Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 270/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š.,

Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , základného práva

na obhajobu podľa , práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3

písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a uznesením

Okresného súdu Bratislava I č. k. -604 z 8. marca 2011 a postupom a uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011

doručená sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , základného práva na obhajobu podľa

, práva na slobodu a bezpečnosť podľa a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods.

3 písm. b) dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom a uznesením Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -604 z 8. marca 2011

a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Uznesením OS Bratislava I č. k. - 604 zo dňa 8. 3. 2011 rozhodol

OS Bratislava I tak, že moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým, že

u mňa dôvody väzby podľa naďalej trvajú. Proti tomuto

uzneseniu som na verejnom zasadnutí dňa 8. 3. 2011 ihneď po jeho vyhlásení podal

sťažnosť. Následne som túto sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ľ. Š. písomne

odôvodnil, a to Zdôvodnením sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu Okresného súdu

Bratislava I č. k. - 604 zo dňa 8. 3. 2011, zo dňa 15. 3. 2011, ktoré zdôvodnenie

bolo ešte toho istého dňa (15. 3. 2011) prostredníctvom faxu zaslané na OS Bratislava I

a následne doplnené písomným podaním. O mojej sťažnosti rozhodoval KS v Bratislave na

neverejnom zasadnutí dňa 15. 3. 2011, a to konkrétne uznesením sp. zn. zo

dňa 15. 3. 2011, pričom rozhodol tak, že moju sťažnosť zamietol.

V odôvodnení uznesenia KS v Bratislave sp. zn. zo dňa 15. 3. 2011,

ktorým bola moja sťažnosť zamietnutá, KS v Bratislave okrem iného uviedol aj nasledovné:

„Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote obžalovaný sťažnosť, ktorú bližšie

neodôvodnil.“

Poukazujem na to, že OS Bratislava I uznesením č. k. - 604 zo dňa

8. 3. 2011 rozhodoval v utorok, pričom písomné vyhotovenie predmetného uznesenia bolo

môjmu obhajcovi doručené dňa 11. 3. 2011, t. j. v piatok a následne už dňa 15. 3. 2011, t. j.

v utorok, rozhodoval o mojej sťažnosti KS v Bratislave...

Z uvedeného mám za to, že zo strany OS Bratislava I bol spis na rozhodnutie o mojej

sťažnosti postúpený skôr ako mal vykázané doručenie uznesenia č. k. - 604 zo

dňa 8. 3. 2011 môjmu obhajcovi, čím pochybil OS Bratislava I alebo došlo k pochybeniu na

strane KS v Bratislave, ktorého senát, ktorý o mojej sťažnosti rozhodoval, nemal náležitý

čas na to, aby si predmetný spis vo veci môjho prepustenia z väzby na slobodu náležité

naštudoval a vo veci spravodlivo a v súlade so zákonom rozhodol, keďže ako som uviedol

v odôvodnení sťažnosti zo dňa 15. 3. 2011 proti uzneseniu OS Bratislava i č. k.

- 604 zo dňa 8. 3. 2011, mám za preukázané, že v mojom prípade dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) Tr. por nie sú dané, a to aj vzhľadom na psychiatrický a psychologický

znalecký posudok vo vzťahu k mojej osobe...

Je nevyhnutné, aby som mal ako obžalovaný možnosť zdôvodniť svoju sťažnosť proti

rozhodnutiu o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu po porade s mojím obhajcom

a po tom, ako on mal možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím prvostupňového súdu a s jeho

odôvodnením, pričom v mojom prípade toto moje právo bolo porušené, keďže medzi

doručením príslušného prvostupňového rozhodnutia môjmu obhajcovi (11. 3. 2011)

a rozhodnutím KS v Bratislave (15. 3. 2011) bol rozdiel len jedného pracovného dňa.

