Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 270/2011
PDF · 274.56 KB
No categories available
III. ÚS 270/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š.,
Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3
písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a uznesením
Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 T 18/2010-604 z 8. marca 2011 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011
doručená sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods.
3 písm. b) dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom a uznesením Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 18/2010-604 z 8. marca 2011
a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Uznesením OS Bratislava I č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa 8. 3. 2011 rozhodol
OS Bratislava I tak, že moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým, že
u mňa dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. naďalej trvajú. Proti tomuto
uzneseniu som na verejnom zasadnutí dňa 8. 3. 2011 ihneď po jeho vyhlásení podal
sťažnosť. Následne som túto sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ľ. Š. písomne
odôvodnil, a to Zdôvodnením sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa 8. 3. 2011, zo dňa 15. 3. 2011, ktoré zdôvodnenie
bolo ešte toho istého dňa (15. 3. 2011) prostredníctvom faxu zaslané na OS Bratislava I
a následne doplnené písomným podaním. O mojej sťažnosti rozhodoval KS v Bratislave na
neverejnom zasadnutí dňa 15. 3. 2011, a to konkrétne uznesením sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo
dňa 15. 3. 2011, pričom rozhodol tak, že moju sťažnosť zamietol.
V odôvodnení uznesenia KS v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 3. 2011,
ktorým bola moja sťažnosť zamietnutá, KS v Bratislave okrem iného uviedol aj nasledovné:
„Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote obžalovaný sťažnosť, ktorú bližšie
neodôvodnil.“
Poukazujem na to, že OS Bratislava I uznesením č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa
8. 3. 2011 rozhodoval v utorok, pričom písomné vyhotovenie predmetného uznesenia bolo
môjmu obhajcovi doručené dňa 11. 3. 2011, t. j. v piatok a následne už dňa 15. 3. 2011, t. j.
v utorok, rozhodoval o mojej sťažnosti KS v Bratislave...
Z uvedeného mám za to, že zo strany OS Bratislava I bol spis na rozhodnutie o mojej
sťažnosti postúpený skôr ako mal vykázané doručenie uznesenia č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo
dňa 8. 3. 2011 môjmu obhajcovi, čím pochybil OS Bratislava I alebo došlo k pochybeniu na
strane KS v Bratislave, ktorého senát, ktorý o mojej sťažnosti rozhodoval, nemal náležitý
čas na to, aby si predmetný spis vo veci môjho prepustenia z väzby na slobodu náležité
naštudoval a vo veci spravodlivo a v súlade so zákonom rozhodol, keďže ako som uviedol
v odôvodnení sťažnosti zo dňa 15. 3. 2011 proti uzneseniu OS Bratislava i č. k. 1 T 18/2010
- 604 zo dňa 8. 3. 2011, mám za preukázané, že v mojom prípade dôvody väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Tr. por nie sú dané, a to aj vzhľadom na psychiatrický a psychologický
znalecký posudok vo vzťahu k mojej osobe...
Je nevyhnutné, aby som mal ako obžalovaný možnosť zdôvodniť svoju sťažnosť proti
rozhodnutiu o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu po porade s mojím obhajcom
a po tom, ako on mal možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím prvostupňového súdu a s jeho
odôvodnením, pričom v mojom prípade toto moje právo bolo porušené, keďže medzi
doručením príslušného prvostupňového rozhodnutia môjmu obhajcovi (11. 3. 2011)
a rozhodnutím KS v Bratislave (15. 3. 2011) bol rozdiel len jedného pracovného dňa.
Zároveň mám za to, že uznesenie OS Bratislava I č. k. 1 T 18/2010-604 zo dňa
8. 3. 2011 ako aj uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 3. 2011 trpia
arbitrárnosťou, keďže príslušné súdu moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
v prípade OS Bratislava I, resp. moju sťažnosť v prípade KS v Bratislave, zamietli
svojvoľne, pričom ako dôvod zamietnutia uvádzajú jedine psychologický a psychiatrický
posudok na moju osobu, z ktoré nedôsledne a svojvoľne vytrhli určité závery, avšak
v žiadnom smere nezohľadnili záver psychiatrického posudku, v ktorom znalci výslovne
odpovedali na otázku mojej nebezpečnosti po prepustení na slobodu, ktorú nebezpečnosť
znalci vyslovene vylúčili, avšak tento záver súdy v žiadnom smere nezohľadnili a ani
v odôvodneniach predmetných uznesení vôbec neuviedli...
Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že znalci z odboru psychiatria u mňa nevidia
žiadne riziko pre spoločnosť v súvislosti s mojím osobnostným rozpoložením. Z ich
znaleckého posudku nevyplýva žiadna obava, ktorá by odôvodňovala u mňa ďalšie trvanie
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Preto argumenty súdu týkajúce sa obavy, že po
prepustení na slobodu budem vzhľadom na výsledky psychiatrických posudkov nebezpečný
pre spoločnosť a budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti, príp. dokonám nejaký
trestný čin, nie sú v žiadnom smere namieste, nie sú ničím podložené a ani ničím
odôvodnené...
Postupom OS Bratislava I a KS v Bratislave bolo jednoznačne porušené právo na
obhajobu, ako aj znemožnená činnosť obhajcu v tom smere, aby náležité s odbornou
starostlivosťou obhajoval záujmy svojho klienta. Porušenia vidím najmä v tom, že mi ako
odsúdenému nebol poskytnutý primeraný čas a možnosť na prípravu obhajoby, ktoré mi
garantuje jednak čl. 50 ods. 3 Ústavy SR (obdobne čl. 40 ods. 3 listiny), čl. 6 ods. 3 písm. b)
Dohovoru, čl. 14 ods. 3 písm. b) Paktu, ale aj § 34 ods. 4 Tr. por.; týmto postupom
OS Bratislava I ako aj KS v Bratislave mi bolo odopreté právo vyjadrovať sa
k skutočnostiam významným pre trestné konanie, ktoré mi garantuje § 34 ods. 1 Tr. por...
Vyššie uvedené ustanovenia Ústavy SR a medzinárodných zmlúv, ktorými je SR
viazaná, garantujú obvineným právo na obhajobu, ktorého súčasťou je aj právo mať
možnosť a primeraný čas na prípravu obhajoby, toto v mojom prípade bolo jednoznačne
porušené, keď mi súdy poskytli čas na zdôvodnenie mojej sťažnosti proti prvostupňovému
rozhodnutiu v trvaní iba 1 pracovného dňa (k doručeniu písomného vyhotovenia
prvostupňového rozhodnutia môjmu obhajcovi došlo dňa 11. 3. 2011, t. j. v piatok,
a k rozhodnutiu orgánu príslušného na rozhodovanie o sťažnosti došlo už 15. 3. 2011, t. j.
v utorok), čím mi bolo upreté právo na obhajobu, na primeraný čas na prípravu obhajoby
a zároveň bol znemožnený môjmu obhajcovi náležitý výkon obhajoby s odbornou
starostlivosťou, čo je vzhľadom na ústavné a medzinárodné právne garancie práva na
obhajobu neprípustné.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 T 18/2010 - 604
zo dňa 8. 3. 2011 ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 3. 2011 boli porušené čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c, čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm.
b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, čl. 9 ods. 3, čl. 14
ods. 1 a čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
2. Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd zrušuje právoplatné
uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 3. 2011, ako aj uznesenie
Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa 8. 3. 2011 a podľa § 56 ods. 3
písm. c) zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd zakazuje OS Bratislava I a KS v Bratislave
pokračovanie v porušovaní základného práva na osobnú slobodu, práva na spravodlivé
súdne konanie a práva na obhajobu sťažovateľa.
3. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur.
4. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd priznáva sťažovateľovi
náhradu trov konania vo výške 667,08 Eur (za 2 úkony právnej služby - príprava a
prevzatie zo dňa 30. 3. 2011 a podanie sťažnosti zo dňa 30. 3. 2011 á 270,54 Eur, spolu
541,08 Eur + 20% DPH, spolu: 649,30 Eur + 2x režijný paušál po 7,41 Eur + 20% DPH,
spolu 17,78 Eur), ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ práva do 3 dní od právoplatnosti
nálezu ústavného súdu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie sťažovateľom označených
práv podľa ústavy, dohovoru a paktu postupom a uznesením okresného súdu č. k.
