Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 386/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.

J. G., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva na

obhajobu podľa , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 16. októbra 2008

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011

prostredníctvom faxu a následne 18. júla 2001 poštou doručená sťažnosť D. B., t. č. vo

výkon trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska

kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2008

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 17. 6. 2008 bol

sťažovateľ odsúdený pre pokus zločinu podľa § 14 ods. 1, § 20, § 172 ods. 1 písm. c), d)

Tr. zák. za použitia § 47 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody 9 rokov so zaradením do

ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 16. 10. 2008 bolo

odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku zamietnuté.

Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 16. 3. 2011 bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté...

Na verejnom zasadnutí dňa 16. 10. 2008 Krajský súd v Trenčíne zistil, že sa

nedostavil obhajca sťažovateľa JUDr. J. Š., ktorému sťažovateľ vypovedal splnomocnenie

na obhajobu v trestnej veci.

Krajský súd v Trenčíne situáciu riešil tak, že prerušil verejné zasadnutie približne na

dve hodiny a zabezpečil náhradného obhajcu, o ktorom sťažovateľ nevedel a nikdy predtým

sa sním nestretol, a s týmto obhajcom potom súd prejednal odvolanie sťažovateľa proti

prvostupňovému rozsudku.

Zistenia Najvyššieho súdu SR prezentované v uznesení č. k. zo dňa

16. 3. 2011 v smere, že náhradnú obhajkyňu Krajský súd v Trenčíne ustanovil dňa

7. 10. 2008 z dôvodu, že bolo potrebné rozhodnúť o väzbe v čase dovolenky zvoleného

obhajcu, vyvolávajú u sťažovateľa pochybnosti, pretože o väzbe sa nerozhodovalo

a o náhradnej obhajkyni do termínu verejného zasadnutia nič nevedel a domnieva sa, že

o tom, že zvolený obhajca nepríde z dôvodu dovolenky odvolací súd tiež nemohol dňa

7. 10. 2008 vedieť.

Tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že náhradná obhajkyňa mala dostatok času

oboznámiť sa s vecou, je irelevantné, podstatné je to, či sa naozaj aj s vecou oboznámila

a ako, keď nevedela ani o termíne verejného zasadnutia.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Konaním Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci

sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod č. k. a na Najvyššom

súde SR pod č. k. v súvislosti s rozhodovaním na verejnom zasadnutí dňa

16. 10. 2008 na Krajskom súde v Trenčíne pod č. k. a rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 16. 3. 2011, došlo k porušeniu článku 50

ods. 3 , podľa ktorého má obvinený právo, aby mu bol

poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo

prostredníctvom obhajcu.

Konaním súdov bol porušený aj článok 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. a tým základné právo

sťažovateľa na obhajobu.

V tejto súvislosti bol porušený aj článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd vyhlásený pod č. a tým základné právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 16. 10. 2008

a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 16. 3. 2011 sa zrušujú.

Sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní, súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania pred Ústavným súdom SR, náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl.

č. za 2 úkony právnej pomoci ( á 123,50 + 7,41 x 2 = 261,82 Eura).“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj

osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia vrátane

okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , , ).

Pri preskúmaní časti sťažnosti pre namietané porušenie sťažovateľových práv

postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2008 ústavný

súd zistil, že sťažovateľom formulovaná námietka porušenia citovaných článkov

a dohovoru už bola predmetom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý o nej rozhodol

na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa doručenej 12. decembra 2008, a to svojím

uznesením sp. zn. z 21. januára 2009, ktorým sťažnosť sťažovateľa odmietol

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd

sa preto musel v prvom rade vysporiadať s otázkou, či v danom prípade, teda v časti

sťažnosti týkajúcej sa postupu a uznesenia krajského súdu, nejde o prekážku res iudikata,

ktorá je dôvodom neprípustnosti vylučujúcim možnosť opakovaného preskúmania tej istej

námietky, alebo či nejde o prípad sťažnosti podanej oneskorene (obdobne

).

Aktuálna rozhodovacia činnosť ústavného súdu v situáciách súbežného podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti na ústavnom súde kvalifikuje

takúto sťažnosť až do časového momentu rozhodnutia dovolacieho súdu ako predčasne

podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie pre neprípustnosť (podobne napr. ,

, , ).

Aj keď v danom prípade ústavný súd uznesením sp. zn. z 21. januára

2009 odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci z dôvodu, že právomoci ústavného súdu

v danom prípade predchádzala právomoc najvyššieho súdu preskúmať námietky

sťažovateľa na základe dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, bolo treba tento výrok posudzovať podľa zásady ratione temporis tak, že sa ňou

ústavný súd nemohol zaoberať (nemal právomoc) až do vyčerpania opravného prostriedku,

teda do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní. Odpadnutie tejto prekážky je zároveň

dôvodom, pre ktorý sa neuplatní neprípustnosť sťažnosti (ako res iudikata) podľa § 24

písm. a) (obdobne ).

