Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 386/2011
PDF · 225.9 KB
No categories available
III. ÚS 386/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť D. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.
J. G., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 82/2008 zo 16. októbra 2008
a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 21/2010
zo 16. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011
prostredníctvom faxu a následne 18. júla 2001 poštou doručená sťažnosť D. B., t. č. vo
výkon trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska
kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 82/2008 zo 16. októbra 2008
a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Tdo 21/2010 zo 16. marca 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne č. k. 8 T/16/2008 zo dňa 17. 6. 2008 bol
sťažovateľ odsúdený pre pokus zločinu podľa § 14 ods. 1, § 20, § 172 ods. 1 písm. c), d)
Tr. zák. za použitia § 47 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody 9 rokov so zaradením do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 To 82/2008 zo dňa 16. 10. 2008 bolo
odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku zamietnuté.
Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 21/2010 zo dňa 16. 3. 2011 bolo
dovolanie sťažovateľa odmietnuté...
Na verejnom zasadnutí dňa 16. 10. 2008 Krajský súd v Trenčíne zistil, že sa
nedostavil obhajca sťažovateľa JUDr. J. Š., ktorému sťažovateľ vypovedal splnomocnenie
na obhajobu v trestnej veci.
Krajský súd v Trenčíne situáciu riešil tak, že prerušil verejné zasadnutie približne na
dve hodiny a zabezpečil náhradného obhajcu, o ktorom sťažovateľ nevedel a nikdy predtým
sa sním nestretol, a s týmto obhajcom potom súd prejednal odvolanie sťažovateľa proti
prvostupňovému rozsudku.
Zistenia Najvyššieho súdu SR prezentované v uznesení č. k. 3 Tdo 46/2010 zo dňa
16. 3. 2011 v smere, že náhradnú obhajkyňu Krajský súd v Trenčíne ustanovil dňa
7. 10. 2008 z dôvodu, že bolo potrebné rozhodnúť o väzbe v čase dovolenky zvoleného
obhajcu, vyvolávajú u sťažovateľa pochybnosti, pretože o väzbe sa nerozhodovalo
a o náhradnej obhajkyni do termínu verejného zasadnutia nič nevedel a domnieva sa, že
o tom, že zvolený obhajca nepríde z dôvodu dovolenky odvolací súd tiež nemohol dňa
7. 10. 2008 vedieť.
Tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že náhradná obhajkyňa mala dostatok času
oboznámiť sa s vecou, je irelevantné, podstatné je to, či sa naozaj aj s vecou oboznámila
a ako, keď nevedela ani o termíne verejného zasadnutia.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Konaním Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci
sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod č. k. 2 To 82/2008 a na Najvyššom
súde SR pod č. k. 3 Tdo 21/2010 v súvislosti s rozhodovaním na verejnom zasadnutí dňa
16. 10. 2008 na Krajskom súde v Trenčíne pod č. k. 2 To 82/2008 a rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 21/2010 zo dňa 16. 3. 2011, došlo k porušeniu článku 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má obvinený právo, aby mu bol
poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo
prostredníctvom obhajcu.
Konaním súdov bol porušený aj článok 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo
sťažovateľa na obhajobu.
V tejto súvislosti bol porušený aj článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2To 82/2008 zo dňa 16. 10. 2008
a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 21/2010 zo dňa 16. 3. 2011 sa zrušujú.
Sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní, súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania pred Ústavným súdom SR, náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl.
č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci ( á 123,50 + 7,41 x 2 = 261,82 Eura).“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj
osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia § 50 zákona o ústavnom súde vrátane
okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Pri preskúmaní časti sťažnosti pre namietané porušenie sťažovateľových práv
postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 82/2008 zo 16. októbra 2008 ústavný
súd zistil, že sťažovateľom formulovaná námietka porušenia citovaných článkov ústavy
a dohovoru už bola predmetom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý o nej rozhodol
na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa doručenej 12. decembra 2008, a to svojím
uznesením sp. zn. I. ÚS 16/09 z 21. januára 2009, ktorým sťažnosť sťažovateľa odmietol
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd
sa preto musel v prvom rade vysporiadať s otázkou, či v danom prípade, teda v časti
sťažnosti týkajúcej sa postupu a uznesenia krajského súdu, nejde o prekážku res iudikata,
ktorá je dôvodom neprípustnosti vylučujúcim možnosť opakovaného preskúmania tej istej
námietky, alebo či nejde o prípad sťažnosti podanej oneskorene (obdobne
Aktuálna rozhodovacia činnosť ústavného súdu v situáciách súbežného podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti na ústavnom súde kvalifikuje
takúto sťažnosť až do časového momentu rozhodnutia dovolacieho súdu ako predčasne
podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie pre neprípustnosť (podobne napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010).
