Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 209/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. G., M , vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49

, ako aj jeho práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011

doručená sťažnosť D. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a

(ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v

Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 18. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Martin sp. zn. z 26. júla 2010 odsúdený za spáchanie prečinu ublíženia

na zdraví podľa v znení neskorších

predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „“) k peňažnému trestu v

sume 500 €. Následne krajský súd uznesením sp. zn. z 18. novembra 2010

odvolanie sťažovateľa proti rozsudku ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľ namieta, že

týmto uznesením krajského súdu došlo k porušeniu „jeho základné práva podľa čl. 17 ods.

2, a ..., ako aj právo podľa Dohovoru...“ z dôvodu, že

v konaní bol za vinného uznaný bez toho, „aby bol usvedčovaný, čo i len jediným priamym,

relevantným, dôkazom a aby vykonanými dôkazmi boli naplnené zákonné znaky skutkovej

podstaty posudzovaného deliktu“.

Na tieto nedostatky poukazoval sťažovateľ počas celého trestného konania, najmä

v záverečnej reči 26. júla 2010 a tiež v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

zo 4. augusta 2010 a v jeho doplnení zo 4. októbra 2010 a tiež 18. novembra 2010 „potom,

ako advokát obžalovaného nedostal priestor na nič iné len na vyjadrenie, ako navrhuje

rozhodnúť...“.

Sťažovateľ tvrdí, že trestné konanie vedené proti nemu nebolo spravodlivé

a „odsudzujúci rozsudok neobsahoval také odôvodnenie, ako predpokladá horeuvedené

rozhodnutie ...“ a „... odvolací súd nedal jasne a zrozumiteľne odpoveď na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace so spáchaním prečinu ublíženia na

zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. - fakticky sa len stotožnil s odôvodnením prvostupňového

rozhodnutia...“.

Takisto krajský súd konkrétne neuviedol žiadny priamy dôkaz, ktorý by ho usvedčil

zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví.

Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecné súdy rozhodli na základe záverov, ktoré sú

„v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, ktoré vybočujú z medzí

ústavnosti, sú prejavom svojvoľnej interpretácie príslušného ustanovenia právneho

predpisu alebo interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti...“.

Na základe uvedeného v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom rozhodol takto:

„Postupom a Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. -189

z dňa 18. novembra 2010 základné právo D. M. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49

..., ako aj právo podľa Dohovoru... porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. -189 z dňa 18. novembra

2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi D. M. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia...“.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už konštantne vo svojich rozhodnutiach prezentuje názor, že o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa sú námietky, že k porušeniu jeho základných práv

zaručených a práva zaručeného dohovorom malo dôjsť postupom krajského súdu

v konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. novembra

2010, ktorý svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, fakticky sa stotožnil len s rozsudkom

okresného súdu, ktorý neuviedol žiadny priamy dôkaz, ktorý by ho usvedčil zo spáchania

skutku. Takisto nedal odpoveď ani na jeho konkrétne argumenty vznesené v trestnom

konaní, a to v odvolaniach proti rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ opiera dôvody

sťažnosti aj o tvrdenie, že skutok nikdy nespáchal, preto sa domáha nápravy spravodlivosti

v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ nesúhlasí aj s hodnotením skutkových

a právnych záverov zo strany krajského súdu v jeho trestnej veci.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa súdy rozhodujú o občianskoprávnych a trestných veciach.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je v zásade oprávnený

preskúmať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej

otázky. Úlohou všeobecných súdov je predovšetkým interpretácia a aplikácia zákonov, kým

úloha ústavného súdu spočíva v kontrole zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách.

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o

namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných

práv a slobôd je daná len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v

prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so

súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve

().

1. Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia krajského súdu

opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci

krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom

označeného základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu z 26. júla 2010 bol sťažovateľ

uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného

zákona, pretože „dňa 27. 06. 2009 asi o 19.45 hod. v mieste trvalého bydliska, v dome v

obci B..., po predchádzajúcom slovnom nedorozumení, fyzicky napadol Z. J... tak, že ju

udrel dlaňou po pravej strane tváre, v dôsledku čoho poškodená spadla na válendu a

zdvihla pravú nohu v úmysle zabrániť ďalšiemu fyzickému útoku, pričom obžalovaný ju

chytil za palec na pravej nohe a tento jej vykrútil, čím jej spôsobil zranenie posledného

článku prsta pravej nohy s rozvíjajúcou sa podliatinou s dobou práceneschopnosti v trvaní

22 dní“.