Zároveň mám za to, že uznesenie OS Bratislava I č. k. -604 zo dňa

8. 3. 2011 ako aj uznesenie KS v Bratislave sp. zn. zo dňa 15. 3. 2011 trpia

arbitrárnosťou, keďže príslušné súdu moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

v prípade OS Bratislava I, resp. moju sťažnosť v prípade KS v Bratislave, zamietli

svojvoľne, pričom ako dôvod zamietnutia uvádzajú jedine psychologický a psychiatrický

posudok na moju osobu, z ktoré nedôsledne a svojvoľne vytrhli určité závery, avšak

v žiadnom smere nezohľadnili záver psychiatrického posudku, v ktorom znalci výslovne

odpovedali na otázku mojej nebezpečnosti po prepustení na slobodu, ktorú nebezpečnosť

znalci vyslovene vylúčili, avšak tento záver súdy v žiadnom smere nezohľadnili a ani

v odôvodneniach predmetných uznesení vôbec neuviedli...

Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že znalci z odboru psychiatria u mňa nevidia

žiadne riziko pre spoločnosť v súvislosti s mojím osobnostným rozpoložením. Z ich

znaleckého posudku nevyplýva žiadna obava, ktorá by odôvodňovala u mňa ďalšie trvanie

väzby podľa Preto argumenty súdu týkajúce sa obavy, že po

prepustení na slobodu budem vzhľadom na výsledky psychiatrických posudkov nebezpečný

pre spoločnosť a budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti, príp. dokonám nejaký

trestný čin, nie sú v žiadnom smere namieste, nie sú ničím podložené a ani ničím

odôvodnené...

Postupom OS Bratislava I a KS v Bratislave bolo jednoznačne porušené právo na

obhajobu, ako aj znemožnená činnosť obhajcu v tom smere, aby náležité s odbornou

starostlivosťou obhajoval záujmy svojho klienta. Porušenia vidím najmä v tom, že mi ako

odsúdenému nebol poskytnutý primeraný čas a možnosť na prípravu obhajoby, ktoré mi

garantuje jednak SR (obdobne listiny),

Dohovoru, Paktu, ale aj ; týmto postupom

OS Bratislava I ako aj KS v Bratislave mi bolo odopreté právo vyjadrovať sa

k skutočnostiam významným pre trestné konanie, ktoré mi garantuje ..

Vyššie uvedené ustanovenia SR a medzinárodných zmlúv, ktorými je SR

viazaná, garantujú obvineným právo na obhajobu, ktorého súčasťou je aj právo mať

možnosť a primeraný čas na prípravu obhajoby, toto v mojom prípade bolo jednoznačne

porušené, keď mi súdy poskytli čas na zdôvodnenie mojej sťažnosti proti prvostupňovému

rozhodnutiu v trvaní iba 1 pracovného dňa (k doručeniu písomného vyhotovenia

prvostupňového rozhodnutia môjmu obhajcovi došlo dňa 11. 3. 2011, t. j. v piatok,

a k rozhodnutiu orgánu príslušného na rozhodovanie o sťažnosti došlo už 15. 3. 2011, t. j.

v utorok), čím mi bolo upreté právo na obhajobu, na primeraný čas na prípravu obhajoby

a zároveň bol znemožnený môjmu obhajcovi náležitý výkon obhajoby s odbornou

starostlivosťou, čo je vzhľadom na ústavné a medzinárodné právne garancie práva na

obhajobu neprípustné.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. - 604

zo dňa 8. 3. 2011 ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 15. 3. 2011 boli porušené čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 48 ods. 2

a SR a písm. c, , a písm.

b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, čl. 9 ods. 3, čl. 14

ods. 1 a čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2. Podľa ústavný súd zrušuje právoplatné

uznesenie KS v Bratislave sp. zn. zo dňa 15. 3. 2011, ako aj uznesenie

Okresného súdu Bratislava I č. k. - 604 zo dňa 8. 3. 2011 a podľa § 56 ods. 3

písm. c) ústavný súd zakazuje OS Bratislava I a KS v Bratislave

pokračovanie v porušovaní základného práva na osobnú slobodu, práva na spravodlivé

súdne konanie a práva na obhajobu sťažovateľa.

3. Ústavný súd v zmysle priznáva sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur.

4. Podľa ústavný súd priznáva sťažovateľovi

náhradu trov konania vo výške 667,08 Eur (za 2 úkony právnej služby - príprava a

prevzatie zo dňa 30. 3. 2011 a podanie sťažnosti zo dňa 30. 3. 2011 á 270,54 Eur, spolu

541,08 Eur + 20% DPH, spolu: 649,30 Eur + 2x režijný paušál po 7,41 Eur + 20% DPH,

spolu 17,78 Eur), ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ práva do 3 dní od právoplatnosti

nálezu ústavného súdu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie sťažovateľom označených

práv podľa , dohovoru a paktu postupom a uznesením okresného súdu č. k.