Aj keď v danom prípade ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 16/09 z 21. januára
2009 odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci z dôvodu, že právomoci ústavného súdu
v danom prípade predchádzala právomoc najvyššieho súdu preskúmať námietky
sťažovateľa na základe dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, bolo treba tento výrok posudzovať podľa zásady ratione temporis tak, že sa ňou
ústavný súd nemohol zaoberať (nemal právomoc) až do vyčerpania opravného prostriedku,
teda do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní. Odpadnutie tejto prekážky je zároveň
dôvodom, pre ktorý sa neuplatní neprípustnosť sťažnosti (ako res iudikata) podľa § 24
písm. a) zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 153/2011).
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti predmetná judikatúra ústavného
súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd z hľadiska sťažovateľom označených práv
preskúmal postup krajského súdu vo veci sp. zn. 2 To 82/2008 na verejnom zasadnutí
16. októbra 2008, na ktorom bolo odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku
zamietnuté. Ústavný súd zároveň preskúmal uznesenie najvyššieho (dovolacieho) súdu
sp. zn. 3 Tdo 21/2010 zo 16. marca 2011.
Podstatou námietok sťažovateľa, ktoré predostrel proti postupu a rozhodnutiam
krajského súdu a najvyššieho súdu, boli tvrdenia o tom, že na verejnom zasadnutí krajského
súdu 16. októbra 2008 bolo jeho odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trenčín (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 16/2008 zo 17. júna 2008 prerokované v prítomnosti
náhradnej obhajkyne, o ktorej dosiaľ nemal vedomosť a o pripravenosti ktorej účinne brániť
jeho práva mal aj z tohto dôvodu pochybnosti. Aj napriek tejto námietke o porušení jeho
základného práva na obhajobu, ktorú predostrel v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu,
najvyšší súd jeho dovolanie odmietol. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo zo strany
krajského súdu a najvyššieho súdu k porušeniu jeho základného práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Podľa § 42 ods. 1 Trestného poriadku ak je dôvodná obava, že by mohlo byť
zmarené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu
alebo ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom obhajcovi alebo
ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného poriadku náhradný obhajca má rovnaké práva
a povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca; na hlavnom pojednávaní
a verejnom zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu
alebo ustanoveného obhajcu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti:
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 T 16/2008 zo 17. júna 2008 bol sťažovateľ
uznaný za vinného zo spáchania pokusu zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov podľa § 14 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za
čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 82/2008 zo 16. októbra 2008 tak, že ho zamietol.
Proti postupu a uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom
namietal porušenie svojho práva na obhajobu, ku ktorému podľa jeho názoru došlo tým, že
po tom, čo krajský súd na začiatku verejného zasadnutia 16. októbra 2008 zistil, že na ňom
nie je prítomný jeho obhajca, ktorému predtým vypovedal splnomocnenie, toto prerušil asi
na dve hodiny, pričom následne sa dostavila jeho náhradná obhajkyňa, v prítomnosti ktorej
krajský súd jeho odvolanie prerokoval. Sťažovateľ pritom tvrdil, že pred rozhodnutím
o odvolaní nemal možnosť sa s touto obhajkyňou poradiť, a tak plne uplatniť svoje právo na
obhajobu.
K dovolaniu sťažovateľa poskytla vyjadrenie aj Krajská prokuratúra v Trenčíne
(ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá ho navrhla odmietnuť, pretože podľa jej názoru
nebol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a teda v prípade
sťažovateľa nedošlo k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu, keďže predseda senátu
krajského súdu po vypovedaní plnej moci zo strany sťažovateľa obhajcovi zabezpečil na
verejné zasadnutie náhradnú obhajkyňu, ktorej ustanovenie sťažovateľ na verejnom
zasadnutí 16. októbra 2008 nijako nenamietal.
O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 21/2010
zo 16. marca 2011 tak, že ho odmietol, pretože dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody
uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:
„Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je zásadné porušenia
práva na obhajobu. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení
o povinnej obhajobe podľa § 37 Tr. por., ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie
jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy
(napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité
sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj
vo vzájomných súvislostiach.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych vád. Má byť len skutočne výnimočným prielomom
do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej
istoty. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením
tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že opatrením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 7. októbra 2008, sp. zn. 2 To 82/2008, predseda senátu ustanovil obvinenému D. B.
náhradnú obhajkyňu JUDr. D. O., nakoľko na základe príkazu na zatknutie malo dôjsť k
predvedeniu obvineného a následnému rozhodovaniu o jeho väzbe v čase, keď bol jeho
obhajca JUDr. J. Š. na dovolenke mimo územia Slovenskej, čím v dôsledku jeho
neprítomnosti mohlo dôjsť k zmareniu úkonu. Následne obvinený 15. októbra 2008
vypovedal plnú moc JUDr. J. Š. a keďže tento sa na verejné zasadnutie konané dňa
16. októbra 2008 na Krajskom súde v Trenčíne nedostavil, krajský súd prerušil verejné
zasadnutie a zabezpečil prítomnosť náhradnej obhajkyne JUDr. D. O. Táto mala dostatok
času oboznámiť sa s uvedenou vecou, nakoľko o verejnom zasadnutí bola upovedomená už
8. októbra 2008, o čom svedčí obsah spisu. Z ustanovenia § 43 ods. 3 Tr. por. vyplýva, že
skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného
prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom. Keďže v uvedenom
prípade bola ustanovená obhajkyňa na základe opatrenia zo dňa 7. októbra 2008, sp. zn. 2
To 82/2008, k porušeniu uvedeného ustanovenia nedošlo.“
Vo vzťahu k základnému právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy ústavný súd
uviedol, že toto právo zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu
obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť
právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu.
Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia
súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy
je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr.
III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04, III. ÚS 186/06).
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04, III. ÚS 209/2011), t. j. právo na
spravodlivý proces. Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že sa trestné
konanie skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (aj keď
dovolanie odmietol) zrozumiteľným a dostatočným spôsobom ozrejmil, z akého dôvodu
nemohlo v sťažovateľovom prípade dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu. Dovolací súd
rozvinul svoje úvahy o tom, čo je potrebné považovať za zásadné porušenie práva na
obhajobu, a zároveň poukázal na podstatu a zmysel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je dovolanie. Najvyšší súd podrobne opísal okolnosti daného prípadu, za ktorých
došlo k ustanoveniu náhradného obhajcu sťažovateľovi zo strany krajského súdu. Poukázal
na to, že náhradný obhajca bol sťažovateľovi ustanovený krajským súdom 7. októbra 2008,
že o termíne verejného zasadnutia bol upovedomený 8. októbra 2008, že po tom, čo
sťažovateľ 15. októbra 2008 vypovedal svojmu obhajcovi splnomocnenie, krajský súd
zabezpečil prítomnosť náhradného obhajcu na verejnom zasadnutí, na ktorom 16. októbra
2008 bolo za jeho prítomnosti prerokované odvolanie sťažovateľa. Podľa názoru
najvyššieho súdu vzhľadom na to, že náhradný obhajca bol o termíne verejného zasadnutia
krajského súdu vyrozumený v dostatočnom čase pred jeho konaním, mal tento náhradný
obhajca rozumný priestor na prípravu sťažovateľovej obhajoby. Najvyšší súd vyslovil
právny názor, že takýmto postupom krajského súdu nedošlo k zásadnému porušeniu
sťažovateľovho práva na obhajobu, a preto jeho dovolanie odmietol.
Navyše, ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu, krajská prokuratúra v rámci
vyjadrenia k dovolaniu sťažovateľa uviedla, že sťažovateľ prítomnosť náhradného obhajcu
na verejnom zasadnutí nenamietal. Opačný záver nevyplýva ani zo zápisnice o verejnom
zasadnutí krajského súdu zo 16. októbra 2008, ani z obsahu námietok sťažovateľa.
Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za významné uviesť, že účelom
inštitútu náhradného obhajcu je aj zabrániť v účelových ukončeniach splnomocnení pre
obhajcov v snahe predĺžiť trestné konanie. Právo na obhajobu patrí originálne obvinenému
a úkony obhajcu smerujúce k uplatneniu tohto práva obvineného sú len od neho odvodené.
Aj keď právo na obhajobu má mimoriadny význam v rámci trestného procesu a hlavne
z hľadiska zabezpečenia kontradiktórnosti konania, na druhej strane je potrebné vnímať aj
situácie, keď zmeny obhajcov, vypovedanie splnomocnení pre nich, objektívne alebo
subjektívne dôvody neúčasti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu na hlavnom
pojednávaní alebo verejnom zasadnutí majú značný vplyv na plynulosť konania a prípadné
prieťahy v ňom. Ústavný súd sa v okolnostiach daného prípadu nechce pohybovať v rovine
dohadov a dedukovať, či sťažovateľ účelovo a špekulatívne vypovedal splnomocnenie
svojmu obhajcovi len jeden deň pred verejným zasadnutím krajského súdu. Podstatné je, že
verejné zasadnutie krajského súdu sa uskutočnilo v prítomnosti náhradného obhajcu, ktorý
vzhľadom na svoje ustanovenie (7. októbra 2008) a upovedomenie o verejnom zasadnutí
(8. októbra 2008), ktoré sa konalo 16. októbra 2008, mal dostatok času na prípravu
uplatnenia svojich práv a povinností, ktoré prináležia obhajcovi. Napokon aj zo zápisnice
o verejnom zasadnutí krajského súdu zo 16. októbra 2008 vyplýva, že predseda senátu
udelil slovo na konečné návrhy sťažovateľovi a jeho náhradnému obhajcovi, z čoho
vyplýva, že im bol poskytnutý priestor na uplatnenie práva na obhajobu.
Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd nedomnieva, aby označeným postupom
krajského súdu a následným rozhodnutím dovolacieho súdu boli porušené zásady
spravodlivého procesu, a tým aj právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.
Keďže ústavný súd z pohľadu námietok, ktoré sťažovateľ predostrel vo svojej
sťažnosti, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv
a postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, predmetnú sťažnosť už pri
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie predmetných rozhodnutí krajského
súdu a najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia
práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011