená

princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, ktorú v súčasnosti predstavuje

v spojení s záver prvej vety („ak zákon neustanoví inak“).

Novelou sa negatívna

enumerácia výrazným spôsobom obmedzila, čím sa posilnil princíp generálnej klauzuly

(m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu nemôžu byť pochybnosti o tom, že výpočet a rozsah

výnimiek, pri uplatnení ktorých súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov

podľa , nemožno v aplikačnej praxi rozširovať, a to ani výkladom „per

analogiam“. Na druhej strane je zrejmé, že tento výpočet je obsahovo rôznorodý. Je preto

potrebné zaoberať sa otázkou, či závery plynúce z citovaného rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. (povinnosť súdov skúmať, či sa rozhodnutie správneho orgánu svojím

obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd) platia na všetky uvedené

prípady v rovnako a generálne, alebo je potrebné k jednotlivým prípadom

pristupovať individuálne v závislosti na konkrétnom druhu rozhodnutia správneho orgánu.

V posudzovanom prípade ide o dôvod vylúčenia zo súdneho prieskumu spočívajúci

v predbežnej povahe napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Spôsobilosť akéhokoľvek

rozhodnutia tohto charakteru ohroziť alebo zasiahnuť do základných práv účastníka, ktorého

sa týka, je už vo svojej podstate oslabená, pretože predovšetkým jeho účinky sú vždy iba

dočasné a neznamenajú definitívne usporiadanie vecí či práv. Obdobný postoj zaujíma

ústavný súd k významovo analogickým rozhodnutiam všeobecných súdov o nariadení

predbežných opatrení. Z judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa predbežných opatrení

vyplýva, že ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného

opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných

okolností, ak došlo rozhodnutím všeobecného súdu k procesnému excesu, pretože tieto

rozhodnutia nie sú spôsobilé zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania konečným

spôsobom (m. m. , ). V danom prípade nie sú žiadne

pochybnosti o predbežnej povahe (dočasných účinkoch) rozhodnutí správnych orgánov

o zaistení zbraní a zbrojného preukazu sťažovateľa.

Ďalšou súvisiacou, ale dôležitou otázkou je, či je možné slovné spojenie

„rozhodnutia týkajúce sa základných práv a slobôd“, ktoré podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety

nemožno vylúčiť z právomoci súdov v súvislosti s uvedenou negatívnou

enumeráciou, chápať v zmysle abstraktného „dotyku“ s akýmkoľvek z týchto práv, inými

slovami, či je súčasťou požiadavky ústavne konformného výkladu aj povinnosť

všeobecného súdu v každom prípade z vlastnej iniciatívy skúmať potenciálny zásah do

jednotlivých práv účastníka správneho konania. Podľa názoru ústavného súdu takýto

extenzívny výklad by v praxi celkom poprel účel a zároveň

by dochádzalo k popretiu zásady, že každú vec prerokúvanú súdmi je potrebné skúmať

v závislosti od konkrétnych, individuálnych okolností.

V posudzovanej veci sťažovateľ vyslovil presvedčenie, že „najvyšší súd ako

porušovateľ konal v rozpore s článkom 46 ods. 1 a 2 , keď zastavil konanie vo veci

preskúmavania rozhodnutí správnych orgánov, pretože predmetnými rozhodnutiami bolo

zasiahnuté do mojich základných práv a slobôd“. Pri konkretizácii práv, ktoré by mali byť

rozhodnutím správnych orgánov dotknuté, sťažovateľ, ktorý vychádza z toho, že

rozhodnutím o zaistení zbraní mu bola uložená „sankcia“, poukazuje na porušenie čl. 12

ods. 1, , , a bez bližšieho odôvodnenia.

Vychádzajúc z uvedených záverov, najmä pokiaľ ide o výrazne znížený potenciál

rozhodnutí správnych orgánov predbežnej povahy, už z dôvodov svojej podstaty ako

rozhodnutí dočasných, zasiahnuť do základných práv účastníkov v spojení s potrebou určitej

konkretizácie prípadne ohrozených práv, nemožno označiť napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu len z dôvodov stručnosti jeho odôvodnenia za arbitrárne alebo svojvoľné.

Ústavný súd preto konštatuje, že nezistiac súvislosť medzi označenými právami či článkami

a obsahom posudzovaného uznesenia najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcich

dotknutých rozhodnutí správnych orgánov považuje sťažnosť aj v časti namietaného

porušenia sťažovateľovho základného práva podľa za zjavne

neopodstatnenú.

5. Pozornosti ústavného súdu napokon neušlo, že predmetné námietky sťažovateľ

predostrel prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Ústavný súd zastáva názor, že

sťažovateľ mal možnosť tieto námietky predostrieť už v rámci odvolacieho konania

v súvislosti s uplatnením zásady kontradiktórnosti konania. Podľa zistení ústavného súdu

krajské riaditeľstvo podalo proti rozsudku krajského súdu č. k. -19 z 29. januára

2010 odvolanie, v ktorom argumentovalo okrem iného tým, že jeho rozhodnutie, ako aj

rozhodnutie okresného riaditeľstva majú predbežný charakter, a preto s poukazom na § 248

písm. a) nemali byť predmetom skúmania správnych súdov. Predmetné odvolanie

krajský súd zaslal na vyjadrenie sťažovateľovi, ktorý sa k nemu vyjadril prostredníctvom

svojho právneho zástupcu podaním z 12. apríla 2010. To znamená, že sťažovateľ poznal

argumenty krajského riaditeľstva o tom, že napadnuté rozhodnutia nemajú podliehať

prieskumnej právomoci správnych súdov, a aj napriek tomu vo vyjadrení nepredostrel

tvrdenia o tom, že ak by to tak bolo, došlo by podľa jeho názoru k porušeniu čl. 46 ods. 1

a 2 . Sťažovateľ tak učinil až v konaní pred ústavným súdom. Pritom ak by tieto

argumenty predstavil už v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych

orgánov a vo svojom vyjadrení k odvolaniu krajského riaditeľstva by prezentoval svoj

právny názor, najvyšší súd by bol povinný námietkou tohto druhu sa zaoberať

a sťažovateľovi ako účastníkovi konania dať relevantnú odpoveď.

Ústavný súd už vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôraznil, že pokiaľ sťažovateľ

v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými

súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (, ,

, ). Z uvedeného dôvodu bolo možné už pri predbežnom

prerokovaní podľa sťažnosť odmietnuť aj pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Ľubomír Dobrík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012