-604 z 8. marca 2011 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného

súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a uzneseniu súdu prvého

stupňa odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.

, , , , ,

).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5, a , práv podľa

a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b)

paktu postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. marca 2011.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru [obdobne čl. 9 ods. 1 paktu] každý má právo na

slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich

prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie

alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre

dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať

sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne čl. 14 ods. 1 paktu) každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru [obdobne čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu] každý,

kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti

na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia

z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je

zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie

v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby

čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami,

že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konania a na

vynesenie rozsudku.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (i podľa čl. 14 ods. 1 paktu)

postupom a uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd ich

už na predbežnom prerokovaní podľa odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr.

rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73,

, , atď.), respektíve (prípadne paktu), pretože predstavujú

prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej

osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru

a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane

práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru (respektíve čl. 14 ods. 1 paktu) o práve na spravodlivé súdne konanie

či ustanovenie garantujúce možnosť vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom (obdobne napr. , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len

preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených

v , 2 a 5 a , a ods. 4 a

písm. b) dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu.

Preskúmaním obsahu sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že vo vzťahu k postupu

a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ predostrel tieto námietky:

1. Namietal, že aj napriek tomu, že svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

prostredníctvom svojho obhajcu písomne zdôvodnil, krajský súd argumenty obsiahnuté

v nej nezohľadnil odvolávajúc sa na to, že sťažovateľ písomné dôvody sťažnosti neposkytol.

2. Namietal, že mu nebol poskytnutý primeraný čas na uplatnenie práva na obhajobu,

keďže rozhodnutie okresného súdu bolo jeho obhajcovi doručené 11. marca 2011 (piatok)

a krajský súdu jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietol 15. marca 2011

(utorok), z čoho vyplýva, že jeho obhajcovi bol poskytnutý len jeden pracovný deň, aby

predostrel argumenty proti ponechaniu sťažovateľa vo väzbe.

3. Namietal, že uznesenie krajského súdu je svojvoľné a nezákonné z toho dôvodu,

že druhostupňový súd opodstatnenosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

odôvodnil závermi znaleckých posudkov z odvetvia psychológie a

psychiatrie, čo podľa názoru sťažovateľa samo osebe nemôže zakladať dôvod preventívnej

väzby.

Ústavný súd majúc na pamäti námietky sťažovateľa zistil, že 3. marca 2010 bola na

okresnom súde naňho podaná obžaloba za prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245

ods. 1 a 2 písm. b) s poukazom na

a pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. d)

s poukazom na .

Dňa 9. februára 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu. V tejto žiadosti

sťažovateľ uviedol, že sa naňho hľadí, ako keby nebol súdne trestaný, a preto mu nie sú

známe dôvody, ktoré viedli okresný súd k záveru o tom, že bude pokračovať v trestnej

činnosti. Sťažovateľ vyslovil názor, že uňho nie sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) a že aj doterajšie trestné konanie preukázalo, že ku skutku,

ktorý sa mu kladie za vinu, nedošlo tak, ako to udával poškodený. Na základe toho žiadal

o prepustenie z väzby na slobodu.

O žiadosti sťažovateľa rozhodol okresný súd na neverejnom zasadnutí 8. marca 2011

uznesením č. k. -604 tak, že ju zamietol. Na neverejnom zasadnutí boli okrem

sťažovateľa prítomní obidvaja jeho obhajcovia a prokurátor. Po vyhlásení uznesenia, jeho

odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku podal sťažovateľ proti nemu sťažnosť.

Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 8. marca 2011 je zrejmé, že sťažovateľ túto sťažnosť

neodôvodnil. Podľa zistení ústavného súdu k odôvodneniu sťažnosti došlo až písomným

podaním sťažovateľa podaným prostredníctvom jeho obhajcu 15. marca 2011.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 15. marca 2011 tak, že ju zamietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

«Uznesením okresného súdu bola zamietnutá žiadosť obžalovaného... o prepustenie

na slobodu...

