Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 153/2011
PDF · 254.78 KB
No categories available
III. ÚS 153/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody H., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
5 To 12/2010 z 9. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra
2010 doručená sťažnosť M. K., T., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného
práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej „krajský súd“) sp. zn. 5
To 12/2010 z 9. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 65/2009 z 24. novembra 2009 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 12/2010 z 9. marca 2010 právoplatne uznaný
vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší
súd rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol, pretože neboli
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy zaručujúceho právo
na nedotknuteľnosť obydlia v rámci opravných konaní na krajskom súde a najvyššom súde
„v súvislosti s posúdením zákonnosti nariadenia domovej prehliadky“. Podľa jeho názoru
boli v uvedených konaniach porušené aj čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru poskytujúce garancie spravodlivého procesu, pretože sa podľa jeho názoru
s „obhajobnou argumentáciou v trestnom konaní nikto právne relevantným spôsobom
nevysporiadal“.
Sťažovateľ argumentuje, že príkaz na domovú prehliadku (ďalej aj „príkaz“) sp. zn.
OS-TT-V-28-1/2009-0US-Ntt z 10. februára 2009 vydaný okresným súdom neobsahoval
náležité odôvodnenie požadované ustanovením § 100 ods. 1 Trestného poriadku. Okresný
súd v ňom totiž neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali nariadenie domovej
prehliadky, iba sa odvolal na „doposiaľ získané poznatky operatívnych zložiek Úradu boja
proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ“.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa „Polícii súd takto dáva neobmedzenú moc, keď
poukaz súdu na operatívne šetrenie, v odôvodnení rozhodnutia, je všemocný a hlavne
ústavne nepreskúmateľný, pretože bez výhrad akceptuje akékoľvek tvrdenia polície, ktorých
pravdivosť súd neskúmal a len ju predpokladá“, a z tohto dôvodu „Odôvodnenie zákonnosti
postupu v uznesení NS SR č.k. 4Tdo 22/2010 zo dňa 12.10.2010 v smere, že poznatky polície
boli správne a relevantné s poukazom na výsledok domovej prehliadky nepovažuje
sťažovateľ za ústavne akceptovateľný.“.
Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho
sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva
na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 12/2010
z 9. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010,
predmetné uznesenia zrušil, vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie
a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez
súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným
konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pravidelne vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že v súlade s čl. 51
ods. 1 ústavy sa základných práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42
a čl. 44 až čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú (napr. II. ÚS 14/01). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme
zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam,
resp. podmienkam vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s čl. 46 ods. 4
ústavy podmienky jeho výkonu (m. m. III. ÚS 331/04). V trestnom konaní je týmto
zákonom Trestný poriadok.
Týmito východiskami sa ústavný súd riadil aj pri posudzovaní dôvodnosti
predmetnej sťažnosti.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1
a 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 To 12/2010 z 9. marca 2010
Pri preskúmaní uvedenej časti sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľom
formulovaná námietka porušenia citovaných článkov ústavy, listiny a dohovoru už bola
predmetom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý o nej rozhodol na základe predchádzajúcej
sťažnosti sťažovateľa doručenej 6. mája 2010, a to svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 195/2010
z 27. mája 2010, ktorým sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd sa preto musel v prvom rade
vysporiadať s otázkou, či v danom prípade, teda v časti sťažnosti týkajúcej sa uznesenia
krajského súdu, nejde o prekážku res iudikata, ktorá je dôvodom neprípustnosti,
vylučujúcim možnosť opakovaného preskúmania tej istej námietky, alebo či nejde o prípad
sťažnosti podanej oneskorene.
Aktuálna rozhodovacia činnosť ústavného súdu v situáciách súbežného podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti na ústavnom súde kvalifikuje
takúto sťažnosť až do časového momentu rozhodnutia dovolacieho súdu ako predčasne
podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie pre neprípustnosť (podobne napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010).
Aj keď v danom prípade ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 195/2010 z 27. mája
2010 odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci, aj tu išlo o súbežne podanú sťažnosť
a dovolanie, preto treba tento výrok posudzovať podľa zásady ratione temporis tak, že sa
ňou ústavný súd nemohol zaoberať (nemal právomoc) až do vyčerpania opravného
prostriedku, teda do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní. Odpadnutie tejto prekážky
je zároveň dôvodom, pre ktorý sa neuplatní neprípustnosť sťažnosti (ako res iudikata) podľa
§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti predmetná judikatúra ústavného
súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na
podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok
sťažovateľa uplatnených aj vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 To 12/2010
z 9. marca 2010.