1 T 18/2010-604 z 8. marca 2011 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol
v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného
súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a uzneseniu súdu prvého
stupňa odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b)
paktu postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru [obdobne čl. 9 ods. 1 paktu] každý má právo na
slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie
alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať
sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne čl. 14 ods. 1 paktu) každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru [obdobne čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu] každý,
kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti
na prípravu svojej obhajoby.
Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia
z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je
zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie
v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby
čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami,
že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konania a na
vynesenie rozsudku.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (i podľa čl. 14 ods. 1 paktu)
postupom a uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd ich
už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr.
rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73,
§ 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy (prípadne čl. 9 paktu), pretože predstavujú
prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej
osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru
a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane
práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru (respektíve čl. 14 ods. 1 paktu) o práve na spravodlivé súdne konanie
či ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy garantujúce možnosť vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len
preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 3
písm. b) dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu.
Preskúmaním obsahu sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že vo vzťahu k postupu
a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ predostrel tieto námietky:
1. Namietal, že aj napriek tomu, že svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
prostredníctvom svojho obhajcu písomne zdôvodnil, krajský súd argumenty obsiahnuté
v nej nezohľadnil odvolávajúc sa na to, že sťažovateľ písomné dôvody sťažnosti neposkytol.
2. Namietal, že mu nebol poskytnutý primeraný čas na uplatnenie práva na obhajobu,
keďže rozhodnutie okresného súdu bolo jeho obhajcovi doručené 11. marca 2011 (piatok)
a krajský súdu jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietol 15. marca 2011
(utorok), z čoho vyplýva, že jeho obhajcovi bol poskytnutý len jeden pracovný deň, aby
predostrel argumenty proti ponechaniu sťažovateľa vo väzbe.
3. Namietal, že uznesenie krajského súdu je svojvoľné a nezákonné z toho dôvodu,
že druhostupňový súd opodstatnenosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku odôvodnil závermi znaleckých posudkov z odvetvia psychológie a
psychiatrie, čo podľa názoru sťažovateľa samo osebe nemôže zakladať dôvod preventívnej
väzby.
Ústavný súd majúc na pamäti námietky sťažovateľa zistil, že 3. marca 2010 bola na
okresnom súde naňho podaná obžaloba za prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona
a pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. d)
Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona.
Dňa 9. februára 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby, ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu. V tejto žiadosti
sťažovateľ uviedol, že sa naňho hľadí, ako keby nebol súdne trestaný, a preto mu nie sú
známe dôvody, ktoré viedli okresný súd k záveru o tom, že bude pokračovať v trestnej
činnosti. Sťažovateľ vyslovil názor, že uňho nie sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku a že aj doterajšie trestné konanie preukázalo, že ku skutku,
ktorý sa mu kladie za vinu, nedošlo tak, ako to udával poškodený. Na základe toho žiadal
o prepustenie z väzby na slobodu.
O žiadosti sťažovateľa rozhodol okresný súd na neverejnom zasadnutí 8. marca 2011
uznesením č. k. 1 T 18/2010-604 tak, že ju zamietol. Na neverejnom zasadnutí boli okrem
sťažovateľa prítomní obidvaja jeho obhajcovia a prokurátor. Po vyhlásení uznesenia, jeho
odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku podal sťažovateľ proti nemu sťažnosť.
Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 8. marca 2011 je zrejmé, že sťažovateľ túto sťažnosť
neodôvodnil. Podľa zistení ústavného súdu k odôvodneniu sťažnosti došlo až písomným
podaním sťažovateľa podaným prostredníctvom jeho obhajcu 15. marca 2011.
O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011 tak, že ju zamietol.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:
«Uznesením okresného súdu bola zamietnutá žiadosť obžalovaného... o prepustenie
na slobodu...
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote obžalovaný sťažnosť, ktorú bližšie
neodôvodnil...