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote obžalovaný sťažnosť, ktorú bližšie

neodôvodnil...

Obžalovaný N. bol vzatý do väzby dňom 03. 09. 2009 z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c)

, obžaloba bola podaná na okresný súd dňa 03. 03. 2010, ktorý o ďalšom trvaní

väzby rozhodol postupom podľa dňa 23. 03. 2010 tak, že obžalovaného

naďalej ponechal vo väzbe...

Dňa 09. 02. 2011 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená žiadosť obžalovaného

o prepustenie na slobodu, v ktorej konštatuje, že sa na neho hľadí akoby nebol súdne

trestaný a preto podľa jeho názoru nikdy nebol a ani nie je daný u neho dôvod väzby

v zmysle V žiadosti obžalovaný ďalej upriamuje pozornosť na

výsledky dokazovania z doterajšieho hlavného pojednávania, ktoré podľa neho preukazujú

to, že nedošlo ku skutku, ktorý je opísaný v obžalobe...

Po preskúmaní veci aj odvolací súd dospel k záveru, že u obžalovaného N. je stále

daný dôvod väzby v zmysle Podľa názoru odvolacieho súdu

v dôkaznej situácii nenastala taká zmena, ktorá by už v tomto štádiu viedla k úvahám, že

žalovaný skutok sa nestal. Bez akýchkoľvek pochybností možno vysloviť, že doposiaľ získané

dôkazy nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má

znaky trestného činu a nepochybne je dôvodné podozrenie, že skutok spáchal obžalovaný.

Keďže rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovanie o vine samotnej, bolo by predčasné

v tomto štádiu konania zaoberať sa úvahami o právnom posúdení konania obžalovaného,

pre ktoré je podaná obžaloba.

Aj keď je pravdou, že na obžalovaného sa hľadí akoby nebol súdne trestaný, pričom

nebol potrestaný ani v priestupkovom konaní, odvolací súd je toho názoru, že je u neho

daný dôvod väzby tak, ako ustálil okresný súd. Obava z pokračovania v násilnej trestnej

činnosti vyplýva predovšetkým z osoby obžalovaného, ktorý má evidentné sklony na

páchanie násilnej trestnej činnosti, pre ktorú sa doposiaľ opakovane dostal do rozporu so

zákonom. V súlade s týmto konštatovaním vyznieva záver znalcov z odboru psychiatrie,

ktorí hodnotia osobu obžalovaného ako osobnosť so zníženou schopnosťou ohľaduplnosti

a zvýšeným vydobýjaním si pozornosti arogantným spôsobom.»

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa uvedenú v bode 1, a teda že krajský súd nevzal do

úvahy písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd

mal na pamäti, že účelom dohovoru aj a 5 je poskytnutie

práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej

kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody

vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby

predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr.

, ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd nezohľadnil jeho argumenty proti ponechaniu

vo väzbe, keď konštatoval, že svoju sťažnosť bližšie neodôvodnil.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, čo napokon potvrdil aj samotný sťažovateľ

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, že uznesenie okresného súdu č. k. -604

z 8. marca 2011 bolo jeho obhajcom doručené 11. marca 2011 (piatok). Sťažovateľovi bolo

doručené 10. marca 2011. Z poučenia, ktoré je súčasťou tohto rozhodnutia, vyplýva, že

sťažnosť proti nemu bolo možné podať do troch dní od jeho oznámenia (§ 187 ods. 1

). Sťažovateľ už na neverejnom zasadnutí 8. marca 2011 do zápisnice

zahlásil, že podáva proti uzneseniu sťažnosť, ktorú mal možnosť dodatočne odôvodniť

v lehote stanovenej na podanie takej sťažnosti, a teda v lehote troch dní od oznámenia

(doručenia) rozhodnutia. Keďže jeho obhajcom bolo uznesenie doručené 11. marca 2011,

posledným dňom na podanie (doplnenie dôvodov) sťažnosti bol pondelok 14. marca 2011.