Preskúmaním sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto skutočnosti, ktoré boli
východiskom jeho rozhodovanie:
Odvolanie podané proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ založil
na argumentácii týkajúcej sa otázky zákonnosti vykonanej domovej prehliadky. V odvolaní
prezentoval názor, že v príkaze vydanom okresným súdom nie je „uvedená žiadna
skutočnosť a žiadny úkon, z ktorého by vyplývala dôvodnosť nariadenia domovej
prehliadky“, a príkaz sa odvoláva len na „získané poznatky operatívnych zložiek Úradu
boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ“.
Sťažovateľ charakterizoval takéto odôvodnenie ako nedostatočné a ako také, ktoré
nespĺňa „hľadiská zákonných požiadaviek preskúmateľnosti“. Podľa sťažovateľa bolo
trestné stíhanie začaté na základe dôkazu získaného nezákonným spôsobom, čo malo
za následok nezákonnosť celého trestného konania a tiež porušenie jeho práva na obhajobu.
Krajský súd odvolanie sťažovateľa zamietol podľa ustanovenia § 319 Trestného
poriadku ako nedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový
súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom
pre objektívne a zákonné rozhodnutie a výsledky dokazovania vyhodnotil v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Odôvodnenie rozsudku považoval krajský súd za zodpovedajúce požiadavkám v ustanovení
S konkrétnou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa tvrdenia o nezákonnosti príkazu
na domovú prehliadku sa odvolací súd nestotožnil a považoval predmetný príkaz za plne
korešpondujúci kritériam Trestného poriadku upravujúcim uvedený inštitút.
Citujúc relevantné ustanovenia trestnoprocesného kódexu, teda ustanovenia § 100
ods. 1 Trestného poriadku krajský súd skonštatoval, že príkaz obsahoval všetky obligátorne
náležitosti ako sú predmet konania, špecifikácia priestorov, ktorých sa mala nariadená
prehliadka týkať, subjekty poverené priamym výkonom prehliadky a odôvodnenie
poukazujúce aj na konkrétny účel prehliadky.
Krajský súd uviedol, že opodstatnenosť vykonania domovej prehliadky bola opretá
o poznatky získané príslušnými zložkami Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len
„PZ SR“) odôvodňujúce podozrenie z páchania trestnej činnosti, a síce že „podozrivý M. K.
sa zdržuje v byte č. 6 na prvom poschodí na ul. N. v T., kde býva spolu s dcérou nájomcu
uvedeného bytu, pričom na základe vlastných poznatkov protidrogového oddelenia Západ
v uvedenom byte na základe dohodnutého signálu predáva prechovávajúce omamné
a psychotropné látky, a to priamo z balkóna uvedeného bytu“.
Takéto odôvodnenie príkazu považoval krajský súd za „zákonné“ a „dostatočne
sformulované“.
V závere krajský súd dodal, že ďalším relevantným dôkazom vedúcim k preukázaniu
viny sťažovateľa boli aj výsluchy priameho svedka, ktorého výpoveď považuje
za vierohodnú, pretože „tento bol v podstate zaistený pri činnosti zo strany obžalovaného,
ktorá je predmetom dokazovania“.
Napokon krajský súd potvrdil aj správnosť ustálenej právnej kvalifikácie zisteného
skutku.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom
musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba
posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach
prípadu je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použitia relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
Krajský súd v rámci svojej argumentácie ťažiskovú odvolaciu námietku sťažovateľa
o procesnej vade dokazovania spôsobenú podľa názoru sťažovateľa nedostatočne
odôvodneným, a teda nezákonným príkazom neprijal. Krajský súd vychádzajúc z podrobnej
špecifikácie zákonom predpísaných náležitostí príkazu skonštatoval v posudzovanom
prípade sťažovateľa ich dodržanie v zmysle dikcie príslušného zákonného ustanovenia.
Na základe tohto záveru preto krajský súd dôkaznú situáciu zhodnotil ako dostatočnú
na preukázanie viny sťažovateľa a potvrdil aj správnosť právnych záverov napadnutého
rozsudku.
Krajský súd interpretujúc relevantné ustanovenia Trestného poriadku, predovšetkým
ustanovenia § 168 týkajúce sa požiadaviek odôvodnenia rozsudku a ustanovenia § 100
ods. 1 upravujúce inštitút príkazu aplikoval ustanovenie § 319 Trestného poriadku,
na základe čoho odvolanie posúdil ako nedôvodné. Tento záver oprel o logické
a vyčerpávajúce odôvodnenie. Výklad, ktorý mu predchádzal kvalifikuje ústavný súd ako
dostatočne podrobný a racionálny, ktorý nepopiera zmysel a podstatu použitej právnej
úpravy. Uznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súd
preto konštatuje kvalitu jeho uznesenia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýto záver súčasne vylučuje možnosť sťažovateľom
namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného práva zaručeného čl. 21 ods. 1 a 2
Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,
resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v časti námietky porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1
a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu sp. zn. 5 To 12/2010 z 9. marca 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1
a 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010
Podstatou námietky sťažovateľa je tvrdenie o ústavnej neakceptovateľnosti
odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorý záver o zákonnosti postupu konajúcich
súdov oprel o potvrdenie správnosti poznatkov polície prostredníctvom výsledku vykonanej
domovej prehliadky.
