Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 153/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody H., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 9. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra

2010 doručená sťažnosť M. K., T., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného

práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej „krajský súd“) sp. zn. 5

To 12/2010 z 9. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 12. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 24. novembra 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. marca 2010 právoplatne uznaný

vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší

súd rozhodol tak, že ho v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol, pretože neboli

splnené dôvody dovolania podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie a 2 zaručujúceho právo

na nedotknuteľnosť obydlia v rámci opravných konaní na krajskom súde a najvyššom súde

„v súvislosti s posúdením zákonnosti nariadenia domovej prehliadky“. Podľa jeho názoru

boli v uvedených konaniach porušené aj , listiny a

ods. 1 dohovoru poskytujúce garancie spravodlivého procesu, pretože sa podľa jeho názoru

s „obhajobnou argumentáciou v trestnom konaní nikto právne relevantným spôsobom

nevysporiadal“.

Sťažovateľ argumentuje, že príkaz na domovú prehliadku (ďalej aj „príkaz“) sp. zn.

OS-TT-V-28-1/2009-0US-Ntt z 10. februára 2009 vydaný okresným súdom neobsahoval

náležité odôvodnenie požadované ustanovením . Okresný

súd v ňom totiž neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali nariadenie domovej

prehliadky, iba sa odvolal na „doposiaľ získané poznatky operatívnych zložiek Úradu boja

proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ“.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa „Polícii súd takto dáva neobmedzenú moc, keď

poukaz súdu na operatívne šetrenie, v odôvodnení rozhodnutia, je všemocný a hlavne

ústavne nepreskúmateľný, pretože bez výhrad akceptuje akékoľvek tvrdenia polície, ktorých

pravdivosť súd neskúmal a len ju predpokladá“, a z tohto dôvodu „Odôvodnenie zákonnosti

postupu v uznesení NS SR č.k. zo dňa 12.10.2010 v smere, že poznatky polície

boli správne a relevantné s poukazom na výsledok domovej prehliadky nepovažuje

sťažovateľ za ústavne akceptovateľný.“.

Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a podľa listiny, základného práva

na nedotknuteľnosť obydlia podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 9. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. októbra 2010,

predmetné uznesenia zrušil, vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie

a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a 2 , listiny, ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa obydlie je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez

súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným

konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pravidelne vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že v súlade s čl. 51

ods. 1 sa základných práv uvedených v , , , až

a až možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú (napr. ). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme

zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam,

resp. podmienkam vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s čl. 46 ods. 4

podmienky jeho výkonu (m. m. ). V trestnom konaní je týmto

zákonom .

Týmito východiskami sa ústavný súd riadil aj pri posudzovaní dôvodnosti

predmetnej sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1

a 2 , podľa listiny a práva podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 9. marca 2010

Pri preskúmaní uvedenej časti sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľom

formulovaná námietka porušenia citovaných článkov , listiny a dohovoru už bola

predmetom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý o nej rozhodol na základe predchádzajúcej

sťažnosti sťažovateľa doručenej 6. mája 2010, a to svojím uznesením sp. zn.

z 27. mája 2010, ktorým sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd sa preto musel v prvom rade

vysporiadať s otázkou, či v danom prípade, teda v časti sťažnosti týkajúcej sa uznesenia

krajského súdu, nejde o prekážku res iudikata, ktorá je dôvodom neprípustnosti,

vylučujúcim možnosť opakovaného preskúmania tej istej námietky, alebo či nejde o prípad

sťažnosti podanej oneskorene.

Aktuálna rozhodovacia činnosť ústavného súdu v situáciách súbežného podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti na ústavnom súde kvalifikuje

takúto sťažnosť až do časového momentu rozhodnutia dovolacieho súdu ako predčasne

podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie pre neprípustnosť (podobne napr. ,

, , ).

Aj keď v danom prípade ústavný súd uznesením sp. zn. z 27. mája

2010 odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci, aj tu išlo o súbežne podanú sťažnosť

a dovolanie, preto treba tento výrok posudzovať podľa zásady ratione temporis tak, že sa

ňou ústavný súd nemohol zaoberať (nemal právomoc) až do vyčerpania opravného

prostriedku, teda do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní. Odpadnutie tejto prekážky

je zároveň dôvodom, pre ktorý sa neuplatní neprípustnosť sťažnosti (ako res iudikata) podľa

.

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti predmetná judikatúra ústavného

súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri

rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na

podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených aj vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sp. zn.

z 9. marca 2010.

Preskúmaním sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto skutočnosti, ktoré boli

východiskom jeho rozhodovanie:

Odvolanie podané proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ založil

na argumentácii týkajúcej sa otázky zákonnosti vykonanej domovej prehliadky. V odvolaní

prezentoval názor, že v príkaze vydanom okresným súdom nie je „uvedená žiadna

skutočnosť a žiadny úkon, z ktorého by vyplývala dôvodnosť nariadenia domovej

prehliadky“, a príkaz sa odvoláva len na „získané poznatky operatívnych zložiek Úradu

boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ“.