Obžalovaný N. bol vzatý do väzby dňom 03. 09. 2009 z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c)
Tr. por., obžaloba bola podaná na okresný súd dňa 03. 03. 2010, ktorý o ďalšom trvaní
väzby rozhodol postupom podľa § 238 ods. 1 Tr. por. dňa 23. 03. 2010 tak, že obžalovaného
naďalej ponechal vo väzbe...
Dňa 09. 02. 2011 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená žiadosť obžalovaného
o prepustenie na slobodu, v ktorej konštatuje, že sa na neho hľadí akoby nebol súdne
trestaný a preto podľa jeho názoru nikdy nebol a ani nie je daný u neho dôvod väzby
v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. V žiadosti obžalovaný ďalej upriamuje pozornosť na
výsledky dokazovania z doterajšieho hlavného pojednávania, ktoré podľa neho preukazujú
to, že nedošlo ku skutku, ktorý je opísaný v obžalobe...
Po preskúmaní veci aj odvolací súd dospel k záveru, že u obžalovaného N. je stále
daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Podľa názoru odvolacieho súdu
v dôkaznej situácii nenastala taká zmena, ktorá by už v tomto štádiu viedla k úvahám, že
žalovaný skutok sa nestal. Bez akýchkoľvek pochybností možno vysloviť, že doposiaľ získané
dôkazy nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má
znaky trestného činu a nepochybne je dôvodné podozrenie, že skutok spáchal obžalovaný.
Keďže rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovanie o vine samotnej, bolo by predčasné
v tomto štádiu konania zaoberať sa úvahami o právnom posúdení konania obžalovaného,
pre ktoré je podaná obžaloba.
Aj keď je pravdou, že na obžalovaného sa hľadí akoby nebol súdne trestaný, pričom
nebol potrestaný ani v priestupkovom konaní, odvolací súd je toho názoru, že je u neho
daný dôvod väzby tak, ako ustálil okresný súd. Obava z pokračovania v násilnej trestnej
činnosti vyplýva predovšetkým z osoby obžalovaného, ktorý má evidentné sklony na
páchanie násilnej trestnej činnosti, pre ktorú sa doposiaľ opakovane dostal do rozporu so
zákonom. V súlade s týmto konštatovaním vyznieva záver znalcov z odboru psychiatrie,
ktorí hodnotia osobu obžalovaného ako osobnosť so zníženou schopnosťou ohľaduplnosti
a zvýšeným vydobýjaním si pozornosti arogantným spôsobom.»
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa uvedenú v bode 1, a teda že krajský súd nevzal do
úvahy písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd
mal na pamäti, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie
práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej
kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody
vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby
predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr.
III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp
spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd nezohľadnil jeho argumenty proti ponechaniu
vo väzbe, keď konštatoval, že svoju sťažnosť bližšie neodôvodnil.
V tejto súvislosti ústavný súd zistil, čo napokon potvrdil aj samotný sťažovateľ
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, že uznesenie okresného súdu č. k. 1 T 18/2010-604
z 8. marca 2011 bolo jeho obhajcom doručené 11. marca 2011 (piatok). Sťažovateľovi bolo
doručené 10. marca 2011. Z poučenia, ktoré je súčasťou tohto rozhodnutia, vyplýva, že
sťažnosť proti nemu bolo možné podať do troch dní od jeho oznámenia (§ 187 ods. 1
Trestného poriadku). Sťažovateľ už na neverejnom zasadnutí 8. marca 2011 do zápisnice
zahlásil, že podáva proti uzneseniu sťažnosť, ktorú mal možnosť dodatočne odôvodniť
v lehote stanovenej na podanie takej sťažnosti, a teda v lehote troch dní od oznámenia
(doručenia) rozhodnutia. Keďže jeho obhajcom bolo uznesenie doručené 11. marca 2011,
posledným dňom na podanie (doplnenie dôvodov) sťažnosti bol pondelok 14. marca 2011.
