Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 209/2011
PDF · 186.46 KB
No categories available
III. ÚS 209/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť D. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. G., M , vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 To/136/2010 a jeho uznesením z 18. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011
doručená sťažnosť D. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v
Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/136/2010 a jeho
uznesením z 18. novembra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Martin sp. zn. 3 T/211/2009 z 26. júla 2010 odsúdený za spáchanie prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších
predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) k peňažnému trestu v
sume 500 €. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 3 To/136/2010 z 18. novembra 2010
odvolanie sťažovateľa proti rozsudku ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľ namieta, že
týmto uznesením krajského súdu došlo k porušeniu „jeho základné práva podľa čl. 17 ods.
2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy..., ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“ z dôvodu, že
v konaní bol za vinného uznaný bez toho, „aby bol usvedčovaný, čo i len jediným priamym,
relevantným, dôkazom a aby vykonanými dôkazmi boli naplnené zákonné znaky skutkovej
podstaty posudzovaného deliktu“.
Na tieto nedostatky poukazoval sťažovateľ počas celého trestného konania, najmä
v záverečnej reči 26. júla 2010 a tiež v odvolaní proti rozsudku okresného súdu
zo 4. augusta 2010 a v jeho doplnení zo 4. októbra 2010 a tiež 18. novembra 2010 „potom,
ako advokát obžalovaného nedostal priestor na nič iné len na vyjadrenie, ako navrhuje
rozhodnúť...“.
Sťažovateľ tvrdí, že trestné konanie vedené proti nemu nebolo spravodlivé
a „odsudzujúci rozsudok neobsahoval také odôvodnenie, ako predpokladá horeuvedené
rozhodnutie III. ÚS 209/04...“ a „... odvolací súd nedal jasne a zrozumiteľne odpoveď na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace so spáchaním prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. - fakticky sa len stotožnil s odôvodnením prvostupňového
rozhodnutia...“.
Takisto krajský súd konkrétne neuviedol žiadny priamy dôkaz, ktorý by ho usvedčil
zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví.
Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecné súdy rozhodli na základe záverov, ktoré sú
„v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, ktoré vybočujú z medzí
ústavnosti, sú prejavom svojvoľnej interpretácie príslušného ustanovenia právneho
predpisu alebo interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti...“.
Na základe uvedeného v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom rozhodol takto:
„Postupom a Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3 To/136/2010-189
z dňa 18. novembra 2010 základné právo D. M. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49
Ústavy..., ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/136/2010-189 z dňa 18. novembra
2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi D. M. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd už konštantne vo svojich rozhodnutiach prezentuje názor, že o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatou sťažnosti sťažovateľa sú námietky, že k porušeniu jeho základných práv
zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom malo dôjsť postupom krajského súdu
v konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn. 3 To/136/2010 a jeho uznesením z 18. novembra
2010, ktorý svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, fakticky sa stotožnil len s rozsudkom
okresného súdu, ktorý neuviedol žiadny priamy dôkaz, ktorý by ho usvedčil zo spáchania
skutku. Takisto nedal odpoveď ani na jeho konkrétne argumenty vznesené v trestnom
konaní, a to v odvolaniach proti rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ opiera dôvody
sťažnosti aj o tvrdenie, že skutok nikdy nespáchal, preto sa domáha nápravy spravodlivosti
v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ nesúhlasí aj s hodnotením skutkových
a právnych záverov zo strany krajského súdu v jeho trestnej veci.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú o občianskoprávnych a trestných veciach.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je v zásade oprávnený
preskúmať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej
otázky. Úlohou všeobecných súdov je predovšetkým interpretácia a aplikácia zákonov, kým
úloha ústavného súdu spočíva v kontrole zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách.
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o
namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných
práv a slobôd je daná len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v
prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so
súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve
(I. ÚS 225/03).
1. Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia krajského súdu
opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci
krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu z 26. júla 2010 bol sťažovateľ
uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona, pretože „dňa 27. 06. 2009 asi o 19.45 hod. v mieste trvalého bydliska, v dome v
obci B..., po predchádzajúcom slovnom nedorozumení, fyzicky napadol Z. J... tak, že ju
udrel dlaňou po pravej strane tváre, v dôsledku čoho poškodená spadla na válendu a
zdvihla pravú nohu v úmysle zabrániť ďalšiemu fyzickému útoku, pričom obžalovaný ju
chytil za palec na pravej nohe a tento jej vykrútil, čím jej spôsobil zranenie posledného
článku prsta pravej nohy s rozvíjajúcou sa podliatinou s dobou práceneschopnosti v trvaní
22 dní“.