Sťažovateľ charakterizoval takéto odôvodnenie ako nedostatočné a ako také, ktoré

nespĺňa „hľadiská zákonných požiadaviek preskúmateľnosti“. Podľa sťažovateľa bolo

trestné stíhanie začaté na základe dôkazu získaného nezákonným spôsobom, čo malo

za následok nezákonnosť celého trestného konania a tiež porušenie jeho práva na obhajobu.

Krajský súd odvolanie sťažovateľa zamietol podľa ustanovenia § 319 Trestného

poriadku ako nedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový

súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom

pre objektívne a zákonné rozhodnutie a výsledky dokazovania vyhodnotil v súlade

so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovenia .

Odôvodnenie rozsudku považoval krajský súd za zodpovedajúce požiadavkám v ustanovení

.

S konkrétnou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa tvrdenia o nezákonnosti príkazu

na domovú prehliadku sa odvolací súd nestotožnil a považoval predmetný príkaz za plne

korešpondujúci kritériam upravujúcim uvedený inštitút.

Citujúc relevantné ustanovenia trestnoprocesného kódexu, teda ustanovenia § 100

ods. 1 krajský súd skonštatoval, že príkaz obsahoval všetky obligátorne

náležitosti ako sú predmet konania, špecifikácia priestorov, ktorých sa mala nariadená

prehliadka týkať, subjekty poverené priamym výkonom prehliadky a odôvodnenie

poukazujúce aj na konkrétny účel prehliadky.

Krajský súd uviedol, že opodstatnenosť vykonania domovej prehliadky bola opretá

o poznatky získané príslušnými zložkami Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len

„PZ SR“) odôvodňujúce podozrenie z páchania trestnej činnosti, a síce že „podozrivý M. K.

sa zdržuje v byte č. 6 na prvom poschodí na ul. N. v T., kde býva spolu s dcérou nájomcu

uvedeného bytu, pričom na základe vlastných poznatkov protidrogového oddelenia Západ

v uvedenom byte na základe dohodnutého signálu predáva prechovávajúce omamné

a psychotropné látky, a to priamo z balkóna uvedeného bytu“.

Takéto odôvodnenie príkazu považoval krajský súd za „zákonné“ a „dostatočne

sformulované“.

V závere krajský súd dodal, že ďalším relevantným dôkazom vedúcim k preukázaniu

viny sťažovateľa boli aj výsluchy priameho svedka, ktorého výpoveď považuje

za vierohodnú, pretože „tento bol v podstate zaistený pri činnosti zo strany obžalovaného,

ktorá je predmetom dokazovania“.

Napokon krajský súd potvrdil aj správnosť ustálenej právnej kvalifikácie zisteného

skutku.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom

musí byť v súlade s ( a ) a ústavný súd iba

posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach

prípadu je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použitia relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Krajský súd v rámci svojej argumentácie ťažiskovú odvolaciu námietku sťažovateľa

o procesnej vade dokazovania spôsobenú podľa názoru sťažovateľa nedostatočne

odôvodneným, a teda nezákonným príkazom neprijal. Krajský súd vychádzajúc z podrobnej

špecifikácie zákonom predpísaných náležitostí príkazu skonštatoval v posudzovanom

prípade sťažovateľa ich dodržanie v zmysle dikcie príslušného zákonného ustanovenia.

Na základe tohto záveru preto krajský súd dôkaznú situáciu zhodnotil ako dostatočnú

na preukázanie viny sťažovateľa a potvrdil aj správnosť právnych záverov napadnutého

rozsudku.

Krajský súd interpretujúc relevantné ustanovenia , predovšetkým

ustanovenia § 168 týkajúce sa požiadaviek odôvodnenia rozsudku a ustanovenia § 100

ods. 1 upravujúce inštitút príkazu aplikoval ustanovenie ,

na základe čoho odvolanie posúdil ako nedôvodné. Tento záver oprel o logické

a vyčerpávajúce odôvodnenie. Výklad, ktorý mu predchádzal kvalifikuje ústavný súd ako

dostatočne podrobný a racionálny, ktorý nepopiera zmysel a podstatu použitej právnej

úpravy. Uznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho uznesenia v súlade s limitmi ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýto záver súčasne vylučuje možnosť sťažovateľom

namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného práva zaručeného čl. 21 ods. 1 a 2

.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti námietky porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1

a 2 , listiny a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 9. marca 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1

a 2 , podľa listiny a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. októbra 2010

Podstatou námietky sťažovateľa je tvrdenie o ústavnej neakceptovateľnosti

odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorý záver o zákonnosti postupu konajúcich

súdov oprel o potvrdenie správnosti poznatkov polície prostredníctvom výsledku vykonanej

domovej prehliadky.