Ak teda krajský súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu na neverejnom
zasadnutí 15. marca 2011 v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ
sťažnosť zahlásenú do zápisnice o neverejnom zasadnutí 8. marca 2011 nijako neodôvodnil,
postupoval správne a v súlade s reálnym stavom. Sťažovateľ prostredníctvom svojho
obhajcu odôvodnil sťažnosť až po uplynutí trojdňovej lehoty poskytnutej na podanie
sťažnosti, a to písomným podaním doručeným okresnému súdu 15. marca 2011, t. j. v deň,
keď o sťažnosti rozhodoval druhostupňový súd. Ten zo zrejmých dôvodov musel
konštatovať, že sťažnosť sťažovateľa nebola zdôvodnená.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
označených práv a postupom a uznesením krajského súdu.
Preskúmaním námietky sťažovateľa uvedenej v bode 2, a teda že jeho obhajcovi
nebol na účely uplatnenia práva na obhajobu poskytnutý dostatočný časový priestor (len
jeden pracovný deň), aby pred rozhodnutím krajského súdu mohol poskytnúť argumenty
proti jeho ponechaniu vo väzbe, dospel ústavný súd k záveru, že aj túto je potrebné
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na jednu zo základných zásad trestného
konania zakotvenú v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom
konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd dôsledne riadil touto zásadou, keď
o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol v lehote 7 dní od rozhodnutia súdu
prvého stupňa.
To, že krajský súd rozhodol bezprostredne po uplynutí trojdňovej lehoty na podanie
opravného prostriedku, nemôže v okolnostiach daného prípadu znamenať porušenie
sťažovateľom označených práv.
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ a jeho obhajcovia mali dostatočný časový
priestor na uplatnenie jeho práva na obhajobu, keďže neverejné zasadnutie okresného súdu,
na ktorom boli všetci prítomní, sa uskutočnilo 8. marca 2011 a krajský súd o sťažnosti
rozhodoval až 15. marca 2011. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí okresného súdu
vyplýva, že po vyhlásení rozhodnutia ho predseda senátu aj odôvodnil. To znamená, že
sťažovateľ a jeho obhajcovia poznali argumenty okresného súdu už 8. marca 2011, pričom
ústavnému súdu nie sú známe žiadne okolnosti, ktoré by im bránili v tom, aby mohli
efektívnym spôsobom uplatniť sťažovateľovo právo na obhajobu. Navyše, argumenty proti
ponechaniu sťažovateľa vo väzbe neboli uplatnené v stanovenej lehote troch dní od
doručenia uznesenia okresného súdu, a preto krajský súd na ne ani nemohol prihliadnuť.
V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že v prvom rade je všeobecný súd
povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej
strane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa
obvinený háji sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho
musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom,
pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho
záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené
skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú (III. ÚS 392/09).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že lehota 6 dní (od 8. marca
2011, keď rozhodol okresný súd, do 14. marca 2011, keď uplynula trojdňová lehota na
podanie opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu) predstavuje dostatočný
časový priestor na to, aby sťažovateľ a jeho obhajcovia účinným spôsobom uplatnili jeho
právo na obhajobu a aby pripravili a predložili argumenty proti ponechaniu sťažovateľa
vo väzbe. Skutočnosť, že ani sťažovateľ, ani jeho obhajcovia tak neučinili, nemožno pričítať
na vrub krajskému súdu.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa (uvedenú v bode 3) o tom, že uznesenie krajského
súdu sp. zn. 3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011 je nezákonné a svojvoľné, pretože uňho nie je
daný dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, aj túto
ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Krajský súd odôvodnil sťažovateľovu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku tými skutkovými okolnosťami, že aj keď sa na neho hľadí akoby nebol trestný,
tendencia páchať násilnú trestnú činnosť je uňho zjavná, pretože už viackrát sa za obdobnú
trestnú činnosť dostal „do konfliktu so zákonom“. Okrem toho krajský súd poukázal na
povahu a charakter sťažovateľovej osobnosti, ktorú závery znalcov označili za
neohľaduplnú so snahou vydobýjať si pozornosť arogantným spôsobom.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).
Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd
dôvod preventívnej väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
odôvodnil relevantnými skutkovými okolnosťami, ktoré nevyvolávajú pochybnosti
o ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd prijatým rozhodnutím poskytol jasný
a odôvodnený obraz o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto
dôvodu ju už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2011