Ak teda krajský súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu na neverejnom

zasadnutí 15. marca 2011 v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ

sťažnosť zahlásenú do zápisnice o neverejnom zasadnutí 8. marca 2011 nijako neodôvodnil,

postupoval správne a v súlade s reálnym stavom. Sťažovateľ prostredníctvom svojho

obhajcu odôvodnil sťažnosť až po uplynutí trojdňovej lehoty poskytnutej na podanie

sťažnosti, a to písomným podaním doručeným okresnému súdu 15. marca 2011, t. j. v deň,

keď o sťažnosti rozhodoval druhostupňový súd. Ten zo zrejmých dôvodov musel

konštatovať, že sťažnosť sťažovateľa nebola zdôvodnená.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

označených práv a postupom a uznesením krajského súdu.

Preskúmaním námietky sťažovateľa uvedenej v bode 2, a teda že jeho obhajcovi

nebol na účely uplatnenia práva na obhajobu poskytnutý dostatočný časový priestor (len

jeden pracovný deň), aby pred rozhodnutím krajského súdu mohol poskytnúť argumenty

proti jeho ponechaniu vo väzbe, dospel ústavný súd k záveru, že aj túto je potrebné

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na jednu zo základných zásad trestného

konania zakotvenú v , podľa ktorej orgány činné v trestnom

konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd dôsledne riadil touto zásadou, keď

o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol v lehote 7 dní od rozhodnutia súdu

prvého stupňa.

To, že krajský súd rozhodol bezprostredne po uplynutí trojdňovej lehoty na podanie

opravného prostriedku, nemôže v okolnostiach daného prípadu znamenať porušenie

sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ a jeho obhajcovia mali dostatočný časový

priestor na uplatnenie jeho práva na obhajobu, keďže neverejné zasadnutie okresného súdu,

na ktorom boli všetci prítomní, sa uskutočnilo 8. marca 2011 a krajský súd o sťažnosti

rozhodoval až 15. marca 2011. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí okresného súdu

vyplýva, že po vyhlásení rozhodnutia ho predseda senátu aj odôvodnil. To znamená, že

sťažovateľ a jeho obhajcovia poznali argumenty okresného súdu už 8. marca 2011, pričom

ústavnému súdu nie sú známe žiadne okolnosti, ktoré by im bránili v tom, aby mohli

efektívnym spôsobom uplatniť sťažovateľovo právo na obhajobu. Navyše, argumenty proti

ponechaniu sťažovateľa vo väzbe neboli uplatnené v stanovenej lehote troch dní od

doručenia uznesenia okresného súdu, a preto krajský súd na ne ani nemohol prihliadnuť.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že v prvom rade je všeobecný súd

povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej

strane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa

obvinený háji sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho

musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom,

pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho

záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené

skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že lehota 6 dní (od 8. marca

2011, keď rozhodol okresný súd, do 14. marca 2011, keď uplynula trojdňová lehota na

podanie opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu) predstavuje dostatočný

časový priestor na to, aby sťažovateľ a jeho obhajcovia účinným spôsobom uplatnili jeho

právo na obhajobu a aby pripravili a predložili argumenty proti ponechaniu sťažovateľa

vo väzbe. Skutočnosť, že ani sťažovateľ, ani jeho obhajcovia tak neučinili, nemožno pričítať

na vrub krajskému súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa (uvedenú v bode 3) o tom, že uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 15. marca 2011 je nezákonné a svojvoľné, pretože uňho nie je

daný dôvod preventívnej väzby podľa , aj túto

ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd odôvodnil sťažovateľovu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku tými skutkovými okolnosťami, že aj keď sa na neho hľadí akoby nebol trestný,

tendencia páchať násilnú trestnú činnosť je uňho zjavná, pretože už viackrát sa za obdobnú

trestnú činnosť dostal „do konfliktu so zákonom“. Okrem toho krajský súd poukázal na

povahu a charakter sťažovateľovej osobnosti, ktorú závery znalcov označili za

neohľaduplnú so snahou vydobýjať si pozornosť arogantným spôsobom.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné ().

Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

dôvod preventívnej väzby sťažovateľa podľa

odôvodnil relevantnými skutkovými okolnosťami, ktoré nevyvolávajú pochybnosti

o ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd prijatým rozhodnutím poskytol jasný

a odôvodnený obraz o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto

dôvodu ju už na predbežnom prerokovaní podľa

odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011