Za tento prečin bol sťažovateľovi uložený peňažný trest 500 € a pre prípad, že by
výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd mu ustanovil náhradný trest
odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov. Súčasne okresný súd poškodenú s nárokom na
náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.
Proti rozsudku okresného súdu z 26. júla 2010 podal sťažovateľ prostredníctvom
svojej obhajkyne odvolanie 4. augusta 2010, ktoré doplnil ďalšími podaniami zo 4. októbra
2010 a tiež 18. novembra 2010.
Sťažovateľ v odvolaní poukázal najmä na § 2 ods. 4 Trestného poriadku, z ktorého
vyplýva zásada prezumpcie neviny, ako aj na § 2 ods. 10 Trestného poriadku, v ktorom je
upravená zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci, a namietal, že skutkový základ,
na základe ktorého bol uznaný vinným, bol prevzatý iba z výpovede poškodenej, ktorú
urobila až po dva a pol mesiaci odo dňa udalosti, a nie z jej výpovede urobenej jednu hodinu
po udalosti, ktorú učinila do zápisnice o podaní oznámenia o spáchaní priestupku.
Do tejto zápisnice neuviedla nič o tom, že by malo dôjsť k jej fyzickému napadnutiu
v oblasti nôh a vykrúteniu palca na pravej nohe. Uviedol, že výpoveď poškodenej nie je
vierohodná, a preto nemôže byť podkladom pre rozhodnutie okresného súdu. Navrhol, aby
krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a jeho oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo
dokázané, že sa skutok stal.
Okrem toho sťažovateľ poprel spáchanie uvedeného úmyselného trestného činu
a tvrdil, že „nikdy nemal úmysel, ktorý by smeroval k ublíženiu na zdraví“, viackrát
spochybnil odborné vyjadrenia lekárov, ktorí sa vyjadrovali k zraneniam poškodenej v
prípravnom konaní, a uviedol, že proti nemu neexistoval žiadny priamy dôkaz, ktorý by
odôvodňoval opodstatnenosť vzneseného obvinenia. Takisto poukázal aj na výpovede
poškodenej učinené pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré si navzájom
odporovali, a krajský súd sa s nimi vôbec nevysporiadal. Tieto skutočnosti podľa
sťažovateľa vyvolávajú pochybnosti o tom, že poškodená si zranenie spôsobila sama (na
podporu svojich tvrdení uvádza aj výpovede svedkov, ktorí ju videli po udalosti aj
pracovať) a všeobecné súdy sa jeho ďalšími podrobnými námietkami vôbec nezaoberali,
čím porušili jeho označené práva.
Ústavný súd preto preskúmal rozhodnutie krajského súdu (aj v spojení s rozsudkom
okresného súdu) a zistil, že skutkové a právne závery krajského súdu nemožno v tomto
prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené, arbitrárne alebo nezlučiteľné s relevantnou
zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci sťažovateľ tvrdí opak.
Vychádzajúc z rozhodnutia krajského súdu odvolanie sťažovateľa bolo zamietnuté
podľa § 319 Trestného poriadku, pretože okresný súd „v súlade s výsledkami vykonaného
dokazovania na hlavnom pojednávaní správne zistil skutkový stav tak, ako ho uviedol
v napadnutom rozsudku. V odôvodnení rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za
dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade
vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych
dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako
bol ustálený prvostupňovým súdom. Taktiež pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj
krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené všetky znaky skutkovej
podstaty žalovaného prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. Aj výrok o
treste a výrok o náhrade škody zodpovedajú stavu veci a zákonu. Okresný súd svoje
rozhodnutie o vine obžalovaného riadne a zodpovedajúco odôvodnil vo svojom rozsudku,
preto v podrobnostiach krajský súd odkazuje na toto odôvodnenie.
Je potrebné konštatovať, že obžalovaný od začiatku trestného stíhania popieral, že by
sa dopustil žalovaného trestného činu. Vinu obžalovaného mal krajský súd, podobne ako
okresný súd, jednoznačne preukázanú predovšetkým výpoveďou poškodenej, výpoveďami
ošetrujúcich lekárov, ako aj listinnými dôkazmi založenými v trestnom spise. Je pravdivé
tvrdenie obžalovaného vyplývajúce z odvolania, že poškodená pri oznámení priestupku
neuviedla, že obžalovaný jej vykrútil palec na pravej nohe a takto jej spôsobil zranenie,
ktorého liečenie si. vyžiadalo 22 dní. V tomto oznámení, ktoré poškodená učinila hodinu po
skutku uviedla iba, že obžalovaný ju udrel dlaňou po pravej strane tváre. Až neskôr, v
priebehu prejednávania priestupku správnym orgánom poškodená tomuto orgánu doručila
lekárske potvrdenie o zranení palca na pravej nohe spolu s dokladom o práceneschopnosti
v trvaní 22 dní. Táto skutočnosť bola podkladom pre postúpenie veci zo strany správneho
orgánu okresnej prokuratúre.
Poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že po vykrútení palca na nohe zo strany
obžalovaného ju palec síce bolel, ale nebránil jej v chôdzi, a preto túto skutočnosť vo
svojom oznámení o priestupku neuviedla. Až na druhý deň, t. j. v nedeľu ju palec bolel čím
ďalej tým viac a ona si dávala na palec obklady. Keďže ju bolesť neprechádzala, v
pondelok navštívila svoju lekárku, ktorá ju odporučila na vyšetrenie chirurgom MUDr. V.
Z odborného vyjadrenia ako aj výsluchu MUDr. T. H. vyplýva, že pocity poškodenej zo
zranenia ako aj priebeh liečenia môžu byť také, ako ich poškodená popísala v jej výpovedi.
S týmto sa stotožnil aj MUDr. M. V. a MUDr. K. V., pričom aj z týchto výpovedí vyplýva, že
poškodená mohla chodiť, pričom krívala, aj s takým zranením, ktoré utrpela následkom
útoku zo strany obžalovaného.
Po vyhodnotení týchto skutočností krajský súd sa stotožnil s názorom okresného
súdu, že výpoveď poškodenej je logická, je v súlade aj s inými dôkazmi vykonanými v
trestnom konaní, a preto nie je dôvod na spochybnenie jej vierohodnosti. Aj krajský súd
preto dospel k záveru, že skutok uvedený v napadnutom rozsudku sa stal, tento má všetky
znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a tento
spáchal obžalovaný D. M.
Krajský súd preskúmal aj výrok o treste a dospel k záveru, že trest, tak ako bol
obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, je v súlade so stavom veci a zákonom...
Aj podľa názoru krajského súdu uloženie peňažného trestu vo výmere 500,-Eur
obžalovanému D. M. spolu s určením náhradného trestu odňatia slobody bude dostatočný
na nápravu a prevýchovu obžalovaného, a to s prihliadnutím na všetky kritériá, ktoré
okresný súd odôvodnil na strane 7 napadnutého rozsudku.“.
Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je
síce pravdou, že ku všetkým námietkam sťažovateľa v odvolaní sa krajský súd nevyjadril
detailne, resp. nedal mu priamu odpoveď na niektoré z nich, a uznesenie je odôvodnené iba
stručne, nie je však arbitrárne a opiera sa aj o vykonané dokazovanie a výsluchy poškodenej
a ďalších 8 svedkov, ktoré dôkazy vyhodnotil okresný súd aj krajský súd v neprospech
sťažovateľa.
To, že krajský súd iba odkazuje, resp. sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku
okresného súdu, ešte neznamená, že jeho rozhodnutie je nesprávne, resp. svojvoľné, a že
ním došlo k porušeniu jeho označených základných práv, ak okresný súd svoje rozhodnutie
po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov riadne a vyčerpávajúcim spôsobom
odôvodnil (s. 2 až 7 rozsudku).
Okresný súd pri svojom rozhodovaní s rovnakou starostlivosťou objasňoval okolnosti
svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a i keď
sťažovateľ tvrdí, že neexistuje priamy dôkaz, resp. že nikdy nemal úmysel niekomu ublížiť
na zdraví, ústavný súd nie je súdom skutkovým, ktorý by mohol v tomto smere nahrádzať
orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy, ktoré rozhodovali v tejto trestnej veci.
Sťažovateľ má tiež pravdu v tom, že sa vyskytli v trestnom konaní rozporné
výpovede poškodenej, ale v okolnostiach daného prípadu tieto skutočnosti nemohli zmeniť,
resp. ovplyvniť rozhodnutie všeobecných súdov (i na základe listinných dokladov a
odborných lekárskych potvrdení a dokladov o ošetrovaní zo zdravotnej karty, aj z vyjadrení
svedkov), a preto je ústavný súd toho názoru, že krajský súd skúmal podstatné dôvody,
ktoré uviedol sťažovateľ v odvolaní, a na jeho argumentáciu reagoval primeraným
spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec rozhodujúci význam a ktoré
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), t. j. právo na spravodlivý proces.
Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že sa trestné konanie skončí
právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a
všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Ústavný súd preto na základe uvedeného rozhodol o odmietnutí sťažnosti
sťažovateľa v tejto časti, a to pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
2. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal tiež porušenie svojho základného práva
podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 49 ústavy uznesením krajského súdu. Keďže sťažovateľ je v konaní
pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom a vo svojej sťažnosti
neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. bližšie neodôvodnil, v čom vidí porušenie
svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 49 ústavy, ústavný súd jeho
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 193/09)
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2011