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti predmetná judikatúra ústavného

súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri

rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd z hľadiska sťažovateľom označených práv

preskúmal postup krajského súdu vo veci sp. zn. na verejnom zasadnutí

16. októbra 2008, na ktorom bolo odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku

zamietnuté. Ústavný súd zároveň preskúmal uznesenie najvyššieho (dovolacieho) súdu

sp. zn. zo 16. marca 2011.

Podstatou námietok sťažovateľa, ktoré predostrel proti postupu a rozhodnutiam

krajského súdu a najvyššieho súdu, boli tvrdenia o tom, že na verejnom zasadnutí krajského

súdu 16. októbra 2008 bolo jeho odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trenčín (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. júna 2008 prerokované v prítomnosti

náhradnej obhajkyne, o ktorej dosiaľ nemal vedomosť a o pripravenosti ktorej účinne brániť

jeho práva mal aj z tohto dôvodu pochybnosti. Aj napriek tejto námietke o porušení jeho

základného práva na obhajobu, ktorú predostrel v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu,

najvyšší súd jeho dovolanie odmietol. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo zo strany

krajského súdu a najvyššieho súdu k porušeniu jeho základného práva na obhajobu podľa

, práva podľa dohovoru a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa ak je dôvodná obava, že by mohlo byť

zmarené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu

alebo ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom obhajcovi alebo

ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca.

Podľa náhradný obhajca má rovnaké práva

a povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca; na hlavnom pojednávaní

a verejnom zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu

alebo ustanoveného obhajcu.

Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti:

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2008 bol sťažovateľ

uznaný za vinného zo spáchania pokusu zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov podľa § 14 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. c)

spáchaného formou spolupáchateľstva podľa , za

čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. zo 16. októbra 2008 tak, že ho zamietol.

Proti postupu a uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom

namietal porušenie svojho práva na obhajobu, ku ktorému podľa jeho názoru došlo tým, že

po tom, čo krajský súd na začiatku verejného zasadnutia 16. októbra 2008 zistil, že na ňom

nie je prítomný jeho obhajca, ktorému predtým vypovedal splnomocnenie, toto prerušil asi

na dve hodiny, pričom následne sa dostavila jeho náhradná obhajkyňa, v prítomnosti ktorej

krajský súd jeho odvolanie prerokoval. Sťažovateľ pritom tvrdil, že pred rozhodnutím

o odvolaní nemal možnosť sa s touto obhajkyňou poradiť, a tak plne uplatniť svoje právo na

obhajobu.

K dovolaniu sťažovateľa poskytla vyjadrenie aj Krajská prokuratúra v Trenčíne

(ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá ho navrhla odmietnuť, pretože podľa jej názoru

nebol daný dovolací dôvod podľa , a teda v prípade

sťažovateľa nedošlo k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu, keďže predseda senátu

krajského súdu po vypovedaní plnej moci zo strany sťažovateľa obhajcovi zabezpečil na

verejné zasadnutie náhradnú obhajkyňu, ktorej ustanovenie sťažovateľ na verejnom

zasadnutí 16. októbra 2008 nijako nenamietal.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 16. marca 2011 tak, že ho odmietol, pretože dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody

uvedené v .

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:

„Dovolacím dôvodom podľa je zásadné porušenia

práva na obhajobu. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení

o povinnej obhajobe podľa , ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie

jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy

(napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité

sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj

vo vzájomných súvislostiach.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád. Má byť len skutočne výnimočným prielomom

do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej

istoty. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením

tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že opatrením Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 7. októbra 2008, sp. zn. , predseda senátu ustanovil obvinenému D. B.

náhradnú obhajkyňu JUDr. D. O., nakoľko na základe príkazu na zatknutie malo dôjsť k

predvedeniu obvineného a následnému rozhodovaniu o jeho väzbe v čase, keď bol jeho

obhajca JUDr. J. Š. na dovolenke mimo územia Slovenskej, čím v dôsledku jeho

neprítomnosti mohlo dôjsť k zmareniu úkonu. Následne obvinený 15. októbra 2008

vypovedal plnú moc JUDr. J. Š. a keďže tento sa na verejné zasadnutie konané dňa

16. októbra 2008 na Krajskom súde v Trenčíne nedostavil, krajský súd prerušil verejné

zasadnutie a zabezpečil prítomnosť náhradnej obhajkyne JUDr. D. O. Táto mala dostatok

času oboznámiť sa s uvedenou vecou, nakoľko o verejnom zasadnutí bola upovedomená už

8. októbra 2008, o čom svedčí obsah spisu. Z ustanovenia vyplýva, že

skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného

prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom. Keďže v uvedenom

prípade bola ustanovená obhajkyňa na základe opatrenia zo dňa 7. októbra 2008, sp. zn. 2

To 82/2008, k porušeniu uvedeného ustanovenia nedošlo.“

Vo vzťahu k základnému právu na obhajobu podľa ústavný súd

uviedol, že toto právo zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu

obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť

právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu.

Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia

súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného

je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr.

, , , ).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (, ), t. j. právo na

spravodlivý proces. Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že sa trestné

konanie skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (aj keď

dovolanie odmietol) zrozumiteľným a dostatočným spôsobom ozrejmil, z akého dôvodu

nemohlo v sťažovateľovom prípade dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu. Dovolací súd

rozvinul svoje úvahy o tom, čo je potrebné považovať za zásadné porušenie práva na

obhajobu, a zároveň poukázal na podstatu a zmysel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je dovolanie. Najvyšší súd podrobne opísal okolnosti daného prípadu, za ktorých

došlo k ustanoveniu náhradného obhajcu sťažovateľovi zo strany krajského súdu. Poukázal

na to, že náhradný obhajca bol sťažovateľovi ustanovený krajským súdom 7. októbra 2008,

že o termíne verejného zasadnutia bol upovedomený 8. októbra 2008, že po tom, čo

sťažovateľ 15. októbra 2008 vypovedal svojmu obhajcovi splnomocnenie, krajský súd

zabezpečil prítomnosť náhradného obhajcu na verejnom zasadnutí, na ktorom 16. októbra

2008 bolo za jeho prítomnosti prerokované odvolanie sťažovateľa. Podľa názoru

najvyššieho súdu vzhľadom na to, že náhradný obhajca bol o termíne verejného zasadnutia

krajského súdu vyrozumený v dostatočnom čase pred jeho konaním, mal tento náhradný

obhajca rozumný priestor na prípravu sťažovateľovej obhajoby. Najvyšší súd vyslovil

právny názor, že takýmto postupom krajského súdu nedošlo k zásadnému porušeniu

sťažovateľovho práva na obhajobu, a preto jeho dovolanie odmietol.

Navyše, ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu, krajská prokuratúra v rámci

vyjadrenia k dovolaniu sťažovateľa uviedla, že sťažovateľ prítomnosť náhradného obhajcu

na verejnom zasadnutí nenamietal. Opačný záver nevyplýva ani zo zápisnice o verejnom

zasadnutí krajského súdu zo 16. októbra 2008, ani z obsahu námietok sťažovateľa.

Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za významné uviesť, že účelom

inštitútu náhradného obhajcu je aj zabrániť v účelových ukončeniach splnomocnení pre

obhajcov v snahe predĺžiť trestné konanie. Právo na obhajobu patrí originálne obvinenému

a úkony obhajcu smerujúce k uplatneniu tohto práva obvineného sú len od neho odvodené.

Aj keď právo na obhajobu má mimoriadny význam v rámci trestného procesu a hlavne

z hľadiska zabezpečenia kontradiktórnosti konania, na druhej strane je potrebné vnímať aj

situácie, keď zmeny obhajcov, vypovedanie splnomocnení pre nich, objektívne alebo

subjektívne dôvody neúčasti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu na hlavnom

pojednávaní alebo verejnom zasadnutí majú značný vplyv na plynulosť konania a prípadné

prieťahy v ňom. Ústavný súd sa v okolnostiach daného prípadu nechce pohybovať v rovine

dohadov a dedukovať, či sťažovateľ účelovo a špekulatívne vypovedal splnomocnenie

svojmu obhajcovi len jeden deň pred verejným zasadnutím krajského súdu. Podstatné je, že

verejné zasadnutie krajského súdu sa uskutočnilo v prítomnosti náhradného obhajcu, ktorý

vzhľadom na svoje ustanovenie (7. októbra 2008) a upovedomenie o verejnom zasadnutí

(8. októbra 2008), ktoré sa konalo 16. októbra 2008, mal dostatok času na prípravu

uplatnenia svojich práv a povinností, ktoré prináležia obhajcovi. Napokon aj zo zápisnice

o verejnom zasadnutí krajského súdu zo 16. októbra 2008 vyplýva, že predseda senátu

udelil slovo na konečné návrhy sťažovateľovi a jeho náhradnému obhajcovi, z čoho

vyplýva, že im bol poskytnutý priestor na uplatnenie práva na obhajobu.

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd nedomnieva, aby označeným postupom

krajského súdu a následným rozhodnutím dovolacieho súdu boli porušené zásady

spravodlivého procesu, a tým aj právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a jeho základné právo na obhajobu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Keďže ústavný súd z pohľadu námietok, ktoré sťažovateľ predostrel vo svojej

sťažnosti, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv

a postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, predmetnú sťažnosť už pri

predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie predmetných rozhodnutí krajského

súdu a najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia

práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011