Sťažovateľ porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje zároveň za naplnenie
dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku a v postupe
najvyššieho súdu, ktorý ním podané dovolanie odmietol, vidí porušenie označených článkov
ústavy, listiny a dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie
dôvody uvedené v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, to znamená
o dôvody, že zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu a že
rozhodovanie súdu je založené na dôkazoch, ktoré súdom neboli vykonané zákonným
spôsobom.
Námietku pochybenia v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného
poriadku odôvodnil sťažovateľ tvrdením, že oba súdy akceptovali ako dôkaz, o ktorý sa
opieralo uznanie viny sťažovateľa, dôkaz nezákonného charakteru. Sťažovateľ na tomto
mieste dôvodil, že v trestnom konaní bol konajúcimi súdmi akceptovaný „nezákonný“
príkaz, ktorého odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám ustanovení § 181 ods. 2, § 100
ods. 1 a § 168 Trestného poriadku, preto aj na jeho základe získaný ťažiskový dôkaz –
„protokol o vykonaní domovej prehliadky z 10. februára 2009“ – považoval sťažovateľ
za nelegálny. Nedostatočné odôvodnenie príkazu malo podľa sťažovateľa vyústiť aj
do zásadného porušenia jeho práva na obhajobu, pretože ako obvinený nemal možnosť byť
oboznámený s relevantnými dôvodmi opodstatňujúcimi nariadenie domovej prehliadky.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010 o podanom
dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol
pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie
podmienky prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 Trestného poriadku
(možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne
skončená) a § 566 ods. 3 Trestného poriadku (možnosť podania dovolania len proti
rozhodnutiu, ktoré nadobudlo právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti Trestného poriadku),
jeho podanie oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm. b) Trestného
poriadku, ako aj podanie dovolania v zákonnej lehote podľa ustanovenia § 370 ods. 2
V ďalšom bode najvyšší súd odkázal na závery uznesenia krajského súdu, ktorý
odvolanie sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že prvostupňový súd postupoval v zmysle
príslušných ustanovení Trestného poriadku a ním vykonané dôkazy vyhodnotené v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku poskytli
dostatočný základ pre „objektívne a zákonné rozhodnutie“, v ktorom bol takto zistený
skutkový stav subsumovaný pod správnu právnu kvalifikáciu trestného činu.
Absenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku najvyšší súd oprel o konštatovanie legálnosti dotknutého príkazu, pretože tento
bol podľa jeho vyjadrenia vydaný na podklade presných a konkrétnych poznatkov príslušnej
zložky PZ SR, čo potvrdil aj kladný výsledok realizovanej domovej prehliadky. Najvyšší
súd tiež zdôraznil, že predbežné preverovanie predmetných poznatkov ešte pred vydaním
príkazu prostredníctvom výsluchov svedkov by predstavovalo riziko zmarenia pozitívneho
výsledku domovej prehliadky, pretože išlo o osoby v rodinnom a obdobnom pomere
k obvinenému.
Ďalej najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia o existencii dôvodu podľa
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku argumentujúc, že tomuto dôvodu
zodpovedá len zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu, a to „keď obvinený nemal
v konaní obhajcu, hoci ho podľa zákona mať mal alebo ho nemal v istej časti konania,
v ktorej orgány činné v trestnom konaní vykonávali úkony trestného konania smerujúce
k vydaniu meritórneho rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo sa stali výlučným alebo
hlavným podkladom rozhodnutia vo veci samej“.
Najvyšší súd vychádzajúc zo svojich záverov vyslovil, že sťažovateľom predostreté
dovolacie dôvody v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku
v posudzovanom prípade splnené neboli.
V rámci namietaného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného
poriadku najvyšší súd kvalifikoval argumentáciu sťažovateľa ako neopodstatnenú, keď
poukázal na legálnosť príkazu danú jeho náležitým odôvodnením obsahujúcim konkrétne
skutočnosti opodstatňujúce nariadenie domovej prehliadky.
Najvyšší súd tiež bližšie interpretoval aplikovateľnosť ustanovenia § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku a zhrnul, že odôvodnenie dovolania sťažovateľa takéto dôvody,
ktoré by zodpovedali takto vymedzenému zásadnému porušeniu práva na obhajobu,
neobsahuje.
V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010
najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Trestného
poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa
ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu
zásadným spôsobom a založenie rozhodnutia súdu na dôkazoch, ktoré súdom neboli
vykonané zákonným spôsobom), na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania
vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.
V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením
dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení
Trestného poriadku. Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal
racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý
nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie
dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých
právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje konformnosť odôvodnenia
rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu
do jeho základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného čl. 21 ods. 1 a 2
dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010 v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako
zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011