Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 106/2014
PDF · 196.54 KB
No categories available
IV. ÚS 106/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť D. B., zastúpenej
advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 12 CoE 297/2012 z 23. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013
doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou
Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 10
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE 297/2012 z 23. apríla
2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka
je účastníčkou exekučného konania (v procesnom postavení povinnej) vedeného súdnym
exekútorom JUDr. Ladislavom Kováčom, PhD., Južná trieda 93, Košice (ďalej len „súdny
exekútor“), pod sp. zn. EX 1280/07. V označenom exekučnom konaní sa sťažovateľka
návrhom podaným podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov domáhala zastavenia
exekúcie vzhľadom na to, že sú u nej pomery odôvodňujúce jej zastavenie, pretože
okrem starobného dôchodku nemá žiaden iný príjem a vlastní iba nepatrné podiely
na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území..., ktoré sú na trhu nepredajné.
Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 4 Er 620/2007
z 20. júla 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľky na zastavenie
exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský
súd rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že uznesenie okresného súdu vo výroku
o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku ako vecne správne potvrdil, a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak,
že účastníkom nepriznal právo na ich náhradu.
Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127
ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv
odôvodňuje takto:
„Výkonom exekúcie proti mne za situácie, kedy mi neostáva na živobytie, dochádza
k porušovaniu môjho ústavného práva, a to práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti
zakotvenej v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. Všeobecné súdy právny predpis nesprávne vykladali,
čím postupovali v rozpore s právnymi predpismi...
Tak ako podotkol porušovateľ, v exekučnom konaní má oprávnený právo
na vymoženie pohľadávky na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu.
Ja mám však tiež právo na ľudskú dôstojnosť, čo som v odvolaní uviedla, avšak porušovateľ
sa s tým nevysporiadal a neporovnal tieto práva s tým, ktoré právo má prednosť...
Ako sťažovateľka namietam porušenie základného práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. Namietam, že boli
porušené moje základné ústavné práva zakotvené v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, čl. 10 Listiny
základných práv a slobôd.
Všeobecné súdy nepostupovali správne pri výklade a aplikácii ustanovení právneho
predpisu na konkrétne okolnosti individuálneho prípadu tak, aby zisťovali obsah a zmysel
právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Viazanosť
štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR totiž neznamená výlučnú
a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu ustanovení. Všeobecné
súdy príliš formalistickým prístupom k prejednávanému prípadu odňali mi súdnu ochranu.“
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE/297/2012 uznesením
zo dňa 23. 4. 2013, č. k. 12 CoE/297/2012-37, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu
Spišská Nová Ves z 20. 7. 2012 č. k. 4 Er/620/2007-28 porušil právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 1 Ústavy SR právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 Listiny
základných práv a slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 CoE/297/2012-37 a uznesenie
Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 4 Er/620/2007-28 z 20. 7. 2012 sa v plnom rozsahu
zrušujú a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na zachovanie
ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,
ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade
so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).
V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou
súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu
sťažovateľkou nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia
krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia
krajského súdu, ktorý po tom, ako v jeho úvodnej časti rekapituloval podstatný priebeh
exekučného konania, podstatný obsah uznesenia okresného súdu a argumentáciu
sťažovateľky v priebehu konania o zastavení exekúcie, následne v časti relevantnej pre toto
konanie uviedol:
„V citovanom ustanovení [§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pozn.]
je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu zastaviť exekúciu,
ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno v exekúcii dosiahnuť,
nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s právom
oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným
a vykonateľným exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou
opatrnosťou. Je pritom vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové
pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať
podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného.
Ak povinná v návrhu na zastavenie exekúcie a v podanom odvolaní tvrdí,
že je nemajetná, je toto tvrdenie potrebné preukázať v prebiehajúcom konaní, aby nedošlo
k zmareniu práva oprávneného na vymoženie priznanej pohľadávky. Konštatovanie
nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť vždy založené na objektívnych
zisteniach a relevantných dôkazov a nemôže byť výsledkom subjektívneho názoru
povinného, pretože jeho záujmy v exekučnom konaní sú v zjavnom rozpore so záujmami
oprávneného.
Skutočnosť, že v predmetnom exekučnom konaní môže dôjsť k úspešnému vymoženiu
pohľadávky oprávnenej, potvrdil aj samotný súdny exekútor vychádzajúc zo zisteného
skutkového stavu. V konaní bolo preukázané, že povinná je vlastníckou motorového
vozidla... a podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú... Navyše,
je poberateľkou starobného dôchodku, z ktorého sú jej mesačne vykonávané zrážky
za účelom uspokojenia pohľadávky oprávnenej, a teda v exekúcii priebežne dochádza
k uspokojeniu nárokov oprávnenej. Za daného stavu nemožno konštatovať nemajetnosť
povinnej.“
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožnil s právnym názorom
okresného súdu v tom, že v okolnostiach danej veci neboli splnené zákonné podmienky
na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Bol toho názoru,
že v danej veci boli dostatočne zistené majetkové pomery povinnej, na základe ktorých bol
opodstatnený záver o nesplnení podmienok na zastavenie exekúcie podľa sťažovateľkou
označeného ustanovenia Exekučného poriadku. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu
je tiež zrejmé, že sa primerane vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami
sťažovateľky. Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že právny záver
krajského súdu spolu s právnym záverom okresného súdu nie je založený na svojvoľnej
interpretácii, prípadne aplikácii ustanovenia Exekučného poriadku. Krajský súd v spojení
s okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol argumentáciu, ktorá
dostatočným spôsobom odôvodňuje jeho záver o nesplnení zákonných podmienok
na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, preto nejde
o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené, a preto ústavný súd považuje namietané
uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné.
Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ďalej uvádza, že závery
krajského súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, sú logické
a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom
príslušných ustanovení Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, v ktorej už uviedol, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade
s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo
trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku krajským súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľky
o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd
v sťažovateľkinej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľkou
označených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 10 ods. 1 listiny
K námietke porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa
čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu ústavný súd
s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že o prípadnom porušení sťažovateľkou
označených hmotných práv by bolo možné v zásade uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo v čl. 6 ods. 1
dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (m. m. I. ÚS 194/2010, I. ÚS 325/09). Medzi
obsahom označeného základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1
listiny na jednej strane a napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej neexistuje
relevantná príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti posúdiť
a odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označených práv a sťažnosť
bola z už uvedených dôvodov odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu,
uznesenia okresného súdu a priznania náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto
sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014