Sťažovateľ porušenie základných práv podľa a a 2 ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje zároveň za naplnenie

dovolacích dôvodov podľa a a v postupe

najvyššieho súdu, ktorý ním podané dovolanie odmietol, vidí porušenie označených článkov

, listiny a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie

dôvody uvedené v ustanoveniach a , to znamená

o dôvody, že zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu a že

rozhodovanie súdu je založené na dôkazoch, ktoré súdom neboli vykonané zákonným

spôsobom.

Námietku pochybenia v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného

poriadku odôvodnil sťažovateľ tvrdením, že oba súdy akceptovali ako dôkaz, o ktorý sa

opieralo uznanie viny sťažovateľa, dôkaz nezákonného charakteru. Sťažovateľ na tomto

mieste dôvodil, že v trestnom konaní bol konajúcimi súdmi akceptovaný „nezákonný“

príkaz, ktorého odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám ustanovení § 181 ods. 2, § 100

ods. 1 a , preto aj na jeho základe získaný ťažiskový dôkaz –

„protokol o vykonaní domovej prehliadky z 10. februára 2009“ – považoval sťažovateľ

za nelegálny. Nedostatočné odôvodnenie príkazu malo podľa sťažovateľa vyústiť aj

do zásadného porušenia jeho práva na obhajobu, pretože ako obvinený nemal možnosť byť

oboznámený s relevantnými dôvodmi opodstatňujúcimi nariadenie domovej prehliadky.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 12. októbra 2010 o podanom

dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle odmietol

pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa .

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie

podmienky prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení

(možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne

skončená) a (možnosť podania dovolania len proti

rozhodnutiu, ktoré nadobudlo právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti ),

jeho podanie oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm. b) Trestného

poriadku, ako aj podanie dovolania v zákonnej lehote podľa ustanovenia § 370 ods. 2

.

V ďalšom bode najvyšší súd odkázal na závery uznesenia krajského súdu, ktorý

odvolanie sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že prvostupňový súd postupoval v zmysle

príslušných ustanovení a ním vykonané dôkazy vyhodnotené v súlade

so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa poskytli

dostatočný základ pre „objektívne a zákonné rozhodnutie“, v ktorom bol takto zistený

skutkový stav subsumovaný pod správnu právnu kvalifikáciu trestného činu.

Absenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku najvyšší súd oprel o konštatovanie legálnosti dotknutého príkazu, pretože tento

bol podľa jeho vyjadrenia vydaný na podklade presných a konkrétnych poznatkov príslušnej

zložky PZ SR, čo potvrdil aj kladný výsledok realizovanej domovej prehliadky. Najvyšší

súd tiež zdôraznil, že predbežné preverovanie predmetných poznatkov ešte pred vydaním

príkazu prostredníctvom výsluchov svedkov by predstavovalo riziko zmarenia pozitívneho

výsledku domovej prehliadky, pretože išlo o osoby v rodinnom a obdobnom pomere

k obvinenému.

Ďalej najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia o existencii dôvodu podľa

ustanovenia argumentujúc, že tomuto dôvodu

zodpovedá len zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu, a to „keď obvinený nemal

v konaní obhajcu, hoci ho podľa zákona mať mal alebo ho nemal v istej časti konania,

v ktorej orgány činné v trestnom konaní vykonávali úkony trestného konania smerujúce

k vydaniu meritórneho rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo sa stali výlučným alebo

hlavným podkladom rozhodnutia vo veci samej“.

Najvyšší súd vychádzajúc zo svojich záverov vyslovil, že sťažovateľom predostreté

dovolacie dôvody v zmysle ustanovení a

v posudzovanom prípade splnené neboli.

V rámci namietaného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku najvyšší súd kvalifikoval argumentáciu sťažovateľa ako neopodstatnenú, keď

poukázal na legálnosť príkazu danú jeho náležitým odôvodnením obsahujúcim konkrétne

skutočnosti opodstatňujúce nariadenie domovej prehliadky.

Najvyšší súd tiež bližšie interpretoval aplikovateľnosť ustanovenia § 371 ods. 1

písm. c) a zhrnul, že odôvodnenie dovolania sťažovateľa takéto dôvody,

ktoré by zodpovedali takto vymedzenému zásadnému porušeniu práva na obhajobu,

neobsahuje.

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. z 12. októbra 2010

najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Trestného

poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa

ustanovení a (porušenie práva na obhajobu

zásadným spôsobom a založenie rozhodnutia súdu na dôkazoch, ktoré súdom neboli

vykonané zákonným spôsobom), na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania

vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením

dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení

. Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal

racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých

právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje konformnosť odôvodnenia

rozhodnutia v súlade s limitmi , listiny a

dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu

do jeho základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného čl. 21 ods. 1 a 2

dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti

namietaného porušenia základných práv podľa a a 2 , podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. októbra 2010 v zmysle posúdil ako

zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011