Za tento prečin bol sťažovateľovi uložený peňažný trest 500 € a pre prípad, že by

výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd mu ustanovil náhradný trest

odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov. Súčasne okresný súd poškodenú s nárokom na

náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti rozsudku okresného súdu z 26. júla 2010 podal sťažovateľ prostredníctvom

svojej obhajkyne odvolanie 4. augusta 2010, ktoré doplnil ďalšími podaniami zo 4. októbra

2010 a tiež 18. novembra 2010.

Sťažovateľ v odvolaní poukázal najmä na , z ktorého

vyplýva zásada prezumpcie neviny, ako aj na , v ktorom je

upravená zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci, a namietal, že skutkový základ,

na základe ktorého bol uznaný vinným, bol prevzatý iba z výpovede poškodenej, ktorú

urobila až po dva a pol mesiaci odo dňa udalosti, a nie z jej výpovede urobenej jednu hodinu

po udalosti, ktorú učinila do zápisnice o podaní oznámenia o spáchaní priestupku.

Do tejto zápisnice neuviedla nič o tom, že by malo dôjsť k jej fyzickému napadnutiu

v oblasti nôh a vykrúteniu palca na pravej nohe. Uviedol, že výpoveď poškodenej nie je

vierohodná, a preto nemôže byť podkladom pre rozhodnutie okresného súdu. Navrhol, aby

krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a jeho oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo

dokázané, že sa skutok stal.

Okrem toho sťažovateľ poprel spáchanie uvedeného úmyselného trestného činu

a tvrdil, že „nikdy nemal úmysel, ktorý by smeroval k ublíženiu na zdraví“, viackrát

spochybnil odborné vyjadrenia lekárov, ktorí sa vyjadrovali k zraneniam poškodenej v

prípravnom konaní, a uviedol, že proti nemu neexistoval žiadny priamy dôkaz, ktorý by

odôvodňoval opodstatnenosť vzneseného obvinenia. Takisto poukázal aj na výpovede

poškodenej učinené pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré si navzájom

odporovali, a krajský súd sa s nimi vôbec nevysporiadal. Tieto skutočnosti podľa

sťažovateľa vyvolávajú pochybnosti o tom, že poškodená si zranenie spôsobila sama (na

podporu svojich tvrdení uvádza aj výpovede svedkov, ktorí ju videli po udalosti aj

pracovať) a všeobecné súdy sa jeho ďalšími podrobnými námietkami vôbec nezaoberali,

čím porušili jeho označené práva.

Ústavný súd preto preskúmal rozhodnutie krajského súdu (aj v spojení s rozsudkom

okresného súdu) a zistil, že skutkové a právne závery krajského súdu nemožno v tomto

prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené, arbitrárne alebo nezlučiteľné s relevantnou

zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci sťažovateľ tvrdí opak.

Vychádzajúc z rozhodnutia krajského súdu odvolanie sťažovateľa bolo zamietnuté

podľa , pretože okresný súd „v súlade s výsledkami vykonaného

dokazovania na hlavnom pojednávaní správne zistil skutkový stav tak, ako ho uviedol

v napadnutom rozsudku. V odôvodnení rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za

dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri

hodnotení vykonaných dôkazov. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade

vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych

dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako

bol ustálený prvostupňovým súdom. Taktiež pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj

krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené všetky znaky skutkovej

podstaty žalovaného prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. Aj výrok o

treste a výrok o náhrade škody zodpovedajú stavu veci a zákonu. Okresný súd svoje

rozhodnutie o vine obžalovaného riadne a zodpovedajúco odôvodnil vo svojom rozsudku,

preto v podrobnostiach krajský súd odkazuje na toto odôvodnenie.

Je potrebné konštatovať, že obžalovaný od začiatku trestného stíhania popieral, že by

sa dopustil žalovaného trestného činu. Vinu obžalovaného mal krajský súd, podobne ako

okresný súd, jednoznačne preukázanú predovšetkým výpoveďou poškodenej, výpoveďami

ošetrujúcich lekárov, ako aj listinnými dôkazmi založenými v trestnom spise. Je pravdivé

tvrdenie obžalovaného vyplývajúce z odvolania, že poškodená pri oznámení priestupku

neuviedla, že obžalovaný jej vykrútil palec na pravej nohe a takto jej spôsobil zranenie,

ktorého liečenie si. vyžiadalo 22 dní. V tomto oznámení, ktoré poškodená učinila hodinu po

skutku uviedla iba, že obžalovaný ju udrel dlaňou po pravej strane tváre. Až neskôr, v

priebehu prejednávania priestupku správnym orgánom poškodená tomuto orgánu doručila

lekárske potvrdenie o zranení palca na pravej nohe spolu s dokladom o práceneschopnosti

v trvaní 22 dní. Táto skutočnosť bola podkladom pre postúpenie veci zo strany správneho

orgánu okresnej prokuratúre.

Poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že po vykrútení palca na nohe zo strany

obžalovaného ju palec síce bolel, ale nebránil jej v chôdzi, a preto túto skutočnosť vo

svojom oznámení o priestupku neuviedla. Až na druhý deň, t. j. v nedeľu ju palec bolel čím

ďalej tým viac a ona si dávala na palec obklady. Keďže ju bolesť neprechádzala, v

pondelok navštívila svoju lekárku, ktorá ju odporučila na vyšetrenie chirurgom MUDr. V.

Z odborného vyjadrenia ako aj výsluchu MUDr. T. H. vyplýva, že pocity poškodenej zo

zranenia ako aj priebeh liečenia môžu byť také, ako ich poškodená popísala v jej výpovedi.

S týmto sa stotožnil aj MUDr. M. V. a MUDr. K. V., pričom aj z týchto výpovedí vyplýva, že

poškodená mohla chodiť, pričom krívala, aj s takým zranením, ktoré utrpela následkom

útoku zo strany obžalovaného.

Po vyhodnotení týchto skutočností krajský súd sa stotožnil s názorom okresného

súdu, že výpoveď poškodenej je logická, je v súlade aj s inými dôkazmi vykonanými v

trestnom konaní, a preto nie je dôvod na spochybnenie jej vierohodnosti. Aj krajský súd

preto dospel k záveru, že skutok uvedený v napadnutom rozsudku sa stal, tento má všetky

znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a tento

spáchal obžalovaný D. M.

Krajský súd preskúmal aj výrok o treste a dospel k záveru, že trest, tak ako bol

obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, je v súlade so stavom veci a zákonom...

Aj podľa názoru krajského súdu uloženie peňažného trestu vo výmere 500,-Eur

obžalovanému D. M. spolu s určením náhradného trestu odňatia slobody bude dostatočný

na nápravu a prevýchovu obžalovaného, a to s prihliadnutím na všetky kritériá, ktoré

okresný súd odôvodnil na strane 7 napadnutého rozsudku.“.

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je

síce pravdou, že ku všetkým námietkam sťažovateľa v odvolaní sa krajský súd nevyjadril

detailne, resp. nedal mu priamu odpoveď na niektoré z nich, a uznesenie je odôvodnené iba

stručne, nie je však arbitrárne a opiera sa aj o vykonané dokazovanie a výsluchy poškodenej

a ďalších 8 svedkov, ktoré dôkazy vyhodnotil okresný súd aj krajský súd v neprospech

sťažovateľa.

To, že krajský súd iba odkazuje, resp. sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku

okresného súdu, ešte neznamená, že jeho rozhodnutie je nesprávne, resp. svojvoľné, a že

ním došlo k porušeniu jeho označených základných práv, ak okresný súd svoje rozhodnutie

po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov riadne a vyčerpávajúcim spôsobom

odôvodnil (s. 2 až 7 rozsudku).

Okresný súd pri svojom rozhodovaní s rovnakou starostlivosťou objasňoval okolnosti

svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a i keď

sťažovateľ tvrdí, že neexistuje priamy dôkaz, resp. že nikdy nemal úmysel niekomu ublížiť

na zdraví, ústavný súd nie je súdom skutkovým, ktorý by mohol v tomto smere nahrádzať

orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy, ktoré rozhodovali v tejto trestnej veci.

Sťažovateľ má tiež pravdu v tom, že sa vyskytli v trestnom konaní rozporné

výpovede poškodenej, ale v okolnostiach daného prípadu tieto skutočnosti nemohli zmeniť,

resp. ovplyvniť rozhodnutie všeobecných súdov (i na základe listinných dokladov a

odborných lekárskych potvrdení a dokladov o ošetrovaní zo zdravotnej karty, aj z vyjadrení

svedkov), a preto je ústavný súd toho názoru, že krajský súd skúmal podstatné dôvody,

ktoré uviedol sťažovateľ v odvolaní, a na jeho argumentáciu reagoval primeraným

spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec rozhodujúci význam a ktoré

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho

rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (), t. j. právo na spravodlivý proces.

Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že sa trestné konanie skončí

právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a

všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd preto na základe uvedeného rozhodol o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti, a to pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

2. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal tiež porušenie svojho základného práva

podľa a uznesením krajského súdu. Keďže sťažovateľ je v konaní

pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom a vo svojej sťažnosti

neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. bližšie neodôvodnil, v čom vidí porušenie

svojho základného práva podľa a , ústavný súd jeho

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25

ods. 2 (obdobne napr. )

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011