Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 106/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť D. B., zastúpenej

advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 23. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013

doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou

Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. apríla

2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka

je účastníčkou exekučného konania (v procesnom postavení povinnej) vedeného súdnym

exekútorom JUDr. Ladislavom Kováčom, PhD., Južná trieda 93, Košice (ďalej len „súdny

exekútor“), pod sp. zn. EX 1280/07. V označenom exekučnom konaní sa sťažovateľka

návrhom podaným podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov domáhala zastavenia

exekúcie vzhľadom na to, že sú u nej pomery odôvodňujúce jej zastavenie, pretože

okrem starobného dôchodku nemá žiaden iný príjem a vlastní iba nepatrné podiely

na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území..., ktoré sú na trhu nepredajné.

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 20. júla 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľky na zastavenie

exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že uznesenie okresného súdu vo výroku

o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku ako vecne správne potvrdil, a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak,

že účastníkom nepriznal právo na ich náhradu.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127

ods. 1 sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv

odôvodňuje takto:

„Výkonom exekúcie proti mne za situácie, kedy mi neostáva na živobytie, dochádza

k porušovaniu môjho ústavného práva, a to práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti

zakotvenej v SR. Všeobecné súdy právny predpis nesprávne vykladali,

čím postupovali v rozpore s právnymi predpismi...

Tak ako podotkol porušovateľ, v exekučnom konaní má oprávnený právo

na vymoženie pohľadávky na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu.

Ja mám však tiež právo na ľudskú dôstojnosť, čo som v odvolaní uviedla, avšak porušovateľ

sa s tým nevysporiadal a neporovnal tieto práva s tým, ktoré právo má prednosť...

Ako sťažovateľka namietam porušenie základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces) podľa SR a Dohovoru. Namietam, že boli

porušené moje základné ústavné práva zakotvené v SR, Listiny

základných práv a slobôd.

Všeobecné súdy nepostupovali správne pri výklade a aplikácii ustanovení právneho

predpisu na konkrétne okolnosti individuálneho prípadu tak, aby zisťovali obsah a zmysel

právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Viazanosť

štátnych orgánov zákonom v zmysle SR totiž neznamená výlučnú

a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu ustanovení. Všeobecné

súdy príliš formalistickým prístupom k prejednávanému prípadu odňali mi súdnu ochranu.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením

zo dňa 23. 4. 2013, č. k. -37, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu

Spišská Nová Ves z 20. 7. 2012 č. k. -28 porušil právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa , SR právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 Listiny

základných práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -37 a uznesenie

Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -28 z 20. 7. 2012 sa v plnom rozsahu

zrušujú a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (m. m. , , ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na zachovanie

ľudskej dôstojnosti podľa a listiny, základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

1. K námietke porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou

súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Do obsahu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (m. m. ), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(m. m. , , ).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

sťažovateľkou nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia

krajského súdu, ktorý po tom, ako v jeho úvodnej časti rekapituloval podstatný priebeh

exekučného konania, podstatný obsah uznesenia okresného súdu a argumentáciu

sťažovateľky v priebehu konania o zastavení exekúcie, následne v časti relevantnej pre toto

konanie uviedol:

„V citovanom ustanovení [§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pozn.]

je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu zastaviť exekúciu,

ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno v exekúcii dosiahnuť,

nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s právom

oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným

a vykonateľným exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou

opatrnosťou. Je pritom vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové

pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať

podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného.

Ak povinná v návrhu na zastavenie exekúcie a v podanom odvolaní tvrdí,

že je nemajetná, je toto tvrdenie potrebné preukázať v prebiehajúcom konaní, aby nedošlo

k zmareniu práva oprávneného na vymoženie priznanej pohľadávky. Konštatovanie

nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť vždy založené na objektívnych

zisteniach a relevantných dôkazov a nemôže byť výsledkom subjektívneho názoru

povinného, pretože jeho záujmy v exekučnom konaní sú v zjavnom rozpore so záujmami

oprávneného.

Skutočnosť, že v predmetnom exekučnom konaní môže dôjsť k úspešnému vymoženiu

pohľadávky oprávnenej, potvrdil aj samotný súdny exekútor vychádzajúc zo zisteného

skutkového stavu. V konaní bolo preukázané, že povinná je vlastníckou motorového

vozidla... a podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú... Navyše,

je poberateľkou starobného dôchodku, z ktorého sú jej mesačne vykonávané zrážky

za účelom uspokojenia pohľadávky oprávnenej, a teda v exekúcii priebežne dochádza

k uspokojeniu nárokov oprávnenej. Za daného stavu nemožno konštatovať nemajetnosť

povinnej.“

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožnil s právnym názorom

okresného súdu v tom, že v okolnostiach danej veci neboli splnené zákonné podmienky

na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Bol toho názoru,

že v danej veci boli dostatočne zistené majetkové pomery povinnej, na základe ktorých bol

opodstatnený záver o nesplnení podmienok na zastavenie exekúcie podľa sťažovateľkou

označeného ustanovenia Exekučného poriadku. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

je tiež zrejmé, že sa primerane vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami

sťažovateľky. Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že právny záver

krajského súdu spolu s právnym záverom okresného súdu nie je založený na svojvoľnej

interpretácii, prípadne aplikácii ustanovenia Exekučného poriadku. Krajský súd v spojení

s okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol argumentáciu, ktorá

dostatočným spôsobom odôvodňuje jeho záver o nesplnení zákonných podmienok

na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, preto nejde

o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené, a preto ústavný súd považuje namietané

uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné.

Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ďalej uvádza, že závery

krajského súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, sú logické

a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom

príslušných ustanovení Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru, v ktorej už uviedol, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru (m. m. , ). Skutočnosť,

že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľky

o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd

v sťažovateľkinej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľkou

označených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

2. K námietke porušenia základného práva podľa a podľa

čl. 10 ods. 1 listiny

K námietke porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa

a podľa listiny uznesením krajského súdu ústavný súd

s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že o prípadnom porušení sťažovateľkou

označených hmotných práv by bolo možné v zásade uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v alebo v

dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (m. m. , ). Medzi

obsahom označeného základného práva podľa a podľa

listiny na jednej strane a napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej neexistuje

relevantná príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti posúdiť

a odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označených práv a sťažnosť

bola z už uvedených dôvodov odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu,

uznesenia okresného súdu a priznania náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto

sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014